Zo spomienok PhDr. Jaroslava Blaha na Skalicu

0
110
Foto: Róbert Svíba

Rozlúčka s PhDr. Jaroslavom Blahom, popredným teatrológom, divadelným kritikom a historikom, vnukom zakladateľa múzea v Skalici MUDr. Pavla Blaha sa uskutoční na skalickom cintoríne 24. apríla 2019 o 11.00 hod.

Skalicu mal veľmi rád, bol hrdý, že z nej pochádza, propagoval ju a písal o nej. Jeho spomienky na Skalicu:

Občas hádžem na papier malé tematické kapitolky, v ktorých ožívajú prežité roky. Napríklad moja detská, adolescentská a tinežérska skalická mystika s rotundou, kalváriou, cintorínmi. Tajomné záhrady a stavby, pri ktorých údajne straší – Karmelitská záhrada, Lustova záhrada, vápnom čerstvo nabielené božie muky, čo svietia do noci ako záhadné „polnočné“ zjavenia, kostolík sv. Františka (opravou už o svoje čaro prišiel), Dusarovská kapla.  Torzo  Povjetrňáku sme stotožňovali s interiérom popraviska. Pelíškuv, Stračinský a Propastný mlyn – každý mal odlišný genius loci, tak ako komplex Háj – Salaš – Kopečnica – Turecký stúl vôňu dávnej minulosti. A bol tu „šrámkovský“ Hájek s prvými bozkami, ulička Pod zďú – moja tradičná cyklotrasa do mesta, priam „koreszkovská“ panoráma od Hurbánka, vľavo začínajúca   fabrickými komínmi hodonínskej teplárne a vpravo sa uzatvárajúca dvoma buchlovskými vŕškami, strácajúcimi sa v podvečernom súmraku.

Z frontového roka 1944/45 si pamätám len torzá, hoci  veľmi intenzívne. Súvislejšie sú už spomienky z predškolského veku, spájajúce sa s pobytmi u tetičky na hornej Potočnej. Nuž a dva mesiace prázdnin v rokoch 1954-60 v podkrovnom malom byte „syllovskej“ vily, kde ste mali pocit, že ste jednou nohou v Hájku, na Padelkoch, vo vinohradoch, to je rezervoár zážitkov i poézie, do ktorého mimovoľne načieram ešte i dnes.

Často uvažujem o svojom vzťahu ku Skalici. Je za ním reálny obsah prežitého, alebo je to iba vysnívaná reminiscencia ?  Návrat do „zlatého veku“, do „strateného raja“ ? Moja Skalica možno nebola ani taká, akú si ju dnes prezentujem – možno je to iba moja projekcia, zahusťovaná podvedomými želaniami a fantáziou. Odráža sa v nej reakcia na hektické a frustrujúce päťdesiate roky s ich barbarskou politikou, atmosférou strachu, maminým dobre mysleným terorom, že „keď sa nebudete učiť, zostane vám iba kopať kanály“… A potom zrazu dva pokojné a slnečné mesiace, vilka na samom konci mestečka, prostredie, kde sa každý pozná s každým. Mladosť, bezstarostnosť, láskavá a pokojná tetička. Romantika a takmer básnická atmosféra „jarného prebúdzania sa“ (Franz Wedekind Frühlings Erwachen).

 Xxxxxxx

Injektovaní rodinnou tradíciou sme budovu Katolíckeho kruhu na Nám. Slobody č.96 považovali za takmer skalický chrám sv. Petra. Fasáda s mozaikami, zelená strecha z keramických škridlíc,  komíny akoby dosadené z rozprávkových ľudových chalúp. Geniálny konglomerát štylizovaného ľudového odkazu a secesie bol pre nás s ničím neporovnávateľný!

Celý trakt na prvom poschodí s ôsmimi oknami do námestia patril bytu „starenky“ Blahovej. S obytným jadrom zhruba v priestoroch, kde je dnes galéria Júliusa Koreszku. Žila tu so slobodnou sestrou až do svojej smrti v lete 1962. Dvor Kruhu bol priestrannejší než dnes, minimalizovaný zástavbou. Z dvora sa tmavým schodiskom bez okien vchádzalo do bytu, v ktorom sme trávili posledné mesiace vojny. Do divadelnej sály viedli bočné vchody priamo z dvora, priestor, kde sú dnes šatne pre obecenstvo, neexistoval.

Najmä v útlejšom veku sme si vždy na starenke vynútili (mala od neho kľúče) návštevu múzea. Prvé dve miestnosti (vstupná a tzv. Blahovská izba) sú autentické. Chýba však tretia – bola v nej knižnica – ustúpila rekonštrukčným prácam a dostavbám. Medzi regálmi so vzácnymi knihami nachádzali sa takmer „utajené“ malé dvere, ktorými sa dalo dostať  na balkón divadelnej sály. Myslím, že jeho dnešné využitie ako pracoviska pre osvetľovačov nie je najšťastnejšie, kompletnosť a výtvarnú hodnotu unikátneho divadelného priestoru narúša!

Xxxxxxx

Ako gymnazista (1956-59) som sa začal vážnejšie zaujímať o dramatické umenia. Okrem opery a činohry očaril ma film. V prázdninovej Skalici som si pozrel filmy, ktoré mi v Bratislave ušli a zreprízoval tie, čo na mňa mimoriadne zapôsobili. Sloboda bola jediným kinom v mestečku, program sa menil každé dva dni. Vo všedné dni sa premietalo o 18. a 20. hod., v nedeľu pribudol poobedňajší detský program. Opäť som si tu pozrel pozoruhodné filmy sovietskeho „socialistického romantizmu“, už prevetrané duchom XX. zjazdu, Bergmannovu Siedmu pečať, Felliniho Cestu, Viscontiho Nataliu a celý rad ďalších talianskych filmov. Najmä neorealizmus vo všetkých svojich podobách sa vtedy u nás „nosil“, veď kritizoval „kapitalizmus“, navyše, väčšina talianskych tvorcov tých čias patrila k ľavici, alebo aspoň s ňou sympatizovala.

V sále bolo pätnásť alebo šestnásť radov s drevenými, vzájomne pospájanými kreslami – takže, ak si niekto prudko sadol, zakýval sa celý rad. Prvé tri, po korune, boli obsadené tmavými spoluobčanmi, štvrtý až deviaty rad (po 2 Kčs) bol miestom pre nás. Na trojkorunových stoličkách sa usadili spravidla „dospeláci“. Počas premietania bola vynútená prestávka, keď operatér menil kotúče.  Vchod do kina bol z ulice Pod kalváriou, vo vstupnom priestore okrem pokladne aj toalety, bufet s cukríkmi, presušenými napolitánkami a výnimočne aj s malinovkou, t.j. ovocným sirupom, zaliatym vodou. Z kina sa vychádzalo buď cez hlavný vchod do dnešnej Pľjušťovej, prípadne do Sasinkovej, aby sme sa netlačili s tými, čo čakali na večerné predstavenie.

Cesta z kina bola peknou večernou prechádzkou, zvyčajne už za šera alebo za tmy, lebo pojem letného času bol vtedy u nás neznámy. Prechádzali sme okolo spiaceho Pilárikovho mlyna (večer žil až v čase žatvy), okolo Pilárikovej takmer funkcionalistickej vily v krásnej, vždy upravenej záhradke s mestskými hradbami v pozadí. Vo vedľajšom Dome zdravia boli ambulancie, laboratóriá a v suteréne vari tucet kabín s vaňami – verejné kúpele. Keďže vodovod v Skalici ešte celoplošne nefungoval a my sme boli odkázaní na studňu vo dvore, minimálne aspoň na konci prázdnin sme sa tam vydrhli, aby sme mamu ochránili od kolapsu. Aj tak po návrate do Bratislavy mala s nami dosť práce, aby nás opäť pred začiatkom školského roka „naučila“ po slovensky! Na múriku Domu zdravia sa ešte do konca päťdesiatych rokov zachoval nápis vápnom z obdobia „kolektivizácie“: „JRD to je náš cieľ – kulak je náš nepriateľ!“

xxxxxxxx

V povojnových rokoch stála ešte, s výnimkou strechy, prakticky celá rotundovitá stavba Povjetrňáku. Viackrát sme tu boli s tetičkou na výlete. Darmo nám vysvetľovala, že tu, približne na mieste bývalého popraviska, stál v 19. storočí veterný mlyn (povjetrňák) – torzo stavby sme považovali za popravčiu budovu, obzerali ju s bázňou a vari tak trochu aj strachom, fantazírovali, čo sa tu asi môže odohrávať za temných veterných nocí, keď na farskom kostole odbíja dvanástu! Pod povjetrňákom sa rozkladala cigánska osada, obyvatelia si z neho brali tehly na výstavbu chatrčí, svoje samozrejme spôsobila devastácia počasím, a tak koncom päťdesiatych rokov zostalo z rotundy už iba murivo sotva do výšky pol metra. (A panoráma Skalice od Hurbánka prišla o jednu zo svojich dominánt).

Neďaleko, na Trávnikoch bolo futbalové ihrisko TJ Tatran Skalica. Štadión predstavoval drevenými doskovým plotom obohnaný pozemok s trávnatou hracou plochou, plnou drnov, takže lopta mala niekedy celkom nepredvídaný odskok. V drevenej búde šatňa pre domácich, hostí a rozhodcu.  Žiadne tribúny, len pri poliacej čiare ihrisko oddelené od divákov dreveným zábradlím a za ním niekoľko stoličiek pre klubových „potentátov“. Zato, boli to športové zážitky, najmä ak sa pošťastil taký súper ako bola Červená hviezda Brno aj so slávnymi hokejovými reprezentantmi Dandom a Bartoňom (v lete hrávali za Červenú hviezdu i futbal) v zostave! Robinzonády brankára Vladu Pekara, nekompromisné zákroky stopera Klátila, režisérske schopnosti Fanoša Nemca, elegantný pohyb Luboša Mojíka, mladšieho brata Ivana – básnika, ktorý ako jeden z prvých u nás nabúral v poézii socialistický realizmus (zbierka Dnešný vzduch). A „bomby“ Pepka Ferenčáka, takmer trhajúce sieť súperovej brány. Pravda, bolo treba trafiť do lopty a nie mimo, lebo funkcionár klubu pán Wolf musel potom iba smutne lakonicky konštatovať: “Mohel – a nedal!“

xxxxxxxx

Pod Trávnikmi, pred bývalou Strážnickou bránou, neďaleko manufaktúry Vrchovských bol veľký prázdny priestor – Rajčúra (Reitschule). Niekedy v polovici päťdesiatych rokov zastavil sa tam maličký, biedny cirkus. Zodretý chlap, žena v strednom veku, chlapček a dievčatko. Koník ťahal maringotku a hrkotajúcu kovovú klietku s medveďom. Ale večer! Malé šapitó vysvietené farebnými žiarovkami, principál v kostýme ako toreador, pani márne skrývala spuchnuté kolienka pod krátkou sukničkou. Vyumývaný koník s chocholom na hlave obiehal manéž, deti robili mlynské kolesá, špagáty a saltá. Potom principál hádzal do Colombíny nože, až ju celú za stáleho híkania obecenstva nožmi celkom orámoval. A vrcholné číslo, po manéži sa pre istotu uviazaný na reťazi prechádzal po dvoch medveď (údajne bol slepý). Fellini v Skalici!

Rajčúry sa do historického jadra vchádzalo cez Zelený most. Pod ním sa hlboko do podložia vrývalo koryto Zlatníckeho potoka. Za mostom, z ľavej strany toku „ulica“ Valy a zhruba v jej polovici na potoku „splávek“. Splav spôsobil, že pri hati malo koryto potoka, dovtedy plytká stužka vody, skoro metrovú hĺbku. A tak v jeden horúci deň kúpalo sa tam namiesto husí a kačiek vari pol Skalice od šesť do dvanásť rokov! Voda teplá, dno mäkučké, vystlané vrstvou husacincov. Ale nepočuli sme, že by niekto ochorel.

Štiborák bol pre nás smutným miestom. Dožívali tam tí, o ktorých sa nemal kto postarať. Ako malé deti chodievali sme tam na Veľký piatok, lebo aj tam,  v kapličke,  mali „hrobeček“. Jednou z obyvateliek Štiboráku bola starenka Anička Macháčková. Cez deň s neprítomným pohľadom a úsmevom bezzubých úst blúdila po meste. Hýbala perami, ako keby si (nemo, bezzvučne) čosi rozprávala. Malé deti sa jej báli, väčšie jej občas robili aj zle a dobrým dievčatkám rozdávala „púťové, halierové“ prstienky. Údajne jej v prvej vojne zabili snúbenca a ona sa z toho pomiatla. Bohvie, aká je pravda. Aj my sme sa jej v predškolskom veku trochu báli. Otec nám vysvetľoval, že je to dobrá, neškodná chudinka a keď sme ju stretli, oslovil ju: „ Aničko, a víte gdo sem já ?“ Usmiala sa, odpovedala najprv „na nemo“, len pohybom pier a potom z nej vyšlo: „Vy ste pána doktora Blahu najmladší syn!“  Od tých čias sme sa už Aničky nebáli.

xxxxxxx

Rímskokatolícky cintorín patrí na mape Skalice k tým lokalitám, ktoré sú mi osobitne blízke. Nielen preto, že tam odpočíva prakticky celá moja rodina, ale aj z prozaického dôvodu, že v útlom detstve, keď sa zážitky obzvlášť hlboko vrývajú do pamäti, patril miestu našich pravidelných vychádzok. Počas vojny a istý čas ešte po jej skončení bývala tetička oproti Pomníku padlých. Na „cinter“ to bolo na skok. Plnil pre nás vlastne funkciu akéhosi parku. Dokonca si hmlisto pamätám na jeden pohreb z posledných vojnových dní. V strachu sme sa tisli k múru kaplnky, pretože nad cintorínom sa odohrával divý súboj sovietskej a nemeckej stíhačky. Až keď sa niekde nad železnicou z jedného lietadla začal valiť dym a rotovalo k zemi, rozlúčka so zosnulým pokračovala. Pohreby, tie boli pre deti, nevnímajúce ešte v plnom zmysle majestát smrti, aj akési divadlo. Veľa pekne oblečených ľudí, modlitby, kvety, piesne, neopakovateľný strýc Ferenc Buchta s drobným p. Hránkom a jeho strašne tremolovým tenorom. Občas dokonca dychovka a hlavne pohrebná služba – nosiči v uniformách s trojrohovými čákovmi na hlavách. Osobitne pre túto pokrývku hlavy sme ich ako deti považovali za najdôležitejšie osobnosti pohrebu a dokonca nechceli byť iba smetiarmi, zmrzlinármi (sny mestských detičiek), ale istý čas aj „pohrebníkmi“.

Cintorín sme mali perfektne zmapovaný. Aj jeho zadnú časť, kde sa vtedy nepochovávalo a boli tam takmer výlučne hroby z čias monarchie.  Po pravej strane hlavnej cestičky, asi štyri rady za vyrezávaným dreveným krížom bol malý kamenný pomníček s menom Jur Blaha. Ležal tu môj prapradedo, dedo MUDr. Pavla, narodený 1816 alebo 1814. Pomníčka už niet.  Pojem cintorín sa dodnes vo mne automaticky spája so skalickým „campo santo“. Dokonca ešte aj dnes, keď som sa náhodou pustil po rokoch do Erbenovych balád, za reáliami „Svatební košile“ som videl konkrétne miesta skalického cintorína!

Na rozdiel od vždy upraveného evanjelického cintorína (občas sme položili kytičku na hrob „pani farárky“ Emílie Boorovej), smutno na nás pôsobil vojenský, vždy zarastený vysokou trávou. Z trávy vyčnievalo ešte zopár náhrobných kameňov s prakticky nečitateľnými nápismi. Priznám, že dodnes neviem, či tu ležali nebožtíci z napoleonských alebo až rakúsko-pruskej vojny?  Prekvapujúcu spomienku mám na nový (starý je dodnes pod rotundou sv. Juraja) židovský cintorín. Stáli sme pod krytou bránou, kým pri hrobe sa odbavoval obrad. Samozrejme to muselo byť už po vojne. Vrátil sa niekto zo skalických židov a pochovali ho tu, alebo šlo o akýsi symbolický akt na počesť obetí holokaustu? Zato celkom isto viem, že niekedy v päťdesiatych rokoch zelenali sa na tomto mieste záhony kapusty!

Medzi cintorínmi viedol „pešník“ (v tráve vyšľapaný chodník), ktorý zahýbal k železničnej stanici. Prázdninové pobyty zvyčajne uzatvárala návšteva cintorína a týmto chodníčkom sme si skracovali cestu k vlaku. Na svahu, možno na dvadsať metrov od zadného múru katolíckeho cintorína,  objavil sa po vojne ľadovo studený, chutný, sírnatý prameň. Niekto vrt opatril kovovou rúrkou a náš turisticky „zdatný“ tati, nosiaci často pri sebe malý plechový pohárik, nás i seba pravidelne napájal. Až pokým ktosi nepoznamenal, že prameň je iste filtrovaný obsahom z pôdy cintorína!

Xxxxxxx

Kalvária bola v našom detskom veku pravidelným miestom vychádzok na Zelený štvrtok. Neskôr som sem chodil, aj s návštevami, kvôli neopakovateľnej panoráme mesta. A hoci pohľad na veže s vŕškami vinohradov v pozadí je veľmi efektný, pre mňa má najväčšie čaro – priznám sa, že to neviem celkom zdôvodniť  –  pohľad na Horné majere, strechy sedliackych usadlostí (vežiaky Trávnikov samozrejme prekážajú),  nad ktorými sa týči iba archaizujúco pôsobiaca (pripúšťam, že možno iba na mňa) veža Františkánov. Výbežky Bielych Karpát – Skalické hory – na obzore. Jedno z vysvetlení azda môže byť, že táto „Ur-Skalica“ , toto „sedliacke“ mestečko je mestečkom mojich predkov.

Xxxxxxx

Nostalgia skalických panorám mala pre mňa s bratom zvláštny nádych.  Vždy, keď sme odchádzali z prázdnin, stáli sme vo vlaku pri obloku.  Ako zmizli nádražné sklady a depá, objavila sa v diaľke zelená hriva Hájku, komín tehelne, pahorky vinohradov. Potom Vintoperk, bližšie k „štreke“ Propastný mlyn, nakoniec ešte prietržské búdy. Potom sme si sadli. Zasa o rok!

Spomienky boli uverejnené v katalógu k výstave fotografií Skalica 1950 – 1980 vo fotografii Fridricha Leopolda Slatinského, Jána Pardubského a Františka Tomíka, ktorá sa konala v Záhorskom múzeu v Skalici v roku 2016.