Názvy obcí Skalického okresu

Michal Jozefovič

0
1560
Názvy obcí – ojkonymá patria k najstaršej písomne zachovanej vrstve slovnej zásoby. Ich základnou charakteristikou je zviazanosť s územím, ktoré pomenúvajú. V komunikácii nie je dôležitý význam ojkonyma, ale jeho forma, prostredníctvom ktorej vlastné meno v komunikácii funguje (napr. Vlčkovany, Kobyľany, Trnovec, Kopčany, Brodské). Kvôli presnosti v komunikácii je dôležité rozpoznať jeho správnu formu, napr. Prídi do Koválova // Koválovca; ako aj Som v Kátove // v Čáčove. Proces uvoľňovania vzťahov medzi ojkonymom a jeho motivantom (motivujúcim slovom) nastáva postupne a je zavŕšený až vtedy, keď vlastné meno funguje v komunikácii prostredníctvom svojej formy a svojím obsahom sa zaraďuje medzi ostatné vlastné mená.
Všeobecné meno sa dostáva z jednej sústavy (napr. synonymických apelatív: tŕnitý, tŕňový, ostnatý, pichľavý) do druhej (ojkonymá: Trnovec, Holíč, Prietržka, Močidľany) a zaradí sa do deklinačného typu podľa rodu a zakončenia (napr. tá Tŕňová Ves _ ten Trnovec, Trnovca, Trnovcu …), má len jedno číslo, príležitostne sa dá utvoriť k singulárovej forme aj plurálová: Na Slovensku nie sú dva Holíče. Hrali sme v obidvoch Lopašovoch. Pri pátraní po motivante (slove, ktoré slúžilo ako vzor pri pomenovaní) sa ocitneme priamo pri premene všeobecného pomenovania na vlastné meno (napr. mokrý háj _ Mokrý Háj, brod _ Brodské). Hľadáme impulz, ktorý si ľudia uvedomili, keď si vytvorili k danému územiu vzťah, pomenovali ho, a tým ho zároveň odlíšili od iného miesta. Hovoríme o základnej funkcii vlastného mena, ktorou je spoločensky podmienená identifikácia a diferenciácia (Blanár, 1996). Pri skúmaní jednotlivých motivantov ojkoným sú dôležité nasledovné činitele: poznanie onymického objektu, najstaršie zápisy ojkonyma a jeho vývin; poznanie dejín východiskového jazyka a zákonitosti jazyka administratívy; možné inojazyčné názvy ojkonyma a geografická lokalizácia. Poznaním týchto činiteľov môžeme prísť k pôvodnému motivantovi lexikálnej stránky ojkonyma. Pri niektorých pomenovaniach sa nám ponúkajú viaceré možnosti motivácie. Vlastné mená vznikajú zo slovnej zásoby, ktorú ľudia v danom období používajú. Pretože je slovná zásoba najpremenlivejšia zo všetkých jazykových rovín, z dnešného hľadiska (po mnohých stáročiach od vzniku názvu obce) považujeme niektoré slová za archaizmy, iné za cudzie, neslovenské (neslovanské) slová. Pri jazykovom rozbore vlastného mena vychádzame z toho, že názvom toponyma nie je náhodné stretnutie hlások (nech už znie hocako nezrozumiteľne), ale že v čase svojho vzniku mal názov svoj význam, buď apelatívny (kobyla – Kobyľany), alebo propriálny (Peter – Petrova Ves). Názvy toponým sú motivované podnetmi z objektívnej reality, najčastejšie však geografickým členením terénu, krstným menom alebo priezviskom, prírodnými reáliami, faunou alebo flórou. Pomenovanie ojkonyma nedokladá len apelatívnu motiváciu, ale aj etnickú príslušnosť obyvateľov, ktorí dané miesto pomenovali. Z historického hľadiska ide najmä o určovanie etnických, a tým aj národných a teritoriálnych hraníc. Z formálnej stránky sa skladá ojkonymum z koreňa a obyvateľskej prípony. Medzi najstaršie patria prípony zdedené z praslovančiny -j_, -ov a -in. Pre okres Skalica sú charakteristické prípony –ov a any (napr. Chropov, Lopašov, Kátov, Radimov, Kobyľany, Vlčkovany, Vidovany, Močidľany, Kopčany). Najstaršou listinou, v ktorej sa vymenúvajú všetky obce Skalického okresu je donačná listina Žigmunda Luxemburského pre Štibora zo Štiboríc (Petrovič, 1996). Nasledovný výklad je založený na historických zápisoch najmä z Vlastivedného slovníka obcí Slovenska, doplnený o pramene z monografií o daných obciach; motivácii názvov obcí Skalického okresu sa venoval najmä R. Krajčovič (1992). K jednotlivým obciam pripájam aj názvy obcí s rovnakou topolexémou.
Adamov – (1696 Adamfalva). Dnes súčasť katastra obce Gbely. Názov je motivovaný vlastným menom Adam s obyvateľskou príponou –ov; rovnaká topolexéma je aj v názve obcí: Adamov (Česko), Adamovce (Slovensko).
Brodské – (1317 Barachka, 1392 Baraska, Brachka, 1452 Broczke, 1489 Brozke, 1773 Broczke, 1808 Brodsko, 1920 Brodské). Stotožňujem sa s názormi K. Palkoviča (1999) a R. Krajčoviča, podľa ktorých je názov obce motivovaný brodom (plytkým miestom v rieke, kadiaľ možno prejsť na druhú stranu; SSN, s. 167), resp. prídavným menom brodské, t. j. okolím brodu. Slovenské názvy obcí s rovnakou topolexémou: Čierny Brod, Kráľov Brod, Brodzany, Krásny Brod.
Búdkovany.– Dnes súčasť katastra obce Radimov. Názov je motivovaný slovom búdka (jednoduché prístrešie; SSN, s. 177); obce s rovnakou topolexémou: Budkovany (zaniknutá obec v Česku), Budkovce (Slovensko).
Cunín – (1585 Czwnyn). Vznik názvu tejto osady podľa prípony –in možno datovať do čias vzniku názvov Hodonín a Unín. Názov obce je motivovaný lexémou cún – tenký úponok napr. viniča (SSN, s. 195).
Dubovce vznikli v r. 1954 zlúčením obcí Vlčkovany a Vidovany. Obec je pomenovaná podľa dubového lesa; vo Vlčkovanoch je chotárny názov Dubník. Prípona –ovce je analogicky utvorená podľa názvu susedných Radošoviec. Názvy obcí s rovnakou topolexémou: Dubová, Dubovany, Dubové, Dubovec, Dubovica.
Gbely – (1392 Kubel, Kebel, 1452 Bely, 1773 Gbelly) – názov je motivovaný lexémou gbel – drevená nádoba na rozličné upotrebenie, zváranie šatstva, mútenie, uskladnenie obilia (SSN, s. 486). Názov obcí s rovnakou topolexémou: Gbelce (Slovensko), Praha – Kbely (Česko).
Holíč – (1217 Wywar, 1256 Wywar, 1331 Weszunkerch, Alba Eclesia, Vizvar, 1322 Holicz sive Alba Ecclesia, in vulgari teutonicali Wessumkirch, 1336 Alba Eclesia vel in vulgari Wyvar, 1392 Holicz, 1452 Holycz, 1498 Holych a. n. Feyereghaz, 1773 Gollicž, 1808 Holič). Vlastné meno Wywar (maď. Nový Hrad) vzniklo pravdepodobne ako lexikálne antonymum so starým hradom (starou osadou); Alba Eclesia, Weszkumkerch, Wessumkirch je pomenovanie podľa bieleho kostola, ktorý je v erbe Holíča. Vizvar je pomenovanie podľa vodného hradu (maď. víz – voda). Pomenovanie Holíč (holé pusté miesto alebo miesto bez porastu; HSSJ I., s. 425) dostalo mesto podľa vrchu, ktorý bol holý.
Chropov (1262 Rupow, 1297 Horpo, 1394 Kropov, 1773 Chropow, maď. Chropó, Sziklabánya). Podľa R. Krajčoviča je názov Chropova motivovaný lexémou rupnúť s koreňom rup- napr. slovese rupnúť (chrupnúť, prasknúť, tresknúť). Podľa nášho názoru je názov motivovaný praslovanským (psl.) grb_ s významom kopec, hrboľ. Nad Chropovom je vrch Chrápač, od ktorého by mohol byť odvodený názov osady, v katastri Chropova sa tiež nachádza toponymum Chrapače. Maďarský názov Sziklabánya (maď. szikla = skala) je pravdepodobne odvodený od toponyma Kamenec.
Kátov (1452 Kaatho, 1773 Katow). Pri pátraní po pôvodnom motivante Kátova sme zistili 3 teórie. Názov môže byť motivovaný povolaním kata (profesionálny vykonávateľ mučenia a trestu smrti; HSSJ II., s. 34). V prospech tejto teórie by svedčilo oronymum (názov kopca) Šibenica v katastri Holíča. Možný je tiež vznik osady na vyklčovanom mieste (psl. kati – porov. čes. káceti) a pomenovanie podľa neho. Za najmenej pravdepodobnú považujem motiváciu názvom kmeňa Kvádov (všetky teórie por. Zajíčková, 2002, s. 4–5). Kobyľany (1392 Kobylan, 1452 Kowilen), názov je motivovaný miestom, kde sa chovali kobyly a kde sa i dnes nachádza žrebčín. Obce s rovnakou topolexémou: Kobyly, Kobylnice.
Kopčany (1392 Kopchan, 1808 Kopcsány); podľa R. Krajčoviča je názov obce motivovaný lexémou kopec – spevnená hromada kamenia upravená v podobe hraničného míľnika. Obce: Zemplínske Kopčany, Kopčany (Bratislava). Koválovec (1394 Kiskowalow, 1471 Kovalovcze, 1773 Kovalovecz). Názov je motivovaný zamestnaním kováča (remeselník, ktorý opracúva železo, vyrába rozličné kovové predmety a podkúva kone; SSN, s. 849). V súčasnom nárečí je tvar kovár. Ako reliktný je posudzovaný tvar koval; Obce: Koválov, Kovarce, Kováčová.
Letničie (1392 Kachfalua, 1532 Lethnyche, 1773 Letnicze) Názov Kachfalua pokladá V. Petrovič za nemecké Lache – mláka, názov obce by bol motivovaný močaristým terénom. Novší zápis názvu obce vykladá R. Krajčovič zo slova letničie s významom zelený porast, krmivo pre dobytok v podobe otiepok (Drahošová, 2002, s. 11), por. tiež letnina – v lete osekané haluzie zo stromov usušené na krmivo pre ovce a rožný dobytok (HSSJ II., s. 211). Lopašov (1297 Lapichoz, 1392 Lapassow, 1452 Lopassowecz, 1773 Lopassow). R. Krajčovič nachádza motivanta názvu obce v starej loveckej terminológii v lexéme lapnúť, lopnúť s významami prekvapujúco chytať, príp. „sadnúť na lep“. Uvádza tiež staršiu príponu –aš, –áš s príkladom dud-áš. Podľa nášho názoru by mohol byť názov obce motivovaný apelatívom lopúch (lopúšie) alebo vlastným menom Lopaš/Lapaš; Obce s uvedenými topolexémami: Lopušné Pažite, Lopúchov, Dolný Lopašov, Malý Lapáš.
Močidlany (1392 Mochilan, Macholan, 1452 Moczidlan, 1489 Mochydleny, 1773 Mocžidlany). Názov obce je motivovaný močidlom (močaristým miestom alebo miestom močenia ľanu a konopí; HSSJ II., s. 322). V historickom zápise je skupina -dl- zapísaná s -l-, slová s touto hláskovou skupinou sú príznačné pre východoslovanské a južnoslovanské jazyky, ale aj pre staroslovienčinu. R. Krajčovič vysvetľuje túto zmenu vplyvom chorvátskeho obyvateľstva, ktoré sa sem prisťahovalo. Doklady o chorvátskom či srbskom obyvateľstve sú však až z polovice 16. stor. a zápis Mochilan/Macholan je z konca 14. storočia. Z tohto dôvodu by mohlo ísť o zápis pretrvávajúceho názvu z poveľkomoravských dôb. Menej pravdepodobný je vplyv pisára.
Mokrý Háj (1583 kis Senkwicz alias Mokra Vesz, Horvátfalu 1591, Harvaty za Hájem, 1696 Mokrihaj). Názov obce je motivovaný lexémami mokrý (nasiaknutý vodou alebo inou tekutinou, veľmi vlhký; HSSJ II., s. 325) a háj (mladý les, hora; HSSJ I., s. 391). Maďarsko-nemecký názov kis Senkwicz (malý výčap) dokladá zamestnaneckú činnosť obyvateľov, názov obce Horvátfalu (chorvátska obec) hovorí o pôvode prisťahovaného južnoslovanského etnika; obce s rovnakými topolexémami: Mokrá Lúka, Mokroluh, Mokrance, Podhájska, Hájske, Háj.
Oreské (1392 Orisi, 1452 Orosse, 1489 Oressany, 1773 Oressko). Názov obce poukazuje na apelatívum orech. Súvislosť s orechom je chápaná aj v maďarskom preklade Diosvár, Kisdios. Podľa R. Krajčoviča je názov motivovaný oreším (miestom, kde boli orechové sady), orešským miestom; Obce: Orechová Potôň, Horné Orešany, Orechová.
Petrova Ves (1392 Peterfalua, 1489 Pethrowawez). Podľa povesti vznikla obec podľa uhorského šľachtica Petra Varádyho, ktorý obcou prechádzal. Obce: Petrovice, Petrová, Petrovany, Karlova Ves, Pavlova Ves.
Popudiny (1392 Popudyn, Pabagian, 1489 Popwdiny, 1773 Popudiny). Štruktúra názvu je podľa nášho názoru po-pud-iny. Koreň pud považujem za puť (púť) s významom cesta (HSSJ IV., s. 576). Predpona spresňuje názov a išlo by o osadu vzniknutú pozdĺž cesty alebo osadu siahajúcu po cestu. Neznelé ť sa medzi dvomi samohláskami zmenilo na znelé ď. Prípona –iny je plurálová forma od ina, napr. v mikrotoponyme Blížiny, Hlaviny, Lieštiny. R. Krajčovič odvodzuje názov od slovesa popudiť (poštvať, vyhnať z jedného miesta), čo by mohol byť podľa neho aj starý lovecký termín.
Prietržka (1392 Nemetpreters, Chehpreters, 1395 Petres alia Petres, 1498 Kysprythors, 1773 Prietrska). Záznam z r. 1392 je rovnaký vo VSOS ako pri Prietrži (okr. Senica), tak aj pri Prietržke (okr. Skalica). Obidva názvy však majú korene v apelatíve prietrž, ktorý znamená trhlinu v teréne, roklinu alebo medzeru (HSSJ IV., s. 444).
Radimov (1773 Radimow). Prvá zmienka o obci je z roku 1392. Jej názov je odvodený od osobného mena Radim s obyvateľskou príponou –ov.
Radošovce – (1297 Rasolyz, 1392 Rachowch, 1452 Radocolz, 1473 Rassich, 1493 Radochowcze, 1773 Radocžovcze). Prikláňame sa k názoru R. Krajčoviča, ktorý odvodzuje názov osady od mena rodiny Radiči (Radziči), Radočovci, Radošovci, ktorej obyvatelia boli pôvodne príbuzní s osobou vlastníka?, richtára? menom Rad-, Radoč či Radoš. Porovnaj tiež: Radošovce, Radošina, Radošinka.
Skalica (1217 Zaculcza, 1256 Zakolcha, 1398 Sakolcha, 1431 Galicz, 1773 Skalicza). Názov vznikol pravdepodobne podľa skaly, ktorá dala názov aj blízkej osade. (Skalica, s. 22). Súvislosť so skalou dokladá aj chotárny názov Na skale a kameňolom, z ktorého bolo vystavené veľkomoravské hradisko „Valy“ pri Mikulčiciach. Obce s rovnakou topolexémou: Skalka nad Váhom, Skalité. Prípona –ica ako v názvoch Senica, Jablonica, Strážnice (v nárečí Strážnica) a i.
Trnovec (1548 Thernowawes, 1773 Trnowecz). Názov obce je motivovaný tŕňovým miestom. Pri univerbizácii nastáva aj prechod zo ženského rodu k mužskému (tá Tŕňová Ves _ ten Trnovec).
Unín (1392 Wny, 1395 Wnyn, 1452 Wnyn, 1773 Unin). Obec ležiaca pri zaniknutom hradisku Zámčisko má starobylú príponu -in. Obce v jej blízkosti nám naznačujú časové obdobie, v ktorom mohla vzniknúť, ale už aj existovať (Hodonín 1054). Prvá časť pomenovania je psl. apelatívum un- s významom veľký, dobrý, no môže ísť aj o majetok rodu Una, ktorý je doložený už v Zoborskej listine roku 1111 (Stanislav 1967, s. 124); Apelatívom veľký bol motivovaný aj jeho maďarský názov z r. 1910 Nagyúny. Obec s rovnakou topolexémou: Únovce.
Vidovany (1392 Wydowan, 1452 Wydowan, 1553 Widuan, 1556 Vydowen, 1773 Widowany). Po rozčlenení na Vid-ov-any považujem ojkonymum za motivované vlastným menom Vít (sv. Vít) z nasledovných dôvodov: v katastri Viesky (dnes časť Radošoviec) je kopec s kaplnkou sv. Víta, pod ktorým pramení potok, ktorý preteká Vidovanmi, v erbe obce zo 17. storočia sa nachádza lev, čo je jedným z atribútov sv. Víta (Jozefovič 2004, s. 21–22). R. Krajčovič odvodzuje názov obce od privlastňovacieho mena Vidov (dvor, majetok a pod.), utvoreného od propria Vid, Vido, čo je ľudová forma mena Vít, Víto.
Vieska (1392 Kysfalua, 1395 Kysfalu alias Wesko, 1452 Lackowawyska, 1489 Wezka, 1773 Weska, 1808 Wieska). Názov „ves, vieska“ patrí medzi najčastejšie pomenovania na Slovensku. Názov Lackowawyska nám dokladá krstné meno dôležitej osoby (jej zakladateľa, richtára?). V súčasnosti tu existuje aj priezvisko Lackovič. Podľa deminutívneho označenia ju možno pokladať za malú alebo menšiu ako susedné obce. Podľa R. Krajčoviča označoval názov malú osadu (osadu obývanú jedným rodom, príbuzenstvom) a k názvu bola pripojená deminutívna prípona –ka.; Obce: Nová Vieska, Gregorova Vieska, Vieska nad Blhom.
Vlčkovany (1392 Wolchkfalwa, 1452 Wulczkowan, 1532 Wylchkowany, 1773 Vlcžkowany). Názov obce je motivovaný apelatívom vlk, alternáciou na vlčk-; podobne sú motivované aj anojkonymá (chotárne názvy) Vlčí dol v katastri obce Radošovce a Na vlčích jamách v katastri obce Unín; apelatívum vlk bolo motivantom aj v názvoch nasledovných slovenských obcí: Vlky, Vlkovce, Vlčkovce, Vlčany. V maďarskom preklade obce Farkashely z r. 1913 je tiež chápaná súvislosť s vlkom. R. Krajčovič odvodzuje názov obce od obyvateľského mena Vlčkované, a to od privlastňovacieho mena Vlčkov (dvor, majetok) z propria Vlček.
Vratišov (zaniknutá osada, najneskôr v 14. storočí). Od propria Vratiš, Ratiš, por. Ratiškovice (Česko), Radiša (Bánovce n/Bebravou), možný súvis aj s obcou Vrádište.
Vrádište (1392 Wratna, 1395 Wartna, 1432 Wrazisscie, Wrathna, 1773 Wradiste). Podľa ľudovej etymológie vznikla obec pri mýtnej stanici cez rieku Moravu, z ktorej vrátili každého, kto neprešiel colnou kontrolou. Š. Ondruš (2000, 107) vykladá pôvod slova Vrádište z indoeurópskeho slova *wort a z praslovanského *vrat s významom pletenej ohrady. Iného názoru je R. Krajčovič, ktorý odvodzuje názov od lexémy vráta s významom „mýtna alebo cestná závora“. V katastri Duboviec na poli s názvom Vratišov som povrchovým zberom našiel črepy z rôznych období; najstaršie boli z doby hallštattskej, novšie z keltského obdobia a zo stredoveku, čo dokladá kontinuitu osídlenia. Zánik tejto osady možno datovať do 14. storočia. Osadu dokladá aj privlastňovacia prípona –ov (napr. aj Radimov, Petrov, Kátov). Vlastné mená zakončené na –áš, -oš, -iš majú hypokoristickú formu. V súčasnosti sa vyskytujú v prezývkach a niektorých krstných menách (Lukáš, Ľuboš, Miloš, Maroš, Froliš). Existencia takýchto prípon je doložená už zo začiatku 12. storočia v menách zamestnancov na majetkoch prepoštstva v Dimiši pri Ostrihome. Napr.: Sípus (Šípoš), Kutos (Kutoš/Kutaš), Weíces (Vojtěš) wadis (Vadiš), vros (Uroš) a i. (Stanislav, 1967, s. 136–142). Názvy obcí Radoš-ovce, Lopaš-ov, (zaniknutej osady) Vratiš-ov by mohli byť tiež odvodené od mien zakončených podobne. Pri štúdiu rôznych foriem vlastných mien ma zaujali vlastné mená v listine O obrátení Bavorov a Korutáncov z r. 871. (Stanislav Dejiny III., s. 119.) Sú v nej uvedené mená Koceľových veľmožov, ktorí sa zúčastnili na posviacke kostola pri Blatenskom jazere. Najprv uvádzam pôvodný zápis, potom v zátvorke rekonštruovanú psl. podobu: Wlkina (Vl_čina), Witemir (Vitěmir_) a Unzat (Un_šat_). Pri týchto menách ako Vlč-ina, Vit-ěmir Un-šat ide prinajmenšom o veľkú podobnosť mien, ktoré korešpondujú s názvami obcí Vlčkovany, Vid-ovany a Un-ín. Uvedené obce sa nachádzajú pri zaniknutom hradisku Zámčisko.
Vlastné mená nám dobre „konzervujú“ starú apelatívnu lexiku. Pátranie po motivante, teda po pôvodnom význame vlastného mena, nám poodhalí napríklad pôvodný vzhľad krajiny, politicko-hospodárske vzťahy ap. Zaujímajme sa preto aj o túto časť nášho kultúrneho dedičstva.

Literatúra
BLANÁR, V.: Teória vlastného mena. Bratislava 1996.
DRAHOŠOVÁ, V.: Letničie. Skalica 2002.
Geografické názvy okresu Senica. A 11. Zostavil M. Majtán. Bratislava, Slovenský úrad geodézie a kartografie v Slovenskej kartografii 1989. (Geografické názvy)
Historický slovník slovenského jazyka I. – V. Red. M. Majtán. Bratislava 1991–2000. (HSSJ) IRŠA, R.: Holíč – dejiny a súčasnosť. Vydal MsNV Holíč 1990. JOZEFOVIČ, M.: Ako vznikol názov Duboviec. In: Záhorie 2004, č. 3, s. 20–22.
KRAJČOVIČ, R.: Názvy záhorských obcí – svedkovia dávnej histórie. In: Záhorie 1992, č. 4, s. 7–9.
ONDRUŠ, Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, MS 2000.
PALKOVIČ, K.: Obec Brodské. Print-Servis vo vlastnom náklade Konštantína Palkoviča, 1999.
PETROVIČ, V.: Nové skutočnosti vyplývajúce z donačnej listiny. Záhorie 1996, č. 6, s. 5–7.
PETROVIČ, V.: Z najstaršch dejín Lopašova. In: Lopašov. Vyšlo ako príloha časopisu Záhorie. Záhorie 1997, č. 3, s. 8 – 11.
Slovník slovenských nárečí I. A – K. Red. I. Ripka. Bratislava, Veda 1994. (SSN)
Stanislav, J.: Dejiny slovenského jazyka III. Texty. Bratislava 1967.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. – III. Red. M. Kropilák, Bratislava, Veda 1977–1978.
ZAJÍČKOVÁ, M.: Kátov 1392 – 2002. Skalica 2002.