Prvé písomné zmienky o obciach južného Záhoria

Martin Hoferka

0
704
Záhorie sa po zániku Veľkej Moravy ocitlo na periférii. Z centra slovanskej ríše sa územie Záhoria presúva na hranice novovznikajúceho uhorského štátu. Ustálením hranice na rieke Morave v polovici 11. storočia prestáva byť oblasť regiónu predmetom záujmu českého kráľovstva a rakúskej Východnej marky. Oblasť Záhoria tvorila nárazníkový bezpečnostný pás pred cudzími útokmi. Do začiatku 13. storočia nemáme žiadne písomné doklady zo Záhoria. Po roku 1200 funkcia pohraničného územia – konfínia – stráca na Záhorí svoje opodstatnenie, a preto prichádza k prvým donáciám tohto kráľovského územného komplexu zo strany panovníka.
Jedna z najstarších, ak nie vôbec najstaršia listina viažuca sa k územiu Záhoria, je donačná listina uhorského kráľa Ondreja II. pre Alexandra z roku 1206 na majetok Cheturtuchyel s výnosom trhu. Alexander pochádzal z rodu grófov zo Sv. Jura a z Pezinka, ktorí okrem iného v roku 1217 získali i Skalicu a mali rozsiahle majetky na Záhorí. Plavecký Štvrtok ležal na obchodnej ceste, ktorá býva označovaná ako olomoucká alebo jantárová cesta. V listine z roku 1216 pri metácii Plaveckého Štvrtka sa cesta spomína ako Maxima via. V najstaršej listine z roku 1206 pri opise majetkov sú spomínané i ďalšie lokality pri Plaveckom Štvrtku. Metácia začína na mieste, kde sa spájajú tri riečky (potoky). Toto miesto sa volá Zutus. V tomto bode je tiež hranica s majetkom Tomáša, ktorý sa spomína pod názvom terra Loyp. Odtiaľ pokračuje až k Jablampotoca a vystupuje na Chetuty. Opis darovaného územia znova sa stretá so susednou Tomášovou zemou – terra Jablam a ide až k miestu Misde, pokračuje k Maliscapotoca. Ďalšie zmienené miesta v donácii sú Berech, Iuanustheluce, locus Cuhnamezei, potok Turnoupotoca, les Bich a Ligoth, vrchy Turnouhuge a dedina Lipolth.
K deleniu pohraničného kráľovského majetku prišlo už pred rokom 1206, lebo pri donácii (Plaveckého) Štvrtku Alexandrovi jeho majetok susedil s Lábom, ktorý vlastnil už Tomáš, Alexandrov otec. Listina je bohatá na geografické názvy, a preto nečudo, že je prvou písomnou zmienkou hneď pre niekoľko obcí. V prvom rade ide o samotný Plavecký Štvrtok, ktorý bol predmetom darovania. Táto osada sa vzhľadom na svoju polohu vyvinula na trhovú osadu a deň konania trhov sa dostal i do pomenovania osady. Listina bola v roku 1216 obnovená s novou pečaťou. O rok neskôr kráľ daroval výnos trhu Alexandrovmu bratovi Sebesovi. Do tretice sa majetok Sebesa a Alexandra spomína v listine z roku 1231, keď im ho Ondrej II. navracia do držby potom, čo im ho v rámci revízie donačnej politiky odobral kráľovič Bela, vládnuci neskôr po svojom otcovi Ondrejovi II. pod menom Bela IV. Popri terajšom Plaveckom Štvrtku môžeme bezpečne identifikovať Loyp s Lábom. Podľa doterajších poznatkov, etymologický základ pre Láb nie je slovanského pôvodu, ale pochádza z nemčiny od osobného mena Leopold. V tomto období musela už na území Lábu jestvovať nemecká kolonizácia, ktorá sa v plnej miere na južnom Záhorí prejavila o niekoľko desaťročí neskôr. Popri Plaveckom Štvrtku a Lábe ďalšia jednoznačne identifikovateľná obec je Jablonové, hoci sa v listine spomína iba potok pod názvom Jabloňový potok. Jeho pomenovanie svedčí o dôležitosti tohto miesta v rámci konfínia. Miesta, ktoré mali v názve pomenovanie odvodené od slova jabloň súviseli so zásekmi, ktoré mali zabrániť vstupu do krajiny mimo jestvujúce obchodné cesty a ich strategický význam bol nesporný vo vojnových časoch. Na rok 1206 môžu ako na rok svojej prvej písomnej zmienky nazerať i Malacky. Nájdeme v listine Maliscapotoca, staršie pomenovanie pre dnešnú Malinu, ktorá preteká Malackami a podľa ktorého je pomenované i dnešné mesto. Názov Malispotoka či malinový potok je odvodený od malinčia, ktoré sa pri jeho toku hojne vyskytovalo. Adaptáciou tohto slovanského slova na maďarskú výslovnosť sa dostávame až k terajšiemu názvu Malacky, ktoré na prvý pohľad, ako sa zdá, má úplne iný základ. Susedná dedina Malaciek je Kostolište, uvedené v listine pod názvom dedina Lipolth, teda Lipovec. Terajší názov Kostolišťa je síce odvodený od nemeckého Kirchenplatz, teda miesto, kde stál kostol, no Vincent Sedlák považuje za základ názvu slovanské pomenovanie pre lipu, ktoré bolo pre maďarské etnikum ťažko vysloviteľné. Nemeckou kolonizáciou prichádza k ďalšiemu vývoju názvu. Pred Lipovec sa predsádza slovo Kirch, ktoré zdôrazňuje úlohu obce ako veľkofary. Postupne sa tento názov adaptoval do podoby Kiripolec.
Cuhnamezei je pomenovanie pre Kuchyňu, ktorá z východnej strany susedila s majetkom Alexandra. Problematickou lokalitou je Misde, teda Myslenice. Bezpečne vieme, že ide o zaniknutú osadu. Posledný písomný doklad o jej existencii máme z roku 1256. Horšie je to s jej lokalizáciou. Niektorí sa domnievajú, že táto osada ležala na území dnešného Perneka a bola vlastne jeho predchodkyňou, lebo najstaršiu zmienku o Perneku máme až z roku 1394. Proti tomuto tvrdeniu ho zasa iní kladú do katastra Kuchyne. V kuchynskom chotári sa totiž nachádza lokalita s názvom Miestnica.
Do okruhu metácie na majetok Plaveckého Štvrtka geograficky spadá i Jakubov, ktorý sa však v listine vôbec neobjavuje. S názvom Jakobfalua sa môžeme stretnúť až v roku 1378.
Po tatárskom vpáde nemecká kolonizácia dostáva nový rozmer. Vo väčšej miere prichádza na územie bratislavskej stolice nemecké etnikum i v dôsledku vyplienenia tejto oblasti vpádmi Přemysla Otakara II. Dokladom je i listina kráľa Karola Róberta z roku 1314, v ktorej potvrdil Othonovi, synovi Rugeria z Tallesbrunnu, ktorý pochádzal z Dolného Rakúska, majetky v rozsahu ôsmich lén – Borinka, Devín, Mást, Zohor, Záhorská Bystrica, Stupava a dve neidentifikované osady Ishar a Sarkou – ktoré získal už od predchádzajúcich panovníkov. Spomedzi nich sa prvý raz na svetlo dejín sa dostávajú Záhorská Bystrica (Pistrich), Mást (Messuch), Borinka (Pelystan), Zohor (Suhur). Stupava, ktorá bola centrom hradného županstva a pod jej správu spadala väčšina miest z južného Záhoria, sa prvý raz spomína v roku 1269 ako Ztumpa. Ostatné dnes jestvujúce obce na okolí lénneho územia Othona sa spomínajú až neskôr. Mariánku poznáme z roku 1367 ako Vallis Marie – Máriino údolie – blízko Bratislavy. Pomenovanie zodpovedá neskoršie bežne používanému pomenovaniu obce ako Mariatál. V roku 1367 musel už jestvovať kláštor, ktorý vznikol pri pútnom mieste.
Zaujímavý pôvod názvu má obec Gajary. Obec sa prvý raz spomína v roku 1377 ako Gaywar i ako Eureghaz. Názov obce poukazuje na prítomnosť pohraničných skupín. Dosvedčujú to listiny, kde sa spomínajú ako custodes silvarum Posoniensum. Názov nie je odvodený z nemeckého sup – Geier, ale zo staroslovanského gáj – les a maďarského or – strážca. V roku 1380 dostali Gajarčania právo konať týždenné trhy. O vyše storočie staršiu písomnú zmienku má Vysoká pri Morave, ktorá sa v roku 1271 spomína pod slovanským názvom Znojša. Sološnica je písomne doložená z roku 1342 ako possessio Scelescuth alio nomine Praytchunprun a v roku 1367 ako Zeleskut in vulgari teutonicali Pratumprun. Vtedy už bola osídlená nemeckým obyvateľstvom. Nemecký, maďarský a slovenský význam „Široká studňa“ sa teda kryjú.
Pomerne neskoro sa spomínajú Rohožník, Lozorno, Suchohrad, Záhorská Ves . O jestvovaní Rohožníka máme písomný doklad až z roku 1450 v spojitosti s výberom mýta – mýtne rarbosské. Lozorno za svoj neskorý výskyt v písomných prameňoch, v roku 1476, vďačí svojej bezprostrednej polohe so Stupavou a s najväčšou pravdepodobnosťou bolo súčasťou pôvodnej Stupavy, ktorá tvorila centrum hradného županstva. Suchohrad sa spomína v roku 1458 pod nemeckým názvom Dumburg. No a najmladší „krstný list“ má Záhorská Ves. Spomína sa až pri portálnom súpise bratislavskej stolice v roku 1557 pod menom Magyarffalw – Uhorská Ves.

Pramene a literatúra:
Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I., ed. Marsina R. Veda Bratislava 1971.
Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II., ed. Marsina R. Obzor Bratislava 1987.
Regesta diplomatica necnon epistolaria Slovaciae I, ed. Sedlák V., Veda Bratislava 1980. Geografické názvy okresu Bratislava-vidiek. Bratislava 1983.
HALLON, P.: Nová kniha o Lábe. Láb 1999.
HALLON, P.: Z dejín obce Kuchyňa. Kuchyňa 2 1996.
CHALOUPECKÝ, V.: Staré Slovensko. Filozofická fakulta University Komenského, Bratislava 1923.
CHALOUPECKÝ, V.: Středověké listy ze Slovenska. Bratislava – Praha 1937.
SEDLÁK, V.: Die älteste Besiedlung des Komitates Bratislava. In: Studia Historica Slovaca, č. XVIII. Historický ústav SAV Bratislava 1994, s. 13 – 128.
SEDLÁK, V.: Začiatky nemeckého osídlenia bratislavského Záhoria. In: Historický časopis, roč. XLI (1993), č. 3, s. 233 – 243.
ŠMILAUER, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava 1932.
VARSÍK, B.: Kontinuita medzi veľkomoravskými Slovienmi a stredovekými severouhorskými Slovanmi (Slovákmi). (Výber štúdií a článkov z rokov 1969 – 1992.) Veda Bratislava 1994, s. 122 – 130, 245 – 251.
VARSÍK, B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Veda, Bratislava 1984.