„Šesťáky“ strýca Vendu

Ľubomír Ďurovič

0
664
Téma komisárov pri mláťačkách, ktorú v Záhorí nedávno aktualizoval môj spolužiak zo skalického gymnázia Paľo Hallon, pripomenula mi jednu príhodu, ktorá sa však pri mláťačke len začína. A ktorá vlastne nemá ani poriadne zakončenie, ani nejaké „mravné naučenie“.

Koncom leta 1944 som komisárčil vo Vlčkovanoch (dnes dostali aj s Vidovanami nejaké nové, pre mňa nie celkom pochopiteľné meno) pri mláťačke pána Horáka, ktorého sme všetci volali „strýc Venda“. Strýc Venda bol zámožný roľník a jeho mláťačka, s ktorou sme chodili od humna k humnu, dáva nám právo vidieť v ňom i živnostníka, teda podnikateľa, ktorý sa na svet musí dívať otvorenými očami. A tak sme sa často dostávali do rozhovorov o tom, kam nás táto vojna a svetové udalosti povedú.
Mláťačka dávala strýcovi Vendovi slušný zárobok, a tak som sa ho raz spýtal: „Strýcu Vendo, veď vidíte, že to Nemci prehrajú a s nimi aj tento Slovenský štát, peniaze krachnú, tak načo teraz zarábať peniaze, ktoré aj tak zakrátko žiadnu hodnotu mať nebudú?“
Odpoveď mi celých tých skoro šesťdesiat rokov doslovne ostala v pamäti: „Pane komisár, já to pichnu do šesťákú!“
Šesták bol vtedy stále ešte bežný názov pre dvadsaťhaliernik, hoci zo vtedajšej korunovej meny je tento názov nepochopiteľný. Slovo ostalo z čias, keď jedna zlatka mala šesťdesiat grajciarov, a šesť grajciarov, šesták, bola jedna desatina tejto základnej mince. Netreba hovoriť, že tento šesták mal niekedy okolo roku 1850 celkom inú kúpnu hodnotu: Ešte aj za Československa bola za šesták jedna žemľa a bola to základná suma, ktorá sa dávala v kostole do zvončeka. Potom za Slovenského štátu sa už šestáky razili z alumínia a bol skoro protištátny vtip ukazovať, ako tieto šestáky plávajú na vode, ako keby boli z nejakého tvrdšieho papiera.
Samozrejme, že som – hoci čerstvý maturant – absolútne nechápal, čo strýc Venda myslí tým „pichnu to do šesťákú“. A tak som od neho dostal národohospodársky výklad, či skôr výklad, založený na skúsenosti generácií z búrlivého vývoja Strednej Európy prvej polovice dvadsiateho storočia: „Samozrejme, že keď to tu krachne, staré vojnou znehodnotené peniaze budú vymenené za nejaké nové. Samozrejme, že to nebude jedna k jednej, ale jedna k desiatim, päťdesiatim či koľkým starým korunám. Ale to sa musí urobiť veľmi rýchlo, takže pár dní staré bankovky už platiť nebudú, ale nových ešte nebude dosť. Lenže spoločnosť nemôže byť ani chvíľu celkom bez platných peňazí, a tak sa to robí tak, že tie najmenšie mince, šestáky, ostanú v platnosti jedna ku jednej. Takže desať korún zo šestákov ostane desiatimi korunami, zatiaľ čo stará papierová desaťkorunáčka bude hodná možno len jednu novú korunu, ale možno aj menej, možno len ten jeden nový šesták.“
Potom sa nemecký front rútil, od decembra 1944 prichádzala na naše územie sovietska armáda, a tá mala vlastné československé peniaze – papierové jedno -, troj -, päťkorunáčky až po tisícovky. Všetky tieto nové peniaze tu potom koexistovali so všetkými starými, päťsto- a tisíckorunáčky sa v jednej fáze museli „štemplovať“, t.j. opatriť nalepenou kontrolnou známkou, čo malo novému štátu dať nejaký prehľad o množstve obiehajúcich peňazí. Ale potom sa, tuším prvého októbra 1945, urobil nutný rázny krok a tým dňom sa všetky staré peniaze vyhlásili za neplatné – okrem jednokorún a halierových kovových mincí. Za všetky naše peniaze, za všetky naše bankové kontá sme každý dostali tuším päťsto nových korún a všetko ostatné sa stalo „viazaným vkladom“ – peniazmi, ktoré boli v bankách síce na naše meno, avšak nemohli sme nimi voľne disponovať. Ale to je už iná história.
Keď som čítal, že v platnosti ostávajú jednokorunáčky a halierové mince, teda aj šestáky, spomenul som si hneď na strýca Vendu. Ten geniálny finančník! Z tých šestákov musí dnes byť milionár!
V prvý deň výmeny som išiel v Skalici do mesta a pred „centrálkou“ vidím strýca Vendu na jeho rebriňáku s „košinkou“, v ktorej boli tri či štyri vrecia. „Co to vezete v téj košince, strýcu Vendo?“ pýtam sa neomalene. „Peníze, pane komisár!“ Samozrejme som hneď zrekapituloval celú jeho teóriu o šestákoch z minulej jesene a strýc Venda sa len plieska do čela – a potom mi vyložil svoju históriu. Vraj – keď tu tí Rusi dovliekli tú spústu papierových bankoviek, bol som lenivý meniť každú papierovú desaťkorunáčku na tie alumíniové haliere, aj ľudia sa mi už smiali, a ani tých šestákov nebolo možné zohnať toľko. A tak som to odhadol, že ten nový štát ponechá v platnosti ešte aj staré trojkorunáčky. Tie sú v tých vreciach a teraz ich idem zaniesť do banky – na viazaný vklad.
Nič viac neviem. Neviem si ani predstaviť, ako v banke počítali tie tri vrecia papierových trojkorunáčiek. Neviem, koľko stotisíc korún takto strýcovi Vendovi zaviazlo na viazanom vklade. Milionárom sa rozhodne nestal a aj ten viazaný vklad štát pri najbližšej výmene peňazí v roku 1953 jednoducho anuloval. Bezo zvyšku škrtol. A pretože mal mláťačku, bol aj strýc Venda pravdepodobne jedným z tých, ktorých postihla „triedna spravodlivosť“, vyhlásila za „dedinského boháča“ a patrične postihovala a prenasledovala.
Povedal som na začiatku, že toto vyprávanie nemá žiadne poriadne zakončenie a žiadne „mravné naučenie“. Možno si tento článok prečíta niekto z bývalých Vlčkovian, ktorý strýca Vendu poznal, a napíše nám, ako to s ním šlo v tých zlých päťdesiatych rokoch. Možno dokonca niekto bude vedieť, čo o tejto výmene peňazí strýc Venda sám rozprával.
A pre iných nech je to len kuriozita z nie až tak dávnych čias, ktoré rozhodne neboli zlaté.