Skalické venčeky, vence a čepce v zbierke Záhorského múzea v Skalici – Mgr. Dita Andrušková, PhD.

0
188
Ukážka úpravy hlavy nevesty a vydatej ženy na skalickej svadbe, na snímke nevesta Júia Danieliková (zľava) spolu s Teréziou Bráneckou, Skalica, 2. štvrtina 20. storočia

Účes a pokrývka hlavy patria v ľudovom odievaní k najarchaickejším prvkom. Základnou súčasťou úpravy hlavy vydatej ženy bol čepiec, ktorý v porovnaní so slobodným dievčaťom zdôrazňoval jej rozdielny stav. Obradový rituál čepčenia (čepeňí) sa vykonal pred ukončením
svadobného obradu, po ňom už vydatá žena nesmela chodiť prostovlasá. Vonkajšia forma čepcov zároveň predstavuje jedno z najdôležitejších regionálnych špecifík ženského ľudového odevu.
Sviatočným odevným doplnkom dievčat a slobodných mladých žien boli okrúhle venčeky (vjenečky) zhotovené z umelých bielych kvietkov a zelených lístkov. Nosili ich na cirkevné sviatky, procesie, ako aj rôzne spoločenské a rodinné udalosti. Základ účesu tvorili dva spletené vrkoče (cup) stočené vzadu na hlave do kolieska (šiška). Nevesty si vo väčšine obcí a miest na Záhorí zdobili na svadobný obrad hlavu vencom, základ účesu bol rovnaký ako pri nosení venčeka. Vjenec bol zhotovený zo zelených lístkov rozmarínu v tvare lomeného oblúka, ozdobený umelými bielymi kvietkami, v zadnej časti hlavy na zátylku so stuhou. Na svadobný veniec sa neveste zvyčajne skladali kamarátky.

Skalické ženy v čepcoch a sviatočnom odeve, foto E. A. Pinkalský, 1930

Čepce sa nosili na všedné i sviatočné príležitosti a zhotovovali ich z rozmanitých druhov materiálu: od podomácky utkaného plátna po rôzne druhy priemyselne vyrábaných textílií. Na sviatočné a slávnostné čepce sa používali drahšie, kvalitnejšie a ozdobnejšie materiály ako na každodenné nosenie. Jednoduché pracovné čepce si dokázali ženy ušiť samy, sviatočné zhotovovali len zručnejšie miestne znalkyne. Najvzácnejšie boli svadobné, ktoré mali okrem obradovej aj symbolickú, estetickú a reprezentačnú funkciu. Svadobný čepiec darovala neveste krstná matka, ktorá ju tiež pomáhala čepčiť. Obradné čepčenie sa zachovávalo aj v časoch, keď už nosenie čepcov zaniklo a nahradili ich šatky.
V opise skalického ľudového odevu od Pavla Blaha z roku 1893 sa dozvedáme, že sa bežne nosili dva typy čepcov: tvarovo väčšie sedliacke z roľníckeho prostredia a menšie remeselnícke. Roľnícke čepce charakterizujú dlhé ozdobné stuhy nazývané pentle (čepce s pentlama). V 2. polovici 20. storočia sa tejto téme venovala odborná pracovníčka a etnografka múzea Mária Zajíčková (Čepce a šatky v zbierkach Záhorského múzea v Skalici, 1991), ktorá vypracovala typológiu čepcov na Záhorí vychádzajúcu z umelecko-historických slohov. Skalické charakterizuje ako podvariant čepcov v štýle biedermeier, pre ktoré je typické kvalitné krajčírske spracovanie, búdkovitý tvar, tylový základ dienkovej časti, bohatá výzdoba stuhami a umelými kvetmi. Pastelová farebnosť (najmä ružová, bledomodrá, bledozelená alebo krémová) korešpondovala s odevom. Charakteristický vzhľad vytvárala horná temenná časť vykladaná do oblúka, umiestnená vysoko nad čelom. Dve predné (väčšinou užšie) hodvábne stuhy sa zaviazali pod krkom, dve zadné viseli na chrbte. Na čepce v štýle biedermeier sa uväzovala biela batistová šatka s kvetovanou výšivkou. Vychádzajúc zo súčasnej odbornej literatúry (Benža, 2017) možno skalické čepce vo všeobecnosti typologicky priradiť k meštianskemu typu čepcov s charakteristickým uväzovaním pod krkom.

Svadobný skalický čepiec, 2. štvrtina 20. storočia

V zbierkach Záhorského múzea v Skalici sa nachádza vyše 30 rôznych zbierkových predmetov, ktoré tvoria sviatočné venčeky, vence neviest, sviatočné a svadobné čepce priamo zo Skalice. Zarámované procesiové venčeky (E-2791, E-4879) sú pamiatkou na úpravu hlavy mladých dievčat počas slávnosti sviatku Božského Srdca Ježišovho z 1. štvrtiny 20. storočia. Základ venčeka oblúkového tvaru tvoria drobné voskové aplikácie bielej farebnosti, znázorňujúce púčiky a lupienky kvetov. Prichytené sú na ohybnom tenkom drôte poloblúkovitého tvaru, dopĺňajú ich sušené lístky myrty, miestami so zachovalou pôvodnou zelenou farebnosťou. Ústredným motívom sú v strede situované symboly v podobe kríža, kotvy a srdca odkazujúce na motív viera – nádej – láska. Najvýraznejšie je ústredné srdce s červenou farebnosťou, cez ktoré prechádzajú kríž a kotva zhotovené z papiera. Podklad je vystlaný farebným ozdobným papierom, oba venčeky sú umiestnené v drevenom ráme štvorcového tvaru, v hornej časti s vyrezávaným štítom s krížom. Rozmermi sú podobné, na výšku dosahujú 44 – 46 cm, šírku 34 – 36 cm a hĺbku do 8 cm.

Veniec skalickej nevesty z roku 1893

Najstarší identifikovaný svadobný zarámovaný veniec pochádza z remeselníckeho prostredia a odkazuje na tri generácie rodiny Pinkalských zo Skalice. Základ výplne tvorí do stredu komponovaná vosková soška Panny Márie vo svetlých pastelových tónoch, umiestnená do stredu svadobného venca. Z priloženého lístka s ručným písmom sa dozvedáme, že voskovú sošku zhotovil Johann Pinkalský v roku 1859. Odkazuje na voskára a pernikára, ktorý sa do Skalice prisťahoval spolu so svojou manželkou Františkou, rod. Strčálkovou, z Napajadel. Mali spolu štyroch synov (Teodora, Fridricha Teodora, Engelberta a Jána). Svadobný veniec priložený k voskovej soške odkazuje na svadbu jeho tretieho syna Engelberta I. Pinkalského (1864 Skalica – 1936 Skalica), ktorý sa vo Viedni vyučil pekárnikársko–pekárskemu remeslu a dňa 22. mája 1893 sa zosobášil s Františkou Pospechovou v Skalici. Potvrdzuje to aj vyrytý dátum na zadnej časti dreveného rámu s menom nevesty: Engellbert Františka Pinkalsky 22. 5. 1893. Po presťahovaní sa z Viedne do Skalice si otvoril pekársku živnosť a venoval sa vinohradníctvu. S manželkou mali spolu sedem detí, prvorodeným bol známy fotograf, maliar a notár Engelbert (Andel) Pinkalský (1894 Viedeň – 1954 Skalica). Základ svadobného venca tvorí drôtená oblúkovitá konštrukcia, dekorovaná množstvom umelých pestrofarebných kviet-kov, súčasťou je aj časť tylového závoja. K vencu je tiež priložené zelené svadobné pierko ženícha. Zbierkový predmet má výšku 43 cm, šírku 35,5 cm a hĺbku 8 cm.

Svadobný skalický čepiec, 2. štvrtina 20. storočia

Z toho istého roku pochádza aj druhý zarámovaný svadobný veniec z roľníckeho prostredia (E-3111). Zhotovený je rovnako ako procesiové venčeky – pozostáva z tvarovateľného drôtu s drobnými voskovými aplikáciami tvaru kvetových púčikov. V porovnaní s venčekmi má však väčší rozmer, lomený tvar a celkovo bohatšiu výzdobu. Vo vnútri má priložený lístok, z ktorého sa dozvedáme presný dátum svadby – 3. októbra 1893 (nápis v maďarskom jazyku), nachádzajú sa tu aj iniciály ZM. Drevený rám má výšku 29,5 cm, šírku 24,5 cm a hĺbku 7 cm.
Tretí svadobný veniec je súčasťou v zbierkach unikátnej kolekcie svadobných predmetov, pozostávajúcej z ozdobného venca pre nevestu (E-8167), pierka pre ženícha (E-8168) a štyroch malých svadobných pierok (E-8173 – 8176). Pochádzajú zo svadby Jána Kvaltína a Boženy Benešovej, ktorá sa uskutočnila dňa 4. februára 1947 v Skalici. Spolu s nadobudnutými predmetmi získalo múzeum aj sobášny list, svadobnú fotografiu a telegramy blahoprajúce k svadbe. Základ svadobného venca tvorí ohybný drôt v tvare čelenky, bohato ozdobený umelými kvietkami, lístkami a drobnými ozdobami z vosku.
Základ sviatočných skalických čepcov tvorí tylové dienko bielej farebnosti, ktoré býva dekorované drobnými prešívanými bodkami. Variáciami je aj na tyle našitý drobný kvetovaný vzor (E-831, E-6650) alebo väčšie výraznejšie bodky (E-4966, E-5023). Čelenkovú časť čepca tvorí nahusto naskladaný tyl, prešívaný v dvoch až štyroch radoch. Čelenkovú aj dienkovú časť zdobia naskladané jednofarebné úzke saténové stuhy. V dienkovej časti sú tieto stuhy spolu s naskladaným tylom alebo paličkovanou čipkou našité v dvoch pozdĺžnych radoch v tvare poloblúkov. Ďalším ozdobným prvkom sú drobné fúkané koráliky prevažne striebristej farebnosti a mašľa v zadnej dolnej časti čepca. Zadné stuhy bývajú po obvode lemované našitým úzkym pásom bielej strojovej čipky. Dve užšie stuhy rovnakej farebnosti, slúžiace na uväzovanie pod bradou, sú zvyčajne nezdobené. Súčasťou dekorácie sú aj textilné aplikácie v podobe umelých kvietkov. Strihom, materiálom a výzdobou sú čepce podobné, najviac ich rozlišuje celková farebnosť vychádzajúca z farebnosti stúh. Z desiatich kusov je päť modrých (E-831, E-3090, E-4966, E-5474, E-7727), štyri ružové (E-3426, E-4967, E-6650 a E-5324) a jeden žltý (E-5032).
Svadobné skalické čepce sú so sviatočnými sedliackymi typologicky, materiálovo aj farebne podobné, odlišuje ich však výrazne bohatší dekor. Pás umelých jabloňových kvetov a púčikov ruží v hornej temennej časti pripomína bohatú kyticu. Naskladané prešívané stužky a čipky na dienku dopĺňajú tvarovo väčšie kvetované textilné aplikácie, bohatší je aj dekor z našitých korálikov. Zhotovené sú z fúkaného skla prevažne striebristej farebnosti guľatého alebo pozdĺžneho tvaru. Textilné kvetované aplikácie dekorujú aj stuhu v časti zátylku, zadné stuhy s motívom tečúcej vody sú lemované strojovou čipkou. Našitý dekor stúh, čipky a korálikov je taký bohatý, až úplne zakrýva tylový základ dienka.

Sviatočný čepiec zo Skalice, 2. štvrtina 20. storočia

Podobne ako pri sviatočných čepcoch prevláda jeden základný farebný tón (stuhy aj farebný dekor kvetín je rovnaký), prípadne ich dvojkombinácia (stuhy v inej farbe ako kvety). V zbierkach máme tri ružové (E-3305, E-5473, E-6956) a dva bielo-krémové (E-774, E-777). Po jednom kuse sú zastúpené modrý (E-3306) a žltý (E-3428). Stretávame sa aj s kombináciami ružovo-bielej (E-3091, E-3304, E-3427) a modro-bielej (E-3306). K vôbec najbohatšie zdobeným a najreprezentatívnejším kusom patria biely a ružový skalický svadobný čepiec, sprístupnené v stálej expozícii múzea (E-774, E-6956 a). Rozmermi dosahujú v dienkovej časti čepca približne 30 x 20 cm (výška, šírka), čelenková časť býva vysoká až do 8 cm. Najdlhšiu časť tvoria zadné stuhy šírky 12 – 17 cm a dĺžky 40 – 45 cm, takže celková dĺžka čepca dosahuje až okolo 80 cm.
Osobitosťou v zbierkach je typologicky rozdielny sviatočný remeselnícky čepiec (E-827). Rozmerom je menší, dienkovú časť má husto prešívanú čiernou skladanou strojovou čipkou a širšou čiernou stuhou na vrchnej časti mašle, v čelenkovej časti je ozdobený umelými textilnými kvetmi.

Svadobné skalické čepce, 2. štvrtina 20. storočia

Záverom možno zhrnúť, že sviatočné a svadobné skalické čepce predstavujú jedno z najdôležitejších špecifík ženského ľudového odevu, ktorých osobitosť presahuje regionálny rozmer. V zbierkach Záhorského múzea v Skalici sa nachádza celkovo 27 kusov zbierkových
predmetov, ktoré tvoria sviatočné venčeky (2 ks), vence neviest (3 ks), sviatočné (11 ks) a svadobné skalické čepce (11 ks). Ako súčasti ľudového odevu pochádzajú prevažne z roľníckeho prostredia v medzivojnovom období, dva zbierkové predmety majú pôvod z prostredia remeselníckeho. Všetky tri svadobné vence sú presne datované (dva z roku 1893; mladší z roku 1947). Najstarší svadobný veniec pochádza od rodiny Pinkalských zo Skalice. Patril Františke, rod. Pospechovej, matke významného skalického fotografa, maliara a notára Engelberta (Andela) Pinkalského. Dva najbohatšie zdobené svadobné čepce sú sprístupnené návštevníkom v stálej expozícii múzea, prezentované ako súčasť ľudového obradového odevu Skalice.

Použitá literatúra a pramene
BENŽA, Mojmír. Tradičný odev Záhoria. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici 2017, 156 s.
BENŽA, Mojmír. Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby 2015, 300 s.
BENŽA, Mojmír. Čo sa nosilo v Skalici pred sto rokmi. In. Záhorie, 1993, roč. II., č. 4, s. 22-23.
DRŠKA, Richard. Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici. Svadobné čepce zo Skalice a Čár. In. Záhorie. 2015,
roč. XXIV., č. 2, s. 20-22.
ZAJÍČKOVÁ, Mária. Čepce a šatky v zbierkach Záhorského múzea v Skalici. Záhorské múzeum Skalica 1991, 16 s.
ZAJÍČKOVÁ, Mária. Tradičný odev skalických mešťanov. In. Skalica. (ed.) Drahošová Viera. Mesto Skalica v spolupráci
so Záhorským múzeum Skalica 2014, s. 914.
Štátny archív Bratislava, Zbierka cirkevných matrík, Matriky farnosti Skalica, Matrika sobášov 1883-1895.
Engelbert Pinkalský. Katalóg k výstave Fotograf a maliar Engelbert Pinkalský v Záhorskom múzeu v Skalici. 2004,
kurátorka Viera Drahošová, autori textov Štefan Zajíček a Miroslav Čársky. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici
2004.