Jazyk mesta a spisovné jazyky Slovákov

Ľubomír Ďurovič

0
654

/Text je časťou referátu prof. Ľ. Ďuroviča z konferencie „Mesto a jeho jazyk“, Bratislava, september 1998./

V retrospektívnom pohľade na historické spisovné jazyky – Doležalov slovensko-český, Bernolákov a pôvodný Štúrov – zreteľne aspoň dva vychádzajú z reči slovenských miest.
Doležalova lingua slavico-bohemica, v popísanej ideálnej podobe jej slovenského „dialektu“, je založená na jazyku najzápadnejšieho slovenského mesta Skalice a Štúrova norma, pred hodžovsko-hattalovskou reformou, reflektuje typické črty Liptovského Svätého Mikuláša.
Doležalova gramatika popisuje jazyk, nie nutne len písaný, slovenskej inteligencie. Podľa jeho fonetických a gramatických vlastností je to v zásade jazyk mesta Skalice. Popísaná norma je podložená autoritou Matiáša Bela, ktorý bol v Notitia Hungariae aj explicitne napísal, že culte hovoria Vagujhelenses a Szakolcenses a že teda správne po slovensky je Tam sem byl a nie Tam som bou. A v Praefatio k Doležalovej gramatike ten istý Bel píše, že kultivovanie tohto jazyka si vzali za povinnosť /“ad se pertinere existimaverunt“/ okrem rodín z vyššej a nižšej šľachty /čo mohlo byť skôr gesto a captatio benevolentiae/ aj „eruditi“, t.j. vzdelanecké rodiny ako Hrabeciovci, Masniciovci a i.
Že je to v zásade dialekt Skalice, vidno z toho, že u Slovákov Doležal konštatuje absenciu ř, v jeho norme nie sú afrikáty dz, dž a diftongy: ako slovenské sa uvádzajú napr. formy substantív ako Acc.sg. ovcu, I. sg. ovcú, pl. ovcám, ovcách – na rozdiel od českých ovci, s ovcí, ovcím, o ovcích – , I. sg. rohem, pl. k rohom, o rohoch ap.. Vsuvný vokál je vždy e, i u mien, i u slovies ako pukel /hoci pred takto tvorenými slovenskými preteritami varuje/, preteritum je byl sem, měl sem /porovn. skalické mjel sem ap/.
Pravda, Doležalova gramatika je zvratným bodom aj vo vývoji českého spisovného jazyka. Doležal odmietol v „dialectus Bohemorum“ pražskú „obecnú“ češtinu, ktorú Rosa už bol prijal ako potenciálnu súčiastku normy a používal ju promiscue aj vo svojom autorskom texte. A pre ďalší vývoj možno najdôležitejšie: Doležal vypracoval nové príncípy klasifikácie substantív i slovies a tie používame dodnes i my i Česi, pretože aj popísanú normu, aj princípy jej gramatického /paradigmatického/ popisu ako najlepšie výslovne od Doležala bol prijal Jozef Dobrovský (Dobrovský, J., 1940: 14nn).
Toto všetko je vcelku známe. Ukazuje sa však, že celý rad dobre identifikovateľných čŕt tohto istého jazyka slovenskej inteligencie nachádzame v hĺbkovej štruktúre textu z celkom iného prostredia a iného regiónu – vo Valaskej škole Hugolína Gavloviča /vychádzam z diplomatického vydania tohto textu, vydaného Geraldom Sabo v Slavica Publishers, Columbus, Ohio, USA).
V lingvistickom komentári k tomuto vydaniu som bol konštatoval, že Gavlovičov jazyk je vo svojich základných črtách západná slovenčina skalického – nie záhorského! – typu /používal som termín „Morava valley Western Slovak“, sktrátene „WMSlk“/, s istým množstvom pretrvávajúcich českých tvarov /dôsledne celá paradigma typu stavení, aktívne particípium a gerundium prítomné, podraďovacie spojky ap./, ale i so signifikatívnym množstvom hláskoslovných a najmä lexikálnych vlastností slovenských dialektov na východ od Malých a Bielych Karpát, t.j. severozápado- a stredoslovenských. Niektoré z týchto vlastností sú pevne fixované, u iných je kolísanie.
Typické pre Valaskú školu je to, že isté pevne fixované západoslovenské gramatické vlastnosti operujú i slovami jasne najzápadoslovenskými. Je tu napr. obligátna alternácia k/c a g/z v a -deklinácii / v ruce, na noze/: ale tú istú alternáciu má aj stredoslovenské rozprávka – v rozpávce. Morfologickou konštantou Valaskej školy sú západoslovenské/české koncovky -em pre maskulína a -u/ t.j. dlhé -ú / pre feminína: ale tieto isté koncovky majú vždy aj stredoslovenské slová ako klag alebo žinčica /s klagem, s žinčicu/. V N. pl. m. adj. živ. je v slovensko-českej norme Doležalovej česká alternácia typu mnohý – mnozý. Gavlovič dodržiava tento pricíp nielen u slov nárečove nelokalizovaných, ale i v čisto stredoslovenských adjektívach: je teda české palestinští alebo so západoslovenskou alternantou palestinští, ale aj stredoslovenské rovnaký má N. pl. m. anim. rovnacý.
Rovnako sa chová aj slovenská paradigma. Doležalom dosvedčené skalické vsuvné – e- je u Gavloviča dôsledne, a to nielen v pasel, mohel, ale aj v stredoslovenskom prebrdel, t.j. zrejme prebŕdol. V pasívnom particípiu Doležal koštatuje absenciu alternácie pri kmeňoch na -s, -z, pripúšťa alternáciu t/c a nič nehovorí o kmeňoch na -d. Vo Valaskej škole je skutočne len nabruseny, pri strateny je aj straceny a vedľa nasadeny je aj prebudzeny so stredoslvoenskou či severozápadou alternáciou d/dz. Tá je pravidlom u imperfektív typu wchadzat, wchadzaj. Veľmi signifikatívne je sloveso mať, ktoré má popri mít častejšie tvary met, mel, t.j. západoslovenské / skalické mjet, mjel.
Tieto- ako príklad vybrané – fakty treba kultúrnohistoricky interpretovať. Gavlovič bol poľského pôvodu, celý svoj život strávil vo františkánskych kláštoroch a školách na Považí, t.j. na východ od Bielych Karpát, v oblasti nárečí, ktoré uvedené vlastnosti nemajú. To znamená, že jazyk, ktorým je napísaná Valaská škola i celá jeho ostatná tvorba, sa musel naučiť v prostredí týchto františkánskych kláštorov: ak je to tak, potom to znamená, že tento variant slovensko-českého spisovného jazyka slovenskej inteligencie bol spisovným jazykom tohto prostredia. Pre túto hypotézu hovoria aj mne dostupné ukážky kamaldulského prekladu Biblie, kde sú tak isto tvary výslovne západosvenské/skalické, napr. na poloch, t.j. na poliach.
Pravopis Valaskej školy sa zásadne líši od upraveného kralického pravopisu Doležalovho. Nemožno teda predpokladať, že by sa Gavlovič bol spisovne učil z Doležalovej Gramatiky. Ale v Skalici bol dôležitý františkánsky kláštor, ku ktorému patrila aj nejaká forma učilišťa. Prijateľným výkladom zhôd jazyka Gavlovičových spisov, Doležalovej gramatiky a snáď aj kamaldulskej Biblie by mohlo byť to, že všetky nejakým spôsobom reflektujú to, čo Doležal menuje „dialectus cultiorum Slavorum in Hungaria“, teda jazyka slovenských vzdelancov v polovici XVIII. storočia.
Doležal je pre slovenskú i českú gramatikológiu centrálny inovátor, jeho klasifikácia podstatných mien i slovies sa temer bezo zmien používa dodnes. Máme teda právo brať vážne i jeho výrok na titulnom liste gramatiky, že tento jazyk poznával iugi observatione- pilným pozorovaním jazyka svojho vzdelaneckého okolia, najmä vo svojom rodnom meste: a tento vzdelanecký jazyk sa potom rôznymi spôsobmi mohol dostávať do iných častí Slovenska.

Literatúra:
Dobrovský, Josef: 1940, Podrobná mluvnice jazyka českého v redakcích z roku 1809 a 1819 (Spisy a pojevy Josefa Dobrovského, sv. IX.), Praha.
Ďurovič, Ľubomír: 1988, „The Language of Walaska sskola“, in: G.J.Sabo (ed.), Hugolín Gavlovičs Valaská škola, Slavica Publishers, Columbus (Ohio), s. 655-730.
Ďurovič, Ľubomír: 1992, „Atlas slovenského jazyka a jazyk mesta“, in: Studia z dialektologii polskiej i slowiaňskiej (Jezyk na pograniczach, 4), Polska Akademia Nauk – Instytu slowianoznawstwa, Warszawa, ss. 69 – 73.
Ďurovič, Ľubomír: 1993, „Začiatky spisovnej slovenčiny v XVII. a XVIII. storočí“, Slovenské pohľady, 109, č. 3, ss 88 – 101.
Ďurovič, Ľubomír: 1998, „Slovenská vývinová línia spisovnej češtiny“, in: Pocta 650. výročí Univerzity Karlovy v Praze, I. díl, Filozofická fakulta Univerzity Karlovy, Praha, ss. 43 – 52.
Jóna, Eugen: 1978, „Pavel Doležal a jeho gramatika“, Slovenská reč 43, ss. 257 – 266.