nedeľa, 4 mája, 2025
Úvod Autori Príspevky od Andrej Hollý

Andrej Hollý

Andrej Hollý
575 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Vianočné pečivo

0
Veľmi dôležitú úlohu vo vianočných zvykoch prevažne roľníckej kultúry obyvateľov Záhoria zaujímali aj obradové jedlá ,medzi nimi zvlášť pečivo. Na vianočnom stole nesmel chýbať pokrm každodenný – kvasený chlieb z pšeničnej a ražnej múky, ktorému sa po celý rok a na Vianoce zvlášť prejavovala veľká úcta.
Štedrá večera sa začínala oblátkami , ktoré predstavovali nekvasený chlieb. Jedli sa s medom a cesnakom, ktorý ako apotropajná rastlina chránil človeka proti zlým silám. Oblátky so zapečenou petržlenovou vňaťou podávali pred štedrou večerou aj dobytku tiež v zmysle zabezpečenia zdravia a ochrany pred zlými silami. Oblátky už niekoľko týždňov pred Vianocami piekol učiteľ, ktorý obyčajne zastával aj funkciu rechtora. Do jednotlivých domácností ich roznášali žiaci, ktorí zároveň vyberali preňho časť obcou dohodnutej odmeny v naturáliách / strukoviny, mak / – tzv. zosyp.
V zbierkach Záhorského múzea v Skalici sú uložené ručne kované nožnice na pečenie oblátok na otvorenom ohnisku s kruhovými platničkami zo Sobotišťa z prelomu 19. a 20. storočia. Na jednej z platní je rytý obrazec s motívom Baránka Božieho so zástavou víťazstva nad smrťou, symbolizujúceho zmŕtvychvstalého Krista. Celý obrazec je uzatvorený v ornamentálnom kruhu s motívom tulipánov a úponkov. Na druhej platni je rytý obrazec rakúskej dvojhlavej korunovanej orlice, na základe čoho predpokladáme, že nožnice pochádzajú z niektorej rakúskej kováčskej dielne a boli do Sobotišťa privezené.
Ďalším vianočným obradovým pečivom , ktoré nesmelo chýbať na štedrovečernom stole, bol pletený oválny koláč – calta. Pletené koláče súvisia, tak ako motívy ružíc , s indoeurópskym kultom slnka a predstavujú blahobyt – požehnanie. Pletené calty postupne nahrádzali vianočky pečené v keramických glazovaných formách s náznakom pletenia, zhotovovaných vytláčaním pomocou matríc. Takýto postup umožňoval pripravovať pečivo z jemnejšieho cesta ochuteného hrozienkami. Keramické formy na vianočky sú tiež súčasťou fondu E Záhorského múzea.
Na štedrovečernom stole nesmelo chýbať ani obradové jedlo pripravené z koláčového pečeného cesta – makové pupáky. Cesto sa najprv vytvarovalo do šúľkov, ktoré sa upiekli a potom pokrájali na kúsky , na mise sa sparili horúcim mliekom ,posypali makom a poliali medom rozpusteným vo vode. Rýchle zväčšovanie objemu pupákov a maková posýpka predstavovali rast hospodárstva a rozmnoženie majetku.
Do repertoáru vianočného pečiva postupne už od konca 19. storočia prenikajú z mestského prostredia pod vplyvom časopisov, tlačených receptárov, ale aj skúseností získaných v službe v mestských domácnostiach hlavne vo Viedni, ale aj v Bratislave a Hodoníne a neskôr aj v školách gazdinského zamerania na Morave a v Skalici rôzne druhy jemnejšieho maslového, medového a orechového drobného pečiva pečeného vo formách alebo vytláčaného z foriem. Keďže glazované keramické formy pochádzali z tradičných hrnčiarskych dielní, aj hlinené matrice , ktoré sa používali na zhotovovanie foriem, motivicky vychádzajú z tradičnej symboliky. Prevládajú v nich tvary hviezdic, ružíc, listov, sŕdc, podkov, rýb a vtáčkov a podobne. Vo veľkej miere ide o symboly slnka, života, rastu, zdravia a šťastia.V starších i novších formách vianočného pečiva možno vysledovať prelínanie a vrstvenie vegetatívnych, solárnych, zoomorfných a kresťanských motívov, čo súvisí s vývojom duchovnej podstaty zvykov sústredených na obdobie Vianoc.

Archeologický výskum rímskej stanice v Stupave Ivan Staník

0
Rímska stanica nad Stupavou v polohe Kopec patrí k náleziskám, o ktorých písal už Matej Bel. Neskôr tu podnikali krátkodobé výkopy miestni vzdelanci, no až v 20. storočí sa vďaka výskumom A. Gnirsa a V. Ondroucha lokalita dostala do povedomia verejnosti i odborníkov.
Výstavbu menšej pevnosti nad dnešnou Stupavou zahájili Rimania v polovici 2. storočia. Nevysokú vyvýšeninu, na ktorej stála menšia germánska osada, si vybrali vďaka strategickej polohe na trase dôležitej obchodnej Jantárovej cesty, spájajúcej už od praveku Pobaltie so Stredomorím. Z pevnosti kontrolovali veľkú časť Záhoria a Bratislavskej brány. V prípade potreby nebolo problémom nadviazať vizuálny kontakt /napr. ohňovými signálmi/ s Carnuntom, vzdialeným asi 30 km. Na vyvýšenine postupne vznikol rozsiahly dvorec, chránený obvodovým múrom 70 x 70 m v strede stála tzv. veliteľská budova s 20 miestnosťami a ústredným dvorom /átriom/. Niektoré miestnosti vykurovali kanálikmi, ležiacimi pod maltovou dlážkou. Steny zdobili farebné omietky s geometrickými vzormi červenej, žltej, modrej a zelenej farby. V juhozápadnom nároží komplexu stáli kúpele s bazénmi pre horúcu a vlažnú vodu. Rimania ich nevyužívali len z hygienických dôvodov, ale predovšetkým kvôli otužovaniu: v strednej Európe totiž často trpeli zdravotnými problémami. V opačnom, juhovýchodnom rohu sa nachádzala veľká vodná nádrž. Zdrojom vody bol zrejme dážď, alebo ju dovážali z blízkeho potoka, pretože studňu sa zatiaľ objaviť nepodarilo. Pevnosť plnila nielen vojenskú, ale aj obchodnú a hospodársku funkciu. V súčasnosti tu prebieha už vyše jedno desaťročia komplexný revízny výskum Archeologického múzea SNM v Bratislave. Jeho cieľom je nielen pripraviť podklady pre plánované múzeum v prírode, ale aj získať ďalšie poznatky o historickom a stavebnom vývoji tohto antického komplexu. Ak by sme mali v krátkosti zhrnúť prínos vykopávok, treba upozorniť najprv na skutočnosť, že sa podarilo objaviť niekoľko germánskych objektov, ktoré tu stáli ešte pred príchodom Rimanov. Zároveň sa ukázalo, že pôdorys, odkrytý V. Ondrouchom, patril vlastne len najmladšiemu stavebnému komplexu vybudovanému na lokalite. V počiatočnom období vybudovali Rimania v Stupave menšiu, pravdepodobne fortifikačnú stavbu, z ktorej sa však zachovalo len málo stôp. Neskôr tu stála pozdĺžna viacpriestorová budova s dvorom a až v záverečnej fáze vznikol komplex, odkrytý svojho času V. Ondrouchom. Tento komplex slúžil svojmu účelu pravdepodobne do konca 3. stor. Svedectvom zániku stanice je aj múr, sklopený v celistvosti do átria. Dodnes sa z neho zachovala časť s dvoma okennými otvormi. Ide o vôbec prvý priamy doklad nadzemnej architektúry doby rímskej nájdený severne od Dunaja. V súčasnosti je nález konzervovaný v Štátnych reštaurátorských dielňach v Bratislave. Okrem nových poznatkov o stavebnom vývoji rímskej stanice prináša výskum aj mnoho cenných archeologických nálezov. Okrem keramiky sú to predovšetkým fragmenty sklenených nádob, dovážané až z Itálie, mince, drobné bronzové kovania, zbrane, kovové časti výzbroje /napr. krúžkový pancier/ a pod. Súčasťou výskumu je aj sledovanie okolitej krajiny. Vďaka tomu sa podarilo zistiť, že v užšom i širšom okolí stanice žili Germáni. Najpozoruhodnejším je objav zlatníckej dielne, odkrytý na poli severozápadne od Stupavy. Ale Germáni žili aj v tesnom susedstve pevnostných múrov, ako svedčia spodné časti príbytkov, preskúmané na poli miestneho obyvateľa p. Morávka.
Výsledky výskumu v Stupave zaujali nielen domácich, ale aj zahraničných odborníkov. K ich každoročným návštevám pribudol aj archeológ E. Vrba z ďalekého Bostonu v USA, ktorý si ako tému dizertačnej práce vybral práve vzťah Germánov a Rimanov v Stupave. Treba preto dúfať, že výskum rímskej stanice, ktorý každoročne zápasí s rôznymi problémami, sa dočká ocenenia aj doma a Archeologické múzeum SNM sa dožije výraznejšej spolupráce kultúrnej verejnosti Stupavy i celého Záhoria.

80. výročie založenia Vzdelávacieho spolku M.R.Štefánika v Sobotišti

0
S tým, že Sobotište bolo centrom slovenských habánov sa často stretávame v článkoch uverejnených v rozličných časopisoch. Darmo by sme však hľadali zmienku o tom, že tu pred 80 rokmi bol založený azda prvý slovenský vzdelávací spolok na Záhorí.

V tej dobe združovala obec tri rôzne etniká, ktoré sa od seba líšili nielen národnosťou, ale do panovania Márie Terézie i náboženstvom. Domáci slovenskí obyvatelia boli katolíci, alebo evanjelici a.v., habáni anabaptisti a Izraeliti, ktorých tu žilo asi 500, boli samozrejme náboženstva židovského. Všetky tri etniká žijúce v spoločnej obci boli na seba odkázané vzájomne sa ovlivňujúc svojou kultúrou. Habáni žili v Habánskom dvore svojským spôsobom života, držiac sa starých prinesených tradícií a nemčiny /i keď už veľmi skomolenej/ ako svojej hovorovej reči, domáci Slováci oboch konfesií sa držali ako slovenské etnikum, Židia sa vždy prikláňali k vládnucej vrstve používajúc ako hovorovú reč najmä nemčinu, alebo na druhom mieste maďarčinu. Každé etnikum malo vlastnú školu, židia dokonca i vyšší typ školy vychovávajúcej tzv. búcherov /od nemeckého slova das Buch – kniha/. Boli to akýsi poloduchovní, ktorí na malých dedinkách v menších komunitách, vysluhovali niektoré náboženské obrady. Neboli to rabíni, ale tak ako u kresťanských náboženstiev akýsi „rechtori“. Habáni sa časom rečove asimilovali a po svojej rekatolizácii v 18. storočí prešli úplne na stranu domáceho slovenského obyvateľstva zachovávajúc si však naďalej svoje tradície a zvyky. Hoci sa ich mládež začala schádzať so slovenskou časťou mládeže pri rôznych zábavách a podujatiach, nebolo medzi nimi zjednocovacieho fenoménu, ktorý by pritiahol k sebe obe etniká a obe kresťanské konfesie. Tieto rozdiely pretrvávali až do utvorenia Česko-Slovenskej republiky.
Nová republika potrebovala, aby sa školská výučba, práca v oboch farnostiach i na Obecnom dome, niesla v slovenskom duchu. Aby sa slovenský živel ujal, bolo treba zmeniť mentalitu niektorých ľudí. Veľkým šťastím v poprevratovej dobe bolo, že na evanjelickej fare bol potomok starých slovenských vlastencov vdp.Miloš Beblavý a na katolícku faru sa dostal kapucín vdp.Štefan Ivičič, tiež hrdý slovenský vlastenec a vysokotolerantný človek. Bez rozdielu konfesionality sa stal veľkým priateľom svojho evanjelického kolegu a s ktorým sa denne priateľsky schádzali na niektorej fare. Na Štátnu školu nastúpili slovenskí učitelia medzi nimi i notárov syn habán Alexander Čederle, na jednotriednu katolícku habánsku školu za správcu a zároveň za rímsko-katolíckeho organistu bol zvolený Seničan Jozef Hallon, ktorý sa vrátil z ruských lérií, na evanjelickú školu práve v dobe prevratu nastúpil učiteľ Jozef Oberuč, ktorý sa stal svedkom povestného sobotišského rabunku. Všetci títo slovenskí inteligenti vytvorili veľmi priateľský kolektív, aký obec vtedy najviac potrebovala. Popri svojich pracovných povinnostiach organizovali vo voľnom čase spoločné výlety do blízkeho okolia o čom svedčí veľa starých dobových fotografií, za ktoré vďačíme fotografistovi pánovi Praženkovi, ktorému sa netiažilo vláčiť ťažký aparát na sklenené platne po rozličných kopaniciach. Sobotišským notárom bol za maďarskej vlády tuhý Maďar akýsi p.Klein, ktorý mal veľa na rováši u chudoby obce a kopaníc. V čase vojny sa veľmi surovo správal hlavne k vojenským vdovám a ženám vojakov. Keď sa sťažovali, že nemajú z čoho žiť posielal ich „napásť sa“, preto sa niet čo čudovať, že počas prevratu ho ľudia napadli a hnali na lúku, aby sa napásol i on. Od najhoršieho ho zachránil jeho podnotár Pavol Čederle pochádzajúci zo slovenskej vlasteneckej habánskej rodiny. Keď prišli páni zo Senice inštalovať nového notára a pýtali sa ľudí koho chcú za notára zazneli jednohlasné výkriky: „My chceme Paliho Čederleho!“ Takýmto spôsobom i Obecný úrad prešiel do slovenských rúk. Slovenskí vlastenci, ktorí sa dostali na čelo obce ihneď začali organizovať v mestečku slovenský život. Iniciatívy sa ujal evanjelícky farár vdp.Miloš Beblavý. Ešte v novembri 1919 zvolal občanov oboch konfesií, aby si založili „…taký spolok, ktorý by nebol medzí vierovyznaní stiesnený, ale ktorý by bol prístupný každému kresťansky a s Česko-Slovenskou republikou čestne zmýšľajúcemu človekovi.“ Toto si vyžadoval duch času v slobodnom Slovensku. Obyvatelia oboch konfesií sa dohodli, že si založia kultúrny vzdelávací spolok pod názvom VZDELÁVACÍ SPOLOK MILANA RASTISLAVA ŠTEFÁNIKA V SOBOTIŠTI. Zakladajúca schôdza spolku bola 6.novembra 1919 v evanjelickej škole a už 15.novembra bolo zvolané Zakladajúce valné zhromaždenie, na ktorom sa dohodli na Stanovách, ktoré poslali vrchnosti do Nitry. Pretože sa stratili museli byť zaslané na schválenie druhý raz. Za predsedu spolku bol zvolený Ján Havlík, za podpredsedu Jozef Hrbáček, za pokladníka zvolili vedúceho Potravného družstva Jána Gabriela – odborníka na financie, za zapisovateľa Michala Kukliša a Karola Fojtlína, knihovníkom sa stal Karol Zelenka. Hoci sa do neho prihlásilo 120 členov, ktorí zaplatili po 10 korún členského príspevku, získali nejaké financie, ktoré však na prevádzku nestačili. Aby svoje financie vylepšili, začali s nacvičovaním divadiel a rozličných kultúrnych podujatí. O celej činnosti spolku sa dozvedáme zo zachovanej knihy zápisníc. Dohodli sa spolu na osvetovej činnosti a na pravidelných mesačných schôdzach, na ktorých sa konali rôzne prednášky, recitácie, čítanie slovenskej literatúry ap. Takto pmaly sa všade udomácňoval slovenský život. Zo zápisníc, ktoré písali z každého stretnutia, predseda každoročne spisoval Výročnú správu do knihy zápisníc, ktorú nazývali „Predsedova správa“. Našla sa v pozostalosti posledného predsedu p. učiteľa M.Drgonca a poslúžila mi spolu s fotografiami mojich rodičov, ktorí sa na tejto kultúrnej činnosti v Sobotišti zúčastňovali. Každoročne sa konalo Valné zhromaždenie, na ktorom volili spolkových funkcionárov, prejednávali finančnú situáciu a hodnotili svoju činnosť za uplynulý rok. Týmto aktom skladal predseda „počet zo svojho vladárenia“. Na základe malej knižnice, ktorú prevzali z evanjelickej školy, začal spolok budovať vlastnú knižnicu. Na jej dopĺňanie venovali každoročne niekoľko sto korún. Za dva roky činnosti mala už 300 zväzkov. Odoberali i noviny „Slovenský denník“ a český „Venkov“. Dali si zhotoviť spolkovú zástavu a vlastnú pečiatku, ktorú prezentujeme. Hybnou silou spolku sa stal mladý učiteľ Jozef Oberuč. Založil kapelu, ktorej primášom sa stal učiteľ Štátnej školy Alexander Čederle. Ďalšími účinkujúcimi boli Samuel a Karol Fojtlínovci, Karol a Juraj Zelenkovci, Ferdinand Fekete, a učiteľ Karol Šaško. Sám hral na basu. Viedol i tanečnú skupinu s ktorou nacvičoval vtedy povestnú BESEDU. Slovami „päta, špička, celá noha“ učil tanečníkov ako majú klásť nohy pri jednotlivých častiach /zo spomienok mojej mamky/. Pokračoval v divadelnej činnosti s ktorou začal ešte pred založením spolku. V januári v roku 1919 nacvičil hru KUBO v ktorej hlavnú úlohu hrala notárova dcéra Marienka Čederlová. Záujem občanov bol veľký, účasť pri jej predvedení bola bohatá. Brat učiteľa Oberuča, poslucháč techniky a šikovný výtvarník, ktorý sa prisťahoval do Sobotišťa im maľoval divadelné kulisy. Keďže nemali vlastnej klubovej miestnosti, podarilo sa im etablovať v kaštieli. Medzi dvomi miestnosťami, ktoré im pridelili, zrušili priečku, postavili javisko a zakúpili stoličky a lavice. Tu hrávali divadlá, poriadali prednášky, schôdze ap. Od samého začiatku založenia spolku túžili mať vlastnú budovu, preto hromadili korunku ku korunke. Usilovne necvičovali divadlá, poriadali spoločenské strednutia a zábavy, pri ktorých podávali i večere, ktoré neúnavne zdarma pripravovali sestry Hurbánkové. Finančne im prispeli i sobotišskí „Amerikáni“, z ktorých niektorí boli členmi spolku. V roku 1932 mali nazhromaždenú už takú hotovosť, že mohli začať s výstavbou. Pozemok pod budovu im poskytla obec. Veľa práce vykonávali brigádnicky. Pracovali pri murároch a tesároch, majitelia záprahov dovážali zasa zdarma materiál ako štrk a piesok. Za účasti mnohých hostí, dokončená a účelovo postavená a zariadená budova bola 3.septembra 1933 odovzdaná verejnosti. Spolok úspešne účinkoval až do roku 1938. Posledná správa predsedu zapísaná v knihe zápisníc hovorí však už o neprajníkoch, nepriateľoch, slabej návštevnosti a ľahostajnosti. Schyľovalo sa k jeho rozpadu. Na poslednom, mimoriadnom valnom zhromaždení zvolanom na 26.XI.1938 sa zúčastnilo 72 členov, čo bol podľa Stanov dvojtretinový uznášania schopný počet. Všetci jednomyselne a jednohlasne odhlasovali rozpustenie spolku. Keďže spolok vlastnil zariadenú budovu i určitú finančnú hotovosť, zhromaždenie muselo rozhodnúť ako s týmto majetkom naložiť. Predsedajúci pán Mikulecký navrhol, aby sa celý majetok venoval evanjelickej a.v. cirkvi, lebo zastúpenie katolíkov bolo veľmi malé už i pri výstavbe budovy, čo bolo jednohlasne prijaté. Po určení likvidátorov, ktorými sa stali Samuel Dobrucký a Belo Beblavý, sa Pavol Mikulecký so slzami v očiach s členstvom rozlúčil. Aby sme zadosťučinili tým, ktorí spolok po celé roky viedli, uvedieme v chronologickom slede aspoň ich mená: 1919-1920 Ján Havlík, 1921 Ján Chodúr, 1922 Pavel Kožík, 1923 Pavel Mikulecký, 1924-1927 Ján Mertel, 1928 Pavel Mikulecký, 1929-1932 Jozef Oberuč, 1933-1934 Pavel Šteffek, 1935-1937 Michal Drgonec. Krajinský vestník pre Slovensko priniesol 1.II.1939 správu, že 3.júna 1931 bol pod číslom 394.476/8/38 Vzdelávací spolok Milana Rastislava Štefánika v Sobotišti vymazaný z registra spolkov.
Budova spolku bola ďalej evanjelickou cirkvou využívaná na kultúrne i cirkevné podujatia. Aby ju štát neskonfiškoval na politické účely, premenovali ju na EVANJELÍCKY DOM. Pod týmto názvom slúžila evanjelikom až do roku 1958, kedy bola novým režimom skonfiškovaná. Hlavní aktéri spolkovej činnosti vdp.M.Beblavý a riaditeľ evanjelickej školy J.Oberuč boli už skorej preložení na iné pôsobiská. Keďže VDELÁVACÍ SPOLOK M.R.ŠTEFÁNIKA dlhé roky hlboko zasahoval do kultúrneho života v Sobotišti, nie je snáď na škodu, venovať mu pri príležitosti 80. výročia jeho založenia a 40. výročia likvidácie aspoň túto krátku spomienku.

Ako „prísť na kĺb“ Záhoriu /venované 80. narodeninám fokloristu Cyrila Zálešáka/

0
Jedným z tých, ktorí celý svoj život zasvätili jednej práci a zároveň záľube – folklóru, resp. foklorizmu – je určite Cyril Zálešák, dnes Bratislavčan, pôvodom ale rodák z neďalekého rázovitého Horňácka. Narodil sa 4. februára 1920 v Kuželove, kde to v čase jeho detských rokov doslova folklórne „vrelo“ a vlastne dodnes sú ľudia tohto regiónu verní odkazu významných rodákov z tohto výrazného kúta moravsko-slovenského pohraničia, či už to boli výtvarníci, básnici alebo muzikanti.
Z ľudovej školy v Kuželove (1926-31) odišiel Cyril Zálešák študovať na strážnické gymnázium (1931-39), v roku 1939 nastúpil na Filozofickú fakultu Masarykovej univerzity v Brne, ale prestúpil na Prírodovednú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, kde vyštudoval odbor geografia – telesná výchova (1940-45). Ako študent gymnázia účinkoval v študentskom súbore spolu s neskôr legendárnym primášom Slávkom Volavým a potom vo folklórnej skupine študentov z Velkej nad Veličkou ako spevák, hudobník a napokon tanečník. Po ukončení vysokoškolských štúdií nastúpil na Povereníctvo školstva a kultúry v Bratislave do telovýchovnej sekcie, kde začali aj jeho prvé výskumy tanečných tradícií, v roku 1950 mu vyšla prvá publikácia Horňácky odzemok a verbunk a o tri roky neskôr Pohronské tance. O týchto aktivitách sa dozvedel dr. A. Melicherčík, na pozvanie ktorého odišiel C. Zálešák pracovať do Matice slovenskej, kde sa práve zakladal odbor ľudovej umeleckej tvorivosti a vzniklo tu Ústredie národopisných a tanečných ochotníckych súborov. Jeho pričinením vznikla tiež šatnica krojov pri MS, ktorá najmä v prvých krokoch mnohým folklórnym súborom nesmierne pomohla. Postupným cieľavedomým spoznávaním folklórneho materiálu po celom Slovensku vznikla jedna zo základných a doposiaľ neprekonaných publikácií o slovenskom tanečnom folklóre Ľudové tance na Slovensku, ktorú vydalo vydavateľstvo Osveta v roku 1964. V roku 1953 sa odbor ĽUT presťahoval z Martina do Bratislavy, C. Zálešák sa stal vedúcim tanečného oddelenia a v tejto funkcii pôsobil neskôr aj v Osvetovom ústave až do roku 1980. C. Zálešák bol tiež pri zrode časopisu Hudba, spev, tanec v roku 1949, v ktorom pôsobil aktívne dlhé roky a prispieval článkami z výskumov v teréne, o dedinských folklórnych skupinách a súboroch a tiež teoretickými článkami. Od r. 1966 do r. 1990 pôsobil ako umelecký vedúci jedného z najlepších folklórnych telies na Slovensku, v Techniku pri SVŠT.
Počas dlhoročnej tvorivej práce vytvoril úctyhodný počet choreografií (66), scenárov a réžií festivalových programov (47), televíznych scenárov (11). Z nich spomenieme aspoň tie, ktoré sa týkali záhorského regiónu: Zo Záhoria a Myjavska (scenár a réžia programu na Myjavských slávnostiach, r. 1977), Sousedé (scenár a réžia na FF Mikulov, r.1996), Rieka, ktorá rozdeľuje i spája (Myjava, r.1998), Pomoraví (Strážnice, r.1998), televízne scenáre: O mladosti, kráse a láske (r.1978), Veselo na Záhorí (r.1979) – záhorský repertoár súboru Technik, Vjej vjetríčku po dole – pásmo z repertoáru folklórnych skupín Záhoria (r.1979), tance k televíznemu pásmu Záhorácke nocturno, šotyš-polkové tance zo Záhoria k televíznej relácii „A pri tom speve“, choreografie: Ze Záhorá, O mladosti, kráse a láske – 30 min. lyrická tanečná scéna zo Záhoria, Veselo na Záhorí – 30 min. veselá tanečná scéna zo Záhoria, Fašangy – 20. min. tanec zo Záhoria /pre súbor Technik/, Šibačka, Fašiangy na Záhorí, Kopaničiarsky, Ze Záhorá, Šotyš-polky (pre súbor Skaličan). Svoje bohaté skúsenosti z výskumov a z práce s folklórnym materiálom publikoval Cyril Zálešák vo viac ako 240 článkoch, zborníkoch, príručkách, referátoch i samostatných publikáciách, napr. spomínané Ľudové tance na Slovensku (Osveta Bratislava, 1964), Tradičné zvyky na Slovensku spojené s tancami (OÚ Bratislava, 1970), Prehľad slovenských ľudových tanocv (OÚ Bratislava, 1976), Motívy a zostavy pre nácvik slovenských ľudových tancov (OÚ Bratislava, 1977), Folklór na scéne (Bratislava, 1990), Scénická tvář folkloru (Praha, 1995). Zúčastňoval sa na seminároch a konferenciách s referátmi venovanými tanečnému folklóru, napr. O spoločenskej funkcii folklórnych súborov (Poprad 1971), Folklór v amatérskych tanečných súboroch (Východná 1973), Folklórne súbory a skupiny na Slovensku (Strážnica 1975), Zrkadlo folklórneho hnutia na Slovensku (1985), Nositelia pôvodných folklórnych tradícií a ich vplyv na tvorbu súborov (Etnomuzikologický seminár, Stará Ľubovňa 1983), Problémy štylizovania folklóru v amatérskych súboroch (Smolenice 1972), Problematika tvorby v súboroch piesní a tancov na Slovensku (Uherské Hradište 1965), Spoločné znaky vývoja folklórneho hnutia na Slovensku a v ČR od r.1945 (Nitra, Rožnov p.R. 1994).
Články publikoval najmä v časopisoch a v dennej tlači: Hudba, spev, tanec (Klenoty našich tancov: Tanec z Vrboviec, HST 1967), Ľudová tvorivosť (Tanec starobabská z Myjavy, ĽT 1954, Ukľakovaná, ĽT 1954), Rytmus (Figurálne tance z Myjavskej pahorkatiny, R 1970, Sedliacke tance z Myjavskej pahorkatiny, R 1970), Naša práca (Tanec Turkov zo Šaštína, NP 1957), Tanečné listy, Osvetová práca, Kultúrny život, Mladá fronta, Pravda, Práca, Šport.
Na otázku: „Prečo Záhorie?“ nám do redakcie napísal sám jubilant, pán Cyril Zálešák: Môj záujem o slovenský folklór sa zo začiatku orientoval viac na stredné a východné Slovensko, kde som mal možnosť skúmať a popisovať živé a bohaté tanečné prejavy. O tancoch Záhoria sme vtedy v 50. a 60. rokoch nevedeli takmer nič. To sa odrážalo v repertoári „môjho“ súboru Technik, kde som bol choreografom. Záhorie, toto tanečno-folklórne „vákuum“ ma však čím ďalej, tým viac priťahovalo. Nebolo to len preto, že som už v súbore zužitkoval najefektnejšie tanečné oblasti. Môj záujem o Záhorie mal aj iný impulz: jeho folklórnu príbuznosť s mojím rodiskom – Horňáckom. Začiatkom 70. rokov som robil sústavnejšie výskumy po dedinách Záhoria, aby som „prišiel na kĺb“ základnému štýlu a štruktúre cifrovania pri sedliackych tancoch. Okrem dediny Brodské som sa stretol iba s čriepkami týchto tancov, vlastne iba s ojedinelými motívmi mužského cifrovania. Napriek tomu som sa odvážil zrekonštruovať a nacvičiť niektoré záhorské tance – najprv v súbore Skaličan zo Skalice a neskôr v bratislavskom súbore Technik, kde vznikol v priebehu niekoľkých rokov dokonca 45- minútový tematický blok nazvaný „O mladosti, kráse a láske“.

Mlyny na Lakšári Mária Zajíčková

0
Na potulkách Záhorím natrafíme v blízkosti väčších vodných tokov vo vzdialenosti aj niekoľko kilometrov od obcí na zhluky budov, ktoré dnes poväčšine slúžia ako víkendové domčeky. Tak je to aj na Lakšárskom potoku, ktorý pramení v chotári obce Lakšárska Nová Ves, pokračuje smerom na západ, v chotári obce Moravský Svätý Ján sa prudko stáča na juh a v blízkosti obce Malé Leváre vteká do Rudavy, aby s ňou splynul s vodami rieky Moravy. Dnes už zregulovaný potok na svojom strednom toku od Lakšárskej Novej Vsi po Moravský Svätý Ján priberá dalšie vodné prítoky a zvyšuje svoj vodný prietok. V minulosti sa však predieral pomedzi pieskové duny, vytváral v teréne početné meandre, prekonával terénne nezrovnalosti a menil svoju silu. Tak bolo možné pri minimálnych úpravách budovať vodné náhony a stavať mlyny. A práve na tomto úseku vzniklo niekoľko mlynov, z ktorých do dnešných dní niektoré zanikli, no okolo niektorých sa postupne sformovali mlynské osady. Jednou z nich je aj mlynská osada Trajlinky v katastri obce Moravský Svätý Ján, v chotárnej časti Príčné, v lokalite Chmelov kút. Moravský Svätý Ján spolu s inými obcami /Borský Peter, Borský Mikuláš, Kuklov, Lakšárska Nová Ves, Borský Svätý Jur, Sekule, Závod, Buková, Bohdanovce, Bínovce, Malženice/ patril pôvodne k panstvu a hradu Ostrý Kameň. Majiteľ ostrokamenského panstva Michal Czobor daroval už v roku 1595 jeden z mlynov na svojom hradnom panstve Beňadikovi Törökovi, ktorý mal majetky aj v Dojči, väčšinou sa však zdržiaval v Trenčíne. Nemohlo však ísť o mlyn na Lakšárskom potoku, pretože ešte aj v roku 1665 urbár panstva Ostrý Kameň uvádza mlyny v záhorskej časti panstva len v Borskom Mikuláši, Borskom Petri a mlynárske miesto v Kuklove. Právo mlyna /ius molae/ patrilo k regálnym právam. Za právo mlieť vyberal zemepán daň v múke, obilí, neskôr aj v peniazoch. Jeho poddaní mohli mlieť len v mlyne na príslušnom panstve.
Založenie lakšárskych mlynov možno datovať do obdobia prelomu 17. – 18. storočia, keď sa po porážke Turkov začala krajina hospodársky konsolidovať. Zemepáni znovu osídlovali mnohé opustené polia /agri desolati/, ale začali už hospodáriť aj vo vlastnej réžii a zakladať majere. So súhlasom zemepána mohli poddaní zakladať aj tzv. sedliacke mlyny. Tereziánska urbárska regulácia však sedliacke mlyny znovu zaradila k regálu , ale zemepán musel mlynára na príslušnom mlyne v jeho panstve vyplatiť. Poddaní však mohli mlieť v ktoromkoľvek z mlynov podľa slobodnej voľby. V roku 1920 sa na Lakšárskom potoku spomínajú v Lakšárskeuj Novej Vsi dva mlyny, v Borskom Svätom Jure tri a v Moravskom Svätom Jáne dva mlyny – Ševčovičov a Trajlinkov. Ševčovičov mlyn stál bližšie k obci, približne v miestach, kadiaľ dnes prechádza diaľnica. Ešte aj na mapách z 80. rokov 19. storočia sa časť chotára od diaľnice smerom na západ k chotárnej časti Ciglát označovala Pred mlínem, ale mlyn tu už nie je zaznačený. Podľa matričných záznamov sa priezvisko Ševčovič vyskytovalo v Moravskom Svätom Jáne aj v najstarších matričných knihách zo 17. storočia. Možno teda usúdiť, že mlynskú samotu obývala domáca rodina.
Mlynská osada Trajlinky, ktorá leží približne 1,5 kilometra od pozemnej komunikácie Moravský Svätý Ján – Závod proti prúdu potoka bola pravdepodobne založená v druhom decéniu 18. storočia. Po mene sa prvý krát mlynár Trajlínek spomína v súpise mlynov vykonanom Župným úradom Bratislavskej župy v roku 1723. V matričných knihách svätojánskej farnosti do roku 1711 meno Trajlínek nefiguruje. V ďalších knihách z roku 1711 – 1741 sa už vyskytuje 17-krát. Uveďme aspoň niektoré záznamy:
– 21. októbra 1729 bola pochovaná jedenásťročná slabomyseľná Katarína Trajlínková na miestnom cintoríne Michalom Ignácom Miklerom, farárom Jánoch
– v roku 1742 mal pohreb 46-ročný Jakub Trajlínek, mlynár na Lakšári
– 1746 zomrela 86-ročná Dorota Trajlínková
-1741 bol jedným z dvoch svedkov na sobáši Jakuba Brantala a Anny Pavlíčkovej Martin Trajlínek
– v roku 1757 niesli na krst Jozef a Katarína Trajlínkovci malú Marínu Kunštekovú.
Z údajov jasne vyplýva, že mlynárske rodiny udržiavali živé vzťahy s najbližšou farnosťou, do ktorej patrili. V polovici 18. storočia mlelo na potoku Lakšár na zmienenom úseku medzi Lakšárskou Novou Vsou a moravským Svätým Jánom podľa archívnych záznamov už deväť mlynov. Idúc po prúde potoka na prvom hospodáril Jozef, Ján a Juraj Šišulákovci, na druhom Pavol a Ján Valla, na treťom /na Keglevičovskej a Jesenákovskej čiastke panstva/ Martin Sturzik, na štvrtom Juraj, Jakub a Martin Tomkovci, na piatom Jakub Valla, na šiestom Štefan a Ján Húšek, na siedmom Jozef a Martin Trajlínek, na ôsmom Pavol a Michal Ševčovičovci. Južne od Lakšárskeho potoka v katastri obce Závod na potoku Porec, ktorý sa vlieva do Lakšáru bol ďalší mlyn Pavla a Juraja Šišuláka. Okrem mlynárov a ich rodinných príslušníkov žilo na mlynoch aj niekoľko pomocníkov. V čase konania súpisu Trajlínkovci už nevlastnili písomné svedectvo o držbe mlyna, ktoré im bolo vydané ako osvedčenie.
Rod Trajlínek sa do Moravského Svätého Jána prisťahoval pravdepodobne z Lakšárskej Novej Vsi, odkiaľ si podľa ústneho podania previezli aj stodolu s datovaním 1736, ktorá bola v roku 2000 zbúraná, no trám s datovaním súčasný majiteľ zachoval. /Prevážanie dubových konštrukčných prvkov stodôl bolo v oblasti centrálneho Záhoria obvyklé/. Po Jakubovi Trajlinkovi zdedili mlyn Jozef a Martin Trajlinek, pri súpise mlynov v polovici 18. storočia však už nemali písomné svedectvo o držbe mlyna, lebo bolo za neznámych okolností zničené.Kvôli predstave o hospodárskych pomeroch mlynárov v tomto čase uvádzame súpis ich pôdy a dobytka. K majetku Jozefa Trajlinka patrilo 4.5 k.j. lúk. 4 k.j. oráčin, 10 k.j. pieskovej pôdy, 37 jahniat, 40 oviec, 4 kravy, 3 kusy mladého dobytka a 2 voly. Martin Trajlinek vlastnil 6 k.j. lúk, 0.6 k.j. oráčin, 12 k.j. piesčitej pôdy, 4 kravy, 2 kusy mladého dobytka a 2 voly. Podľa panského svedectva kúpil ešte 3 k.j. oráčin od Pavla Doležala v katastri Borského Sv. Jura. Koncom 18. storočia je v urbarskej knihe zapísaný mlynár Ján Trajlínek, ktorý nevlastní v intraviláne žiadnu parcelu, no už vlastní pozemky aj v chotárnych častiach: Pláňava, Posvátna, Peter Lúka, V Čekri, Za kríkopú, Za hacama, Za humny. V roku 1801 dostali Trajlinkovci od Batthyanyiovcov ďaľšiu pôdu v chotárnej časti Za Lakšárem. V pozemkovej knihe z druhej polovice 19. storočia je na Trajlinkoch zapísaných 9 podielov – inskripcií. Ďalší Hladíkov mlyn v katastri obce Borský Sv. Jur musel byť založený neskôr, pravdepodobne na prelome 18. a 19. storočia. V pamäti mietnych obyvateľov sa mlynská samota uchovala pod názvom Šimkovci, odvodenom od nových majiteľov mlyna.
Zo spomínaných mlynov najskôr zanikol Ševčovičov mlyn, neskôr i Sturzikov mlyn a Šimkov mlyn. Okolo viacerých mlynov sa však vytvorili rozsiahlejšie mlynské osady nazývané podľa pôvodných majiteľov: Trajlínky, Húšky, Tomky, Vally, Šišuláky. Osadníci – majitelia inskripcií si tu vybudovali trvalé obydlia a k nim prislúchajúce hospodárske staviská. Zástavba osady Trajlínky je orientovaná v smere JV – SZ. Okrem budovy mlyna a obydlia mlynára tu dodnes stojí ešte zhluk murovaných domov so sedlovými strechami, ktoré boli postavené zväčša v 2. polovici 19. storočia. Zástavbu dopĺňajú kôlne a šopy z dreva. V blízkosti mlyna stojí posledná rozložitá stavba stodoly s pozdĺžnym prejazdom. V sadoch za domami vidieť ešte včelín s doštenými úľmi a časti plotov zhotovených z vetiev stromov výpletom. Na severozápade na konci osady stojí pôvodne drevený kríž druhotne spevnený betónovým driekom a podstavcom postavný z vďaky za ochranu Trajliniek počas prechodu frontu v roku 1945. Väčšinu domov na Trajlinkoch vlastnia v súčasnosti chalupári, ktorí ich viac – či menej udržiavajú v pôvodnej podobe.

Pramene a literatúra:
Mapa obce a chotára Moravský Svätý Ján z 80. rokov 19. storočia. Obecný úrad Moravský Svätý Ján.
Mapa obce a chotára Moravský Svätý Ján z roku 1894, ŠOKA Skalica.
Mapa obce a chotára Moravský Svätý Ján z 30. rokov 20. storočia, ŠOKA Skalica.
Panstvo Ostrý Kameň, panské spisy, kartón č.4 (28).ŠOA Bratislava
ČIŽMÁR,J.: Z histórie farnosti a vedenia matrík. In: ZAJÍČKOVÁ, M., DRAHOŠOVÁ, V.: Moravský Svätý Ján. Skalica 1999, s. 43.
Slovník obci na Slovensku II. Bratislava 1977, s.271.
REBRO, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. Bratislava 1959, s.36-79, 120,
KUŠÍK, M.: Urbár hradného panstva Ostrý Kameň. In:MARSINA, R.- KUŠÍK, M.: Urbáre feudálnycvh panstiev II. Bratislava 1959, s.329-335.
NOVÁK,J.:Rodové erby na Slovensku. Martin 1980, s.73, 253.

Óda na skalický dub

0
Už keltskí druidi uctievali stromy, najmä duby. Verili, že ich korene siahajú do podsvetia, zatiaľ čo kmeň žije v tomto svete a konáre siahajú až do neba. Preto žijú vo všetkých troch svetoch súčasne. Na keltskú úctu k stromom nemožno nemyslieť pri čítaní básnického diela Bohuslava Tablica /1769-1832/, najmä jeho Ody na dub. Dodajme, že ide o ódu na skalický dub. Tablic prišiel ako mladý farár na evanjelickú faru do Skalice k Martinovi Laučekovi roku 1802. Pôsobil tu do roku 1805 a jeho poézia nás oprávňuje domnievať sa, že pobyt v Skalici sa mu páčil /roku 1979 mu venoval pozornosť aj dr. František Buchta v časopise Malovaný kraj a Štefan Moravčík zaradil citáty z jeho state do svojho výberu z Tablicovej poézie Oberanie ovocia, Bratislava 1986/. Zo štyroch zväzkov Poézií /Vacov 1806, 1807, 1809, 1812/ najhodnotnejšie básne obsahujú Poezie I., kam Tablic zaradil aj básne zo svojho skalického obdobia so zreteľnou inšpiráciou skalickým prostredím. A v tomto prvom zväzku nachádzame aj Odu na dub. Zo samotného textu básne by sme mohli nanajvýš vyčítať, že z druidských „troch svetov“, ktoré dub pretína /i spája/, Tablica fascinujú predovšetkým „konáre siahajúce až do neba“, ale z autorskej poznámky pripojenej k básni vieme jednoznačne, že ide o dub, ktorého „korene siahajú do záhoráckeho podsvetia.“ Pri mene „Pongrác“ totiž Tablic poznamenáva: „Pankrác aneb Pongrác, okolo roku 1445 zámek skalický, ješto na tom kopci byl, kde nyní kalvárie stojí, držel, a odtud do Moravy na loupež se svými vybíhal.“ Iste by bolo pre nás zaujímavé, odkiaľ Tablic túto informáciu získal, zrejme v Skalici udržiavanej tradícii. Avšak poznámka sama sa stala literárnohistorickým dokladom o časopriestorovom situovaní básne, ktorá sa zrejme stala inšpiračným prameňom pre ďalšiu ódu – „pieseň“ Na dub od Jána Hollého, hoci jeho „král drev“ bude mať fyzické korene na druhej strane Malých Karpát /v madunickom Mlíči/. Poetické korene má však u Tablica. Aby sme mohli sledovať paralely, uvediem celú Tablicovu ódu:
Vznešený dubě! vážné vysokosti,
Svědku najstarší zlaté předešlosti,
Tobě v májový tento růžový čas Harfy mé zniž hlas.
Ty svým čelem se k oblakům pneš hrdě,
Ač i doráží vicher na tě tvrdě,
Déšti, sněhu i krupám k vzdoru stojíš,
Žerty z nich strojíš.
Když já v hrmavici trnu s celým domem,
Ty se potýkáš s bleskem, také hromem,
Síla tvá tobě, ač tě oheň raní,
Padnouti brání.
Na tvé větvoví ptáctvo přemilené,
Kunštem paláce staví utěšené,
Na něm převděčně přeješ drozdům bydla,
Pinkám i sídla.
V chládku pocestný tvém si odpočívá,
Spí si sladičce, když mu tichý zpívá,
Slavík nad hlavou, raduje se jemu,
Hosti jak svému.
Tu se zmužilý Pongrác zastavoval,
Za Moravu když zlato zkořistoval,
V slavném triumfě vraceje se k hradu
K pokladu skladu.
Tu i hrdina Pálfy radovánky
Přestkvostné držel, pobořil když stánky
Zdobívajících města pyšných Němců,
Dobyv si věnců.

/“Hrdina Pálfy“ – Mikuláš Pálffy, 1546-1600, hlavný veliteľ vojsk v bojoch proti Turkom. Pričinil sa o víťazstvo pri Ostrihome./

U Hollého nejde iba o rovnakú aplikáciu sapfickej strofy /tú napokon použil aj vo viacerých iných ódach/, ale i o priamu aplikáciu motívov:

Koľko rozrostlím do prepasťi dolnéj
Hlbki odbíháš koreňem: na toľko
Víš sa podvíháš a hlavú k ňebeskéj
Obloze blížíš!

/Za povšimnutie stojí fakt o hlbšom intuitívnom vycítení keltského chápania kompozície celku -koľko siahajú korene „do podsvetia!, toľko konáre „do neba“./

Zrejmá inšpirácia je i v týchto veršoch /iba historické reálie Skalice – Pongrác, Pálfy – nahrádza údajmi z madunického okolia/:

Koľko už náhod si prežil: Ti stál si,
Švehla keď v ňeprám ďalekéj osadlí
Hraďbe z lúpežnú družinú okolné
Zbíjal obidla.
Stál aj tenkrát, mimo keď bojovní
Spátki z najmnožšú sa vracal korisťú
Žižka: mongolskích ba pohrom si stálí
Ešče pamatňík.

Čo však mladého Hollého zrejme na Tablicovej óde zaujalo najväčšmi, to boli pôsobivé prírodné obrazy, nielen vzdorovanie víchrom a nečasu, či pretrvávanie v histórii: /Tablic 2. a 3. strofa/, Hollý:

Kolko s už zňésol srďitích fujáka
Víchrov, sňažních slot a búrki vsťeklot!
Koľko blískáňá a krutích vrelého
Od hromu treskov!

Ale Hollého očarúva predovšetkým lyrika pokoja, harmónie: Tablic – 4. strofa, Hollý:

Nad ťebú sladkím veselá sa ptákov
Hudci spíváňím, a beze všech útrat
Svím ňenákladné stavajú k obidlu
Izbi potomkom
.

Resp. Tablic – 5. strofa, Hollý:

Ja tu útrapnéj zbavenému ťerchi
Mílo lehávať, na malú z krásním
Brúbenú vókol jaseňím a bresťím
Lúčinu patriť!

Hoci Hollého óda je širšie koncipovaná /15. strof/, inšpirácia v Tablicovi je očividná. Hádam aj preto, že Hollý len tri roky pred Tablicovým príchodom do Skalice tu študoval v gymnáziu a je veľmi pravdepodobné, že tento, zrejme v Skalici veľmi populárny dub pre svoju starobylosť, sám dobre poznal.Rozhodne vzbudzuje podozrenie toto prirovnanie v epose Svatupluk /7. spev, verše 327-330, „ohromnej postati Britwald“/:

Jak dub nad Moravú, čo ťisíc let rosťel, a hojnú
Ovlažovan ščávú sa ku hvezdním zblížil až uhlom,
Keď vsťeklí uďerí naň víchor, a prudko fučící
Včil sem, včil zase tam ňebotíčním kňíše vršákem:
Zahvižďá a tuhím ratolesťi sa praskotem ozvú.

A oboch básnikov zrejme rovnako očarúvala magická sila dubu ako zdroj životnej energie v prekonávaní času i histórie. Veď Tablic v básni Na odchod Urozené paní Zuzany Laučekové a dcery její téhož jména L.P. 1803 dne 25. mája /keď Laučekova dcéra Zuzana v matkinom sprievode odchádzala do Pešti za svojím budúcim manželom Jánom Šafárikom – bratom P.J.Šafárika/, žalostí nad ich odchodom zo Skalice:

Nic nevážíte sladké radosti, Již v Skalici ste prožily,
Nic proseb toužebných, nic žalosti,
Níž loučící se ranili?

A uvádza do kontrastu krásy skalickej prírody, kde nemohli chýbať duby /zrejme ako symbol zdravej sily/ s nevábnymi a nezdravými peštianskymi nížinami: Zde nebe hrubé duby vývodí, Tam ani psí trn neschodí. Tu kvete vína slavný, plodný rod, Tam ani zdravých není vod. V každom prípade je vzájomná konfrontácia ód oboch básnikov zaujímavá. Pre nás i tým, že obe sú vlastne inšpirované skalickým prostredím.

Literatúra:
1. Buchta,F.: Skalické roky B.Tablica. Malovaný kraj, 1979, č.6.
2. Dielo Jána Hollého III., VIII. – editor J.Ambruš. Trnava1950.
3. Fordinálová,E.: Aký si, Ján Hollý? Bratislava 1985.
4. Na lutnu. Výber zo slovenskej klasicistickej poézie – editor C.Kraus. Bratislava1986.
5. Oberanie ovocia – editor Š.Moravčík: výber a preklad Tablicovej poézie. Bratislava 1986.
6. Tablic,B.: Poezie I. Vacov 1806.

Mlyny na Záhorí

0
Záhorie ako významný kultúrno-geografický región je územím „za Malými Karpatami“. Z kultúrneho hľadiska má viacero výrazných čŕt, ktoré ho pomerne jasne vymedzujú od okolitých etnografických regiónov /nárečie, odev, zamestnanie, folklór/, no svojimi znakmi sa začleňuje do širšej západoslovenskej kultúrnej oblasti.
Ako integrálna súčasť Podunajska bolo Záhorie oblasťou s vyspelou kultúrou, vrátane kultúry technickej. Motor feudálnej techniky – vodné koleso- našlo svoje uplatnenie predovšetkým na vodných mlynoch, ako významných civilizačných prvkoch v kontexte vtedajšieho kultúrno-spoločenského vývoja. Doklad o existencii prvého mlyna z okraja regiónu je už z r. 1238 /Kuchyňa/. Mlynárstvo malo na Záhorí vhodné geografické a hydrologické podmienky na rozvoj, o čom svedčí existencia mlynárskych cechov, inak vzhľadom na chrakter remesla veľmi zriedkavých, a to v Sobotišti, Vrbovom, Myjave i Starej Turej, resp. tzv. Oblastného cechu mlynárov Myjavskej pahorkatiny z r. 1626. Záhorie zasiahlo významne aj do rozvoja technológie mletia.
Zavádzanie mechanického osievania v tzv. pytľovej truhle v 16. storočí vyvolalo na okolí Myjavy vznik špecifického remesla, plátenkárstva, ktoré sa zaoberalo výrobou osievacích rukávov – „pytlíkov“. Mlynárske plátenká v šiestich hrúbkach zhotovovali tkáči na Myjave, vo Vrbovciach, Skalici a Sobotišti. Hlavne v 18. storočí a v prvej polovici 19. storočia nimi zásobovali mlynárov v celom Uhorsku.
Z niekdajšej slávy tunajšieho mlynárstva sa zachovalo len torzo, ale i tieto objekty patria k najvýznamnejším pamiatkam svojho druhu u nás. Mlyny vo svojej stavebnej časti korešpondovali s regionálnou stavebnou kultúrou. Najmä staršie mlyny zachovávali črty podunajského ľudového domu s masívnymi murovanými stenami, vstup zvýraznený „výpustkem“. Pôdorys rozvíjajú horizontálne, ale predovšetkým do výšky vo viacpodlažných mlyniciach. Vzhľadom k charakteru reliéfu krajiny ide zväčša o mlyny so spodným náhonom vodného kolesa.
Takým bol aj masívny murovaný panský mlyn v mlynskej usadlosti v Malackách na potoku Malina, doložený r. 1720. Zriadenie mlyna sa nezachovalo, mlyn s náznakovou rekonštrukciou vodného kolesa bol obnovený spolu s obytnou časťou mlynára pre expozície Mestského múzea.
V Sobotišti ako centre mlynárstva sa zachovalo viacero mlynov, napr. Grézlov valcový mlyn, Zajacov mlyn. Jedinečnou pamiatkou je habánsky mlyn z r. 1739 v komplexe objektov tzv. Habánskeho dvora, ktorý zachováva znaky habánskej architektúry. Z typologického hľadiska ide o vodný mlyn s horným dopadom vody na korcové koleso v otvorenej kolesovni. Technické vybavenie mlyna s valcovými mlecími stolicami je novšie zo začiatku 20. storočia. Zub času, ktorého plynutie symbolizujú slnečné hodiny na štíte mlyna, vážne „nahlodal“ stav celej usadlosti. Obdobná pamiatka na vysokú remeselnú úroveň habánskych vyhnancov – novokrstencov doslova „ľahla popolom“ vo Veľkých Levároch.
Iný charakter majú mlyny v kopaničiarskej oblasti Myjavy, ktorú reprezentujú hlavne mlyny vo Vrbovciach. Najzaujímavejšia je usadlosť Horného Beblavého mlyna v centrálnej časti obce. Mlyn je datovaný na tráme mlynice rokom 1737. V pôvodne kolesovom mlyne s horným náhonom a kameňovým mlecím zložením boli r. 1921 zavedené valcové stolice, čistiace a vysievacie stroje, neskôr i dynamo na výrobu elektriny. V minulosti pri mlyne, ktorý je pod spoločnou strechou s obydlím mlynára, pracovala i pálenica.
Na okraji regiónu v Hradišti pod Vrátnom je usadlosť vodného kolesového mlyna s valcovou mlecou sústavou. Pôvodné vrchové koleso bolo najväčším mlynským kolesom na Slovensku s priemerom asi 6 metrov. Kamenný mlyn z r. 1852 má zachovaný archaický interiér, kameňové šrotovacie zloženie a valcovú stolicu z 19. storočia, vyrezávaná múčnica je datovaná vročením r. 1862. Podobne i rozsiahla mlynská usadlosť v Lopašove je z prvej polovice 19. storočia /r. 1834/. Má lopatkové vodné koleso na spodný náhon a valcové mlecie stolice.
Pozoruhodný komplex objektov z konca 18. storočia tvorila mlynská usadlosť Jozefa Lajdu v Kunove. Pôvodne vodný kolesový mlyn spodový s valcovou stolicou a kameňovým šrotovacím zložením bol spojený s valašskou vodnou pílou. Na vyrezávanom stĺpe mlynice bol i text básne, ktorou bol objekt datovaný: MDCCCLVI – 1856
Mokrá táhne voDa
Celé naše kroky,
na hrubiCh lyteráCh
spatríš naše roky,
ona napomáhá
hrmot náš a pLesky
Ač nás zde postaVil
mlInár Ján…“
V areáli Pálffyovského majetku v Sološnici stál komplex panského mlyna s pílou. Vodný mlyn s kameňovým zložením bol prestavaný v r. 1809, neskôr r. 1880, vodná píla bola prerobená na gátrovú. Známy je aj kolesový spodový mlyn v Kuklove z 18. storočia, mlyn v Lozorne, zrubový mlyn v Šajdíkových Humenciach.
Novšiu etapu vodných mlnov na Záhorí reprezentuje rozsiahla mlynská usadlosť valcového mlyna v Čároch na rieke Myjave. Pôvodne kolesový spodový mlyn z 18. storočia bol prestavaný na alternatívny pohon motorový, resp. elektrický. Malebný, až romantický komplex obytných, hospodárskych a technických stavieb /okrem mlynice i ryhovňa kameňov/ dostal jednotný architektonický výraz v 20. rokoch 20. storočia.
Z hľadiska mlynárskej tradície je Záhorie jedinečné v tom, že sa tu zachoval jediný veterný mlyn na Slovensku. Veterné mlyny boli na našom území aj v minulosti veľmi zredkavé. V Európe sa rozšírili v 10. -13. storočí, u nás poznáme veterné mlyny zo 16. storočia /Skalica/ a najmä z polovice 19. storočia zo Záhoria /Holíč, Skalica, Borský Mikuláš/. Zachovaný „povjetrňák“ v Holíči predstavuje tzv. holandský typ mlyna. Murovaná budova kruhového pôdorysu má na poschodí mlynicu, na prízemí bol byt mlynára. Pohyblivá strecha s vertikálnym veterným kolesom sa podľa potreby natáča do smeru vetra. Posledný „mohykán“ medzi veternými mlynmi bol v 60. rokoch rekonštruovaný, iba s náznakovou obnovou veternej ružice bez vnútorného technického vybavenia, ktoré sa nezachovalo.
Unikátnym bol i zaniknutý veterný mlyn v Borskom Mikuláši, postavený r. 1822 Jánom Kubíčkom. Išlo o kombináciu vodného a veterného mlyna s horizontálnym veterným kolesom a množstvom zaujímavých technických riešení. Postavený bol z dreva podľa projetkov svojho staviteľa.
Aj mlyny na Záhorí zamĺkli, mlynárski majstri sa pobrali za božími mlynmi, dvory osireli…

 

Povodie riečky Rudavy

0

Riečka Rudava pôvodne vytekala z mokradí pri obci Bílkove Humence na východných svahoch Lakšárskej pahorkatiny v centrálnej časti Borskej nížiny. V súčasnosti sú tieto mokrade rekultivované a tok Rudavy je v pramennej časti vedený až po borové lesy v melioračných kanáloch.

Vo vodohospodárskych mapách má každé povodie svoje číslo a základné charakteristiky. Povodiu Rudavy pripadá číslo 4-17-02-010 až 044. Základné charakteristiky povodia sú: dĺžka toku 45 km, plocha povodia 438,722 km2, lesnatosť 60%.
Svoju prirodzenú podobu si tok zachoval v lesnatej časti povodia. Z pramennej oblasti tečie Rudava východným smerom k pohoriu Malých Karpát cez piesočné duny severnej časti Borskej nížiny do Podmalokarpatskej zníženiny. Pod obcou Cerová sa jej vody rozlievali do rozsiahlych močiarov a slatín, z ktorých sa časť vôd uberá severným smerom a časť smerom južným. Tento unikátny jav je známy ako bifurkácia Rudavy. V Podmalokarpatskej zníženine v úseku od obce Cerová po Rohožník je tok na styku s poľnohospodárskou krajinou prevedený do umelého kanála, pričom je zachovaný i pôvodný tok riečky, ale len s okliešteným prietokom vody. V tomto úseku priberá tiež z ľavej strany vody z potokov stekajúcich z Malých Karpát. Ani ich výdatnosť už nie je taká ako v minulosti. Väčšia časť vody je v Malých Karpatoch zachytávaná v studniach, z ktorých je zásobované obyvateľstvo sídiel na Záhorskej nížine. Pod obcou Sločnica sa tok Rudavy obracia smerom na západ cez široké údolie, ktoré si prerazila cez piesky nížiny.
Rudava si zachovala v tejto časti všetky svoje prirodzené krásy. Jej tok sprevádzajú pôvodné brehové porasty jelší, vŕb. Po obidvoch stranách sa striedajú plochy lúk oddelené priehlbňami mŕtvych ramien riečky. Kolorit toku doplňovali vodné mlyny, z ktorých si v dnešnej dobe zaslúži pozornosť predovšetkým drevený mlyn v lokalite Juríkovci pod obcou Studienka. Na lúkach a mokradiach popri toku rastie mnoho druhov vzácnych a ohrozených druhov rastlín. K pozoruhodným patrí napríklad diablik močiarny (Calla palustris), ktorý je kvetom veľmi podobný exotickým kalám pestovaným v kvetináčoch a skleníkoch, často používaných do svadobných kytíc. V tomto úseku sú vody riečky bohaté na ryby. Vyskytuje sa pstruh, jalce, ale najmä mieň, ryba na Slovensku veľmi vzácna. Mieň patrí k treskovitým rybám a väčšina druhov žije v horskom prostredí. Príroda v tejto časti patrí k málo známym, ale k najromantickejším častiam Záhoria.
Pred Veľkými Levármi sa tok znovu rozdeľuje. Umelým kanálom je časť vody odvádzaná do areálu parku levárskeho kaštieľa. Hlavným poslaním tohto umelého ramena je v súčasnosti zásobenie umelého chovu pstruhov vodou.
Za obcou Veľké Leváre sa tok Rudavy stráca v krajine vo fádnom umelom kanáli, ktorý smeruje k rieke Morave.

Keramická výroba a jej súčasný stav na Záhorí

0
O tom, že Záhorie zohralo v dejinách výroby keramiky na Slovensku jednu z najdôležitejších úloh skutočne nemôže nikto pochybovať. Vhodný materiál, dostatok dreva ako paliva, ale predovšetkým historické udalosti podnietili tento druh tradičnej výroby v záhorskej oblasti. Svedčia o tom nielen archeologické nálezy, ale i množstvo historicky mladších fajansových výrobkov, ktoré produkovali na tomto území habánske dielne v 16. a 17. storočí. Po roku 1686, kedy habáni úplne zrušili kolektívny spôsob hospodárenia, začali prijímať do učenia aj príslušníkov domáceho pôvodu. Tak sa fajansové výrobky, pôvodne určené pre šľachtu a mešťanov, postupnou rustikalizáciou stali súčasťou tradičnej ľudovej výroby. Nižšie vrstvy obyvateľstva dovtedy používali vo svojich domácnostiach výhradne úžitkové hrnčiarske výrobky. V druhej polovici 18. storočia vzniklo osamostatnením tovarišov vyučených u habánskych majstrov viacero významných dielní mimo habánskych osád, napríklad v Stupave, Boleráze, Suchej, Malackách. V tomto období ovplyvnila keramickú výrobu tiež známa holíčska továreň na výrobu majolikového riadu, ktorá reagovala na nedostupnosť porcelánu a produkovala módne rokokové výrobky francúzskeho i viedenského štýlu.
Kým ešte v 19. storočí udávali tón keramickej výrobe zväčša rodinné dielne, ktoré vznikli pôsobením habánskych majstrov a ich tovarišov, na súčasnom stave keramickej produkcie západného Slovenska sa donedávna dominantným spôsobom podieľala majoliková výroba v Modre. Okrem nej tu totiž pôsobila škola, ktorá dodnes vychováva pomerne veľké množstvo keramikárov. Vplyv tejto školy možno zaznamenať aj pri mapovaní súčasného stavu keramickej produkcie na Záhorí.
Rok 1989 predstavuje nielen výrazné celospoločenské zmeny, ale zmenil aj život mnohých keramikárov, ktorí využili možnosť osamostatnenia sa a založili vlastné dielne. Veľké množstvo dielní, ktoré vzniklo v tomto období, vysoké ceny výrobkov a menšia kúpyschopnosť obyvateľstva sa stali príčinou, že sa trh s keramikou naplnil a obrovský dopyt predchádzajúceho obdobia vystriedal menší záujem. Konkurencia medzi výrobcami viedla k tomu, že sa každý snaží vyrábať niečo iné, vlastné, špecifické. Viaceré dielne zanikli a v súčasnosti pracuje už len zopár dielní, ktorých výrobky možno považovať za tradičnú fajansovú výrobu.
Jendou z nich je dielňa Petra Lužáka v Záhorskej Bystrici. Jej produkcia sa zameriava výhradne na nápodobu habánskej keramiky, pretože zámerom majiteľa dielne je pokračovať v jej tradícii. Habánsku fajansu považuje za najkvalitnejšiu, najpôvodnejšiu keramiku, ktorá sa kedy na území Slovenska vyrábala. Je samozrejmé, že trh si žiada aj iné výrobky, no aj nádoby, ktoré vznikli na základe vlastných návrhov nesú habánsky dekor. Jeho výtvarná stránka zásluhou maliarky Tatiany Homolayovej, pracujúcej v dielni Petra Lužáka, má vlastný chrakteristický rukopis, vyznačujúci sa jemným stvárnením, ale aj citom pre farby a kompozíciu.
Odlišnú koncepciu má keramikár František Hubek, ktorý žije a pracuje v Zohore. Narozdiel od „habánskej“ keramiky Petra Lužáka jeho keramika pôsobí tvrdším, hrubším, akoby ľudovejším dojmom. Práve snahou o odlíšenie sa a získanie vlastného miesta na trhu začal sa Franitšek Hubek venovať výrobe čiernej zadymovanej keramiky. Napriek tomu, že tento druh výroby existoval v minulosti na Slovensku, nejde tu o náväznosť v zmysle tradície, ale o hľadanie nových špecifických, predovšetkým úžitkových tvarov, ktorých jednoduchosť patrí aj k súčasnému designu.
Pre uvedených keramikárov je charakteristické, že využívajú pri svojej práci aj odbornú literatúru, predovšetkým katalógy a obrazové publikácie o kreamike, z ktorých čerpajú námety a vzory pre svoju prácu. Prejavuje sa tak ich záujem o zachovanie určitej kvality a čistoty výrobkov a zároveň zmysel pre tradíciu. Jedná sa síce častokrát o nápodobu, ale v kladnom zmysle tohto slova.
Podobným typom výrobcu je Vlastimil Havlíček z Perneku. V jeho práci zohráva významnú úlohu fakt, že veľká časť jeho produkcie modranských a dechtických vzorov je určená pre ÚĽUV. Súčasťou jeho výroby sú tiež jednoduché úžitkové výrobky určené dnešným spotrebiteľom. Vlastimil Havlíček vytvoril tiež niekoľko zaujímavých figurálnych prác, ktoré svedčia o jeho výtvarnom talente a porozumení pre hlinu ako veľmi tvárny a pôsobivý materiál.
Do celkového prehľadu keramickej tvorby na Záhorí patrí aj dielňa, ktorej majiteľmi sú manželia Húškovci v Sekuliach. Majiteľ dielne – Jozef Húšek, na rozdiel od predchádzajúcich keramikárov, získal odborné vzdelanie na južnej Morave. Iné vzdelanie a neskôr aj práca v keramickom priemysle viedla k odlišnému poňatiu keramiky, a to najmä v jeho úžitkovej podobe. Sekulská dielňa sa zamerala na výrobu kameniny, ktorá plní náročné požiadavky súčasného spotrebiteľa. Nadväzujú na tradíciu v tvaroch blízkych ľudovej úžitkovej hrnčine, ale aj iných úžitkových predmetoch zachovaných v múzeách a domácnostiach na Záhorí. Pretože majitelia dielne sledujú pozorne trh a snažia sa vyrábať kvalitné výrobky, tohto druhu na Slovensku ojedinelé, majú pomerne veľký obchodný úspech a svoju výrobu neustále rozširujú. Charakteristickým znakom sekulských výrobkov je svetlo hnedá piesková farba s hnedým melírovaním a hnedým dekorom.
V sekulskej dielni možno vidieť pomyselnú hranicu medzi dolným a horným Záhorím, ktorá sa v keramike prejavuje vplyvom dvoch rôznych oblastí. Napriek tomu, že sa jednalo o jeden región v minulosti osídlený habánmi, pod vplyvom rôznych historických a spoločenských udalostí nie je dnes jednoliaty. Južná časť sa dostala do sféry vplyvu modranskej školy, severná má bližšie k južnej Morave. Väčšina keramikárov, ktorí tu v súčasnosti pracujú, prešla školením na tamojších školách. Okrem uvedeného Jozefa Húška zo Sekúl je to aj Peter Pollák – majiteľ keramickej dielne v Holíči. Tento absolvent Umeleckej piemyslovej školy v Uherskom Hradišti spolu so svojou manželkou Martou nadväzuje vo svojej dielni na výrobu holíčskej fajansy z druhej polovice 18. storočia. Túto dielňu založili v roku 1984 keramikári manželia Božilovci z Holíča, ktorí pripravili na základe štúdia a odborných konzultácií v múzeách prvé vzorky fajansových nádob inšpirovaných originálnymi výrobkami holíčskej manufaktúry. V roku 1991 sa dielňa transformovala na súkromnú firmu pod názvom Holíčska fajansa a jej majiteľom sa stal Peter Pollák. Dielňa vyrába pomerne široký sortiment výrobkov – servisy, solitéry, darčekové predmety, zložité repliky na objednávku. Okrem predmetov napodobňujúcich výrobky známej holíčskej manufaktúry venujú sa aj vlastnej dekoratívnej a úžitkovej tvorbe.
Ďalším keramikárom tvoriacim na Záhorí je Miroslav Korčák zo Skalice. Má síce stredoškolské výtvarné vzdelanie, nie však v odbore keramika, ale tvarovanie nástrojov na umeleckej priemyslovke v Uherskom Hradišti. Určitú dobu vyrábal senickú keramiku aj pre ÚĽUV, jeho doménou je však viac umelecká a záhradná keramika. V súčasnosti nie je jeho záujmom nadväzovať na tradičnú keramiku, ale venovať sa modernej záhradnej plastike.
Napodobňovaniu habánskej produkcie sa venuje tiež keramická dielňa v Senici pod názvom Habánska keramika Senica.
Keramika, či už hrnčina alebo fajansa, býva považovaná za jeden z najvýraznejších prejavov tradičnej ľudovej výroby. Základným predpokladom k zvládnutiu jej techniky tak, aby bol docielený želaný tvar, farba, povrch, výzdoba, nie je len zručnosť a talent, ale aj znalosť technológie a materiálu. Tradičná západoslovenská fajansa sa stala vzhľadom na svoju výtvarnú kvalitu jedným z najcharakteristickejších prejavov ľudovej výtvarnej kultúry a zároveň sa stala jedným z reprezentantov ľudovej kultúry Slovenska vôbec. Preto sa zásluhou viacerých inštitúcií zachovala jej výroba podnes a napriek tomu, že sa pri jej výrobe používa i najmodernejšia technológia, býva stále považovaná za ešte živú súčasť tradičnej ľudovej kultúry.
Prínosom posledného obdobia je možnosť vzniku samostatných dielní, čo umožňuje väčšiu pestrosť keramických výrobkov, zároveň sa tým zrušil majoritný podiel modranskej Majoliky na trhu a samostatní výrobcovia nie sú nútení pracovať len ako výrobcovia pre ÚĽUV. Konkurencia a trhová ekonomika však núti výrobcov prispôsobovať sa požiadavkám zákazníkov, preto sú „donútení“ častokrát vyrábať tovar, korý by za iných okolnotí zrejme nevyrábali. U niektorých je však cítiť snahu „vychovávať“ zákazníka a naučiť ho ctiť si tradičné výrobky s ich tradičným tvarom a dekorom. No majolikový tovar sa stáva v poslednom období veľmi drahou záležitosťou a pretože sa jedná vzäčša len o dekoratívne predmety, stávajú sa ich konzumentami len zámožnejšie vrstvy alebo zahraniční turisti. Treba však oceniť úsilie všetkých tých výrobcov, ktorí napriek náročným ekonomickým podmienkam si kladú za cieľ vyrábať kvalitné výrobky a sú dôstojnými pokračovateľmi tradície západoslovenského džbánkárstva.

 

Jazyk mesta a spisovné jazyky Slovákov

0

/Text je časťou referátu prof. Ľ. Ďuroviča z konferencie „Mesto a jeho jazyk“, Bratislava, september 1998./

V retrospektívnom pohľade na historické spisovné jazyky – Doležalov slovensko-český, Bernolákov a pôvodný Štúrov – zreteľne aspoň dva vychádzajú z reči slovenských miest.
Doležalova lingua slavico-bohemica, v popísanej ideálnej podobe jej slovenského „dialektu“, je založená na jazyku najzápadnejšieho slovenského mesta Skalice a Štúrova norma, pred hodžovsko-hattalovskou reformou, reflektuje typické črty Liptovského Svätého Mikuláša.
Doležalova gramatika popisuje jazyk, nie nutne len písaný, slovenskej inteligencie. Podľa jeho fonetických a gramatických vlastností je to v zásade jazyk mesta Skalice. Popísaná norma je podložená autoritou Matiáša Bela, ktorý bol v Notitia Hungariae aj explicitne napísal, že culte hovoria Vagujhelenses a Szakolcenses a že teda správne po slovensky je Tam sem byl a nie Tam som bou. A v Praefatio k Doležalovej gramatike ten istý Bel píše, že kultivovanie tohto jazyka si vzali za povinnosť /“ad se pertinere existimaverunt“/ okrem rodín z vyššej a nižšej šľachty /čo mohlo byť skôr gesto a captatio benevolentiae/ aj „eruditi“, t.j. vzdelanecké rodiny ako Hrabeciovci, Masniciovci a i.
Že je to v zásade dialekt Skalice, vidno z toho, že u Slovákov Doležal konštatuje absenciu ř, v jeho norme nie sú afrikáty dz, dž a diftongy: ako slovenské sa uvádzajú napr. formy substantív ako Acc.sg. ovcu, I. sg. ovcú, pl. ovcám, ovcách – na rozdiel od českých ovci, s ovcí, ovcím, o ovcích – , I. sg. rohem, pl. k rohom, o rohoch ap.. Vsuvný vokál je vždy e, i u mien, i u slovies ako pukel /hoci pred takto tvorenými slovenskými preteritami varuje/, preteritum je byl sem, měl sem /porovn. skalické mjel sem ap/.
Pravda, Doležalova gramatika je zvratným bodom aj vo vývoji českého spisovného jazyka. Doležal odmietol v „dialectus Bohemorum“ pražskú „obecnú“ češtinu, ktorú Rosa už bol prijal ako potenciálnu súčiastku normy a používal ju promiscue aj vo svojom autorskom texte. A pre ďalší vývoj možno najdôležitejšie: Doležal vypracoval nové príncípy klasifikácie substantív i slovies a tie používame dodnes i my i Česi, pretože aj popísanú normu, aj princípy jej gramatického /paradigmatického/ popisu ako najlepšie výslovne od Doležala bol prijal Jozef Dobrovský (Dobrovský, J., 1940: 14nn).
Toto všetko je vcelku známe. Ukazuje sa však, že celý rad dobre identifikovateľných čŕt tohto istého jazyka slovenskej inteligencie nachádzame v hĺbkovej štruktúre textu z celkom iného prostredia a iného regiónu – vo Valaskej škole Hugolína Gavloviča /vychádzam z diplomatického vydania tohto textu, vydaného Geraldom Sabo v Slavica Publishers, Columbus, Ohio, USA).
V lingvistickom komentári k tomuto vydaniu som bol konštatoval, že Gavlovičov jazyk je vo svojich základných črtách západná slovenčina skalického – nie záhorského! – typu /používal som termín „Morava valley Western Slovak“, sktrátene „WMSlk“/, s istým množstvom pretrvávajúcich českých tvarov /dôsledne celá paradigma typu stavení, aktívne particípium a gerundium prítomné, podraďovacie spojky ap./, ale i so signifikatívnym množstvom hláskoslovných a najmä lexikálnych vlastností slovenských dialektov na východ od Malých a Bielych Karpát, t.j. severozápado- a stredoslovenských. Niektoré z týchto vlastností sú pevne fixované, u iných je kolísanie.
Typické pre Valaskú školu je to, že isté pevne fixované západoslovenské gramatické vlastnosti operujú i slovami jasne najzápadoslovenskými. Je tu napr. obligátna alternácia k/c a g/z v a -deklinácii / v ruce, na noze/: ale tú istú alternáciu má aj stredoslovenské rozprávka – v rozpávce. Morfologickou konštantou Valaskej školy sú západoslovenské/české koncovky -em pre maskulína a -u/ t.j. dlhé -ú / pre feminína: ale tieto isté koncovky majú vždy aj stredoslovenské slová ako klag alebo žinčica /s klagem, s žinčicu/. V N. pl. m. adj. živ. je v slovensko-českej norme Doležalovej česká alternácia typu mnohý – mnozý. Gavlovič dodržiava tento pricíp nielen u slov nárečove nelokalizovaných, ale i v čisto stredoslovenských adjektívach: je teda české palestinští alebo so západoslovenskou alternantou palestinští, ale aj stredoslovenské rovnaký má N. pl. m. anim. rovnacý.
Rovnako sa chová aj slovenská paradigma. Doležalom dosvedčené skalické vsuvné – e- je u Gavloviča dôsledne, a to nielen v pasel, mohel, ale aj v stredoslovenskom prebrdel, t.j. zrejme prebŕdol. V pasívnom particípiu Doležal koštatuje absenciu alternácie pri kmeňoch na -s, -z, pripúšťa alternáciu t/c a nič nehovorí o kmeňoch na -d. Vo Valaskej škole je skutočne len nabruseny, pri strateny je aj straceny a vedľa nasadeny je aj prebudzeny so stredoslvoenskou či severozápadou alternáciou d/dz. Tá je pravidlom u imperfektív typu wchadzat, wchadzaj. Veľmi signifikatívne je sloveso mať, ktoré má popri mít častejšie tvary met, mel, t.j. západoslovenské / skalické mjet, mjel.
Tieto- ako príklad vybrané – fakty treba kultúrnohistoricky interpretovať. Gavlovič bol poľského pôvodu, celý svoj život strávil vo františkánskych kláštoroch a školách na Považí, t.j. na východ od Bielych Karpát, v oblasti nárečí, ktoré uvedené vlastnosti nemajú. To znamená, že jazyk, ktorým je napísaná Valaská škola i celá jeho ostatná tvorba, sa musel naučiť v prostredí týchto františkánskych kláštorov: ak je to tak, potom to znamená, že tento variant slovensko-českého spisovného jazyka slovenskej inteligencie bol spisovným jazykom tohto prostredia. Pre túto hypotézu hovoria aj mne dostupné ukážky kamaldulského prekladu Biblie, kde sú tak isto tvary výslovne západosvenské/skalické, napr. na poloch, t.j. na poliach.
Pravopis Valaskej školy sa zásadne líši od upraveného kralického pravopisu Doležalovho. Nemožno teda predpokladať, že by sa Gavlovič bol spisovne učil z Doležalovej Gramatiky. Ale v Skalici bol dôležitý františkánsky kláštor, ku ktorému patrila aj nejaká forma učilišťa. Prijateľným výkladom zhôd jazyka Gavlovičových spisov, Doležalovej gramatiky a snáď aj kamaldulskej Biblie by mohlo byť to, že všetky nejakým spôsobom reflektujú to, čo Doležal menuje „dialectus cultiorum Slavorum in Hungaria“, teda jazyka slovenských vzdelancov v polovici XVIII. storočia.
Doležal je pre slovenskú i českú gramatikológiu centrálny inovátor, jeho klasifikácia podstatných mien i slovies sa temer bezo zmien používa dodnes. Máme teda právo brať vážne i jeho výrok na titulnom liste gramatiky, že tento jazyk poznával iugi observatione- pilným pozorovaním jazyka svojho vzdelaneckého okolia, najmä vo svojom rodnom meste: a tento vzdelanecký jazyk sa potom rôznymi spôsobmi mohol dostávať do iných častí Slovenska.

Literatúra:
Dobrovský, Josef: 1940, Podrobná mluvnice jazyka českého v redakcích z roku 1809 a 1819 (Spisy a pojevy Josefa Dobrovského, sv. IX.), Praha.
Ďurovič, Ľubomír: 1988, „The Language of Walaska sskola“, in: G.J.Sabo (ed.), Hugolín Gavlovičs Valaská škola, Slavica Publishers, Columbus (Ohio), s. 655-730.
Ďurovič, Ľubomír: 1992, „Atlas slovenského jazyka a jazyk mesta“, in: Studia z dialektologii polskiej i slowiaňskiej (Jezyk na pograniczach, 4), Polska Akademia Nauk – Instytu slowianoznawstwa, Warszawa, ss. 69 – 73.
Ďurovič, Ľubomír: 1993, „Začiatky spisovnej slovenčiny v XVII. a XVIII. storočí“, Slovenské pohľady, 109, č. 3, ss 88 – 101.
Ďurovič, Ľubomír: 1998, „Slovenská vývinová línia spisovnej češtiny“, in: Pocta 650. výročí Univerzity Karlovy v Praze, I. díl, Filozofická fakulta Univerzity Karlovy, Praha, ss. 43 – 52.
Jóna, Eugen: 1978, „Pavel Doležal a jeho gramatika“, Slovenská reč 43, ss. 257 – 266.

Osemdesiat rokov od prvého vydania Slovenskej mluvnice

0
Na tento rok pripadá osemdesiate výročie vydania prvej Slovenskej mluvnice, ktorej autorom bol jazykovedec profesor Ján Damborský, rodák z Kopčian. Vyšla nákladom a tlačou Štefana Huszára v Nitre v roku 1919.
Hneď po prevrate na základe praktických skúseností, opierajúc sa o Czambelovu Rukoväť, pustil sa Ján Damborský do koncipovania Slovenskej mluvnice, pričom ako metodické príručky mu poslúžili školské učebnice češtiny. Bola jednou z prvých slovenských stredoškolských učebníc na našich školách, no používala sa aj na vysokých školách a slúžila aj potrebám úradov a celého kultúrno-spoločenského života. Ján Damborský si však bol vedomý aj jej nedostatkov. Pri reedícii svojej učebnice uvádza: „Ja som si vedomý, že moja dvojzväzková mluvnica, počítajúca 576 strán, má ešte dosť nedostatkov, a preto vždy žiadam kolegov, aby ma upozornili na zistené chyby a nedostatky, aby som mohol mluvnicu stále zdokonaľovať“ /Viď Slovenská reč, separátny výtlačok 44, 1979, č. 3, str. 151./
Damborského Mluvnica sa prakticky používala do roku 1940, pretože dovtedy bola jednou z najucelenejších gramatík slovenského jazyka.
Takto sa Ján Damborský popri Bernolákovi, Štúrovi, Hurbanovi, Hodžovi, Hattalovi a Czambelovi po roku 1918 zaradil medzi kodifikátorov a presadzovateľov modernej spisovnej slovenčiny. Na jeho gramatických prácach sa celé desaťročia odchovávala generácia nastupujúcej slovenskej inteligencie, ktorá postupne rozvíjala rôzne podoby nášho literárneho jazyka.
Pre dejiny národa a rozvoj jeho rečovej kultúry ostáva Slovenská mluvnica od Jána Damborského priekopníckou prácou novej cesty rozvoja nášho materinského jazyka.

 

Dobré vínko sa kedysi rodilo i v Sobotišti /1/

0
Kdeže sú tie časy, keď Sobotište, Senica a ich okolie bývali chýrnymi vinohradníckymi lokalitami. Pamätali si ich ešte naši rodičia. Po vojne ničivá choroba fyloxéra vinohrady úplne zlikvidovala. Povestné boli najmä „Kunovské vinohrady“ ležiace na vŕškoch, pod ktorými viedla stará cesta zo Senice – Sotinej do Sobotišťa. Tu ešte dnes vidíme staré, často zrenovované „búdy“ a pôvodné pivnice, ktoré nám pripomínajú ich zašlú slávu. Po vyhynutí viníc ostali z vinohradov iba neobrábané vŕšky s biednou trávou – akési lúky s niekoľkými stromami, ktoré tu ukazovali svoju biedu.
Vínko z týchto viníc vraj bolo znamenité. Podľa spomienok našich rodičov a starých rodičov bolo naružovelé a bol oň taký záujem, že židovskí kupci z Viedne a Budapešti kupovali víno „ešte na koreni“, aby si ho zaistili pre svoje podniky.
Pusté vŕšky, ktoré po vinohradoch zostali a na ktoré bol smutný pohľad, prilákali obyvateľov rozrastajúcej sa Senice. Vybudovali si tu pekné, dobrý úžitok dávajúce záhradkárske osady. I keď pôda hrozno už nerodí a vínko si musia záhradkári kupovať v obchodoch, predsa dodáva stovkám tých, čo ich dnes obrábajú, radosť z práce, výbornú relaxáciu a bohatú úrodu zeleniny a ovocia. Okrem ciest si tu vybudovali vodovod a sušiareň ovocia a zeleniny. Mohli by sme teda povedať, že stará sláva kunovských vinohradov opäť ožila, i keď v inej podobe. Radosť je dnes pozrieť na pekné obrobené plochy najmä na jar a v lete, keď sa všetko rozzelená, i nám, ktorí len občas okolo prechádzame.
Omnoho viacej z podrobnejších správ máme o vinohradoch, o pestovaní hrozna a o výrobe a predaji vína v Sobotišti.
Okrem ústneho podania zachoval sa i písomný dokumentačný materiál v torze habánskeho archívu z 18. storočia. Dnešná mladá generácia možno ani nevie, prečo sa ovocnému sadu nad Habánskym dvorom hovorí Vinohrad.
Keď fyloxéra vinice zničila, zostalo v nich len veľa ovocných stromov, ktoré bývali súčasťou vinohradov. Boli to najmä orechy, rôzne druhy jabloní, hrušiek, sliviek a pod. Zaujímavosťou tejto lokality je, že v pravom hornom rohu boli stromy – oskoruše /možno, že niektoré tam ešte sú/. Boli to stromy, ktoré mali habáni vo veľkej obľube, snáď si ich priniesli zo svojich starých sídlisk. Podľa habánskeho výskumníka pána Heřmana Landsfelda sú pod nimi pochovaní najstarší sobotištskí habánski biskupi. Možno by bolo vhodné umiestniť tu nejakú pamätnú tabuľku najmä teraz, keď do Sobotišťa chodia zájazdy habánov i z cudziny.
Okrem lokality Vinohrad vysádzali habáni vinič i vo svojich záhradách a pri domových stenách. Ešte z čias svojej mladosti si pamätám na domy celé obrastené viničom výbornej kvality. Dokumentujú to i staré fotografie, ktoré sa zachovali z prvej republiky. Počas mojich celoživotných potuliek Záhorím natrafil som na takého hrozno iba na dvoch miestach. Bol ním obrastený domček správcu Vojenskej píly v Malackách a v ktorejsi podhorskej dedine. Hrozno bolo veľmi sladké, zvláštnej muškátovej chuti a vône.
Druhou veľkou sobotištskou vinohradníckou lokalitou bola Stará hora. Dnes sú tu lúky a lesná výsadba. Majiteľmi týchto vinohradov boli pravdepodobne konkurenti habánov, sobotištskí šľachtici, členovia kompossesorátu brančského panstva. Podľa písomne zachovaného dokladu mali už v roku 1783 na sobotištskom námestí otvorené 4 viechy a vinárne, v ktorých predávali víno po celý rok.
Prvá vináreň a výrobňa vína /zrejme sa jedná o lisovňu s pivnicou/ bola v rožnom dome na námestí, ktorý patril Terézii Ňáriovej, majiteľke najväčšieho dielu brančského kompossesorátu. Bol označený zelenou vetvičkou. Vináreň mala tri miestnosti. Bola zo všetkých štyroch najväčšia, zrejme na úrovni. Mala stajne pre 24 koní a dobre vybavenú miestnosť pre koče. Schádzala sa sem „mulatovat“ pánska elita. Okolití zemani a brančskí kompossesori /spolumajitelia/ tu mali svoje stredisko. Nebola to hocijaká krčma. Bolo v nej dobre postarané o kone i o ľudí po každej stránke. Nuž a tak sa námestím často rozliehalo kvílenie cigánskych huslí, zvuk cimbala, rôzne „halgatá“ a hlboké tóny „tárogata“. Nejedným „halgatom“ vyprevádzali pánov do tmavej noci, neraz zazneli zvuky čardášov a pekné cigánky v tanečnom ošiali predvádzali pánom svoje umenie, aby si i nabudúce zaslúžili ich pochvalu /najmä v podobe nejakého dukátika do výstrihu pestrého živôtika/. Život tam teda veselo pulzoval a majiteľka si iste denne zaväzovala granátikmi vyšívaný mešec s ligotavými zlatkami. Dobré vínko tieklo potokami, rozväzovalo jazyky a mnohé politické kauzy – najmä pred zasadnutiami bratislavského snemu – začali sa už riešiť v tejto vinárni. Voňavý „purzičan“ /fajnový tabak/ dymil vo vyrezávaných čibukoch a dlhé pipasáry neraz poslúžili i ako šermiarske inštrumenty. Vôňa pánskeho dymu prerážala z pootvorených dverí a pánske zábavy nemali konca.
Kočiši čakajúci na svojich pánov si tiež prišli na svoje. Zatiaľ, čo sa páni bavili po svojom, laškovali so slúžkami a dedinskými dievčencami, ktoré si nenechali ujsť príležitosť pobaviť sa s livrejovanými sluhami, často dúfajúc, že sa dostanú do kúrií k lepšiemu zamestnaniu.
Druhá vináreň s výrobňou vína bola v susednom dome majiteľa Paula Vietorisa, ktorý bol tiež členom brančského kompossesorátu. Dom nazývaný jedálňou /stravovňou/ bol už oddávna i ubytovňou. Bol to asi prvý zájazdový a ubytovací hostinec v Sobotišti. Výčap mal dve miestnosti. Vo dvore bola maštaľ pre kone a provizórna miestnosť pre koče a vozy. V hostinci sa zastavovali menej zámožní cestujúci, nakoľko tu mohli dostať lacnejšiu stravu i nocľah.
Tretia vináreň bola v budove, ktorej majiteľom bol ďalší brančský kompossesor František Amade. Nazývali ju vináreň „U bieleho vola“. Bola veľmi jednoducho zariadená, určená pre menej náročných /chudobnejších / hostí. V dome bola i malá dielnička, kde sa dali robiť najnutnejšie opravy povozov a postrojov koní.
Najlacnejšou a najprimitívnejšou bola štvrtá vináreň situovaná v okolí nárožia /bližšie neurčené miesto/, ktorá sa nachádzala v dome patriacom barónovi Jozefovi Horeczkému. Zhodou okolností bol tiež jedným z brančských kompossesorov. Mala dve miestnosti bez podlahy, maštaľ i vozovňu, ale vo veľmi úbohom stave. Podľa urbariálnych predpisov čapovalo sa tu i víno rôznych výrobcov z mestečka. Posedeli si tu a podebatovali si tu i furmani, ktorým na prepláchnutie hrdla stačilo i lacnejšie vínko a počas trhov a jarmokov sa tu vypil nejeden oldomáš.
Z výpočtu sobotištských stálych výčapov vína vidíme, že už v tom čase malo mestečko rôzne kategórie lokálov, v korých si každá vrstva obyvateľstva i návštevníkov mohla posedieť a popiť pohár vínka. Každý si vyhľadal lokál so seberovnými a podľa svojich finančných možností.