Nové poznatky o kaplnke sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch

Peter Baxa - Viktor Ferus - Renáta Glaser-Opitzová

0
1525
Kostol sv. Margity Antiochijskej stojí v extraviláne Kopčian, na poliach neďaleko rieky Moravy. Poloha kostola v blízkosti významného veľkomoravského hradiska Valy v Mikulčiciach vždy evokovala myšlienku o pôvode tohto objektu už v 9. storočí, zvlášť potom, keď Štefan Janšák publikoval kopčianske „Hrúdy“. Prvý známy archeologický výskum kostola sv. Margity vykonala PhDr. Ľudmila Kraskovská v roku 1964, kedy skúmala plochu severne od kostola. Odkryla tu niekoľko hrobov bez nálezov. V rokoch 1994 – 1996 PhDr. Viera Drahošová zo Záhorského múzea v Skalici západne od lode kostola objavila pozostatky stavby predsiene – nartexu so zahĺbeným vymurovaným objektom. Na južnej fasáde kostola v roku 1994 študenti Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Viera Anoškinová a Martin Vančo odkryli gotické okná. V rokoch 1995 – 1999 vykonával na objekte stavebno-historický výskum kolektív pracovníkov Pamiatkového ústavu pod vedením Mgr. Eleny Sabadošovej. Na objekte vykonala v tomto období reštaurátorský prieskum Katedra reštaurovania VŠVU v Bratislave. O kostole sa diskutovalo aj v dennej tlači, pričom sa stal aj predmetom samostatnej štúdie Martina Vanču.
Pamiatkový ústav dokončil v rokoch 1998 – 2000 archeologický výskum interiéru Kostola sv. Margity. Výskum identifikoval šesť historických horizontov – stavebných etáp datovateľných do obdobia 11. – 17. storočia. Publikované názory na datovanie kostola mali pomerne búrlivý vývoj. Pred rokom 1994 bol objekt považovaný za barokovú kaplnku, neskôr bol označovaný ako predrománsky. Na základe výsledkov archeologického výskumu cintorína bol Kostol Margity v roku 2004 datovaný do 9. storočia, čím sa potvrdila hypotéza Dr. Viktora Ferusa z roku 1996 o veľkomoravskom pôvode tejto stavby.
Kostol sv. Margity Antiochijskej v prvej etape možno charakterizovať ako jednoloďový s predsieňou – nartexom a štvoruholníkovým presbytériom. Celková dĺžka kostola s nartexom je 11,9 m, šírka lode a nartexu 5,21cm. V súčasnosti sú z tejto etapy zachované murivá lode približne do výšky jej dnešnej korunnej rímsy, teda 560 cm od pôvodnej úrovne terénu. Štítové steny sú z väčšej časti premurované. V severnej stene lode sa zachovali dva malé polkruhovo ukončené pôvodné okenné otvory s takmer rovným ostením a vrcholovým klenákom v tvare trojuholníka. Pomerne vysoko umiestené okná sú široké 46 cm, vysoké 66 resp. 62 cm. Boli vymurované pomocou debnenia, ktoré bolo na jednej strane užšie, aby ho bolo možné po zatuhnutí muriva vytiahnuť a znovu použiť (za informáciu ďakujeme reštaurátorovi Mgr. art. Jurajovi Puškárovi). Presbytérium má tvar nepravidelného štvoruholníka, je vyosené smerom na sever. Jeho valená klenba je súčasná s murivom, použitý stavebný materiál je totožný s vertikálnymi konštrukciami. Okenný obdĺžnikový otvor vo východnej stene je sekundárny. V južnej stene presbytéria sa čiastočne zachovalo východné ostenie okna s pôvodnou povrchovou úpravou – murovacia malta pritiahnutá k lícu muriva, tvoriaca kompaktnú vrstvu. Bolo zrušené a nahradené ranogotickým oknom v 13. storočí, podobne ako dve okná na južnej fasáde lode. Prechod medzi presbytériom a loďou je hladký, bez zvýraznenia víťazného oblúka. Loď bola podľa autorov správy z architektonického výskumu pôvodne zaklenutá. Podľa nášho názoru je možné potvrdiť tento názor až v rámci realizácie reštaurátorských prác v interiéri. Severná fasáda je zachovaná takmer neporušená. Po jej odkrytí v roku 1994 je možné sledovať štruktúru muriva v celom rozsahu. Dominantný je podiel tenkých kamenných platní hrubých približne 5 cm. Je tu viditeľná snaha o dodržanie priebežnosti ložných špár, ktoré sú však miestami mierne zvlnené. Murovacia malta je hrubšia, mastná, bledá, so zrnkami nevyhaseného vápna. Miestami obsahuje úlomky vápenca. Povrchovú úpravu exteriérových stien bude možné upresniť až po doskúmaní južnej fasády (reštaurátorský výskum). V súčasnosti sa javí najpravdepodobnejšia úprava pritiahnutím murovacej malty vyhryznutej zo špár k lícu muriva.
V rámci statického zabezpečenia objektu a v súvislosti s ním realizovaného archeologického výskumu bolo odkryté základové murivo južnej steny v takmer celej dĺžke. Výška základového muriva bola v týchto miestach v priemere 55 cm. Je nutné podotknúť, že úroveň dna základovej ryhy mala rozdiely 8-10 cm. Základové murivo je užšie než nadzemné, miestami až o 5cm na jednej strane. V úrovni pôvodného terénu je prvý riadok miestami oveľa širší než murivo nad ním. Prvý riadok základov je kladený nasucho. Malta základov je vápenná, hrubšia, s menším podielom vápna. Archeologický výskum interiéru odkryl podobné situácie, charakteristické nepravidelnou štruktúrou, teda hrúbka základového muriva bola 50-60 cm. Základové murivo východnej steny lode je prerušené v rozsahu víťazného oblúka.
Na základe výsledkov archeologického výskumu interiéru kostola a časti cintorína je zrejmé, že kostol postavili na najvyššom bode duny. Interiér kostola po výstavbe objektu vyrovnali zrejme zeminou zo základových rýh veľmi hrubým spôsobom tak, že v rámci lode a apsidy sme zistili až 20 cm výškovú profiláciu podlahy z ušľapanej hliny, korešpondujúcu s prvou stavebnou fázou. Uvedené rozdiely vo výške podlahy sme zistili v lodi kostola. Podľa nálezu v apside kostola výška podlahy vo svätyni a v lodi bola rovnaká. Podlaha v nartexe, podľa zachovanej koruny muriva objektu 2, mala niveletu asi o 20 cm vyššiu ako podlaha v lodi. Toto prevýšenie mala aj voči priľahlému najbližšiemu okoliu kostola, možno s výnimkou západnej časti predsiene, kde naznačuje výšková profilácia rozhrania základového a nadzákladového muriva južnej obvodovej steny lode kostola najvyšší bod terénu. Podlaha v lodi kostola sa vďaka intenzívnemu pochovávaniu zachovala iba na niekoľkých malých plochách medzi hrobovými jamami. V predsieni stavebné zásahy a pochovávanie po jej zbúraní zničili pôvodnú stratigrafiu terénu úplne.
Pôvodný vstup do lode kostola sa nezachoval. Archeologickým výskumom bola lokalizovaná, v západnej obvodovej stene lode pod prahom veľkého neskorogotického portálu, plomba v nadzemnej časti pôvodnej hmoty steny kostola. Súvisí so zamurovaním spodnej časti pôvodného vstupu po jeho vybúraní. Podľa rozsahu plomby možno konštatovať, že v prípade osového osadenia pôvodného vstupu do kostola zo západu mal konštrukčný otvor minimálnu šírku 110 cm. Na základe rozboru nálezových situácií predpokladáme, že prah pôvodného vstupu do lode kostola bol o spomínaných 17 – 20 cm vyššie, než podlaha lode v mieste vstupu. Či bol tento výškový rozdiel aj voči podlahe predsiene, nevieme. V prípade akceptovania jeho interpretácie ako hrobky musíme počítať s jeho prekrytím zrejme kamennými platňami určitej hrúbky v úrovni podlahy. V prípade jeho interpretácie ako krstiteľnice zas s úpravou koruny muriva objektu 2 nad úrovňou podlahy.
Nartex mal vnútorné rozmery 384 cm x 270 cm. V súčasnosti sa zachoval len fragment južného základového múru, ktorý vďaka sekundárnym zásahom nie je priamo prepojený s murivom lode. Táto situácia existovala už pri jeho odkrytí archeologickým výskumom v roku 1996. Západné čelo múru sa zachovalo len po vnútorný roh s nábehom na zalomenie severným smerom, vďaka čomu je možné spoľahlivo rekonštruovať jeho dĺžku. Archeologický výskum odkryl aj fragment severného základu v mieste jeho napojenia na západnú stenu lode. Táto dôležitá nálezová situácia však v súčasnosti neexistuje. Murivo bolo od roku 1996 odkryté a postupne rozobrané. Základová špára je približne o 10 cm vyššie než základová špára lode, hrúbka muriva je totožná s loďou. Tak isto použitý stavebný materiál je rovnaký. Interpretácia relatívnej chronológie je ťažko čitateľná vďaka mladším deštruktívnym zásahom. Západné líce nárožia základovej časti západného múru lode je pomerne nepravidelné, ale nie až natoľko, aby bolo možné hovoriť o odtrhnutí muriva nartexu. Ak však prihliadneme k situáciám v iných polohách, musíme konštatovať, že porušenie muriva pri tomto zásahu nemohlo byť výrazné. V zachovaných situáciách je previazanie murív minimálne. Napríklad odkrytý severovýchodný vnútorný roh presbytéria je v rozsahu 40 cm nepreviazaný. Samotná štruktúra základového muriva je nepravidelná, použitý materiál má rôznorodý formát. Dnešné nadzemné časti nárožia západnej steny kostola sú mladšie. Vznikli po odstránení nadzemných murív nartexu. Táto situácia bude v plnom rozsahu preskúmaná a overená v rámci plánovaného reštaurátorského výskumu západnej fasády. Z doterajších odkrytých situácií je zrejmé, že nartex nemohol slúžiť pre umiestenie panskej tribúny, nakoľko západná stena kostola mala osovo situovaný vstupný otvor a nad ním len malý okenný otvor, rozmermi a tvarom totožný s oknami na severnej fasáde. V zmysle uvedených skutočností možno predpokladať nižšiu hmotu nartexu, sedlovú strechu s otvoreným krovom.
Pri južnej stene nartexu sa nachádza objekt 2, ktorý zaberá celú jeho dĺžku. Ide o zahĺbený objekt nepravidelného obdĺžnikového tvaru, vnútorná šírka pri západnej stene kostola je 65 cm, na východnej strane bol približne 73 cm, zachovaná dĺžka na južnej strane je 205 cm. Objekt je vymurovaný s použitím rovnakého materiálu ako nadzemné murivá kostola. Jeho dno je vytvorené z väčších kamenných platní hrúbky okolo 5 cm, kladených tesne ku sebe. Až po ich položení boli vybudované vlastné steny objektu so šírkou 20-30 cm, maximálna zachovaná výska stien je 88 cm. Na ich vnútornom líci, ako aj na dne sa zachovali fragmenty pevnej hutnej omietky hrúbky až 3 cm, ktorá je totožná s murovacou maltou. V pôvodnej situácii vytvárala kompaktnú vrstvu s hladeným povrchom. Západná stena a časť severnej steny boli odstránené. Zachoval sa však juhozápadný roh v úrovni dna. Ukončenie objektu nad úrovňou pôvodnej podlahy sa nezachovalo vďaka intenzívnym zásahom v mladších obdobiach. Interpretácia funkcie objektu č. 2 nie je zatiaľ uzavretá, v súčasnosti pracujeme s tromi hypotézami: hrobka, relikviár alebo krstná nádrž (piscina). V prvom prípade je nutné zvažovať skutočnosť, že ide o mimoriadne dôkladne vymurovaný objekt, ku ktorému nie sú z územia Veľkej Moravy žiadne analógie. Takzvané veľmožské hrobky z veľkomoravských centier sú jednoduché konštrukcie z nasucho murovaných kamenných platní. Určitú paralelu nachádzame v hrobke kniežaťa Spytihněva I. (+915) a jeho manželky (+918) v kostole P. Márie na Pražskom hrade. Hrobka má murované steny s omietkou, dno je vytvorené iba hrubou vrstvou malty. Ide o kniežaciu hrobku, umiestenú priamo v sakrálnom priestore. V kopčianskom prípade je objekt umiestený v predsieni, v priestore, ktorý je z hľadiska liturgickej hierarchie podružný. Nie je to sakrálny priestor v pravom slova zmysle. V prípade uloženia ostatkov významnej osoby sa vždy vyberalo najvýznamnejšie miesto v kostole. Keďže objekt č. 2 vznikol súčasne s kostolom, mal by sa ako hrobka nachádzať skôr v presbytériu alebo v lodi, čo najbližšie k oltáru. Túto úvahu možno použiť aj pre variantu relikviárovej stavby. Z hľadiska funkčných analógií sa z uvedených možností javí ako hypoteticky najpravdepodobnejšia tretia alternatíva. Nartex slúžil v rannom stredoveku ako zhromažďovací priestor najmä pre katechumenov. Piscina sa v tomto období neumiestňovala do lode, kde mali v čase bohoslužieb prístup len pokrstení. Krst sa odohrával buď v samostatnej budove (baptistérium) alebo vo vedľajších priestoroch prepojených s chrámovým priestorom dverným otvorom. Typ krstnej nádrže v tvare štvoruholníka je pomerne častý. Jeho tvar vychádza zo symbolického chápania krstu ako zmŕtvychvstania. Vyššie opísaná konštrukcia objektu č. 2 a jeho umiestenie spĺňajú kritéria pre zaradenie medzi krstné nádrže. Chýba odtokový otvor, ktorý sa vzhľadom na neskoršie deštrukčné zásahy v západnej časti objektu nemusel zachovať. Schodíky, po ktorých sa zostupovalo do nádrže mohli byť murované alebo drevené, umiestené na jedinej prístupnej západnej strane pri vstupe do nartexu. Problematická je situácia výskytu baptistérií, resp. krstných nádrží na území Veľkej Moravy. Všetky objekty považované v staršej literatúre za baptistériá sú v súčasnosti interpretované inak. Na sever od Dunaja teda nie je zatiaľ spoľahlivo identifikovaný ani jeden objekt, aj keď synoda v roku 796 veľmi podrobne rieši kristianizáciu Avarov a Slovanov vrátane detailného predpisu spôsobu krstenia dospelých trojnásobným ponorením – immersio.
Z hľadiska klasickej archeologickej stratigrafie, odhliadnuc od všetkých historicko-urbanistických argumentov a hypotetických predpokladov, sa datovanie I. stavebnej fázy do veľkomoravského obdobia, t.j. do 9. – začiatku 10. storočia opiera o poznanie vzťahu kostola a hrobov príkostolného cintorína a o datovanie nálezov z hrobov. Výskum interiéru kostola a prvé dve etapy výskumu cintorína pri kostole potvrdili, že kostol postavili na mieste, kde sa predtým nepochovávalo, to znamená, že je voči hrobom primárny. V lodi kostola sa našli zbytky hrobu 74, ktorý vznikol po zániku prvej stavebnej etapy a obsahoval šperky z 11. storočia. Pri južnej stene lode kostola a jeho zbúranej predsiene boli lokalizované tri hroby, hrob 3/98, 96/04 a 106/04 najstaršieho horizontu pochovávania pri kostole, ktoré svojím umiestnením rešpektujú kostol v rozsahu lode a nartexu. Výplň hrobových jám obsahovala väčšie množstvo drobných hrudiek maltoviny prvej stavebnej etapy kostola, ktorá sa do hrobov mohla dostať podľa nálezovej situácie iba v prípade, že kostol už stál. Možnosť dodatočnej intrúzie malty do hmoty zásypu hrobov možno vylúčiť. Veľkosť a tvar tohto materiálu sú charakteristické pre odpad vzniknutý pri murovaní a omietaní. V žiadnom prípade nemožno predpokladať, že ide o materiál z deštrukcie. Vznik hrobov je teda termínom výstavby kostola ante quem. Z hrobov 3/98 a 106/04 pochádzajú charakteristické veľkomoravské šperky – dva pozlátené bronzové gombíky, zlatá náušnica s očkom a strieborná bubienková náušnica. Podľa analógií sú datovateľné do 9. storočia – začiatku 10. storočia, teda do obdobia Veľkej Moravy.
Dominantnou morfologickou črtou dispozičného riešenia kostola je jeho longitudálna trojdielnosť nartex – loď – presbytérium, ktorá sa premietla s najväčšou pravdepodobnosťou aj do hmotovej skladby. K problematike pôvodu jednoloďového kostola so štvoruholníkovým, resp. pravouhlým presbytériom existuje množstvo štúdií prezentujúcich rôzne názory, oscilujúce medzi západným alebo juhovýchodným. Podľa nášho názoru, ak akceptujeme datovanie na základe archeologického výskumu, je nutné hľadať priame vzory pre kopčiansky kostol v karolínskom kultúrnom okruhu, sprostredkované vďaka dominantnému postaveniu salzburgského arcibiskupstva pri kristianizácii územia severne od Dunaja po synode v roku 796. Z takmer totožných pôdorysov môžeme uviesť kostol sv. Kiliána v Höxteri (r. 780-800), sv. Justusa, Laurentia a Bartolomeja vo Flums (okolo 800), kostol sv. Jakuba a Martina v Rauris (9. stor.), sv. Laurentius vo Winterthur (9.-10. stor.), sv. Petra a Pavla v Bodfelde (9. alebo 11. stor.), kostoly v Sudburgu (9.stor.). Tento typ je pravdepodobne odvodený z veľkých benediktínskych kláštorných kostolov s rovnakým dispozičným členením, ktoré nachádzame napríklad v Lorsch – Altenmünster z rokov 760-764 alebo v Regensburgu – Niedermünster z polovice 8. storočia. Na hradisku sv. Hypolita v Znojme odkryl Bohuslav Klíma zvyšky základov kostola s takmer totožnou dispozíciou, ktoré datuje do veľkomoravského obdobia. Výsledky výskumu a ich interpretácia autorom výskumu nie sú však akceptované odbornou verejnosťou. V kontexte veľkomoravskej sakrálnej architektúry je dispozícia kostola sv. Margity atypická. Kostoly s nartexom sa nachádzajú v Pohansku u Břeclavi, v Starom Měste – Špitálkach a v Mikulčiciach – III. kostol. Tieto objekty majú polkruhové apsidy. Štvoruholníkové presbytérium majú len malé jednoloďové stavby v Modré a v Mikulčiciach (kostoly II., V., VIII., X., XII.), ktoré možno považovať za vlastnícke kostoly. Kostoly s nartexom patria k najvýznamnejším a najväčším sakrálnym stavbám s predpokladanou centrálnou funkciou. Kopčiansky kostol je teda atypický. Jeho výnimočnosť je s najväčšou pravdepodobnosťou daná existenciou objektu 2, a to nezávisle od jeho interpretácie. Až archeologický výskum v širšom okolí objektu by mohol pomôcť pri určení jeho funkcie. Nemožno vylúčiť možnosť, že išlo o kláštorný kostol. V prípade akceptovania interpretácie objektu 2 ako krstnej nádrže by išlo o tzv. ecclēsia baptismalis.
Kostol sv. Margity Antiochijskej je jediným, v hmote takmer kompletne zachovaným veľkomoravským kostolom. Vďaka stupňu svojho zachovania je unikátnym dokladom a dôkazom kresťanských kultúrnych tradícii, formujúcich stredoeurópsky región. Z hľadiska historického kontextu ho možno označiť za XIII. kostol mikulčickej sídliskovej aglomerácie, ktorý ako jediná stojaca veľkomoravská murovaná stavba poskytuje významnú databázu pozorovaní pre interpretáciu a rekonštrukciu veľkomoravských sakrálnych stavieb. V kontexte dlhodobého systematického výskumu ranostredovekej sakrálnej architektúry možno jeho datovanie považovať za radikálny zlom. Stavba obsahuje veľké množstvo pôvodných prvkov a architektonicko-stavebných detailov. Na ich základe bude možné spoľahlivejšie a precíznejšie identifikovať a interpretovať ranostredoveké sakrálne objekty. Po skončení výskumných prác a obnovy bude jedným z ústredných objektov pripravovaného archeologického parku Mikulčice – Kopčany. Jedinečnosť kostola spočíva aj v tom, že dokumentuje v kontexte premien jeho najbližšieho okolia transformáciu a existenciu historických sídliskových štruktúr po páde Veľkej Moravy v 10. – 13. storočí v tejto časti Pomoravia.

Použitá literatúra
Baxa, P. 2000 a Pokračovanie výskumu interiéru kostola sv. Margity v Kopčanoch. In: AVANS v roku 1999, Nitra, 21, obr. 3.
Baxa, P. 2000 b: K významu kostola sv. Margity Antiochijskej v dejinách Kopčian, okr. Skalica. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 3, Trnava, 44 – 47.
Baxa, P.- Drahošová, V.- Sabadošová, E .- Havlík, M. 2000: Výskum kostola sv. Margity v Kopčanoch. In: AVANS v roku 1998, Nitra, 28 – 29.
Baxa, P. – Glaser-Opitzová, R. – Katkinová, J. – Ferus, V. 2004: Veľkomoravský kostol v Kopčanoch, Pamiatky a múzeá 4/2004, 65.
Drahošová, V. – Vančo, M. 1996 : Výskum kaplnky sv. Margity v Kopčanoch. In: AVANS 1994, Nitra, 42.
Kraskovská, Ľ. 1965: Slovanské pohrebisko v Kopčanoch. In: Zborník SNM História 5 LIX, Bratislava 19-49.
Kraskovská, Ľ. 1969: Slovanské sídlisko v Kopčanoch. In: Zborník SNM História 8 LXIII, Bratislava, 53-73.
Sabadošová, E. – Havlík, M. 2004: Kopčiansky kostol – skvost sakrálnej architektúry Slovenska. Slovensko č. 1-2, s. 17-18.
Sabadošová, E. – Havlík, M 2000: R. kat. kostol sv. Margity Antiochijskej. Správa o výsledkoch architektonického výskumu v rokoch 1995 – 1998, nepublikované, uložené v Archíve PÚ SR v Bratislave, č. T 5121/a,b
Suchý, B. 1936 : Kopčany pri Morave. Bratislava.
Štefanovičová, T. 2001: Architektúra Veľkej Moravy v európskom kontexte. In: Velká Morava mezi Východem a Západem, Brno, s. 397-406.
Úradníček, Vl. – Botek, A. 1997: Výskum sakrálnej architektúry, VŚVÚ – Katedra reštaurovania, Bratislava, nepublikované.
Vančo, M. 1995: Kaplnka sv. Margity pri Kopčanoch. Otázka jej pôvodu a problematika architektonického typu. ARS 2/3, 139-167.
Vančo, M. 2002: Počiatky kresťanskej architektúry. Veľkomoravská sakrálna architektúra na Slovensku. In: Problémy výtvarného umenia Slovenska. Bratislava 2002, s. 19-53.
Vrábliková, V. 1970: Kopčany v praveku a v dobe slovanskej. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 1. Skalica, 14.