Keramická výroba a jej súčasný stav na Záhorí

Eva Ševčíková

0
1128
O tom, že Záhorie zohralo v dejinách výroby keramiky na Slovensku jednu z najdôležitejších úloh skutočne nemôže nikto pochybovať. Vhodný materiál, dostatok dreva ako paliva, ale predovšetkým historické udalosti podnietili tento druh tradičnej výroby v záhorskej oblasti. Svedčia o tom nielen archeologické nálezy, ale i množstvo historicky mladších fajansových výrobkov, ktoré produkovali na tomto území habánske dielne v 16. a 17. storočí. Po roku 1686, kedy habáni úplne zrušili kolektívny spôsob hospodárenia, začali prijímať do učenia aj príslušníkov domáceho pôvodu. Tak sa fajansové výrobky, pôvodne určené pre šľachtu a mešťanov, postupnou rustikalizáciou stali súčasťou tradičnej ľudovej výroby. Nižšie vrstvy obyvateľstva dovtedy používali vo svojich domácnostiach výhradne úžitkové hrnčiarske výrobky. V druhej polovici 18. storočia vzniklo osamostatnením tovarišov vyučených u habánskych majstrov viacero významných dielní mimo habánskych osád, napríklad v Stupave, Boleráze, Suchej, Malackách. V tomto období ovplyvnila keramickú výrobu tiež známa holíčska továreň na výrobu majolikového riadu, ktorá reagovala na nedostupnosť porcelánu a produkovala módne rokokové výrobky francúzskeho i viedenského štýlu.
Kým ešte v 19. storočí udávali tón keramickej výrobe zväčša rodinné dielne, ktoré vznikli pôsobením habánskych majstrov a ich tovarišov, na súčasnom stave keramickej produkcie západného Slovenska sa donedávna dominantným spôsobom podieľala majoliková výroba v Modre. Okrem nej tu totiž pôsobila škola, ktorá dodnes vychováva pomerne veľké množstvo keramikárov. Vplyv tejto školy možno zaznamenať aj pri mapovaní súčasného stavu keramickej produkcie na Záhorí.
Rok 1989 predstavuje nielen výrazné celospoločenské zmeny, ale zmenil aj život mnohých keramikárov, ktorí využili možnosť osamostatnenia sa a založili vlastné dielne. Veľké množstvo dielní, ktoré vzniklo v tomto období, vysoké ceny výrobkov a menšia kúpyschopnosť obyvateľstva sa stali príčinou, že sa trh s keramikou naplnil a obrovský dopyt predchádzajúceho obdobia vystriedal menší záujem. Konkurencia medzi výrobcami viedla k tomu, že sa každý snaží vyrábať niečo iné, vlastné, špecifické. Viaceré dielne zanikli a v súčasnosti pracuje už len zopár dielní, ktorých výrobky možno považovať za tradičnú fajansovú výrobu.
Jendou z nich je dielňa Petra Lužáka v Záhorskej Bystrici. Jej produkcia sa zameriava výhradne na nápodobu habánskej keramiky, pretože zámerom majiteľa dielne je pokračovať v jej tradícii. Habánsku fajansu považuje za najkvalitnejšiu, najpôvodnejšiu keramiku, ktorá sa kedy na území Slovenska vyrábala. Je samozrejmé, že trh si žiada aj iné výrobky, no aj nádoby, ktoré vznikli na základe vlastných návrhov nesú habánsky dekor. Jeho výtvarná stránka zásluhou maliarky Tatiany Homolayovej, pracujúcej v dielni Petra Lužáka, má vlastný chrakteristický rukopis, vyznačujúci sa jemným stvárnením, ale aj citom pre farby a kompozíciu.
Odlišnú koncepciu má keramikár František Hubek, ktorý žije a pracuje v Zohore. Narozdiel od „habánskej“ keramiky Petra Lužáka jeho keramika pôsobí tvrdším, hrubším, akoby ľudovejším dojmom. Práve snahou o odlíšenie sa a získanie vlastného miesta na trhu začal sa Franitšek Hubek venovať výrobe čiernej zadymovanej keramiky. Napriek tomu, že tento druh výroby existoval v minulosti na Slovensku, nejde tu o náväznosť v zmysle tradície, ale o hľadanie nových špecifických, predovšetkým úžitkových tvarov, ktorých jednoduchosť patrí aj k súčasnému designu.
Pre uvedených keramikárov je charakteristické, že využívajú pri svojej práci aj odbornú literatúru, predovšetkým katalógy a obrazové publikácie o kreamike, z ktorých čerpajú námety a vzory pre svoju prácu. Prejavuje sa tak ich záujem o zachovanie určitej kvality a čistoty výrobkov a zároveň zmysel pre tradíciu. Jedná sa síce častokrát o nápodobu, ale v kladnom zmysle tohto slova.
Podobným typom výrobcu je Vlastimil Havlíček z Perneku. V jeho práci zohráva významnú úlohu fakt, že veľká časť jeho produkcie modranských a dechtických vzorov je určená pre ÚĽUV. Súčasťou jeho výroby sú tiež jednoduché úžitkové výrobky určené dnešným spotrebiteľom. Vlastimil Havlíček vytvoril tiež niekoľko zaujímavých figurálnych prác, ktoré svedčia o jeho výtvarnom talente a porozumení pre hlinu ako veľmi tvárny a pôsobivý materiál.
Do celkového prehľadu keramickej tvorby na Záhorí patrí aj dielňa, ktorej majiteľmi sú manželia Húškovci v Sekuliach. Majiteľ dielne – Jozef Húšek, na rozdiel od predchádzajúcich keramikárov, získal odborné vzdelanie na južnej Morave. Iné vzdelanie a neskôr aj práca v keramickom priemysle viedla k odlišnému poňatiu keramiky, a to najmä v jeho úžitkovej podobe. Sekulská dielňa sa zamerala na výrobu kameniny, ktorá plní náročné požiadavky súčasného spotrebiteľa. Nadväzujú na tradíciu v tvaroch blízkych ľudovej úžitkovej hrnčine, ale aj iných úžitkových predmetoch zachovaných v múzeách a domácnostiach na Záhorí. Pretože majitelia dielne sledujú pozorne trh a snažia sa vyrábať kvalitné výrobky, tohto druhu na Slovensku ojedinelé, majú pomerne veľký obchodný úspech a svoju výrobu neustále rozširujú. Charakteristickým znakom sekulských výrobkov je svetlo hnedá piesková farba s hnedým melírovaním a hnedým dekorom.
V sekulskej dielni možno vidieť pomyselnú hranicu medzi dolným a horným Záhorím, ktorá sa v keramike prejavuje vplyvom dvoch rôznych oblastí. Napriek tomu, že sa jednalo o jeden región v minulosti osídlený habánmi, pod vplyvom rôznych historických a spoločenských udalostí nie je dnes jednoliaty. Južná časť sa dostala do sféry vplyvu modranskej školy, severná má bližšie k južnej Morave. Väčšina keramikárov, ktorí tu v súčasnosti pracujú, prešla školením na tamojších školách. Okrem uvedeného Jozefa Húška zo Sekúl je to aj Peter Pollák – majiteľ keramickej dielne v Holíči. Tento absolvent Umeleckej piemyslovej školy v Uherskom Hradišti spolu so svojou manželkou Martou nadväzuje vo svojej dielni na výrobu holíčskej fajansy z druhej polovice 18. storočia. Túto dielňu založili v roku 1984 keramikári manželia Božilovci z Holíča, ktorí pripravili na základe štúdia a odborných konzultácií v múzeách prvé vzorky fajansových nádob inšpirovaných originálnymi výrobkami holíčskej manufaktúry. V roku 1991 sa dielňa transformovala na súkromnú firmu pod názvom Holíčska fajansa a jej majiteľom sa stal Peter Pollák. Dielňa vyrába pomerne široký sortiment výrobkov – servisy, solitéry, darčekové predmety, zložité repliky na objednávku. Okrem predmetov napodobňujúcich výrobky známej holíčskej manufaktúry venujú sa aj vlastnej dekoratívnej a úžitkovej tvorbe.
Ďalším keramikárom tvoriacim na Záhorí je Miroslav Korčák zo Skalice. Má síce stredoškolské výtvarné vzdelanie, nie však v odbore keramika, ale tvarovanie nástrojov na umeleckej priemyslovke v Uherskom Hradišti. Určitú dobu vyrábal senickú keramiku aj pre ÚĽUV, jeho doménou je však viac umelecká a záhradná keramika. V súčasnosti nie je jeho záujmom nadväzovať na tradičnú keramiku, ale venovať sa modernej záhradnej plastike.
Napodobňovaniu habánskej produkcie sa venuje tiež keramická dielňa v Senici pod názvom Habánska keramika Senica.
Keramika, či už hrnčina alebo fajansa, býva považovaná za jeden z najvýraznejších prejavov tradičnej ľudovej výroby. Základným predpokladom k zvládnutiu jej techniky tak, aby bol docielený želaný tvar, farba, povrch, výzdoba, nie je len zručnosť a talent, ale aj znalosť technológie a materiálu. Tradičná západoslovenská fajansa sa stala vzhľadom na svoju výtvarnú kvalitu jedným z najcharakteristickejších prejavov ľudovej výtvarnej kultúry a zároveň sa stala jedným z reprezentantov ľudovej kultúry Slovenska vôbec. Preto sa zásluhou viacerých inštitúcií zachovala jej výroba podnes a napriek tomu, že sa pri jej výrobe používa i najmodernejšia technológia, býva stále považovaná za ešte živú súčasť tradičnej ľudovej kultúry.
Prínosom posledného obdobia je možnosť vzniku samostatných dielní, čo umožňuje väčšiu pestrosť keramických výrobkov, zároveň sa tým zrušil majoritný podiel modranskej Majoliky na trhu a samostatní výrobcovia nie sú nútení pracovať len ako výrobcovia pre ÚĽUV. Konkurencia a trhová ekonomika však núti výrobcov prispôsobovať sa požiadavkám zákazníkov, preto sú „donútení“ častokrát vyrábať tovar, korý by za iných okolnotí zrejme nevyrábali. U niektorých je však cítiť snahu „vychovávať“ zákazníka a naučiť ho ctiť si tradičné výrobky s ich tradičným tvarom a dekorom. No majolikový tovar sa stáva v poslednom období veľmi drahou záležitosťou a pretože sa jedná vzäčša len o dekoratívne predmety, stávajú sa ich konzumentami len zámožnejšie vrstvy alebo zahraniční turisti. Treba však oceniť úsilie všetkých tých výrobcov, ktorí napriek náročným ekonomickým podmienkam si kladú za cieľ vyrábať kvalitné výrobky a sú dôstojnými pokračovateľmi tradície západoslovenského džbánkárstva.