Ľudovít Štúr a Záhorie

Gabriela Prokešová

0
908
Jednou z akcií bohatého programu venovanému Ľudovítovi Štúrovi a Záhoriu bol aj 38. ročník národnej púte z Modry do Jablonového pod názvom „Cestou tŕnistou…“. Táto púť je známa i pod názvom Dvanásť zastavení na ceste tŕnistej, čo je práve cesta po stopách zatykačom stíhaného Ľ. Štúra. Začala 24. mája 1848 z Liptovského sv. Mikuláša dolu Považím cez Sučany, Žilinu – Budatín, Veľkú Divinu, Trenčín, Beckov, Zemianske Podhradie, Lubinu, Čachtice a Šulekovo do Modry. Ďalší úsek jeho cesty sa bytostne dotýka Záhoria, pretože pokračoval do Jablonového cez Plavecký Štvrtok do Záhorskej Vsi, kde prekročil rieku Moravu na rakúsku stranu. A práve túto „záhorácku“ časť jeho úteku by som chcela bližšie priblížiť čitateľom.
Ako som už spomenula, v máji 1848 bol na Štúra, Hodžu a Hurbana vydaný zatykač. Hurban a Hodža sa tajne dostali do Prahy na slovanský zjazd, kam mal namierené i Štúr, ale potreboval sa zastaviť v Bratislave (konkrétne v redakcii pre plat, šaty a bielizeň). Ale keď prišiel do Zemianskeho Podhradia, priateľ Gustav Ostrolúcky (strýko jeho milej Adelky) ho od cesty do Bratislavy odhovoril, a tak sa rozhodol ukryť u brata v Modre. Do Modry prišiel v podvečer 27. mája 1848 (do Bratislavy vyslal svojho sprievodcu Ďurka Hodžu, brata Michala Miloslava Hodžu). Na druhý deň, v nedeľu 28. mája, pribehol na evanjelickú faru posol od blanárskeho majstra Ondreja Minicha s odkazom, že mestská garda má príkaz zatknúť Ľ. Štúra. Ten nemeškal, vybehol do záhrady, poza hradby mesta, cez vinohrady smerom do Harmónie. Deň prečkal v chotári a podvečer ho prichýlil mestský horár Ján Veštík (spoznal v ňom profesora Štúra, ktorý učil jeho synov na bratislavskom lýceu). Po krátkom oddychu a malom občerstvení zobral horár lampáš a pušku a obaja vykročili do noci, do hôr Malých Karpát. Na brieždení, 29. mája, sa dostali do dedinky Jablonové, smerovali ku katolíckej fare. Zobudili tamojšieho farára, národovca Jána Galbavého. Krátko priblížim aj tohto statočného kňaza. Ján Galbavý sa narodil 29. decembra 1800 v Brodzanoch, pôsobil štyri roky v Modre, bol autorom učebníc, prispieval do Lichardových Slovenských novín, Pešťbudínskych vedomostí, Priateľa školy, bol i účastinárom Štúrových Slovenských národných novín, tiež i účastníkom 4. rokovania spolku národovcov Tatrín v Čachticiach. Títo dvaja sa poznali, mali k sebe dôveru. Príchod na faru do Jablonového teda nebol náhodný. Sám Galbavý si túto udalosť – stretnutie so Štúrom – zaznamenal. Jeho zápisky nám približujú ďalšie krušné hodiny jeho priateľa, Ľ. Štúra. Keď Galbavému vyrozprával, ako od Liptovského Mikuláša uteká s prenasledovateľmi v pätách, poprosil ho o pomoc, aby ho nejaký spoľahlivý človek previedol cez hranice do Rakúska. Galbavý sa však rozhodol, že to urobí sám. Po raňajkách sa nahlas lúčil so svojimi hosťami, aby si domáca čeľaď na fare myslela, že hostia naozaj odišli, ale do Modry odišiel iba horár Veštík s odkazom, v čích rukách zanechal Ľudovíta. Toho potajme Galbavý odviedol do záhradnej besiedky, pripravil mu tam jedlo, niečo na čítanie. Podvečer prišiel so správami z Bratislavy i Modry Ďurko Hodža, priniesol peniaze i šatstvo, ale i veľké obavy o Štúra. Galbavý ho však ubezpečil, že to zariadi.
Ráno 30. mája Galbavý vyprevadil Hodžu do Modry, neskôr vybavil návštevu hlavného slúžneho z Malaciek (počas tejto návštevy ukryl Štúra do stodoly, ktorá bola na konci záhrady). Po ich odchode ešte vybavil návštevu svojho brata kaplána z Kuchyne. Potom už prebrali plán ich ďalšej cesty. Ešte v ten deň o polnoci prišiel pre nich voziar Ján Masarovič. Štúr sa predstavil ako Štefan Rámus, rechtor z Pezinka a nastúpil až za dedinou ako náhodný pocestný. Prechádzali cez dedinku Štvrtok a za svitania dorazili do hraničnej osady Uhorská (teraz Záhorská) Ves, v maďarčine sa používal názov Magyarfalu. Galbavý prikázal voziarovi, aby ho počkal v hostinci (vtedy pravdepodobne Restaurant Steiner, dnes vľavo od Kultúrneho domu, kde stojí bývalá materská škola). Galbavý, schválne v kňazskej reverende, pustil sa so Štúrom pešo k Morave, k drevenému mostu, k hraničnému prechodu z Uhorska do Rakúska. Netušili, že deň predtým aj tunajším hraničným strážam doručili zatykač na Štúra. Galbavý vo svojich zápiskoch tento nebezpečný úsek cesty opisuje takto: Keď sa priblížili k mostu, v domci uhorského mýtnika bolo ešte ticho, ale keď prešli pár krokov, ozval sa za nimi hlas: „Warten sie, meine Herrn ! Wer sind sie?“ („Počkajte, páni moji! Kto ste?“). Ich bin der Pharrer von Apfelsbach.“ (Som farár z Jablonového.“) Mýtnik sa uspokojil, ani mýto od nich nepýtal, keď to bol duchovný. Už sa celkom rozvidnilo, na rakúskej strane videli búdku mýtnika i budovu policajného úradu. Pred ňou stála mladá žena a vešala bielizeň, čo upútalo pozornosť cisárskej stráže otočenej chrbtom k prechádzajúcim. Títo sa hneď pobrali k mýtnikovej búdke, kde zaplatili 2 grajciare mýtneho a hneď zatočili na bočnú cestu. Potom prišli na železničnú stanicu v dedine Angern (Congr), kde Štúr stretol svojho známeho, ktorý mu požičal svoj pas. Galbavý sa ho spýtal, či ide do Viedne, Štúr mu odvetil, že do Prahy, aby stihol Slovanský zjazd, ktorý začal 2. júna 1848.
Začiatkom júna som navštívila pamätné miesta Ľ. Štúra v Modre, kde nám túto cestu – útek priblížila Mgr. Oľga Pavúková, pričom spomenula, že v Záhorskej Vsi by bolo vhodné umiestniť pamätnú tabuľu na mieste prechodu – mostu cez Moravu. V súčasnosti most neexistuje, sú plány na nový, na rakúsku stranu premáva kompa. V týchto miestach je dostatočný priestor pre umiestnenie takejto pamätnej tabule, čo podporuje tiež miestny starosta i ďalší nadšenci a rodáci, ku ktorým sa radím i ja. Dúfam, že v dohľadnej dobe budem môcť o tom čitateľom Záhoria napísať.

Použitá literatúra
Cestou trnistou… epizoda zo života Ľudovíta Štúra (Útek pred zatknutím z Modry do Jablonového v máji 1848). Vydalo Múzeum Ľ. Štúra Modra pre účastníkov literárno – vlastivedného pochodu Modra – Jablonové, Príroda, Bratislava, 1988.