Osobnosť a dielo prof. Branislava Varsika

Matúš Kučera

0
861
Generácia profesora Branislava Varsika predstavuje vo vývine slovenskej historiografie najvýraznejší zlom v celom svojom vývoji. Nastupuje totiž prvá generácia profesionálnych slovenských historikov. Nadobro odchádza spoločenstvo dedinských farárov, učiteľov či matičných nadšencov, ktorí sa venujú histórii ako nástroju národno-obrodeneckému procesu u Slovákov, ako pomocnému politickému nástroju v procese tvorby novodobého slovenského národa. Príznačné pre túto novú profesionálnu generáciu historikov je aj skutočnosť, že takmer všetci vychádzajú z roľníckeho a remeselníckeho prostredia a nie z rodín intelektuálov, či maloburžoázie. Títo totiž posielajú svoje deti na štúdium oveľa praktickejších životných povolaní: za advokátov, lekárov či všakovakých štátnych úradníkov.
Aj rodičia prof. Varsika – počestní myjavskí remeselníci a súčasne obchodníci, poslali svojho syna najprv do gymnázia do maďarského Nagy Körösu, aby si tu dobre osvojil maďarský jazyk, bez znalostí ktorého bola v Uhorsku akákoľvek cetsa k lepšiemu životu zarúbaná. Maďarské, čo ako liberálne sa tváriace prostredie, nezanechalo v duši mladého človeka výraznejšiu stopu. Stalo sa však to, čo bolo priam zákonité: ponižovanie, urážanie a posmievanie sa malému myjavskému Slováčkovi vzbudilo silné národno-obranné emócie. Vyhranil sa profil mladého gymnazistu. A tak po skončení vojny už mladý Varsik netúžil ísť na ďalšie štúdiá ani do Budapešti, ani do Viedne – ale zákonite do Prahy na Karlovu univerzitu. Legionárske videnie nového politického sveta, ktoré predstavoval starší brat, ale aj štefánikovské tradície, ktoré opantali celú Myjavskú pahorkatinu a po tragickej smrti generála i celý slovenský národ – to všetko rozhodlo o tom, že Branislav Varsik si na Karlovej univerzite zapísal ako študijný odbor – históriu. Pod ochrannými krídlami výrazných osobností Gollovej historickej školy získal mladý adept filozoficko-metodologickú výzbroj pre svoju vedu prakticky na celý svoj život. V seminári prof. Šustu, ako aj v celej vedeckej komunite na Katedre histórie vedenej prof. Jozefom Pekařom panoval duch prísneho rankeizmu. Ten dostával podobu v českom slogane „Padni komu padni“. Oslobodzoval historika od všakovského tradicionalizmu, romantizmu, obrodeneckého národovectva a hlásal prísnu nezainteresovanosť historika a absolútny kriticizmus opretý o pramenovednú základňu. Doktorská práca (Študenti zo Slovenska na Karlovej univerzite), ktorá exploatovala najmä historicko-sídliskový zreteľ a ktorú Branislav Varsik už končil na Filozofickej fakulte v Bratislave, v seminári prof. Václava Chaloupeckého, ešte nedávala dostatočný priestor pre vyniknutie osvojenej metódy prísneho rankeizmu. Ten vynikol až pri ďalšej veľkej – teraz už habilitačnej práci Branislava Varsika. Tu sa musel mladý historik a archivár úplne rozísť s tardíciou, ktorú pestovali evanjelickí vzdelanci od 18. storočia. Tí v početných prácach presviedčali, že slovenský luteranizmus nadviazal priamo na husitské tradície, ba že i časť obyvateľstva sú priamymi potomkami českých husitských kolonistov. Tradícia to bola o to silnejšia a rozšírenejšia, lebo z prác amatérskych historikov prenikla do krásnej literatúry a tým sa i masovo šírila medzi širokými vrstvami obyvateľstva. Kritickým rozborom pramenného materiálu B. Varsik ukázal, že tradícia o pôvode slovenského luteranizmu je plne scestná a priniesol nový obraz šírenia sa učenia Martina Luthera a najmä Filipa Melanchtona na Slovensku. Názory uverejnil v práci Husiti a reformácia na Slovensku do Žilinskej synody a svoju vedeckú pravdu musel tvrdo obhajovať najmä proti svojim evanjelický kolegom (Ďurovič, Bujnák a i.). V týchto vedeckých polemikách, do ktorých vstúpili aj katolícki autori (napr. profesor teológie V. Bucko) si Varsik naplno overil a vydobyl povesť kritického, profesionálne zrelého historika, akých Slovensko a Slováci skutočne potrebujú.
***
Druhá významná osobnostná črta Branislava Varsika sa doformovávala pod vplyvom spoločenskej a politickej situácie, ktorá nastala na Slovensku v 30-tych rokoch a ktorá neobišla ani univerzitné prostredie. Zakrátko po vzniku Československej republiky bolo potrebné objasniť predmet a obsah dejín nového štátu, ukázať na jeho historické korene. Slovenská veda nebola schopná predložiť ucelenú koncepciu etnogenézy Slovákov. Boli tu síce dve významnejšie intelektuálne centrá, ale nebolo prakticky medzi nimi historikov. Kruh okolo Matice slovenskej naďalej vyznával koncepciu Júliusa Bottu, podľa ktorej Slováci svoje dejiny stratili pádom Veľkej Moravy a až do národného zhromaždenia v r. 1848 v Martine nemajú svojich vlastných dejín. Mladí lekári, inžinieri a právnici sústredení okolo časopisu Hlas a programovo ovplyvňovaní T. G. Masarykom síce vedeli, že zo slovenských historických tradícií majú potierať Štúra a Hurbana a vyzdvihovať Kollára so Šafárikom. Súčasne však boli presvedčení, že samostatných slovenských dejín niet. Ba navyše boli i presvedčení, ako ich utvrdzovali ich poradcovia K. Kálal a F. Pastrnek, že v slovenčine nemožno pestovať žiadnu vedu, tobôž vedu historickú. Priestor bol takto aj na Slovensku plne ponechaný českej historiografii, aby ušila taký šat historizmu, ktorý by odzrkadľoval nový politický a štátny svet – svet Československej republiky. Česká historiografia, bez ohľadu ku ktorej ideovej skupine patrila, zhodla sa v jednom: teóriu o jednotnom československom národe, tak ako ju proklamovala prvá Ústava československej republiky sa rozhodla podporiť názorom o historickej jednote československého národa. Zo starej pozitivistickej gardy jasne formulovali svoje názory i Václav Novotný, ako aj Josef Pekař. „Slovensko sice bylo jednotě národní ztraceno na více než dest století“ – hovorí J. Pekař, ale duchovne žilo akosi blízko, v identite s Čechmi. S touto garnitúrou, ktorá formulovala jednotné československé dejiny ako strešné dejiny štátu sa s malými výhradami stotožňoval i mladý Branislav Varsik. Vo vlastnej vedeckej práci sa však čoskoro ubral inou cestou a nastúpil do polohy historika svojho slovenského svojbytného národa.
Zlom nastal vytvorením nového univerzitného historického pracoviska na Univerzite Komenského. S českými profesormi prišiel na univerzitu duch kriticistického pozitivizmu, ktorý rozširoval pramenovednú základňu slovenských dejín a nepochybne profesionalizoval slovenskú historickú vedu, nevynímajúc medievistiku. V historiografickej rovine však toto pracovisko nerozpracovávalo predmet a výklad slovenských dejín, ale naopak programovo sa usilovalo naplniť obsah jednotných československých dejín slovenskými historickými reáliami. Vedúcou osobnosťou sa stal prof. Václav Chaloupecký, ktorý už v r. 1922 formuloval oproti starej historickej českej škole modernejšiu koncepciu jednotných československých dejín. Základom nie je štát, ale „přirozené území (v starší minulosti celistvější a jednotnější než nyní), jazyk kmenů vzájemně nejpříbuznějších, a konečně společný kulturní vývoj často jednotný, často alespoň analogický“. V. Chaloupecký všetky tri vytipované zložky ako vedecký i vedecko-politický a pedagogický program preniesol nielen do výuky mladej slovenskej generácie historikov, ale najmä do svojho vedeckého diela. V ňom začal rozpracovávať všetky tri vytipované programové zložky jednotného československého národa. V Starom Slovensku sa snažil dokázať, že najstaršie územie Slovenska svojím osídlením je „československé – čili české“. Východné Slovensko pripísal Bulharom. Štúdiou o Žilinskej knihe a vydaním najstarších listín v češtine chcel ukázať, že niet starého pôvodného slovenského jazyka. A starý kultúrny habitus Slovákov predstavil ako akýsi amalgam zložený z etnickej zmiešaniny Valachov, Čechov a Rusínov. To najvýraznejšie predstavil v práci o Valašskej kolonizácii.
Chaloupeckého práce vyvolali širokú diskusiu v slovenskej vede. Okrem toho, že názorovo rozčesli aj profesorskú českú komunitu, v mladej vedeckej generácii vyvolali snahu zodpovedať otázky o problémoch svojho národa. Mladého B. Varsika zaujala najmä etnogenéza východných Slovákov. Kraj poznal už ako mladý vysokoškolák, keď tu robil sčítacieho komisára. Preto o „Národnostných pomeroch na východnom Slovensku“ píše už v r. 1923. Neskôr je tu viac článkov k rusínskej problematike a rusínskemu školstvu. Dnes vieme, že B. Varsik sa celý svoj vedecký život pripravoval, aby grandióznou trojzväzkovou prácou a množstvom štúdií o osídlení Košickej kotliny a východného Slovenska ukázal východných Slovákov ako homogénny etnický komponent neodlišujúci sa ani jazykovým základom od západných Slovákov. Takto uzavrel otázku, ktorú si programovo položil už v r. 1942 a nazval ju: „Slováci a ich etnický priestor v minulosti“. Práca vyšla i po nemecky.
Už v r. 1935 sa vložil do diskusie o tom, ako Slováci písali v XV. a XVI. storočí a úvahu uverejnil v časopise Politika. Vzápätí zistil, že V. Chaloupecký pri vydávaní českých písomností zo Slovenska jazyk dokumentov zámerne počešťuje. Preto sa B. Varsik pustil s obrovskou vervou do vydávania listín v českom, ale i silne slovakizovanom jazyku. V následných štúdiách ukázal, že tieto dokumenty nie sú prirodzeným produktom slovenského hovorového jazyka, ale len písomným prejavom v praktickom kancelárskom živote. Presne tak, ako podobnú funkciu plnila čeština v Poľsku, ba až na Ukrajine. Tým sa B. Varsik vrchovatou mierou zaslúžil o to, že padla ďalšia téza v koncepcii jednotného československého národa, československých jednotných dejín.
Pritom B. Varsik už v starších prácach o reformácii i o ohlasoch husitstva na Slovensku ukázal, že naše národné obrodenie nie je dielom českobratských tradícií na Slovensku, ale že je potrebné poznať barokové dejepisectvo a po ňom následne veľkú dobu Bernolákovcov, aby sme pochopili genézu národného pohybu Slovákov k formovaniu moderného európskeho národa. To dostatočne preukázala už novšia slovenská historiografia a jazykoveda.
Historické dielo B. Varsika bude vždy vynikajúcim dokladom veľkej osobnostnej metamorfózy. Bol to synkretizmus československej kritickej akríbie spojený so slovenským národným programom. „Nemôže byť opravdu československé, čo je protislovenské“. Takto v škultétyovskom duchu reagoval na neprimerane bojovný a zavádzajúci historický program V. Chaloupeckého jeho najväčší kritik – Daniel Rapant. Tento postulát Varsikovo dielo plnilo statočne. Obohatilo pramenovednú základňu vzťahov českého a slovenského národa, pričom jedným dychom presvedčivo vyzdvihlo národnú i historickú svojbytnosť Slovákov a Slovenska. Pritom je potrebné spomenúť aj inú oblasť osobnostného profilu B. Varsika. Keď už ako univerzitný pracovník zistil, že českí profesori nie sú schopní brániť slovenské dejiny pred útokmi často iredentistickej maďarskej historiografie a politiky, B. Varsik vždy pozdvihol svoje pero. Tak vznikla vynikajúca práca o Národnostnom profile Trnavskej univerzity, a ako odpoveď na turbulencie na slovensko-maďarskej hranici zas dielo „Národnostná hranica slovensko-maďarská v ostatných dvoch storočiach (vyšla i po nemecky) a mapy tohto diela boli rozložené i na pracovnom stole v Moskve, keď sa upravovali južné hranice Slovenska po druhej svetovej vojne.
***
Osobnosť prof. Branislava Varsika a jeho dielo sa formovalo v zložitých historických podmienkach. Bolo to medzivojnové obdobie, kedy Slovensko bojovalo za rozsiahlejšiu a demokratickú samosprávu. Prišlo obdobie prvej Slovenskej republiky, keď aj Univerzita bola zatiahnutá do zložitého politického života a prof. Varsik v týchto rokoch bol dekanom Filozofickej fakulty. Povojnový a najmä pofebruárový vývoj v slovenskej vede prekonával priam krkolomné prevraty, o ktorých sa nedá pritom hovoriť vždy len negatívne. Každý, kto v takomto dlhom a premenlivom období vstupoval do mlynice slovenskej historiografie, vošiel do mlynice často veľmi roztrasenej, v ktorej sa mlela všakovaká múka, a navyše sa v nej orientovalo len veľmi ťažko a bolo sa treba pohybovať opatrne, aby sa človek príliš nezamúčil.
S potrebným odstupom, ktorý už dovoľuje okrúhla storočnica možno konštatovať, že osobnosť a dielo prof. Branislava Varsika obstála v skúške času a dôstojne sa radí do dejín slovenskej historiografie. Ide o dielo, ktoré nikto z následníkov nebude môcť obísť.
Po celý čas strávený v jednej pracovni (a je to vyše tridsať rokov) som obdivoval pracovitosť môjho učiteľa. Oveľa viac však jeho hlbokú vieru o potrebnosti toho, čo robí. Akosi vždy mal pred sebou budúcnosť svojho národa, jeho potreby, obranu. Už to však nebol národný romantizmus presakujúci z 19. storočia. Už to boli solídne komparatisticky európske či aspoň stredoeurópske základy kriticistickej profesionálnej historickej vedy, ktorá tu stojí ako základ, na ktorom sa dá budovať a buduje.

Literatúra:
Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. VEDA: Bratislava, 1984.
Husitské revolučné hnutie a Slovensko. Bratislava, SAV 1965.
Kontinuita medzi veľkomoravskými Slovienmi a stredovekými severouhorskými Slovanmi (Slovákmi). Výber štúdií a šlánkov z rokov 1969 – 1992. Bratislava, VEDA 1994.
Národnostná hranica slovensko-maďarská v ostatných dvoch storočiach. Bratislava, Universum 1940.
Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. Bratislava, VEDA 1988.
Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Príspevok k etnogenéze Slovákov. Bratislava, VEDA 1990.
Zo slovenského stredoveku. Výber historických štúdií a článkov z rokov 1946-1968. Bratislava, SAV 1972.