Ako „prísť na kĺb“ Záhoriu /venované 80. narodeninám fokloristu Cyrila Zálešáka/

Peter Michalovič

0
897
Jedným z tých, ktorí celý svoj život zasvätili jednej práci a zároveň záľube – folklóru, resp. foklorizmu – je určite Cyril Zálešák, dnes Bratislavčan, pôvodom ale rodák z neďalekého rázovitého Horňácka. Narodil sa 4. februára 1920 v Kuželove, kde to v čase jeho detských rokov doslova folklórne „vrelo“ a vlastne dodnes sú ľudia tohto regiónu verní odkazu významných rodákov z tohto výrazného kúta moravsko-slovenského pohraničia, či už to boli výtvarníci, básnici alebo muzikanti.
Z ľudovej školy v Kuželove (1926-31) odišiel Cyril Zálešák študovať na strážnické gymnázium (1931-39), v roku 1939 nastúpil na Filozofickú fakultu Masarykovej univerzity v Brne, ale prestúpil na Prírodovednú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, kde vyštudoval odbor geografia – telesná výchova (1940-45). Ako študent gymnázia účinkoval v študentskom súbore spolu s neskôr legendárnym primášom Slávkom Volavým a potom vo folklórnej skupine študentov z Velkej nad Veličkou ako spevák, hudobník a napokon tanečník. Po ukončení vysokoškolských štúdií nastúpil na Povereníctvo školstva a kultúry v Bratislave do telovýchovnej sekcie, kde začali aj jeho prvé výskumy tanečných tradícií, v roku 1950 mu vyšla prvá publikácia Horňácky odzemok a verbunk a o tri roky neskôr Pohronské tance. O týchto aktivitách sa dozvedel dr. A. Melicherčík, na pozvanie ktorého odišiel C. Zálešák pracovať do Matice slovenskej, kde sa práve zakladal odbor ľudovej umeleckej tvorivosti a vzniklo tu Ústredie národopisných a tanečných ochotníckych súborov. Jeho pričinením vznikla tiež šatnica krojov pri MS, ktorá najmä v prvých krokoch mnohým folklórnym súborom nesmierne pomohla. Postupným cieľavedomým spoznávaním folklórneho materiálu po celom Slovensku vznikla jedna zo základných a doposiaľ neprekonaných publikácií o slovenskom tanečnom folklóre Ľudové tance na Slovensku, ktorú vydalo vydavateľstvo Osveta v roku 1964. V roku 1953 sa odbor ĽUT presťahoval z Martina do Bratislavy, C. Zálešák sa stal vedúcim tanečného oddelenia a v tejto funkcii pôsobil neskôr aj v Osvetovom ústave až do roku 1980. C. Zálešák bol tiež pri zrode časopisu Hudba, spev, tanec v roku 1949, v ktorom pôsobil aktívne dlhé roky a prispieval článkami z výskumov v teréne, o dedinských folklórnych skupinách a súboroch a tiež teoretickými článkami. Od r. 1966 do r. 1990 pôsobil ako umelecký vedúci jedného z najlepších folklórnych telies na Slovensku, v Techniku pri SVŠT.
Počas dlhoročnej tvorivej práce vytvoril úctyhodný počet choreografií (66), scenárov a réžií festivalových programov (47), televíznych scenárov (11). Z nich spomenieme aspoň tie, ktoré sa týkali záhorského regiónu: Zo Záhoria a Myjavska (scenár a réžia programu na Myjavských slávnostiach, r. 1977), Sousedé (scenár a réžia na FF Mikulov, r.1996), Rieka, ktorá rozdeľuje i spája (Myjava, r.1998), Pomoraví (Strážnice, r.1998), televízne scenáre: O mladosti, kráse a láske (r.1978), Veselo na Záhorí (r.1979) – záhorský repertoár súboru Technik, Vjej vjetríčku po dole – pásmo z repertoáru folklórnych skupín Záhoria (r.1979), tance k televíznemu pásmu Záhorácke nocturno, šotyš-polkové tance zo Záhoria k televíznej relácii „A pri tom speve“, choreografie: Ze Záhorá, O mladosti, kráse a láske – 30 min. lyrická tanečná scéna zo Záhoria, Veselo na Záhorí – 30 min. veselá tanečná scéna zo Záhoria, Fašangy – 20. min. tanec zo Záhoria /pre súbor Technik/, Šibačka, Fašiangy na Záhorí, Kopaničiarsky, Ze Záhorá, Šotyš-polky (pre súbor Skaličan). Svoje bohaté skúsenosti z výskumov a z práce s folklórnym materiálom publikoval Cyril Zálešák vo viac ako 240 článkoch, zborníkoch, príručkách, referátoch i samostatných publikáciách, napr. spomínané Ľudové tance na Slovensku (Osveta Bratislava, 1964), Tradičné zvyky na Slovensku spojené s tancami (OÚ Bratislava, 1970), Prehľad slovenských ľudových tanocv (OÚ Bratislava, 1976), Motívy a zostavy pre nácvik slovenských ľudových tancov (OÚ Bratislava, 1977), Folklór na scéne (Bratislava, 1990), Scénická tvář folkloru (Praha, 1995). Zúčastňoval sa na seminároch a konferenciách s referátmi venovanými tanečnému folklóru, napr. O spoločenskej funkcii folklórnych súborov (Poprad 1971), Folklór v amatérskych tanečných súboroch (Východná 1973), Folklórne súbory a skupiny na Slovensku (Strážnica 1975), Zrkadlo folklórneho hnutia na Slovensku (1985), Nositelia pôvodných folklórnych tradícií a ich vplyv na tvorbu súborov (Etnomuzikologický seminár, Stará Ľubovňa 1983), Problémy štylizovania folklóru v amatérskych súboroch (Smolenice 1972), Problematika tvorby v súboroch piesní a tancov na Slovensku (Uherské Hradište 1965), Spoločné znaky vývoja folklórneho hnutia na Slovensku a v ČR od r.1945 (Nitra, Rožnov p.R. 1994).
Články publikoval najmä v časopisoch a v dennej tlači: Hudba, spev, tanec (Klenoty našich tancov: Tanec z Vrboviec, HST 1967), Ľudová tvorivosť (Tanec starobabská z Myjavy, ĽT 1954, Ukľakovaná, ĽT 1954), Rytmus (Figurálne tance z Myjavskej pahorkatiny, R 1970, Sedliacke tance z Myjavskej pahorkatiny, R 1970), Naša práca (Tanec Turkov zo Šaštína, NP 1957), Tanečné listy, Osvetová práca, Kultúrny život, Mladá fronta, Pravda, Práca, Šport.
Na otázku: „Prečo Záhorie?“ nám do redakcie napísal sám jubilant, pán Cyril Zálešák: Môj záujem o slovenský folklór sa zo začiatku orientoval viac na stredné a východné Slovensko, kde som mal možnosť skúmať a popisovať živé a bohaté tanečné prejavy. O tancoch Záhoria sme vtedy v 50. a 60. rokoch nevedeli takmer nič. To sa odrážalo v repertoári „môjho“ súboru Technik, kde som bol choreografom. Záhorie, toto tanečno-folklórne „vákuum“ ma však čím ďalej, tým viac priťahovalo. Nebolo to len preto, že som už v súbore zužitkoval najefektnejšie tanečné oblasti. Môj záujem o Záhorie mal aj iný impulz: jeho folklórnu príbuznosť s mojím rodiskom – Horňáckom. Začiatkom 70. rokov som robil sústavnejšie výskumy po dedinách Záhoria, aby som „prišiel na kĺb“ základnému štýlu a štruktúre cifrovania pri sedliackych tancoch. Okrem dediny Brodské som sa stretol iba s čriepkami týchto tancov, vlastne iba s ojedinelými motívmi mužského cifrovania. Napriek tomu som sa odvážil zrekonštruovať a nacvičiť niektoré záhorské tance – najprv v súbore Skaličan zo Skalice a neskôr v bratislavskom súbore Technik, kde vznikol v priebehu niekoľkých rokov dokonca 45- minútový tematický blok nazvaný „O mladosti, kráse a láske“.
Predchádzajúci článokMlyny na Lakšári Mária Zajíčková
Ďalší článok80. výročie založenia Vzdelávacieho spolku M.R.Štefánika v Sobotišti