Fašiangy v Štefanove

František Zemánek

0
873

Jasénka
Na fašiangové dni v pondelok a v utorok chodili po dedine maškary. Masky mali vyrobené po domácky. Naháňali deti i dospelých, vbehli i do domov a uchmatli, čo sa dalo.
Jeden zo skupiny maškár sa nosiu na jasénce. Bola to maska kozy. Na motúze boli zavesené dve riečice. Mládenec si ich dal na ramená. Jedna bola vpredu a druhá vzadu. Spustené boli do výšky pásu užšími okrajmi k telu. Sám bol zamaskovaný. Riečice si zakryl plachtou. Vpredu bola na riečici prirobená kozia hlava, vzadu bol na vrchu prišitý krátky chvost a dolu boli prirobené dve nohy z handár. Maska robila dojem štvornohej kozy. Takto preoblečená maškara herivašek behal po dedine a naháňal deti, ktoré naňho zďaleka pokrikovali: Jasénka štyri roky cecaua! Ostatní Herivašci, ktorí ho sprevádzali, vyberali od náhodných chodcov peniaze.. Dnes sa na jasénce už nikto nenosí.

Pod šable
V roku 1923 dvaja služobní paholci z Borského Mikuláša zorganizovali v Štefanove chodenie pod šable.
12 chlapcov a jeden veliteľ utvorili skupinu, ktorá v pondelok ráno na fašiangy vyšla z hostinca, kde bola po celé tri dni zábava, za doprovodu harmonikára, aby zatancovala pred každým domom slobodného dospelého dievčaťa.
Pred sprievodom išiel slaninár so šabľou, aby na ňu mohol nastoknúť darovanú slaninu. Okolo sprievodu sa potuloval herivašek, maškara. Naháňal deti a vyberal peniaze od dospelých. Celý sprievod aranžoval družba.
Veliteľ a ostatní šablári mali oblečené konopné gate, konopnú kašeľu, vyšívaný lajblík,jabukový, na hlave čierny klobúk. Za klobúkom mal každý zatočený vŕbový prútik a okolo neho naviazané husie brká. Obuté mali čižmy. V ruke držal každý ferulu. Bola to drevená tyčka 40 cm dlhá o priemere 4 cm. Zakončenie na obidvoch koncoch mala ako varecha.
Prvý prišiel pred sprievodom do domu dievky družba. Spýtal sa gazbu, či môžu šablárizatancovať a akým spôsobom. Nato vyšiel pred dom, počkal šablárov a oznámil veliteľovi prianie gazdovo. Tančilo sa do kola alebo anďelské šable, kedy harmonikár nesmel hrať, ani nikto nesmel spievať, ba ani žiadnym spôsobom sa nesmel udávať rytmus alebo takt. Bolo to umenie chodiť do kruhu pohupovým krokom v rytme verbunku. Tanečníci sa obyčajne pomýlili, za čo utŕžili posmech.
Do kola sa tančilo tak, že sa tanečníci postavili do kruhu ľavým ramenom dovnútra. Pravou rukou držal každý ferulu predtanečníka a ľavou rukou držal svoju vo výške pliec.
Keď začal harmonikár verbunk, tanečníci spievali a pohupovým krokom kráčali v kruhu doľava. V polovici melódie sa otočili a tak isto kráčali doprava. To sa opakovalo niekoľkokrát za sebou až do skončenia piesne.

K horám, chuapci, k horám, komu ruku podám.
Kamaráda nemám a z miuú sa hnevám.
Nepújdeme vícej ke Skauových dzífce,
ona rozvazuje chuapcom nohavice.
Povidau Rozbora, že si kúpí tchora,
že ho bude vodzit ze dvora do dvora.

Turci
Do roku 1928 na fašiangy chodili pod šable. V tomto roku prišiel zo sudednej dediny Stráži Jozef Herceg s návrhom, že naučí Štefanovských mládencov chodiť po dedine akoTurkov. Chlapci návrh prijali. Prihlásilo sa 12 schopných tanečníkov. Našiel sa i harmonikár /Štefan Polák/, schopný muzikant, družba a dve maškary herivašci.
Tento zvyk sa udržuje dodnes v originálnom zložení.
Kapitán: oblečené má biele nohavice, modrú vlnenú blúzu – mával husársky dolomán, na hlave rozmarínom ozdobené čáko alebo tmavú brigadírku. Prepásaný je remeňom –dohodou. Na nej má zavesenú šabľu v pošve. Šabľu z pošvy tasí iba pri tanci. Obuté nosí poltopánky, aby ľahšie vyskakoval, keď sám tancuje.
Turci: majú oblečené červené nohavice z bavlneného plátna, bielu dlhú košeľu natiahnutú na nohaviciach a prepásanú 5 cm širokou jednofarebnou stuhou. Krížom cez pravé plece nosia červenú šerpu asi 7 cm širokú, na kraj je pripäté pierko z rozmarínu. Fez na hlave je červenohnedej farby s čiernym dlhým strapcom a na ňom je pripevnený rozmarín. Obúvajú si čierne čižmy s vysokými tvrdými sárami. Každý turek drží v ruke pollitrovú fľašu ihlanovitého tvaru so široko otvoreným hrdlom, ovenčenú rozmarínom a pestrou stužkou. Fľaša je naplnená červeným vínom iba do polovice, a to z technických príčin. Držia ju v tej ruke na dlani, ktorá pri tanci v kruhu smeruje von. Pri tanečných zmenách v kruhu v protismere si ju prekladajú do druhej ruky, a tak sa neoblejú.
Družba: chodí oblečený v tmavých šatách. Na klope saka má rozmarín. V ruke drží paličku – paluk /podľa najstarších záznamov/ z trstenice. Na hornom konci, čo drží v ruke, je kožená nástrčka, spod ktorej visia 1 cm široké a 30 cm dlhé pestrofarebné stužky. Obuté má poltopánky. Kedysi nosil miestny kroj.
Herivašci: /hérit – hýriť/ ako rekvizity im slúžia po domácky vyrobené masky. Oblečené majú konopné gate, konopnú košeľu a obuté majú veľké boty alebo gumáky. Sú vždy dvaja. Jeden nosí pokladničku a druhý šabľu na slaninu. Obidvaja naháňajú deti i dospelých metlami a pritom pýtajú do pokladničiek peniaze. Deti na nich pokrikujú alebo sólove, alebo naraz skandovane:
Héri, héri, na taléri.
Héri, héri, héri Vašku,
daj mi masnú šišku.
Keby byua z olejem,
ani bych ju nejedeu!

Harmonikár: chodí oblečený v občianskom obleku. Iba za klobúkom má pierko a stužky.
Všetci účastníci sa zhromaždia u niektorého turka. Odtiaľto vyjde sprievod v nasledujúcom poradí:
Družba ide ako prvý do domu najbližšej dievky. Vojde do domu, pozdraví a spýta sa hospodára, pána domu:
„Vážený hospodáru, premilí f temto domje! Dovolte nám vejíti a turecký tanec zatancovati.“
Hosporád odpovedá:
Mi Vám ve vší počestnosti zatancovat dovolujeme.“
Nato družba vyjde von pred dom a čaká na blížiaci sa sprievod. Na čele ide harmonikár, za ním kapitán a za ním turci v dvojstupe. Herivašci behajú bore-dole okolo sprievodu.
Počas sprievodu sa hrá a spieva pochod:
Už sa fašank krácí, už sa nenavrácí,
ej, staré dzífky puačú, že sa nevyskáčú.
Fašanku, fašanku, šak ťa je na mále,
ej, jako tej rosičky na zelenej trávje.

Družba ukáže, kde sa má zatancovať kolečko. Pri opakovaní poslednej slohy kapitán dvihne šabľu, dvojrad sa zastaví a harmonikár začne hrať.
Verbunk:
1. Dokát Joška Šubrík žiu, dycky do šenku chodziu
a ked došeu do šenku, namúviu si šenkérku.
Šenkéričko, má miuá, nalej mi holbu vína,
šak já ti to zapuacím, až sa z vojny navrácim.

Na prvú slohu piesne na pokyn kapitána pravý rad ide po polkruhu na pätách doľava, odsúvajúc špičku každej nohy striedavo von a ľavý rad ide zasa doprava tým istým spôsobom. Kapitán zdvihnutou šabľou udáva rytmus. Na konci melódie sa ľavý rad rýchlo otočí v protismere, aby s pravým radom spolu utvorili kruh čelami do stredu. Táto časť melódie sa nespieva, iba hrá. Akonáhle je utvorený kruh, turci naraz zvolajú: „Hoš, hoš“ a začnú spievať refrén: „Šenkéričko…“ Pritom pohybujú nohami na mieste ako pri pochode s odrážaním špičiek nôh. Kapitán pritom skáče valašským krokom verbunk v kruhu na mieste. Pri opakovaní refrénu skáču turci zánožným krokom na mieste a kapitán zasa sa otáča okolo svojej osi na pätách odrážajúc špičky nôh striedavo von. V natiahnutej pravej ruke drží šabľu a trhanými pohybmi v rytme verbunku udáva tempo tanečníkom.
Takto sa to opakuje i na nasledujúce verše:
2. Joška Šubrík byu zbojník, nadešecko milovník
On mjeu vojsko v svej moci, hopsa vínko v sklenici.
Šenkéričko…

3. Neni pána na nebi, ani krála na zemi,
aby takí roskaz dau, jako Joška Šubrík dau.
Šenkéričko…

Po skončení kolečka zatancuje sa polka. Potom si zasadne, čo je vopred dohovorené, celý ensemble ku stolu. Vzájomne sa poponúkajú pijatikou a jedlom. Kapitánovi domáca pami šuchne do vačku odmenu za tanec a sprievod sa uberá ďalej. Najnovšie sa takého pohostenia odbavujú aj u niektorých turkov.
Za prvý fašiangový deň sa odtancujú kolečká do pol dediny a na druhý deň v druhej polovici.
Večer prvého a druhého dňa sa končí sprievod v miestnom Kultúrnom dome, kde sa odtancuje posledné kolečko dňa. Potom sa spočíta kasa, odpočítajú sa výlohy a zbytok si podelia turci. Nato sa rozídu, aby sa vzápätí vrátili všetci v civile k družnej zábave.
V utorok o polnoci sa pochováva basa. A tým sa fašiangy uzavrú.