Uhorský palatín Pavol Pálfi z Erdődu

Daniel Hupko

0
1310
     Pavol Pálfi (Pálffy) uzrel svetlo sveta ako piate dieťa a štvrtorodený syn baróna Mikuláša Pálfiho a jeho manželky Márie Magdalény, rod. Fuggerovej. Narodil sa rodičom, ktorí boli príslušníkmi novoetablovaného šľachtického rodu, rodu Pálfiovcov: jeho otec bol významným protitureckým bojovníkom a stúpencom habsburského panovníckeho rodu, matka bola členkou jedného z najbohatších rodov vtedajšej Európy. Napriek tomu, že nebol prvorodeným synom, vybudoval si kariéru, ktorá z neho urobila po panovníkovi najmocnejšieho muža v Uhorskom kráľovstve. V komplikovanej pálfiovskej genealógii je uvádzaný ako Pavol IV., napriek tomu bol niečím jedinečný: je jedným z mála členov pálfiovského rodu, ktorí nevynikli na poli vojenskom, ale na poli diplomatickom. Bol súčasníkom takých osobností uhorskej histórie, akými boli Mikuláš Esterházi (Esterházy), František Vešeléni (Wesselényi), Juraj I. Rákoci (Rákoczi) alebo Peter Pázmaň (Pázmány).

     Narodil sa 19. januára 1592 na hrade Červený Kameň a svojho otca si veľmi neužil, prišiel oňho, keď mal osem rokov. Matka Mária Magdaléna dbala na výchovu a vzdelanie všetkých svojich detí. Pavol spolu s bratmi Štefanom, Jánom a Mikulášom najskôr navštevoval školu vo Viedni, v roku 1609 sa stal študentom jezuitského kolégia v Olomouci. O dva roky neskôr, v roku 1611, podnikol gavaliersku cestu po Taliansku, kde študoval právo na univerzite v Padove. V Taliansku načerpal okrem vedomostí z práva i poznatky z hospodárstva, politológie a vrátil sa ovplyvnený talianskym barokom. Po skončení štúdií ovládal maďarčinu, nemčinu, latinčinu, francúzštinu a samozrejme i taliančinu.
Začiatku jeho kariéry nestálo nič v ceste. Ako syn rábskeho hrdinu Mikuláša Pálfiho mal Pavol kontakty s členmi i-ných významných rodov ríše, ktoré získal na cisárskom dvore ešte počas štúdií vo Viedni. Na začiatku svojej karié-ry tridsaťročný Pavol sprevádzal v roku 1622 panovníka Ferdinanda II. Habsburského (1619 – 1637) na ríšsky snem do Rezna. Jeho rozhľad a spoločenské styky, ktoré udržiaval ešte jeho otec bohatou korešpondenciou a mladý Pálfi v ich upevňovaní pokračoval, a v konečnom dôsledku nepochybne i vydaj Pavlovej sestry Žofie za Maximiliána Trauttmansdorffa, člena a neskôr i predsedu Tajnej rady, viedli k menovaniu Pavla Pálfiho v roku 1625 predsedom Uhorskej komory, radcom uhorského kráľa a kráľovským pohárnikom.
Práve vo funkcii predsedu Uhorskej komory sa Pavol zoznámil s finančnými problémami kráľovstva, zlým stavom pohraničných pevností a organizáciou obrany proti Turkom. Využil i poznatky z hospodárstva, získané štúdiom v Taliansku. Následne jeho kariéra smerovala strmo nahor. V roku 1630 sa stal predsedajúcim na uhorskom sneme a v roku 1634 obdržal od kráľa Ferdinanda II. grófsky titul. V roku 1646 bol menovaný do funkcie krajinského sudcu. S pôsobením Pavla Pálfiho v tejto funkcii je spätý i spor medzi banskobystrickými mešťanmi. V Banskej Bystrici dochádzalo k národnostným sporom medzi Nemcami a Slovákmi už v rokoch 1612 – 1613, lebo mestská rada odmietla rešpektovať rozhodnutie palatína o striedavom obsadzovaní postu richtára a paritnom zastúpení Nemcov a Slovákov v mestskej rade. Rovnaké spory prepukli znova v 40. rokoch 17. storočia, lebo za posledných tridsať rokov populačne počet slovenských mešťanov v meste narástol, a tým sa zväčšil aj ich hospodársky význam. Túto novú skutočnosť si však nemecké meštianstvo nechcelo priznať. V roku 1646 sa Slováci v Banskej Bystrici vzbúrili, odmietli rešpektovať rozhodnutia mestskej rady, v ktorej mal väčšinu nemecký patriciát. Ne-mecké meštianstvo sa obrátilo na Dvorskú komoru vo Viedni a uhorského kráľa Ferdinanda III. (1637 – 1657). Panovník riešením sporu poveril práve Pavla Pálfiho. Pavol zvolal do Banskej Bystrice osobitný súd a 6. marca 1650 bol vynesený rozsudok, ktorý uznal právo slovenských mešťanov na paritné zastúpenie v mestskej rade a každý druhý rok na funkciu richtára. Prvý richtár slovenskej národnosti bol v Banskej Bystrici zvolený už v roku 1651. Rozsudok v tomto spore vyniesol Pavol Pálfi už ako uhorský palatín, lebo na sneme v roku 1649 bol aklamačne, teda hromadným a zjavným prejavom súhlasu, zvolený uhorskými stavmi do tejto významnej funkcie.
Na začiatku 40. rokov 17. storočia sa okolo jeho osoby vytvorila skupina spolupracovníkov z radov vysokej šľachty a Pavol sa stal jej vedúcou osobnosťou. Do tejto „strany“ patrili popri Pavlovi Pálfim Adam Baťáň (Batthyány), Ladislav Esterházi, Adam Forgáč (Forgách) a Mikuláš Zrínsky (Zrínyi). Nešlo o politickú stranu v dnešnom slova zmysle: šľachticov spájal spoločný cieľ a predstavy o politickom smerovaní Uhorského kráľovstva. Koordinácia ich činnosti sa uskutočňovala nielen pri oficiálnych príležitostiach, ale i v súkromnom živote v rámci rodinných sviatkov, dvorských plesov alebo pobytov v kúpeľoch. Všetko to boli ľudia, ktorí predtým patrili k najbližším okruhu predošlého palatína Mikuláša Esterháziho. Tým, že sa po Mikulášovej smrti priklonili na stranu Pavla Pálfiho ako jeho nástupcu na palatínskom poste, demonštrovali, že pôsobenie Pavla Pálfiho v tejto funkcii považovali za pokračovanie politických snáh Mikuláša Esterháziho. Pavlovi spolupracovníci na ňom oceňovali i to, že sa nesnažil protireformáciu presadzovať násilne, hoci bol horlivým katolíkom a prívržencom Habsburgovcov. Pálfi zastával v tomto ohľade rovnaké stanovisko ako ostrihomský arcibiskup kardinál Peter Pázmaň, teda, že na katolícku vieru treba priviesť magnátov, ktorí ju budú následne na svojich panstvách šíriť v súlade so zásadou Cuius regio, eius religio. S Pázmaňom ho spájalo hlboké priateľstvo a snažil sa hľadať cestu medzi jednotlivými konfesijnými tábormi, lebo ako palatín dochádzal do kontaktu i s protestantskými šľachticmi.
Sám Pavol si svoj palatínsky úrad veľmi vážil a vyžadoval i určitú vážnosť a úctu voči svojej osobe, čo vyjadril i v liste, ktorý napísal 22. januára 1650 svojmu švagrovi Maximiliánovi Trauttmansdorffovi: „Keď som bol iba Pavlom Pálfim a prezidentom Uhorskej komory, nestrpel by som tieto slová, nehovoriac o tom, že teraz som už palatínom, a preto treba so mnou jednať s patričnou úctou…” Ako palatín musel Pálfi udržiavať rovnováhu medzi požiadavkami Viedne voči Uhorsku a záujmami uhorskej šľachty. Ako sa v neskoršom období ukázalo, táto rovnováha bola veľmi krehká. Veľkým úspechom v politickej kariére Pavla Pálfiho bolo, že sa stal ako jediný šľachtic počas celého 17. storočia členom Tajnej rady. Týmto získal možnosť zúčastňovať sa na politickom rozhodovaní o záležitostiach, týkajúcich sa celej ríše.
Tajná rada ako najvyšší poradný orgán panovníka zasadala denne. Členstvo v nej bolo najvyšším prejavom priazne. Pavol Pálfi tak zavŕšil snahu svojho predchodcu v palatínskej funkcii Mikuláša Esterháziho a dosiahol, aby sa záležitosti Uhorska prerokovávali priamo vo Viedni na najvyššej úrovni. Už Esterházi si totiž uvedomoval, že keď sa tak nestane, zostane Uhorské kráľovstvo na periférii záujmu Habsburgovcov, a to by neprospelo hospodárskemu vývoju krajiny. Dôkazom zaangažovanosti Pavla Pálfiho v zahraničnej politike bolo v roku 1649 udelenie prestížneho Radu Zlatého rúna španielskym kráľom Filipom IV. (1621 – 1665). Tak sa stal v poradí len druhým uhorským šľachticom, ktorému bolo toto vyznamenanie udelené.
Hneď po štúdiách a svojom návrate z cudziny sa okrem budovania kariéry začal Pavol venovať i zveľaďovaniu svojich majetkov. Ešte v roku 1619 Mária Magdaléna Fuggerová rozdelila majetok medzi svojich synov nasledovne: väčšinovým vlastníkom hradu Červený Kameň sa stal najstarší z bratov Štefan Pálfi, ktorý dostal i dediny tzv. vištuckého dištriktu s mestečkami Častou a Doľanmi (Ompitál), Ján Pálfi získal kaštieľ v Suchej nad Parnou s dedinami suchov-ského dištriktu a mestečkom Dolné Orešany, Pavol získal panstvo Stupava, pričom aj Pavol aj Ján mali malý podiel na vlastníctve hradu Červený Kameň. Súčasťou rozdelenia majetku bola dohoda, že starší bratia vyplatia najmladšiemu bratovi Mikulášovi, ktorý sa dal na duchovnú dráhu, každý po 50 000 zlatých, ako i veno sestrám. Relatívne neskoro, mal už 37 rokov, sa v roku 1629 Pavol Pálfi oženil s grófkou Máriou Františkou Khuenovou. Nevesta pochádzala zo starej tirolskej šľachtickej rodiny, v jej prípade šlo už o druhé manželstvo a s Pavlom boli druhostupňovým bratancom a sesternicou. Tento sobáš bol zo strany viedenského dvora ostro sledovaný, lebo bohaté veno nevesty podstatne rozšírilo majetkovú základňu manžela. V rozširovaní svojej majetkovej základne nezaostával ani sám Pavol: v rokoch 1629 – 1630 nadobudol panstvo Marchegg, ktoré dostal ako prezident Uhorskej komory od panovníka Ferdinanda II. Svoje majetkové vlastníctvo rozšíril aj o panstvo Malacky, ktoré získal v roku 1634. V roku 1635 získal panstvo Devín a Bátorové Kosihy. Od Ferdinanda II. získal v roku 1637 za 172 000 zlatých panstvo Bojnice do zálohu a v roku 1645 do dedičnej držby. V roku 1651 získal do dedičnej držby Prešporské panstvo, stal sa hlavným kapitánom prešporského hradu a dedičným županom tejže stolice.
Pavol Pálfi sa nevenoval iba hromadeniu majetkov a panstiev, ale snažil sa v intenciách svojho umeleckého vkusu jednotlivé sídla i prestavovať a upravovať. Jeho stavebné počiny a mecenášska činnosť tvoria osobitnú kapitolu jeho života, je považovaný za najvýznamnejšieho stavebníka a mecéna v Uhorsku prvej polovice 17. storočia. Okolo roku 1635 nechal prestavať kaštieľ v Stupave. Vnútorná umelecká výzdoba kaštieľa sa dodnes nezachovala, budova bola neskôr viackrát stavebne upravovaná a prestavovaná. Pavol Pálfi nechal jeho vnútorné interiéry vyzdobiť freskami a štukami. Manieristickú prestavbu financovanú grófom Pálfim dodnes čiastočne pripomína hlavný portál kaštieľa. Prestavbou prešiel aj zámok v Marcheggu. Dôveru v organizačné schopnosti a umelecké cítenie Pavla Pálfiho vložil i sám panovník. Uhorský snem zákonným článkom VI. z roku 1635 poveril Pavla Pálfiho ako župana Prešporskej stolice, aby viedol prestavbu prešporského hradu. Túto prestavbu si vynútil veľmi zlý stav hradného paláca, ktorý bol poškodený počas bojov v povstaní Gabriela Betlena (Bethlen). Počas stavebných prác boli odstránené statické poruchy a pristavané nové krídla. Palác zvýšili o jedno poschodie a dostavali ďalšie priestory dvorového traktu, od základov bolo postavené celé západné krídlo. Po zavŕšení prestavby v roku 1649 sa hrad premenil zo strohej gotickej pevnosti na reprezentačné barokové sídlo. Prízemie paláca malo úžitkovú funkciu, celé prvé poschodie v južnom krídle zaberal byt kráľovskej rodiny, vo východnom a severnom krídle sa nachádzali spálne a v západnej časti bola kaplnka. Na druhom poschodí boli súkromné i úradné miestnosti župana, na treťom izby pre hostí, služobníctvo a priestory pre strážcu svätoštefanskej koruny. Táto prestavba dala hradu jeho typický vzhľad, ktorý ho charakterizuje dodnes – čiastočne bola financovaná aj z Pálfiho súkromných peňazí. Súbežne s prestavbou hradu realizoval Pavol aj súkromnú prestavbu Bojnického zámku a výstavbu svojho záhradného paláca v Prešporku, ktorý sa preslávil najmä lipou obstavanou lešením. Tá ponúkala najmä v lete hosťom možnosť kochať sa okolím vo vôni kvitnúceho stromu.
Osobitnou kapitolou v Pálfiho mecenášskej činnosti je vybudovanie kaštieľa v Malackách. Odborná literatúra stereotypne uvádza ako rok jeho výstavby rok 1624, iné zdroje 50. alebo 60. roky 17. storočia. Na základe komplexného umelecko-historického a architektonicko-historického výskumu objektu kaštieľa možno obdobie vzniku klásť medzi roky 1634-1648. V týchto rokoch vznikla štvorkrídlová budova štvorcového pôdorysu s dvoma nadzemnými a jedným polozapusteným podlažím. Z tohto vyplýva, že Pavol Pálfi vybudoval malacký kaštieľ ešte predtým, ako započal výstavbu františkánskeho kláštora v tom istom meste. Podobne si po Pavlovej smrti počínala i jeho vdova v Prievidzi – až po dokončení prestavby Bojnického zámku boli ňou do Prievidze povolaní jezuiti a po ich odchode piaristi.
Ako sme už naznačili, gróf Pavol Pálfi sa nevenoval iba prestavbám svetských príbytkov. 11. októbra 1653 vydal vo svojej kúrii v Prešporku zakladajúcu listinu františkánskeho kláštora v Malackách, ktorou už stojaci kláštor, vybudovaný v rokoch 1648 – 1653 na jeho vlastné náklady, odovzdal ako dar františkánskemu rádu, „aby ho obývali, zbožne a vytrvale Bohu slúžili, svojmu poslaniu a regule zadosťučinili… Najponíženejšími prosbami vyzývame Boha a jeho dobrotu, aby túto hoc i nepatrnú známku našej povďačnosti láskave prijala, ku sláve svojho mena a ku spáse našich spolublížnych obrátiť ráčila, nám však naďalej ku konaniu ešte väčších dobrodení silu poskytovala“. Kláštorný komplex v čase jeho odovzdania františkánom už stál, vznikol prestavbou starého poľovníckeho kaštieľa. Postavený bol už i kláštorný kostol, nebol však ešte dokončený: chýbali oltáre, chór s organom, kazateľnica a ďalšie súčasti vnútorného zariadenia. Jeho posviacka sa konala na sklonku roka 1660 po smrti donátora. Posvätil ho syn Pavlovho bratanca, nitriansky biskup Tomáš Pálfi. Vybudovanie františkánskeho kláštora možno interpretovať ako súčasť cieľavedomej mecenášskej činnosti, ale i ako inštitucionalizáciu katolíckej viery na území Plaveckého panstva v rámci rekatolizačných snáh grófa Pavla Pálfiho na vlastných panstvách. Okrem toho našli Pavlovi potomkovia pod kláštorom viac ako dôstojné miesto svojho posledného odpočinku. Do malackej rodovej hrobky boli telá zomrelých členov rodu pochovávané paralelne s ukladaním do pálfiovskej rodovej hrobky pod Dómom sv. Martina v Prešporku. Manželia Pavol a Mária Františka mali spolu tri deti. Prvý syn sa im však narodil až po trinástich rokoch manželstva. Je možné, že mali deti už predtým, avšak tie sa nedožili dospelosti. Prvorodený syn Ján Anton sa narodil v roku 1642, syn Ján Karol v roku 1643 a posledným dieťaťom bola dcéra Mária Magdaléna. O Pavlovom manželstve toho veľa nevieme, rovnako ako i o samotnej Márii Františke Khuenovej.
V roku 1653 Pavol vážne ochorel a 5. novembra 1653 vo svojej prešporskej kúrii napísal svoj posledný platný testament, ktorý bol panovníkom potvrdený 18. decembra 1653 v Rezne. Čoskoro skonal. Gróf Pálfi z Erdödu zomrel v Prešporku 26. novembra 1653. Jeho posledná vôľa je prejavom jeho veľkého ducha: hoci celý svoj život prežil v honosných príbytkoch, o ktorých výstavbu sa zaslúžil, v testamente si výslovne želal jednoduchý pohreb a pochovaný chcel byť len v rúchu františkána. Jeho telo spočinulo v rodinnej krypte pod Dómom sv. Martina v Prešporku a jeho srdce bolo umiestnené v striebornej schránke v kláštore františkánov v Malackách. Svojím testamentom zriadil Pavol fedeikomis z panstiev Plavecký hrad, Devín a Bátorové Kosihy, ktorý ako nescudziteľné a nedeliteľné rodové vlastníctvo prešiel na najstaršieho syna Jána Antona, panstvo Bojnice s kúpeľmi, dom v Banskej Bystrici a podiely na panstve Červený Kameň odkázal druhorodenému Jánovi Karolovi. Z Prešporského panstva zriadil majetkový seniorát, čím rozhodol, že bude prechádzať vždy na najstaršieho člena pálfiovského rodu spolu s titulom župana prešporského. Poslednou vôľou taktiež rozhodol, že zlatý kalich, ktorý dostal jeho otec Mikuláš Pálfi od kráľa za víťazstvo pri Rábe a meč od rakúskych stavov, ktorým pri tejto pevnosti bojoval, majú navždy zostať súčasťou rodového majetku. Svoj palác v prešporskom podhradí odkázal uhorskému snemu. Pavlova vdova Mária Františka po jeho smrti preniesla svoje sídlo do Bojníc a pokračovala v mecenášskej činnosti svojho manžela: v roku 1661 nechala na mieste staršieho gotického kostola postaviť jednoloďový Kostol sv. Mikuláša pod Prešporským hradom, ktorý slúžil na bohoslužby pre slovenských vinohradníc-kych robotníkov, ktorých do mesta priviedli Pálfiovci. V roku 1666 nechala vybudovať kláštorný komplex piaristov a ich kolégium v Prievidzi. Ako horlivá katolíčka na rozdiel od svojho manžela presadzovala násilnú rekatolizáciu a dbala o výchovu svojich detí v prísne katolíckom duchu.
Gróf Pavol Pálfi svojím pôsobením v úrade uhorského palatína zvýšil vážnosť tohto úradu a zaradil sa popri Mikulášovi Esterházim k najvýznamnejším nositeľom tejto funkcie v 17. storočí. Bol členom druhej generácie rodu Pálfiovcov, ktorá významne zasiahla do našich dejín: obaja jeho starší bratia si tiež budovali svetskú kariéru: Štefan zastával funkciu strážcu uhorskej kráľovskej koruny a neskôr kapitána pevnosti Nové Zámky, Ján pôsobil ako kráľovský radca a tiež bol nositeľom Radu zlatého rúna. Mladší Pavlov brat Mikuláš si na rozdiel od svojich troch starších bratov budoval cirkevnú kariéru, v roku 1615 bol dokonca jedným z kandidátov na ostrihomský arcibiskupský stolec, nakoniec ho však získal Peter Pázmaň. Upevnili tak postavenie svojho rodu, ktorého základy vybudoval ich otec, rábsky hrdina Mikuláš Pálfi. I napriek tomu, že Pavlovi Pálfimu ako štvrtorodenému synovi nemohli sudičky pri jeho kolíske predpovedať svetlú budúcnosť, všetko bolo nakoniec inak. Svojimi výnimočnými schopnosťami a cieľavedomosťou dosiahol závratnú kariéru, predstihol v tejto oblasti oboch svojich starších bratov a zaradil sa k najvplyvnejším aristokratom v podunajskej monarchii. Priezvisko Pálfi sa i vďaka nemu definitívne etablovalo na viedenskom dvore a až do konca monarchie v roku 1918 zostalo synonymom spoľahlivej služby krajine a lojality voči dynastii Habsburgovcov.
I napriek tomu, že bol Pavol Pálfi spoločensky a politicky viazaný na viedenskom dvore, na svoje majetky ležiace na území Záhoria nezabúdal. Naopak, svojou mecenášskou činnosťou sa trvalo zapísal do histórie tohto regiónu a doslova na jeho území zanechal i svoje srdce, v krypte malackých františkánov.

Pramene a literatúra
FIDLER, Petr: Die Bautätigkeit der Familie Pálffy im 17. Jahrhundert und der Umbau des Schlosses Bibersburg – Červený Kameň. In: ARS, 1994, č. 3, s. 213-236.
FUNDÁRKOVÁ, Anna: Palatín Pavol Pálfi a uhorský politický život v rokoch 1649 – 1653. In: Historický časopis, 51, 2003, č. 2, s. 241-263.
FUNDÁRKOVÁ, A.: Pavol Pálfi – osobnosť, mecenáš, politik (1592 – 1653). [Dizertačná práca]. Bratislava, 2003.
FUNDÁRKOVÁ, A.: Tajný radca Pavol Pálfi. In: FUNDÁRKOVÁ, A. – PÁLFFY, G. (ed.): Pálfiovci v novoveku. Vzostup významného uhorského šľachtického rodu. Bratislava – Budapešť: AEP, 2003, s. 47-62.
HALLON, Pavol: Dejiny františkánskeho chrámu Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v Malackách. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici, 2001.
HOLČÍK, Štefan: Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563 – 1830. Bratislava: Ikar, 2005.
MALNÁSI, Ödön. A herceg és gróf Pálffy család levéltárai. A herceg és gróf Pálffy család vöröskői és bazini leveltára. Homok: Gróf Pálffy Károly, 1933.
MELNIKOVÁ, Marta: Prví Pálfiovci na bojnickom panstve. In: MALEČKOVÁ, K. (ed.): Pálfiovský rod – dejiny, osobnosti, stavebné akti-vity, mecenášstvo a zbierky. Bojnice: SNM – Múzeum Bojnice, 2000, s. 15-20.
MENCLOVÁ, Dobroslava – ŠTECH, Václav: Červený Kameň. Bratislava: Tvar, 1954.
NAGY, Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. P – R. Pest: b. v., 1862.
SABADOŠOVÁ, E. – HAVLÍK, M.: Malacky. Pálffyovský kaštieľ. Architektonicko-historický a umelecko-historický výskum. [Rkp.]. 2008.
TIBENSKÝ, Ján: Poctivá obec budmerická. Starodávna história. Budmerice: Rak, 1998.