Priekopník bicyklovania zo Senice

Mária Zajíčková

0
1114

19. storočie možno charakterizovať aj ako storočie vynálezov. Hneď na jeho začiatku v roku 1812 uzrel svetlo sveta predchodca dnešného bicykla, v našich končinách nazývaný aj vepocipéd alebo rýchlonôžka V roku 1879 ho anglický konštruktér Lawson opatril reťazovým prevodom a takto zdokonalený, aj keď mal ešte na kolesách plné gumové obruče, bol už vhodnejší na dlhšie trate. Mladí muži sa prekonávali v lámaní rekordov na novom vynáleze.

Jeden z týchto priekopníkov bicyklovania, vtedy 25-ročný senický zeman Ivan Smrtič, sa začiatkom júna 1880, teda pred 115 rokmi, vydal na cestu z Londýna do Budapešti. Časopis Obzor č. 17 v rubrike Drobničky priniesol o začiatku odvážneho podujatia neveriacky komentovanú správu:
Senický statkár, Ivan Zmertich /tam ho volajú Smrtičom/, ktorý za dlhší čas meškal v Anglicku, nastúpil tyto dni spiatočnú cestu na rýchlonôžke /velocipéde/, a chce po preplavení sa cez úžinu morskú od Doweru, celú cestu 1200 míl anglických /252 našich poštových/ za tri týždne vykonať. Uvidíme!
18. číslo časopisu Obzor už bez pochybností konštatuje:
Ivan Zmertich /Smrtič/ zo Senice už je s rýchlonôžkou /velocipédom/ na ceste z Londýna do Budínpešti, kde ho čakajú okolo 28. júnia. Tamejší spolok atheletický uzavrel, že ho slávnostne uvíta.
A skutočne to bola uvítacia slávnosť hodná víťaza. Hneď v prvú, neobyčajne teplú noc po príchode usporiadal budapeštiansky atletický spolok na počesť Ivana Smrtiča v záhrade baróna Orczyho za účasti nespočetného množstva divákov slávnostný beh, ktorého víťazom sa 1. júla nad ránom stal Ludvik Rath. O druhej hodine odpoludnia usporiadal atletický spolok na počesť Smrtiča a Ratha hostinu a nasledujúceho dňa dal na Švábskom vrchu nádherný bankett hlavný kapitáň mestský Thaisz, podpredseda spolku athletického, tiež k úcte menovaných hrdinov. Dňa 3. júla ráno Ivan Zmertich v mestskom hájku vysvetľoval pred početným obecenstvom ústrojnosť velocipédu a spôsob jeho pohybovania, pri celej správe ale hlavnú vec zdarného kotúlania sa na tomto vozidle, majúceho iba dve kolesá jedno s druhým, zostáva preca telesná obratnosť pohoniča, aby na tak úzkej postati, jako je obruč kolesa , rovnováhu zadržať mohol.
Po ukončení osláv vrátil sa Ivan Smrtič paroloďou z Budapešti do Prešporku /Bratislavy/ a odtiaľ do Senice. O nadšenom privítaní rodáka obyvateľmi Senice priniesli noviny správu:
Hrdina velocipédu, Ivan Zmertich, bol tyto dni, pri svojom návrate do Senice, v susednej dedine Rybkách pri streľbe mažiarov od početných kočiarov, vozíkov, obyvateľmi senickými naplnených, slávnostne uvítaný. Ba ozaj!
Výkon mladého muža vzbudil pozornosť nielen Seničanov, ale aj obyvateľov širokého okolia. Nečudo, že bol so svojou rýchlonôžkou vítaný na každom spoločenskom podujatí.
V nedeľu 29. augusta usporiadala filiálka dobročinného spolku Červeného kríža v Skalici v mestskom hájku ľudnatý koncert a tanec. Pán Ivan Zmertich zo Senice dokotúľal sa k tejto zábave na svojom chýrečnom velocipéde.
Oveľa výraznejšie sa však do povedomia rodákov zapísal víťazstvom na parížskych cyklistických pretekoch v 90-tych rokoch minulého storočia. Túto v Senici ešte na začiatku 20. storočia živú spomienku poňal do svojho kultúrno-historického obrazu mesta Senice v knihe Život Štefana Fajnora aj Štefan Janšák. A hoci podrobil senické zemianstvo neúprosnej kritike, cyklistický výkon Ivana Smrtiča hodnotí ako prínos k prezentácii mesta a vec cti:
Senicu ctí svojím menom prvý stredoeurópsky šampion na bicykli. Ivan Zmertych vyhral v deväťdesiatych rokoch prvú cenu na parížskych závodoch a prišiel na kole až domov. Jeho otec, ktorý platil synovu zdatnosť dlhými štúdiami v Anglii, poznamenal pri tom uštipačne: – Keby môj syn mal tolko tady (a ukázal na hlavu), ako má tady (ukázal na nohy), bol by som spokojný.
Staršími generáciami sprostredkovaná spomienka na cyklistický výkon Ivana Smrtiča žije už len v pamäti najstrarších obyvateľov Senice. Kto bol vlastne tento priekopník bicyklovania v strednej Európe?
Ján Zmertych /v Senici nazývaný Ivan Smrtič/ pochádza z chorvátskeho zemianskeho rodu, ktorý sa z Marmarošskej župy v severovýchodnom Uhorsku presťahoval do župy Nitrianskej, kde jeho predkovia zastávali významné vojenské a štátne funkcie. Narodil sa v Senici v roku 1855 rodičom Karolovi Zmertychovi, v rokoch 1848 – 1861 poslancovi za senický volebný okrsok, a matke Jozefíne, rodenej Záborskej. Okrem pôvodu a vzdelania iste aj športová popularita mu napriek kritickému hodnoteniu otca dopomohla k funkcii krajinského poslanca. Od roku 1904 žila Smrtičova rodina vo svojej kúrii v Čáčove /dnes budova hostinca s popisným čislom 114/. Synovia Ivan a Karol po roku 1918 odišli zo Slovenska.

Pramene:
Obrzor, r. VIII., č. 17, 18, 21, 26, Skalica 1880.
Janšák, Š.: Život Štefana Fajnora. Bratislava 1935, s. 79.
Nyitravármegye. Budapešť 1896, s. 706.
ŠOBA Bratislava, Fond Matriky mesta Senice 1832 – 1857.
Archív Mestského úradu Senica.
Za dôležité informácie ďakujeme MUDr. Jozefovi Vaníčkovi a Ing. Štefanovi Adamišovi zo Senice.