Najväčší problém bol samozrejme s vhodnými priestormi školy, pretože pôvodný nápad umiestniť ju do novostavby skalickej mliekarne sa ukázal po konzultácii s vtedajším inšpektorom poľnohospodárskych škôl Jozefom Babánkom ako nevyhovujúci. Výsledkom toho však bolo už v októbri r. 1920 ustanovenie desaťčlenného Prípravného výboru s predsedom Milošom Ulehlom, vtedajším starostom mesta, jednateľom Dr. Stanislavom Treybalom, riaditeľom gymnázia a pokladníkom výboru Jurajom Quotidiánom, ev. a. v. farárom. Pozemky a hospodárske budovy (išlo o obytné miestnosti, hospodársky dvor so záhradou a dve stodoly) škole ponúkol do prenájmu skalický dekan Dr. Ľudovít Okánik v objektoch farského majera. Priestory pre učebne a ubytovanie chovankýň získal výbor v prízemí a prvom poschodí budovy internátu gymnázia na námestí. Po nutných úpravách budovy internátu i hospodárskeho dvora, kde boli vytvorené maštale a skleníky, sa za pomerne krátky čas jedného roka začalo zatiaľ v provizórnych priestoroch vyučovanie 15. októbra 1921.
Otvorením prvého školského roku sa však úloha Prípravného výboru nekončila a jeho hlavnou úlohou bolo zabezpečiť výstavbu novej školskej budovy. Členovia skalického výboru a pražského Ministerstva zemědělství sa dohodli na definitívnom umiestnení školy s požiadavkou, že aj mesto prispeje adekvátnou čiastkou. Mestské zastupiteľstvo následne rozhodlo o darovaní pozemku na novostavbu školy (6 katastrálnych jutár 1187 štvorcových siah), ktorý bol dovtedy prenajatý škole na účely praktických cvičení z pestovateľstva. Mesto ďalej darovalo rôzny stavebný materiál s požiadavkou, aby sa uprednostňovali – ak pravda budú spĺňať podmienky prijatia – skalické dievčatá a aby škola príležitostne organizovala kurzy varenia a šitia aj pre miestne ženy. V lete roku 1922 komisia, v ktorej okrem ministerských zástupcov (prof. Martin Bezděk, dr. Otakar Horák) boli prítomní architekt Alojz Pinkas za vládny referát verejných prác, členovia mestskej stavebnej komisie, za Prípravný výbor dr. Stanislav Treybal a Juraj Quotidián a za školu jej riaditeľka Mária Kopřivová, overila vhodnosť vytypovaných pozemkov. Začiatkom roku 1924 boli zadané konkrétne stavebné plány firme Štoker z Brna, so stavbou začala firma Jozef Doležal zo Skalice v septembri 1925. Slávnostného položenia základného kameňa stavby v nedeľu 11. októbra toho roku sa osobne zúčastnil aj minister poľnohospodárstva dr. Milan Hodža. Stavba bola dokončená v júni 1927 a v júli už sa sťahovala škola do novej budovy, ktorá patrila k vtedy najkrajším a najmodernejším gazdinským školám v celej ČSR. Súčasťou budovy bol aj záhradný park podľa návrhu riaditeľa Záhradníckej školy v Modre p. Fischera. Nová školská budova niesla aj nový názov po jej zakladateľovi „Štátna hospodyňská škola Dr. Pavla Blahu“.
A práve hneď prvé mesiace práce v škole v roku 1927 boli poznačené smutnou udalosťou, 29. novembra totiž nečakane zomrel Dr. Pavel Blaho.
Ku slávnostnému otvoreniu školy po presunutí prišlo oficiálne až v marci roku 1928 za prítomnosti inšpektora Jozefa Babánka, ktorý venoval spomienku zakladateľovi školy Dr. Pavlovi Blahovi a otvoril výstavku žiackych prác.
Poslaním školy bolo vzdelávať a vychovávať roľnícke dievčatá, dcéry malých a stredných roľníkov i poľnohospodárskych robotníkov zo západného Slovenska a blízkej Moravy, hoci už do počiatočných ročníkov sa bežne hlásili aj dievčatá z iných vzdialenejších kútov Slovenska. Výber vyučovacích predmetov smeroval k tomu, aby sa dievčatá naučili dobre a hospodárne viesť svoju domácnosť. Tieto požiadavky bolo možné dosiahnuť za pomerne krátky čas jedného roka najmä preto, lebo žiačky bývali a stravovali sa v školskom internáte, v ktorom tvorili jednu veľkú rodinu. Výchova a vyučovanie sa teda realizovali nepretržite po celé dni a uplatňoval sa individuálny prístup, pretože na pomerne malý počet žiačok bolo viac učiteľských síl a žiačky tak mohli byť rozdelené do menších skupín.
Vyučovanie pozostávalo z teoretickej i prevažujúcej praktickej časti. Všeobecnovzdelávacie predmety, ako slovenský jazyk, mravouka, spoločenská výchova dopĺňali odborné predmety – chémia, fyzika, technológia, chov zvierat, pestovanie rastlín, záhradníctvo, mliekarstvo, domáce hospodárstvo, náuka o potravinách a látkach, vychovávateľstvo a zdravoveda. Prvý učiteľský zbor pôsobil v zložení: Marie Kopřivová, riaditeľka, Miroslava Přindilová, učiteľka poľnohospodárskych predmetov, Rúžena Harnová, učiteľka varenia, Miroslava Lajdová, učiteľka (externá) ručných prác, Václav Sosna, učiteľ (ext.) slovenského jazyka, Dr. Vladimír Dýšek, učiteľ (ext.) zdravovedy a Jaroslav Zmítko, učiteľ (ext.) spevu. Členovia jednotlivých učiteľských zborov počas existencie školy praktizovali aj rozsiahlu mimoškolskú činnosť vo forme prednášok po okolitých dedinách, organizovania výstav varenia, pečenia a ručných prác, kurzov varenia a šitia, písania príspevkov do časopisov atď. Na tento zbor si s úctou zaspomínala aj žiačka prvého ročníka tejto školy, neskôr jej učiteľka a napokon aj posledná riaditeľka Mária Rausová – Branecká: „Prvý odborne kvalifikovaný učiteľský zbor s veľmi jemnou, inteligentnou riaditeľkou Máriou Kopřivovou a výbornou učiteľkou varenia Rúženou Harnovou bol zárukou dobrého začiatku. Musím hneď na začiatku spomenúť dr. Pavla Blahu, ktorý bol zakladateľom a priateľom školy. Často ju navštevoval, vždy povzbudzoval i radil. Aj dr. Stanislav Treybal, riaditeľ gymnázia, ktorý prepožičal pre školu časť internátu, sa popri iných veľmi zaslúžil o vznik školy… Pre školu bola postavená nová, veľmi nákladná školská budova, vybavená všetkými potrebnými miestnosťami a zariadeniami na teoretické i praktické vyučovanie a na internátny pobyt žiačok. Myslím, že to bola v tom čase najkrajšia, najmodernejšia a najúčelnejšia budova gazdinskej školy v celej republike. V takejto škole sa dobre pracovalo a pekne žilo. Zakladateľ školy dr. Pavol Blaho veril v rýchly pokrok a budovu už pre tieto nové časy pripravoval.“ (50 rokov …, s. 70-72).
Internátne poplatky za ubytovanie a stravu predstavovali v prvých rokoch školy mesačne sumu 220,- Kč. V niektorých hospodársky ťažších rokoch, či v rokoch krízy bolo toto povinné platenie najmä pre roľnícke rodiny neúnosné, preto bolo poskytnuté pre dievčatá z chudobnejších rodín štipendium, finančne zabezpečené z viacerých štátnych zdrojov, okresných úradov a obcí, resp. prijímali sa aj žiačky z iných rodín, nielen roľníckych.
„Štátna hospodyňská škola Dr. Pavla Blahu“ síce po februárových udalostiach v roku 1948 dňa 30. júna 1949 oficiálne zanikla, ale naďalej, a to až do roku 1958, kedy budova prešla pod patronát nemocnice, v objektoch budovy školy nachádzajú uplatnenie novoprijaté formy poľnohospodárskeho školstva.
Za účelom doplnenia informácií o fungovaní „Gazdinskej školy“ (tak sa ľudovo hovorilo škole) o menej známe a neoficiálne skutočnosti a zaujímavosti sme sa stretli s jej absolventkou, Helenou Karenovičovou, rod. Kučerovou (nar. 1925) zo Skalice, ktorá sa síce odsťahovala neskôr do Bratislavy, ale so svojím rodiskom zostala v úzkom kontakte, napríklad aj cez dlhoročné aktívne členstvo v spolku Slovácký krúžek a Skaličané v Bratislavje, v ktorom zastával jej nebohý manžel Ivan Karenovič aj dôležitú funkciu richtára.
Okrem rozhovoru nám poskytla aj veľmi pedantne spravený a udržiavaný fotoalbum zo štúdia na tejto škole, z ktorého sme vybrali fotografie práve do nášho článku.
Helena Karenovičová študovala na „Štátnej hospodyňskej škole Dr. Pavla Blahu“ v školskom roku 1942-43, presnejšie od 1. septembra 1942 do 28. júna 1943. Riaditeľkou školy bola vtedy Mária Branecká a triednou učiteľkou Oľga Bachárová. Vysvedčenie dostávali žiačky na pol roka i na záver štúdia. V tomto spomínanom období sa študovali tieto predmety: náboženstvo, jazyk slovenský a písomnosti, počty a účtovníctvo, chémia s technológiou a fyzika, vychovávateľstvo, poľnohospodárstvo, zahradníctvo (ovocinárstvo, zeleninárstvo, kvetinárstvo), chov hospodárskych zvierat, mliekarstvo, náuka o vedení domácnosti, náuka o potravinách, úprave jedál a úprave stola, zdravoveda, občianska náuka a roľnícke zákony, kreslenie strihov (bielizne, šiat a vzorov na vyšívanie), spev, rozpravy, spoločenská výchova. Samostatne boli vyčlenené predmety z praxe: varenie, ženské ručné práce, hospodárske práce (na poli, záhrade, v maštali a mliekarni), upratovanie v domácnosti, pranie a hladenie. Osobitne sa hodnotilo tiež chovanie (napr. príkladné), usilovnosť (napr. vytrvalá), úprava ručných a písomných prác.
Zo spomienkového rozprávania H. Karenovičovej vyberáme aj autentický prepis: „Našého starečka bratr mjel dochtora Blaha sestru za ženu, teťička Chorváťička, takže sme bili taká další roďina…
S celého Slovenska sme bili, z víchodu bilo hodňe ďefčat, tušim štiricetdva ich mohli prijat, dvje sme bili ze Skalice. Ráno o šesťi uš sme bili hore, lebo dvje mjeli na starosťi raňajki, dvje objed, a tak…, za školú bila záhrada a tam sme si dopjestovali šecko, erteple, kukuricu, chovali sme aj prasata a drúbeš. Tomšej bil školňíkem, on tam aj chleba pékel, zarobit sme ho moseli sami a teda chleba sme si sami pékli…
Do kostela sa choďilo každú neďelu, išli sme společňe, fšadi sme choďili společňe – takích štiricet bab na vichásku v neďelu poobjeďe, aj učitelka s nama išla…, a bili tam aj starší od nás, o tri o štiri roki… To sme mjeli všecki také rovnaké zásťere, aj sme si ich ušili a potom sa v ňich otfoťili… Na vístavu do Holíča sme rok za nama dávali fšelijaké vjeci, nekeré co višívali a tak… Po fronte, v štiricátém ósmém, sme bili v Praze na víleťe, lebo ket sem aj skončila, já sem tam fúrt choďila, na besedu, na prechácki, na víleti, išli do Prahi, tak sem išla s ňima… Aňi sme nechoďili mockrát dom, no fajn nám tam bilo, to bil takí bezvadní rok…“ (22. 7. 2007, Skalica, P.M.)
Pramene a literatúra:
BUCHTA, Ján, Dr.: Pôdohospodárska tradícia Skalice. In: 50 rokov poľnohospodárskeho školstva v Skalici. Kyjov, Grafia 1973, s. 9-17.
BUCHTA, Ján, Dr.: Štátna gazdinská škola dr. Pavla Blahu v Skalici. In: 50 rokov poľnohospodárskeho školstva v Skalici. Kyjov, Grafia 1973, s. 18-28.
POLAKOVIĆOVÁ, Iveta: Dr. Pavel Blaho a jeho význam vo výchove a vzdelávaní dospelých. Diplomová práca, FF Prešov, UPJŠ Košice, Katedra vysokoškolskej pedagogiky, výchovy a vzdelávania dospelých, Prešov 1987, Archív rukopisov Záhorského múzea v Skalici, č. 242. Spomienkové rozprávanie: Helena Karenovičová (1925), zap. P. Michalovič, 22.7. 2007, Skalica, archív ZM Skalica. 43.
