Taynayovský dom s arkierom na Potočnej ulici v Skalici – PhDr. Richard Drška, PhDr. Mária Smoláková, CSc.

0
194
Dom č. 31 na Potočnej ulici z juhozápadnej stany. Foto: R. Drška

V pamiatkovom fonde skalických meštianskych stavieb bol nárožný poschodový dom č. 31 na Potočnej ulici vždy pozoruhodný osobitými architektonickými prvkami na hlavnom priečelí, najmä vysunutým hranatým arkierom na kamenných krakorcoch, kamenným vstupným portálom s dátumom 1675 a napokon aj ojedinelým riešením dvoch oddelených valbových striech. Napriek tomu sa mu však v minulosti väčšia pozornosť nevenovala. Pripomína ho iba F. Dúbravský (1921) medzi významnejšími budovami mesta ako dom Pettkovský na rohu
Malého rynku. Tiež stará stavba, ktorej pravé krýdlo smerom k bývalým mestským jatkám bolo po požiari srúcané a na spáleništi dalo mesto vystaviť krámy pre obchodníkov (neuvádza dobu požiaru ani zdroj informácie, pozn. autorov). Je to dom poschodový, s výstupkom v prvom poschodí a rozdelenou strechou akoby na dva domy. Dačo znamenitého v sebe nechová, iba mohútne sklepy. Bývalé mestské krámy boli odpredané a majiteľom domu prestavané a ku domu pripojené. Neskôr ho P. Brezina (2020) stručne zaradil do svojej poslednej knihy o
Skalici, kde ho označuje ako bývalý renesančný palác, od 19. storočia dom rodiny Príkazskej, v ktorom prevádzkovala v 1. polovici 20. storočia živnostenskú pekáreň. Dom bol od r. 1948 majetkom štátu. V r. 1956 v nej bola pekáreň Jednoty, potom kancelárie rôznych organizácií a pred reštitúciou bol využívaný folklórnym súborom Skaličan. Práve v tomto dome žil Svetozár Hurban Vajanský, keď mal v Skalici v rokoch 1874 – 1877 otvorenú advokátsku kanceláriu. Ako historický objekt sa dostal hlbšie do povedomia verejnosti po vyhlásení za národnú kultúrnu pamiatku v roku 2001 a nasledujúcej obnove exteriéru, ktorej predchádzal prieskum dvoch uličných fasád. Podľa jeho výsledkov viac zvýraznili neskororenesančný vzhľad západného priečelia do Potočnej ulice: pod arkierom odkryli a zreštaurovali celý pôvodný oblúkový kamenný portál, dovtedy čiastočne zamurovaný a slúžiaci iba ako úzky vchod do domu a na ploche steny v svetlookrovom tóne zrekonštruovali na oboch okrajoch fasády nabielené, striedavo veľké kvádre, vyvolávajúce ilúziu pevných kamenných nároží. Pri obnove kamenného portálu vystúpil zvlášť zreteľne klenák vo vrchole oblúka, jeho nápis ITSCRqMTS a rok 1.6.7.5., oba vysekané do lištového rámu vypuklého diamantového poľa a akcentované čiernou farbou. O rozlúštenie nápisu, pôsobiaceho na prvý pohľad ako nezrozumiteľná zostava písmen, sa predtým ani neskôr nikto nepokúsil. Jeho zmysel, ktorý sa napokon ukázal ako smerodajný a zvlášť významný pre poznanie histórie budovy, sa podarilo odhaliť sústredeným archívno-historickým bádaním až minulý rok (R. Drška v spolupráci s F. Federmayerom) v rámci rozsiahleho architektonicko-historického výskumu interiéru celého domu (2021, M. Smoláková). Nápis predstavuje skratku mena majiteľa a jeho profesie, ktorú bolo možné v súvislosti s daným letopočtom rozpísať nasledovne: I(onnes) T(aynay) S(acrae) C(aesareae) R(egiae)q(ue) M(aiestatis) T(ricesimator) S(zakolczensis). Podľa archívnych prameňov sa jedná o Jána Taynaya, skalického kráľovského tridsiatnika. Tento prestížny post zastával v rokoch 1671 – 1696 a zaradil sa ním medzi mestskú elitu.

Klenák portálu s nápisom a letopočtom 1675. Foto: M. Smoláková

Sám pochádzal zo šľachtického rodu s koreňmi v obci Tajná v Tekovskej stolici. Riadil tridsiatkový úrad, zvlášť významný pre mesto, lebo bol jediným kráľovským úradom, ktorý po Moháčskej bitke (1526) trvalo sídlil v Skalici a spĺňal dôležité colné funkcie na obchodných trasách do Českého a Poľského kráľovstva i do nemeckých krajín. Patrilo k nim vyrubovanie cla na vyvážaný a dovážaný tovar podľa stanovených cenníkov, vedenie účtovných registrov, vydávanie potvrdení o zaplatení cla a odvádzanie zinkasovaných peňazí (tridsiatku) do kráľovskej pokladnice. Vedenie úradu okrem materiálnych výhod zabezpečovalo vysoké spoločenské zaradenie, ktoré sa mohlo spájať s ďalšími mestskými funkciami. Ján Taynay sa presadil ako senátor v mestskej rade v rokoch 1679 – 1681, 1690 – 1691 a 1693 – 1697, ako mešťanosta v rokoch 1681 – 1686 a 1689 – 1692, dvakrát bol dokonca v rokoch 1687 – 1689 zvolený za richtára. Po jeho smrti v roku 1696 nadviazal na otcovu kariéru syn Ladislav. Do roku 1728 stál na čele skalického tridsiatkového úradu a ako senátor je uvádzaný v rokoch 1700 – 1704 a 1707 – 1712. Zomrel v roku 1732.
Ján Taynay pôsobil v Skalici prinajmenšom od roku 1670, keď zastával funkciu kontrolóra tridsiatkovej stanice (contrascriba) a v tom istom roku kúpil spolu s manželkou Johanou Ocžkay od grófa Adama Czobora na Potočnej ulici tzv. Kȍrmendi Palowsky dom, ležiaci vedľa domu Jelencžiczowského a pustého Rewayowského, za 500 fl. Hoci nemožno podľa týchto archívnych zápisov jednoznačne určiť presnú polohu kúpenej nehnuteľnosti, je veľmi pravdepodobné, že išlo o dom č. 31, ktorý sa iba o päť rokov neskôr potvrdil ako majetok Jána Taynaya vytesanou skratkou mena a funkcie v kráľovských službách na vstupnom portáli. Pravdepodobne už v čase uvedenej transakcie mal objekt takmer dnešnú veľkosť, vzhľad a primeranú vybavenosť, čo môže naznačovať aj pomerne vysoká vyplatená čiastka. Neskôr sa spomína ešte ďalší Taynayov dom na Veľkom rínku, čiže dnešnom Námestí slobody. Aj to napokon dosvedčuje jeho vyšší spoločenský status.

Stredná časť západnej fasády, portál do prejazdu a arkier. Foto: M. Smoláková

Plne mu zodpovedal aj získaný poschodový nárožný dom na Potočnej ulici, kedysi s názvom Řitopas (skomolenina nemeckého Rittergasse, Rytierska ulica), najdlhšej ulici mesta so zástavbou okolo Stračinského potoka. Do nej bol orientovaný svojím hlavným priečelím a jeho južná fasáda smerovala do dnešnej Štefánikovej ulice, najdôležitejšej komunikačnej trasy medzi námestím, čiže Veľkým rínkom a Dolnou (Holíčskou) bránou mestského opevnenia. Rozšírenú súčasť tejto ulice, označovanej K Dolnej bráne, tvoril v blízkosti nášho domu Malý alebo Dolný rínok, slúžiaci ako mäsný trh s krámami na predaj mäsa. Táto lokalita neďaleko Dolnej brány a Malého rínku bola podľa archívnych prameňov exponovanou časťou mesta s obydliami významnejších majiteľov, dokonca sú tam od konca 16. storočia doložené kúpnopredajnými záznamami aj nárožné objekty, nedajú sa však s istotou vzťahovať k určitému majiteľovi. Zaznamenané sú napr. ako dom blízko Mostka alebo w Potocžny ulyczy na rohu proti mostku ku Branye dolny gducymu. Most cez potok v krížení ulíc je neskôr dobre graficky dokumentovaný. Spolu s naším domom najpresnejšie zachytáva toto miesto katastrálna mapa Skalice z roku 1898, podľa ktorej si ho možno dosť hodnoverne predstaviť aj v 17. storočí, lebo konfigurácia stavieb sa podľa všetkého do doby vyhotovenia mapy zásadne nezmenila. Medzi Malým rínkom (Kis piacz) a krátkou ulicou k Dolnej bráne (Magyar utca) je zakreslený na Potočnej ulici (Alsó patak utca) most cez Stračinský potok, na východnej strane ohraničuje rínok budova bitúnku (od roku 1881 hasičská zbrojnica, označená na mape číslom 239) a krátka Radničná ulica (Városház utca) ho spája s hlavným námestím. Severnú stranu Malého rínku tvorí obdĺžniková parcela nášho domu (č. 243). Jeho západná časť je zakreslená dvojitou obrysovou čiarou ako poschodový objekt na rozdiel od okolitej prízemnej domovej zástavby i ďalších stavieb na parcele, ktoré tvorí pripojené severné dvorové krídlo a dlhé južné, takmer solitérne krídlo, predsunuté do priestoru rínku (č. 242). Kedysi to boli mestské mäsné krámy, postavené ako samostatná budova už pred 17. storočím, lebo nárožný dom ju pri výstavbe rešpektoval.

Časť stredovekej pivnice, pohľad západným smerom Foto: M. Smoláková

Samotný dom č. 31, ktorý by sme mohli podľa identifikovaného majiteľa v roku 1675 označiť ako Taynayov dom, má dlhšiu históriu, hoci sa pre staršie etapy nedochovali priame písomné pramene. Dokladá ich však vyššie uvedený pamiatkový výskum (2021). Podľa vyhodnotenia sond, nálezových situácií a širších kontextov spadá najstaršia fáza vývoja do obdobia stredoveku, keď už bola Skalica v roku 1372 kodifikovaná ako slobodné kráľovské mesto. Najmä výstavba hradieb otvárala prítomnosťou pracovných síl a dostupných zdrojov stavebného materiálu priestor pre rozvoj obytnej architektúry, zatiaľ doloženej v prvom rade viacerými zachovanými zaklenutými suterénmi domovej zástavby. Všetky majú vyspelý spôsob výstavby z lomového kameňa podobnej štruktúry ako hradobné múry; zvyčajne sú základom pravidelne riadkovo kladené dlhšie kamene, vyrovnávané alebo striedané plochými tenšími kusmi. Rovnako je vybudovaná aj pivnica na pozemku nášho domu, nie však pod dnešným nárožným objektom, ale na severnej strane dvora ako pôvodne dlhý obdĺžnikový priestor s valenou klenbou (14 x 4,5 m) a klenutými prieduchmi z lomového kameňa. Materiálom a technologicky je veľmi blízka pivnici špitála sv. Alžbety Uhorskej (Štíbor), založeného pred rokom 1414, preto ju možno zaradiť asi do začiatku 15. storočia. Nesiahala však až po dnešnú uličnú čiaru, rovnako ani pivnice susedných domov. Ich odstúpenie o 8 až 14 metrov muselo súvisieť s potokom v strede Potočnej ulice, ktorý mohol mať nepriaznivý vplyv najmä na zahĺbené objekty, preto ich budovali v bezpečnejšej vzdialenosti. Pivnica, v ktorej sa zachoval aj gotický kamenný portál, neskôr premiestnený, bola nepochybne súčasťou obytnej stavby, ale jej prvotnú podobu nepoznáme. Možno sčasti existovala v nadzemnom podlaží, zachytenom na starších mapách a fotografiách za východnou fasádou dnešného domu ako prízemné dvorové krídlo, úplne ho však zbúrali v roku 1986. Stredoveká pivnica, do veľkej miery intaktne zachovaná, je tak dnes osamotená pod úrovňou dvora, ale prístupná mladšími komunikáciami.

Vstup do pekárne na južnej strane v roku 1938, vpravo majiteľ František Príkazský, vľavo jeho nevesta Františka, vnučky Oľga a Júlia, v strede predavačka Procházková, Foto: archív P. Brezinu

V ďalšom období sa stavebná situácia na Potočnej ulici menila, zrejme po určitých úpravách vodného toku. Domy sa už stavali alebo rozširovali po úroveň dnešného uličného frontu, ale pivnice aj naďalej zostávali v hĺbke parcely a ich nadzemné podlažia sa podriaďovali skôr hospodárskym funkciám. V našom dome je tak isto doložená výstavba západným smerom v podobe dvoch oddelených jednopodlažných objektov, nezachovali sa však žiadne konkrétne slohové prvky na bližšie časové určenie. Mohli sme vychádzať len z charakteru murív a ich úprav, zaraditeľných do širšieho rámca 16. storočia. Jednoznačnejšie sa v západnej časti južného traktu potvrdila pomerne veľká plochostropá miestnosť s múrmi z lomového kameňa a osobitou jednou stenou z nepálených tehál nezvyklo veľkých rozmerov (44 x 10 x 16 cm) s prímesou slamy. Objekt pokračoval aj východným smerom, kde však rešpektoval vyššie spomínanú prízemnú budovu mestských mäsných krámov.

Rodina Príkazských na dvore domu v roku 1946, vľavo neskôr zbúrané dvorové krídlo. Sediaci František Príkazský, po jeho pravici manželka Františka, rod. Orlitová, po ľavici nevesta Františka, rod. Lazarová, s dieťaťom Dušanom (nar. 1946), za ňou vpravo stojaci Bedrich Príkazský, stojaca žena ich dcéra Oľga. Vľavo stojaci muž je staviteľ Procházka, pred ním sediaca jeho manželka, vzadu stoja ich dvaja synovia. Foto: archív Záhorského múzea

Takmer dnešnú veľkosť a reprezentatívny vzhľad nadobudol dom v nasledujúcom storočí. K podstatnej premene prišlo zrejme už pred časom, keď ho získal Ján Taynay. V prvom rade sa pôvodne samostatné a zrejme ešte dosť jednoduché staršie objekty spojili do jedného celku spoločnou strednou komunikáciou prejazdu s valenou lunetovou klenbou a súčasne takto zjednotený dom zvýšili o ďalšie podlažie, ktoré zopakovalo pôdorysnú a priestorovú schému prízemia. Tak aj na poschodí prebiehala medzi južným a severným traktom dlhá chodba s valenou klenbou. Smerom do ulice ju však predĺžili a vyústila do vysunutého hranolového arkiera, podopretého štyrmi kamennými krakorcami s dvojitým esovitým prehnutím čelnej strany. Tieto výtvarne výrazné prvky, spojené segmentovými oblúčikmi, majú jednoznačnú paralelu na veži farského Kostola sv. Michala, archanjela, ktorého ochodzu nesú na všetkých štyroch stranách úplne rovnaké, oblúčikmi spojené kamenné krakorce. Vybudovanie vežovej ochodze sa kladie do rokov 1622 – 1630 (po veľkom požiari mesta v roku 1620) a nepochybne sa tí istí kamenári, asi talianskeho pôvodu, podieľali na prácach v našom dome. K produkcii tejto kamenárskej dielne patria podľa zhodných tvarov aj krakorce dnešného balkóna na priečelí Gvadányiho domu, ktoré boli pôvodne iste súčasťou neskôr odstráneného arkiera.

Klenba západnej miestnosti južného traktu na prízemí. Foto: M. Smoláková

Kamenný vstup do prejazdu vznikol asi krátko po kúpe domu Jánom Taynayom a možno až dodatočne vtesnali do rámu klenáka skratku jeho mena, titulu a letopočet 1675. Aj tento typ polkruhovo uzavretého portálu s plastickou diamantovou výplňou kvadratických hlavíc a vrcholového klenáka má presnú analógiu v meste, v dome č. 2 na Komenského ulici (zhodou okolností bol tento dom od roku 1626 majetkom iného skalického tridsiatnika Eliáša Pergera). V Taynayovom dome bolo v tom čase viacero kamenárskych prvkov ako obrúb okien alebo vstupov, ale zostalo z nich iba niekoľko fragmentov pravouhlého profilu s vystupujúcou lištou, použitých pri mladších úpravách ako stavebný materiál. V jednotlivých miestnostiach ani v chodbových komunikáciách či na jednoramennom schodisku vedľa prejazdu sa, žiaľ, nepo-tvrdili žiadne doklady osobitých výzdob interiérov. Podstatným vkladom tejto etapy však bolo zaklenutie všetkých miestností prízemia klenbami, dodnes dobre zachovanými v jednom priestore južného traktu a v dvoch severných miestnostiach (v dnešnom kvetinárstve). Na južnej strane museli neskôr pre tlak klenieb spevniť vonkajšiu stenu zošikmeným oporným múrom.
Tým sa v základe dovŕšil stavebný vývoj domu a ďalšie úpravy mali skôr utilitárny charakter. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia k nim patrila malá východná prístavba južného krídla na oboch podlažiach s funkciou hygienických zariadení, pričom sa zošikmením steny ešte stále vyhýbala nárožiu budovy mäsných krámov. Prispela však k zmene tvaru strechy a vyvolala novú výstavbu dodnes zachovaného krovu, zaradeného do tejto klasicistickej fázy podľa typu konštrukcie i podľa dendrochronologického výskumu. Ojedinelý strešný celok pravdepodobne nadviazal na staršiu formu dvoch valbových striech, ktoré na západnej strane previazalo úžľabie s predĺžením a rozšírením nad arkier; zadnú východnú polovicu riešili priečnym postavením pripojenej valbovej strechy.

Západná fasáda domu v roku 1956.

Čiastočné zásahy do štruktúry domu zaznamenávame potom po roku 1886, keď sa stal jeho majiteľom František Príkazský a zriadil v ňom pekáreň spolu s výrobou a predajňou. Týmto funkciám prispôsobili najmä prízemie južného traktu, kde vo východnej miestnosti po zbúraní klenby a častí pôvodných stien postavili rozmernú pec a rozšírili komínové teleso. Západná miestnosť slúžila ako predajňa pekárne, kde zasa pre obchodné zariadenie zosekali výbehy valenej lunetovej klenby. V ostatných priestoroch sa nové úpravy dotýkali najmä zväčšených okenných a dverných otvorov, ktoré sa častejšie upravovali počas celého 20. i začiatku 21. storočia. Rodina Príkazských – po Františkovi syn Fridrich (Bedrich) – prevádzkovala pekáreň do znárodnenia v roku 1948, potom pokračovala až do roku 1983 ako jedna z pobočiek Západoslovenských pekární Skalica a činnosť pekárne sa ešte obnovila po reštitúcii majetku v rokoch 1994 – 2010 (podľa informácií P. Brezinu). Od roku 2020 má dom spolu s budovou bývalých mäsných krámov nového majiteľa, ktorý v súčasnosti pripravuje obnovu a adekvátne využitie pamiatkového objektu, predovšetkým jeho interiérov, ale aj celého areálu v historickom jadre mesta.

Pramene a literatúra
Skalica. Meštiansky dom na Potočnej ulici 31. Pamiatkový architektonicko-historický výskum interiéru. PhDr. Mária Smoláková, CSc. (časť Dom s arkierom na Potočnej ulici PhDr. Richard Drška, s. 29-32). Júl – september 2021, 160 s. Archív Krajského pamiatkového úradu v Trnave.
Zisťovací prieskum uličných fasád objektu a návrh na ich obnovu vrátane výplní. Potočná 31, Skalica. Ing. arch. R. Baďurová a Ing. arch. J. Žuffová, CSc. September 1999. Archív Krajského pamiatkového úradu v Trnave.
Skalica, Meštiansky dom na Komenského ulici 2. Pamiatkový architektonicko-historický výskum. Spracovala: PhDr. Mária Smoláková, CSc. September – november 2020, 210 s. Archív Krajského pamiatkového úradu v Trnave.
MVSR, ŠA TT, PA Skalica, fond: Pozostalosť Jozefa Šátka, šk. č. 43 Sk – Te.
MVSR, ŠA TT, PA Skalica, MG Skalica, Protocolorum epmt. et vendit domorum 1572 – 1613, č. 188 (č. 8); 1614 – 1645, č. 193 (staré č. 23), fol. 121v.; 1646 – 1828, č. 197 (staré č. 26).
DÚBRAVSKÝ, Ferdinand: Slobodné mesto so sriadeným magistrátom Uhorská Skalica. Uhorská Skalica: Jozef Teslík 1921, s. 132.
BREZINA, Peter: Čas Skalici veľa dal a vzal. I. diel. Pohľadnice, mapy, rytiny, fotografie mesta Skalice. Skalica 2020, s. 231.
BREZINA, Peter: Živnosti a hospodársky vývoj v rokoch 1918 – 1950. In: Skalica. Ed. Viera Drahošová. Skalica, Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014.
BUCHTA, František: Skalické roky Svetozára Hurbana Vajanského. Hlas ľudu, 9. 1. 1975.
DRŠKA, Richard: Humanista Eliáš Berger/Perger a jeho väzby k Skalici. In: Záhorie, r. XXIX, č. 5, 2020, s. 2-5.

DRŠKA, Richard: Keď v Skalici oheň ničil… (požiare mesta v 16. a 17. storočí). In: Záhorie, r. XIX, č. 1, 2020, s.
2-5.
DRŠKA, Richard: K topografii mesta Skalica v rokoch 1572 – 1613. In: Skalica. Ed. Viera Drahošová. Skalica, Mesto
Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014, s. 342-355.
DRŠKA, Richard: Mestská správa v rokoch 1372 – 1711. In: Skalica. Ed. Viera Drahošová. Skalica, Mesto Skalica v
spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014, s. 853-871.
DRŠKA, Richard: Skalické radnice. In: Záhorie, r. XXVI, č. 5, 2017, s. 2-5.
FEDERMAYER, Frederik: Kráľovskí úradníci a šľachta v pomoháčskom období. In: Skalica. Ed. Viera Drahošová.
Skalica, Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014, s.873-879.
FORDINÁLOVÁ, Eva: Vajanský v malom meste. In: Záhorie, r. XXV, č. 1, 2016, s. 18-22.
HOFERKA, Martin: Rímskokatolícky farský kostol sv. Michala, archanjela. In: Skalica. Ed. Viera Drahošová. Skalica,
Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014.
KRESÁNEK, Peter: Skalica, Rím. kat. farský kostol sv. Michala archanjela. In: Renesancia. Umenie medzi neskorou
gotikou a barokom. Ed. Ivan Rusina. Bratislava, SNG, 2009, s. 683-684.
ORIŠKO, Štefan – KVASNICOVÁ, Magdaléna: Analýzy pamiatkových hodnôt stavebného fondu pamiatkovej zóny
Skalica (K prvým výsledkom inventarizácie zástavby mesta). In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 3, 2000, s.
48-56.
ZAJÍČKOVÁ, Mária: Stavebný ruch v Skalici v rokoch 1632-33. In: Záhorie, r. XVI, č. 3, 2020, s. 7 a 10.