Ešte o Skaličanovi Pavlovi Doležalovi

Ľubomír Ďurovič

0
656

Článok Evy Fordinálovej o P. Jakobeim a P. Doležalovi v 1. čísle tohto ročníka Záhoria by som dopnil o rad ďaších dôležitých súvislostí.

Grammatica Slavico-Bohemica Pavla Doležala z r. 1746 je v mnohých ohľadoch prelomovým dielom vo vývoji i slovenského i českého spisovného jazyka a vlastne tiež vo vývoji porovnávacej slovenskej jazykovedy. Doležal nadviazal na jazykovedné dielo slovenského exulanta Tobiáša Masnicia a Daniela Krmana. T. Masnicius pred presne 300 rokmi v knižke Zpráva písma slovenského (Levoča 1696) chcel po prvý raz ustáliť, ako my Slováci máme „psáti, čísti i tisknouti“, teda netýkal sa toho, ako treba hovoriť. Normou mu bola čeština, akou sa vtedy, po Bielej Hore, už nielen hovorilo, ale i písalo v Prahe, tzv. „obecná čeština“. Teda napr. horkí mlíko s tátovýho mlejna. –Masnicia o pár rokov neskôr korigoval jeho synovec, enajelický superintendent na Myjave Daniel Krman. Krman vo svojich rukopisných gramatikách fakticky odmietol ako vzor jazyk Prahy, oprel sa o jazyk Kralickej biblie, ktorý má byť spoločným jazykom Slovákov i Čechov a pomenoval tento jazyk „lingua slavico-bohemica“, jazyk slovensko-český. Tento pojem používali potom, najmä evanjelici, po celé XVIII. storočie: presne o tomto slovensko-českom jazyku hovorí napr. Matiáš Bel vo svojej často citovanej chvále nášho jazyka. Toto je vôbec prvý raz v dejinách, keď sa do jedného spojilo meno Slovákov a Čechov, tento raz so Slovákmi na prvom mieste.
Skaličan Pavel Doležal nadväzuje na Krmana a je takto tretí v tejto „štafete“ s cieľom ustanoviť podobu slovenského spisovného jazyka. Jeho Grammatica Slavico-Bohemica, o ktorej píše E. Fordinálová, má v podtitule veľmi výrazne, že v tejto slovensko-českej gramatike sa „podrobne skúma (insinuatur) rozdiel medzi dialektom Čechov a dialektom vzdelaných Slovákov (cultiorum Slavorum in Hungaria)“, t.j. jazykom vtedajšej slovenskej inteligencie. A dialekt slovenskej inteligencie je tu v zásade mestský jazyk Skalice. Teda tak isto ako v češtine je tu na ruce, bílý, s nožem, prvňí stůl, byl sem tam, budu tady, ale po slovensky je aj o žákoch, k žákom (oproti českým o žácích, k žákům), se sluhem (čes. se slouhou), v slovenčine Doležal pripúšťa aj tvary ako ovca, vidím ovcu, s ovcau (t.j. s ovcú), oproti českým ovce, vidím ovci, s ovcí, po Doležalovsky je musel sem (čes. musil) atď…
Takto je Pavel Doležal prvý, kto v rámci jedného spoločného spisovného jazyka slovensko-českého jasne rozlíšil jeho podobu českú a jeho podobu slovenskú. Ako som povedal, jeho podoba slovenská je v zásade mestský jazyk Skalice (nie západného Slovenska či Záhoria!: nikdy tu niet tvarov typu byu sem, suza (t.j. slza), ako bolo donedávna vo Vrádišti či Prietržke, a tým menej typu dzedzina ako je od Gbelov ďalej na juh.
Bernolák potom základ jeho spisovnej slovenčiny posunul na východ za Malé a Biele Karpaty a jednoznačne ju oddelil od češtiny. Pravda, Bernolákov pravopis je skutočne viac fonetický, nemá „tvrdé y“, kým Doležal sa prísne drží etymologického pravopisu Českých bratov a iba mäkkosť hlások ď, ť a ň označuje mäkčeňom nad spoluhláskou namiesto českého háčika nad samohláskou e (u Doležala ďeťi, namiesto kralického děti a nášho súčasného deti: Doležal je najdôslednejší, porovn. naše krásne, ktoré sa dá čítať dvojako).
Ale tým sa význam Pavla Doležala nevyčerpáva. Ako teoretik dal Doležal novú klasifikáciu slovensko-českých slovies a podľa prípony infinitívu rozdelil ich na šesť tried. Má teda slovesá na -aťi, -ovaťi, -eťi, -iťi, -íťi, -úťi. Táto nová klasifikácia a vôbec dôslednosť Doležalovej gramatiky nadchli „otca slavistiky“Jozefa Dobrovského, ktorý 50 rokov po Doležalovi prvý začal dvíhať češtinu z hlbokého úpadku pobelohorského.
A tak on, český katolík, osvietený jezuita, prijal do svojej gramatiky češtiny nielen Doležalových šesť slovesných tried (starší z vás sa to ešte v tridsiatych rokoch na gymnáziu učili, v slavistickej literatúre sa táto klasifikácia dodnes používa), ale i Doležalovu kralickú češtinu. Dobrovského teoretický výklad potom Jungmannova generácia rigorózne preniesla do praxe a to platí podnes. A tak české deti (len na východnej Morave je to inak), ktoré podľa svojich rodičov hovoria ty heský hoši/holky maj mlíko z mlejna, musia sa s námahou naučiť písať a občas aj hovoriť ti hezcí hoši (ale ty hezké hoky) mají mléko z mlýna. A netušia, vlastne ani ich učitelia, že za to „vďačia“ v posledných dôsledkoch dômyselnému lingvistickému výkladu slovies u vynikajúceho lingvistu Pavla Doležala zo Skalice.
Pojem lingua slavico-bohemica, ktorý sa používal u slovenských evanjelikov do konca XVIII. storočia, zmenila generácia profesora Juraja Palkoviča na evanjelickom lýceu v Bratislave na „jazyk česko-slovenský“ (občas so spojovníkom, občas bez neho). A tu, v Ústave řeči a literatury československé, pod vedením Palkovičovho námestníka Ľudovíta Štúra sa sformovala štúrovská generácia, ktorá sa potom dohodla s katolíkmi Radlinským, Palárikom a Štefanom Závodníkom (Krátka mluvnica slovenská, v Prešporku 1852) a spoločne ustanovili – vychádzajúc zo Štúrových teoretických prác – jazyk stredoslovenskej mestskej inteligencie za našu dodnes platnú spisovnú slovenčinu.
Na ceste k nej je skalický rodák Pavel Doležal dôležitým medzníkom.