Z holíčskeho archívu

Pavel Proksa

0
554

Pri 190. výročí historicky pamätnej bitky pri Slavkove hodno pripomenúť, že v archíve Evanjelického a.v. zboru v Holíči nachádza sa vzácny podrobný popis priebehu týchto udalostí, nakoľko sa dotýkali nášho Záhoria. Tento hodnoverný podrobný popis pochádza z pera vtedajšieho holíčskeho ev. a.v. farára Jána Petroviča /1759 – 1820/, člena Tablicovej Učenej spoločnosti banského okolia, ktorý zanechal po sebe okrem mnohých cenných údajov v Klačányho Memorabíliách, aj v samostatnom 160-stránkovom rukopise veľkého formátu 37×24 cm pod názvom: Protokol POČASÝ a URODNOSTI y giných rozličných a pamatných příhod pro wěky buducý skrze Jana Petroviča /sic!/ Cyrkwe Ewangelické Augšp. Wyznánj Slowa Božího Kazatele poznamenaných. V Holíči L.P. 1806.

Teda okrem pamätníka šestnásťročného ruského dôstojníka Lunina je tu zachovaná aj podrobná písomná správa o mnohých historických údajoch spojených s uzavretím prímeria po samotnej hroznej bitke pri Slavkove. Rukopis by si zaslúžil úplného uverejnenia v pôvodine. My tu uvádzame len krátky úryvok pretlmočený do modernej slovenčiny zo strany 30 – 31 rkp:

Lebo hneď po nešťastnej bitke Slavkovskej František II. k Napoleonovi cisárovi osobne sa odobral a dňa 4. decembra 1805 blízko Zarušíc pri istom mlyne /hovorilo sa mu „Spálený mlyn“/ vyše 2 hodín sa spolu zhovárali a vyjednávali prímerie, z ktorého potom skutočne nasledoval aj prežiaduci pokoj uzavretý 27. decembra 1905 v Prešporku, a tak potom už tejto hlúpo začatej, hlúpo vedenej a s plačom dokonanej krvavej vojne bol učinený prežiaduci koniec práve tak, ako aj nášmu strachu a hrôze, za čo buď Pán Boh večne chválený!
František II. sa takto s Napoleonom pri Zarušiciach zišli. Hneď po slavkovskej porážke vystrojil František II. rýchleho posla k Napoleonovi s odkazom, že by si prial osobne sa s ním stretnúť a sám s ním rokovať o prímerí. Napoleon to veľmi rád privolil. A hneď vyznačil líniu, od ktorej sa vojská od seba vzdialili, aby sa tak oni bezpečne mohli zísť a sa zhovárať. Napoleon určil miesto, kde bude Františka čakať. A hneď dal rozkaz: na dve vystrelenia od mlyna cestu slamou vystlať a dva veľké ohne založiť, kde Františka v prekrásnej uniforme očakával. Jeden oheň bol zriadený pre cisárov a druhý pre ich generálov. Ale tak ďaleko od seba, aby ich zhováranie sa nebolo počuť. Keď František už bol došiel, tedy Napoleon mu vyšiel peši v ústrety po tej vystlanej slame, pri jej konci pristúpil ku koču, a tak Františka veľmi úctive privítal. Odtiaľ po tej slame zase išli spolu k vatre, ktorá tu pre nich bola pripravená a viacej ako dve hodiny sa zhovárli o potrebnej veci. Pri tej druhej vatre sa zhovárali generáli: princ Johan Lichtenstein Františkov a Alexandrov N.
/Petrovič nezistil jeho meno/, Berier Napoleonov. Zatiaľ František sa vrátil k Čejču a odtiaľ šťastlivo prešiel do Holíča. V tom prímerí sa dohodli:
1. aby rieka Morava zostala rozdeľujúcou čiarou medzi vojskami
2. aby oboje vojská na 5 hodín cesty sa k sebe nepribližovali
3. aby celé ruské vojsko hneď v tom okamihu sa bralo preč a Rakúske zeme vyprázdnilo a za jeden mesiac cez hranice uhorské prešlo do Poľska
4. aby mesto Prešporok až do úplného pokoja zostalo Francúzom v zálohe
5. aby uhorská insurekcia prestala.
Pod týmito podmienkami pristúpilo sa k prímeriu, potom ďalej rokovalo sa o pokoji v Prešporku medzi ablegátmi francúzskymi a rakúskymi. Z francúzskej strany bol prítomný, v Prešporku ubytovaný v paláci kardinálovom, najpoprednejší Napoleonov minister Talleyard-Perigora, z rakúskej však generál princ Johan Lichtenstein a generál Grabe Dyukay, terajší bán Chorvátska.
Rokovali pracujúc vo dne v noci, a pokoj medzi bojujúcimi stránkami uzavreli a podpísali šťastlivo 27. decembra 1805 o 7. hodine ráno.
Rusi sa len 4 dni zdržali v Holíči, keď sa ich cár Alexander 6. decembra okolo 4. hodiny odpoludnia odobral do Sobotišťa k Novému Mestu nad Váhom do Trenčína, potom cez Jablunkov do Peterburgu. Ruská armáda z Holíča načisto odišla 8. decembra 1805. Počas ich prítomnosti, čo sa ruská armáda v Holíči zdržala „v našem chrámě žádných bohoslužeb sme držeti nemohli“.
Lunina na ev. fare a Napoleóna v Holíči Petrovičov rukopis nespomína.