Sadenie „Lipy slobody“ v Skalici

PhDr. Viera Drahošová

0
985
Nezameniteľnú a podmanivú atmosféru Skalice dotvárajú dve lipové aleje na Potočnej a Koreszkovej ulici. Spríjemňujú pobyt v meste, poskytujú ľuďom ilúziu prírody a oslabujú nepriaznivý dopad dopravy. Vytvárajú najmä v lete vzácny tieň a chôdza tunelom lipovej aleje je v každom ročnom období pastvou pre všetky zmysly. Zvlášť v čase kvitnutia, keď svojou vôňou, bzukotom včiel a štebotom vtákov šíria príjemný pocit pokoja a radosti. Stále viac ľudí dnes oceňuje a vyhľadáva liečivú silu stromov; vracia sa tým k dávnym tradíciám, pretože ich účinky dobre poznali a využívali už naši predkovia.
Odpradávna jedným z najobľúbenejších stromov, rozšírených po celej Európe, bola lipa:
krásny košatý strom s voňavým liečivým kvetom, dosahujúci vysokého vzrastu i veku. Jejmäkké drevo sa hodí na vyrezávanie, lyko v sadovníctve, užitočná je pre včelárov. Voľne rastie v listnatých lesoch, na stráňach, lúkach. Vysádzali ju jednotlivo, v skupinách i alejach; v strede obcí a na námestiach, na rázcestiach, rozhraniach chotárov, pri kostoloch, cintorínoch a božích mukách. Zvláštnym čarom sa vyznačujú veľké osamelé stromy, už z diaľky sa vynímajúce vo voľnej krajine.
O úcte k stromom v jednotlivých obciach či štátoch svedčí ich vyobrazovanie na pečatiach
a znakoch, na Slovensku je list lipy zobrazený v štátnej pečati. Lipa vždy zohrávala významnú úlohu v symbolike a ľudových zvykoch, pripisovali sa jej rôzne vlastnosti. Často býva označovaná ako strom Slovanov, ktorí ju pokladali za symbol zmierenia a vzájomnosti. Ľudia sa pod lipou cítili dobre a sadili ju na miestach, kde sa zhromažďovali, aby chránila dobré medziľudské vzťahy, napomáhala pokoju, láske a mieru.
Postupne sa vysádzanie lipy stalo obradom v spojení s pamiatkou na dôležité udalosti,slávnosti, významné jubileá, na počesť popredných osobností. V niektorých oblastiach sa tento zvyk preniesol i do rodinného života, lipy sa sadili pri svadbe, narodení dieťaťa. Najviac dokladov o sadení líp máme z pochopiteľných dôvodov v 20. storočí. Na niektorých miestach sa vysadené stromy označovali pamätnými tabuľkami či kameňmi, vyhotovovali sa pamätné listiny, či iné dokumenty, ktoré pomáhali uchovať v pamäti príležitosť, pri ktorej boli zasadené. Dosť často sa však postupom času stratili. Prvú silnú vlnu možno zaznamenať po roku 1918, kedy sa sadili ako stromy republiky či stromy slobody na oslavu a pamiatku vzniku Československej republiky a oslobodenia z predchádzajúceho zriadenia. Druhýkrát lipy, v menšej miere i iné druhy stromov, hojne vysádzali na oslavu ukončenia druhej svetovej vojny, tretia vlna sa rozšírila pri príležitosti 50. výročia vzniku Československej republiky a zároveň v dôsledku udalostí v roku 1968. Výraznejšie oživenie tejto tradície zaznamenávame v posledných rokoch, kedy sa tradícia sadenia pamätných stromov prelína i s ekologickými a ochranárskymi snahami.
Vysadené stromy sa postupne stávali svedkami mnohých udalostí. Do tieňa významnej a smutnej udalosti sa hneď v deň, keď ju slávnostne a s nádejami vysádzali, dostala Lipa slobody na skalickom námestí.
Popis slávnosti sadenia lipy, od ktorej uplynulo 4. mája 90 rokov, sme rekonštruovali zčlánkov Jána Sopku v časopise Sloboda a zápisu v mestskej kronike. Malú fotoreportáž s tromi zábermi zo slávnosti priniesol časopis Světozor 28. mája 1919. Sú v ňom i fotografie zo sadenia lipy v Olomouci, Týne nad Vltavou, Litomyšli, Kojetíne. Pre účasť významných hostí i udalosť s ňou spojenou bol skalickej slávnosti venovaný väčší priestor. Fotografie pochádzali od skalického fotografa Šimečku a na prvej je pohľad na čestných hostí usadených za skalic-kým mestským stolom, na druhej sú zachytení okresný komisár Dr. Miloš Úlehla a skalický mešťanosta Dr. Štefan Mandík, ako na skalickej stanici vítajú Dr. Vavra Šrobára a generála Luigi Piccioneho. Tretia je celkovým pohľadom na slávnosť s množstvom ľudí a voľným priestorom vytvoreným v strede medzi usadenými hosťami a vysadenou lipou. Takmer identickú hromadnú fotografiu zo slávnosti uverejnil Viliam Apfel vo fotografickej prílohe knihy Panteón zlomených nádejí. Nezvyčajný, a predsa pravdivý príbeh mohyly M. R. Štefánika na Bradle. (Liptovský Mikuláš 2004, 163 s.) s údajom, že pochádza z rodinného albumu Miloša Úlehlu. Záhorské múzeum získalo podobnú z pozostalosti Jána Sopku zo Skalice. Zaujímavá je tým, že ako na jedinej je vidieť pri ľavom okraji i Lipu slobody” v ohrádke z drevených latiek, s konárikmi ozdobenými stuhami. Na ohrádke sú pripevnené dve zástavy a blízo nej stojí mladá žena v kroji a spieva, resp. recituje. Na dve ďalšie doposiaľ neznáme fotografie v školskej kronike Štátnej ľudovej školy v Uherskej Skalici (vedenej od roku 1925) nás upozornili pracovníci skalického archívu. Jedna fotografia je variantom vítania hostí na železničnej stanici, druhá širším pohľadom na hostí usadených pri slávnosti za skalickým mestským stolom.
S návrhom vysadiť
Lipu slobody v novozriadenom parku na námestí prišiel podľa zápisu v mestskej kronike stredoškolský učiteľ Bezděk, vyučujúci latinčinu na skalickom gymnáziu, pôvodom z Třebíča. Príspevok zverejnený 26. apríla 1919 v časopise Sloboda, avizujúcislávnosť, uvádza: „… na pamiatku oslobodenia a utvorenia našej slobodnej Československej republiky zasadíme si na veľkom námestí pamätnú „Lipu Slobody“.” Pozvánka prináša presný časový rozpis slávnosti. O jedenástej hodine dopoludnia sa mali na námestí zhromaždiť zamestnanci všetkých úradov, škôl, „právnických a mravných telies“ pod vedením svojich predstavených, či veliteľov. Nasledoval presne popísaný program: úvodná hudba vojenskej hudby Československého pluku č.72 z Bratislavy, pieseň Kto za pravdu horí v podaní spevokolu skalickej roľníckej mládeže, slávnostná reč Dr. Pavla Blahu, recitácie gymnaziálnych študentov, pochodové spevy v podaní spevokolu skalického Sokola, Nehaňte ľud môj! prednesie Mária Bellayová, ľudové piesne v podaní spevokolu skalickej roľníckej mládeže, záverečná reč mešťanostu Dr. Štefana Mandíka,Hej Slováci zaspievajú obidva spevokoly. Na rozchod zaznie vojenská hudba. Od 12. do 13. a od 16. do 18. hodiny mala na námestí hrať vojenská hudba a prebiehať finančná zbierka na Červený kríž. Večer o 20. hodine v „Národnom divadle katolíckeho domu“ bolo naplánované divadelné predstavenie, veselohra Františka Urbánka sú všetci v jednom vreci skalických divadelných ochotníkov z radov roľníckej mládeže a po divadle sa mala konať tanečná zábava pri vojenskej hudbe. Vstupenky do divadla a na tanečnú zábavu boli v predpredaji v Potravnom spolku a večer v „Národnom divadle“ (1. miesto 10 korún, II. miesto 7 korún, III. miesto 5 korún, na státie 4 koruny). Za organizačný výbor bol uvedený Dr. Štefan Mandík, vládny komisár a mešťanosta. Tento krátky článok je zaujímavý i tým, že dokumentuje, akým spôsobom boli organizované v tomto období veľké slávnosti podobného typu. Vysoká účasť verejnosti bola zabezpečovaná výzvou všetkým inštitúciám, i keď je pravdepodobné, že v dobe poprevratového nadšenia boli verejné zhromaždenia vyhľadávané spontánne. Článok oboznamuje so zložením programu a jeho interpretmi, tým zároveň s vtedajšou štruktúrou a ponukou kultúrnych inštitúcií a jednotlivcov, pôsobiacich v meste, ktorí boli pri podobných podujatiach spôsobilí vystúpiť. V úvode ďalšieho čísla časopisu Sloboda (číslo 39-40) je veľkým písmom zvýraznený oznam, že v nedeľu 4. mája dopoludnia prídu na slávnosť sadenia „Lipy slobody“ minister Dr. Vavro Šrobár a generál československých vojsk na Slovensku Luigi Piccione i so svojimi sprievodmi.
Dňa 4. mája bolo mesto slávnostne ozdobené. Počasie bolo chladné a daždivé. Pre vítanie účastníkov slávnosti sa na železničnej stanici zhromaždili mužský i ženský odbor „Sokola“ a ďalšie delegácie, oficiálne hostí vítal Dr. Štefan Mandík a okresný vládny komisár Miloš Úlehla. Na námestí pred gymnáziom pri čerstvo zasadenej mladej „Lipe slobody“ vyzdobenej stuhami a zástavami, bola podľa článku v Slobode pripravená tribúna pre hosťov a rečníkov. Podľa uvedených fotografií šlo o nižšie malé pódium, v blízkosti ktorého boli pri skalickom mestskom stole usadení najvýznamnejší hostia. Slávnosti sa zúčastnili minister Dr. Vavro Šrobár, generál Luigi Piccione so svojím štábom, vládni poradcovia Dr. Pavel Blaho, Dr. Matej Metod Bella, Ing. Štefan Janšák, kap. Varsík, bratislavský župan Samuel Zoch, nitriansky župan, skalický rodák Dr. Ľudovít Okánik, Ing. Ján Botto (Ivan Krasko), vyslanec Americkej slovenskej ligy Eduard Kováč a mnoho iných osobností.
Na námestí pred
„tisícovým“ zástupom privítal hostí mešťanosta Dr. Štefan Mandík. S prvým príhovorom vystúpil vládny poradca Dr. Pavel Blaho, ktorý sa zamyslel nad históriou a významom lipy u slovanských národov a aplikoval ich na súčasné pomery. Minister Dr. Vavro Šrobár poďakoval za milé prijatie a vzdal hold Skalici, v ktorej vznikla myšlienka československej vzájomnosti a ktorú tu s Dr. Pavlom Blahom už pred 30 rokmi začali propagovať. Spomenul svoj prvý príchod s Dočasnou vládou do Skalice, keď za stiesnených pomerov prišiel ešte s vojskom. Ako prejav šťastnejších okolností označil možnosť venovať sa kultúrnym dielam i samotnú slávnosť sadenia lipy. Zaželal Skalici naďalej rozkvet. Župan Samuel Zoch vyznal, že Skalica bola vždy kultúrnym slovenským mestom, kam všetci Slováci putovali s radosťou, aby videli ovocie plodnej práce Dr. Pavla Blahu a Dr. Ľudovíta Okánika. Vyjadril vieru, že Skalicu čaká slávna budúcnosť. Varoval však pred trenicami, majúcimi korene v rozvratných silách. Upozornil na dôležitosť čelenia týmto prúdom česko-slovenskou vzájomnosťou. Menom Českej obce sokolskej pozdravil zhromaždenie František Kraus niekoľkými vetami, z ktorých bolo cítiť lásku a porozumenie pre všetko slovenské. Za mesto Hodonín prehovoril vládny komisár Dr. Eduard Krajíček a poprial aj naďalej dobrému susedskému pomeru oboch miest. Vyslanec americkejslovenskej ligy Eduard Kováč tlmočil srdečné pozdravy amerických Slovákov a sľúbil, že sa vynasnaží, aby naďalej rodákom prispievali pomocou tak, ako pred vojnou. Všetci rečníci vzdali hold prítomnému generálovi Piccionemu, ktorý pozdravil zhromaždenie ako taliansky vojak. Nešetril obdivom k „nášmu malému a predsa veľkému národu“ a vyjadril potešenie, že môže s legionármi, na ktorých je pyšný, slúžiť našej vlasti. Pripomenul posledný útok Maďarov na Komárno, ktorý vojsko odrazilo. Končil so želaním, ukazujúc na lipu, aby bez nebezpečenstva rástla a s ňou i sláva československej republiky. Vládny poradca Varsík prehovoril v mene československého vojska, menovite legionárov, a upozornil, že títo svoju povinnosť hrdinsky vykonávajú a vyzval, aby si všetci plnili svoje vlastenecké povinnosti. Za mesto Prahu pozdravil zhromaždenie redaktor Jan Herben. Medzi príhovormi zaspieval spevokol vedený Ľudovítom Bunčákom štvorhlasne hymny a piesne „Kto za pravdu horí“, „Hej Slováci“ a „Kdož jste boží bojovníci“. Mária Bellayová predniesla báseň „Nehaňte ľud môj“. Mešťanosta Mandík potom zhromaždenie ukončil a hostia sa odobrali do veľkej sály Kultúrneho domu – „dvorany Národného domu“.
Do tohto bodu prebiehala slávnosť oficiálne, v sviatočnej a radostnej nálade. Práve vo chvíli, keď zasadli hostia k obedu, priniesli generálovi Piccionemu telegram so správou o nešťastí a tragickej smrti ministra Milana Rastislava Štefánika pri Vajnoroch. Bezprostredne nasledoval druhý telegram ministrovi Šrobárovi. „Ráz dvorany menil sa v okamžiku. Predchádzajúcej radostnej vrave, nesúcej sa dvoranou ako teplá vlna jari, nasledovalo mŕtve, mraziace ticho. Na všetkých strnutých tvárach zračilo sa hlboké rozrušenie.“ Minister Šrobár s generálom Piccionem okamžite odišli do miestnosti Obchodnej banky, ktorá sídlila v tej istej budove, odkiaľ telefonicky overovali správu o nešťastí. Za pár minút odcestovali zvláštnym vlakom do Bratislavy. Hostia sa rozchádzali, sála sa vyprázdnila, misy zostali nedotknuté. Nikomu sa nechcelo do jedla, všetci uvažovali o následkoch nečakanej udalosti. Kytice ministra Šrobára ležali opustené. Večer sa však predsa konala pripravená tanečná zábava, pri ktorej vybrali na Červený krížnezvyčajne vysokú sumu 3800 Kč.
Ďalšie číslo časopisu Sloboda vyšlo 11. mája. Jej titulnému listu dominovala správa o smrti generála Milana Rastislava Štefánika. Dňa 10. a 11. mája sa pohrebu v Bratislave a na Bradle zúčastnilo mnoho ľudí zo Skalice. Mesto darovalo veniec s nápisom „S Bohom, náš hrdina, Uh. Skalica.“
V júni časopis Sloboda priniesol báseň Ferdinanda Dúbravského Lipa slobody. Nevyznela ani poeticky, ani optimisticky. Skrývala a snažila sa prekonať všeobecné obavy zo spoločensko-politickej situácie a strach o osudy Lipy slobody, v prenesenom význame mladej republiky.

Literatúra a pramene
Apfel, Viliam: Panteón zlomených nádejí. Nezvyčajný a predsa pravdivý príbeh mohyly M. R. Štefánika na Bradle. Liptovský Mikuláš 2004, 163 s.
Mestská kronika, MV SR, Štátny archív v Bratislave, pobočka v Skalici.
Sloboda, 26. apríla 1919, 4.mája 1919, 11. mája 1919. Z archívu Záhorského múzea.
Světozor 28.5.1919, MV SR, Štátny archív v Bratislave, pobočka v Skalici.
Školská kronika 1925-1953. MV SR, Štátny archív v Bratislave, pobočka v Skalici.