Mosty Pomoravia

Viera Drahošová

0
869
Rakúska obec Hohenau an der March (Cahnov) leží vo východnej časti Wienviertlu, na rozhraní trojuholníka Rakúska, Česka a Slovenska, pri sútoku riek Moravy a Dyje. Prvá písomná zmienka o obci v podobe Hohenoe pochádza z roku 1148 a týka sa fary, ktorá tu existovala pred zriadením kláštora Johanitov v roku 1266. V roku 1360 dostalo Hohenau trhové právo. Veľký význam pre rozvoj obce malo založenie cukrovaru v roku 1867, stavba Severnej železničnej dráhy a zriadenie colnice. Dnes má Hohenau 2815 obyvateľov. Medzi pozoruhodnosti obce patrí zvonica z roku 1745, ktorú kvôli doprave v roku 1966 premiestnili a v roku 1999 opatrili zvonkohrou s melódiou obecnej hymny a farský kostol s dominantnou severnou vežou, ktorý má románske jadro. Ranobaroková prestavba kostola sa uskutočnila v roku 1693, koncom 19. storočia bol predĺžený a rozšírený o južnú loď. Obdivovateľov prírody zaujmú pozorovateľne vtáctva, ako i vybudovaná sieť cyklotrás. Dominantným faktorom hospodárstva obce je cukrovar Agrana. Hohenau je hraničnou železničnou stanicou Severnej dráhy do Česka a jazdia tu medzinárodné vlaky a expresy do Varšavy, Prahy a Berlína. Pontónový most cez Moravu, ktorý bol otvorený v septembri 1994, slúži pre českých, slovenských občanov a občanov EÚ a vedie na Slovensko – do Moravského svätého Jána. Na Hlavnej ulici nachádza budova Múzea Hohenau an der March. Pôvodne rodný dom známeho rakúskeho ľudového herca Oskara Simu bol odkúpený obcou pre múzejný spolok. Múzeum svojimi expozíciami prezentuje miestne dejiny, Severnú železničnú dráhu a život Oskara Simu. Na prízemí má priestory pre aktuálne výstavy a v pivničných priestoroch expozíciu dávnych remeselníckych dielní v Hohenau: obuvníka, stolára a kováča.
Začiatky spolupráce Záhorského múzea v Skalici a Múzea v Hohenau an der March sa datujú k polovici roku 2002. Na začiatku letnej sezóny bola 8. júna 2002 v Múzeu Hohenau an der March otvorená výstava, ktorú pripravilo Záhorské múzeum o regióne Záhoria. /V krátkosti sme o nej informovali v Záhorí 3/2002, s.27-28/. Na druhý rok potom múzejníci z Hohenau prijali pozvanie a v rámci Skalických dní 2003 sme v Záhorskom múzeu otvorili výstavu nazvanú Z dejín a umenia Hohenau an der March. Na jej realizácii sa spolu s múzejným spolkom podieľal aj klub výtvarníkov Hohenau. Cieľom výstavy bolo priblížiť obec z hľadiska jej dejín, pamiatok, pozoruhodností , ako aj súčasného vývoja a dominánt hospodárskeho rozvoja. Tvorivý pohľad a umenie výtvarníkov Kunstkreis Hohenau dotvorili celkové predstavenie obce. Obe tieto výstavy boli začiatkom spolupráce, výmeny skúseností medzi obomi inštitúciami, ako i neformálnych priateľských kontaktov. Na jar tohoto roku sme preto radi prijali impulz kolegov z Múzea Hohenau an der March na spoluprácu pri tvorbe ďalšej výstavy „Mosty Pomoravia“. Výstava mala za cieľ poukázať na historické dopravné prepojenia, mosty a prevozy cez rieku Moravu a prostredníctvom textov v slovenskej i nemeckej reči, starých fotografií, máp a modelov dokumentovať hospodárske, kultúrne a duchovné vzťahy ľudí na oboch brehoch rieky Moravy. Prvýkrát bola uvedená pod názvom „Achtung Staatsgrenze“ 1. mája v Múzeu Hohenau an der March pri príležitosti slávnosti rozšírenia EÚ o nové členské štáty, ktorá sa konala v Hohenau za účasti troch susediacich krajín. Na slovenskej strane bola táto výstava pod názvom Mosty Pomoravia slávnostne otvorená 1. októbra v Dome kultúry v Stupave, počas obľúbených záhoráckych slávností Dní zelá. Na rozvíjaní kontaktov s blízkymi rakúskymi obcami tu aktívne pracuje Klub Morava March, ktorého hlavným iniciátorom je riaditeľ Mestského kultúrneho strediska Mgr. Pavol Slezák. Jedným z výsledkov kultúrnej spolupráce bolo viacero výstav rakúskych inštitúcií a autorov v Stupave. Druhýkrát bola výstava Mosty Pomoravia prezentovaná na Slovensko-rakúskej hospodárskej výstave v Zohore, ktorá sa uskutočnila v dňoch 19.-21. novembra 2004 v Kultúrnom dome v Zohore. Jej úlohou bolo predstaviť 27 firiem zo Záhoria a rakúskeho Pomoravia a vytvoriť podmienky pre cezhraničnú spoluprácu v oblasti podnikania, ako i v spoločnom marketingu a plánovaní. Súčasťou akcie boli rôzne sprievodné podujatia a prezentácie. Výstave Mosty Pomoravia bol venovaný priestor v jednom z veľtržných stánkov a prezentovala historické podklady a pôvodné cezhraničné kontakty, k oživeniu ktorých svojím zameraním zohorská výstavná akcia smerovala.

Text výstavy vytvorili odborní pracovníci Záhorského múzea PhDr. Mária Zajíčková, PhDr. Viera Drahošová, PhDr. Peter Michalovič, Mgr. Martin Hoferka z viacerých dostupných štúdií a prameňov. Podstatnú časť výstavy tvorili historické fotografie a dokumenty, pochádzajúce z oboch múzeí a zapožičané tiež zo súkromných archívov. Úvodný panel patril veľkej mape Pomoravia s vyznačenými prihraničnými obcami na oboch stranách rieky Moravy a dopravnými spojeniami v minulosti i dnes.
Mosty a prievozy cez rieku Moravu
Prírodné podmienky a hospodárske potreby určili smer ciest a prechodov cez rieku Moravu už v najstarších dobách. Hlavné dopravné prepojenia na Záhorí rešpektovali tok rieky Moravy a pohorie Malých Karpát, prebiehali severojužným smerom ale tiež zo západu na východ a opačne. Okrem stáročia užívaných diaľkových spojov však existovala na Záhorí aj lokálna preprava, ktorá spájala pohraničné dediny so susednými rakúskymi, ležiacimi na druhom brehu Moravy. Preprava nimi vzrástla počas tureckých vojen, kedy používanie južnejších spojov obmedzovalo ohrozenie Turkami. V 18. storočí sa rozšírila o komunikáciu medzi cisárskymi majetkami na oboch brehoch rieky Moravy. Najväčší počet prievozov fungoval v 19. storočí a v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia, čo súviselo s rastom priemyslu v Rakúsku a prebytkom pracovných síl na Záhorí. Prievozy vznikli takmer v každej prihraničnej obci Záhoria. K obmedzovaniu kontaktov prichádzalo potom počas hospodárskej krízy a najmä však po roku 1939, kedy boli hranice rôznymi zákazmi postupne uzatvárané. Do roku 1945 sa ešte mohlo zo Záhoria do Rakúska chodiť, i keď len na priepustky. Po roku 1945 sa styk zastavil celkom. S obnovovaním kontaktov bolo možné opätovne začať až po roku 1989.
Jedným z najstarších dopravných spojení oboch brehov bola cesta medzi obcamiMoravský Svätý Ján – Hohenau. Doklady o nej existujú už od 8. storočia, kedy ju využívali kupci na prevoz tovaru z Franskej ríše do Veľkej Moravy, neskôr z Rakúska do Uhorska. V roku 1662 bolo nájomné za prievoz 1500 zlatých, vysoká suma, svedčiaca o význame prievozu. V roku 1833 postavili v mieste dovtedajšieho prevozu drevený most. Vyberalo sa na ňom najprv mýto, od roku 1848 clo. Počas pruských vojen v roku 1866 prišlo k spáleniu mosta. Po uzavretí mieru ho však znovu postavili. Najviac sa po ňom prepravovalo víno, vinohradnícke šteky, zemiaky, slama, keramika, dobytok, husi, rôzne pletivá. Prechádzali ním sluhovia, slúžky a robotníci pracujúci v cukrovare, v textilke a na píle v Hohenau. Cestu a most do roku 1899 používala aj rakúsko-uhorská pošta. Do roku 1925 sa chodilo zo Záhoria cez most tiež na stanicu do Hohenau, odkiaľ sa bolo možné prepraviť vlakom do rôznych kútov Moravy, Čiech a Rakúska. V súčasnosti prepojenie zabezpečuje pontónový most, ktorý však môže byť využívaný len pri normálnej hladine rieky Moravy. Dlhšie obdobie sa pripravuje výstavba nového mostu.
Prechod, pravdepodobne brod, Moravský Svätý Ján – Ringelsdorf bol známy už v stredoveku. Ním prechádzala cesta z Rakúska popri pravom brehu Dyje do Moravského Svätého Jána a ďalej na Olomouc.
Prevoz cez rieku Moravu medzi obcami Veľké Leváre – Drőssing zabezpečovala kompa. Prvý záznam o prevoze kompou pochádza z roku 1646. Existuje doklad, podľa ktorého mala v rokoch 1887-88 kapacitu 190 ľudí alebo 16 koní, prípadne 4 vozy zapriahnuté párom koní. Pri kotvisku boli vyhľadávané hostince, v ktorých sa konali pravidelné zábavy.
Prevoz medzi obcami Veľké Leváre – Sierndorf sa využíval len individuálne, prepravu obstarávali loďky, podobne to bolo i medzi obcami Veľké Leváre – Jedenspeigen, kde bol zabezpečovaný individuálny prevoz loďkami pri mlynoch, ktoré pracovali na oboch brehoch rieky. Obe dediny patrili rodine Koloničovcov.
Živšia preprava fungovala medzi obcami Gajary – Dürnkrut. Prevoz sa dial loďkami, neskôr bol nahradený kompou. Na rakúskej strane sa platilo mýto, neskôr clo. V roku 1867 tu bol vystavaný drevený most, cez ktorý sa prepravovalo drevo na pílu v Dürnkrute. Používaný bol často kvôli železničnému spojeniu na rakúskej strane.
Významný most bol medzi obcami Záhorská Ves – Angern. Do roku 1711 preprava z Rakúska do Záhorskej Vsi a ďalej do Malaciek prechádzala cez drevený most, ktorý udržiavalo panstvo v Angern. V roku 1711 most zanikol, obnovili ho až v 19. storočí v súvislosti s rozvojom priemyselného podnikania. Zo Záhoria sa po ňom dopravovalo drevo a borovicové korene na prípravu terpentínov, rôznych olejov a kolomaže. Od roku 1892 pracoval v Záhorskej Vsi cukrovar, do ktorého sa úzkorozchodnou železničkou dopravovala po moste cukrová repa z okolitých rakúskych dedín. Most zabezpečoval pre Záhorákov aj prípoj na železnicu. Po roku 1918 preprava obmedzená, v roku 1945 most strhli. V súčasnosti medzi obcami opäť funguje prepojenie kompou.
Ďalšie prepojenie bolo medzi obcami Vysoká pri Morave – Zwerndorf. Prvé údaje o prevoze pochádzajú z roku 1499. V roku 1754 sa píše o prevoze cez dve ramená Moravy, tvoriace ostrov Weingartsbügl. Cez ostrov sa chodilo pešo. Bol obľúbeným výletným miestom s hostincami.
Jeden z najvyužívanejších prievozov, ktorým prepravovali Záhoráci zeleninu a ovocie na druhú stranu, bol medzi obcami Stupava – Marchegg. Do roku 1918 sa prievoz vykonával kompou.. Z rakúskej strany prievoz využívali pútnici do Marianky. Na slovenskej strane stál hostinec s clom. Prievoz využívali i sluhovia a slúžky, robotníci, železničiari. Najzaujímavejším prievozným artiklom boli včelie úle, ktoré zo Záhoria vyvážali na rakúske polia s rozkvitnutou pohánkou. Kompa prestala fungovať v roku 1918, v roku 1919 prievoz obnovili pomocou lodiek.
Jediným prepojením cez rieku Moravu, ktoré sa zachovalo i po roku 1945, bol mostBratislava – Marchegg. Postavili ho v roku 1848 v rámci výstavby železničnej trate Viedeň – Bratislava . Most spočívajúci na 25 kamenných oblúkoch predstavoval najväčšiu vtedajšiu železničnú stavbu. Za pruskej vojny ho vyhodili do povetria. Po uzavretí mieru bol nahradený mostom so železnou konštrukciou, v roku 1918 oň bojovali československé vojská s maďarskými. Po roku 1918 bola preprava po ňom obmedzená.
Zaujímavú funkciu i osud malo prepojenie medzi obcami Devínska Nová Ves – Schlosshof. V sedemdesiatych rokoch 18. storočia v Schlosshofe kotvili lode, ktoré Mária Terézia a jej sprievod využívali na výletné plavby po rieke Morave. V roku 1771 tu postavili drevený most, ktorý v roku 1809 zničili ľady. Obnoviť ho dal gróf Pálffy. Za pruskej vojny ho zničili, po uzavretí mieru obnovili. V roku 1880 ho nanovo zničili ľady, odvtedy prevoz pomocou kompy alebo loďkami.
Historicky známy bol i prievoz medzi obcami Devín – Markthof. Zmienka o ňom sa zachovala z roku 1372, viac správ o ňom nepoznáme.
Hospodárske kontakty
Hlavným podnetom pre vznik prechodov bola predovšetkým potreba zabezpečiť hospodárské kontakty obidvoch brehov. Dedičské právo uplatňované v rakúskych krajinách ríše vytváralo lepšie podmienky pre rozvoj remesla a priemyslu ako v Uhorsku. Z vzrastajúcej vrstvy rakúskych remeselníkov nenašli všetci uplatnenie doma, preto mnohí prichádzali v 18. storočí hlavne na c. k. majetky, ale aj do remeselníckych stredísk na Záhorí (Veľké Leváre, Moravský Svätý Ján, Malacky, Šaštín, Vysoká pri Morave) a prinášali so sebou skúsenosti a nástroje. S miestom pôvodu však udržiavali kontakty a na ich doporučenie odchádzali slovenskí chlapci zo Záhoria ako učni a tovariši (krajčíri, kováči, stolári, zámočníci) do väčších miest do Rakúska, najmä do Viedne. Dokladom sú mnohé nástroje v dielňach na Záhorí vyrobené vo viedenských firmách, ako aj ich nárečové názvy. Z nich kováči dovážali pre potreby roľníkov aj prvé továrensky zhotovené pluhy – rohandle. V remeselníckej vrstve sa pracovné kontakty často posilnili sobášmi a upevňovali ďalšími rodinnými zväzkami.
Zeleninári zo Záhoria, hlavne zo Stupavy, Mástu, Záhorskej Bystrice a Zohoru chodili predávať zeleninu na vozoch na trhy do Viedne cez Marchegg. Polovicu voza naplnili spravidla kapustou, okrem toho viezli mrkvu, petržlen, zeler, pór, kaleráb, kel, uhorky, cibuľu, cesnak. Tovar predávali vo veľkom na rínku Ost Markt, nazývanom v nárečí ošmork. Za noc sa tu predalo aj 50–60 vozov. Cez deň predávali zeleninu na drobno na rínkoch Leopoldštadt, Felt, Funhausen, Karmelitel – plac, Rastorf, Simprún a Ogrúng. Vozy stali v radoch a pred nimi bola na plachtách vyložená zelenina. V sezóne ostávali ženy vo Viedni aj mesiac a muži ich zásobovali. Keď nepredali všetok tovar na rínku, predávali ho podomovým spôsobom. Za časť utŕžených peňazí nakúpili vo Viedni potraviny a spotrebný tovar. Vývoz zeleniny sa obmedzil po vybudovaní cukrovaru v Záhorskej Vsi, ktorý v letnom období zeleninu konzervoval a po vytvorení Česko – Slovenska v roku 1918.
Na Záhorí sa pestovali kvalitné konope, ktoré už na koreni skupovali rakúski výrobcovia povrazov a robili z nich aj žiadané lodné laná. Konopný olej vyrábaný v dielni v Borskom Mikuláši vykupoval v 19. storočí Štátny osvetľovací úrad vo Viedni. Bylinári z okolia Skalice, Šaštína, Borského Mikuláša a Malaciek zbierali v chotároch liečivé rastliny a v 19. storočí ich predávali apathékam v Rakúsku, hlavne vo Viedni. Lekárnici ich radi vykupovali, pretože mali vysokú kvalitu, boli čisto a dôsledne vytriedené a správne vysušené. Obyvatelia primoravských obcí na oboch brehoch rieky sa zaoberali lovom rýb, pričom používali rovnaké tradičné spôsoby lovu a organizovania sa v rybárskych cechoch. Najstarší takýto cech vznikol v Devíne a združoval rybárov viacerých obcí zo záhorského Pomoravia. Agátové a borovicové porasty v oblasti centrálneho Záhoria v okolí Závodu, Šaštína a Dojča poskytovali dostatok vhodného dreva na výrobu vinohradníckych štekov, ktoré priekupníci skupovali po dedinách a vyvážali do vinohradníckych oblastí Dolného Rakúska. Export prebiehal zvlášť v zimných mesiacoch na vozoch po zamrznutej Morave. Furmani ľad proti šmyku zabezpečili vrstvou slamy.
Lúky v povodí Moravy, ale aj podhorské lúky Malých Karpát boli známe produkciou kvalitného sena, ktoré furmani na vozoch vyvážali na rakúsku stranu Moravy a tu s ním obchodovali. V druhotne vysadených borovicových a malokarpatských zmiešaných lesoch sa ťažilo drevo, ktoré sa približovalo k hlavnej trati viacerými lokálnymi železnicami a vyvážalo okrem iného aj do Rakúska. Časť dreva putovala cez rieku Moravu spracované na drevené uhlie.
Muži z obcí južného Záhoria chodievali pracovať na stavby do Rakúska a podieľali sa v rokoch 1858 – 1864 aj na odstraňovaní hradieb a prestavbe Viedne ako nádenníci. Ich denný zárobok za 11 hodín práce predstavoval 36 až 48 grajciarov. Po návrate domov uplatňovali pri stavbách domov nové technológie a konštrukčné i výzdobné stavebné prvky.
Mnoho mladých chlapcov a dievčat pracovalo v blízkych rakúskych obciach celoročne aj na sedliackych hospodárstvách. Službu uzatvárali zmluvne spravidla na jeden rok. Chlapcom sa končila o na Štefana. Obyčajne sa zhromaždili na najbližšom prievoze, kde pre nich prišiel niektorý sedliak na koňoch s vozom a odviezol ich domov. Okrem mzdy si ako symbol ukončenia služby niesli koláče ozdobené stuhami, ktoré po príchode domov najprv vyložili v hostinci a oslávili svoj návrat. Dievčatám sa končila služba na Nový rok. Tiež si ako symbol niesli koláče a od prievozu ich priviezol zjednaný furman. Pri príchode domov spievali v Závode nostalgickú pieseň: „Otevrite, mamičko, otevrite dvera, už sem sa najedua rakúského chleba. Rakúskí chlebíček, ten biu máuo suaní, já sem ho soliua svojima suzami.“ Nemajetní obyvatelia, ale aj drobní roľníci zo Záhoria chodievali na sezónne poľnohospodárske práce k sedliakom do Rakúska, hlavne na žatvu, mlatbu, práce vo vinohradoch, okopávaní a zbere cukrovej repy.
Duchovné kontakty
Oblasť južného Záhoria a Dolného Rakúska bola spojená aj duchovne mariánskou úctou. Slovenskí pútnici putovali pešo, na vozoch a neskôr aj vlakom do Mariazellu a Albendorfu, rakúski pútnici zasa do Marianky – Mariatálu a Šaštína. Hromadné púte mali ustálené trasy so zastávkami a priebeh. Putujúcich na trase prijímalo obyvateľstvo pohostinne a s úctou. Okrem náboženskej mali aj dimenziu spoločensko-kultúrnu, regionálnu a národnú. Tu prebiehala identifikácia jednotlivých skupín z rôznych oblastí s jednotnou myšlienkou mariánskej úcty a výmena kultúrnych hodnôt.
V Marianke v blízkosti Stupavy sa mariánska úcta traduje od 14. storočia, kedy sa tu usadili pavlíni. Pútnici sem prichádzali v máji na sviatok Ducha svätého, na sv. Annu a v septembri na sviatok narodenia a nanebovstúpenia Panny Márie. Z púte si odnášali upomienkové predmety hlavne z blízkej stupavskej keramickej dielne, reliéfy, plastiky, plakety, sväteničky a džbánky na svätú vodu.
Začiatok mariánskej úcty v Šaštíne sa viaže k 16. storočiu. Pútnický kostol tu bol vybudovaný v 18. storočí s podporou cisárovnej Márie Terézie. Pútnici sa tu schádzali v mariánskom mesiaci máji a 15. septembra na sviatok sedembolestnej Panny Márie. V roku 1864 boli vybudované veže šaštínskeho chrámu a konala sa veľká jubilejná púť. Rakúski pútnici prichádzali cez Hohenau, Moravský Svätý Ján a Sekule, kde sa pri kaplnke spájali s prúdom pútnikov z Moravy a odtiaľ pokračovali spoločne do Šaštína.
Na rakúskom území sa nachádza známe pútnické centrum Mariazell. Mariánska úcta v tomto pútnickom mieste sa traduje od 14. storočia. Zo Záhoria sem smerovali pútnici jednotlivo, v malých skupinkách, ale aj hromadné organizované púte z jednotlivých farností na čele k kňazom alebo modleníkom. 8. septembra 1857 sa jubilejnej púte do Mariazellu zúčastnilo 25 000 pútnikov z vtedajšieho Uhorska. Pri tejto príležitosti vydala Škarniclova tlačiareň v Skalici množstvo púťových piesní, napríklad Ó magnete v štýrské zemi, Slyším hlas velký a velmi libý z Cellenské hory a pod.
Okrem procesíí a organizovaných pútí pri náboženských sviatkoch, je historicky doložený i príklad procesie pri príležitosti prenášania sochy: V roku 1702 bola pre loretánsku kaplnku v Skalici vo Viedni zakúpená socha Panny Márie. Slávnostné prevezenie sochy sa konalo v septembri toho roku. Slávnostný sprievod vítali v každej obci vyzváňaním zvonov a strieľaním z mažiarov, k procesii sa vždy pridalo šesť slávnostne odetých panien, ktoré po ďalšiu obec niesli sochu. Slávnostný sprievod prekročil rieku Moravu medzi Cahnovom (Hohenau) a Moravským Svätým Jánom. Procesia zanechala medzi obyvateľmi po celej trase hlboký trvalý dojem.
Do Viedne odchádzali mnohí nadaní mladí chlapci hlavne zo západného Slovenska. Študovali na Pázmáneu, Viedenskej univerzite, no čoraz viac aj stavebné a priemyslové odbory na priemyslových školách a umelecké odbory, hlavne maliarstvo a hudbu. Na prelome 19. a 20. storočia tu pôsobil študentský spolok Tatran a literárny spolok Národ, ktoré organizovali aj spoločenské podujatia, koncerty, výstavy a plesy. Z nich mnohí sa po ukončení štúdií uplatnili v hospodárskom, politickom, spoločenskom a kultúrnom živote: architekt Dušan Jurkovič, MUDr. Pavol Blaho, rektor Pázmánea a spovedník cisárskej rodiny ThDr. Štefan Čársky, maliar Gustáv Mallý, hudobný skladateľ Mikuláš Schneider Trnavský a ďalší.
Slobodné dievčatá chodili do Rakúska, hlavne do Viedne, kde sa zamestnávali ako pomocnice v meštianskych domácnostiach. Po návrate domov šili pre širší okruh žien, pričom uplatňovali nové materiály (tyl, organdi, satén, umelé kvety), odpozorované strihy a výzdobné prvky. Podľa viedenského meštianskeho štýlu biedermayer a vlastného estetického cítenia vytvárali svojské odevné kreácie – kroje. Už na prelome 19. a 20. storočia si za zarobené peniaze kupovali vo Viedni šijacie stroje a doma šili pre širší okruh žien ako ľudové krajčírky.
V oblasti južného a stredného Záhoria sa používalo v nárečí množstvo nemeckých výrazov, pretvorených do hovorovej podoby a tvoriacich súčasť a charakteristický prvok miestneho dialektu. K vzájomnému ovvplyvňovaniu jazyka a prenosu slov prichádzalo podľa niektorých štúdií už od 14. storočia. V ľudovom rozprávaní sa často na oboch stranách vyskytovali rovnaké námety a postavy Dokladom je i rozprávanie o Klakanici (opísané pochádza z Hohenau), ktoré sa bežne vyskytovalo i v záhorských obciach.
Klakanica bola zlá víla, ktorá sa zjavovala po večerných modlitbách. Keď odznel posledný tón večerného zvonenia, vynorila sa zo svojho úkrytu. Beda tým deťom, ktoré sa ešte potulovali po ulici alebo mimo dediny. Zastrela im oči mokrým závojom, štípala a dráždila ich tak, že vyľakané nenašli cestu domov. Až po hodinách ich našli vystrašené matky. Preto sa deti vždy, keď zvonilo k večernej modlitbe, ponáhľali rýchlo domov. Volanie „Klakanica príde!“ hnalo domov aj najväčších nezbedníkov. Aj najväčší krikľúň hneď stíchol, keď matka pohrozila “ Príde Klakanica!“. I s dospelými vyvádzala svoje huncútstva, keď sa oneskorene vracali z poľa, či lesa. Veľmi často zvádzala mužov, ktorí sa neskoro v noci vracali z hostinca. Doplietla ich tak, že nenašli cestu domov, až kým sa nerozvidnelo. Veľa rokov takto strašila ľudí.
Až raz prišiel do dediny nový kňaz, pobožný a múdry. Keď mu porozprávali o Klakanici, rozhodol sa, že jej vyvádzaniu urobí koniec. Jedného večera sa vybral aj s kostolníkom do kostola a čakal, až doznie posledný tón večerného zvonenia k modlitbe. Potom siahol svojimi posvätenými rukami na motúz a ešte raz silno zazvonil. Nasledujúce ráno našli na lúke za kostolom čosi ako závoj. Odvtedy sa Klakanica neukázala a nikto ju viac nevidel.
Služobné dievčatá sprostredkovávali medzi oboma krajinami aj výmenu v oblasti gastronómie a stolovania. V rakúskych kuchyniach varili podľa skúseností prinesených z domu, no osvojili si aj množstvo nových receptov, hlavne na pečivo a iné spôsoby stolovania. Svedčia o tom aj mnohé nárečové slová, prevzaté z nemčiny: šnicla, presburšt, putr, šamrholki, kugluf, frištuk, tištuch.
Z roku 1819 je známy a ojedinelý notový zápis piesní a opis tancov dolnorakúskych Slovákov z Ranšpurského panstva. Veľmi cenné sú najmä slovné opisy približujúce štýl ľudovej hudby v archaickom zložení gajdy a dvoje husle. Tiež v spevníkoch ľudových piesní zo Záhoria nájdeme aj piesne Slovákov z Dolných Rakús.
Rieka Morava, ktorá od nepamäti prostredníctvom mostov a prievozov spájala oba brehy, sa na dlhé roky stala nepriechodnou hranicou. Rozdelila rodiny, živo pokračujúce tradičné kontakty, existujúci a fungujúci organizmus susedských vzťahov. Hĺbka ich koreňov, ako mala naznačiť i prezentovaná výstava Mosty Pomoravia, však bola veľká, čomu nasvedčuje to, že kontakty postupne znova ožívajú a vznikajú nové.

Literatúra a pramene:
Kovačevičová, S.: Mosty a prievozy cez rieku Moravu. In: Historické podmienky formovania sa regionálnej kultúry. Zborník príspevkov zo seminára ZVS. Malacky 1994, s. 24-29.
Urbancová V.: Počiatky slovenskej etnografie, Bratislava 1970, 386 s.
Hallon P.: Gajary, 1996, 240 s.
Kahounová – Drábiková E.: Tradičné formy zeleninárstva na Slovensku. In: Zborník SNM Etnografia 25, 1984, s. 19-71.
Záhorská Bystrica. Bratislava 1986, s. 335.
Hohenau. Ein Heimatbuch. Hohenau 2001, s. 571.
Krištek, I.: Zeleninárstvo na Záhorí. In: Zborník SNM Etnografia 3, 1962, 7-32.
Mjartan, J.: Lidové rybářství v československém Pomoraví. Uherské Hradište 1967, 115. Vysoká pri Morave. Vysoká pri Morave 1996, s. 158.
Šimkovič,O.: Najzápadnejšia na Slovensku. Bratislava 2002, s. 112.
Archív Záhorského múzea v Skalici.