80. výročie založenia Vzdelávacieho spolku M.R.Štefánika v Sobotišti

Pavol Hallon

0
667
S tým, že Sobotište bolo centrom slovenských habánov sa často stretávame v článkoch uverejnených v rozličných časopisoch. Darmo by sme však hľadali zmienku o tom, že tu pred 80 rokmi bol založený azda prvý slovenský vzdelávací spolok na Záhorí.

V tej dobe združovala obec tri rôzne etniká, ktoré sa od seba líšili nielen národnosťou, ale do panovania Márie Terézie i náboženstvom. Domáci slovenskí obyvatelia boli katolíci, alebo evanjelici a.v., habáni anabaptisti a Izraeliti, ktorých tu žilo asi 500, boli samozrejme náboženstva židovského. Všetky tri etniká žijúce v spoločnej obci boli na seba odkázané vzájomne sa ovlivňujúc svojou kultúrou. Habáni žili v Habánskom dvore svojským spôsobom života, držiac sa starých prinesených tradícií a nemčiny /i keď už veľmi skomolenej/ ako svojej hovorovej reči, domáci Slováci oboch konfesií sa držali ako slovenské etnikum, Židia sa vždy prikláňali k vládnucej vrstve používajúc ako hovorovú reč najmä nemčinu, alebo na druhom mieste maďarčinu. Každé etnikum malo vlastnú školu, židia dokonca i vyšší typ školy vychovávajúcej tzv. búcherov /od nemeckého slova das Buch – kniha/. Boli to akýsi poloduchovní, ktorí na malých dedinkách v menších komunitách, vysluhovali niektoré náboženské obrady. Neboli to rabíni, ale tak ako u kresťanských náboženstiev akýsi „rechtori“. Habáni sa časom rečove asimilovali a po svojej rekatolizácii v 18. storočí prešli úplne na stranu domáceho slovenského obyvateľstva zachovávajúc si však naďalej svoje tradície a zvyky. Hoci sa ich mládež začala schádzať so slovenskou časťou mládeže pri rôznych zábavách a podujatiach, nebolo medzi nimi zjednocovacieho fenoménu, ktorý by pritiahol k sebe obe etniká a obe kresťanské konfesie. Tieto rozdiely pretrvávali až do utvorenia Česko-Slovenskej republiky.
Nová republika potrebovala, aby sa školská výučba, práca v oboch farnostiach i na Obecnom dome, niesla v slovenskom duchu. Aby sa slovenský živel ujal, bolo treba zmeniť mentalitu niektorých ľudí. Veľkým šťastím v poprevratovej dobe bolo, že na evanjelickej fare bol potomok starých slovenských vlastencov vdp.Miloš Beblavý a na katolícku faru sa dostal kapucín vdp.Štefan Ivičič, tiež hrdý slovenský vlastenec a vysokotolerantný človek. Bez rozdielu konfesionality sa stal veľkým priateľom svojho evanjelického kolegu a s ktorým sa denne priateľsky schádzali na niektorej fare. Na Štátnu školu nastúpili slovenskí učitelia medzi nimi i notárov syn habán Alexander Čederle, na jednotriednu katolícku habánsku školu za správcu a zároveň za rímsko-katolíckeho organistu bol zvolený Seničan Jozef Hallon, ktorý sa vrátil z ruských lérií, na evanjelickú školu práve v dobe prevratu nastúpil učiteľ Jozef Oberuč, ktorý sa stal svedkom povestného sobotišského rabunku. Všetci títo slovenskí inteligenti vytvorili veľmi priateľský kolektív, aký obec vtedy najviac potrebovala. Popri svojich pracovných povinnostiach organizovali vo voľnom čase spoločné výlety do blízkeho okolia o čom svedčí veľa starých dobových fotografií, za ktoré vďačíme fotografistovi pánovi Praženkovi, ktorému sa netiažilo vláčiť ťažký aparát na sklenené platne po rozličných kopaniciach. Sobotišským notárom bol za maďarskej vlády tuhý Maďar akýsi p.Klein, ktorý mal veľa na rováši u chudoby obce a kopaníc. V čase vojny sa veľmi surovo správal hlavne k vojenským vdovám a ženám vojakov. Keď sa sťažovali, že nemajú z čoho žiť posielal ich „napásť sa“, preto sa niet čo čudovať, že počas prevratu ho ľudia napadli a hnali na lúku, aby sa napásol i on. Od najhoršieho ho zachránil jeho podnotár Pavol Čederle pochádzajúci zo slovenskej vlasteneckej habánskej rodiny. Keď prišli páni zo Senice inštalovať nového notára a pýtali sa ľudí koho chcú za notára zazneli jednohlasné výkriky: „My chceme Paliho Čederleho!“ Takýmto spôsobom i Obecný úrad prešiel do slovenských rúk. Slovenskí vlastenci, ktorí sa dostali na čelo obce ihneď začali organizovať v mestečku slovenský život. Iniciatívy sa ujal evanjelícky farár vdp.Miloš Beblavý. Ešte v novembri 1919 zvolal občanov oboch konfesií, aby si založili „…taký spolok, ktorý by nebol medzí vierovyznaní stiesnený, ale ktorý by bol prístupný každému kresťansky a s Česko-Slovenskou republikou čestne zmýšľajúcemu človekovi.“ Toto si vyžadoval duch času v slobodnom Slovensku. Obyvatelia oboch konfesií sa dohodli, že si založia kultúrny vzdelávací spolok pod názvom VZDELÁVACÍ SPOLOK MILANA RASTISLAVA ŠTEFÁNIKA V SOBOTIŠTI. Zakladajúca schôdza spolku bola 6.novembra 1919 v evanjelickej škole a už 15.novembra bolo zvolané Zakladajúce valné zhromaždenie, na ktorom sa dohodli na Stanovách, ktoré poslali vrchnosti do Nitry. Pretože sa stratili museli byť zaslané na schválenie druhý raz. Za predsedu spolku bol zvolený Ján Havlík, za podpredsedu Jozef Hrbáček, za pokladníka zvolili vedúceho Potravného družstva Jána Gabriela – odborníka na financie, za zapisovateľa Michala Kukliša a Karola Fojtlína, knihovníkom sa stal Karol Zelenka. Hoci sa do neho prihlásilo 120 členov, ktorí zaplatili po 10 korún členského príspevku, získali nejaké financie, ktoré však na prevádzku nestačili. Aby svoje financie vylepšili, začali s nacvičovaním divadiel a rozličných kultúrnych podujatí. O celej činnosti spolku sa dozvedáme zo zachovanej knihy zápisníc. Dohodli sa spolu na osvetovej činnosti a na pravidelných mesačných schôdzach, na ktorých sa konali rôzne prednášky, recitácie, čítanie slovenskej literatúry ap. Takto pmaly sa všade udomácňoval slovenský život. Zo zápisníc, ktoré písali z každého stretnutia, predseda každoročne spisoval Výročnú správu do knihy zápisníc, ktorú nazývali „Predsedova správa“. Našla sa v pozostalosti posledného predsedu p. učiteľa M.Drgonca a poslúžila mi spolu s fotografiami mojich rodičov, ktorí sa na tejto kultúrnej činnosti v Sobotišti zúčastňovali. Každoročne sa konalo Valné zhromaždenie, na ktorom volili spolkových funkcionárov, prejednávali finančnú situáciu a hodnotili svoju činnosť za uplynulý rok. Týmto aktom skladal predseda „počet zo svojho vladárenia“. Na základe malej knižnice, ktorú prevzali z evanjelickej školy, začal spolok budovať vlastnú knižnicu. Na jej dopĺňanie venovali každoročne niekoľko sto korún. Za dva roky činnosti mala už 300 zväzkov. Odoberali i noviny „Slovenský denník“ a český „Venkov“. Dali si zhotoviť spolkovú zástavu a vlastnú pečiatku, ktorú prezentujeme. Hybnou silou spolku sa stal mladý učiteľ Jozef Oberuč. Založil kapelu, ktorej primášom sa stal učiteľ Štátnej školy Alexander Čederle. Ďalšími účinkujúcimi boli Samuel a Karol Fojtlínovci, Karol a Juraj Zelenkovci, Ferdinand Fekete, a učiteľ Karol Šaško. Sám hral na basu. Viedol i tanečnú skupinu s ktorou nacvičoval vtedy povestnú BESEDU. Slovami „päta, špička, celá noha“ učil tanečníkov ako majú klásť nohy pri jednotlivých častiach /zo spomienok mojej mamky/. Pokračoval v divadelnej činnosti s ktorou začal ešte pred založením spolku. V januári v roku 1919 nacvičil hru KUBO v ktorej hlavnú úlohu hrala notárova dcéra Marienka Čederlová. Záujem občanov bol veľký, účasť pri jej predvedení bola bohatá. Brat učiteľa Oberuča, poslucháč techniky a šikovný výtvarník, ktorý sa prisťahoval do Sobotišťa im maľoval divadelné kulisy. Keďže nemali vlastnej klubovej miestnosti, podarilo sa im etablovať v kaštieli. Medzi dvomi miestnosťami, ktoré im pridelili, zrušili priečku, postavili javisko a zakúpili stoličky a lavice. Tu hrávali divadlá, poriadali prednášky, schôdze ap. Od samého začiatku založenia spolku túžili mať vlastnú budovu, preto hromadili korunku ku korunke. Usilovne necvičovali divadlá, poriadali spoločenské strednutia a zábavy, pri ktorých podávali i večere, ktoré neúnavne zdarma pripravovali sestry Hurbánkové. Finančne im prispeli i sobotišskí „Amerikáni“, z ktorých niektorí boli členmi spolku. V roku 1932 mali nazhromaždenú už takú hotovosť, že mohli začať s výstavbou. Pozemok pod budovu im poskytla obec. Veľa práce vykonávali brigádnicky. Pracovali pri murároch a tesároch, majitelia záprahov dovážali zasa zdarma materiál ako štrk a piesok. Za účasti mnohých hostí, dokončená a účelovo postavená a zariadená budova bola 3.septembra 1933 odovzdaná verejnosti. Spolok úspešne účinkoval až do roku 1938. Posledná správa predsedu zapísaná v knihe zápisníc hovorí však už o neprajníkoch, nepriateľoch, slabej návštevnosti a ľahostajnosti. Schyľovalo sa k jeho rozpadu. Na poslednom, mimoriadnom valnom zhromaždení zvolanom na 26.XI.1938 sa zúčastnilo 72 členov, čo bol podľa Stanov dvojtretinový uznášania schopný počet. Všetci jednomyselne a jednohlasne odhlasovali rozpustenie spolku. Keďže spolok vlastnil zariadenú budovu i určitú finančnú hotovosť, zhromaždenie muselo rozhodnúť ako s týmto majetkom naložiť. Predsedajúci pán Mikulecký navrhol, aby sa celý majetok venoval evanjelickej a.v. cirkvi, lebo zastúpenie katolíkov bolo veľmi malé už i pri výstavbe budovy, čo bolo jednohlasne prijaté. Po určení likvidátorov, ktorými sa stali Samuel Dobrucký a Belo Beblavý, sa Pavol Mikulecký so slzami v očiach s členstvom rozlúčil. Aby sme zadosťučinili tým, ktorí spolok po celé roky viedli, uvedieme v chronologickom slede aspoň ich mená: 1919-1920 Ján Havlík, 1921 Ján Chodúr, 1922 Pavel Kožík, 1923 Pavel Mikulecký, 1924-1927 Ján Mertel, 1928 Pavel Mikulecký, 1929-1932 Jozef Oberuč, 1933-1934 Pavel Šteffek, 1935-1937 Michal Drgonec. Krajinský vestník pre Slovensko priniesol 1.II.1939 správu, že 3.júna 1931 bol pod číslom 394.476/8/38 Vzdelávací spolok Milana Rastislava Štefánika v Sobotišti vymazaný z registra spolkov.
Budova spolku bola ďalej evanjelickou cirkvou využívaná na kultúrne i cirkevné podujatia. Aby ju štát neskonfiškoval na politické účely, premenovali ju na EVANJELÍCKY DOM. Pod týmto názvom slúžila evanjelikom až do roku 1958, kedy bola novým režimom skonfiškovaná. Hlavní aktéri spolkovej činnosti vdp.M.Beblavý a riaditeľ evanjelickej školy J.Oberuč boli už skorej preložení na iné pôsobiská. Keďže VDELÁVACÍ SPOLOK M.R.ŠTEFÁNIKA dlhé roky hlboko zasahoval do kultúrneho života v Sobotišti, nie je snáď na škodu, venovať mu pri príležitosti 80. výročia jeho založenia a 40. výročia likvidácie aspoň túto krátku spomienku.