Vladimír Jamárik Hudobný život v starom Kunove a jeho posledný muzikant

0
711

Starý kunovský popevok „Gajdúšku z gajdama, zmiluj sa nad nama! Šak sa já zmilujem, ket gajdy nadujem!“ vyjadruje vrodenú túžbu mladých po hudbe, tanci a speve. Túžba je večná, iba

hudobné nástroje sa menili.
Ja som ešte počul starých Kunovčanov hovoriť trocha hanlivo o niekom, koho často videli chodiť po dedine, že „len chodzí jak gongolec a ňic nerobí!“ Počul som aj matky sklonené nad malým, ešte nerozprávajúcim dieťatkom, ktoré v dobrej nálade vydávalo akési nezrozumiteľné zvuky, ako sa mu prihovárali: „Zas si žgumreš, ty mauí žgumrochu!“ Pochybujem však, že bydakto z nich bol vedel, kto bol gongolec, či žgumroch a že mali dačo spoločného s hudbou. Mladí tak už sotva hovoria, lebo aj slová umierajú!
Pátranie po pôvode týchto slov nás privedie do krajín na pobreží Baltského mora, obývaných Slovanmi a Baltmi (Litovčania, Lotyši). Odtiaľ už v 12. storočí chodili potulní muzikanti nielen do susedných, ale i do vzdialenejších krajín. Vyhrávali ľuďom do tanca, lebo hudba bolavtedy vzácna. Spievať mohli hocikedy, ale tancovať len počas hrania prítomného muzikanta! Dnes zásluhou techniky stratila hudba svoju výnimočnosť, lebo ju môžeme počúvať hocikedy, keď sa nám zachce, alebo dakedy aj musíme, keď nechceme!
Strunové hudobné nástroje muzikantov z Pobaltia boli predchodcami husieľ. Tvorila ich všaklen drevená doska s kruhovým otvorom uprostred, na ktorej boli natiahnuté struny. Pôvodne len tri, neskôr aj päť a brnkalo sa na ne. Litovčania ich nazývali kankles, polabskí Slovania žijúci západne od Odry v dnešnom Nemecku (Lutici, Bodrci a ich južní susedia Drevania) im dali meno gongolnica, a kto na nej hrával, bol gongolec. K nám sa gongolnica mohla dostať už prv s potulnými muzikantmi, ale určite po porážke Turkov pri Viedni roku 1683. Nemecké pluky z Lüneburska, kde vtedy ešte žili slovanskí Drevania (ich reč vymrela až v polovici 18. storočia) ich potom až do roku 1700 vytláčali z Uhorska. Po bojovom nasadení vždy dlhší čas odpočívali na našom Záhorí. Mali voľno, nič nerobili. Obec Dojč a ďalšie sa roku 1694 žalovali, že s ich pobytom majú veľké výlohy. Museli totiž prispievať na ich živenie. Iste boli medzi nimi aj dajakí slovanskí gongolci, ktorí chodili hrať po domoch, za čo dostali dajakú odmenu. A práve toto chodenie utkvelo našim predkom v pamäti. Po stáročia potom hovorili aj o spoluobčanovi, že „len chodzí jak gongolec“ a nič nerobí!
Podobným spôsobom sa živili a aj k nám sa dostali potulní muzikanti z ruského Pobaltia. Tí však nielen hrali, ale aj tancovali a predvádzali aj čarovanie a zaklínanie, pričom hovorili tichým hlasom nezrozumiteľné slová, čo ešte zvyšovalo ich tajomnosť. A práve to si naši ľudia zapamätali. V Rusku mali ešte aj v 18. storočí meno skomoroch. Záhoráci ho vyslovovali ako škomroch alebo žgumroch, a pretože podobné nezrozumiteľné zvuky vydávali aj malé deti, nazývali ich „malými žgumrochmi“. Žgumrali, čiže šomrali však aj dospelí, ak sa im dačo nepáčilo!
Oveľa starším nástrojom sú však gajdy. Pochádzajú z Prednej Ázie z oblasti Kaukazu, kde na takýto typovo podobný nástroj hrávali už v staroveku, ktorý sa skončil roku 476 nášho letopočtu. Odtiaľ ich prevzali Arabi, ktorí sa po smrti proroka Mohameda roku 632 nášho letopočtu pustili do výbojov. Prešli severnou Afrikou, cez Gibraltár a v rokoch 778-793 na dlhý čas obsadili veľkú časť Pyrenejského polostrova (Španielska) a priviezli do západnej Európy gaitu, čiže gajdy. Neskôr na ne hrávali aj Turci v Malej Ázii. Tí obsadili Balkánsky polostrov, roku 1389 porazili Srbov na Kosovom poli a do roku 1541 sa zmocnili aj veľkej časti Uhorska. Vyše sto rokov boli našimi susedmi. Priniesli všelijaké novoty. Okrem tabaku, kávy, čižiem a tureckého žita, čiže kukurice, aj gajdy, ktoré sme prevzali aj s tureckým názvom. Rozšírili sa aj do krajín, kde Turci neprišli, ale tam mali iné názvy. V Čechách to boli dudy, v Nemecku Dudelsack a Rusi nazývali gajdoša volynščikom.
Už roku 1655 žil v Kunove Mikula Gajdoš. Jeho priezvisko prezrádza, že buď bol gajdošom, alebo pochádzal z gajdošskej rodiny. V tom istom roku je v senickej evanjelickej matrike zapísaný rodičovským priezviskom Ján Jamárových, čiže Jamár, lebo kopal ľuďom obilné jamy. Jeho potomkovia sú tam už v roku 1676 zapísaní synovským priezviskom Jamárik s príponou –ik. Daktorí z nich v Dolnom konci už v 18. storočí veľmi zbohatli. Povrávalo sa, že chodili gajdovať zbojníkom na Bielu horu a tí dobre platili.
Na grunte číslo 5 (teraz pán Podmajerský) býval Ján Jamárik s prímením Gajdoš. Tomu sa 18. septembra 1803 narodil syn Martin, ktorý sa tiež naučil gajdovať. Oženil sa s Kristínou Mrázkovou z Rovenska. Žena mu však vo všetkom rozkazovala. Sprvu ju počúval,lebo ju mal rád, potom ju počúval z obavy, aby od neho neodišla, keď si už aj šaty balila, ale napokon sa vzoprel. Raz, keď už opäť mala háby zbalené a zberala sa na cestu do Rovenska, chytil gajdy a so smiechom jej povedal: „Choď, ked sceš! S muzikú sem si ťa dovédel, s muzikú ťa aj vyprovoďím, ale len po potok!“ Ten tiekol konča ich záhrady, dalo sa cezeň prejsťbrodom a bola to najkratšia cesta do Rovenska. Šla. Náhlila dolu dvorom, aby presadila svoju vôľu, ale on v pätách za ňou a gajdoval tie najveselšie piesne, aké vedel! Keď prišli k potoku, žena sa razom obrátila a vykríkla: „A víš, just nejdem! Tú radost ťi neurobím!“ Vzdala sa svojej panovačnosti, vrátila sa a potom už pekne nažívali. Keď Martin roku 1887 zomrel, na usadlosti žil jeho syn Ján s prezývkou Hota, čo bol otec Jána Jamárika Gajdoša (1885 – 1959), ktorý už gajdovať nevedel, ale prezývka mu zostala!
V 80. rokoch 19. storočia bol v Kunove chýrnym gajdošom Ján Jastrab, juhás, čiže pastier oviec u statkára Michala Konráda. Býval v terajšej usadlosti vdovy Zuzany Krčovej v Lieští. Hrával vraj aj pospiačky, ale iste len so zavretými očami, nielen na svadbách, ale i na školských majálesoch na Flekoch, vtedy lúkach poniže terajšej priehrady, pod ovenčenými hlavami obrúbaných vŕb. Účastníčka majálesov Mária Zlochová, narodená roku 1878, spomínala, že mu rozjarení tanečníci, najmä deti, hádzali do huku (do otvoru basovej burdónovej píšťaly) nielen peniaze, ale aj gombíky.
Posledným kunovským gajdošom bol starček Krč, zamestnaný ako kraviar na majetku Horného mlyna. Keď však jeho majiteľ Ján Kukliš 4. novembra 1918 zomrel, stratil zamestnanie, odsťahoval sa do Sotiny, kde mu ešte aj žena zomrela. Na Kunov však nezabudol. Ešte aj v 20. rokoch sem chodieval gajdovať po domoch vždy s úsmevom, hoci nemal ľahký život. Ľudia mu dávali dajakú odmenu. Aj mňa, narodeného roku 1921, mama neraz poslala dať mu peniaz či kúsok koláčika.
Časom gajdy stratili svoje dominantné postavenie v tradičnej hudbe, sú však jednotlivci, ktorí na nich v súkromí či v súbore hrávajú. Zo starodávnych gongolníc, ktoré Poliaci nazývajú slovanskými husľami, vznikol nový dokonalejší nástroj, terajšie štvorstrunové husle, na ktorých sa už nebrnkalo, ale hralo sláčikom. (Lužickosrbské husličky sú menšie a majú len tri struny.) Za ich vynálezcu sa považuje tirolský Rakúšan, člen lutnárskej rodiny Gašpar Duiffenpruger (1467 – 1530). Ich schránka je však v porovnaní s doskou gongolnice zložitým, priam umeleckým dielom, preto husle boli drahým nástrojom, ktorý len pomaly prenikal medzi ľud v 18. a hlavne v 19. storočí.
V Kunove mohla byť sláčiková kapela už v 2. polovici 19. storočia, pretože keď v roku 1866 zomrel Ján Jamárik Kolár, vdova po ňom sa vydala za vdovca Vázala, ktorý hral na basu. Snáď vo Vargovej kapele, ktorá hrávala ešte aj koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Pavol Varga (1846 – 1912) sa ako Seničan a vyučený „slovenský švec“, čiže obuvník, ktorý ľuďom šil tzv. „slovenské boty“, priženil do chudobnej rodiny v Kunove. Jeho tesť (manželkin otec) bol bírešom u statkára Konráda. Vzal si jeho dcéru Katarínu (1846 – 1921). V dome žil aj jej brat Samuel, tesť, ktorý zomrel roku 1871 a jeho postihnutý brat – žobrák. Varga sa v týchto ťažkých podmienkach živil svojím remeslom, ktoré veľa nevynášalo, preto si privyrábal, ako sa dalo. Bol uvedomelým Slovákom. V krčme si neraz zaspieval „Hej, Slováci“, čo bolo zakázané. Bohatý dolný mlynár Jozef Kukliš nechcel, aby ho maďarské úrady považovali za pansláva, preto – iste za dajakú odmenu – odoberal vlastenecký časopis Národný hlásnik na jeho meno. Bol tak baran celý i vlk sýty, lebo Varga mu po prečítaní časopis vždy odovzdal. Roku 1881 sa mu narodil syn Pavol, ktorý však na prelome storočia odišiel do Ameriky, a nevrátil sa. Vargovým potešením bola hudba. Hral na husle a založil v Kunove sláčikovú kapelu. Hrávala bez nôt a cvičila, kde sa dalo. Raz za tuhej zimy to skúšali aj v stajni svojho člena Juraja Matulu Liešťanského, lebo tam bolo teplo. Museli však prestať, lebo kravy v zúfalstve vyskakovali do válovov (hrantov) a muzikanti mali čo robiť, aby ich stadiaľ dostali. Členovia kapely sa menili. V poslednom období v nej okrem už spomenutého Juraja Matulu Liešťanského hral aj Pavol Kukliš Búda (1870 – 1932), Ján Kukliš Liešťanský (1886 – 1981), Ján Orgoník Dzedzinský (1884 – 1945) a ako basista Ján Krč Farál (1881 – 1965). Orgoníkovou najobľúbenejšou skladbou bol Rákociho marš! Keď roku 1912 Pavol Varga zomrel a roku 1914 vypukla svetová vojna, kapela sa rozpadla. Alžbeta Vargová zomrela až roku 1921. Syn Pavel z Ameriky rodičom písaval a po matkinej smrti im dal na hroby postaviť ozdobné liatinové kríže. Na otcovom bol aj krátky nápis „Cesta života zemského bola pre teba ťažká! Preto odpočívaj v pokoji, a nech ti je zem ľahká! Verný syn Pavel v Amerike.“
Aj gajdy sa v 20. rokoch 19. storočia dožili dokonalejšieho potomka, ťahacej harmoniky. Jej vynálezcom bol tiež Rakúšan, Viedenčan Damian. (Škola hry na ňu vyšla roku 1864.) Nebola tak drahá a pomerne rýchlo sa rozšírila. V Kunove na ňu hrával Martin Žák, narodený roku 1896, ktorého rodičia bývali na terajšej usadlosti Jána Cíbika v Hornom konci.
Druhým harmonikárom bol Ján Grimm, narodený roku 1900. Po skončení vojny roku 1918 často hrávali v krčme žida Reisa. Žák však len krátko, lebo už roku 1919 zomrel na suchoty. Na cintoríne doteraz stojí jeho náhrobok s fotografiou, kde je vyfotený v sedliackej šnúrkovej košeli. Ján Grimm potom ešte dlho hrával aj na svadbách a stal sa otcom harmonikárskej rodiny, lebo všetci jeho synovia sa naučili hrať na tento nástroj. Ich otec však zomrel mladý už v roku 1949.
V Kunove učil už od roku 1909 sobotištský rodák, učiteľ Karol Šaško. Roku 1914 však musel narukovať a z vojny sa vrátil s podlomeným zdravím. Roku 1920 opäť prišiel učiť do Kunova. Bol huslistom a vedel, že po Vargovej kapele zostali v rodinách hudobné nástroje. Rozhodol sa oživiť kultúru v obci. Založil ochotnícky divadelný krúžok a hudobný krúžok, čiže kunovskú ľudovú kapelu. V nej hrali ako huslisti Ján Orgoník Dzedzinský, Juraj Zuščík, Štefan Milde z Horného Mlyna a jeho zamestnanci Arpád Lehotay a František Slezák, Martin Rýzek, učiteľ Štefan Brečka, Pavel Brečka Čáčovský, ktorý zomrel roku 1982, občas aj Jozef Harnoš (zomrel roku 1964). Štefan Orgoník z Horného konca a po ňom Ondrej Brečka hrali na klarinet, Martin Orgoník Búdanský z Dolného konca a po jeho odchode do Ameriky jeho brat Pavel Orgoník Švec (1894 – 1958) boli cimbalistami a Ján Zuščík Sulíni hral na basu. Od roku 1922 kapela hrávala na tradičných majálesoch v záhrade Horného mlyna, ktorý mal vtedy v prenájme jej člen Štefan Milde. Nemlel, ale mal skupinu, ktorá opravovala staré a budovala nové mlyny. Učiteľ Karol Šaško však už roku 1923 podľahol tuberkulóze a je pochovaný v Sobotišti.
Vedenie divadelného i hudobného krúžku prevzal Juraj Zuščík (zomrel 10. 12. 1933 ako 90-ročný). Kapela hrávala na zábavách i svadbách. Keď však roku 1930 Štefan Milde so svojimi dvoma zamestnancami z Kunova odišiel, nastali problémy. Stále však ešte bola schopná hrať 5. mája 1931 na svadbe Jána Brečku s Kadlíčkovou z Rovenska i na hasičskej zábave roku 1932. Na svadbe Michala Matulu Zadného roku 1935 však obveseľoval hostí už len harmonikár Pavel Danek. Ani členom svetového spolku spisovateľov PEN-klubu, ktorí navštívili Kunov roku 1938 a ktorým Kunovčania pripravili pohostenie v senickej Sokolovni, nehrala už kunovská kapela. Iba štyria speváci Pavel Kuchta, Pavel Brečka Čáčovský, Zuzka Robichová a Zuzka Zuščíková, manželka Jána Zuščíka Sulíniho, im zaspievali ľudové piesne.
Za búrlivých čias roku 1939 učiteľ Emil Vrabec chcel kunovskú hudbu oživiť. Na 20. november zvolal do školy občanov, ktorí mali doma hudobné nástroje, ale jeho snaha vyšla nazmar. Až po vojne, keď vedenie ochotníckeho krúžku prevzali mladí s predsedom Pavlom Krčom Liešťanským, nastalo aj nebývalé oživenie hudobnej činnosti. Na 5. marec 1946 pripravili vo vtedajšom hostinci Pavla Matulu Liešťanského prvý fašiangový karneval v Kunove s bohatým a pestrým programom. Obdivuhodne rýchlo utvorili mladú kunovskú kapelu, v ktorej hrali lendvaja zo starších: Pavel Brečka Čáčovský ako kontráš a Ondrej Brečka ako klarinetista. Prvé husle hral Ján Pavlínek, druhé Milan Orgoník Dzedzinský, na trúbku Štefan Petrák z Lieštia (zomrel v Tasmánii), na harmoniku Ján Kolomičenko a Ján Grimm (obaja žili i zomreli v Čechách). Pri base sa striedali Jožo a Milan Vázal. Prvýkrát videli Kunovčania aj baletné vystúpenie dievčat „Dedinka ty milá!“, ktoré nacvičil Pavel Kukliš Hajtman. V prestávkach medzi jednotlivými bodmi programu hrala hudba, a tak tento prvý, žiaľ aj posledný, kunovský karneval mal obrovský úspech. Kapela však dlho nevydržala.
Založením jednotného roľníckeho družstva v roku 1950 sa skončila história starého Kunova. Veľa mladých odišlo a aj keď potom boli ešte pokusy o oživenie hudobného života, nemali už dlhšieho trvania. Na veľkých svadbách hrávali cudzie kapely, na skromnejších len starí kunovskí harmonikári, nevlastní bratia Pavel Danek (zomrel roku 1987), Ján Danek (zomrel roku 1985) a Vladimír Grimm (1923 – 1993). Aj tí sú už dávno nebohí, lebo každý z nás dohrá raz svoj život na strunách všedných dní, či už ako sólista alebo v súbore.
Posledným muzikantom toho starého Kunova je Pavol Grimm, bývalý primátor Senice, ktorý 14. júla 2010 oslávil 75. narodeniny. Prajeme mu pevné zdravie, aby ešte veľa rokov mohol so svojou heligonkárskou skupinou vystupovať aj v rodnom Kunove!