Skalické roky Františka Krištofa Veselého – PhDr. Peter Michalovič

0
193
František Krištof Veselý na maturitnej fotografii

O osobnosti Františka Krištofa Veselého (12. apríl 1903 Skalica – 13. marec 1977 Bratislava) sme na stránkach nášho časopisu už písali viackrát, najmä v súvislosti s oslavami storočnice tohto skalického rodáka, ale je tiež pravda, že takéto významné postavy našich dejín, ktoré sa preslávili ďaleko za hranicami svojho rodiska či regiónu, je záhodno si pripomínať i častejšie. Profesionálna tvorba Veselého, jeho divadelné účinkovanie najprv v maďarských divadlách, neskôr na pôde Slovenského národného divadla, účinkovanie v českých filmoch a režijné i herecké pôsobenie na bratislavskej Novej scéne je už azda dobre spracované a zmapované viacerými divadelnými, filmovými a hudobnými vedcami, redaktormi a kritikmi. My sme sa zamerali skôr na rané obdobie umelcovho života a jeho vzťah k rodnej Skalici.
Obidvaja významní Skaličania, ktorí sa profesionálne venovali spevu, a čo je dôležité pre náš príbeh – od útleho detstva veľkí kamaráti – Janko Blaho a František K. Veselý, zanechali
po sebe veľmi zaujímavé písomné spomienky, ktoré, našťastie, vyšli aj tlačou (J. Blaho, Zo skalického rínku, 1974; E. Veselá, F. K. Veselý, Moja cesta s piesňou, 2005). A obaja sa venujú tej istej príhode z mladosti, avšak každý zo svojho uhla pohľadu, napríklad: ako sa zhodou
neuveriteľných okolností dostal mladý František k prvému spievaniu na pódiu a ktoré ho umelecky „nakoplo“ do ďalšieho životného smerovania. V tomto príbehu hral totiž dôležitú rolu aj Janko Blaho, ktorý mal pôvodne spievať za ochoreného člena českej divadelnej kočovnej skupiny J. Podhorského, ktorá zavítala v roku 1919 do Skalice, ale J. Blaho sa práve pripravoval na maturity, a tak divadelníci na Blahovo odporúčanie išli za starou mamou Kotekovou, ktorá vychovávala Františka. Starý otec František Kotek bol kostolným a pohrebným spevákom, a ako píše v spomienkach J. Blaho aj vychýreným hráčom na base, pri niektorých omšiach hral na base a súčasne spieval basový sólopart. Umelecké vlohy však mohol František zdediť aj po starom otcovi Veselom z otcovej strany, na ktorého spomína F. K. Veselý: „Bol to veselý starký a známy dobrák. Vyučil sa za tesára, bol členom tesárskeho cechu, ale ja si ho pamätám ako skalického hlásnika. Mal pekný sýty hlas, ktorý sa mi páčil a ktorý som aj ja rád počúval. Keď hlásil to známe: Odbila desátá hodina…, vtedy som musel ísť spať. Keby bol starý otec vynechal hlásenie čo len jediný deň, ani by som možno nezaspal.“
Mladý, vtedy ešte len 16-ročný František aj proti výslovnému zákazu starej mamy Kotekovej bežal za hercami, len aby sa na divadelnom záskoku nejako dohodli. F. K. Veselý píše síce o strašnej tréme, ktorá ho pochytila počas premiéry v prekrásnej divadelnej sále Spolkového domu, ale nakoniec prišiel i vytúžený úspech, ako na to s nadhľadom a jemným humorom vo svojich memoároch spomína: „Primadona ma chytila za ruky, pritiahla k sebe a ja, cítiac sa v tom okamihu ako v nebi, spieval som ako anjel. Bolo to síce pár taktov pred hudbou, ale to nič. Kapelník bol veľmi dobrý bežec a pred koncom čísla ma dobehol. Úspech bol fantastický, potlesk frenetický.“ (Veselá, 2005, s. 7)
Neodpustím si uviesť aj príhodu, ktorú som počúval dlhé roky od môjho starého otca, ľudového speváka a ochotníckeho herca Ferenca Buchtu, ako všetci traja kamaráti, teda Janko (Blaho), František (Veselý) a Ferenc (Buchta) štrajkovali! Áno, takto sa vždy začínal príbeh o
troch mladých miništrantoch, ktorí sa dohodli, že neotvoria ráno skalický farský kostol skôr, ako dostanú, ako im prisľúbil vtedajší kaplán „vječí hrnek kafého a dva rohlíky“, dovtedy totiž dostávali asi menší hrnček a iba jeden rožok. A tento príbeh, v trocha modifikovanej podobe, sa objavuje tiež v publikovaných spomienkach F. K. Veselého, ktorý nosieval dlhé roky kríž pred pohrebným sprievodom, dostával za miništrovanie „hrnček kakaa so sladkým kuglofom a v nedeľu aj výdatný obed s niekoľkými filiermi do vrecka“. (Veselá, 2005, s. 8)
F. K. Veselý si zaspomínal na chlapčenské časy, ako sa dohodli, že pôjdu na Vianoce koledovať a už vtedy sa zapáčil Jankovi Blahovi hlas mladšieho kamaráta Veselého. „Angažoval ma aj pri pochovávaní basy na fašiangy, kde som už spieval ako sólista. Neskôr som dostal
miesto v spomínanom skalickom orchestri, v speváckom zbore. Spieval som vedľa priateľa Buchtu… Skalický zbor mal dobré meno v širokom okolí, ba i v Bratislave. Pamätám sa, že raz sme spievali aj v tzv. Vládnej budove. Obliekli ma do skalického kroja… mal som asi desať či
jedenásť.“ (Zrubec, Život) Neskôr bol Veselý členom skalického orchestra, najprv ako huslista a neskôr spevák. Orchester prevzal po Pavlovi Blahovi jeho syn Janko Blaho ako študent skalického gymnázia.

František Krištof Veselý ako študent skalického gymnázia, 1917

Nepriamo sa ku Skalici viaže aj príhoda F. K. Veselého o jeho odchode na pohreb svojho brata Alexandra, ktorý náhle zomrel v roku 1920 v Budapešti. Stará mama Koteková mu pripravila do košíka okrem čistej košele a zaštopkaných ponožiek aj chlieb, slaninu, cibuľu, aby vydržal cestu tam aj späť. Na petržalskej colnici čakalo na iba 17-ročného Františka nemilé prekvapenie! Po niekoľkých hodinách čakania ho colníci predviedli na policajné riaditeľstvo. Tam ho držali vyše päť dní, vypočúvali, ukazovali mu stále fotografiu nejakého poľského rebela, na ktorého sa údajne podobal. František sa však nepriznal, ale jazva po bitke mu zostala po celý život. Vďakabohu prišla inšpekcia, v ktorej bol prítomný aj Skaličan Hollý, a ten Františka spoznal. Až na základe tohto svedectva sa mu ospravedlnili a napokon ho prepustili na slobodu. V košíku mu však zostala iba košeľa a ponožky, jedlo a peniaze boli fuč. Ale František sa rozhodol, aj keď doslova „s krížom po funuse“ docestovať do Budapešti. V Győri si niečo zarobil ako nosič kufrov a až o dva týždne po pohrebe brata Šaňa sa pomodlil nad jeho hrobom.
A napokon k svojmu rodisku sa F. K. Veselý citlivo vyznal Lacovi Zrubcovi v rozhovore pre časopisŽivot takto:
„Po návrate z Maďarska ste iste navštívili aj rodnú Skalicu, ako vás prijali?
– Veľmi milo. Cítil som sa naskutku ako doma, hoci som vždy tvrdil, že som doma na každom javisku. V Skalici je však môj skutočný domov.
– Hrali ste potom aj v Skalici?
– Áno. Účinkovali sme tam s Dr. Jankom Blahom. Samozrejme, že lístky boli vypredané a ochutnávanie skalického rubínu po predstavení nemalo konca kraja.“ (Zrubec, Život)

František Krištof Veselý

Na záver už len stručne uvedieme úctyhodné štatistické údaje umeleckej kariéry Františka Krištofa Veselého, ktoré dostatočne svedčia o umelcovej pracovitosti, jeho zanietenosti k práci na divadelných doskách, v rozhlasových a filmových štúdiách, čo napokon viedlo k obrovskej umelcovej popularite a obľúbenosti medzi širokými vrstvami slovenského, českého a maďarského publika: počas svojej 35-ročnej úspešnej kariéry stvárnil František Krištof Veselý 81 divadelných postáv, účinkoval v 23 filmoch a televíznych snímkach, režíroval 54 divadelných inscenácií a naspieval a nahral vyše 200 populárnych piesní.
(S článkom súvisia fotografie na vnútorných stranách obálky tohto čísla časopisu, ktorých väčšinu láskavo poskytla do archívu Záhorského múzea MUDr. Eva Veselá, dcéra Františka Krištofa Veselého.

Použité pramene a literatúra
Blaho, Janko: Zo skalického rínku. Tatran, Bratislava, 1974.
Veselá, Eva: František Krištof Veselý. Moja cesta s piesňou. Q111, Bratislava, 2005.
Zrubec, Laco: Seriál pre pamätníkov, časopis Život, r. 1976.
Spomienky Ferenca Buchtu, vlastný výskum. Fond DHK, fonoarchív ZM v Skalici.