Včelárske spolky na Záhorí

Zuzana Juríčková

0
1396
 
Skôr, než sa po rozpade rakúsko–uhorskej monarchie začali v novom česko-slovenskom štáte robiť prípravy na vytvorenie včelárskej organizácie, vznikali z iniciatívy samotných včelárov prvé miestne spolky. Dňa 15. augusta 1919 bolo založené Zemské ústredie včelárskych spolkov na Slovensku. Medzi 44 zakladajúcimi miestnymi združeniami reprezentovali Záhorie spolky z Holíča, Senice a Veľkých Levár. V prvom dvanásťčlennom celoslovenskom výbore nachádzame aj zástupcov záhorských včelárov, a to Jána Pihorňu, hospodára z Holíča a Jozefa Závodského, rímskokatolíckeho farára zo Senice. Jednou z hlavných úloh ústredia okrem obhajovania záujmov včelárov bolo aj založenie vzornej včelárskej paseky a zriadenie včelárskych pozorovacích staníc, ktoré mali sledovať znáškové podmienky na včelárenie. Takáto pozorovacia stanica pre oblasť Záhoria bola zriadená v Holíči. V mesačných intervaloch poskytovala hlásenia o teplote, rozvoji včelstiev, priebehu znášky a fáze vývoja rastlín. Spolky zabezpečovali pre svojich členov prednášky, kurzy, výstavy, zakupovali spoločné včelárske zariadenia a organizovali výsadbu nektárodajných stromov a kríkov.
V tomto období ešte dožívali primitívne spôsoby obhospodarovania včelstiev v košoch, keď sa pri medobraní včely vydusili sírou alebo sanitrou (liadkom), všeobecne však už malo prevahu včelárenie v moderných úľoch s rozoberateľným dielom. Aj v technológii včelárenia sa od rozmnožovania včelstiev rojením už prechádzalo na uvedomelú tvorbu odložencov a zmetencov. Odbornú úroveň včelárstva zvyšoval od roku 1923 aj vlastný časopis Slovenský včelár, ktorého hlavným redaktorom bol Jur Babka1 a tlačil sa v kníhtlačiarni Františka Urbánka v Trnave, pričom boli vydávané aj časopisy pre včelárov maďarskej a nemeckej národnosti Deutsche Bienenzeitung a Méhészujság v Bratislave a Méhészetűnk Nových Zámkoch.
Keď sa z iniciatívy predsedu Ústredia JUDr. Jána Gašperíka v roku 1932 vybudovala Včelárska paseka v Kráľovej pri Senci,2 včelári dostali možnosť absolvovať odborné kurzy zamerané na plemenársku prácu, všeobecné včelárenie, učiteľstvo včelárstva, kurzy včelmajstrov a inú problematiku. Včelárske prednášky podporovala expozitúra Ministerstva poľnohospodárstva v Bratislave a pre oblasť Záhoria boli ako učitelia včelárstva určení František Přikryl, učiteľ zo Skalice, Ján Polčín, riaditeľ školy zo Sekúľ a Rudolf Klučka,3 učiteľ z Jablonice. Irma Přikrylová a Irma Polčínová pôsobili ako odborné učiteľky pre zužitkovanie medu v domácnosti. Propagátorom včelárstva bol MUDr. Ľudovít Šimko, predseda Hospodárskeho družstva v Senici. V roku 1933 vo Výbore vtedy už Krajinského ústredia spolkov včelárskych ako predsedovia včelárskych žúp pôsobili Ľudovít Hostýn z Kuchyne, Jozef Svatý zo Senice a od roku 1936 Štefan Švaro z Gbiel.
Štát podporoval včelárov aj prídelom daneprostého cukru v množstve 6 kg na včelstvo. Ako však uvádza správa o činnosti holíčskeho spolku z roku 1926,4 „…pridelený cukor obdržal spolok neskoro a cukor dovozom zdražel, poneváč bol pridelený až z cukrovaru vo Veľkých Šuranoch, hoci je cukrovar na blízku v Hodoníne“. V tridsiatych rokoch sa hospodárska kríza prejavila aj v oblasti včelárstva. Cena medu prudko klesla a ťažkosti boli pri zabezpečovaní jeho odbytu, ako aj pri prideľovaní cukru na jesenné dokrmovanie. Problém bol aj s konkurencieschopnosťou medu produkovaného na Slovensku, ktorý sa oproti českému považoval cielenou diskreditáciou za menej kvalitný: „Med slovenský řidší a méně hutný hodně se nabízí.“5 V roku 1931 priemerná cena medu bola v Čechách 17,55 Kč, na Morave a v Sliezsku 17,02 Kč, na Slovensku 11,68 Kč a v Podkarpatskej Rusi 9,92 Kč. Postupným šírením osvety sa presadil aj slovenský med a jeho výkup a odbyt organizovalo Ústredie prostredníctvom Medokomisie, ktorá pre včelárov zabezpečovala už denaturovaný cukor na kŕmenie. Koncom tridsiatych rokov jednotlivé včelárske spolky dostali možnosť, aby si ako právnické osoby zakúpili akcie na vybudovanie družstevného cukrovaru v Topoľčanoch, v ktorom sa mal vyrábať a pre včelárov predávať cukor za výrobné ceny. Mnohé z nich to využili a zaplatili za 1 podiel 500 Kč a zápisný poplatok 20 Kč. Predvojnové udalosti, najmä rozpad republiky a Viedenská arbitráž, spôsobili, že včelári prišli o časť svojho majetku, nakoľko Včelárska paseka v Kráľovej pri Senci sa ocitla na maďarskom území a výstavba družstevného cukrovaru bola v dôsledku cukrovarníckej loby vo finálnom štádiu prípravy zrušená. Zemské ústredie bolo narýchlo presťahované do Prievidze a organizácia sa premenovala na Ústredie slovenských včelárskych spolkov. V prvých povojnových rokoch včelári dostávali na každé včelstvo ročne 7 kg denaturovaného cukru a čoskoro sa im podarilo obnoviť predvojnovú úroveň počtu včelstiev, na druhej strane museli plniť kontingenty, t. j. odovzdávať stanovené množstvo medu, alebo ho nahradiť peniazmi.
V roku 1946 došlo k zlúčeniu včelárov z jednotlivých obcí Záhoria do štyroch obvodových skupín: bratislavskej, malackej, skalickej a senickej. V roku 1948 Ústredie slovenských včelárov zmenilo svoj názov na Jednotu slovenských včelárov, ktorá sa v roku 1957 premenovala na Slovenský zväz včelárov. V päťdesiatych rokoch si jednotné roľnícke družstvá začali zakladať včelie farmy a nasledovali ich aj štátne majetky a štátne lesy. V roku 1969 v okrese Senica malo svoje vlastné včelie farmy 13 JRD, 2 ŠM a 1 ŠL. Základná organizácia SZV Senica tak patrila k najväčším na Slovensku, nakoľko združovala spolu včelárov s takmer 6000 včelstvami. Zvyšovala sa nielen produkcia medu a vosku, ale aj včelieho jedu, materskej kašičky a propolisu, ktoré boli cenené pre uplatnenie v medicíne, kozmetike a ľudskej výžive. Významnú osvetovú činnosť zameranú na zvyšovanie spotreby medu v regióne vykonala Mária Kurtová z Jablonice, ktorá učila manželky včelárov, ale aj ženy z laickej verejnosti využívať včelí med na pečenie múčnikov a medovníkov. Priekopníkom kočovného včelárstva v celoslovenskom význame bol Ján Milla6 z Hlbokého, tajomník ZO SZV v Senici a člen Predsedníctva ÚVSZV. Pre včelárske využívanie lesov spracoval rodák zo Šajdíkových Humeniec Ireneus Nízky7 dielo Včelia pastva na Slovensku, kde popísal lesné celky z hľadiska zdroja nektáru, medovice a peľu. Včelársky zlepšovateľ a vynálezca Eduard Dedinský8 z Devína, autor troch patentov, skonštruoval zariadenia uľahčujúce spracovanie včelieho vosku a chov včelích matiek, ocenené na medzinárodných výstavách.
Každý včelár mohol prebytočný med predávať za primeranú cenu záujemcom, alebo ho odovzdať do výkupu. Med pre výkupný podnik Medos Galanta vykupovali predajne Jednoty v hotovosti za 35 Kčs za jeden kilogram (poznámka: v obchode bol predávaný za 33 Kčs za kilogram!). Včelárenie bolo v tej dobe považované za veľmi výhodnú formu vedľajšieho zárobku, keď si včelár po dobrej sezóne mohol zakúpiť za utŕžené peniaze nový automobil. Po roku 1974 nastal pokles počtu včelstiev kvôli zhoršeným podmienkam, ktoré nastali dôsledkom pestovania monokultúr a chemizácie v poľnohospodárstve, ako aj nákazovej situácie. Ešte v roku 1968 v dôsledku hniloby včelieho plodu zanikla včelia farma JRD v časti Dúbrava v Jablonici, postupne bola zlikvidovaná aj včelia farma na ŠM v Budkovanoch, vedená včelmajstrom Kosírom, v JRD Popudinské Močidľany, vedená včelmajstrom Belúnkom, v JRD Čáčov, vedená včelmajstrom Tomešom, v JRD v Skalici, včelnici ŠL v Suchohrade, v JRD Zohor a mnoho iných, pričom do osemdesiatych rokov pretrvali len farmy na semenárskych štátnych majetkoch. Aj základné organizácie zažili postupný prepad v počte včelárov aj včelstiev, ktorý bol spôsobený najmä zavlečením parazita klieštika včelieho do Európy. Po zákaze používania antibiotík v roku 2002 chovu včiel na Záhorí zasadil osudnú ranu v rokoch 2006 – 2007 výskyt moru včelieho plodu a následná masová likvidácia včelstiev pálením. V súčasnosti je už včelárstvo stabilizované s už len sporadickým výskytom ohnísk moru a priemernými zimnými stratami na úrovni 20 – 25 percent.
Na Včelárskej paseke, vybudovanej podľa projektov architekta Juraja Tvarožka,9 sa zásluhou Rudolfa Mičietu,10 pôsobiaceho v Devínskej Novej Vsi, vybudoval včelársky skanzen, kde boli zhromaždené úle a pomôcky viažuce sa k včelárstvu. Vďaka Rudolfovi Klučkovi, ktorý zbieral včelársky etnografický materiál zo Záhoria a ktorému je tiež venovaná jedna z pamätných líp v aleji významných včelárov, sa sem v roku 1960 dostal vzácny vyrezávaný reliéfny dlabák z roku 1820, zobrazujúci sediaceho pustovníka čítajúceho Bibliu v jaskyni, nad ktorou je veľký kríž, hnáty a lebka. Nad pustovníkovou svätožiarou je umiestnený letáčový otvor v tvare Božieho oka. Úľ je evidovaný pod inventárnym číslom 836. Zo Záhoria je tu aj reliéfny dlabák s veľkým portrétom sv. Ambróza, patróna včelárov, zhotovený a darovaný Jánom Ščasným zo Zohora v roku 1932. Ide o hranolovitý úľ, zhotovený z hrubých dosiek na spôsob dlabaných klátov, pričom zadné dvierka na prístup k plástom sú tvorené dreveným rámom vyplneným slamou. Sv. Ambróz je farebne zobrazený s biskupskými znakmi – v červenom plášti, s biskupskou čiapkou a s páliom okolo krku. Úľ je evidovaný pod inventárnym číslom 673. Vyrezávané úle neboli veľmi rozšírené, boli skôr okrasou včelínov a vyskytovali sa hlavne v oblastiach s intenzívnym chovom včiel. Jeden reliéfny dlabák pôvodom zo Skalice sa nachádza aj v muzeálnych zbierkach Záhorského múzea v Skalici pod prírastkovým číslom 22/57 a evidenčným číslom E 791. Je to masívny úľ vydlabaný z odkôrneného kmeňa topoľa s hladkým povrchom, na ktorého čelnej strane je umiestnená reliéfna maska – tvár, pričom ústa slúžili ako letáč. Kvôli väčšiemu vnútornému priestoru je v zadnej časti do klátu zabudovaná dosková časť s dvierkami. Jeho celková výška je 106 cm a priemer 55 cm. V Záhorskom múzeu je tiež slamený úľ – kôš štvorcového pôdorysu, upletený z ražnej slamy. V hornej časti koša sa nachádza doštička s kruhovým otvorom uzavretým drevenou zátkou, na ktorú sa v lete kládol drevený nástavec s rámikmi, ktorý slúžil na odoberanie medu. Letáč tvorí doštička so štyrmi malými otvormi, ktorá je podložená latkou na uľahčenie pristávania včiel.
Úle bývali najčastejšie umiestnené voľne alebo v jednoduchých prístreškoch. Včelíny, ktoré plnili okrem ochrany aj estetickú funkciu, si stavali len zámožnejší včelári a umiestňovali v nich prevažne zozadu prístupné úle. Príkladom sú zachované fotografie včelínov zo Sobotišťa,11 kde je zachytený malý otvorený včelín (1909) a včelnica so skupinou úľov zadovákov, slamených košov a klátov usporiadaných v malých včelínkoch (1910). Včelárenie mníchov vo františkánskom kláštore v Skalici dokladá sklená platňa, zachytávajúca z bokov murovaný kláštorný včelín vo Františkánskej záhrade v roku 1920 so zadovákmi usporiadanými v dvoch radoch nad sebou. Ako príklad stavieb včelínov môžu poslúžiť fotografie včelína Floriána Janíka z Petrovej Vsi z roku 1929, včelíny Štefana Baláža z Letničia pre 50 včelstiev a Františka Baláža z Letničia pre 22 včelstiev v zadovákoch v dvoch radoch nad sebou z roku 1931 a včelín so slamenou strechou Antona Vašečku st. z Prietržky z roku 1950.
Doteraz sa zachoval historický včelín zrubovej konštrukcie z Gajár s plochou 29 m2 a kapacitou na umiestnenie 40 úľov normalizovanej miery B v dvoch radoch nad sebou, postavený v roku 1938, ktorý sa nachádza v exteriérových priestoroch výstaviska Poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Ďalšie historické úle a včelíny pochádzajúce zo Záhoria z 19. a začiatku 20. storočia sa nám zatiaľ nepodarilo zdokumentovať (pozn: po preverení situácie v SNM v Martine sa môže situácia zmeniť), no pravdepodobnosť ich objavenia postupom času klesá.
Umelecky stvárnené včelie úle s tvárami včelárov vyrezávala insitná rezbárka Mária Žilavá (1909 – 1989) z Devínskej Novej Vsi, v súčasnosti sa tvorbe vyrezávaných dlabákov venuje Ferdinand Bolebruch, rodák z Gbiel, ktorý v roku 2012 pri príležitosti 80. výročia Včelárskejpaseky vyrezal aj repliku kvetinového reliéfu, zdobiaceho štít veľkého včelínapaseky.
Prehľad včelárskych spolkov na Záhorí (údaje sú uvedené k roku 1931, resp. u tých, čo boli založené po roku 1931, k roku založenia). Za lokalitou uvádzame vždy rok založenia, predsedu, tajomníka, prípadne pokladníka a počet členov: Holíč 1919, Pavel Groebl, učiteľ v. v., Ján Pihorňa, roľník, členov 42; Senica 1919, Jozef Svatý, riaditeľ meštianskej školy, Viktor Sasinek, úradník, 61; Veľké Leváre 1919, Jozef Baláž – správca, učiteľ, 18; Petrova Ves 1922, Alfred Pruskay, správca, učiteľ, tajomník Imrich Janík, roľník, 21; Kúty 1926, Jozef Mrva, penzista, František Bocheza, poštmajster, 36; Malacky 1926, Ľudovít Jančík, lesný taxátor, A. Spitzera, lesník, 22; Rohožník 1926, František Ondra, prednosta stanice, Ján Šimko, učiteľ, 30; Borský Mikuláš 1928, Jozef Cintula, roľník, Augustín Karmaš, administrátor fary, 24; Sobotište 1931, Jozef Oberuč, správca školy, Michal Baumgartner, roľník, Juraj Maňák, 51; Zohor 1931, Milan Valach, rímskokatolícky farár, Viliam Švacho, správca, učiteľ, 13; Radimov 1931, Urban Benek, roľník, Štefan Benek, roľník, 10; Skalica 1932, František Úlehla, učiteľ v. v., Antonín Kabelka, železničný úradník, 24; Šaštín 1932, Ferdinand Lakatoš, Štefan Bakiš, pokladník Štefan Selecký, 37; Devínska Nová Ves 1932, Leopold Jablonka, správca školy, Jozef Pilař, finančný strážmajster, 46; Prietrž 1933, Pavel Chropovský, Ján Janči ev. a. v. farár, Ján Rehuš, 29; Kopčany 1934, J. Školnikovič, Vendelín Korčák, 31; Stupava 1933, Henrik Boleshka, revírnik, František Bubík, organista, učiteľ, 18; Moravský Ján 1935, Ján Polčín, správca školy, Ľudovít Kohaut, stolár, pokladník Peter Krajčír, roľník, 25; Studienka 1936, Alexander Schäffer, správca a učiteľ, František Komárek, št. strážmajster, 43; Záhorská Ves 1936, Viktor Zirin, revírnik v. v., Václav Vacek, správca školy, 30; Prievaly 1938, František Bíreš, stolár, Ján Válek, Tomáš Janáček, 18; Kuchyňa 1939, Jozef Bartoš, Alfréd Gabauer, Ján Reisenauer, 21; Radošovce 1939, Kornel Greša, Cyprian Mikula, Karol Stehlík, 36; Suchohrad 1941, František Temer, Mária Frončeková, Rudolf Hooz, 13;Závod 1944, Jozef Blažek, Alojz Hlavenka, Ján Vrablec, 21; Gbely 1945, Štefan Švaro, Vendelín Kaffka, František Brunovský, 21.
Včelársky spolok v Skalici
Včelársky spolok v Skalici vznikol v roku 1932 z iniciatívy prvého predsedu Františka Úlehlu, učiteľa vo výslužbe. V roku 1934 včelári v mestskom zastupiteľstve predniesli návrh na vysadenie okolia ciest a nevyužitých pozemkov agátmi a inými ovocnými a medonosnými rastlinami. Do dnešných dní pripomína túto iniciatívu 100 líp, lemujúcich cestu do Hájka, a na kalvárii, ktoré spolok s pomocou mestskej rady zakúpil a členovia v roku 1935 vysadili. V roku 1937 usporiadal spolok v rámci Blahových osláv vďaka aktívnemu včelárovi a riaditeľovi Hospodárskej školy pánovi Loveckému v aule školy výstavu medového pečiva a likérov a potom v roku 1939 pod vedením pani Irmy Přikrylovej aj kurz s týmto zameraním. Aj počas vojny včelári pravidelne organizovali prednášky, výstavy a tanečné zábavy, no „cez frontu mnoho včiel vykapalo, suchota bola, zima veľká a časté vetry“, a to bolo príčinou zlej kondície včelstiev, k čomu pribudol aj nedostatok pastvy, „… lebo sa strnisko hneď pooralo, nestačil narásť čistec a množstvo agátov vyťali a nedosadili“.12 Chov včiel kulminoval počas predsedníctva Pavla Rehuša v roku 1987, keď dosiahol 276 členov, 3370 včelstiev, ročnú produkciu 11,5 t medu, 724 kg vosku, 80 kg propolisu a 1 kg materskej kašičky. V súčasnosti má Základná organizácia SZV Skalica približne sto členov, ktorí obhospodarujú viac ako 800 včelstiev.

Poznámky
1 Školský inšpektor Jur Babka (1868 – 1942) v rokoch 1900-1905 vydával a redigoval časopis Obzor, kde boli uverejňované aj články o včelárstve.
2 JUDr. Ján Gašperík (1876 – 1949) sa zaslúžil o bezplatné pridelenie 10 hektárov pôdy z veľkostatku grófa Jána Pálfiho Pozemkovým úradom a organizačné zabezpečenie budovania paseky.
3 Rudolf Klučka (1901 – 1970) – pochádzal zo včelárskej rodiny z Borského Petra, pôsobil ako učiteľ v Jablonici. Oženil sa s vdovou po statkárovi Kurtovi a na majeri Dúbrava založil včelie hospodárstvo. Potom, čo bola rodina donútená majer Dúbrava opustiť, sa vrátil do Borského Petra a včeláril v historickom včelíne Pavla Príhodu. Bol predsedom okresného včelárskeho spolku v Senici a členom pastevného odboru ÚV SZV.
4 Holíč. Slovenský včelár roč. 5, 1927, str. 22.
5 Zemské ústředí spolků včelařských pro Čechy. Národní Listy 9. 12. 1925 In: Slovenský včelár, roč. 4, č.3 – 4/1926, str. 51
6 Ján Milla (1920 – 1986) – učiteľ, autor publikácií Mladý včelár, Včelársky náučný slovník, príručky Práce včelára a monografie Kočovný voz a jeho využitie vo včelárstve.
7 Ireneus Nízky (1912 – 2000) – lesný inžinier, pochádzal zo včelárskej rodiny. Jeho kniha dokumentuje stav včelej pastvy v rokoch 1976 – 1987.
8 Eduard Dedinský (1921 – 2007) – elektrotechnický inžinier, vyšľachtil líniu včelích matiek Devínčanka. V roku 1971 získal zlatú medailu na Svetovom včelárskom kongrese v Moskve a v roku 1972 striebornú medailu na Svetovej výstave patentov a vynálezov v Bruseli.
9 Juraj Tvarožek (1887 – 1966) – rodák z Brezovej pod Bradlom, jeho najznámejšími dielami sú obytný dom a kino Metropol a Mestská sporiteľňa v Bratislave. Bol aktívnym včelárom a učiteľom včelárstva. Pri stavbe Paseky sa inšpiroval myjavskou ľudovou architektúrou a projektoval aj kočovné domčeky a včelíny.
10 Rudolf Mičieta (1909 – 1991) – včelársky historik. Je autorom knihy Z dejín včelárstva na Slovensku.
11 Zo zbierky MVDr. Henricha Müllera.
12 Kronika mesta Skalica, roky 1945 – 1947. Štátny archív Bratislava – pobočka Skalica.