Úvodom Rudolf Irša

0
903

Záhorím sa na Slovensku nazýva kraj ležiaci medzi riekou Moravou a vrcholmi Malých a Bielych Karpát. Ako osobitný región sa sformoval pod vplyvom udalostí desiateho až trinásteho storočia, ktoré nanovo formovali politickú tvár strednej Európy.
V preduhorskom období tvorilo Záhorie spolu so susedným Slováckom jadro Moravského kniežatstva, resp. Veľkomoravskej ríše a nazývalo sa Moravou s hlavným mestom rovnakého mena. Jeho obyvatelia sa označovali ako Moravskí Slovieni. Po rozpade Veľkej Moravy pripadlo spočiatku k poľskému, neskôr k českému a koncom 12. storočia k uhorskému štátu. Ako sporné územie sa v tých časoch nazývalo Confíniom – pohraničím. Tak ho najdlhšie označovali pisatelia z moravskej, resp. českej strany. Ale už začiatkom štrnásteho storočia bolo administratívne pričlenené k Nitre a Bratislave a tak sa z ich hľadiska ocitlo za horami a bolo neskôr nazvané Záhorím. Už v šestnástom storočí sa pre obyvateľov pochádzajúcich z tohoto kraja používa prezývka Záhorák.
O slovanskej kontinuite osídlenia územia Záhoria od siedmeho storočia svedčia nielen archeologické nálezy, ale aj miestopisné názvy, názvy chotárov, vodných tokov, obcí, vŕškov a pod. Takýmto starobylým názvom je napr. chotárny názov Veleš v Brodskom, pochádzajúci z ešte predkresťanských čias, najneskôr z polovice deviateho storočia. Starobylé sú názvy potokov, napr. Myjava, Chvojnica, obcí a miest, napr. Stupava, Senica, vŕškov, napr. Vrátno, Pohanská, Požehov atď. Slovania sa na našom území usídľovali v povodí rieky Moravy a jej prítokov, kde bola najlepšia pôda a dobré dopravné spojenie. Močiare okolo vodných tokov zasa poskytovali prirodzenú ochranu pred nepriateľmi. Významnejšie sídla vznikali pri hradiskách, tie zasa na dôležitých strategických miestach, pri brodoch, na križovatkách obchodných ciest a na výhodne situovaných návršiach. Najdôležitejšie z nich boli sústredené pri rieke Morave a jej väčších prítokoch. V ich blízkosti sa rozkladalo množstvo drobných poľnohospodárskych osád. Po vytvorení uhorsko-českej hranice mnohé drobné osady zanikli a ich obyvateľstvo sa zhromaždilo pri väčších, či už starších alebo na vhodnejšie miesta premiestnených strediskách. Tak napríklad strážcom uhorskej časti bývalého Moravského kniežatstva sa stal Holíč ležiaci na najbližšom návrší nad hlavným mestom Veľkej Moravy a jedno z predmestí bývalého veľkomoravského mesta Moravy – Kopčany pretrvali na pôvodnom mieste až do konca stredoveku a až v novoveku sa jeho obyvateľstvo presunulo o kilometer južnejšie na výhodnejšie položené miesto. Aj Šaštín svojím stredovekým sídlom archidiakona sa hlási k veľkomoravskej tradícii. A ktovie, čo sa skrýva v nespreskúmanom chotári Brodského, ležiaceho na významnej stredovekej ceste v oblasti, kde sa schádzajú najväčšie prítoky Moravy – Dyje a Myjava, s tradíciou o pôsobení Cyrila a Metoda zachytenou už v 17. storočí. Najstaršie písomné správy o záhorských obciach, pochádzajúce z 12. a začiatku 13. storočia, sú teda iba náhodne zachované doklady, v ktorých sa spomínajú už dávno existujúce sídla /1163 Brodské, 1205 Holíč, 1206 Láb, Jabloňové, 1231 Malacky atď./.
Administratívne patrilo Záhorie od 14. storočia do dvoch žúp – Nitrianskej a Bratislavskej. Dôležitejšie pre hospodársky život regiónu, ako aj pre jeho kultúrny vývoj však bolo rozdelenie kraja medzi jednotlivé panstvá. Územne najrozsiahlejším panstvom na Záhorí bolo panstvo Plaveč. Južne od neho sa nachádzalo panstvo Stupavské, v stredoveku so sídlom na Pajštúnskom hrade. Severne od plaveckého panstva ležali panstvá Ostriež, Holíčsko-šaštínske panstvo od 13. storočia so sídlom v Holíči a panstvo Branč. Aj tieto regióny sa delili na ešte menšie časti, vymedzené pôsobnosťou jednotlivých farností. Najmä existencia farských obvodov prispela k jemnej kultúrnej a nárečovej diferenciácii pôvodne jednotného regiónu.
Toľko aspoň na začiatok k stručnému geografickému, kultúrnemu a historickému vyčleneniu Záhoria ako predmetu záujmu nášho nového vlastivedného časopisu, určenému nielen obyvateľstvu stovky záhorských obcí so štvrťmiliónom obyvateľov, ale každému, kto chce lepšie spoznať náš kraj, a tým aj históriu a kultúru celého Slovenska, ku ktorému sa Záhorie a Záhoráci hlásia už od najstarších čias.
Aj keď so zameraním sa na časy dávno či nedávno minulé, pri ceste na opustené hrady, pri návštevách desiatok prekrásnych sakrálnych stavieb, miest dejinných udalostí, osobností či krás miestami ešte nedotknutej prírody sa vám pokúsime nájsť to spoločné, čo spája minulosť a prítomnosť, aby náš časopis nebol iba kronikou dávnych dôb, ale prostredníctvom nich aj pootvoreným oknom do budúcnosti.