Bernolákovci zo severného Záhoria

Štefan Papp

0
741
Bernolákovo Slovenské učené tovarišstvo (Tovarišstvo literného umeňá), prvé celoslovenské národno-kultúrne združenie, vzniklo v Trnave roku 1792. (V skutočnosti bolo založené už roku 1789 v generálnom bohosloveckom seminári, zriadenom roku 1784 Jozefom II. na Bratislavskom hrade, o čom svedčí Juraj Fándly v predhovore k prvému zväzku svojho Pilného hospodára.) Práve táto ustanovizeň mala podstatnú zásluhu na rozšírení bernolákovskej slovenčiny po celom Slovensku, aj keď sa, napriek začiatočným úspechom, nestala celonárodným spisovným jazykom. Ostala obmedzená iba na katolícku (aj keď väčšinovú) časť národa, keďže nezachytila slovenských evanjelických vzdelancov, ktorí sa i naďalej pridržiavali biblickej češtiny, ktorú používali ako svoj bohoslužobný, ale aj literárny jazyk.
Vznik Slovenského učeného tovarišstva je dôležitým medzníkom na úsvite katolíckeho prúdu slovenského národného obrodenia. Bernolákovské hnutie zohralo u Slovákov skutočne dejinnú úlohu (i keď azda podnes dostatočne nedocenenú) a má v našich dejinách prelomový buditeľský význam. Úcta a láska k národu, k materinskej reči i k národnej minulosti patrili spolu so šírením osvety medzi slovenským pospolitým ľudom k jeho hlavným a základným cieľom.
Tichomír Milkin, básnik, ktorý „zo Záhoria objal celé Slovensko“ (E. Fordinálová, 1994), výstižne vyjadril význam bernolákovcov v slovenskom národnom hnutí v básni Slávnym Tovaryšom po sto rokoch, ktorú napísal v roku 1892, keď bol kaplánom v Gbeloch, a uverejnil v Osvaldovom zborníku Tovaryšstvo I. (s. 15) v roku 1893, týmito veršami:

Vy stvorili ste povedomie prví:
že národom sme, a nie dáke mrvy,
a že sme v právach rovní iným kmeňom,
že samostatní
sme jak ostatní
so svojskou rečou, so svojským tiež menom.
To sila veľká, to raz skutkom bude;
ja preto kloním sa vám spiacim v hrude.

Kňaz a jazykovedec, prvý uzákoniteľ spisovnej slovenčiny, Anton Bernolák bol v čase vzniku tovarišstva tajomníkom kancelárie trnavského arcibiskupského vikariátu. Hlavný a najpočetnejší stánok, centrum Slovenského učeného tovarišstva, bol v Trnave. (Patrilo doň viacej ako sto lokalít, vrátene dvadsiatich dvoch zo Záhoria.) Tu sa zbiehali prihlášky, korešpondencia, ale aj rukopisy kníh na posúdenie, korigovanie, vytlačenie a expedíciu. (Ďalšie stánky: v Bratislave, v Nitre, vo Veľkom Rovnom, v Banskej Bystrici, v Spišskej Kapitule, Solivare, Rožňave, v Jágri, Ostrihome a vo Viedni boli „pobočné“.) Členmi trnavského stánku boli aj bernolákovci, narodení, pôsobiaci alebo zosnulí na severnom Záhorí.
So Skalicou sa spájajú mená členov Tovarišstva: Vavrinec Vince, ktorý sa narodil v Skalici v roku 1741 (zomrel 28. augusta 1810 v Gbeloch), členom Tovarišstva bol v rokoch 1793 – 1795 ako gbelský farár. K významným Skaličanom patrí Jozef Šedý (Schedy), ktorý sa narodil v Skalici 10. februára 1750. Gymnaziálne štúdium absolvoval v rodisku, Komárne, Ostrihome a v Nitre, kde od roku 1769 pokračoval v štúdiu filozofie. Teológiu ukončil v Trnave, kde ho roku 1774 vysvätili za kňaza. Po vysviacke prednášal cirkevné dejiny v nitrianskom teologickom seminári. Ako farár pôsobil od roku 1778 v Diviakoch, neskôr vo Vesteniciach a v Bošanoch. Roku 1792 sa stal nitrianskym kanonikom, roku 1800 rektorom seminára v Nitre, v rokoch 1801 – 1826 riaditeľom tamojšieho biskupského gymnázia. V roku 1824 dosiahol hodnosť veľprepošta a titulárneho biskupa pristinského. V rokoch 1793 – 1795 (ako bošanský farár, dekan) bol horlivým členom Slovenského učeného tovarišstva a známy ako aktívny podporovateľ slovenskej tlače, štedrý mecén a zakladateľ dobročinných spolkov. Na gymnaziálnych štúdiách i v nitrianskom seminári (1805 – 1811) podporoval svojho synovca Fraňa Madvu, Skaličana, neskôr katolíckeho kňaza, významného diagnostika a známeho ľudového liečiteľa. Vďaka štipendiu z jeho základiny (pričinením svojho krstného otca F. Matušku dostal z nej 60 zlatých) študoval na skalickom gymnáziu aj František Víťazoslav Sasinek, skalický rodák, neskôr kapucínsky kňaz, významný slovenský historik, tajomník Matice slovenskej. Pomocou štipendií z jeho základín vyštudovali na skalickom a nitrianskom gymnáziu viacerí študenti. (Na skalickom gymnáziu z jeho základiny ročne dostávali štipendium štyria žiaci.) Zomrel 21. septembra 1829 v Nitre. Skalica je rodiskom aj Štefana Ribeckého, ktorý sa tu narodil 25. decembra 1758. Členom Tovarišstva bol v rokoch 1793 – 1796, keď pôsobil ako farár v Nemčiňanoch. Ján Koreska sa narodil v Skalici 26. apríla 1769. Od roku 1791 študoval teológiu v bratislavskom generálnom seminári. Za kňaza bol vysvätený v roku 1795. Po vysviacke osem rokov pôsobil ako kaplán v Senici. Roku 1803 sa stal farárom v Prietrži a roku 1805 vystriedal Jozefa Ignáca Bajzu na fare v Dolnom Dubovom neďaleko Trnavy. (Po vzájomnej dohode si vymenili spomenuté farnosti.) Starobu trávil od roku 1834 vo svojom rodisku, kde aj 28. októbra 1844 zomrel. Je pochovaný v krypte kaplnky sv. Anny pri skalickom farskom kostole sv. Michala. Bol jedným z prvých aktívnych členov Slovenského učeného tovarišstva. Prejavil sa predovšetkým ako popularizátor moderných poľnohospodárskych poznatkov. Bol jedným z tých, čo uvádzali bernolákovskú kodifikáciu slovenčiny do života. Prekladal z nemeckého jazyka do bernolákovčiny a vlastnil bohatú knižnicu s vynikajúcimi bernolákovskými tlačami. Skalica je aj rodiskom Pavla Stehlíka,ktorý sa tu narodil 14. augusta 1770. Po absolvovaní gymnázia v rodisku študoval teológiu v Generálnom seminári v Bratislave. Po kňazskej vysviacke roku 1789 pôsobil ako kaplán vo farnosti Bratislava – Nové Mesto (Blumentál), kde sa roku 1793 stal členom Tovarišstva. Od roku 1797 bol kaplánom v rodnej Skalici a neskôr v Šaštíne. Pre dlhotrvajúcu chorobu odišiel roku 1836 do dôchodku. Vypomáhal však v pastorácii v Lipovníku, Nitrianskej Blatnici a v Trnave, kde žil v kňazskom domove. Tu aj 20. augusta 1854 zomrel. V Skalici zomrel 17. apríla 1806 Jozef Banovič, rodák z Brodského, ktorý bol členom Tovarišstva v rokoch 1794 – 1795 ako poslucháč bohoslovia v Bratislave. Dňa 31. decembra 1846 zomrel v Skalici Ladislav Alagovič. Narodil sa v Malženiciach, okres Trnava, ako mladší súrodenec Alexandra Alagoviča ( 1760 ), naposledy Záhrebského biskupa. Po absolvovaní teológie v Trnave bol kaplánom v Nitre (vtedy sa stal členom Tovarišstva) a neskôr v Trenčíne. Z Trenčína odišiel za farára do Bošáce, odtiaľ za správcu farnosti do Plaveckého Petra. Od roku 1821 pôsobil ako farár a dekan v Skalici, kde aj zomrel. Skalický kníhtlačiar Jozef Škarnicel o ňom roku 1846 napísal, že vydal v náklade 3000 výtlačkov Modlitebnú knižku, veľmi obľúbenú v Skalici a jej okolí, ba aj na susednej Morave. Dosiahla viacero vydaní. Matej Grineus zomrel v Skalici 19. februára 1813. V rokoch členstva v Tovarišstve (1793 – 1796) pôsobil ako farár v Závode.
V okolí Skalice pôsobili ako členovia Slovenského učeného tovarišstva aj holíčski obyvatelia Jozef Fehér, Imrich a Ján Feketeovci, ďalej Ján Frajzanzen, kremnický rodák, administrátor holíčskej fary, Ladislav Gazápy, rodák z Moravského Sv. Jána, člen Tovarišstva v rokoch 1793 – 1794, dekan a farár v Holíči, neskôr (1795 – 1796) bratislavský kanonik. V Holíči pôsobil aj František Lajčák, rodák z Banskej Štiavnice, ktorého po ukončení štúdia teológie v Bratislave a Trnave roku 1795 vysvätili za kňaza. Po kaplánskej službe bol katechétom v Trnave. V roku 1796 sa stal notárom arcibiskupského vikariátu v Budíne, roku 1803 prefektom seminára, roku 1807 kanonikom. Roku 1825 ho vymenovali za rožňavského biskupa, ale už o dva roky sa stal veľkovaradínskym biskupom. Zo zdravotných dôvodov sa v roku 1840 biskupského stolca vzdal a od roku 1842 žil v kapucínskom kláštore vo Váradolaszi. Členom Slovenského učeného tovarišstva sa stal v roku 1794 ako holíčsky kaplán. Patrí k významným mecénom bernolákovského hnutia. Zomrel 5. mája 1843 vo Veľkom Varadíne. V Holíči zomrel 6. januára 1840 aj Jozef Intibus. Narodil sa 6. júla 1768 v Trenčíne. Po absolvovaní gymnázia v rodisku študoval v Generálnom seminári v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený roku 1791. Potom pôsobil ako kaplán v Stupave, v Gbeloch, v Šaštíne a v Kuklove. Roku 1806 sa stal farárom v Borskom Sv. Mikuláši a od roku 1818 v Holíči. Členom Slovenského učeného tovarišstva bol v rokoch 1793 – 1796 (ako gbelský a šaštínsky kaplán). Je autorom kresieb a medirytín do oboch dielov Gavlovičovej Valaskej školy. V rokoch 1793 – 1796 ako člen Tovarišstva účinkoval v Holíči kaplán Štefan Polák, neskôr administrátor v Borskom Sv. Jure. V Holíči 29. marca 1808 zomrel Áron Fekete, ktorý bol členom Tovarišstva v rokoch 1793 – 1796 ako holíčsky kaplán. V Holíči pôsobil v roku 1793 učiteľIgnác Matulay, jeden z laických členov tovarišstva. (Aj Holíč z tohoto pohľadu možno považovať popri Skalici za významné stredisko rodiaceho sa národného života na západnom Slovensku.)
V Kopčanoch roku 1793 pôsobil bernolákovec, kaplán Peter Masár, kapucín.
V Uníne sa 30. marca 1769 narodil a tam aj 27. apríla 1849 zomrel Ján Pivonka, ktorý bol v dobe svojho členstva v Tovarišstve kaplánom v Pobedíme. 18. augusta 1809 zomrel v Uníne Pavol Polakovič, rodák z Borského Sv. Petra, ktorý bol ako člen Tovarišstva (1793 – 1796) v rokoch 1780 – 1809 unínskym farárom. Ďalším bernolákovcom, pôsobiacim v záhorskom regióne, bol Ján Sekáč. Narodil sa 15. mája 1767 v Borskom Sv. Petri. (dnes súčasť Borského Mikuláša). Pochádzal z roľníckej rodiny. Teológiu absolvoval v bratislavskom generálnom seminári. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1791. Členom Tovarišstva bol v rokoch 1793 – 1796, keď pôsobil ako kaplán v Uníne a neskôr v Gbeloch. Od roku 1807 bol farárom v Šaštíne, kde aj 30. októbra 1818 zomrel. Vychádzajúc z ľudovej tradície vytvoril nový typ poézie, v ktorej mravnovýchovná tendencia vyplýva priamo z vyrozprávania príbehu. Udržiaval literárne kontakty s Jurajom Fándlym, najbližším spolupracovníkom Antona Bernoláka v Tovarišstve (bol tajomníkom tohto kultúrneho spolku) i pri udomácňovaní bernolákovčiny v slovenskej literatúre osvietenského obdobia.
V Koválove 19. júla 1806 zomrel kapucín Servílius Vaniša, rodák zo Závodu, ktorý v čase členstva v Tovarišstve (1793 – 1796) pôsobil ako lokálny kaplán v Kuklove.
Zoznam bernolákovcov zo severného výbežku Záhoria ukončím v rodných Radošovciach, prirodzenom stredisku Chvojnickej doliny. Radošovce sú rodiskom Martina Remenára, ktorý sa tu narodil 10. októbra 1764. V dobe svojho členstva v Tovarišstve (1793 – 1795) bol kaplánom v Kremnici a neskôr farárom v Kunešove pri Žiari nad Hronom. V Radošovciach viacej ako tridsať rokov pôsobil vynikajúci katolícky kňaz Ignác Medňanský. Narodil sa v roku 1731 v šľachtickej rodine v Mednom, dnes súčasť Lednických Rovní. (Zapisovateľ radošovského františkánskeho arcibratstva „pásikárov“ ho 6. januára 1780 tituluje: dvojctihodný a vysokourodzený horlivý pán farár mestečka Radošovce; kanonická vizitácia radošovskej farnosti z 23. septembra 1788 ho označuje „nobilis“ – šľachtic.) Teológiu študoval na Trnavskej univerzite. Za kňaza ho vysvätili 21. septembra 1754. Kaplánom bol v Kameníne, v Balážskych Ďarmotách a v Krnišove. 28. marca 1760 sa stal farárom novoerigovanej farnosti Vyhne, neskôr v Hrádku, potom v Šandorfe (Prievaly) a napokon od 8. januára 1778 v Radošovciach, kde pôsobil až do svojej smrti 11. novembra 1809. Je pochovaný na radošovskom cintoríne. Členom Bernolákovho Tovarišstva bol v rokoch 1794 – 1796 ako radošovský farár. Ďalším bernolákovcom pôsobiacim v Radošovciach bol Jozef Šedivý. Pochádzal z Dojča, kde sa narodil 10. marca 1772. Teologické štúdiá ukončil v bratislavskom generálnom seminári roku 1796. Po kňazskej vysviacke pôsobil na viacerých miestach, v Závode, Holíči, Šaštíne a v Koválove. Dňa 29. mája 1810 bol ustanovený za farára do Radošoviec. Tu pôsobil až do roku 1848, kedy odišiel do penzie. (Ostal pravdepodobne bývať na radošovskej fare u svojho nástupcu Rudolfa Krígovského, zakladajúceho člena Spolku sv. Vojtecha i Matice slovenskej.) Zomrel 7. novembra 1851 v Radošovciach. Členom Slovenského učeného tovarišstva bol od jeho vzniku: v rokoch 1792 – 1793 ako klerik Generálneho seminára v Bratislave a po vysviacke roku 1796 ako kaplán v Moravanoch pri Piešťanoch. Posledným bernolákovcom, ktorý pôsobil v Radošovciach a tu aj 27. februára 1828 zomrel, bol Rudolf Hiray, osvietenský kňaz, náboženský spisovateľ. Členom Tovarišstva bol v rokoch 1793 – 1796, keď pôsobil ako lokálny kaplán v Bukovej.
Slovenské učené tovarišstvo vydávalo v čase doznievajúcich proreformných jozefínskych pomerov knihy v jednotnom kodifikovanom jazyku a v rokoch 1792 – 1796 vyše jeho 500 členov (asi 80% členstva tvorili katolícki kňazi a bohoslovci) ich odoberalo a rozširovalo (z novoutvorenej trnavskej tlačiarne Václava Jelínka, rodáka z Prahy, funkcionára Tovarišstva), svedčí o tom, že náš národ sa koncom 18. storočia znova zaradil medzi kultúrne národy Európy.
Pôsobenie Tovarišstva, ktorého stánky obsiahli celé Slovensko od Trnavy až po Solivar pri Prešove, nevynechalo, pochopiteľne, ani náš región. V takmer tridsiatich dedinách a mestách Záhoria sa narodilo, pôsobilo, alebo zomrelo viacej ako päťdesiat členov Slovenského učeného tovarišstva. Ešte aj dnes, po viacej ako dvesto rokoch, môžeme s úctou, obdivom a vďakou pozerať na prácu týchto národovcov, ktorí napriek nežičlivým historickým okolnostiam kliesnili cestu slovenskému etniku, lebo v súlade s vtedajším jazykovým chápaním národa sformulovali koncepciu rozvoja svojbytného a samostatného slovenského kmeňa. V praxi považovali Slovákov za samostatný národ – jednotné jazykové spoločenstvo.
Záverom treba spomenúť, že epocha národného obrodenia, osobitne bernolákovské hnutie, mimoriadne zaujala írečitého Záhoráka, rodáka z Trnovca, PhDr. Imricha Kotvana (1910 – 1984), literárneho historika. Protagonistov tejto doby priblížil v monografiách Juraj Fándly (1946), Bernolákovci (1948), Ján Hollý (1949) a Literárne dielo Jozefa Ignáca Bajzu (1975), obsahujúcich množstvo nových faktografických údajov o týchto osobnostiach. K detailnejšiemu poznaniu bernolákovského obdobia prispeli i jeho bibliografické a edičné práce: Bibliografia bernolákovcov, Bernolákovské tlače Univerzitnej knižnice v Bratislave (obe 1957) a Bernolákovské polemiky (1966).

Literatúra
Tibenský, Ján: Dejiny Slovenska slovom i obrazom I., Osveta, Martin 1973
Pišút, Milan a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Obzor, Bratislava 1984
Radvány, Hadrián: Slovenské učené tovarišstvo – organizácia a členstvo 1792 – 1796.
Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1992 Lexikón slovenských dejín, SPN Bratislava 1997
Maťovčík, Augustín (zostavovateľ): Život a dielo Antona Bernoláka. Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, Bratislava 1997
Kováč, Dušan: Dejiny Slovenska. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1998
Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, Lúč, vydavateľské družstvo, Bratislava 2000
Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave a Slovenská národná knižnica v Martine 2001