Stupavský pivovar – najstarší na južnom Záhorí – PhDr. Mária Zacharová – Milan Greguš

0
75
Objekt bývalého pivovaru v 80. rokoch 20. storočia. Foto: Archív Pamiatkového úradu SR

Lokálne pivovary nie sú len súčasným trendom. Varenie piva v menších množstvách sa dialo i v minulosti. Nenáročná technológia výroby piva bola známa už starým Slovanom. Pivo si mohol uvariť prakticky každý, čo prevládalo do 12. storočia. Prirodzene vo väčšom množstve a vyššej kvalite ho museli pripravovať špecialisti – pivovarníci, sládkovia. Pivovary si najprv začali budovať slobodné kráľovské mestá a kláštory. Od 13. storočia sa pivo varilo aj v zemepanských a šoltýskych pivovaroch. Rozmach pivovarov nastal najmä koncom stredoveku a počas novoveku.

Najstarší pivovar na južnom Záhorí
Na južnom Záhorí boli pivovary v 18. storočí v centrách panstiev: v Stupave, Malackách, Veľkých Levároch a Moravskom Svätom Jáne. Svoje pivo si varili i pavlíni v Marianke a samostatný pivovar bol i v Lakšárskej Novej Vsi.
Najstarším doloženým z nich je práve pivovar v Stupave. Prvá písomná zmienka o jeho existencii pochádza z roku 1575, keď bol po smrti majiteľa Stupavského panstva Ecka zo Salmu spísaný jeho inventár. V pivovare sa nachádzalo 10 veľkých a malých kadí, veľký kotol a všetko potrebné zariadenie na varenie piva. Hodnota pivovaru bola vyčíslená na 120 zlatých. V tomto období sa v chotári Stupavy pestovala aj odroda jačmeňa určená práve pre potreby panského pivovaru. Ďalšia zmienka o stupavskom pivovare (Domus Braxatoria) pochádza z daňového súpisu z roku 1588.
Urbár Stupavského panstva z roku 1592 uvádzal, že pivovar sa nachádzal pri trojkolesovom panskom mlyne. Tento mlyn stál za sídlom panstva a patril k jeho hospodárskemu zázemiu. Poloha pivovaru ostala počas jeho existencie rovnaká, aj keď je pravdepodobné, že pivovar prešiel viacerými stavebnými úpravami. Množstvo vyrobeného piva v stupavskom pivovare sa líšilo podľa ročného obdobia. Na konci 16. storočia v ňom počas zimy vedeli uvariť 60 urien (urna – 53,33 l), teda takmer 4 000 l, v lete polovičné množstvo. Pivovar bol ocenený na 1 000 zlatých.
V roku 1597-98 vyrobil pivovarník z 524 meríc (merica – 54,29 l) jačmeňa 1 040 urien piva, čiže takmer 555 hl piva, z ktorých bolo vyčapovaných 996 urien (531 hl). Pivo sa používalo aj ako výplatná komodita pre úradníkov a zamestnancov panstva. 20 urien (10,6 hl) piva sa dávalo kastelánovi Krištofovi Gardenimu, gajarskému úradníkovi a stupavskému mäsiarovi 12 urien (6,3 hl). Výnos panstva z výčapu piva bol v tomto roku viac ako 796 zlatých. Pivovar figuroval aj v súpise domov z roku 1598. Urbár z roku 1600 sa zmieňuje o tom, že pivovar stál pri ovocnej záhrade neďaleko už spomenutého panského mlyna. Mal aj veľkú kamennú pivnicu a disponoval všetkým potrebným na varenie piva. V roku 1600 bol ocenený na 1 200 zlatých, pre porovnanie samotná budova kaštieľa bola ocenená na 4 000 zlatých. Blízkosť panského mlyna a pivovaru bola praktickou záležitosťou. Zemepán si tak zabezpečil celý chod pivovaru bez zbytočnej prepravy obilia. Panskí mlynári boli povinní pre panského pivovarníka zdarma šrotovať obilie na slad, čo bývalo zvyčajne ukotvené aj v nájomnej zmluve medzi zemepánom a jeho mlynárom. Pivo bolo platobným artiklom aj neskôr. Začiatkom 18. storočia sa spomína, že panský účtovník dostával ročne 12 urien piva (6,3 hl) a panský záhradník polovičné množstvo.
Prenájom pivovaru
Stupavský pivovar prenajímal majiteľ panstva pivovarníkom, ktorí sa striedali pomerne často. Právo varenia piva patrilo medzi regálne práva.
O možnosti prenájmu informovalo panstvo prípadných záujemcov aj prostredníctvom tlače. Oznamy o prenájme stupavského pivovaru sa objavovali vo viedenských a bratislavských novinách už od roku 1774. Prenájom sa získaval prostredníctvom licitácie v panskej úradnej kancelárii v Stupave zvyčajne v presne určený termín. Pivovar sa v tejto súvislosti spomína aj dva razy v máji roku 1778 v novinách Preßburger Zeitung. Okrem pivovaru ponúkalo vtedy Stupavské panstvo do prenájmu aj ovčince a výčap vína a pálenky vo viacerých lokalitách panstva. Plynúce prenájmy mali byť ukončené koncom roka 1778. Panstvo preto vyzvalo uchádzačov o spomínané prenájmy určené na tri, prípadne viac rokov, aby sa dostavili 25. júna 1778 na uzavretie dohody o novom prenájme. Licitácie na niekoľkoročný prenájom pivovaru sa konali tiež v rokoch 1784, 1787, 1788, 1793, 1812 a 1818. Termíny licitácie pivovaru neboli pravidelné a oznamy o nich boli uverejňované v novinách i v neskorších rokoch. Je pravdepodobné, že pivovar zostal nejaký čas neprenajatý, záujemca mohol od zmluvy odstúpiť možno aj zo súkromných dôvodov skôr, prípadne mohlo nastať úmrtie prenajímateľa, niekto si ho prenajal na dlhšiu či kratšiu dobu, ako boli obvyklé tri roky.

Zmluva s pivovarníkom Slobodom z roku 1691. Foto: Slovenský národný archív

Panskí pivovarníci
Pivovarníci v Stupave sa dajú zdokumentovať podľa stupavských cirkevných matrík od konca 17. storočia. Pochádzali najmä z českého a nemecky hovoriaceho prostredia. Ako prvý známy pivovarník (Dominij Praxatoris) sa v marci roku 1686 uvádzal Urban Čech (Czech). Spolu s manželkou boli krstnými rodičmi pekárovho syna Juraja. O dva roky neskôr panský pivovarník zomrel. Jeho meno matrika neuvádza, no možno predpokladať, že ním bol už spomenutý Urban Čech.
Panstvo uzatváralo s pivovarníkom zmluvu, ktorá upresňovala podmienky prenájmu pivovaru. K 1. januáru 1691 bola uzavretá zmluva medzi Stupavským panstvom a pivovarníkom Františkom Slobodom na prevádzku stupavského pivovaru (Pier breÿer in das Stampfer Preÿhaus). Pivovarník mal variť kvalitné pivo, pričom bolo určené, že z jedného mutu sladu mal pripraviť 60 okovov piva (okov – 54,29 l). Ak by svojou neusilovnosťou a nedbanlivosťou zapríčinil škody, zodpovedal za ne. Mal komunikovať s miestnym úradom a jeho úradníkmi. Za svoju prácu dostával ročne 30 zlatých, 55 meríc raži na chlieb, dve merice pšenice, dve merice kuchynského (kuchynské – zmes strukovín, krúp a pod.), 200 libier (libra – 56 dkg) hovädzieho mäsa, 40 libier soli, osem libier masla, 10 libier syra a 12 libier sviečok. Medzi rokmi 1700 – 1708 viedol stupavský pivovar Wolfgang Stetner, ktorý zomrel v marci roku 1708 vo veku 47 rokov. Vdovu Annu Máriu si v novembri roku 1708 zobral za manželku mládenec Ján Ulrich Hőßle/Hősle, ktorý sa stal do roku 1716 ďalším stupavským pivovarníkom. Od nasledujúceho roku bol miestnym pivovarníkom Anton Bartolomej Fusiller (Fusziller).
V polovici 18. storočia viedol stupavský pivovar Ján Golling, ktorý tu zomrel v apríli roku 1752. Jeho vdova Zuzana bola uvedená v daňovom súpise z polovice 18. storočia ako mlynárka na dvojkolesovom mlyne v Stupave.
V máji roku 1793 sa v Stupave oženil stupavský pivovarník Ján Enginger z Bavorska s Františkou Kerchnerovou z Marianky. Nájomcom panského pivovaru (Arendator Braxae Dominalis) bol koncom 20. rokov 19. storočia Štefan Andorfer, ktorý pracoval s jedným učňom a jedným sluhom. Patril k bohatším obyvateľom obce, vlastnil štyri kusy ťažného dobytka – voly a jednu kravu. V roku 1828 už mal Štefan okolo 50 rokov, v tomto veku zomrela v septembri 1828 jeho žena Anna.
Po ňom prevzal pivovar Ján Hausvald, ktorý v roku 1831 prišiel o dcéru v dojčenskom veku i dospievajúceho syna. Príčinou synovho úmrtia bola horúčka počas epidémie cholery, ktorá vtedy Stupavu postihla. Pivovarník Hausvald pôsobil v Stupave minimálne do polovice 30. rokov 19. storočia.
Koncom 40. rokov 19. storočia zastával post stupavského pivovarníka Ondrej Schlund, ktorý bol evanjelického vierovyznania. V Stupave zomrela v roku 1847 jeho manželka Zuzana a o dva roky neskôr i syn Ondrej. V polovici storočia bol miestnym pivovarníkom Jozef Zelt. Pivovarnícky majster zo Stupavy, zapísaný ako J. Seld a F. Selte navštívil v máji a septembri 1851 Bratislavu, kde sa aj ubytoval v hoteli. Je možné, že jeho príbuzným bol panský pivovarník Sebastián Selt, ktorý sa ako vdovec oženil so svojou slúžkou Annou Bauerovou v roku 1854 v Stupave. Začiatkom 60. rokov storočia prišiel do Stupavy Andrej Brauer, pôvodne majster pivovarník v Malackách. Následne vedenie stupavského pivovaru prešlo do rúk židovského pivovarníka Jakoba Süssa.
Jakob Süss so synom Samuelom si v roku 1877 v Stupave zaregistrovali živnosť pre pivovarníctvo a liehovarníctvo (Jakob Süss & Sohn). Jakob Süss spolu s manželkou Nanette zriadili v Stupave v roku 1891 židovský chudobinec a zaopatrili ho i základinou.
Pomocné sily v pivovare
V pivovare bol i pomocný personál. Popri majstrovi pivovarníkovi pracovali v pivovare aj tovariši a učni. Slúžili tu rovnako muži i ženy. V máji roku 1708 zomrelo pri panskej práci okolo pivovaru dievča pôvodom z Lozorna, ktoré padlo zo strechy a zlomilo si väz. V júni roku 1715 zasiahol v pivovare blesk dvadsaťročnú slúžku Margaritu. V roku 1799 zomrel v Stupave Bernard Pánek, viac ako 60-ročný sluha v pivovare. V roku 1811 sa v Stupave oženil 40-ročný bývalý vojak Ján Jurek, ktorý v čase sobáša slúžil v pivovare, s dievčaťom z moravského Zlína Katarínou Šimonovou. V polovici 30. rokov 19. storočia boli učňami v pivovare Jozef Rezner a Anton Srna. V roku 1855 sa učil pivovarníckemu remeslu Ján Bradávek, pôvodom z moravských Želetíc, ktorý sa v Stupave oženil s Annou Kratochvílovou. V roku 1840 slúžil v pivovare ako sluha Martin Kalivoda, v roku 1846 aj Matej Musel z mesta Mladá Vožice v južných Čechách. V 50. rokoch 19. storočia robotovali v pivovare František Doležal, Martin Vajnštuk, Anton Gbelský, Matej Bruner a Ján Kalivoda.
V čase prevádzky pivovaru boli jeho obyvateľmi najmä pivovarníci so svojimi rodinami a pomocným personálom. Pivovar poskytoval aj možnosť ubytovania pre ľudí, ktorí v ňom priamo nepracovali. V roku 1847 tu býval a zomrel 40-ročný voliar Vavrinec Palkovič. Ukončenie fungovania pivovaru
Zavedenie vysokej dane za varenie piva v polovici 19. storočia spôsobilo, že sa jeho varenie stalo menej rentabilným. Podľa výšky odvedenej dane sa v rokoch 1863 a 1864 najlepšie darilo pivovarom v Malackách a Stupave. Stupavský pivovar bol v 60. rokoch 19. storočia v celoročnej prevádzke. Vznik modernejších pivovarov s prvkami priemyselnej výroby v druhej polovici 19. storočia predstavoval veľkú konkurenciu pre menšie výrobne piva. Do konca 19. storočia postupne pivovary na území južného Záhoria zanikli. Fungujúci pivovar v Stupave v druhej polovici 19. storočia je spomínaný v župnej monografii zo začiatku 20. storočia. Zánik prevádzky pivovaru v Stupave niektoré zdroje kladú do roku 1884. Táto informácia nie je však podložená konkrétnym prameňom. Stupavský pivovar každopádne fungoval približne 300 rokov.

Budova stupavského pivovaru v 80. rokoch 20. storočia. Foto: Archív Pamiatkového úradu SR

Využitie objektu pivovaru po ukončení prevádzky
Budova bývalého pivovaru so súpisným číslom 266 zostala v majetku Stupavského panstva aj naďalej. Objekt bol následne využívaný na nájomné bývanie pre jeho zamestnancov. V roku 1889 tu bývali želiar Jozef Lonček s manželkou Máriou. Jozef Lonček zomrel v roku 1916, jeho manželka ho prežila o 19 rokov. Pri ich úmrtí kňaz do matriky číslo domu nezapísal, je však pravdepodobné, že bývali až do svojej smrti v služobnom byte v pivovare. Spoločný život v pivovare dožili aj penzionovaný panský sluha František Buchta (†1914) s manželkou Antóniou (†1910). V roku 1911 zomrel v pivovare strážnik František Prosňák, manžel Márie Buchtovej.
Pri sčítaní ľudu v roku 1930 patril bývalý pivovar aj naďalej k stupavskému veľkostatku vo vlastníctve grófa Ľudovíta Károlyiho. V rozľahlom poschodovom objekte žilo sedem rodín. Ich členovia boli zamestnanci veľkostatku Ľudovíta Károlyiho, prípadne zamestnanci stupavskej cementárne, ktorej akcionárom bol aj Ľudovít Károlyi. Prvý byt obývali Anna Maňasová so synom, murárskym učňom Františkom Butašom a dcérou Máriou Butašovou, ktorá slúžila v ambulancii MUDr. Jozefa Nováka v Stupave. V druhom byte žili panský kočiš Samuel Kálman s manželkou Karolínou, synom Štefanom a dcérou Máriou, ktorá slúžila v stupavskom kaštieli. V treťom žili čerství mladomanželia, kníhviazač Július Rigler s manželkou Katarínou. V pivovare býval aj elektrotechnik František Bartoš, zamestnanec cementárne, s manželkou Júliou, ktorí boli v čase sčítania mladomanželmi. Aj susedný byt obývali podobne mladí manželia Štefan (zamestnanec cementárne) a Júlia Roškovci. Najstarší obyvatelia pivovaru pochádzali z dnešného Maďarska a žili v poslednom, siedmom byte. Boli nimi 80-ročný panský kočiš Juraj Halás a jeho o sedem rokov mladšia manželka Mária.
Počas prechodu frontu začiatkom apríla roku 1945 bol v pivniciach bývalého pivovaru zriadený veľký verejný kryt, kam sa zmestilo viac ako 200 ľudí. Tieto pivnice neboli situované pod pivovarom, ale v jeho tesnom susedstve. Vykopané boli do svahu pri pivovare, čiže neboli pod úrovňou zeme. Pivnice sa zachovali dodnes.
Objekt pivovaru bol aj po znárodnení stupavského veľkostatku v roku 1948 naďalej využívaný na nájomné bývanie. Po zriadení národného podniku Štátne rybárstvo v roku 1954 bola na prízemí budovy v roku 1957 zriadená umelá liaheň pstruhov. Na priestranstve medzi Stupavským potokom a pivovarom boli vybudované aj malé prírodné nádrže na chov rýb, ktoré boli po niekoľkoročnej prevádzke zrušené a zavezené zeminou. Ani umelá liaheň pstruhov v bývalom pivovare nebola zrejme rentabilná, zrušili ju pravdepodobne v prvej polovici 60. rokov 20. storočia.
Zánik objektu bývalého pivovaru
Budova pivovaru nedostatkom údržby postupne chátrala. V polovici rokov 20. storočia v ňom už bývalo len pár ľudí. Po ich vysťahovaní bol interiér vandalsky zničený a následne aj čiastočne vyhorel. V roku 1984 schválilo Plénum Miestneho národného výboru v spolupráci s Telovýchovnou jednotou Tatran Stupava plán práce na obnove pivovaru. Plán sa však nenaplnil a cez poškodenú strechu do objektu zatekalo, degradácia voľne prístupnej stavby pokračovala aj po roku 1989. Budova spolu s pozemkom prešla v rámci transformácie majetku zaniknutého Štátneho rybárstva do súkromného vlastníctva. Na chátrajúcu historickú budovu upozorňovali miestni poslanci i verejnosť. Na prvom zasadnutí mestského zastupiteľstva v roku 1993 pripomínal poslanec Ing. František Kralovič dezolátny stav pivovaru, vlastne už len „…rumovisko špatí vzhľad mestského parku“. Obnovou stupavského parku sa zaoberali študenti Fakulty architektúry STU v roku 1999. Starý pivovar navrhovali prebudovať na cukráreň a kaviareň. Po roku 2000 zostala po čiastočnej demolácii z pivovaru stáť už len ruina so strhnutým krovom a prepadnutými klenbami. V roku 2013 boli zbúrané posledné stavebné zvyšky pivovaru pri vchode do stupavského parku zo Slovenskej ulice a pozemok vyčistený.

Zvyšky pivovaru v roku 2008. Foto: M. Greguš

Spolu s budovou pivovaru nenávratne zmizli aj drobné články architektúry objektu, akými boli okenné kamenné šambrány. Zvyškom značkovaných tehál, ktoré sa v ruinách pivovaru nachádzali, venoval Ing. Svetozár Prokeš príspevok v miestnych novinách, akademický maliar Milan Kubíček z nich po jednom kuse uložil do svojej zbierky. Časť značkovaných tehál zo starého pivovaru mala byť použitá pri obnove bývalého majera Karlov dvor na severnom konci Stupavy. Najstaršie z nájdených tehál sú signované značkou LP (Leopold Pálffy), ich datovanie spadá teda do druhej polovice 18. storočia. Spomenuté tehly sú posledným pozostatkom niekdajšej pivovarníckej tradície v Stupave, na ktorú symbolicky od roku 2013 nadviazal v Stupave fungujúci remeselný pivovar Stupavar.

Zoznam použitých prameňov a literatúry:
BALÁŽI, R. – PAULÍNYOVÁ, H. – VYDARENÁ, Z. Študentská práca Mestský a Zámocký park Stupava. In Podpajštúnske zvesti, roč. 1, 1999, č. 4, s. 15.
BOROVSZKY, Samu. Magyarország vármegyéi és városai. Pozsony vármegye. Budapest: Apollo irodalmi társaság, 1904, heslo Stomfa. Dostupné na internete: https://www.arcanum.com/hu/online-kiadvanyok/Borovszky-borovszky-samu-magyarorszag-varmegyei-es-varosai-1/pozsony-varmegye-13AE4/pozsony-varmegye-kozsegei-irta-vende-aladar-13BB9/stomfa13DD9/list=eyJmaWx0ZXJzIjogeyJNVSI6IFsiTkZPX0tPTllfQm9yb3Zzemt5XzEiXX0sICJxdWVyeSI6ICJzdG9tZmEifQ.
Historický prehľad pivovarov. Dostupné na internete: http://www.sahp.sk/dokumenty/pivprehlad.htm.
HRNKO, Anton a kol. Mesto Stupava v minulosti a dnes. Bratislava: Veda, 2011, 471 s.
KULICH, Rudolf (ed.). Oprášené histórie : Rudolf Kulich o mlynoch a mlynároch. Piešťany : Rudolf KULICH, 2014, 345 s. MARSINA, Richard – KUŠÍK, Michal. Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku I. (XVI. storočie). Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1959, 572 s.
MRVA, Ivan. Stupavské čriepky z doby komunistickej totality. In Stupava, 2012 – 2013, s. 57 – 77.
PETRÁŠ, Milan (ed.). Z dejín pivovarníctva, sladovníctva a chmeliarstva na Slovensku. Trnava: Západoslovenské múzeum, 1993, 114 s.
PROKEŠ, Svetozár. Pivovar v Stupave – z histórie Stupavy. In Podpajštúnske zvesti, roč. 13, 2011, č. 4, s. 9.
PROKEŠ, Svetozár. Pivovar – búranie – tehly. In Podpajštúnske zvesti, roč. 13, 2011, č. 9, s. 5.
PROKEŠ, Svetozár. Pivovar v Stupave. In Záhorie, roč. 20, 2011, č. 4, s. 11 – 12.
Statistische Nachweisung über das Pressburger Comitat. Pressburg : Pressburger Distrikts-, Handels- und Gewerbe-kammer, 1866, 331 s.
VRABLEC, Pavol. Osídlenie Bratislavskej časti Záhoria v 15. a 16. stor. (diplomová práca). Trnava: Trnavská univerzita FF, 2004, 80 s.
Historický ústav SAV, Connumeratio portarum Dicae comitatus Posoniensis Anno 1588; Connumeratio domorum An 1598.
Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára (ďalej MNL, OL), Urbaria et Coscriptiones (ďalej UC), Fasc. 34: No. 42c, Fasc. 55: No. 67/1; Fasc. 55: No. 68.
Magyar Nemzeti Levéltár, Adatbázisok Online, Az 1828. évi országos összeírás, 1828, Oppidum Stomfa. Dostupné na internete: https://adatbazisokonline.mnl.gov.hu/hwrview/1828/E0AFF405CE7C4875DB1A18E875C0144E/?search=Andorfer&AIconfidence=50.
Slovenský národný archív, Ústredný Pálfiovský archív, Arm. VI., Lad. 3, fasc. 3, Acta Oeconomica 1658 – 1733, s. 66b – 67a, šk. 138; Arm. VI, Lad. 3, fasc. 4, No. 2; Prouentus Pecuniarum Arcis Borostÿankeó á 1. die mensis Octobris Annj (15)97 Vsq(ue) Ultimúm diem mensis Septembris Annj (15)98, šk. 139,
Slovenský národný archív, Sčítacie hárky zo sčítania ľudu v roku 1930, Stupava. Dostupné na internete: https://slovakiana.sk/.
Štátny archív v Bratislave, fond Župa bratislavská I., Daňové písomnosti, 1754/5, šk. 52.
Štátny archív v Bratislave, Zbierka cirkevných matrík, Matrika č. 455, s. 144; Matrika č. 1346, s. 318; Matrika č. 1347, s. 51, s. 126, s. 244; Matrika č. 1348, s. 127, s. 145; Matrika č. 1350, s. 159; Matrika č. 1351, s. 38; Matrika č. 1353, s. 24; Matrika č. 2159, s. 92, s. 187, s. 260, s. 305, s. 308, s. 407, s. 458, s. 499, s. 508; Matrika č. 2162, s. 559; Matrika č. 2165, s. 216, s. 290, s. 541, s. 558, s. 579; Matrika č. 2166, s. 21, s. 23; Matrika č. 2167, s. 39, s. 219, s. 319, s. 374, s. 375, s. 386, s. 392, s. 449, s. 528, s. 532, s. 666; Matrika č. 2168, s. 249; Matrika č. 2181, s. 15.
Rímskokatolícka farnosť sv. Štefana Kráľa Stupava, Matrika zomrelých 1747 – 1935, s. 49, s. 73, s. 84. Štátny archív v Bratislave, pracovisko Archív Modra, fond Miestny národný výbor v Stupave, Zápisnice a uznesenia Rady MNV Stupava, 1953, šk. 23; 16. 2. 1953; 7. 4. 1953; 13. 4. 1953; Uznesenia Pléna MNV Stupava, 1984, šk. 2. Stupavan, roč. 8, č. 3, 1993, s. 2. Dostupné na internete: https://www.stupava.sk/e_download.php?file=data/multipage/editor/editor-52-663-sk_1.pdf&original=1993_03_Stupavan_OCR.pdf.
Kronika obce Stupava 1985. Dostupné na internete: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=2. Központi Értesítő, roč. 2, 1877, č. 11, s. 85; Nyugatmagyarországi Hiradó, roč. 5, 1892, 4. 6. 1892, s. 3; Preβburger Zeitung, roč. 14, 1778, č. 38, s. 8, 13. 5. 1778; roč. 14, 1778, č. 39, s. 8, 16. 5. 1778; roč. 14, 1778, č. 47, 13. 6. 1778; roč, 29, 1793, č. 37, s. 440, 7. 5. 1793; č. 38, s. 451, 10. 5. 1793; č. 40, s. 476, 17. 5. 1793; roč. 88, 1851, č. 124, s. 4; roč. 88, 1851, č. 206, s. 4; Morgenblatt, roč. 128, 1891, č. 213, s. 3; Wiener Zeitung, 1784, č. 2, 7. 1. 1784, s. 36; č. 6, 21. 1. 1784, s. 127 – 128; 19. 9. 1787; 22. 9. 1787; 26. 9. 1787; 29. 9. 1787; 1812, č. 40, 16. 5. 1812, s. 748 – 749; 1812, č. 41, 20. 5. 1812, s. 770; 1817, č. 295, 24. 12. 1817, s. 1421; 1817, č. 297, 29. 12. 1817, s. 1438; Wienersiches Diarium, 1774, č. 72, 7. 9. 1774. https://vtedy.tasr.sk/zoom/732701/view?page=1&p=separate&tool=info.

Predchádzajúci článokZáhorie 3/2025