Najstarší mlyn na Záhorí – Mgr. Pavol Vrablec, PhD.

0
221
Budova mlyna v Kuchyni. Foto: J. Sýs

Mlyny ako budovy s mechanickým zariadením určeným na mletie obilia alebo iných tuhých látok vzbudzujú nepretržitý záujem laickej i odbornej verejnosti. Literatúry k mlynárskej téme je dostatok i časopis Záhorie priniesol už viacero článkov o mlynoch a mlynároch. Systematicky sa historickému výskumu mlynov na Záhorí venuje PhDr. Mária Zacharová. Pozornosť sa však takmer v celej miere sústredí na
novoveké až najnovšie dejiny mlynov. V našom príspevku sa bližšie pozrieme na najstaršiu písomnú zmienku o mlyne na Záhorí. Presunieme sa až do 13. storočia a konkrétne do podhorskej obce Kuchyňa.

Dobová pohľadnica obce Kuchyňa zo začiatku 20. storočia. Foto: archív P. Vrableca

Nepriamu písomnú správu o Kuchyni poznáme už z roku 1206. Vtedy sa spomína chotárny názov Plaveckého Štvrtka Kuchynské pole. Viackrát doložené slovenské znenie názvu Kuchyne v 13. storočí svedčí o slovenskom obyvateľstve. Zdá sa, že názov mohol mať svoj pôvod v tzv. služobníckom systéme, čo by posúvalo vznik obce už pred 13. storočie, ba možno až do veľkomoravskej doby. Táto teória si však vyžaduje ešte ďalšie skúmanie.
Ak obyvatelia Kuchyne boli služobníkmi v rámci služobníckeho systému, mohli sa venovať zásobovaniu panských sídiel. V 11. – 12. storočí sa Kuchyňa nachádzala na okraji Uhorského kráľovstva, v konfíniu. Potraviny mohla dodávať asi do 20 km vzdialenej Stupavy alebo pravdepodobnejšie asi do 40 km vzdialeného Bratislavského hradu. Vo veľkomoravskom období bolo Záhorie spojnicou medzi dvomi časťami
krajiny, Kuchyňa by ležala v blízkosti cesty spájajúcej najdôležitejšie centrá Mikulčice-Valy, Břeclav-Pohansko a Devín, Bratislava. Čiže jej služobnosti pre Bratislavu či Devín by mali zmysel aj v tomto období.
Z 13. storočia máme zachovaných hneď niekoľko písomností súvisiacich s Kuchyňou. Informácie z nich nám po náročnom rozpletení dovoľujú zrekonštruovať chronologický sled udalostí v Kuchyni. V roku 1291 uhorský kráľ Ondrej III. (1290 – 1301) dedične daroval Kuchyňu svojmu vernému Deprehtovi, synovi bratislavského vilika Kuntha. Listina uvádza, že Kuchyňu udelil Deprehtovi už Ondrejov starý otec Belo. Belo bol uhorským spolukráľom od roku 1214 a samostatným kráľom od roku 1235 do roku 1270. Isto nemôžeme uvažovať o dobe darovania Kuchyne Deprehtovi už v dobe Belovho spolukraľovania. To by bol Depreht v roku 1291 už nesmierne starý. Podľa ďalších správ v roku 1238 bol kráľom Belom prostredníctvom bratislavského župana Ondreja v Kuchyni bratislavským rehoľným sestrám darovaný mlyn a v roku 1244 im bolo toto darovanie potvrdené. K tomuto kroku by zrejme nedošlo, ak by bola Kuchyňa už v súkromných rukách Deprehta. Navyše, ak by Depreht získal Kuchyňu v 30. alebo prvej polovici 40. rokov 13. storočia, v roku 1291 by už bol vo veľmi pokročilom veku. Preto treba skôr uvažovať o darovaní Kuchyne Deprehtovi až v druhej polovici Belovej vlády. Depreht v roku 1291 získal Kuchyňu dedične, aj pre svojich potomkov, dovtedy ju teda držal len na dobu dĺžky svojho života.

Dobová pohľadnica obce Kuchyňa zo začiatku 20. storočia. Foto: archív P. Vrableca

Vráťme sa však k mlynu. V roku 1238 bratislavský župan Ondrej poslúchol nariadenie uhorského kráľa Bela a udelil bratislavským rehoľným sestrám mlyn v Kuchyni. Táto správa je najstarším písomným dokladom o existencii mlyna na Záhorí. A navyše poznáme aj jeho bližšiu špecifikáciu – mal dva mlynské kamene. Podhorie Malých Karpát s dostatkom prudkej horskej vody dávalo dobrý predpoklad pre stavby a využívanie mlynov. Jednotlivé podhorské záhorské obce ich podľa správ zo 16. storočia mali aj viacero – dva, tri, ba aj viac. Správa o mlyne z roku 1238 vzbudzuje pozornosť i preto, že jej autor cítil potrebu tento mlyn bližšie konkretizovať. Rehoľným sestrám bol darovaný mlyn – s dvomi kameňmi, pri kostole. Bola by nutná táto konkretizácia, keby bol v dedine iba jeden mlyn? Alebo to naznačuje, že mlynov tu už vtedy stálo viacej?
Komu bol mlyn darovaný? V listine sa ako obdarované spomínajú rehoľné sestry z Bratislavy bez bližšieho určenia. Uvedené rehoľné sestry mohli byť jedine cisterciánky, ktoré prišli do Bratislavy asi krátko pred rokom 1235. Tu sídlili niekedy do 60. – 70. rokov 13. storočia. Následne až v roku 1297 ich kláštor i s majetkami prevzali klarisky.
Ďalšou dôležitou informáciou o Kuchyni z roku 1238 je existencia kostola. Uvedený mlyn mal stáť v blízkosti kostola. A opäť ide o prvenstvo. Je to najstaršia písomná správa o kostole na Záhorí. Zdôrazňujem, že ide o správu o kostole zachytenú písomne, v listine, pretože kostolov na Záhorí bolo v tomto čase už viacero. Tento kostol bol zasvätený svätému Mikulášovi, o čom svedčí donácia Deprehtovi z roku 1291. A toto je zase najstaršie písomne doložené patrocínium na Záhorí. Patrocínium svätého Mikuláša je v Kuchyni živé dodnes, hoci už bolo prenesené na novší kostol.
Pohnuté obdobie tatárskeho vpádu v rokoch 1241 a 1242 i následný hladomor spôsobili neistotu medzi ľuďmi. Mohol to byť podnet, aby bratislavské cisterciánky žiadali o potvrdenie svojich majetkov. S touto prosbou predstúpili pred kráľovského taverníka a bratislavského župana Matúša, ktorý im novou listinou v roku 1244 potvrdil majetky – lúku pri potoku Vydrici a kuchynský mlyn. Okrem informácie, že v roku 1244 mlyn v Kuchyni stále patril bratislavským rehoľným sestrám, sa nič nové o obci nedozvedáme.

Budova mlyna v Kuchyni. Foto: J. Sýs

Ak v dedine stál mlyn s dvomi kameňmi, musíme v jej chotári predpokladať obilné polia. Samozrejme, že mlyn mohol slúžiť aj pre obyvateľov blízkych dedín a finančný profit z neho mali bratislavské rehoľné sestry. V 13. storočí máme v bezprostrednej blízkosti Kuchyne písomné doklady o existencii Perneka a Jablonového. Otázkou však je, či už aj tieto dediny nemali svoje vlastné mlyny. Bohatá mlynárska tradícia záhorských dedín ležiacich na úpätí Malých Karpát je dostatočne doložená od 16. storočia. V súvislosti s kuchynským mlynom by pre nás mohol byť prínosom dôkladný architektonický výskum mlyna dodnes stojaceho pri kostole. Budova má síce novoveký ráz, no badateľné sú na nej aj prestavby a niektoré časti naznačujú starší vek.
V ďalších rokoch prebehlo vyššie opísané prevzatie Kuchyne Deprehtom a v roku 1291 jeho potvrdenie. No z tohto potvrdenia sa dozvedáme i iné podrobnosti. Keď Depreht získal Kuchyňu, prislúchala pod Bratislavský hrad. To by mohlo naznačovať, že Plavecký hrad, do ktorého panstva Kuchyňa patrila v 14. storočí, ešte v tej dobe nemusel stáť a Kuchyňa nebola súčasťou jeho panstva. Depreht dostal Kuchyňu ako prázdnu a obyvateľmi opustenú. To nebolo nič neobvyklé. Veď i Alexander a Sebuš dostali v roku 1217 pustú a neobývanú Skalicu. Vyľudnenie Kuchyne môžeme azda predpokladať pod vplyvom tatárskeho vpádu a Deprehtovou úlohou bolo jej nové osídlenie. Po roku 1291 sa nám priame písomné zmienky o Kuchyni na trištvrte storočia vytrácajú, ba vôbec nové správy sa dozvedáme až v roku 1394.

Obec Kuchyňa nám vystupuje na svetlo dejín od začiatku 13. storočia, odkedy je možné sledovať jej dejiny na základe zachovaných písomných prameňov a v tomto zmysle sa radí medzi „najstaršie“ dediny na Záhorí. Od 13. storočia môžeme bezpečne konštatovať kontinuitu jej osídlenia. Presnejšiu dobu vzniku obce nám však dnes známe pramene nedovoľujú poznať. V každom prípade ale vieme, že v roku 1206 už existovala a v roku 1231 bola majetkom komesa Alexandra. Stál v nej Kostol svätého Mikuláša a mlyn s dvomi mlynskými kameňmi, ktorý patril bratislavským cisterciánkam. Asi v 50. – 60. rokoch 13. storočia získal prázdnu a vyľudnenú Kuchyňu Depreht a v roku 1291 mu jej držba bola potvrdená. Približne v poslednej tretine 13. storočia vyrástol nad dedinou kamenný hrádok. V 14. storočí sa dedina zaradila medzi príslušnosti Plaveckého panstva a možno v jej chotári predpokladať ťažbu drahých kovov. Bola samostatnou farnosťou s vlastným farárom.
Kuchynský mlyn v roku 1238 už stál. Nepoznáme rok jeho založenia. Bez odborného architektonického a archeologického výskumu nemôžeme nepochybne stotožniť dodnes stojacu stavbu mlyna so spomínaným mlynom z 13. storočia. Taktiež nemôžeme bezpečne tvrdiť, že kuchynský mlyn je tým najstarším na Záhorí. Každopádne ide o najstarší mlyn známy zo zachovaných písomných dokladov, dokonca so základným popisom, a zostáva nám ešte dostatok priestoru na ďalšie skúmanie a objavovanie jeho fenoménu.

Použité pramene a literatúra
Magyar Nemzeti Levéltár, Országos Levéltára Budapest, Diplomatikai Levéltár, č. 45, 276, 1327, 12033, 24325, 36431.
HALLON, Pavol. Z dejín obce Kuchyňa. Kuchyňa: Obec Kuchyňa, 1996.
Historický slovník slovenského jazyka II, K – N. Ved. red. Milan Majtán. Bratislava: Veda, 1992.
NEMČEKOVÁ, Mária. Pôsobenie Rádu sv. Kláry v Uhorsku a na Slovensku. In Konštantínove listy, roč. 12, 2019, č. 1. Šéfred. Peter Ivanič. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2019, s. 59-75.
VRABLEC, Pavol. O obci Kuchyňa v stredoveku. In In honorem et memoriam viri doctissimi. Zborník k nedožitým deväťdesiatinám prof. Vincenta Sedláka. Zost. Miloš Marek. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2021, s. 105-119.
ZACHAROVÁ, Mária. Mlyny a mlynári na Plaveckom panstve do konca 18. storočia. In Malacky a okolie 9. História. Ed. Pavol Vrablec. Malacky: Mestské centrum kultúry Malacky, 2016, s. 45-62.

Predchádzajúci článokZáhorie 3/2024
Ďalší článokNáš rozhovor s hudobným skladateľom a publicistom Pavlom Zelenayom – PhDr. Peter Michalovič, PhDr. Robert Bača