piatok, 30 mája, 2025
Úvod Autori Príspevky od Andrej Hollý

Andrej Hollý

Andrej Hollý
575 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Za Zoltánom Schmidtom

0
 
V pondelok 14. júla 2008 napoludnie zomrel kňaz, salezián RNDr. Zoltán Schmidt, CSc., autor prvej geologickej expozície Slovenského národného múzea. Pohreb sa konal v stredu 16. júla 2008 v Kostole sv. Jána Bosca v Bratislave- Trnávke o 11.00 h. a pochovaný bol do saleziánskej hrobky na Ružinovskom cintoríne.
Narodil sa 21. februára 1928 v Hronci, okr. Brezno, školskú dochádzku ukončil v Bratislave. V roku 1946 vstúpil do noviciátu Spoločnosti sv. Františka Saleského v Svätom Beňadiku. Zmaturoval v Saleziánskom pedagogickom inštitúte v Galante a nastúpil pedagogickú prax v Saleziánskom ústave v Nitre. Po likvidácii kláštorov bol pridelený na práce na niekoľkých miestach, po vojenskej službe vyštudoval na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity kombináciu geografia – biológia – geológia. V roku 1955 začal pracovať v SNM v Bratislave ako kustód anorganických zbierok a budovať prvú geologickú expozíciu, ktorú múzeum otvorilo 15. júna 1958. Po politických previerkach rozviazal so SNM v roku 1960 pracovný pomer a začal pracovať v Geologickom ústave Dionýza Štúra, v rokoch 1962 až 1964 potom v Geofonde v oddelení vrtnej dokumentácie Slovenska. V decembri 1964 sa vrátil do Geologického ústavu ako vedecký pracovník – paleobiogeograf so špecializáciou na kvartérne mäkkýše a stavovce pleistocénu Slovenska.
V teologickom štúdiu pokračoval na Bohosloveckom učilišti saleziánov a v roku 1981 bol v Košiciach vysvätený. V roku 1983 začal pôsobiť ako správca farnosti Podhorany. Po desiatich rokoch sa začlenil do saleziánskej komunity v Šaštíne a dva roky 1993-1995 vyučoval na tamojšom Gymnáziu Jána Bosca, zároveň pôsobil ako výpomocný duchovný farského úradu v Šaštíne-Strážach. Napriek chorobe sa s veľkým zaujatím venoval aj múzejníctvu a v rokoch 1994 až 1997 usporiadal 6 výstav a následne pri Národnej Bazilike Sedembolestnej Panny Márie založil v roku 1997 Mariologické múzeum. Stálu expozíciu vybudoval na poschodí ľavého traktu baziliky, snažil sa dopĺňať jej pôsobenie i prostredníctvom edičnej činnosti. V septembri 1998 sprístupnil výstavu Náčrt geografie Šaštína – Stráží, ktorú usporiadal spolu s mestským úradom pri príležitosti 780. výročia prvej písomnej zmienky o Šaštíne a vydal rovnomennú monografiu. Pri príležitosti 75. výročia príchodu saleziánov na Slovensko v roku 1999 vytvoril výstavu Slovenské saleziánske dielo od začiatku až podnes. V roku 2002 vydal publikáciu Slávnosti a sviatky Blahoslavenej Panny Márie. Jeho zaujatie v oblasti vedy a viery ho viedlo k úvahe, ako priblížiť verejnosti, že veda a viera sa nevylučujú. Tejto problematike venoval v roku 2002 expozíciu Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky a rovnomennú sprievodnú publikáciu o nej. V saleziánskej spoločnosti prežil 62 rokov rehoľného života a 27 rokov kňazstva. (Podrobný životopis sme publikovali v Záhorí 5/2003.)
Pri návštevách u Saleziánov nás vždy vítala atmosféra pokoja a ústretovosti. Prechádzajúc chodbami s Dr. Schmidtom stretávali sme saleziánov i študentov, ktorí tu nažívajú vo vzájomnom porozumení a úcte, zračiacej sa v úprimných pozdraveniach a príhovoroch. Zo vzájomných kontaktov sme cítili, že bol veľmi obľúbený. Posledné roky života Zoltána Schmidta boli poznačené bojom s vážnym onkologickým ochorením. Vo februári slávil svoje osemdesiatiny, vybrali sme sa za ním preto do Šaštína zablahoželať mu, ale podarilo sa to až na druhý pokus, pretože medzitým určitý čas trávil v skalickej nemocnici. Radi sme za nímprichádzali, pretože je vzácne stretnúť človeka, ktorý dokázal zvládať chorobu i všetky ťažkosti tak vyrovnane, s pokojom a so zanietením sa pritom venovať ľuďom i práci. Aj pri vnímaní jeho zdravotného stavu neodchádzali sme od neho smutní, ale vyrovnaní a povzbudení. A napriek tomu, že už nie je s nami, toto jeho veľké posolstvo, nádej, ktorá z neho vyžarovala, cítime ako stále povzbudenie. Svoju telesnú slabosť, spôsobenú dlhoročným bojom s ťažkou chorobou si uvedomoval, no nechcel sa jej poddať. O svojich zdravotných problémoch hovoril tak odosobnene, akoby nerozprával o sebe, ale o niečom mimo seba, dokonca vtipkoval a divil sa slabosti svojej telesnej schránky. Hlavu, dušu a srdce mal stále silné. Potešil sa našej návšteve. Ako pri každom stretnutí, živo sa zaujímal o našu prácu, spomínali sme spoločných známych. Našou najčastejšou témou bolo múzejníctvo, preberali sme ohlasy na jeho výstavy, publikácie, opisovali svoje akcie a skúsenosti. Dával nám námety na ďalšie bádanie a kontakty na ľudí, ktorí nám pri ňom mohli pomôcť. Celú dobu i pri poslednej našej návšteve ho zamestnávala myšlienka, či bude mať kto prebrať s takou láskou, vierou a erudíciou ním vybudovanú expozíciu v Národnej bazilike Sedembolestnej Panny Márie. Veril, že práve tu, na takom silnom duchovnom mieste má múzeum veľký význam pre uvedomenie si historických koreňov úcty k nej. Chcel nám ukázať novú časť expozície venovanú púťam k Sedembolestnej Panne Márii, ktorú dokončil ako poslednú, a aj sme si expozíciu s úctou a obdivom k jej tvorcovi pozreli.
Zoltán Schmidt bol onedlho na to, týždeň pred smrťou, na vlastnú žiadosť prevezený zo Šaštína do opatery v zdravotnom zariadení verbistov v Nitre na Kalvárii. Ďakujeme za všetko!

Viera Drahošová

Regenschori skalického farského kostola Ignác Kohut

0
Naturel hudobnej kultúry v období romantizmu na Slovensku (1830 – 1918) ovplyvnil fakt, že určujúcim činiteľom slovenskej pospolitosti v uvedenom období bolo zemianstvo, maloburžoázia a inteligencia z radov učiteľov a kňazov. V menších mestách bežne pôsobili českí hudobníci v cirkevných službách. V Skalici sa ako nový regenschori farského kostola usadil v roku 1856 český hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg Ignác Kohut (2. 2. 1818 Častolovice, okr. Rychnov nad Kněžnou – 8. 2. 1898, pohreb bol 11. 2. v Skalici; otec sa volal Jozef Kohut, matka Barbora, rod. Macháčková, manželka Mária, rod. Brečková). Jeho konkrétny nástup v Skalici nie je zatiaľ úplne ujasnený, pretože v archívnych zápisoch sa rôzne uvádza, že už v r. 1852 bol zvolený za organistu v Skalici, resp. J. Šátek píše, že bol v Skalici už (?) okolo roku 1860. Ignác Kohut študoval v Hradci Králové, bol odchovancom pražského konzervatória a žiak profesora Karola Pitscha. Spolu so synom Václavom, ktorý sa narodil ešte v Čechách r. 1848, pozdvihli neskôr spoločne hudobný život v Skalici. Václav študoval v Skalici, ako mládenec spieval sóla a hral na husle v kostole i na školských slávnostiach, bol učiteľom na ľudovej škole a niekoľko rokov vyučoval aj na skalickom gymnáziu (určite v rokoch 1878-80, kde učil aj telocvik), zomrel však predčasne v r. 1885. Aj druhý syn regenschoriho I. Kohuta Ladislav bol hudobne vzdelaný, pôsobil ako člen cisársko–kráľovskej opery vo Viedni a účinkoval na niektorých otcom organizovaných hudobných akadémiách a koncertoch.

O Ignácovi Kohutovi ako o skladateľovi a hudobníkovi sa dozvedáme z archívnych zápisov zväčša v súvislosti s významnými udalosťami skalického gymnázia, pre ktoré zostavoval, nacvičoval a najčastejšie aj dirigoval jednotlivé programy vo farskom kostole, prípadne neskôr v mestskom „Hájku“. Bol v úzkom styku s vtedajším skalickým farárom – prepoštom a národovcom Jozefom Haydinom, s ktorým založil hudobný spolok Musikverein so symfonickým orchestrom. Haydin sa najviac pričinil v roku 1857 o znovuotvorenie nižšieho gymnázia v Skalici na trovy mesta a bol aj jeho „dočasným“ riaditeľom. Mimochodom, náboženstvo vtedy vyučoval františkán P. Regalatus Friedl (1804 – 1868), ktorý zanechal po sebe veľmi zaujímavý spevník „Pisňe Kratochwilňe od F.R.F. na swetlo widane. W Szkaliczi dňe 24, 7bra, R. 1854“, v súčasnosti uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. O rok neskôr, po vypísaní súbehu na profesorské miesta a príchode nových českých profesorov na gymnázium v r. 1858, pripravil Ignác Kohut pre slávnostnú bohoslužbu vo farskom kostole omšu B-dur Johanna Nepomuka Hummela (1778 – 1837), bratislavského rodáka (tvoriaceho zväčša vo Viedni). Je treba poznamenať, že najmä omše tohto Haydnovho nástupcu vo funkcii esterházyovského kapelníka patrili v 19. storočí k základnému chrámovému repertoáru znejúcemu v našich mestách a obciach. Popri Hummelovej omši zaznelo altové sólo so zborom od viedenského skladateľa Ignaza Assmayera (1790 – 1862) a vlastná Kohutova kompozícia pre soprán a klarinet. Po smrti prepošta Jozefa Haydina (20. 5. 1859) a najmä po čoraz viac prejavujúcom sa tlaku maďarských úradov a následnom prepustení všetkých českých profesorov v roku 1861 zostal Ignác Kohut v Skalici, ale akiste len preto, že na gymnáziu pôsobil len externe ako učiteľ spevu a hudby a jeho hlavnou živnosťou bolo miesto organistu a regenschoriho v meste.
Za pôsobenia Ignáca Kohuta mala hudobná výchova na gymnáziu vysokú úroveň. Učil tu zborový spev ako nepovinný predmet dve hodiny týždenne a neskôr aj hudbu približne v rokoch 1864 – 1891. V roku 1880 založil osobitne na pôde gymnázia Hudobnú školu, kde sa vyučovala hra na husle, klavír a harmónium. Obaja Kohutovci a Alojz Franzen vytvorili pri škole kvalitný 20-členný orchester. Hudobnú školu viedol Václav Kohut až do jeho predčasnej smrti v r. 1885, kedy prevzal vedenie Alojz Franzen.
Zásluhou Ignáca a Václava Kohutovcov a tiež spomínaného profesora dejepisu a nadšeného hudobníka Alojza Franzena, ich blízkeho priateľa, sa zaužívali pravidelné koncerty – žiacke i profesionálne – v skalickom mestskom „Hájku“. Z výročných písomných správ skalického gymnázia máme možnosť sa dozvedieť o tom, aké programy v rámci hudobnej akadémie pripravili na záver školského roku pracovníci gymnázia a aj to, že Ignác Kohut v týchto programoch figuroval ako hlavný „režisér“. 29. júna 1884 spolu so synom Václavom a Alojzom Franzenom zostavili program s desiatimi číslami. Ako prvá zaznela hymna (autorom uhorskej, resp. maďarskej hymny je Ferenc Erkel, zložil ju ešte v roku 1844 ako vtedy najuznávanejší maďarský operný skladateľ, ale za oficiálnu hymnu bola uznaná de facto až v roku 1903), potom skladby Felixa Mendelssohna – Bartholdyho, Gaetana Donizettiho, Johanna Straussa, Giuseppe Verdiho, Georga Fridricha Händela, upravené maďarské ľudové piesne a na záver zmes rôznych tanečných kusov.
29. júna 1885 sa konala už piata hudobná akadémia, kde hral mimochodom Ignác Kohut na harmónium a uviedli takýto hodnotný program v uvedenom poradí: „Hymnus“ z opery Ifigénia v Tauride od Christopha Wilibalda Glucka; „Vojenský pochod“ od Bélu Kélera (1820 – 1882), vtedy slávneho vojenského kapelníka (pôvodom z Bardejova); Ouvertúru Prometheus (z opery Fidelio) Ludwiga van Beethovena; zmes maďarských ľudových piesní Gy. Aggháziho; predohru z opery „Lucrezia Borgia“ Gaetana Donizettiho; „Loreley“ – parafráza nemeckého skladateľa piesní Friedricha Silchera; dohra z opery „Lucia di Lammermoor“ G. Donizettiho; „Svadobný pochod“ Felixa Mendelssohna – Bartholdyho.
Siedmu hudobnú akadémiu 29. júna 1887 pripravili spolu Ignác Kohut, Alojz Franzen a Ladislav Kohut opäť s obdivuhodne bohatým programom: „Kukuričný pochod“ Karla Šebora (Carl Sebor), vojenského kapelníka českého pôvodu; ouvertura „Prometheus“ L. van Beethovena; „Valčík ruží“ K. Zellera; „A hammelni patkányfogó“- zmes V. Neszlera; maďarské ľudové piesne; „Lutna“ – gavotta N. Komzaka; zmes melódií z opery „Lucia di Lammermoor“ G. Donizettiho; Francúzska quadrilla z operety Cigánsky barón Johanna Straussa; „Záverečný pochod“ F. Fahrbacha. Deň na to, 30. júna, sa konala slávnostná omša „Te Deumm“.
V roku 1887 pripravil hudobný večierok v mestskom „Hájku“ pri príležitosti Gvadányiho osláv, v tom istom roku pripravil koncert v prospech podporného spolku pre chudobných študentov gymnázia, kde odznelo osem skladieb pre salónny orchester. V roku 1892 (28.5.) sprevádzal na klavíri poľskú speváčku Bronislavu Wolsku na koncerte v Gvadányiho kruhu. V roku 1892 (8.6.) na „Te Deum“ (25. výročie korunovania Františka Jozefa I. za uhorského kráľa) predviedol s kostolným orchestrom a spevokolom rozšíreným o ochotníkov a členov vojenskej hudby omšu B-dur rakúskeho skladateľa Antona Diabelliho.
Ignác Kohut patril medzi najuznávanejšie autority súdobej Skalice, mali ho radi študenti, uznávali ho a priatelili sa s ním ďalšie významné osobnosti kultúrneho i politického života. V tejto súvislosti sa ponúka spomenúť časť obsahu jedného listu, v ktorom Jozef Karol Viktorin (1822 – 1874), vydavateľ, publicista, mecén slovenskej literatúry, krátko pôsobiaci aj v Skalici ako kaplán, po jeho preložení zaslal almanach Concordia Ignácovi Kohutovi s vtipnou poznámkou, aby s nimi tak dlho „kikiríkal“, dokiaľ ich všetky nerozpredá (Buchta s. 104), z čoho môžeme usudzovať, že boli veľmi blízkymi priateľmi.
V rokoch 1870–90 uviedol Ignác Kohut s cirkevným spevokolom a orchestrom početné omše a cirkevné skladby najmä od vyššie uvedených klasikov. Kohut je však aj sám autorom cirkevných skladieb, graduálov, ofertórií, piesní, skladieb pre organ a orchester, sólový spev ap. a mnohé z nich v rukopisoch čakajú na svoje odhalenie. Určite by si to Ignác Kohut, ako jedna z najvýznamnejších osobností kultúrneho života druhej polovice 19. storočia v Skalici, zaslúžil.

Pramene a literatúra
ŠA Bratislava, pobočka Skalica. Fond: Pozostalosť Jozefa Šátka, č.šk. 20.
A Szakolcai királyi kath. algymnasium Ertesítője. Skalica, 1879, 1880, 1884, 1885, 1887, 1898. Knižnica Záhorského múzea v Skalici, R-369.
BUCHTA, František: Slovenský stúpenec K. Havlíčka Borovského (Jozef Karol Viktorin). In: Skalica a Záhorie. Zost. P. Dinka. Bratislava – Skalica 2008, s. 104, 138.
LENGOVÁ, Jana: Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh (1830-1918). In: Dejiny slovenskej hudby. Ed. Oskár Elschek. ÚHV SAV, ASCO Art & Science, Bratislava 1996, s. 195, 237.
Tristo rokov skalického gymnázia. Školská a kultúrna komisia pri MsNV v Skalici, 1965.

Kanonické vizitácie ako prameň hospodárskych pomerov farností Šaštínskeho archidiakonátu v 17. storočí

0
Po článku o Šaštínskom archidiakonáte, ktorý vyšiel v tomto časopise ešte v roku 2003, by som naň chcel nadviazať a venovať sa uvedenej problematike v nasledujúcom storočí.
Farnosti na severnom Záhorí v 17. storočí podliehali pod právomoc šaštínskeho archidiakona, ktorý bol členom metropolitnej kapituly v Ostrihome, sídle arcibiskupstva. Šaštínsky archidiakonát patril k najmenším cirkevným obvodom arcidiecézy. Pre svoju malú rozlohu nebol delený na dekanáty (vicearchidiakonáty), ale tvoril jediný obvod. Hlavným zdrojom informácií o živote a náboženských pomeroch na území archidiakonátu sú zachované kanonické vizitácie. Základný korpus v 17. storočí predstavujú protokoly vizitácií z čias kardinála Petra Pázmaňa, ktorý sa zaslúžil o rekatolizáciu Uhorska.
Proces vizitovania pozostával z viacerých etáp. V prípravnej fáze po zverejnení úmyslu arcibiskupa navštíviť farnosti boli jednotlivým farárom zaslané témy, na ktoré sa mali duchovní pripraviť. Cisárom vydaný mandát zabezpečoval ochranu a bezpečnosť vizitátorovi a jeho sprievodu. Potrebnú pomoc im mala poskytnúť i stoličná správa. V samotný deň vizitácie navštívil farnosť archidiakon v prítomnosti svojho zástupcu, spravidla farára niektorej obce šaštínskeho obvodu. O stave farnosti okrem duchovného správcu referovali aj veriaci farnosti, predstavitelia obce a zástupcovia panstva. Vyhotovená zápisnica sa po skončení vizitácií v celom archidiakonáte predkladala arcibiskupovi na schválenie. Každá mala jednotnú schému zameranú na tri okruhy – kostol, duchovný a veriaci. Čo do rozsahu, najväčší priestor bol venovaný farskému kostolu. Pri vizitácii v roku 1626 sa ho týkalo sedem z pätnástich otázok. Kedy a kým bol postavený, komu bol zasvätený a či bol konsekrovaný. Vzhľadom na vtedajšie nepokoje spojené s bethlenovcami a presunmi vojsk sa skúmalo, či nebol kostol znesvätený, a ak áno, či prišlo k jeho opätovnému posväteniu a kto ho vykonal. Druhá otázka zisťovala počet oltárov v kostole a či k farskému kostolu patria nejaké filiálky. Nasledujúce otázky boli zamerané na uchovávanie Eucharistie, posvätných olejov a krstného prameňa vo farskom kostole, vysluhovanie bohoslužieb, osobitne, či bývajú omše a vešpery spievané v sobotu a v nedeľu. Spisoval sa presný počet bohoslužobných predmetov, ich stav a či je vyhotovený inventár predmetov. Záverečná časť prvého okruhu otázok sa venovala uchovávaniu synodálnych konštitúcií v kostole a kostolnej pokladnici. Nasledujúci okruh s názvom De Parochis zisťoval morálne a ľudské kvality duchovného správcu, presnejšie, či farár riadne vysluhuje kult, nosí tonzúru a habit, čo bol vonkajší znak jeho klerického stavu, či má vo svojej knižnici potrebné náboženské knihy, obzvlášť breviár a či sa modlí hodinky. Dôležitá bola kňazova pravovernosť v zhode s vierou a praxou cirkvi, ako i cirkevnými prikázaniami a jeho postoj k nekatolíkom. K týmto častiam môžeme priradiť aj časť ohľadom cirkevného majetku, ktorý v mladších vizitáciách netvorí samostatný oddiel, ale je priradený ku kostolu, fare alebo rechtorovi v závislosti od určenia.
Posledný okruh De Parochjanis bol zameraný na farníkov. Podľa postavenia otázok sa vizitátor snažil dozvedieť čo najviac o náboženskom zmýšľaní veriacich, odhaliť ich pravú zbožnosť a hĺbku náboženského života. Zaujímal sa o to, či navštevujú bohoslužby, hlavne v nedeľu a vo sviatok, či zachovávajú sviatky a pristupujú ročne k sviatosti zmierenia a k Eucharistii.
Vizitácia z roku 1615 vykonaná šaštínskym archidiakonom Jánom Pyberom sa nám nezachovala. Z obdobia prímasa Petra Pázmaňa máme dochované z rokov 1626, 1632 a 1634, ktoré vykonal archidiakon Ján Kőseď. Nasledujúca zachovaná vizitácia je z čias arcibiskupa Juraja Sečéňa z roku 1694. Z roku 1700 nariadená kardinálom Leopoldom Koloničom sa však nezachovala.
Z najstaršej zachovanej vizitácie zo 17. stor., ktorá sa konala v roku 1626, sa dozvedáme, že šaštínsky obvod bol tvorený 10 farnosťami (Borský Sv. Jur, Borský Peter, Dojč, Gbely, Holíč, Prievaly, Šaštín, Štefanov, Unín, Závod) s 10 filiálkami (Borský Mikuláš, Brodské, Buková, Čáry, Koválov, Lakšárska Nová Ves, Moravský Sv. Ján, Petrova Ves, Sekule, Stráže), ktoré mali kostoly. Popri nich k farnostiam patrili i obce, ktoré nemali žiadny sakrálny objekt a zvyčajne sa ani v zápisniciach neuvádzali. Jednalo sa o Cerovú, Kátov, Kopčany, Kuklov, Kúty, Letničie, Lieskové, Močidlany, Popudiny, Radimov, Rozbehy, Smolinské, Smrdáky a Trnovec. Pri nasledujúcej vizitácii v roku 1632 sa medzi farnosťami objavuje už i Jablonica, ktorá v búrlivých časoch náboženských a stavovských nepokojov začiatku 17. storočia prechodne zanikla. Po vyhorení fary v Borskom Petri v 30. rokoch 17. storočia sa postavila nová farská budova v Borskom Mikuláši, čo malo za následok presun farnosti z jednej obce do druhej. Koncom 17. stor. sa medzi farnosti radí aj Brodské a Moravský Sv. Ján.
Majetkové pomery jednotlivých farárov a rechtorov odzrkadľovali bohatosť farností a štedrosť zemepánov a vypovedali o stave farnosti. Príjmy každého jedného farára pozostávali z dvoch základných druhov poplatkov. Prvým typom boli ročné povinnosti farníkov a obce voči svojmu duchovnému správcovi. Druhú časť farárových príjmov predstavovali štolárne poplatky.
Prvá čiastka farárových príjmov bola viac-menej stabilná a zostávala spravidla dlhšie časové obdobie nemenná, i keď flexibilne reflektovala aktuálne situácie. Túto časť stabilných kňazských príjmov dávala náboženská komunita v kombinovanej podobe. V peniazoch dostal kňaz pevne stanovenú sumu a v naturáliách inkasoval kontingent určený pre jednotlivé usadlosti, domy alebo spoločenské skupiny. V sledovanom období spočiatku prevažujúca naturálna forma ustupuje peňažnej forme. Platy duchovných v peniazoch sú u mladších farností, ktoré vznikli koncom 17. storočia, podstatne vyššie. Podobne to platí i pre naturálne príjmy duchovného. Najväčšiu ročnú peňažnú dávku farárovi odvádzali podľa vizitácie v roku 1626 obyvatelia mestečka Šaštín. Bolo to 50 zlatých. Stráže a Čáry, ako filiálky Šaštína, platili svoj poplatok len v naturálnej dávke. Ostatné farnosti platili svojho duchovného v roku 1626 iba v naturálnej forme, a to buď podľa počtu usadlostí, alebo bolo pevne stanovené množstvo z danej lokality. Takto pevne stanovené množstvo bolo v Závode a činilo 50 meríc ozimnej pšenice a na každú nedeľu 2 libry mäsa. Od každého sedliaka ešte farár ročne dostával voz dreva. Každý jeden dom ročne mu navyše dával po koláči alebo miesto neho 4 denáre, kurča a syr. Z niektorých položiek sa teda mohol dotyčný vyplatiť a všeobecne sa to i využívalo. Naturálna dávka pre farára v podobe obilia predstavovala v archidiakonáte priemerne od celej usadlosti po merici oziminy, od polovičnej usadlosti / merice a od štvrtníkov po 1/4 merice. Takáto naturálna dávka bola stanovená v Uníne, Moravskom Sv. Jáne, Sekuliach, Borskom Sv. Jure, Strážach, Brodskom, Prievaloch, Borskom Mikuláši a Borskom Petri. V Dojči základom nebola celá usadlosť, ale iba polovičná, nakoľko po merici farár dostával z polovičnej usadlosti. V niektorých obciach boli želiari vyňatí spod povinnosti dávať obilie alebo ďalšie poľnohospodárske produkty a túto povinnosť mali nahradiť zvyčajne 4 denármi. Tak tomu bolo napr. v Prievaloch, kde želiari bez domu platili iba 4 denáre a želiari s domom po 0,5 merici, kurčati a 2 denároch. Popri týchto naturálnych príjmoch v obilí dostával zvyčajne duchovný z každého domu po kurčati alebo sliepke, poprípade po koláči alebo syre.
Druhú veľkú skupinu poplatkov tvorili štolárne poplatky, ktoré sa platili kňazovi za vysluhovanie bohoslužobných úkonov. Štólu poberal farár z troch liturgických úkonov, ktoré menili spoločenský status veriacich v komunite. Bol ním krst, ktorým sa dieťa začleňovalo do spoločnosti a z manželov sa stávali rodičia, ďalej to bol sobáš, ktorým dvaja slobodní uzatvárali celoživotný nerozlučiteľný spoločný zväzok a napokon to bol pohreb. S určitým nadľahčením môžeme povedať, že čím vekovo starší človek bol účastníkom obradov, tým vyšší štolárny poplatok zaplatil. Z niektorých filiálok sa vyberala štóla za ten istý obrad vyššia ako vo farskej obci, v závislosti od vzdialenosti filiálky od farnosti. Za krst mimo veľkonočného obdobia bola vo väčšine obcí archidiakonátu priemerná štóla 12 denárov. Vo veľkonočnom čase, zvyčajne až do sviatku Najsvätejšej Trojice, to bol dvojnásobok. Osobitné sumy sa platili za vyslúženie krstu na Veľkú noc a krátko po nej, kedy sa používala nová krizma a farár si potreboval vykryť svoje výdavky spojené s jej zaobstaraním. Týkalo sa to podľa farností troch až piatich krstov. Štóla sa vtedy pohybovala v závislosti od farnosti okolo 50 denárov. Táto prax však nebola zaužívaná vo všetkých farnostiach. S krstom úzko súvisel i úvod šestonedieľky (introductio post partum), kedy sa žena obradne očisťovala a začleňovala do spoločenstva po 6 týždňoch od pôrodu. Farár dostával vo väčšine farností kurča alebo sliepku, koláč, sviecu a syr, prípadne chlieb. Miesto kurčaťa bývala stanovená finančná náhrada 12 denárov. Priemerná štóla duchovného zo sobáša bola veľmi individuálna. V 30. rokoch 17. storočia sa pohybovala v rozpätí 4–24 denárov. Niekde sa dávala i pinta vína (Závod, Sekule, Moravský Sv. Ján, Borský Sv. Jur, Čáry a Stráže). V Gbeloch a Šaštíne namiesto štóly bývali farári pozývaní na svadobnú hostinu. Pri troch farnostiach (Holíč, Štefanov, Unín) a filiálke v Brodskom nie je štóla za sobáš vôbec spomínaná, ale predpokladáme na základe ostatných štolárnych poplatkov, že i tu sa vyberala a pohybovala sa v priemere archidiakonátu. Najväčšia diferenciácia v obradoch bola u pohrebov, ktoré sa rozlišovali na jednoduché a spievané. Pohreb ďalej mohol byť s kázňou a omšou. „Základná cena“ pohrebu vo väčšine obcí bola 40 denárov, okrem niektorých farností, napríklad holíčska a prievalská farnosť mali za jednoduchý pohreb stanovené po 12 denárov, v Šaštíne 24 denárov, v Koválove a v Smrdákoch 60 denárov. Ak bola pri pohrebe i kázeň, tak sa platil jeden zlatý, ak bola spolu s kázňou aj omša, tak 2 zlaté. Tieto sumy boli rovnaké v celom obvode s výnimkou Holíča, kde sa dávalo za pohreb s omšou 24 denárov. Ak sa však konal v niektorej dedine spadajúcej do holíčskej farnosti, tak sa dávalo kňazovi od 40 do 60 denárov podľa vzdialenosti obce od Holíča. Kázeň však vyšla rovnako ako inde na zlatku.
Okrem týchto príjmov mala časť správcov farností aj nehnuteľnosti a poľnosti, ktoré patrili k fare a farár ich používal pre svoju obživu. V Holíči mal farár pole v rozsahu celej usadlosti a dve lúky. Všetky hospodárske práce mali na starosti 6 roľníci. Inde, aj keď mali svoje role a lúky, boli všetci veriaci povinní postarať sa aj o farárove. Museli pole obsiať obilím, ktoré im farár poskytol, pokosiť, zviesť mu úrodu a role znovu pripraviť na budúci rok. Podobné platilo aj pre lúky, ktoré museli pokosiť a seno zviesť na faru. Takto to bolo v Závode, Uníne, Dojči, Gbeloch, Štefanove a Borskom Petri. V Borskom Mikuláši mal roľu kostol, no veriaci sa dohodli, aby ju užíval farár, pretože v tomto období sa usilovali udržať si natrvalo vlastného farára, čo sa im aj podarilo podľa záznamov z vizitácie z roku 1632.
Vizitácie nám ďalej podávajú obraz nielen o príjmoch farárov, ale popisujú, v akom stave sa nachádzali farské budovy. Situácia v jednotlivých farnostiach závisela od ochoty veriacich a ich angažovanosti. Obzvlášť Pázmaňovi vizitátori nachádzajú niektoré farské budovy nie v najlepšom stave, čo bolo spôsobené celým radom činiteľov od Bethlenovho povstania cez zemepánov, až po laxnosť miestnych ľudí. Fary podľa opisov pozostávali z jednej alebo dvoch izieb. Pri závodskej fare sa spomína záhrada. Jurský farár síce nemal možnosť oddychovať v záhrade, zato mal vlastný „sklep” a bránu, ktorá stála za zmienku. Fara v Borskom Petri, ktorá sa stala obeťou požiaru, mala samostatnú spálňu a stĺpové átrium. Najluxusnejšia sa v tom čase zdá byť podľa opisu šaštínska fara, kde okrem izby a záhrady mal farár k úžitku i hospodárske budovy pre dobytok a vínny „sklep”.
Rechtor bol po kňazovi druhá najdôležitejšia osoba vo farnosti. S jeho úradom sa spájala účasť na všetkých liturgických obradoch, sprevádzanie spevu hrou na organ, vyučovanie žiakov a zvonenie. Úrad rechtora býval spravidla doživotný. Rechtor, podobne ako farár, býval vo farnosti v budove školy, ktorú museli veriaci udržiavať v náležitom stave, podobne ako farskú budovu. Spolu s kňazom dochádzal do filiálok na bohoslužby. Odtiaľ zasa chodievali deti do školy do farnosti. Obec dávala rechtorovi za jeho služby v prospech obecného ako i cirkevného spoločenstva ročný plat podobne ako farárom v peňažnej a naturálnej forme. Výška tohto príjmu bola individuálna a menila sa od farnosti k farnosti. Závisela od zvyku, možností, bohatstva a veľkosti farnosti. S dvojcifernými platmi v zlatých sa stretávame v 30. rokoch 17. storočia iba u Holíča, Šaštína a Borského Petra. Zvláštnym druhom príjmov bolo manipulatio. Tento dôchodok býval spravidla v snopoch a závisel od obce, ale i osoby rechtora. Niekedy sa prepočítaval na čistý výnos v obilí. Druhým typom príjmov rechtora bol príjem zo štóly, a to iba pohrebnej. Rechtorova časť zodpovedala približne jednej tretine celkovej štóly kňaza, teda za účasť na pohrebe bez omše dostával okolo 25 denárov. Z ofier mu prináležala tretina, ostatné dve tretiny patrili farárovi.
Kanonické vizitácie boli úradnými dokumentami z oficiálnych cirkevných návštev a ako také sa dajú považovať za hodnoverný a spoľahlivý historický prameň. Popri overených a overiteľných údajoch in situ, ako napr. výbavy kostola alebo jeho opisu, majetku či účinkovania duchovných, niektoré údaje získané od veriacich nemusia byť absolútne spoľahlivé. Týka sa to faktov z minulosti, osobitne časových údajov, napr. dátumu vzniku kostola alebo jednotlivých oltárov.

Pramene a literatúra
BEKE, Margit: Pázmány Péter egyházlátogatási jegyzőkönyvei (1616-1637). Márton Áron kiadó, Budapest 1994.
HOFERKA, Martin: Šaštínsky archidiakonát v období rekatolizácie na základe vizitačných protokolov. Licenciátna práca, CMTF UP Olomouc 2007.
KOHÚTOVÁ, Mária: Vybavenie kostolov šaštínskeho archidiakonátu podľa vizitácií z rokov 1626-1634. In: Monumentorum tutela. Ochrana pamiatok 16 , Pamiatkový úrad SR, Bratislava 2005, s. 133 – 138.
KOHÚTOVÁ, Mária: Náboženská situácia na Záhorí v 17. storočí. In: Trnavská univerzita 1635 – 1777, Trnava 1996, s. 367 – 374. 0 Záhorie

Moravský priateľ Slovákov Alois Kolísek

0
 
Začiatkom apríla 2008 uplynie 140 rokov od narodenia katolíckeho kňaza, šíriteľa cyrilometodskej myšlienky, pedagóga, hudobníka, znalca ľudového umenia, publicistu Aloisa Kolíska, výraznej osobnosti slovenského kultúrneho života na prelome 19. a 20. storočia.
Tento Moravan, zanietený slovakofil, všetky sily svojho ušľachtilého intelektu venoval Slovensku a jeho ľudu. S ukážkami slovenskej ľudovej kultúry sa zoznámil v máji 1895 na národopisnej výstave v Prahe, kde medzi 1674 slovenskými exponátmi (predovšetkým krojmi, výšivkami a čipkami z rôznych regiónov Slovenska) bola aj kolekcia západoslovenskej keramiky (habánske a holíčske práce). V osobitnej slovenskej expozícii sa stretol s Dr. Pavlom Blahom. (Tu sa v tom čase zrodila idea vytvoriť národnoobranný spolok, ktorý by podporoval a rozvíjal kultúrnu činnosť v slovanských oblastiach ohrozených odnárodňovaním; 7. mája 1896 vznikla Českoslovanská jednota, ktorá sa od roku 1909 orientovala výlučne na kultúrne a hospodárske povznesenie Slovenska.) Slovenská ľudová pieseň, ktorú nadšene propagoval, našla v tomto spevákovi a cimbalistovi znamenitého interpréta. Originálnym spôsobom ňou dopĺňal svoje prednášky o biednom postavení slovenského národa v uhorskom prostredí na rozhraní storočí. Pred koncertnými vystúpeniami vysvetľoval genézu a obsah predvádzaných piesní. Prednáškový cyklus s uvedenou tematikou viackrát uskutočnil na Morave, v Čechách, vo Viedni, Paríži i v Londýne, kde v roku 1911 pomáhal inštalovať výstavu slovenského umenia. Na jeseň 1907 zorganizoval štvortýždňové prednáškové turné Andreja Hlinku po moravských a českých mestách s cieľom oboznámiť tamojšiu verejnosť so skutočným položením Slovákov v Uhorsku.
Mons. PhDr. Alois Kolísek sa narodil 1. apríla 1868 v Protivanove. Vyrastal v početnej katolíckej rodine Františka Kolíska, chudobného tkáča, od ktorého zdedil bohatý hudobný talent. Mal jedenásť súrodencov. Z dvanástich detí sa šiesti bratia stali kňazmi, päť sestier si zvolilo rehoľné povolanie. Po štúdiách na gymnáziu a v biskupskom bohosloveckom seminári v Brne prijal kňazskú vysviacku v roku 1891. Po ročnom kaplánovaní v Náměšti nad Oslavou odišiel na vyššie štúdium do Ríma, kde navštevoval Urbanovu univerzitu a Akadémiu sv. Tomáša Akvinského. V roku 1893 dosiahol doktorát kresťanskej filozofie. Po návrate z Ríma bol krátko kaplánom v Miroslavi. Od roku 1894 pôsobil ako katechéta a duchovný správca v zemskom ústave hluchonemých v Ivančiciach, v rokoch 1898 – 1918 ako profesor reálneho gymnázia v Hodoníne, kde sa aktívne zapojil do spolkového života. Podieľal sa na vzniku Združenia výtvarných umelcov moravských, ktoré v roku 1913 vybudovalo hodonínsky Dom umenia. Upozornil na tvorbu slovenských a slováckych umelcov (K. M. Lehotský, bratia Uprkovci). V rokoch 1902, 1907 a 1913 zorganizoval v Hodoníne Umeleckú výstavu slovenskú, na poslednej sa prvý raz prezentoval aj 26-ročný rodák z Kiripolca Martin Benka. Zhromaždil veľkú zbierku ľudového umenia: výšivky, keramiku, drevorezby. Na Slovenskom koncerte v Prahe 20. marca 1920 predstavil tvorbu slovenských skladateľov J. L. Bellu, M. Licharda, M. Schneidera – Trnavského, M. Moyzesa. Pravidelne sa zúčastňoval podujatí, ktoré upevňovali česko-slovenské vzťahy, najmä augustových matičných slávností v Martine a porád Českoslovanskej jednoty v Luhačoviciach. Luhačovické letné stretnutia zo slovenskej strany od roku 1908 do roku 1914 organizoval sezónny kúpeľný lekár, hlasista MUDr. Pavel Blaho spolu s architektom Dušanom Jurkovičom, Kolískovým vrstovníkom.
Kolískov vrúcny vzťah ku Slovensku dokladajú aj jeho listy z roku 1909, písané bezchybnou slovenčinou. Etnický čechoslovakizmus odmietal a nikdy nespochybnil samobytnosť slovenského národa. So slovenskou otázkou v uhorskom priestore oboznamoval aj zahraničie, čo mu umožňovala znalosť cudzích jazykov. Popri latinčine, nemčine a taliančine dobre ovládal i francúzštinu a angličtinu, ktorá mu výborne poslúžila pri stretnutiach so škótskym historikom R. W. Setonom – Watsonom, známym pod menom Scotus Viator. Tento mladý profesor stredoeurópskych dejín na londýnskom King’s College, ktorý sa zaoberal slavistikou a slovakistikou, patril medzi najlepších znalcov pomerov v Uhorsku. Kolískovou zásluhou informoval európsku pospolitosť o národnostnom útlaku Slovákov, najmä pod vplyvom ohlasu apponiovských zákonov a černovskej tragédie. Začiatkom januára 1909 daroval Dr. Kolískovi v jeho „slovenskej izbičke“ v Hodoníne svoju najnovšiu knihu Racial Problems in Hungary (Národnostné problémy v Uhorsku), ktorá vyšla v Londýne v decembri 1908.
Keď spišský biskup A. Párvy 5. mája 1906 pozbavil Andreja Hlinku úradu ružomberského farára a zastavil mu výkon kňazskej služby (tzv.suspensio ab ordine), Alois Kolísek odcestoval do Ríma, aby sa u pápeža Pia X. prihovoril za svojho slovenského priateľa. Uhorská vláda vydala na neho zatykač, no Hlinkova suspenzia bola zrušená. V máji a v júni 1907 navštívil Skalicu, Bratislavu, Modru, Martin, Ružomberok a Košice, aby bližšie spoznal popredné osobnosti slovenského verejného života. Od roku 1912, najmä počas prvej svetovej vojny, sa pomerne často zdržiaval vo Viedni, kde slúžil omše pre krajanov a spolu s M. Hodžom, M. Ivankom, K. Stodolom pripravoval podmienky pre spojenie Slovákov a Čechov vo federalizovanej monarchii, neskoršie v spoločnom samostatnom štáte. V novembrových dňoch 1918 bol pri zrode Šrobárovej Dočasnej vlády pre Slovensko v dome MUDr. Jozefa Hrubého v Hodoníne i pri jej príchode do Skalice. Keď 14. novembra 1918 vzniklo v Prahe Revolučné Národné zhromaždenie, stal sa členom slovenského poslaneckého klubu. Jedenásteho mája 1919 pochoval na Bradle troch talianskych letcov, katolíkov, ktorí spolu s M. R. Štefánikom tragicky zahynuli 4. mája neďaleko Vajnor pri Bratislave. Pri zádušnej omši v katolíckom kostole v Brezovej mal píležitostnú kázeň, ktorú predniesol v slovenčine i v taliančine. O deň neskôr, 12. mája 1919, sa začlenil medzi poslancov, ktorí podpísali návrh, aby parlament prijal zákon o zriadení Československej štátnej univerzity v Bratislave. Na jej plánovanej bohosloveckej fakulte ho vymenovali za riadneho profesora slovenskej literatúry a estetiky. Vtedy sa presťahoval na svoje milé Slovensko. Napriek tomu, že fakultu otvorili až 4. novembra 1936, z Bratislavy neodišiel, hoci mu ponúkli profesúru na teologickej fakulte v Olomouci. Dal prednosť miestu profesora filozofie v trnavskom seminári, kde viedol aj cvičenia cirkevného spevu. Roku 1921 ho Apoštolská stolica vymenovala za monsignora. Intervenciami vo Vatikáne sa spolu so slovenským jezuitom Vendelínom Javorkom zaslúžil o vydanie pápežského dekrétu Celebre apud Slovacam gentem (Slávna u slovenského národa), ktorým Pius XI. 22. apríla 1927 vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska. Ako predseda Školskej matice Slovenskej ligy v rokoch 1923- 1931 zaslúžil sa o budovanie menšinového školstva na južnom Slovensku, kde pod jeho vedením vzniklo 190 slovenských škôl. Pričinil sa o založenie Hudobnej školy pre Slovensko v Bratislave, ktorá sa roku 1928 zmenila na Hudobnú a dramatickú akadémiu. Je autorom viacerých esejí, štúdií a publikácií z oblasti umenia, národopisu a muzikológie. Písal aj populárne články prevažne menšieho rozsahu, z ktorých 71 separátov z rokov 1894 – 1931 vlastní bratislavská Univerzitná knižnica.
Od 14. do 18. augusta 1931 bol duchovným vodcom mariánskej púte do Lúrd. Na spiatočnej ceste sa priotrávil jedlom a 25. augusta zomrel v Brne vo veku 63 rokov po dovŕšení 40. roku kňazstva. Miestom jeho posledného odpočinku je pútnický Svatý Hostýn na rodnej Morave.
Dr. Alois Kolísek mal osobitne vrelý vzťah k Záhoriu, ktoré mu bolo blízke svojím nárečím, mentalitou i ľudovou tradíciou. Svoj postoj k nemu prejavil úzkou spoluprácou so skalickým lekárom Dr. Pavlom Blahom i s jeho švagrom Dr. Ľudovítom Okánikom, skalickým dekanom. Bol pomerne častým návštevníkom sestier Jurkovičových v ich útulnom dome za mestskými hradbami Skalice, neďaleko niekdajšej Holíčskej brány, v ktorom sa pred októbrovým prevratom 1918 uskutočnili viaceré politické rokovania. Najdôležitejšie spomedzi nich bolo stretnutie R.W. Setona-Watsona s P. Blahom, Ľ. Okánikom, A. Kolískom a s A. Štefánkom. Priateľské zázemie na Záhorí mu okrem spomenutých osobností vytváral aj gbelský rodák ThDr. Ferdinand Juriga, ktorému v čase jeho vajnorského pôsobenia venoval svoju publikáciu U Ferdiše Jurigy (Hranice 1907). Svoj vzťah ku Skalici vyjadril aj ako autor personálnej monografie František Víťazoslav Sasinek, ktorú zostavil pri príležitosti nadchádzajúcich nedožitých stých narodenín a prevezenia telesných pozostatkov tohto najplodnejšieho slovenského historika 2. polovice 19. storočia z rakúskeho Kainbachu do jeho rodiska v júni 1930. Slovensko sa mu za jeho priateľské aktivity odvďačilo roku 1933 postavením pomníka v tvare masívneho travertínového hranola s jeho bronzovou bustou od slovenského sochára Jozefa Pospíšila na Františkánskom námestí v Bratislave. Zaslúžene, veď od deväťdesiatych rokov 19. storočia udržiaval s ním čulé kultúrne kontakty, jeho záujem o osud slovenského národa sa postupne prehlboval, až pokým v boji proti maďarizácii nenadobudol politické rozmery.

Literatúra
Encyklopédia Slovenska, III. zväzok. Veda, Bratislava 1979. Pyramída, encyklopedický časopis moderného človeka, ročník XIV, č.163. Obzor, Bratislava 1985.
Katolícke noviny, ročník 101(137), č.34, č.35, august 1986.
Kolektív autorov: Skalica. Mestský úrad, Skalica 1992.
Nižňanský, Eduard a kolektív: Kto bol kto za I. ČSR. Vydavateľstvo Q 111, Bratislava 1993. Škvarna, Dušan a kolektív: Lexikón slovenských dejín. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1998.
Kováč, Dušan a kolektív: Kronika Slovenska 2. Fortuna Print Praha, organizačná zložka Bratislava 1999.
Maťovčík, Augustín a kolektív: Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Matica slovenská, Martin 1999.
Pašteka, Július a kolektív: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Lúč, Bratislava 2000.
Varga, Ladislav: Hviezdny generál. Knižné centrum, Žilina 2005.

 

Po stopách Jožu Uprku

0

Dom kultúry v Skalici, významná stavba postavená z iniciatívy Dr. Pavla Blahu podľa projektu Dušana Jurkoviča je jedným z hmotných dokladov a svedectiev úzkych pracovných a priateľských kontaktov osobností z oboch strán rieky Moravy na konci devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Neopakovateľný výraz skalickému kultúrnemu domu dáva veľká sála s nástennými maľbami Jožu Uprku, realizovanými Antošom Frolkom.

Budova bola do roku 1989 sídlom Záhorského múzea, ktoré odvtedy sídli v susednom tzv. Mittákovskom dome a v Dome kultúry má svoju stálu expozíciu. Blízky vzťah múzejníkov k budove je násobený neustále rastúcim množstvom poznatkov, súvislostí a materiálov o jej vzniku, budovaní, prestavbách, vnútornej náplni a ľuďoch s ním spojených.
Pri skúmaní histórie skalického Domu kultúry a počiatkov Blahovho (dnes Záhorského) múzea v roku 1905, zrodu hodonínskeho Masarykovho múzea (vtedy Slovenského muzea) v roku 1903, ako i vzniku Sdružení výtvarných umělců moravských (SVUM) v Hodoníne v roku 1907 sa stretávame so skupinou dejateľov, ktorí sa svojou cieľavedomou a zapálenou prácou zaslúžili o kultúrnospoločenské a národné povznesenie rodného kraja – Slovácka na takú úroveň, že priťahovali pozornosť a prenikli do kultúrneho povedomia celej Moravy, v Čechách a na Slovensku. Spomedzi mnohých, ktorí sa na zakladateľskej činnosti a organizovaní kultúrneho života podieľali, treba vyzdvihnúť Dr. Pavla Blahu, architekta Dušana Jurkoviča, Dr. Aloisa Kolíska a Jožu Uprku.
Po stopách maliara Jožu Uprku sa vybrali skalickí múzejníci na svojej exkurzii v snahe bližšie sa oboznámiť s prostredím, ktoré ho ovplyvňovalo, v ktorom vznikali tieto vzťahy, zanechávajúce po sebe príťažlivé dedičstvo.
Joža Uprka sa narodil 25. októbra 1861 v Kňeždube v sedliackej rodine ako prvorodený syn Jana a Evy Uprkových. Mal dvoch bratov a sestru, mladší brat František sa stal známym sochárom. Záujem o výtvarnú tvorbu získal od otca, ktorý sa naučil maľovať a venoval sa maľovaniu ako záľube. Do školy chodil v Strážnici, stredoškolské vzdelanie ukončil v Olomouci. V roku 1881 začal študovať na pražskej akadémii u Františka Čermáka a od roku 1884 na mníchovskej akadémii. V Mníchove sa stal spoluzakladateľom spolku Škréta, ktorého členmi boli študenti umeleckých smerov zo slovanských oblastí, medzi nimi Alfons Mucha, Antonín Slavíček a Luděk Marold, spolu vydávali časopis Paleta.
Po štúdiách sa v roku 1888 vrátil do rodného kraja, v ktorom pobýval na viacerých miestach a čaro ktorého sa mu stalo trvalou inšpiráciou. Jeho najčastejšími námetmi boli krojované slávnosti, zvyky, pôvab prostých ľudí, či už v krojoch alebo pri práci. Témy sa viažu vždy ku konkrétnym miestam Moravského Slovácka. Na prelome rokov 1892 a 1893 sa počas študijného pobytu v Paríži zoznámil s dielami starých majstrov i súčasnými umeleckými trendmi. Za obraz Pouť u svatého Antoníčka získal ocenenie na parížskom Salóne ešte viackrát cestoval po Európe. Oženil sa v roku 1899 s Anežkou Karlíkovou zo Svatobořic, ľudovou maliarkou ornamentov. V roku 1904 si ako ateliér v Hroznovej Lhote blízo Kněždubu kúpil dom, ktorý dal prestavať na poschodovú vilu podľa návrhu Dušana Jurkoviča. Navštevovali ho a stretávali sa v ňom významné osobnosti kultúrneho života, ako napr. bratia Mrštíkovci, Zdenka Braunerová, Vítězslav Novák, Leoš Janáček, Hanuš Schweiger. V roku 1902 ho navštívil i slávny francúzsky sochár Auguste Rodin. Ako mnohých, i jeho očarilo miestne príjemné prostredie s ľudovými krojmi, hudbou a priateľskou atmosférou.
K najznámejším dielam Jožu Uprku patria olejomaľby Malérečky, Pro pérečko, Kněždubská jízda králů, Na procesí, Pouť u sv. Antoníčka, Boží tělo v Hroznové Lhotě, Při kázání, Trh v Kyjově, Jízda králů ve Vlčnově, Úvodnice z Kněžduba a ďalšie. Realizoval nástenné maľby s námetmi z dejín mesta v budove Mestského úradu v Uherskom Hradišti, podieľal sa na výzdobe kostola Panny Márie Kráľovnej v Ostrave a i. Mal niekoľko súborných výstav a stál pri zrode Klubu priateľov umenia v Brne, Sdružení výtvarních umělců moravských a ďalších. Zomrel 12. januára 1940 v Hroznovej Lhote a pochovaný je v Kněždube.

Exkurziu sme začali ráno 18. októbra pred Domom kultúry v Skalici. Prvým navštíveným miestom bola Galerie výtvarného umění v Hodoníne na Uprkovej ulici. Budova galérie, Umělecký dům, vznikla ako sídlo prvého výtvarného českého spolku na Morave – SVUM-u podľa návrhu architekta Antonína Blažka. K stému výročiu založenia Sdružení výtvarných umělců moravských (SVUM), ktorého vedúcou osobnosťou bol Joža Uprka, usporiadala galéria výstavu s cieľom priblížiť históriu združenia a diela najvýznamnejších umelcov zakladateľskej generácie v ňom pôsobiacich od založenia až do roku 1959. Výstava s prácami 38 autorov: Jožu i Frantu Uprku, Martina Benku, Antoša Frolku, Aloisa Kalvodu, Jana Köhlera, Alfonsa Muchu, Jakuba Obrovského, Maxa Švabinského a ďalších, doplnená množstvom dobových materiálov o histórii združenia, bola nainštalovaná v priestoroch celej galérie. Plynule spájala výstavné priestory so stálou expozíciou, ktorá je venovaná počiatkom SVUM-u, s pôvodným vybavením, ľudovým nábytkom a zbierkou keramiky. U návštevníka tým bola vytvorená ilúzia návratu do doby najväčšieho rozmachu spolku a rozkvetu budovy. Pre deti a študentov pripravili sprievodný program Piknik s impresionistami, zameraný na priblíženie princípov impresionizmu, ako i prác maliarov SVUM-u ovplyvnených impresionizmom, pri ktorom si mohli sami vyskúšať maľovanie či iné techniky; pomáhali im pri tom nápadité a kvalitné grafické podklady.
K výstave vyšiel reprezentatívny katalóg 100 SVUM – 100. výročí založení Sdružení výtvarných umělců moravských v Hodoníne. Slovenská strana je v ňom zastúpená príspevkom Mgr. Boženy Juríčkovej zo Záhorskej galérie v Senici, kde bola výstava po ukončení v Hodoníne reinštalovaná a slávnostne otvorená dňa 6. decembra.
Z Hodonína sme po krátkom občerstvení zamierili do novootvorenej Galerie Joži Uprky v budove železiarní vo Veselí nad Moravou. Otvorená bola 20. septembra 2007 na dvoch poschodiach správnej budovy, kam ju premiestnili po predchádzajúcom viac ako desaťročnom úspešnom pôsobení v Prahe. Prezentuje najväčšiu súkromnú zbierku slováckeho výtvarníctva – štyristo prác motivovaných bohatstvom a pestrosťou ľudových tradícií a folklóru Slovácka. Hlavný dôraz galéria kladie na zhromažďovanie a prezentáciu diela Jožu Uprku, ktoré je zastúpené najpočetnejšie. Snahou majiteľov je priblížiť a sprístupniť ho širokému okruhu záujemcov a jeho prostredníctvom dať možnosť najmä mladým poznávať svoj kraj v podobe a s prejavmi tej doby, v ktorej Uprka žil. Popri ňom sú vystavené práce Antoša Frolku, Cyrila Mandela, sochy Frantu Uprku a celkový obraz o šírke záujmu, ktorý Uprka svojou tvorbou vyvolal, dopĺňa súbor kvalitatívne rôznorodých prác jeho nasledovníkov a napodobňovateľov.
Dôležitým cieľom exkurzie bola návšteva obce Kňeždub. V zrekonštruovanom rodnom dome bratov Uprkovcov nám starosta obce Libor Grabec zainteresovane porozprával o histórii domu a rodiny, popísal úsilie a postupné kroky, ktoré v obci vynaložili na jeho záchranu a zriadenie múzea bratov Uprkovcov. Pútavý výklad bol zaujímavý svojou autentičnosťou, bezprostrednými údajmi vyskladanými z množstva spomienok Uprkových pamätníkov a rodákov. Vypovedal o vzťahu najbližšieho okolia k nemu, o posolstve, ktoré tu zanechal, a o jeho pôsobení na rodákov. Priblížil nám tiež históriu premiestnenia Uprkovej Krížovej cesty do Vrboviec. Z rodného domu v centre obce sme prešli ku Kostolu svätého Jána Krstiteľa, v ktorom sa nachádzajú dva obrazy Jožu Uprku. Kostol má presbytérium, zdobené modernými maľbami akademického maliara Vojmíra Vokoleka. Okolo kostola sa rozkladá cintorín, tzv. Slovácky Slavín, miesto posledného odpočinku Jožu Uprku. Jeho hrob sa nachádza pod veľkou lipou vedľa hrobov brata Františka a AntošaFrolku – jeho žiaka.
Cestou do Vrboviec sme prechádzali obcou Hroznová Lhota, kde stojí Uprkova vila, ktorá je však v súkromnom vlastníctve a verejnosti nie je, žiaľ, prístupná. Prehliadku Vrboviec sme začali na námestí pred katolíckym kostolom, ktorý bol postavený v roku 1590 v renesančnom štýle. Pamätná tabuľa na kostole pripomína rímskokatolíckeho farára Eduarda Šandorfiho, ktorý tu pôsobil od roku 1905 do roku 1936 a v obci si získal veľkú vážnosť svojou prácou v národnom duchu, v šírení vzdelanosti a pomáhaním ľuďom bez rozdielu ako ľudový liečiteľ. Medzi slovenskými i moravskými obcami na kopaniciach v tomto období jestvovali blízke susedské vzťahy a spolupráca, čoho dokladom bolo, že náboženská obec z Kneždubu venovala vrbovskému kostolu Krížovú cestu, dielo Jožu Uprku z jeho ranej tvorby. Rámy k jednotlivým obrazom vytvoril jeho brat Martin a popisky pod obrazy vypracoval učiteľ z Kňeždubu Josef Břeň. Uprka namaľoval pravdepodobne len dve Krížové cesty, druhú realizoval ako 27-ročný (podľa predlohy) v roku 1888 v obci Věrovany. Spomienky na jeho pobyt a prácu vo Věrovanoch publikoval jeho súčasník a priateľ Otakar Bystřina. Uprka je taktiež autorom návrhu výzdoby Krížovej cesty na Hostýne, postavenej podľa projektu Dušana Jurkoviča.
Sprievodcom po rázovitej kopaničiarskej obci Vrbovce nám bol náš spolupracovník a prispievateľ do časopisu Ján Gavorník. Počas príjemnej prechádzky obcou sme si prezreli evanjelický kostol, evanjelický dom a navštívili expozíciu ľudového bývania a remesiel Vrbovčiansku izbu. Exkurziu sme ukončili posedením v jednom z typických miestnych domov so zachovanou architektonickou dispozíciou a tradičným zariadením. V príjemnom rozhovore s jeho majiteľmi, manželmi MUDr. Annou Súkupovou a RNDr. Martinom Súkupom, Jánom Gavorníkom sme sa dozvedeli o vybavení chalupy, hospodárstve a hospodárení, o histórii obce, živote na kopaniciach a zároveň sme sa mohli podeliť s dojmami z celého dňa. Exkurzie sa so zaujatím zúčastnili kolegovia z Múzea Hohenau an der March.
Pestrý program exkurzie v príťažlivom prostredí Moravského Slovácka, návšteva miest so stopami Uprkovho života a pôsobenia, bohatstvo videných prác a tematické výklady z rôznych uhlov pohľadu nám pomohli utvoriť si živú predstavu o Jožovi Uprkovi ako o zaujímavom človeku, významnej osobnosti spoločenského života svojej doby, ale predovšetkým ako o maliarovi. Jeho dielo bolo a je stále obľúbené ako citlivé realistické, dekoratívne a pozitívnou energiou nabité stvárnenie výtvarných námetov, do ktorých preniesol atmosféru rodného kraja. Dielo Jožu Uprku je dôležitým národopisným svedectvom tohto osobitého regiónu a exkurzia nás dostatočne presvedčila o láske a hrdosti súčasníkov naň.

Zamyslenie na úvod 17. ročníka

0

Vážení čitatelia!

Veľmi rada prijímam možnosť pozdraviť Vás na začiatku sedemnásteho ročníka nášho časopisu. Roky pribúdajú veľmi rýchlo. Zdá sa to len nedávno, keď sme si spolu pripomenuli a pekným spoločenským podujatím oslávili 15. výročie. Následne sa ocitol vo veku pre človeka najkrajšej mladosti, pre časopis už určitej ustálenosti a zrelosti.
Pri vstupe do tohto ročníka nás potešilo, že časopis sa stretol s odborným ocenením a uznaním. Úspešne prešiel porotou druhého ročníka celoslovenskej súťaže Miestne noviny a vo svojej kategórii sa umiestnil na prvom mieste. Naša radosť je o to väčšia, že sme sa mohli porovnávať s časopismi, v konkurencii ktorých sa podarilo ocenenie dosiahnuť, pretože sú to časopisy obsahovo i graficky veľmi kvalitné (viac o súťaži v článku na konci tohto čísla). Ocenenie vždy teší, ale i zaväzuje, a preto sa budeme snažiť naďalej obstáť. Uvedomujeme si, že základom úspešného fungovania časopisu je systematická a drobná práca kolektívu pracovníkov redakcie z radov múzea, redakčnej rady časopisu Záhoria a dobrá spolupráca s Vami. Pomáha nám a teší nás podpora zriaďovateľa múzea Trnavského samosprávneho kraja, podpora z grantového systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a predovšetkým podpora Vás, našich čitateľov, odberateľov a priaznivcov.
Mocnou mediálnou a informačnou silou sa stal internet. Bežne sa stretávame s frázou, že „všetko je na webe“. Nie je tomu tak, pretože množstvo oblastí zostáva neprebádaných a informácie na stránky dodávame my – ľudia, so všetkými ľudskými prejavmi – subjektívnosťou i chybami. Iste poskytuje nebývalé množstvo informácií a predovšetkým môžeme získať obrovský počet námetov a inšpirácií, čím sa zaoberať, akým spôsobom sa zmocniť tém, akým smerom zacieľovať bádanie…
V prvých ročníkoch časopisu Záhorie bola každá téma nová. Časom v snahe neopakovať sa pri cyklicky sa točiacich jubileách sme nepriamo nútení ísť hlbšie, vyhľadávať nové námety a uhly pohľadov. Pritom chceme proporčne postihovať celý región, ako aj všetky oblasti vlastivedného bádania. Často sa historické práce sústreďujú na politické dejiny, prostredie, preto si uvedomujeme tiež potrebu dokumentovať život a ľudí, ktorí ich vytvárajú.
Stále viac sa nám otvárajú možnosti cestovať, poznávať a pracovať v zahraničí. Pri návrate pozeráme inými očami a objavujeme i v najbližšom okolí nové aspekty, obdivujeme, čo máme doma a čo sme predtým nevnímali. Náš región prechádza veľkými zmenami. Stačí sa na niektoré miesta vrátiť po dvoch rokoch a zostávame stáť v údive; priemyselné parky, nákupné centrá, haly a komunikácie vyrastajú nečakane rýchlo. Potláčajú pôvodnú zástavbu, prírodu, menia ráz krajiny. Možno i to je jeden z dôvodov, že sa ľudia intenzívne obzerajú za tým, čo mizne, za minulosťou. Záujemo dejiny a tradície vzrastá v obciach a mestách, vznikajú nové združenia, historické krúžky. Výsledkom je nárast počtu podujatí, ale tiež miestnych periodík, publikácií, propagačných materiálov.
Sme preto radi, že i napriek spomínanému nárastu zostávate verní nášmu časopisu. Veríme, že vzájomnou spoluprácou si môžeme byť užitoční pri rozširovaní poznatkov o spoločnej minulosti a ich využívaní na posilňovanie vzťahu k regiónu, ľuďom v ňom, k chápaniu seba i k pochopeniu a pozitívnemu prijímaniu iných a iného.

Viera Drahošová

„Vánoční zvyky v Sobotišti ze starých časú“

0
Vánoce, svátky radosti a pokoja. Odpradávna sa schádzá v tento deň ceuá rodina ke stolu a najsvátečnejší je právje Ščedrý deň. Byuo to tak odjakživa a je temu tak aj neskaj. Len to svjetení je fčil nejaké inačí. Kedysi šuo o sváteční posedení pri chudobnejší večeri pri kouáčkoch, spívali sa vánoční pjesničky a společne sa išuo do kostela. Neskaj sa zháňajú dárky čím drašší a extrovnejší a ostatné uš ludí, hlavne muačích, ani nezaujímá. Keby nebyuo starenek, babiček, dedkú a starečkú, tak by sme ani nevjedeli, jaké byli kedysiozajstné Vánoce. To nebyli len dvojdňové hody na pečeném mase, kačenách a nevímjakých dobrotách. Vánoce začinali uš na Katerinu. Tak aspoň ríkajú starenka od Kadlečíkú. Od Kateriny až do Vánoc sú všelijaké dni, kedy sa dá luďom počarovat, predpovídat nemoc, svadbu, ženícha, bohatstvo a nevím co ešče.
Tak začnime tú Katerinú, kerá je 25. novembra. V ten deň, ket vešua do nekerého domujak první cudzí žena, tak sa v tem domje mjeuo ceuý rok zle darit. Tak na Katerinu ženysedeli doma, aby nebyuo na nich zle.
Dívčence si začali čarovat na Ondreja. Ten sa sláví
30. novembra. Ouovo sa zbírauo aj ceuý rok, aby ho do Ondreja byuo dost na létí. Kúšťky ouova potom dali na plechovú uopatku na žeravé uhlí do šporhelta a ket sa rozpustiuo, tak ho friško vyléli do vajdlína, alebo lavóra ze studenú vodú. Ket vystyduo, ostau z neho taký strapatý džganec a len fčil nastauo to huavní – hledaua sa podoba ženícha v tem pokrúceném olovje. Videli sa tam veru všelijaké vjeci. Motyka, kúň, vúz znamenau sedláka, kuadivo kováča, štetka maléra, a všelijaké inačí zázraky sa tam videli. Nekerej sa zdáuo, že vidí aj pána na koči, alebo dochtora. Či sa ženích podla teho aj vydariu, to starenka už nevjedeli povidat. Čuu sem, že desik v súsednej dedine dívčence aj noky na Ondreja varili. Ale na tí noky moseua byt múka z devjeti domú pomíšaná. Zarobyua sa na noky z vodú. Nokú moseuo sa urobit též devjet a do každého sa zabaliu lístek z ménama známých muádencú. Potom sa noky zavarili do vody a kerý první vyploval napovrch, ten dívča friško uchytiuo a podlá ména sa dozvjedeua, kerý bude její vyvolený.
Najvíc čarú a všelijakých predpovjedí je
zas len okolo ženských, lebo další dúležitý deň pro dífčence byu 4. decembr, kedy je Barbory. V tento deň sa zháňali strešňové haúsky, keré sa dávali do pohára z vodú, najlepší do teplejší izby k oknu. Ket haúska do Vánoc roskvitua, tak sa dífča do roka dostauo pot čepec. To byuo nakúkaňá a očekávaňá.
Mikoáša aj neskaj každé decko
pozná, a to len z teho dúvodu, že nakládá dárky do botú. Ale že tento Mikoáš jak biskup nekedy dávno skutečne existovau a rozdávau dárkychudobným, to neskaj ví len málokeré decko alebo aj dospjelý.
Chuapi bili
na rade na Tomáša. Po stáročá byuo Tomáša aj v decembri, nélen v marci.Ale v posledních 20 – 30 rokoch sa z decembrového kalendára vytratiu, aby uvolniu místo modernejšímu ménu. Na tohoto Tomáša je najkračí deň a najdelší noc v roku. Teda na Tomáša chodili chuapci s klincem a kuadivem a skúšali huavy chuapom, či ich majú dost tvrdé, aby vjedeli pred ženskýma presadit svoju vúlu a též udržat si majetek. A eščechuapci menovali: „Neseme vám kúšček ocele, aby sa vám nerosypali postele.“
Poslední predvánoční deň, kedy ešče puatili čáry, byuo Lucie. Tá je 13. decembra. Už samotné číslo „13“ nepredpovídá nic dobrého. Lucie chodili po domech ket sa zetmíuo – mjeli bíué oblečení až po zem, obyčajne z postelných puachét. Aj huavu mjeli zakrytú puachtú. Tvár mjeli ceú zamúčenú. Nosili v ruke varaju a ket došli do domu, nakúkali po kútoch a do armarí, či sú čisté, probovali hrnce, či nejsú masné, či nevisá konopy na kolovrate a bili dífčence a ženy po rukách s varajú, že nemajú v domje čisto a upradené konopy.
Ešče vám povyprávjám, co ríkali starenka o zvykoch na vánoční svátky. Ščedrým dnem sa začínajú naozajstné Vánoce. Všady je uš vyčiščený barák, umyté okna, vyklúdzený dvúr a napečené opuatky. Lenže v minulosti byuo teho napečeného a nachystaného ménej.Huavní byuo pečení opuatek. Tí sa pékli už na štvrtú adventní nedelu. Vánoce sa kedysisvjetili nélen dobrým jedením a dárkama, ale aj všelijákýma zvykama a pjesničkama. Ludésa pri stole alebo vánočním stromečku spouem pomodlili a spívali vánoční pjesničky.Evanjelíci išli do kostela na nešpore, katolíci na púlnoční. Všady bili vánoční stromky, alené také honosné s čokoládama a salónkama. Do stríbra alebo len do bílého papírka sabalili štolverky, alebo len kostkový cukr. Na stromek sa vješali aj jabúčka alebo orechy, ubohačích medovníky. Moc rodin mjeuo len jednu izbu, tak sa stromek vješau na hradu napoval, aby nezavadzau. Jíduo k večeri na ščedrý deň byuo podla náboženstva. Evanjelícimjeli kyseú kapustovú polévku s kuobáskú, chudobní aj bez ní a katolíci mjeli pupáky smakem. Ryba došua do módy aš z novú dobú. Deby kedysi sedlák z dediny zháňau kapra.Aspoň si moheu byt istý, že sa mu kostka nezapichne do hrtánu a nemosí zháňat dochtora.Ešče pred večerú sa jedli opuatky s medem. Po večeri sa roskrajovali dokola jabúčka. Kdomjeu na rozkrójenej pouovici hvjezdičku, ten mjeu byt cez rok zdravý. Kdo mjeu krížek, tak ten sa moseu mjet na pozore pred nemocú a neščascím. Tak podobne to byuo aj s lúskaním orechú. Neščastí moheu očekávat ten, do rozlúskeu zuý orech. V nekerýchdomech dávali pod tanírky drobné peníze, aby byli požehnané a cez rok sa rozmnožovali,nekde zrno, aby sa na rok dobre urodiou. Jídlo z vánočního stola sa dávauo aj statku, a toz každého. Nekde dávali statku aj opuatky, do kerých byu zapečený petržal. To aby statekbyu zdravý a dobre tráviu. V našej dedine nebyli zaužívané koledy s betlehémem, ale deti z chudobných rodín chodili po domech spívat vánoční pjesničky a dostávali šestáky, negde aj korunu a kouáčky. Chodiuo sa aj spívat súsedé súsedom a potom sa pozvali doňútra a posedeuo sa pri čaji alebo vareném víne. Káva sa nepíjaua v žádnej domácnosti, ani na najvječí svátky. Píjaua sa len cigorková, ráno místo mléka. A tak plynuli Vánoce za Vánocama a každý povidá, že akorát za jeho života sú tí Vánoce najkrajší. Sú to svátky pokoja, radosti a spomínaňá. Byuo by dobré, keby sa staré zvyky a pjesničky nélen spomínali, ale sa aj do našeho života navrátili.

Z histórie skautingu v Karlovej Vsi

0
Rok 2007 sa nesie v zmysle osláv storočnice skautingu. 38 miliónov skautiek a skautov oslavuje tento svoj sviatok po celom svete. Je iba niekoľko totalitných štátov, kde skauting nie je.
Ráno 1. augusta 1907 zatrúbením na lesný roh kudu začal Róbert Baden – Powell na anglickom ostrove Brownsea s 20 chlapcami prvý skautský tábor na svete, čo sa považuje za oficiálny vznik skautingu. Odvtedy uplynulo sto rokov a skautský sľub zložilo takmer pol miliardy mladých ľudí.

Zásluhu na založení prvého českého skautského oddielu v Prahe mal profesor telocviku žižkovského reálneho gymnázia Antonín Benjamín Svojsík, ktorý sa zúčastnil v lete 1911 skautského tábora v Anglicku a o rok neskôr už vydal prvú českú skautskú príručku „Český skaut“. V r. 1913 usporiadal prvý ukážkový tábor pre verejnosť na Cisárskom ostrove s neskoršou „československou špecialitou“ – podsadovými stanmi. Prvý skautský oddiel na území dnešného Slovenska vznikol pri benediktínskom gymnáziu v Komárne a založil ho profesor Alexander Karle.

Totalitné systémy nežičia rozvoju skautingu. V Čechách K. H. Frank rozpustil 28. októbra 1940 skautskú organizáciu Junák. A. B. Svojsík sa toho však nedožil, zomrel 17. 9. 1938. Dobre si pamätáme, že v našej vlasti bol skauting trikrát zakázaný, ale vždy znovu obnovený. Myšlienky skautského hnutia sú veľmi hlboké a nemožno ich umlčať.
Po skončení druhej svetovej vojny sa vytvorili nové možnosti aj pre šport, kultúru a vzdelávanie mládeže. Prvými povojnovými organizátormi mládeže v Karlovej Vsi boli prof. Švoňavec, bratia Šurlákovci a v oblasti vodných športov prof. Čársky. Prvé takéto stretnutie sa uskutočnilo už 8. júna 1945 po svätej omši v miestnej škole. Jedným z prvých podujatí, ktoré sa vtedy uskutočnilo, bol kurz matematiky pre študentov a maturantov, pretože školský rok 1944/45 bol prerušený frontovými udalosťami. Veľmi úspešne sa rozvíjala činnosť v mnohých športových odvetviach.
Predchodcami založenia skautingu v Karlovej Vsi boli trampské osady Dakota a Eldorado, ktoré vzbudzovali v mládeži túžbu po poznávaní vzdialených krajín a väčšom kontakte s prírodou. V r. 1947-48 bol medzi karloveskou mládežou veľmi populárny časopis Vpřed. Pomocou tohto týždenníka český spisovateľ Jaroslav Foglar, ktorý väčšinu svojich diel venoval mládeži a neskôr mnohé jeho knihy boli sfilmované, zorganizoval čitateľské kluby. Účelom týchto klubov bolo vychovávať mládež so zmyslom pre česť, spravodlivosť a lásku k prírode. V Karlovej Vsi, ktorá mala v tom čase asi 1200 obyvateľov, vzniklo niekoľko takýchto čitateľských klubov. Jedným z najaktívnejších bol klub Jánošík, ktorý bol aj prvým krôčikom k založeniu skautského oddielu. Z týchto klubov vzišli aj prví karloveskí vyznávači skautingu (Libor Ebringer, Fabo Pajdlhauser, Ružena Kratochvílová, Mária Homolová a ďalší) a ich pričinením táto organizácia napokon aj vznikla. Na vstup do skautského hnutia sa mladí Karlovešťania zanietene pripravovali najmä štúdiom skautskej literatúry. Po dlhšej príprave bol v r. 1948 skautský oddiel zaregistrovaný ako 3. oddiel Bratislava. Nadšenie a aktivita v rámci skautingu bola veľká. Od najmenších vĺčat (Laďko Tomek, Ľubo Kadnár, Ferko Kratochvíla, Franto Stehlík, Dušan a Zvono Bartovič, Miloš a Vlastík Sloboda, Vlado Krekule, Braňo Sumbal, Ľubo Ozdín, Timko Iliť a ďalší) až po pätnásťročných radcov (Vojto Tóth, Milan Kadnár, Karol Šafarík) ako aj členiek dievčenského oddielu (Ružena Kratochvílová, Mária Homolová, Terka a Maruška Skřivánkové, Pavlinka Kratochvílová, Jolanka Krištofovičová, Valinka Laznovská, Mařenka Šafaríková a i.), všetci sa s nadšením a plnou vervou zapájali do rôznych aktivít. Okrem pravidelnej turistiky a športových podujatí nacvičovali divadelné predstavenia, organizovali besedy a akadémie, detské maškarné plesy, vystúpenia mandolínového súboru, zúčastňovali sa na brigádach pri zveľaďovaní povojnovej Karlovej Vsi (kanalizácia, vodovod, miestny rozhlas, most do Líščieho údolia, výstavba Sokolskej cesty a pod.) ako aj zbere druhotných surovín a pod. V blízkosti terajšieho Karloveského centra kultúry pomáhali vybudovať volejbalové ihrisko a klubovňu a neskôr na Svrčkovci aj futbalové ihrisko. Ihneď po založení skautského oddielu začali vydávať cyklostylovaný časopis Táborák, ktorý ako prvý karloveský časopis mal veľký úspech a predával sa vždy v nedeľu pred kostolom. Zisk z uvedených akcií a z predaja časopisu sa použil na krytie nákladov na skautské tábory. V r. 1949 uskutočnil sa šesťtýždňový tábor v Štefanovej pod Rozsutcom za účasti 50 mladých Karlovešťanov, prevažne vo veku od 6 do 15 rokov (iba dvaja najstarší dosiahli vek 18 rokov) a plne bol hradený z finančných prostriedkov, získaných uvedenými aktivitami, bez akýchkoľvek dotácií alebo rodičovských príspevkov. Prípravu na tábor, transport a celý táborový život si riadili sami, bez pomoci rodičov, školy alebo národného výboru. Podobným spôsobom bol zorganizovaný aj druhý tábor v r. 1950 v Štiavnických horách pri Rudne nad Hronom.
Chlapčenský oddiel pozostával z troch družín a tomu zodpovedal aj oddielový „pokrik“, ktorým sa začínali a končili všetky naše podujatia a používame ho ešte aj teraz ako „oldskauti“: „Líšky, Jeleni, Kamzíci / karloveskí junáci, / raka, taka, raka ty, / volá oddiel BA 3. / Ver, cti, chráň, / Zdar, zdar, zdar!“
Turistika a stanovanie v prírode boli pre mladých Karlovešťanov neodmysliteľnou súčasťou života. Najčastejšie výlety smerovali na Devínsku Kobylu, kde bola v tom čase útulná drevená chata KSTL s nezabudnuteľnou chatárkou – babičkou so somárikom, ktorý slúžil na dopravu proviantu a iných potrieb. Život pri Dunaji vypestoval v mnohých lásku k vodným športom a viacerí vodáci sa stali nielen reprezentantmi, ale aj majstrami Slovenska a Československa (Milan Kadnár, Ľubo Kadnár, Jarko Bohunský, Miki Kéri a i.). Pobyt v prírode vzbudil dôverný vzťah k jej ochrane. Mnohé turistické značky v Malých Karpatoch sú ešte dodnes vyznačené rukou Milana Kopču, ktorý nás už navždy opustil. Málokto vie, že jadro detskej skupiny vo folklórnom pásme Rok na dedine tvorili členovia nášho skautského oddielu. Ľudové pesničky z celého Slovenska tak zneli v Karlovej Vsi ešte pred premiérou divadelného predstavenia. Najobľúbenejšou bola pieseň „Pod horou, pod horou, čierne psíča breše“. Taktiež cez Vianoce sa v Karlovej Vsi ozývali netradičné koledy. Tam začínala herecká kariéra „Hafiho“ (Leopold Haverl), ktorý je dnes už nositeľom štátneho vyznamenanie Pribinov kríž I. tr.
Päťdesiate roky však neboli pre skauting žičlivé a bol už druhý krát v našej histórii zakázaný. Naše priateľské putá boli však veľmi silné a nechceli sme ich prerušiť, preto sme sa pretransformovali na Turistický oddiel TJ Sokol Karlova Ves. Neskôr sme vytvorili hudobno-spevácky súbor, ktorý vystupoval pri rôznych príležitostiach nielen v Karlovej Vsi a na Záhorí, ale v r. 1954 sa prebojoval v rámci Súťaže tvorivosti mládeže až do ústredného kola v Prahe a úspešne tam reprezentoval. O dva roky neskôr, r. 1956 si súbor úspešný postup do Prahy zopakoval. V tomto súbore vynikali sólisti Vlasta Baumgartnerová, Mirko Ruža, Poldo Homola a Pavlinka Kratochvílová. Z repertoáru ľudových piesní najväčší úspech zožala pieseň „Keď šufrle šúlam, rúčky si popľúvam“. Poldo Homola mal taký skvelý alt, že bol na základe konkurzu prijatý do Lúčnice. Reprezentoval aj na Svetovom festivale demokratickej mládeže v Bukurešti. Po roku 1956 sa činnosť prerušila pre nepriaznivé spoločenské podmienky, odchodom chlapcov na vojenskú službu ako aj vydajom dievčat. To, že sa nám darilo pomerne dlho sa stretávať v pôvodnej skautskej zostave, vďačíme tomu, že Karlovešťania boli v tom čase jednou veľkou rodinou. Z nepríjemných politicko-spoločenských situácií nám vždy pomohli naši „otcovia“, najmä predseda vtedy veľmi úspešného JRD a niektorí členovianárodného výboru. Krátke oživenie skautingu nastalo po uvoľnení situácie v r. 1967-68. Vtedy už v skautskom hnutí boli naše deti a spoločne sme sa stretli na karloveskom „Pasienku“, neďaleko miesta, kde sme pred mnohými rokmi (26. júna 1949 o 19. hod.) skladali skautský sľub do rúk oblastného vodcu br. Lombardiniho. Obdobie slobody však netrvalo dlho, bolo nahradené obdobím „normalizácie“ a skauting bol opäť zakázaný.

Svoju pravidelnú činnosť sme obnovili pri príležitosti 50. výročia skautského sľubu stretnutím v karloveskej lodenici (Kajaklube) dňa 8 mája 1999. Tomu samozrejme predchádzala organizačná práca prípravného výboru. Stretlo sa nás 27 členov nášho oddielu a bola to pre nás veľmi radostná a milá udalosť. Bohužiaľ, niektorí bratia a sestry nás už medzitým navždy opustili. Odvtedy sa pravidelne schádzame každý prvý pondelok v mesiaci v klubovni. Na výlety do prírody sme si vyhradili tretiu sobotu v mesiaci a za to obdobie už ich bol pekný počet a niektoré mali charakter „víkendoviek“. Z väčších podujatí spomeniem aspoň oslavu 50. výročia úspešnej reprezentácie v rámci STM v Prahe v r.1954. Napriek prudkému dažďu sa nás vtedy stretlo v karloveskej lodenici šesťdesiat a veľmi dôstojne sme toto výročie oslávili. V roku 2005 sme sa zúčastnili jednotýždňovej brigády na pomoc Tatrám v Tatranskej Lomnici. Treba ešte spomenúť, že na internetovej stránke
www.karlovaves.ahoj.sk máme viac ako dvesto historických fotografií zo starej Karlovej Vsi ešte pred jej asanáciou a výstavbou sídliska. O túto stránku sa stará brat Maťo Šrámek so synom. Naša činnosť je pravidelná a prvý pondelok v mesiaci o 18. hod. nás v klubovni ľahko nájdete.

Dr. Pavel Blaho a hospodárske školstvo

0
Skalica už od druhej polovice 19. storočia, kedy významný organizátor slovenského hospodárskeho života Daniel Gabriel Lichard okrem sprístupňovania odbornej literatúry roľníckemu ľudu požadoval aj zriaďovanie odborných roľníckych škôl, musela čakať až do roku 1921, kedy sa konečne 1. októbra v prvom čísle časopisu Pokrok, vydávanom v Skalici, píše o otvorení novej gazdinskej školy, ktorá umožňovala odborné štúdium pre dcéry roľníkov. Bolo to však vyústenie neúnavnej, sústavnej práce najmä Dr. Pavla Blahu, ktorý sprvu, keď bolo nemožné vo vtedajšom Uhorsku dosiahnuť založenie hospodárskej školy, a už vôbec nie s vyučovacím jazykom slovenským, aspoň odporúčal roľníckym synkom už fungujúce a nám najbližšie tzv. „zimné“ školy tohto druhu na Morave a v Čechách. Gymnazistom a absolventom reálnych alebo meštianskych škôl odporúčal napríklad akadémiu v Tábore, ako o tom sám píše v Novej domovej pokladnici r. 1910. Pavel Blaho osobne organizoval nábory žiakov a často zabezpečoval aj bezplatný pobyt v mieste školy pre chudobnejších študentov. Nebola to teda vôbec náhoda, že práve v Skalici začala svoju činnosť v roku 1921 „Štátna hospodyňská škola v Uhorskej Skalici“. Poslanec Národného zhromaždenia ČSR Dr. Pavel Blaho, vtedy pôdohospodársky referent s plnou mocou pre Slovensko, povolaním lekár, skalický rodák, získal súhlas Ministerstva zemědělství v Prahe na zriadenie školy a tiež i finančné prostriedky na jej otvorenie a prevádzku.
Najväčší problém bol samozrejme s vhodnými priestormi školy, pretože pôvodný nápad umiestniť ju do novostavby skalickej mliekarne sa ukázal po konzultácii s vtedajším inšpektorom poľnohospodárskych škôl Jozefom Babánkom ako nevyhovujúci. Výsledkom toho však bolo už v októbri r. 1920 ustanovenie desaťčlenného Prípravného výboru s predsedom Milošom Ulehlom, vtedajším starostom mesta, jednateľom Dr. Stanislavom Treybalom, riaditeľom gymnázia a pokladníkom výboru Jurajom Quotidiánom, ev. a. v. farárom. Pozemky a hospodárske budovy (išlo o obytné miestnosti, hospodársky dvor so záhradou a dve stodoly) škole ponúkol do prenájmu skalický dekan Dr. Ľudovít Okánik v objektoch farského majera. Priestory pre učebne a ubytovanie chovankýň získal výbor v prízemí a prvom poschodí budovy internátu gymnázia na námestí. Po nutných úpravách budovy internátu i hospodárskeho dvora, kde boli vytvorené maštale a skleníky, sa za pomerne krátky čas jedného roka začalo zatiaľ v provizórnych priestoroch vyučovanie 15. októbra 1921.
Otvorením prvého školského roku sa však úloha Prípravného výboru nekončila a jeho hlavnou úlohou bolo zabezpečiť výstavbu novej školskej budovy. Členovia skalického výboru a pražského Ministerstva zemědělství sa dohodli na definitívnom umiestnení školy s požiadavkou, že aj mesto prispeje adekvátnou čiastkou. Mestské zastupiteľstvo následne rozhodlo o darovaní pozemku na novostavbu školy (6 katastrálnych jutár 1187 štvorcových siah), ktorý bol dovtedy prenajatý škole na účely praktických cvičení z pestovateľstva. Mesto ďalej darovalo rôzny stavebný materiál s požiadavkou, aby sa uprednostňovali – ak pravda budú spĺňať podmienky prijatia – skalické dievčatá a aby škola príležitostne organizovala kurzy varenia a šitia aj pre miestne ženy. V lete roku 1922 komisia, v ktorej okrem ministerských zástupcov (prof. Martin Bezděk, dr. Otakar Horák) boli prítomní architekt Alojz Pinkas za vládny referát verejných prác, členovia mestskej stavebnej komisie, za Prípravný výbor dr. Stanislav Treybal a Juraj Quotidián a za školu jej riaditeľka Mária Kopřivová, overila vhodnosť vytypovaných pozemkov. Začiatkom roku 1924 boli zadané konkrétne stavebné plány firme Štoker z Brna, so stavbou začala firma Jozef Doležal zo Skalice v septembri 1925. Slávnostného položenia základného kameňa stavby v nedeľu 11. októbra toho roku sa osobne zúčastnil aj minister poľnohospodárstva dr. Milan Hodža. Stavba bola dokončená v júni 1927 a v júli už sa sťahovala škola do novej budovy, ktorá patrila k vtedy najkrajším a najmodernejším gazdinským školám v celej ČSR. Súčasťou budovy bol aj záhradný park podľa návrhu riaditeľa Záhradníckej školy v Modre p. Fischera. Nová školská budova niesla aj nový názov po jej zakladateľovi „Štátna hospodyňská škola Dr. Pavla Blahu“.
A práve hneď prvé mesiace práce v škole v roku 1927 boli poznačené smutnou udalosťou, 29. novembra totiž nečakane zomrel Dr. Pavel Blaho.
Ku slávnostnému otvoreniu školy po presunutí prišlo oficiálne až v marci roku 1928 za prítomnosti inšpektora Jozefa Babánka, ktorý venoval spomienku zakladateľovi školy Dr. Pavlovi Blahovi a otvoril výstavku žiackych prác.
Poslaním školy bolo vzdelávať a vychovávať roľnícke dievčatá, dcéry malých a stredných roľníkov i poľnohospodárskych robotníkov zo západného Slovenska a blízkej Moravy, hoci už do počiatočných ročníkov sa bežne hlásili aj dievčatá z iných vzdialenejších kútov Slovenska. Výber vyučovacích predmetov smeroval k tomu, aby sa dievčatá naučili dobre a hospodárne viesť svoju domácnosť. Tieto požiadavky bolo možné dosiahnuť za pomerne krátky čas jedného roka najmä preto, lebo žiačky bývali a stravovali sa v školskom internáte, v ktorom tvorili jednu veľkú rodinu. Výchova a vyučovanie sa teda realizovali nepretržite po celé dni a uplatňoval sa individuálny prístup, pretože na pomerne malý počet žiačok bolo viac učiteľských síl a žiačky tak mohli byť rozdelené do menších skupín.
Vyučovanie pozostávalo z teoretickej i prevažujúcej praktickej časti. Všeobecnovzdelávacie predmety, ako slovenský jazyk, mravouka, spoločenská výchova dopĺňali odborné predmety – chémia, fyzika, technológia, chov zvierat, pestovanie rastlín, záhradníctvo, mliekarstvo, domáce hospodárstvo, náuka o potravinách a látkach, vychovávateľstvo a zdravoveda. Prvý učiteľský zbor pôsobil v zložení: Marie Kopřivová, riaditeľka, Miroslava Přindilová, učiteľka poľnohospodárskych predmetov, Rúžena Harnová, učiteľka varenia, Miroslava Lajdová, učiteľka (externá) ručných prác, Václav Sosna, učiteľ (ext.) slovenského jazyka, Dr. Vladimír Dýšek, učiteľ (ext.) zdravovedy a Jaroslav Zmítko, učiteľ (ext.) spevu. Členovia jednotlivých učiteľských zborov počas existencie školy praktizovali aj rozsiahlu mimoškolskú činnosť vo forme prednášok po okolitých dedinách, organizovania výstav varenia, pečenia a ručných prác, kurzov varenia a šitia, písania príspevkov do časopisov atď. Na tento zbor si s úctou zaspomínala aj žiačka prvého ročníka tejto školy, neskôr jej učiteľka a napokon aj posledná riaditeľka Mária Rausová – Branecká: „Prvý odborne kvalifikovaný učiteľský zbor s veľmi jemnou, inteligentnou riaditeľkou Máriou Kopřivovou a výbornou učiteľkou varenia Rúženou Harnovou bol zárukou dobrého začiatku. Musím hneď na začiatku spomenúť dr. Pavla Blahu, ktorý bol zakladateľom a priateľom školy. Často ju navštevoval, vždy povzbudzoval i radil. Aj dr. Stanislav Treybal, riaditeľ gymnázia, ktorý prepožičal pre školu časť internátu, sa popri iných veľmi zaslúžil o vznik školy… Pre školu bola postavená nová, veľmi nákladná školská budova, vybavená všetkými potrebnými miestnosťami a zariadeniami na teoretické i praktické vyučovanie a na internátny pobyt žiačok. Myslím, že to bola v tom čase najkrajšia, najmodernejšia a najúčelnejšia budova gazdinskej školy v celej republike. V takejto škole sa dobre pracovalo a pekne žilo. Zakladateľ školy dr. Pavol Blaho veril v rýchly pokrok a budovu už pre tieto nové časy pripravoval.“ (50 rokov …, s. 70-72).
Internátne poplatky za ubytovanie a stravu predstavovali v prvých rokoch školy mesačne sumu 220,- Kč. V niektorých hospodársky ťažších rokoch, či v rokoch krízy bolo toto povinné platenie najmä pre roľnícke rodiny neúnosné, preto bolo poskytnuté pre dievčatá z chudobnejších rodín štipendium, finančne zabezpečené z viacerých štátnych zdrojov, okresných úradov a obcí, resp. prijímali sa aj žiačky z iných rodín, nielen roľníckych.
„Štátna hospodyňská škola Dr. Pavla Blahu“ síce po februárových udalostiach v roku 1948 dňa 30. júna 1949 oficiálne zanikla, ale naďalej, a to až do roku 1958, kedy budova prešla pod patronát nemocnice, v objektoch budovy školy nachádzajú uplatnenie novoprijaté formy poľnohospodárskeho školstva.

Za účelom doplnenia informácií o fungovaní „Gazdinskej školy“ (tak sa ľudovo hovorilo škole) o menej známe a neoficiálne skutočnosti a zaujímavosti sme sa stretli s jej absolventkou, Helenou Karenovičovou, rod. Kučerovou (nar. 1925) zo Skalice, ktorá sa síce odsťahovala neskôr do Bratislavy, ale so svojím rodiskom zostala v úzkom kontakte, napríklad aj cez dlhoročné aktívne členstvo v spolku Slovácký krúžek a Skaličané v Bratislavje, v ktorom zastával jej nebohý manžel Ivan Karenovič aj dôležitú funkciu richtára.
Okrem rozhovoru nám poskytla aj veľmi pedantne spravený a udržiavaný fotoalbum zo štúdia na tejto škole, z ktorého sme vybrali fotografie práve do nášho článku.
Helena Karenovičová študovala na „Štátnej hospodyňskej škole Dr. Pavla Blahu“ v školskom roku 1942-43, presnejšie od 1. septembra 1942 do 28. júna 1943. Riaditeľkou školy bola vtedy Mária Branecká a triednou učiteľkou Oľga Bachárová. Vysvedčenie dostávali žiačky na pol roka i na záver štúdia. V tomto spomínanom období sa študovali tieto predmety: náboženstvo, jazyk slovenský a písomnosti, počty a účtovníctvo, chémia s technológiou a fyzika, vychovávateľstvo, poľnohospodárstvo, zahradníctvo (ovocinárstvo, zeleninárstvo, kvetinárstvo), chov hospodárskych zvierat, mliekarstvo, náuka o vedení domácnosti, náuka o potravinách, úprave jedál a úprave stola, zdravoveda, občianska náuka a roľnícke zákony, kreslenie strihov (bielizne, šiat a vzorov na vyšívanie), spev, rozpravy, spoločenská výchova. Samostatne boli vyčlenené predmety z praxe: varenie, ženské ručné práce, hospodárske práce (na poli, záhrade, v maštali a mliekarni), upratovanie v domácnosti, pranie a hladenie. Osobitne sa hodnotilo tiež chovanie (napr. príkladné), usilovnosť (napr. vytrvalá), úprava ručných a písomných prác.
Zo spomienkového rozprávania H. Karenovičovej vyberáme aj autentický prepis: „Našého starečka bratr mjel dochtora Blaha sestru za ženu, teťička Chorváťička, takže sme bili taká další roďina…
S celého Slovenska sme bili, z víchodu bilo hodňe ďefčat, tušim štiricetdva ich mohli prijat, dvje sme bili ze Skalice. Ráno o šesťi uš sme bili hore, lebo dvje mjeli na starosťi raňajki, dvje objed, a tak…, za školú bila záhrada a tam sme si dopjestovali šecko, erteple, kukuricu, chovali sme aj prasata a drúbeš. Tomšej bil školňíkem, on tam aj chleba pékel, zarobit sme ho moseli sami a teda chleba sme si sami pékli…
Do kostela sa choďilo každú neďelu, išli sme společňe, fšadi sme choďili společňe – takích štiricet bab na vichásku v neďelu poobjeďe, aj učitelka s nama išla…, a bili tam aj starší od nás, o tri o štiri roki… To sme mjeli všecki také rovnaké zásťere, aj sme si ich ušili a potom sa v ňich otfoťili… Na vístavu do Holíča sme rok za nama dávali fšelijaké vjeci, nekeré co višívali a tak… Po fronte, v štiricátém ósmém, sme bili v Praze na víleťe, lebo ket sem aj skončila, já sem tam fúrt choďila, na besedu, na prechácki, na víleti, išli do Prahi, tak sem išla s ňima… Aňi sme nechoďili mockrát dom, no fajn nám tam bilo, to bil takí bezvadní rok…“
(22. 7. 2007, Skalica, P.M.)

Pramene a literatúra:
BUCHTA, Ján, Dr.: Pôdohospodárska tradícia Skalice. In: 50 rokov poľnohospodárskeho školstva v Skalici. Kyjov, Grafia 1973, s. 9-17.
BUCHTA, Ján, Dr.: Štátna gazdinská škola dr. Pavla Blahu v Skalici. In: 50 rokov poľnohospodárskeho školstva v Skalici. Kyjov, Grafia 1973, s. 18-28.
POLAKOVIĆOVÁ, Iveta: Dr. Pavel Blaho a jeho význam vo výchove a vzdelávaní dospelých. Diplomová práca, FF Prešov, UPJŠ Košice, Katedra vysokoškolskej pedagogiky, výchovy a vzdelávania dospelých, Prešov 1987, Archív rukopisov Záhorského múzea v Skalici, č. 242. Spomienkové rozprávanie: Helena Karenovičová (1925), zap. P. Michalovič, 22.7. 2007, Skalica, archív ZM Skalica. 43.

 

Stavebný ruch v Skalici v rokoch 1632-33

0
Práve v súčasnosti, keď si Skalica pripomína 790 rokov od prvej písomnej zmienky a 635 rokov od svojho povýšenia na slobodné kráľovské mesto, získala po rozsiahlej rekonštrukcii historického jadra staro-novú tvár.
Jozef Šátek v monografii Skalice uvádza, že súčasný výraz získalo mesto v polovici 17. storočia po veľkých požiaroch, ktoré zachvátili Skalicu v rokoch 1620, kedy vyhorel farský chrám a 154 domov, v roku 1629, keď vyhorela fara s archívom a v roku 1631, keď vyhorela radnica, Kaplnka svätého Juraja a 110 domov. (Šátek, 1968, s. 91 – 92)
Archívny materiál Pocžet Obeczny miesta Skalicze, publikovaný v roku 1880 v Slovenskom letopise F. V. Sasinkom, nám umožňuje nahliadnuť do jedného účtovného roku od 1. mája 1632 do 1. mája 1633 a zistiť, aké investičné podujatia pred 375 rokmi zamestnávali richtára Štefana Potockého a prísažných mesta a ako ich personálne, finančne a materiálovo zabezpečovali.
Niet divu, že v tomto nepokojnom období protihabsburských povstaní, 30-ročnej vojny a tureckého ohrozenia bola hlavnou investičnou akciou dostavba Dolnej brány (nazývanej aj holíčskou alebo uhorskou) a vybudovanie mosta na Hornej bráne (nazývanej aj strážnickou). Významnou investičnou akciou bola aj prestavba radnice po požiari v roku 1631 a oprava viacerých mestských, verejných a sakrálnych objektov.
Vedenie väčších investičných podujatí zverilo mesto talianskym staviteľom, ktorých pomenovávalo vlastným menom a priezviskom alebo vlastným menom a všeobecným pomenovaním Wlach, označujúcim krajinu ich pôvodu. Čiastkové odborné práce zadávalo domácim remeselníkom, ktorí boli pomenovaní celým menom a priezviskom, vo väčšine prípadov však vlastným menom a prímenom označujúcim ich povolanie.
Investorom stavieb vo vlastníctve mesta Skalice alebo ich opráv bol magistrát, na ostatné verejné objekty, ktoré slúžili mešťanom, prispievalo hlavne materiálovo z mestských podnikov (vápno, tehly, kameň) alebo z mestských zásob tých materiálov (drevo, železo), na predaj ktorých malo mesto monopol.
Dolná brána
Stavbu Dolnej brány zadalo mesto murárskemu majstrovi Pavlovi della Rosa, ktorý počas prác zomrel, a tak v roku 1632 prevzal vedenie stavby kamenár Krištof Wlach, ktorému mesto zaplatilo 49 fl., 10 meríc raže a sprepitné 2 holby vína, keď „rampuch kwadratowým kamenem zaklenul“.
Na stavbu brány bolo v sledovanom účtovnom období použitých 16 080 pálených tehál z mestskej tehelne a 100 urien vápna z mestskej vápenky. Piesok kopal v chotári mesta Marek Charvát, ktorý pri tejto práci zahynul. Okrem toho mesto kúpilo od „kameníka Jiříka Hobika“ 9 siah kameňa za 4 florény 50 denárov na kamenné kvádre a zaplatilo Antonínovi Kameníkovi za tesanie 15 kusov článkov na 3 okná a zhotovenie dier na mreže na 2 okná dohodnutú odmenu 6 fl. 60 d. Za kresanie kameňa zaplatilo aj Janovi Kameníkovi 12 fl. a 10 meríc raže.
Na pokrytie brány kúpil magistrát od Pavla Pavlíka z Trnávky 2000 šindľov za 8 fl. 90 d. a vo Viedni 3000 šindľových klincov za 5 fl. 53 d. Na „okolky“ pod dve baštičky dodalo mesto z vlastných zásob 10 dosák, na podlahu od Martina Šulkových z Vrboviec kúpilo 10 dubových dosák. Vo Viedni dal kúpiť magistrát 900 latových klincov a na zhotovenie nárožníkových klincov použili z mestských zásob 15 funtov železa. Krov zhotovil a ostatné tesárske práce vykonal Matúš Tesár za odmenu 21 fl. 50 d. a 12 meríc raže.
Na zhotovenie padacieho mosta na Dolnej bráne (na val zdrže na panvičky i tolikež na hřebíky i na valce, kady retez se táhne když se brána otvírá aneb zavírá, též i k rumpálu, aby se držel, tolikéž i na šíny na most) dalo mesto 139 a pol funta železa a fošne na most splatilo Ištvánovi Kerestúrimu 2000 tehlami z mestskej tehelne. Vo Viedni kúpilo mesto na most 3 reťaze za 5 fl. 10 d. a makovice na bránu za 15 fl.
Pri stavbe brány bolo nevyhnutné vybudovať lešenie, na ktoré sa upotrebilo 19 nových a 36 starých dosák. Korbu, po ktorej vozili piesok a vápno, zhotovili z 3 dosák. Použili na to aj 6 a ¾ funta latových klincov. Matiášovi Jehlárovi dalo mesto okovať 2 taligy, 2 železné sochory, kúpilo 4 „škopky“ na vápno a 2 vedrá, „v čem Wlaši wodu k bráne nosili“, 4 lopaty a 2 povrazy.
Sasinek, v mladosti ktorého ešte brána stála, ju prirovnáva ku gotickému tunelu, ktorý bol postavený zo štvorhranných vypuklých kameňov. S obdivom sa vyjadruje k jej veľkoleposti a veľkosti: „Dlhá bola asi tri siahy a sostavená z viac krásnych oblúkov gothických. Táto vežová brána prostriedkom vyťahovacieho mostu bola spojená s pevnosťou, hlbokým valom otočenou. Z pevnosti vychádzalo sa von na tak rečené majery cez druhú väžovú bránu, v nejž na pravo a ľavo, – jako aj nad ňou boli príbytky pre stráž.“ Zvonka bola ozdobená obrazmi (sochami) P. Márie, sv. Štefana a Ladislava, uhorských kráľov (Sasinek 1863, s. 384). Na bráne bol vytesaný letopočet 1632, datujúci jej dokončenie (Hikl 1933, s. 25-26).
Horná brána
Dobudovanie mosta na Hornej (strážnickej) bráne bolo nevyhnutné hlavne pre stupňujúce sa napätie medzi Moravou a Uhorskom, spôsobované výpadmi kurucov za rieku Moravu. V spomínanom účtovnom roku 1632-33 stavalo mesto na Hornej bráne padací most, na ktorý dodalo 3 kusy „štafového železa“ o hmotnosti 46 a pol funta a 30 funtov šínového železa a železa na klince, ktorými sa na most pribíjali mostnice. „Z brány po vyťahovacom, nad valom ležiacom moste chodilo sa do pevnosti dosť vysokej, silnej a z každej strany ohradenej. V severnom kúte stála guľatá, zaisté pre stráž nad pevnosťou určená veža…“ (Sasinek 1863, s. 364). Na Hornej bráne bol vytesaný letopočet 1670 (Hikl 1933, s. 25-26), datujúci ukončenie výstavby alebo rekonštrukcie brány.
Radnica
Po požiari v roku 1831 zadalo mesto stavebné práce na prestavbe radnice Andrysovi Wlachovi a Bernátovi Wlachovi, ktorým okrem platu mestská rada odsúhlasila aj odmenu 10 meríc raže a 2 urny vína, pričom mali počas prác zabezpečenú aj stravu. Na stavbu štítov použili 57 550 tehál z mestskej tehelne a vápno z mestskej vápenky. Krov na radnici postavil Matúš Tesár za odmenu 10 fl. V Trnave kúpilo mesto 3 makovice z bieleho plechu, každú za 2 fl. 25 d.
V interiéri radnice opravovali „horenskú svetnicu“ (miestnosť, kde zasadali páni horní – správcovia viníc), na čo bolo potrebné 45 funtov železa, z ktorých Janko kováč ukoval 4 kramle, 4 závlačky, 2 železné svorníky a 15 nárožných klinov za odmenu 1 fl. Na opravu kancelárie vo veľkej svetnici, kde býval hospodár, bolo použitých 11 dosák. Mesto zabezpečovalo murárom na stavbe aj pracovné nástroje. V spomínanom roku dokúpilo do inventára 2 putne za 24 d. a 4 lopaty.
Do zariadenia radnice magistrát v tomto období stavebného ruchu prirodzene investoval málo. Krištofovi Stolárovi dal opraviť starú almaru (skriňu), ktorú „znowu zase zglygoval a gaký przi ný nedostatek byl, to pridelal z nowich desek a obarwil zelenú barwu“, za čo dostal 1 mericu raže. Od pánov radných odkúpilo mesto koberec, ktorý im bol poručil p. Fridrich Muzika a ktorý visel na stene v „hornej súdnici“, za 25 fl.
Tehelňa
Mestskú tehelňu, situovanú v blízkosti mestského Hájka, viedol v spomínanom čase Ferenc Tihlár. Keď v roku 1632 zomrel, na čas prevzala vedenie „vdova dobrej pamety pozústalá“ a neskôr nový tehliar Matyáš Tehlár. V sortimente tehelne nachádzame špeciálne pálené tehly „k stavení, dlážkové, na komíny a na sklepenie“. Okrem toho vyrábal tehliar aj tehly surové, ktoré si mohol odpredať.
V spomínanom účtovnom roku dodala tehelňa mestu z 5 pecí 136 400 pálených tehál. Časť použil magistrát na stavebné aktivity mesta, časť odpredali mešťanom, ale aj okolitým mestám a obciam (napríklad na vydláždenie holíčskeho kostola 3300, na vežu kostola v Mokrom Háji 3000 tehál).
V sledovanom účtovnom roku dalo mesto vykopať Jánovi Černému v tehelni novú studňu, za čo dostal 3 merice raže. Inventár tehelne doplnili o dve nové formy na tehly „sklepené“ a dve nové formy na tehly „k zdení“, ktoré zhotovil Krištof Stolár, každú za 25 d. Všetky 4 nové a 2 staré formy okoval zámočník Nekrstenec (novokrstenec). Mesto kúpilo pre potreby tehelne aj 4 nové taligy za 1 fl. 20 d. a nové koliesko za 15 d. na staré taligy, lebo sa bolo polámalo. 8 dosák z mestských zásob dreva sa použilo na zhotovenie šikmej plošiny, po ktorej sa vozili tehly do pece.
Vápenka
Mestskú vápenku mal na starosti Ján vápeník. Keďže stará „vápenica sa zborila“, mesto dalo stavať novú. Práce zadalo Jánovi Černému, ktorý dostal odmenu 7 fl., 4 holby soli, 4 holby vína, 3 merice raže a 1 mericu jačmeňa. Na výstavbu „vápenice“ kúpilo od Ferenca Tihlára 8000 surových tehál za 9 fl. 35 d. a z mestských zásob uvoľnilo 14 dosák.
Mlyn
Mesto dalo v spomínanom účtovnom roku stavať aj mestský mlyn, na čo si prizvalo majstra Felixa, ktorý si prišiel obhliadnuť miesto a uzatvoriť dohodu. Potom navštívil mesto ešte dvakrát s tovarišmi (v októbri a v decembri), aby v mestskom lese vymerali a narúbali potrebné drevo. Mesto ich okrem dohodnutej odmeny počas prác stravovalo a staralo sa o ich kone. Po jeho dokončení malo mesto mlyn Horný pri fortni ústiacej na Predmestie, kade potok vchádzal kanálom do mesta, a Dolný mlyn pri výtoku potoka z mesta.
Mestský pivovar
Skalica mala ako slobodné mesto okrem iných výsad aj právo variť pivo. K mestskému pivovaru patrila chmelnica, vysadená na ľavom brehu potoka pod Pelíškovým mlynom, ktorú spravoval v tom čase Ján chmelar. Vo vedení pivovaru vystriedal pivovarníka Gergela Temetuéniho od mája 1632 Martin Masár alias Švonc s pomocníkom Jánom Čanádim. V tom čase bolo treba v pivovare vystavať nové pece pod panvice, na ktoré sa spotrebovalo 510 tehál z mestskej tehelne. Vápno dodala mestská vápenka. Súčasťou pivovaru bola aj pálenica. Pri pivovare stála i obecná maštaľ, na ktorej opravu dodalo mesto pálenú tehlu a 10 dosák.
Pivnica
Mestskú pivnicu spravoval obecný vincúr, na dozrievanie a kvalitu vína dohliadali líznici – „mistri remesla liznickeho“. Tu bolo treba udržiavať v poriadku hlavne sudy a bečky, preto malo mesto svojich debnárov, ktorí jednak odovzdávali nádoby rôznych veľkostí ako daň, no potrebné nádoby naviac od nich mesto aj kupovalo. Desiati mestskí debnári (Jiřík Pískovský, Pavel, co má Chropovskú, Mikuláš Bednář, Haute Bednář, Ján Planický, Ján Studikaš, Mikuláš Křenka, Adam Samsonek, Udo Bednář, Bednář Hofer) odovzdali v spomínanom funkčnom období magistrátu 1632-33 mestu 21 nádob a mesto ešte od nich za naturálnu odmenu (pšenicu, raž) odkúpilo 20 rôzne veľkých nádob o celkovom objeme 242 a štvrť urny. V spomínanom roku kúpilo ešte aj 2 putne aj s pántami za 8 d. a od Jana Uda 5 obručí do mestského „sklepa, když se bila jedna bečka opučila“ za 10 d. Do mestských zásob nakúpilo od Jana Bačovich pre mestskú potrebu aj 8 kôp „holí leskowich“ za 1 fl. 52 d.
Kuchyňa
Na radnici malo mesto zriadenú aj kuchyňu, kde sa stravovali návštevy, remeselníci-špecialisti prizvaní na určité odborné práce, hajdúsi prizvaní na ochranu mesta, no konala sa tu každoročne po voľbách richtára a mestskej rady aj povolebná recepcia – kolacia. V spomínanom roku kúpilo mesto 4 veľké, 4 menšie a 4 ešte menšie nepolievané hrnce na varenie za 43 d., 5 polievaných hrncov za 14 d. a v Strážnici na jarmoku 30 drevených tanierov, každý po 2 d.
Obecný kúpeľ
Pre potreby obecného kúpeľa, ktorý stál pri pivovare kúpilo mesto 5. mája roku 1632 v Uherskom Hradišti u tamojšieho kotlára Jiříka Wachalického panvicu (kotol) do mestského kúpeľa aj s príslušenstvom, ktorá vážila 167 a pol funta, za 68 fl. Priviezol ju s mestským drábom a sám ju v mestskom kúpeli aj osadil za odmenu 6 a štvrť denára a stravu.
Rybníky
Dva mestské rybníky obhospodarovali fišmajstri, ktorí v sledovanom období kúpili v Hodoníne za 15 fl 51 d. nový nevod (sieť) aj s príslušenstvom. Rybárom, ktorí ho doviezli, zaplatilo mesto útratu na stravu a prievoz.
Väznica
Mestská väznica si v sledovanom období vyžiadala tiež určité náklady. Keďže jeden väzeň v tom čase ušiel aj s putami, mesto dalo zhotoviť nové, no napokon staré putá našiel ovčiar pri pasení oviec. Okrem toho dalo mesto jednu dosku na zhotovenie novej stolice a 4 dosky na zhotovenie lavice a nových dverí do katovne.
Špitál
Špitál – Štíbor, postavený v roku 1431, bol zabezpečený listinou Stibora zo Stiboríc a jeho syna výnosom z poddanskej dediny Prietržka. V roku 1632 vyhorel, no mesto hneď prispelo na jeho obnovu 30 urnami vápna a nevyčísleným množstvom pálených tehál.
Škola
V sledovanom období stála mestská škola za kostolom. Opravy školskej budovy bývali financované zo školského fondu a z darov donátorov, mesto však aj v účtovnom roku 1632-33 prispelo na opravy vtedajšiemu správcovi školy a zároveň kostolníkovi Lukášovi Luboveckému 1000 tehlami a na vybudovanie lešenia 6 doskami.
Kostol sv. Michala
Stavba veže Kostola sv. Michala bola financovaná z viacerých zdrojov, no aj mesto v spomínanom období na ňu prispelo viac než 80 urnami vápna, 20 doskami a 55 funtami železa. V tomto období bola vybudovaná okolo veže renesančná ochoza na krakorcoch a osadené vežové hodiny, ktoré doviezol z Viedne kostolník Lukáš Lubovecký. Pre budúcich potomkov Sasinek v roku 1863 v Slovesnosti zapísal: „Premena táto záleží v tom: že ju tam, kde zvony visia, obtáča pavlač, po ktorej strážnik s pozdravením: „Pochválen buď Ježiš, Kristus“ chodiac nad mestom bdie. …ráno, napoludnie a večer hodinu pred anjelským pozdravením sa na pavlači bubnúvalo. Bolo to bezpochyby pre robotníkov zavedeno, aby sa lebo k práci alebo k mise brali.“ (Sasinek 1863, s. 350)
Kaplnka (Rotunda) sv. Juraja
Po požiari v roku 1631 bolo treba na Kaplnke sv. Juraja, ktorá už v tom čase bola zakomponovaná do hradného systému pri Zelenej veži, opraviť strechu. Práce na veži na „Hradiščku“ vykonal v roku 1632 Pavel tesar, ktorý od mesta prevzal 5 a štvrť funta železa na zhotovenie potrebných klinov.
Z uvedeného vidno, že v tomto kritickom období sa mesto sústredilo predovšetkým na budovanie svojho ochranného systému, hlavne brán, ktoré boli aj mýtnicami, a mestských podnikov súvisiacich s výrobou stavebných materiálov (tehelňa, vápenka). Nasledujúce vojnové udalosti (spojené útoky Rákociho a Švédov v roku 1645, turecké nájazdy po dobytí Nových Zámkov v roku 1663 a pripravovaný útok na Viedeň 1683) bezprostredne ohrozujúce aj Skalicu, ukázali, že toto rozhodnutie magistrátu bolo správne.
Moravské vojská v rámci potláčania vplyvu uhorských povstalcov so súhlasom cisára Leopolda v roku 1704 začali búrať múry mesta pred Holíčskou bránou a jej vnútornú časť aj zbúrali. „Nezadržiac ani zasvätených dní – dňom i nocou podkopávali múry a podkladali pušný prach… Keď ale podkopávali bránu súsediacu s našim kláštorom (františkánskym) 14 (osôb) bolo zavalených múrom. Traja vytiahnutí po malej dobe umreli; ostatní pripravili si tam hrob.“ 25 júla odpálili nálože pod hradbami, ktoré však ostali stáť, iba ich časti boli narušené a v jednom uhle zborili Zelenú vežu pri Rotunde sv. Juraja. (SL Kronika PP frant. s. 145)
Dolná brána bola potom v tereziánskom období po veľkom požiari v roku 1741 znovu opravená, čo dokladá nápis „Regnante Maria Theresia restaurata“, v roku 1854 bola však rozobratá (Sasinek 1863, s. …). Horná brána na ceste do Strážnice stála do roku 1852.

Pramene a literatúra:
Plán mesta Skalice z roku 1768. Štátny archív v Bratislave, pobočka Skalica.
Pocžet Obeczny miesta Skalicze. In: Slovenský letopis IV, č. 2, 3, 4. Skalica 1880, s. 139-161, 235-246, 319-334.
Z pamätnej knihy P. P. Františkánov v Uhor. Hradišti. In: Slovenský letopis III, č. 2. Skalica 1880, s. 134-155.
HIKL, R.: Pamätná kniha mesta Skalice 1933. Štátny archív v Bratislave, pobočka Skalica. SASINEK, F. V.: Skalica. In: Slovesnosť I, č. 18, 22, 23, 24. Skalica 1863, s. 298-303, 349-351, 364-367, 382-384.
Súpis pamiatok na Slovensku 3. Obzor, Bratislava 1969, s. 101-108.
ŠÁTEK, J.:Od historických začiatkov do roku 1918. In: Skalica v minulosti a dnes. Obzor, Bratislava 1968.

Prvá sviečková továreň na Slovensku

0
Veľké Leváre boli v minulosti aj vďaka usídleniu habánov známe rozvojom remesiel. Fungovali tu mlyny, pekárne, pálenica, tehelňa, obchody, pracovali tu stolári, kolári, krajčíri, obuvníci a iní remeselníci vrátane troch šenkérov (Habánsky, U Pellerov, Na konci). Až do 50. rokov minulého storočia fungovala v obci aj továreň na výrobu sviečok u Dokupilovcov. Dokupilovci sa dosťahovali na západné Slovensko po bitke na Bielej hore (1622) zo severnej Moravy, pravdepodobne z olomouckého kraja. Rodina sa pôvodne zaoberala mlynárstvom, podľa údajov o Jánovi Dokupilovi (nar. 1802), ktorý sa zamestnal vo Veľkých Levároch ako mlynársky majster v mlyne u Stachovcov (terajší Tihlárikov mlyn). V Levároch sa oženil so Zuzanou Ružičkovou. Jedna z jeho sestier Juliana (1814-1878) sa vydala do bohatej rodiny veľkolevárskych pernikárov Rollovcov za Jozefa Vilhelma Rolla (1806-1874).
Veľkolevárske pernikárstvo stálo na rozvinutom včelárstve, ktorého propagátorom bol levársky dekan a farár Maximilián Jalovecký, spoluautor učebnice pre katolícke elementárne školy Školník (Viedeň 1871), v ktorej bola aj časť o včelárstve. O levárskom pernikárovi sa zmieňuje aj Lichardov hospodársky časopis Obzor z roku 1871: „I minulého roku, trebas včely len asi 12 dní med nosili pohánkový, pomohli si dobre, čoho dôkazom je, že náš levársky pernikár, pán Jozef Roll, obyčajnú zásobu mädu , asi 185 centov, bez ťažkostí zhromaždil.“
Rollovci sa okrem vtedy výnosného pernikárstva zaoberali aj výrobou sviečok. Keďže manželstvo Jozefa Vilhelma Rolla bolo bezdetné, prešiel majetok na brata J. Dokupilovej Rollovej Samuela Dokupila (1815-1875), o ktorého sa Rollovci po smrti rodičov starali. Samuel Dokupil pokračoval v rodinnej tradícii a výrobu sviečok postupne rozšíril. Oženil sa s Amáliou Tomaševičovou (nar. v Senici 1836-1916). Po jeho smrti v roku 1875 viedla rodinný podnik jeho manželka, pri ktorej sa zaúčal najstarší, vtedy ešte len 14-ročný syn Ľudovít (1861-1920), ktorý v čase otcovej smrti študoval na meštianskej škole v Šoproni. Aktívne sa zapájal do života obce, pretože ešte za slobodna pred sobášom (v r. 1899) s Alojziou Krištofovou zo Senice (nar. 1874) bol veliteľom hasičov a cirkevným inšpektorom. Manželia mali dvoch synov, dvojčatá Jána a Jozefa (nar. 1900 vo Veľkých Levároch). Ľudovít Dokupil zveľadil rodinný podnik, v roku 1910 prestaval a rozšíril starý rodičovský dom a pristavil hlavne nové miestnosti na výrobu sviečok. V tomto čase ešte rodina vyrábala aj cukrárske výrobky, postupne však celkom prešli na výrobu sviečok. Ľudovít sa zaoberal aj veľkopredajom a kúpou včelieho vosku a medu. Vosk skupoval od záhorských včelárov na jeseň po vytočení medu. Okrem toho vykupoval celé rámiky s medom. Vosk spracovával tak, že použité rámiky a vosk zo zavíčkovania získaného pri vytáčaní medu sa varili vo veľkých nádobách s vodou pri určitej teplote, pri ktorej sa vosk roztopil. Celá masa sa potom vyliala do pripravených foriem (niekedy aj do plechového umývadla) a nechala sa vychladnúť. Vosk vytvoril vo vode koláč, ktorý sa už ľahko prepravoval. Takto vzniknuté koláče vážili 20-25 kg. Dokupilovci vyvážali takýto vosk a med v 50 kg sudoch z borovicového dreva až do Rumunska. Časť získaného vosku používali na vlastnú výrobu kostolných, ale aj konzumných sviečok. Kostolné sviečky sa rozposielali a predávali po celom Uhorsku. Ľudovít Dokupil zomrel náhle v r. 1920 na srdcovú vadu. Po jeho smrti viedol podnik syn Ján s matkou až do jeho skonfiškovania v časoch komunistickej totality v r. 1952. Výrobňu sviečok zatvorili a stroje odviezli do Hlohovca. Pána Dokupila odsúdili ako „kapitalistu – nepriateľa štátu“ a uväznili v Jáchymove. Krátko po svojom prepustení zomrel v Plzni, kde žila jeho manželka s dcérou. V budovách bývalej sviečkarne sa postupne vystriedali viaceré podniky.

O názvoch riek a potokov na Záhorí

0
Hydronymia, súbor názvov vodných objektov, nebola v minulosti systematicky skúmaná. V minulosti sa pozornosť jazykovedcov sústredila len na daktoré významné toky na území Slovenska, akými boli Váh, Dunaj, Morava, Hron a iné, ktoré sú jednoznačným dôkazom toho, že ide o predslovanské názvy. Mnohé ďalšie názvy potokov sú zasa vzácnym svedectvom o vývine slovenského jazyka, pretože vznikli zo slov jestvujúcich v jazyku v období vzniku názvu. Za prvé ucelené spracovanie vodných tokov možno pokladať prácu Vladimíra Šmilauera Vodopis starého Slovenska (1932), avšak za prvú systematickú hydronomastickú prácu sa považuje až monografia M. Majtána a K. Rymuta (Hydronimia dorzecza Orawy, 1985). Neskôr vznikajú ďalšie práce, spracúvajúce slovenskú hydronymiu – slovenskej časti povodia Slanej (Ľ. Sičáková), Dunaja a Popradu (K. Rymut – M. Majtán), Ipľa (M. Majtán – P. Žigo), Turca (J. Krško) a Nitry (J. Hladký).
V kontinuitnom hydronomastickom spracúvaní povodí slovenských riek pokračujeme aj my spracúvaním povodí riek v záhorskej oblasti. Povodia riek Myjavy a Chvojnice patria do regiónu Horné Záhorie, ktoré sa nachádza na západnom Slovensku. Zo severu je táto oblasť ohraničená Bielymi Karpatami, východnou hranicou je pohorie Malých Karpát.
Na názvoslovie slovenských riek, nevynímajúc záhorský mikroregión, mala veľký vplyv bohatá a pestrá minulosť, najmä však rôznorodé etnické vplyvy.
Podľa Anonymovej kroniky je od 10. storočia územie Slovenska v záujmovej sfére starých Maďarov až po rieku Moravu. Oblasť Záhoria sa stáva hraničným, nárazníkovým územím. V priebehu 11. storočia vzniklo nad územím Slovenska tzv. konfínium – pohraničný pás, ktorý tvorili husté lesy na prístupnejších miestach s umelými zásekmi. Pravdepodobne bola táto oblasť vtedy vyľudnená a celé územie bolo prísne strážené. Do južnej časti dnešného Záhoria sa prisťahovali kmene príbuzné Maďarom, ktoré tu utvorili sieť strážnych pevností, hradov na stráženie významných lokalít, priechodov a brodov. Medzi najznámejšie strážne hrady patrili hrady Korlátko, Ostrý Kameň, Plavecký hrad, no maďarské strážne posádky sa nachádzali aj v oblasti obcí Sekule, Leváre či Šaštín-Stráže (pri Piešťanoch aj obec Pečeňady; podľa kmeňa Pečenehov), čoho dôkazom sú aj ich názvy, v ktorých sa mená týchto maďarských strážnych posádok petrifikovali. Názov obce Sekule poukazuje na prítomnosť maďarského strážneho kmeňa Sikulov, osadné názvy Plavecký Peter, Plavecké Podhradie a Plavecký Mikuláš zasa na kmeň Plavcov.
Názov obce Lakšárska Nová Ves vznikol zo staršieho mena Lakšárskeho potoka. Podľa B. Varsika názov Lakšár (porov. i názov Lakšárska Nová Ves) pochádza z maďarského názvu Lápsár, ktorý prevzali Slováci od sikulského, respektíve od maďarského strážneho obyvateľstva (sár „blato, bahno“, láp „plytký močiar zarastený rastlinstvom“; Varsik, s. 20). Názov obce Stráže (dnes Šaštín-Stráže) tiež poukazuje na skutočnosť, že sa tu nachádzali strážne posádky. Podľa najnovšej etymológie Rudolfa Krajčoviča (2005, s. 139) by sa dal názov obce Leváre (Veľké, Malé) odvodiť z maďarského verba lő „streliť, strieľať“ a maďarského apelatíva vár „hrad“, teda ako „hrádok strelcov“. Nazdávame sa, že názov obce Kuklov vznikol azda z antroponyma Kukla, Kuklo (ľudové etymológie z apel. kukučka, príp. z nem. Kugelhof > náreč. kugluf „guľatý dvor, majer“ sú málo pravdepodobné), no o tomto mene nemáme žiadne doklady. Názov obce Kuklov neskôr motivoval názov Kuklovského potoka. J. Stanislav uvádza, že názov mohol vzniknúť z koreňa Kukolov-. R. Krajčovič prináša novú etymológiu názvu Kuklov a tvrdí, že názov vznikol z názvu maďarských strážnych posádok kmeňa Kükülő (2005, s. 131).
Pri výskume hydroným je dôležité brať na zreteľ najmä nárečový aspekt a je nutné zistiť, do akej miery ovplyvnilo nárečie morfologickú stránku terénneho či vodného názvu. Z nárečového hľadiska sú zaujímavé názvy – Michalkov potok, Vranovka a Hanzlovka. Michalkov potok (1900 Mihálkuf patak, 1901 Mihalkuv potok, 1909 Mihálkuf patak, 1909 Mihalkuv patak). Názov vznikol z osobného mena Michalko alebo z priezviska Michalka /Michalko (tie z antroponyma Michal, deminutívum Michalko) a z apelatíva potok. Názov bol motivovaný azda vlastníctvom lokality, cez ktorú potok pretekal. Doklady v katastrálnych mapách dôkladne odzrkadľujú nárečovú výslovnosť, ktorá je zreteľná najmä v derivačných sufixoch -uf, -uv, namiesto spisovného sufixu -ov. Nedá sa vylúčiť, že názov by sme mohli štandardizovať aj ako Mihalkov potok (z osobného mena Mihalko, Mihalka, ktorý mohol vzniknúť z osobného mena Mihály, slvk. Michal). So zreteľom na to, že v dokladoch sa väčšinou uplatňuje maďarská grafika, prikláňame sa k prvému výkladu.
Vranovka je ľavý prítok rieky Moravy. V doklade názvu z roku 1898 Vranuvka patak (KMp. Holíč) je tiež vidieť posesívny nárečový sufix -uv (porov. Michalkov potok). Názov pravdepodobne motivoval výskyt vrán v lokalite, prípadne vznikol z osobného mena s koreňom Vran- a derivačného sufixu -ovka.
Variantný názov Paseckého potoka je názov Hanzlovka. Nárečový doklad z roku 1904 Hanzluvka odzrkadľuje nárečovú výslovnosť. Názov vznikol z osadného názvu Hanzlovka (ten azda z osobného mena Hanzel, Hanzla, prípadne z hypokoristickej podoby osobného mena Hanzlovič; derivačný sufix -ov-ka.
Nemožno vynechať ani etymológiu daktorých našich významných záhorských riek. RiekaMyjava (79 km) je ľavostranný prítok rieky Moravy. Názov rieky motivovala činnosť vody (koreň myj- vznikol z psl., verba *myjoN, myti „mytie, podmývanie“, porov. Machek, s. 315; hydroformant -ava; porov. aj Šmilauer, s. 290; Májek, s. 170; Varsik, s. 20; Závodný, s. 21).
Rieka Chvojnica (31,5 km) je ľavostranný prítok rieky Moravy. Názov rieky motivoval porast v blízkosti toku (z apelatíva chvoj, psl. *chvojь, chvoja „vetva ihličnatých stromov“; Šmilauer, s. 478; derivačný sufix -ica; porov. Hladký, s. 94; Varsik, s. 19).
Rieka Teplica (33 km) je pravostranný prítok rieky Myjavy. Pramení v Čechách. Názov rieky motivovala teplota vody (adj. teplý, psl. *teplъ, *toplъ, Šmilauer, s. 465; sufix -ica; porov. aj Hladký, s. 197, Májek, s. 170, Stanislav, s. 450).
Názov rieky Rudavy motivovalo sfarbenie pôdy, prípadne vody dočervena (psl. *rudъ; sufix -ava).
Zaniknutý potok Prudava mal dĺžku 1,8 km, bol ľavostranným prítokom Chropovského jarka. Názov potoka pravdepodobne motivovala intenzita toku (azda z verba prúdiť „prúdom tiecť“, SSJ, zv. 3, s. 652, psl. *proNdъ „prúd, rýchly, bystrý tok“, Machek, s. 395). So zreteľom na hydroformant -ava pôjde pravdepodobne o staré hydronymum s ešte praslovanským pôvodom.
Zaniknutý potok Blížina bol spojený s riekou Chvojnicou. Názov potoka vznikol z terénneho názvu Blížiny (pôvodne Blížina z adj. blízky; sufix -ina) a je dôkazom starého pomenúvania podľa relatívnej polohy miesta.
Letničiansky potok (3,2 km) pramení v obci Letničie. Názov vznikol z osadného názvu Letničie. Nedá sa vylúčiť, že názov súvisí s dodržiavaním starších pohanských tradícií; vznikol azda z apelatíva Letnice „svätodušné sviatky, Turíce“, HSSJ., zv. 2, s. 211, z psl. *letъ, Machek, s. 264; derivačný sufix -ian-sky, apel. potok. R. Krajčovič (MoL., s. 11) odvodzuje názov obce od apelatíva letničie „zelený porast, krmivo, používané najmä pre ovce, pripravené v podobe otiepok. V. Petrovič (MoL., s. 11) vychádza zo zmienok o obci v podobe Kachfalva, Lachfalva a nazdáva sa, že mohlo ísť o obec kolonizovanú nemeckým etnikom a z názvu Lache – mláka, barina vyplýva, že obec stála pri barine, mláke, ktorá vznikala výronom vodných prameňov.
Potok Kýštor (5,7 km) pramení v obci Holíč. Názov vznikol pravdepodobne skomolením maď. adj. kis „malý“ a nem. apel. Torf „rašelina“.
Daktoré vodné názvy odzrkadľujú aj vplyvy iných jazykov na súčasnú hydronymiu. Takými sú názvy Bištava, Lakšársky potok, Zelnický potok, Hámre a pod.
Názov potoka Bištava podľa M. Májeka (s. 173) vznikol azda zo zvukomalebného verba pišťať, no nárečový ekvivalent znie pisčat, tak môžeme predpokladať, že názov vznikol z nemeckého apelatíva bistum „biskupstvo“, čo by poukazovalo na vplyv nemeckého jazyka na slovenskú lexiku, ku ktorému sa však pripojil slovanský derivačný sufix -ava. Nazdávame sa, že názov mohol motivovať aj lesk (odraz) vody (< ver. blyšťať sa). Nie je vylúčená ani spojitosť s názvom Byšta, ktorú J. Stanislav (SJ. II, 2004, s. 79) odvodzuje z OM. Bysta, s koreňom By- a sufixom -sta (podobne ako poľ. Bolesta, Dobrosta, Radosta, čes. Milosta, Dobesta). Podľa neho palatálne š je z lok. sing. Byšte; je to východosloven. jav, rovnaký ako v poľštine.
Názov Lakšársky potok po sebe zanechali Maďari a ako sme už skôr spomínali pochádza z maďarského názvu Lápsár (maď. sár „blato, bahno“; maď. láp „plytký močiar zarastený rastlinstvom“).
Názov Zelnický potok poukazuje na prenikanie českých, respektíve moravských slov do našej lexiky a motivovalo ho apelatívne pomenovanie lokality, cez ktorú potok tečie. Vznikol z apelatíva zelnica (miesto, kde sa pestuje kapusta, české apel. zelí, náreč. zelé, stsl. apel. *zelьje; Machek, s. 584, < adj. zelený < koreň slova zel-; derivačný sufix -ký), apel. potok. Nazdávame sa, že v tomto prípade však bol vplyv moravských dialektov až sekundárny, pretože najskôr slovo zelí prešlo do nárečovej podoby (apel. zelé > apel. zelnica atď.) a do štandardizovaného názvu prešlo neskôr z nárečia.
Názov vodnej nádrže Hámre má nejasnú motiváciu, azda vznikol z nedoloženého názvu chotárnej časti, nemáme však o nej doklady (apel. hámor „dielňa na spracúvanie železa kutím“, HSSJ. I, s. 395; porov. aj Stanislav, s. 175, Krajčovič, s. 195). Názov poukazuje na prenikanie nemeckých slov do slovenského jazyka (< nem. apel. Hammer „kladivo“).
V povodí riek Myjavy a Chvojnice je štandardizovaných 63 názvov v povodí rieky Myjavy, 32 názvov v povodí rieky Chvojnice a 23 názvov vodných plôch a jedného prameňa. V rámci heuristického výskumu v povodiach týchto riek sme z prameňov zistili 85 nových vodných názvov, ktoré v súčasných mapách neboli zaznamenané, z toho 63 v povodí Myjavy a 22 v povodí Chvojnice.
Naším výskumom sa podarilo zistiť 20 názvov dnes už zaniknutých tokov a vodných plôch (13 vodných tokov, 7 vodných plôch), polohu niektorých zaniknutých vodných tokov sme na základe získaných informácií boli schopní zaznačiť. Predpokladáme, že ďalším výskumom sa nám podarí zistiť vlastné mená ďalších vodných objektov.

Literatúra:
DRAHOŠOVÁ, V. a kol.: Kúty. Skalica : Záhorské múzeum, 2005. 296 s.
HLADKÝ, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava : Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity, 2004. 294 s. ISBN 80-8082-008-2
HSSJ. Historický slovník slovenského jazyka. Zv. 1. (A – J; 1991; 536 s.), 2. (K – N; 1992; 616 s.), 3. (O – P pochytka; 1994; 656 s.), 4. (P poihrať sa – pytlovať; 1995; 583 s.), 5. (R – Š; 2000; 692 s.). Red. M. Majtán. Bratislava, Veda.
LUKAČKA, J.: Osobné mená v stredovekých miestnych názvoch Nitrianskej župy. In: X. onomastická konferencia (Bratislava 13. – 15. september 1989): Zborník materiálov. Ed. J. Kačala, M. Majtán. Bratislava : Jazykovedný ústav Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied, 1991. s. 54 – 59. MoL. (Monografia obce Letničie)
DRAHOŠOVÁ, V. a kol.: Letničie. Skalica : Obecný úrad Letničie v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2002. 81 s. ISBN 80-85446-40-5
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha : Nakladatelství Československé akademie věd, 1957. 628 s.
MÁJEK, M.: Hydronymia z povodia Myjavy. In: VIII. onomastická konferencia (B. Bystrica – Prešov /Dedinky/ 2. – 6. jún 1980): Zborník materiálov. Ed. M. Majtán. Bratislava : Jazykovedný ústav Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied, 1983. s. 170 – 173.
MAJTÁN, M.: Z lexiky slovenskej toponymie. Bratislava : Veda, 1996. 192 s.
MAJTÁN, M.: Názvy obcí Slovenskej republiky. Vývin v rokoch 1773 – 1997. Bratislava: Veda, 1998. 600 s. ISBN 80-224-0530-2
SSJ. Slovník slovenského jazyka. Zv. 1. (A – K; 1959; 815 s.), 2. (L – O; 1960; 647 s.), 3. (P – R; 1963; 911 s.), 4. (S – U; 1964; 759 s.), 5. (V – Ž; 1965; 847 s.), 6. (doplnky, dodatky; 1968; 331 s.). Ed. Š. Peciar. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.
SSN. Slovník slovenských nárečí. Zv. 1. (A – K). Ed. I. Ripka. Bratislava : Veda, 1994. 936 s. ISBN 80-224-0183-8
STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 2. Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská, 1948. 608 s. ISBN 80-88878-89-6
ŠMILAUER, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha – Bratislava : Nákladem Učené společnosti Šafaříkovy, 1932. 564 s. + 3 s. príloha.
VARSIK, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10. – 12. storočí. Príspevok k etnogenéze Slovákov. Bratislava : Veda, 1990. 184 s. ISBN 80-224-0163-3 ZÁVODNÝ, A.: Praslovanské paralely v hydronymii slovenského Záhoria. Formant -ava v slovenskej hydronymii. In: Severnoe pričernomorje: K istokam slavjanskoj kuľtury. IV čtenija pamjati akademika O. N. Trubačeva. Alupka – Chersones (22. – 26. septembra 2006): Slavjanskij mir, 2006. s. 21
VSO. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Zv. 1. (A – J; 1977; 528 s.), 2. (K – R; 1977; 520 s.), 3. (S – Z; 1978; 536 s.). Ed. M. Kropilák. Bratislava : Veda.

Kartografické pramene
Vodohospodárska mapa SR (SSR, ČSFR, ČSR, ČSSR) . M 1 : 50 000. Mapové listy 34-22, 24, 41, 42; 35-13, 31. 1. vyd. (1976 – 1991).
Malé Karpaty. Sever. Podrobná turistická mapa. M 1 : 25 000. 1. vyd. Harmanec : Vojenský kartografický ústav, 2003.
Katastrálne mapy obcí Rovensko, Holíč, Podbranč, Sobotište. M 1 : 1440; 1 : 2880; 1 : 5000.