Pochádzaš zo Skalice a už teraz predstavuješ jednu z najvýznamnejších osobností v oblasti skúmania, zachovávania a šírenia tradícií a folklóru Skalice a Záhoria. Odkiaľ vychádzajú tieto Tvoje korene, kto Ťa najviac
ovplyvnil v Tvojom smerovaní?
Už od útleho detstva si pamätám, že spev bol v našej rodine azda bežnejší ako hovorené slovo. Moja maminka si spievala furt a všade, v kuchyni pri varení, a okrem toho hralo rádio, možno aj dve a ona to všetko stíhala vnímať. Hádala, aká ária z akej opery práve znie, kto to spieva atď. Určite mi spievala aj keď ma ešte len nosila pod srdcom, lebo hneď(!) ako som sa narodil, som sa k nej pridal a už sme dvojhlasne tercovali. U starých rodičov to bolo skoro také isté, starenka Júlia spievala typickým tenkým sopránovým hláskom a stareček Ferenc, to ani nehovorím! Ten spieval basové i tenorové party a keď starenka bola trocha ďalej, napodobnil aj jej sopránový hlások! Vlastne celá Buchtových rodinná vetva bola hudobne talentovaná. Významný skalický kaplán Jozef Novák (1879 – 1918), znalec a zberateľ piesní a folklorista, ktorého uznávali MUDr. Pavel Blaho i dr. Ľudovít Okánik, a ktorému dedikoval dr. Janko Blaho pôvodné vydanie spevníka Záhorácke pjesňičky v roku 1949, bol mojej starenky strýko. Mamkina sestra a moja krstná, teta Terka, neskôr Hallonová, výborne spievala, ako mladučkú si ju vybral primáš Slávek Volavý, aby naspievala svadobné piesne na gramoplatňu, čo sa potom dávala do škôl a na obce pre slávnostné obrady. Ich brat Ľudovít spieval celý život v zbore Slovenskej filharmónie, miloval folklór, históriu Skalice a tiež ma neúnavne usmerňoval, lebo ako schopný pedagóg vycítil, že by som mal zostať pri hudbe. No a otec bol bubeník v dychovej hudbe, čo ma tiež silne ovplyvnilo, keď som pri ňom mohol stáť aspoň na skúškach, v tzv. „pekle“ skalického kultúrneho domu. A okrem toho boli rodičia ako tanečníci a speváci pri zakladaní folklórneho súboru Skaličan. Toto všetko vás už akosi apriórne nasmeruje k tomu, čo začali vaši predkovia.
Pracoval si v Etnomuzikologickom ústave SAV v Bratislave, aká to bola pre Teba skúsenosť, aké máš spomienky, ktoré projekty Ťa najviac oslovili?
Bolo to pre mňa splnenie jednej z vecí, ktoré som si vysníval – venovať sa určitým spôsobom hudbe. Ešte cez moju vojenčinu koncom leta v roku 1989, a teda v „slušivej“ uniforme, som išiel na konkurz do vtedajšieho Umenovedného ústavu, na odporučenie môjho spolumuzikanta z Ponitranu a vtedy začínajúceho hudobného vedca Bernarda Garaja, dnes už medzinárodne uznávaného muzikológa a hudobného pedagóga. Prišiel som medzi osobnosti, ktoré som poznal z literatúry a zrazu som bol medzi nimi. Asi som chodil hodnú chvíľu s otvorenými ústami, ale ono to tak býva, že čím múdrejší a vzdelanejší človek, tým viac skromnosti a prirodzenosti. Chcem tým povedať, že manželia Oskár a Alica Elschekovci, Kliment Ondrejka, Stanislav Dúžek, Ladislav Kačic, Darina Múdra a mnohí ďalší ma veľmi srdečne prijali a mám na tieto roky nádherné spomienky. Absolvoval som niekoľko viacdenných medzinárodných konferencií, ktoré končili neskorými rannými debatami i „koncertovaním“, na to sa tak ľahko nedá zabudnúť. Dokonca sa podarilo párkrát etnomuzikologickú špičku dotiahnuť aj do Skalice, načo som bol patrične hrdý. S radosťou i trochou nostalgie si spomínam na realizáciu veľkého projektu Slovenská ľudová tanečná hudba, v rámci ktorého sme počas dvoch rokov (1990 – 92) nahrávali vo vybraných, hudobno-folklórne najreprezentatívnejších obciach celého Slovenska, spoznal som skvelých muzikantov, ich príbehy. A celé Slovensko sme prejazdili ako 5-členný tím s celou nahrávacou technikou v jednom „žiguláku“, čo sa mi po rokoch zdá takmer neuveriteľné! Nezabudnuteľné chvíle som zažil tiež ako hudobný poradca pri filmovaní tanečného folklóru pod vedením prof. Martina Slivku, významného slovenského dokumentaristu, režiséra, etnografa a jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry a umenia vôbec.
Ktoré výstupy z práce v akadémii si najviac ceníš, do akej miery si sa v nich venoval záhorskému regiónu?
Venoval som sa prednostne ľudovej inštrumentálnej hudbe, čo predstavuje veľmi širokú tému, takže väčšina výskumných tém sa týkala práve regiónu Záhoria. Spomeniem aspoň niektoré, už publikované témy: Staršie zápisy ozdobného spevu na Záhorí a súčasný prístup k nim, Zbierky ľudových piesní – ich význam v súvislosti so záhorským regiónom, Ľudová hudba v malomestskom prostredí, Pramene ľudovej hudobnej kultúry na Záhorí, Krútivé tance z hľadiska hudobného sprievodu, Rukopisný Senický kancionál – významná hudobnoikonografická pamiatka, Piesne ku krútivému tancu starého štýlu – ďupkaná na Záhorí, Vianočné piesne na Záhorí a ich regionálne znaky, Ľudová pieseň a variačný proces, Druhy hudobného sprievodu k tancom na Pomoraví, Hudba a spev v cirkevných slávnostiach a púťach, Profil regionálneho výskumu na Záhorí – zbierky, študijné aktivity a edície, K notovým zápisom piesní na Záhorí (na príklade zápisov Janka Blaha a Karola Plicku), Terénny výskum ľudovej hudby v múzeu, Ľudové piesne Záhoria a ich publikovanie v monografiách obcí, Tragika v ľudových piesňach Záhoria. V edícii Ľudové piesne regiónov Slovenska (Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry, 2009) som spolu so zostavovateľkou Janou Ambrózovou autorom dielu Záhorie a oblasť medzi Malými Karpatmi a Váhom. Ako určitú milú „povinnosť“ k mojej alma mater som bral výzvu napísať úvodný hudobno-teoretický text k niektorým zbierkam ľudových piesní (okolie Nitry, Voznica, dolnozemské obce Pivnica, Boľovce), ktoré vydala Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Oddelenie etnomuzikológie malo však svoj výskumný plán so širším celoslovenským zameraním, resp. viaceré témy sa riešili v spolupráci s etnomuzikológmi zo zahraničia najmä z okolitých štátov (Česko, Rakúsko, Poľsko, Slovinsko, Maďarsko, Nemecko), ale veľmi dobré kontakty boli nadviazané napríklad so švédskymi a fínskymi muzikologickými pracoviskami. Keď máte na čele ústavu takú osobnosť, akou je prof. Oskár Elschek, tak sa tomu niet čo diviť. Najmä jeho zásluhou bola bratislavská etnomuzikologická škola známa i uznávaná po celom svete. Najviac spoločných tém máme a doteraz riešime však so susednými moravskými kolegami a pracoviskami v Strážnici a Brne. Výsledky z medzinárodných konferencií a seminárov vychádzali v zborníkoch, napr. v zborníku Studia instrumentorum musicae popularis v Štokholme alebo v slovenských a českých periodikách (EthnoMusicologicum, Studia ethnomusicologica, Musicologica Actualis, Slovenský národopis, Pamiatky a múzeá, Národopisná revue, Zborník Záhorského múzea v Skalici). Som vďačný za rady a skúsenosti, ktoré mi ochotne a neúnavne poskytovali napríklad dr. Kliment Ondrejka, ktorý sa špecializoval na tanečnú folkloristiku, venoval sa prednostne detským tancom, hrám a zvykom, zbieral i vydával rozprávky a povesti a bol nezameniteľný rozprávač, alebo dr. Stanislav Dúžek, ktorý sa stal „dobrovoľne“ takým mojím druhým „hudobnovedným“ otcom. A určite to nie je náhoda, že obidvaja títo etnochoreológovia niekedy v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia pomáhali pedagogicky i v našom súbore Skaličan.
Ako hodnotíš Záhorie z hľadiska hudobných tradícií?
To by bola asi debata na dlhšie, a keďže sa mám ako výkonný redaktor starať o pestrosť nášho časopisu, odpoviem iba v skratke. Vždy ma udivovala najmä pestrosť hudobných tradícií na Záhorí. Je to spôsobené najmä geografickou polohou tohto regiónu na viacerých križovatkách. Práve niekde tu, na našom území, prichádza k stretu medzi dvoma fenoménmi, ktoré môžeme zjednodušene nazvať východoeurópskym a západoeurópskym kultúrnym okruhom. Sme tiež na hranici slovensko–moravsko–rakúskej, zachovala sa tu staršia roľnícka piesňová kultúra i nové štýlové vrstvy. Mali sme tu gajdošov, sláčikové hudby i nedávnu éru dychových hudieb ap., boli sme v úzkom kontakte s folkloristicky silnou Moravou, dodnes zberáme plody z toho, čo tu zasiala generácia na čele s dr. Pavlom Blahom. Toto všetko robí z nášho regiónu osobité slovenské hudobné nárečie.
V Záhorskom múzeu sa Tvojím príchodom vytvorilo oddelenie Dejín hudobnej kultúry. Aké hlavné úlohy doposiaľ riešilo, priblíž našim čitateľom najvýznamnejšie výstupy a akvizície.
Už zo základnej charakteristiky tohto oddelenia múzea – Dejiny hudobnej kultúry (DHK) – je jasné, že ide o špecifický muzeálny fond. Základ tvoria síce zbierkové predmety – hudobné nástroje, rukopisný i tlačený notový materiál, ale dôležitou sprievodnou časťou fondu sú zvukové ukážky, dobové fotografie a široká databáza informácií od oral history cez rôzne rukopisy, dobovú spisbu až po literatúru, ktorá sa tematicky dotýka dlhodobého výskumnému cieľa hudobného oddelenia, resp. budovania fondu DHK. Z výstav oddelenia spomeniem napr. Hudba a tanec vo výtvarnom prejave a v ľudovej piesni (r. 1994), Návraty s piesňou – k nedožitým 95. narodeninám dr. Janka Blahu (r. 1996), Na Záhorí hudby hrali – ľudová nástrojová hudba a jej premeny v regióne (r. 1998), Kvety pre Evu – interpretácia piesňovej zbierky K. Plicku Eva Studeničová spieva (hudobno-výtvarný projekt s Richardom Fajnorom (r. 1997, 1998)), výstavy k 55. a 60. výročiu Folklórneho súboru Skaličan.
Pre redakciu ľudovej hudby Slovenského rozhlasu (neskôr rádio Regina) som pripravil niekoľko rozhlasových relácií, napr. Skalické muziky – cyklus Putujeme za pesničkou s dr. Svetozárom Švehlákom (r. 1995), Hudobné tradície mesta Skalice a okolia (v rámci relácie Klenotnica, r. 1998), Dychové hudby na Slovensku (r. 1999), O interetnických vzťahoch v ľudovej hudobnej kultúre na moravsko-slovensko-rakúskom pomedzí (v rámci relácie Rodostrom, r. 2000).
Pre Medzinárodný folklórny festival Myjava sme spolu s priateľom, muzikológom Bernardom Garajom pripravili programy zamerané na inštrumentálnu hudbu („O heligónke, heligonkároch,… a všeličom inom“, r. 2002; Trubači trúbili, muzika hrala… – program o dychových hudobných nástrojoch v ľudovej hudbe západného Slovenska, r. 2003; Gajdy a gajdoši, r. 2005), k jubileám dr. Janka Blahu som pripravil viacero podujatí i koncertov, jeden z nich Moja pjesnička (r. 2001) bol uvedený i na MFF Myjava. K storočnici majstra osobitého skalického remesla – svadobného družbu a môjho starého otca som zostavil program Ferenc Buchta – ako si ho pamätajú Skaličania (r. 2002). V roku 2012 som pripravil v rámci cyklu Stretnutia (Hudba a priateľstvá) program o hudobných i mimohudobných vzťahoch na moravsko-slovenskom pomedzí medzi Skalicou, Strážnicou a valašskou Rusavou.
Som rád, že v roku 2004 vznikla v spolupráci autorského tímu (V. Slavík, D. Remišová, P. Michalovič, grafický dizajn E. Timko) a skalického múzea obsiahla publikácia Skaličan – 50 rokov folklórneho súboru. Zapojil som sa do výskumných projektov Záhorského múzea vo viacerých záhorských obciach (Jablonové, Štefanov, Dojč, Moravský Svätý Ján, Jablonica, Sekule, Oreské, Kúty, Senica, Popudinské Močidľany, Smrdáky, Podbranč, Senica), z väčšiny ktorých boli následne spracované monografie obcí s kapitolou o miestnych hudobných tradíciách. Naposledy som takto spracoval témy (Pramene ľudovej hudobnej kultúry v Skalici, O hudobných nástrojoch, nástrojových zoskupeniach a muzikantoch) do novej monografie Skalice.
Dôležitou zložkou Tvojej práce v múzeu je dlhoročné systematické a zodpovedné vykonávanie funkcie výkonného redaktora časopisu Záhorie. Čo Ti prináša?
Časopis Záhorie som poznal ešte pred mojím nástupom do múzea a tešil som sa mojim prvým uverejneným článkom v jeho II. ročníku, bola to trilógia o ľudovej nástrojovej hudbe na Záhorí. K písaniu a redakčnej práci som mal už od školských čias dosť blízko. Pamätám sa, že do gymnaziálnej Štafety som napísal báseň, takú ponášku na ľudovú pieseň na pol strany, skôr trápnu ako humornú, ako som si vtedy namýšľal. Náš tútor, profesor Jozef Špaček, napísal na ňu takú ostrejšiu kritiku, tuším až na dve strany, čo ma vlastne povzbudilo v zmysle hesla: aj zlá reklama je reklama, hlavne že sa o vás píše! Dosť náročné – aspoň z dnešného pohľadu – bolo zo začiatku počítačové spracovanie príspevkov, odovzdanie do tlače a niekoľkonásobné cesty za grafikmi urobiť korektúru. Dnes už to ide cez internet, čo je veľká pomoc. Autorskú základňu časopisu máme dosť širokú, redakcia je už dostatočne zabehaná, ohľadne grafiky sme sa tiež dačo podučili, takže v podstate časopis vznikne celý u nás v múzeu a odovzdáme ho len do tlače. To, čo spája všetky tematicky rôznorodé články, je ich vzťah k Záhoriu, resp. príslušnosť autorov k tomuto regiónu. A o to sa snažíme, aby každé jedno číslo bolo dostatočne pestré a zaujímavé pre čitateľov, čo je niekedy pri 6 číslach do roka riadna „fuška“. Podľa ohlasov verejnosti i odbornej kritiky sa nám to zatiaľ darí. Neviem, či má ešte nejaký iný slovenský región takýto podobný vlastivedný časopis, ktorý systematicky vychádza. Dodnes veľmi úzko spolupracujeme s moravským Malovaným krajom a príležitostne si navzájom vyberáme do tlače niektoré články. Nechce sa mi veriť, že vo funkcii výkonného redaktora začínam už 18-ty ročník.
Verejnosť Ťa pozná najmä ako primáša Ľudovej hudby Skaličan, ktorú vedieš a rozdávate spolu radosť priaznivcom ľudovej hudby už takmer 35 rokov. Máte evidenciu alebo možno odhadnúť počet vašich vystúpení? Ktoré Ti najviac utkveli?
Určite to bude okolo tisícky vystúpení, presne to (radšej) neviem. Pamätám si tie prvé roky, keď sme hrali „ako o život“. Tak nás to bavilo, že ešte po ceste z nácviku sme hrávali. Postupne sa zlepšujete, už si myslíte, že ste majstrami, potom prídete do nahrávacieho štúdia, v réžii sedí niekto taký, ako hudobný skladateľ Svetozár Stračina alebo hudobný režisér Leoš Komárek a zrazu, po pár minútach ste takí malí, malučičkí, … Zistíte, že toho ešte veľa neviete. A idete od začiatku… Teraz mi napadá trefná parafráza nášho výborného violistu – kontráša Petra Zelenku, ktorý ju adresoval redaktorovi, dožadujúcemu sa odkazu pre mladé muzikantské generácie: „… cvičiť, cvičiť, cvičiť!“ Najviac príhod medzi muzikantmi je tých veselých, z niektorých sú už celé legendy, a najsmutnejšie na nich je to, že sú viaceré aj pravdivé. Ale legendy nechajme tak, nech sa šíria radšej ústnym podaním!
Upravuješ piesne pre Skaličan ale i iné hudobné telesá, koľko ich bolo, ktoré Ti boli najbližšie?
Gro mojich úprav ľudových piesní je predovšetkým pre Skaličan, pre ľudovú hudbu, sólistov a ženskú spevácku skupinu. Trocha špecifickejší prístup je v úprave tancov, ktorých výsledný tvar vzniká z dialógu choreografa a hudobného upravovateľa. Viacero úprav som napísal i pre detský súbor Skaličánek, bratislavský Vienok, kde som spolupracoval s naozajstným majstrom pre prácu s deťmi choreografkou Helenou Jurasovovou-Blahovou. Niekoľko úprav som napísal pre našich sólistov (Pavel Poustka, Anton Pavčo, prípadne inštrumentalistov – gajdoši Milan Rusko, Rasťo Trnovec) a Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu a v poslednom období pre orchestre Lúčnice a SĽUK-u, vždy sa jednalo hlavne o repertoár z mne najmilšieho Záhoria. Skúsil som niečo i pre klasické sláčikové kvarteto, ktorého zvuk mám veľmi rád a ktoré koniec koncov najviac pripomína zvuk ľudovej sláčikovej hudby.
FS Skaličan oslávil 60 rokov a vykonávaš i funkciu jeho umeleckého vedúceho. Pri polstoročnici si bol odborným garantom a spoluautorom monografie súboru. Život so súborom a folklórom možno označiť za životný štýl, ako zasiahol ten Tvoj?
Kto bol niekedy vo folkloristickom, alebo aj inak zameranom väčšom telese, vie čo to obnáša. Veľakrát musia ísť osobné potreby a záujmy bokom, pretože zodpovednosť voči kolektívu, voči spoločnej snahe niečo tvoriť, je v tomto prípade vlastnosť zásadná, možno najdôležitejšia. Kto ju nemá, skôr či neskôr prestane fungovať ako člen daného spoločenstva dobrovoľných nadšencov. Vždy, keď rozmýšľam nad „najväčším“ úspechom Skaličanu, dospejem k tomu, že pre mňa je najväčším triumfom vôbec fungovanie súboru, jeho 60-ročné udržanie sa v aktívnej forme. A veľmi dôležité je, že nás berie široký okruh bývalých členov a sympatizantov akoby za svojich, za niečo, čo aj oni kedysi robili, čomu verili, o čom si spoločne myslíme, že je správne. Tento pocit určitého povedomia v meste a okolí je pre mňa a verím, že i pre väčšinu členov Skaličanu, dôležitý, stimulujúci a zároveň i zaväzujúci.
Čo ste pripravili k jubileu folklórneho súboru Skaličan?
Šesťdesiat rokov činnosti už dovoľuje bilancovať, „zberať úrodu“ – a toto presne sme využili: vinobranie sme si zvolili za ústrednú tému, aby sme v prenesenom význame mohli pozbierať 60-ročnú úrodu, prípadne urobiť taký „výber z hrozna“, ponúknuť ho a spoločne ochutnať. Skalica je vinohradníctvom a vínom doslova presiaknutá, čo sa, samozrejme, pretavilo do ľudových zvykov a piesní, preto bol na túto tému dostatok materiálu. V programe sme využili – pravda, podľa našich možností – zvukové a vizuálne modernejšie technické momenty, ale myslím, že citlivo, aby sme neprehlušili to hlavné, teda jednoduchú krásu ľudového tanca, piesní, zvykov. Scenár je opäť ladený mierne humorne, to môjmu naturelu vyhovuje oveľa viac, ako napríklad patetický prístup. Humor je totiž zakódovaný v ľudovej piesni a vôbec vo folklóre, len ho treba nájsť, pochopiť, citlivo preniesť a napokon nejako osobito interpretovať.
Venuješ sa i iným hudobným žánrom a spolupracuješ s viacerými hudobnými skupinami, inštitúciami. Priblíž nám túto sféru Tvojej činnosti.
Použijem strašne otrepanú frázu, ale bohužiaľ nemám lepšiu a ešte k tomu je pravdivá: páči sa mi každá dobrá hudba! Naozaj! Okrem ľudovej hudby, ktorá vlastne tvorí grunt k všetkej ostatnej, od vážnej, symfonickej cez džez, swing, blues až po rockovú hudbu. Martinů, Dvořák, Janáček, Suk, Grieg, Orff, Čajkovský, z filmovej hudby Morriconne, veľmi dobrá je česká filmová hudba – Liška, Fišer, Havelka, Hapka, zo slovenskej filmovej, scénickej i tanečnej hudby Stračina, Godár. Z oblasti džezu je to strašne veľa mien, ktoré by som chcel spomenúť, takže radšej uvediem iba jedno, Joe Zawinul. Tento klávesový mág, ktorý jedno obdobie tvoril i s americkým nekorunovaným kráľom džezu Milesom Davisom (už tento fakt sa medzi džezmenmi berie ako nejaké ocenenie), dokázal ešte ako vyše 80-ročný stále nadchnúť i mladé publikum svojím neskutočným hudobno-rytmickým cítením. Keď si pustím doma jeho hudbu, naskočia mi zimomriavky. Hudobný zážitok je znásobený ešte i osobnou spomienkou na tohto umelca – v roku 2005 som totiž hral vo Viedni (kde sa mimochodom Zawinul narodil) v jednom programe (Belvedere-OpenAir) a prehodili sme spolu i zopár slov. Bol to veľmi príjemný pán, s neodmysliteľnou čiapočkou na hlave, síce v rokoch, ale jeho bystré mladícke oči svedčili o niečom úplne inom, čo napokon dokázal na pódiu. Niekde som čítal, že pri takýchto výberoch by ste mali myslieť na to, že sa idete predstaviť formou slovenskej hudby nejakým Marťanom (týmto sa ospravedlňujem rodine našej speváčky Márinky Marťanovej) a môžete vybrať iba jedného skladateľa, dokonca iba jednu skladbu! To je fakt ťažké. Ale ak by to malo byť také originálne a zároveň rýdzo slovenské, čo nikde inde „nerastie“, tak by to podľa mňa mohol byť Marián Varga. Vždy ma „neskromne“ pri začutí pár tónov tohto klávesového majstra prepadne pocit hrdosti, že pochádza z nášho mestečka, pardon: kráľovského mesta! Keď sme ho so spolužiakmi na gymnáziu „hltali“ popri Hendrixovi a Led Zeppelin, som si to ani neuvedomoval, teraz však o to viac. Upravená verzia Vargovej Ľalie poľnej, samozrejme, so súhlasom autora, zaznela na moje veľké potešenie i v našom výročnom programe ako ouvertúra. Varga mal totiž vždy pred sebou „iba“ hudbu, v ktorej silu veril! A jeho hudba, osobité hudobné nápady i zvuk, jeho ľudské vlastnosti z neho robia mimoriadnu osobnosť.
Niekedy nás okolnosti trocha postrčia k niečomu, na čo by sme si sami netrúfli. Tak to bolo i v prípade Skalického sláčikového kvarteta, odkiaľ odišiel výborný huslista a učiteľ Aleš Smutný. Obával som sa náročnosti repertoáru, ale myslím, že v tom najlepšom interpretačnom období a zložení (Štefan Filický – druhé husle, Ivo Horský – viola, Dušan Kristiník – violončelo) sme zvládali okrem dobovej tanečnej hudobnej literatúry i náročnejšie veci (Haydn, Čajkovský, Frešo) a pomerne často sme koncertovali, neskôr i so súborom dobových tancov Reminiscencie s choreografom Radom Timkom.
Vždy som si rád zahral i so skupinami, ktoré hrajú country štýl, pretože husle tam rozhodne patria, hral som príležitostne s Country-kvartetom+ s výborným bendžistom Ferom Kucharičom – Kvakinom, s Blue Star s lídrom René Čmaradom, s Vinohradom sme nahrali s pár muzikantmi z cimbalky zaujímavé CD s osobitou postavou skalickej folkovej scény Ľudovítom Bajzom, škoda že odišiel tak skoro, keď sa veľmi sľubne rozbiehal so svojou autorskou tvorbou.
Ešte na Pedagogickej fakulte v Nitre sme sa muzikantsky i ľudsky zblížili s gitaristom Janom Ponkom Dubanom, ktorý sa venuje vlastnej tvorbe s bluesovými koreňmi. Viackrát sme hrali i v Skalici na vernisážach, resp. v jeho rodnej Modre i Bratislave.
Ako reminiscencia na moje účinkovanie vo folklórnom súbore Ponitran mi zostala spolupráca s osobitou muzikantskou postavou, Jindřichom Vídeňským, prekvapivo (s ohľadom na svoje meno) rodákom z Kokavy. Ten ma vlastne zaučil do tajov swingovej i džezovej hudby a keď máme príležitosť, zahráme si spolu. Hral napríklad v Skalici na minulej besede pri cimbale a na vernisáži grafika Dušana Grečnera v múzeu, kde sme s ním vytvorili kvartet spolu s kontrabasom Mira Šulka a violou Petra Zelenku. Ale veľmi rád spomínam na päť rokov v súbore Ponitran, bola to veľká muzikantská škola, za ktorú ďakujem najmä výnimočnému primášovi, neúnavnému zberateľovi piesní a upravovateľovi Mariánovi Járekovi a choreografovi Jánovi Blahovi, s ktorým som v profesijnom i priateľskom kontakte naďalej, cez rodinu skalických Blahovcov, do ktorej sa priženil (a ani si nemusel meniť priezvisko), dokonca začal v Skalici vinohradníčiť. Tanečne „vychoval“ moju manželku Marcelu v Nitre a teraz učí na Katedre tanečnej tvorby VŠMU v Bratislave našu dcéru Alžbetku. No nie je to krásne prepojené? V Ponitrane som spoznal mojich celoživotných priateľov, huslistov Sama Smetanu, Petra Hujera a mnoho ďalších. No a so všetkými spomenutými (skoro so všetkými, ale že vraj primáši si môžu trocha vymýšľať!), spolu s celou muzikou Skaličan, som si zahral na oslave mojej 50-ky. Predstavte si to. Bola to fantázia! Aj zábava bola vynikajúca, podobne, ako končia niektoré hudobné skladby: do stratena!
Pred časom hudobný život Skalice oživovali vystúpenia USO. Ako hodnotíš toto obdobie.
Skalica mala vždy, aj smerom do histórie, veľmi čulé hudobné zázemie. Bola tu tradícia veľkého chrámového zboru a študentských orchestrov, príležitostných chrámových orchestrov, ktoré sa aktivizovali najmä cez vianočné obdobie. Hrali v nich najmä učitelia hudby, ale často i mnohí amatérski nadšenci či ľudoví muzikanti.
Keď sme s cimbalkou Skaličan oslavovali 10. výročie účinkovania v našej generačnej zostave, zavolali sme si na operetné a swingovodžezové skladby dirigenta Zemánka, aby to malo svoju určitú vážnosť a zároveň aj skrytý vtip. A František (medzi muzikantmi skôr Franta) nikdy nebol proti žiadnej srande. A tam niekde vznikla i myšlienka založiť veľký tanečný orchester z „miestnych zdrojov“. Hybnou pákou Univerzálneho skalického orchestra bol jeho upravovateľ a dirigent František Zemánek. Zdá sa, že s jeho predčasným odchodom zostal opustený i samotný orchester. Ale nástupca sa bude mať o čo oprieť, muzikantská základňa je tu stále a partitúry i rozpisy jednotlivých nástrojových partov Františka Zemánka sú uložené na mestskom oddelení kultúry. V tomto bol náš nezabudnuteľný dirigent, muzikant, neúnavný notopisec, ale, mimochodom, aj výborný rozprávač a pamätník ohromný pedant.
Aké máš najbližšie plány a méty do budúcnosti?
V roku 2015 má múzeum bohatý edičný plán, ostatne skoro ako vždy! No a medzi novo vydanými titulmi ku koncu roka by mal byť i výsledok mojej viacročnej etnomuzikologickej práce s názvom Ľudová nástrojová hudba na Záhorí – jej štýlové vrstvy a typy nástrojových zoskupení. Pri uvedení knihy by sme chceli pripraviť hudobný program, ktorý by bol – zjednodušene povedané – takým odrazom danej témy v zvukovej podobe. A so skalickou cimbalkou by som chcel ešte nejaký rok, dva, … vydržať v muzikantskej pohode, aby nás i našich poslucháčov hudba tešila.
Pohlcuje Ťa hudba celého, alebo máš i iné záľuby? Ako relaxuješ?
Hudba má toľko žánrov, podžánrov, toľko farieb a odtieňov, že najradšej relaxujem – nazval by som to – inožánrovo. To znamená, že keď mám už napríklad folklóru plnú hlavu, napríklad keď niečo dlhšie upravujem, alebo po viacdennom festivale, začnem si s iným hudobným žánrom, buď si zahrám, alebo iba počúvam. Inak mám rád prírodu, rád fotím, síce som bol skôr na čiernobiele fotenie a digitál ma akosi od tejto záľuby paradoxne odtiahol. Pravidelne – raz do roka(!) – lyžujem, ešte menej plávam, ale viem, v poslednom období hrám s kolegami bedminton… a úplne pravidelne jazdím na bicykli – z práce do práce. A ešte si v poslednej dobe aj rád niečo namaľujem, prípadne zarámujem nejaký obrázok, fotografiu ap. To mám asi po otcovi, litografovi, ktorý so mnou v detstve maľoval a pamätám si, že ma to veľmi bavilo. A preto som možno našiel i záľubu v grafickej úprave časopisu Záhorie, ako sa hovorí: z núdze – cnosť!
Za rozhovor ďakuje a k Tvojmu jubileu želá všetko najlepšie za redakciu Viera Drahošová