Premeny Spolkového domu v Skalici – PhDr. Zuzana Zvarová

0
118
Malá zasadačka, 1955 - 60. Zachované pôvodné zariadenie (obklad stien, veľký luster, malé lampy v tvare tulipánov zo sklárne Rapotín). Foto Zuzana Zvarová, 2021

Spolkový dom Dušana Jurkoviča v Skalici je ikonickou stavbou slovenskej architektúry. Jeho pamiatková hodnota spočíva v neobyčajnej a jedinečnej originalite celku a detailu v celku. Je dosiahnutá použitými výrazovými prostriedkami, ich kombináciou a vzťahmi. Dom je
príkladom spojenia a prevrstvenia národných tradičných motívov, secesie a prvkov modernej architektúry. Jurkovič ho postavil ako svoju prvú stavbu na Slovensku a ako pokračovanie predchádzajúcich stavieb, v ktorých vytvoril národný svojráz v architektúre a prejavil sa ako
majster dreva. Vytvorenie národného slohu z prvkov ľudového umenia možno vnímať ako manifest snáh o kultúrnu autonómiu, spojenú zároveň so snahou pripojiť sa k dobovým svetovým umeleckým prúdom, čo v tej dobe reprezentovala secesia. Vytvoril, v ranom období svojej tvorby, osobitný druh folklórneho prúdu secesnej architektúry.1
Architektúre objektu bola, je a aj bude venovaná veľká pozornosť. Napriek jeho významu bol ale až v roku 2021 v objekte realizovaný prvý pamiatkový výskum, ktorého jedným z cieľov bolo zmapovať jeho celý stavebný vývoj.2 Spoločenské a historické súvislosti postavenia domu
sú všeobecne známe a hoci ich výskum neobišiel, v tomto článku sa zameriame predovšetkým na mladšie obdobia stavebného vývoja objektu, ktoré boli v mnohých smeroch prekvapivé.
Dom vznikol prestavbou, resp. na mieste staršej stavby v rokoch 1904 – 1905. Cieľom prestavby bolo vytvoriť priestory pre účinkovanie skalických spolkov. Aby vyhovel potrebám rôznych užívateľov, rozdelil Jurkovič plochu domu funkčne na niekoľko častí. Do ulice sústredil miestnosti pre spolky, do dvora spoločenské priestory a čitáreň, na ktorú nadväzoval hlavný priestor – divadelná sála. Priestoru dvorany a výtvarnému riešeniu uličnej fasády venoval Jurkovič najväčšiu pozornosť.

Severná časť prístavby s dvorom. Foto Zuzana Zvarová, 2021

Spolkový charakter domu bol zviditeľnený hlavne na parteri fasády, kde umiestnil mozaikové pásy s nápismi užívateľov, v strede poschodia postavy dvoch mužov: českého s palcátom a slovenského, oblečeného v kroji s valaškou v ruke, v štíte výjav podľa návrhu Mikoláša Aleša, sv. Štefan žehná slovenskému národu. Secesná, dekoratívne poňatá fasáda vrcholí v drevenom štíte a vysunutom balkóne, jej farebnosť završuje zelená keramická krytina strechy.
Hlavným spoločenským priestorom budovy je divadelná sála. Jurkovič ho poňal ako priestor s otvorenou krovovou konštrukciou nesenou vyrezávanými stĺpmi. Tie zároveň niesli vikiere so sklobetónovými tvárnicami, ktoré zabezpečovali dostatok svetla. V spodnej časti osadil medzi stĺpy lavičky, v hornej vyzdobil vzniknuté plochy maľbami s námetmi z bežného i slávnostného života vidiečanov. Maľby realizoval moravský umelec Antoš Frolka podľa predlôh moravského maliara Jožu Úprku. V roku 1907 upravil Jurkovič v spolkovom dome pracovňu Pavla Blaha, František Žákavec píše, že stavba trpela nedostatkom peňazí a bola poškodená bližšie ním neurčeným požiarom.3
Prestavba objektu4 a jeho dostavba pre potreby knižnice a domu osvety realizovaná medzi rokmi 1955 – 1960 výraznou mierou vstúpila do pôvodnej Jurkovičovej hmoty aj dispozície a zásadne ovplyvnila interiér domu. Nemáme priame správy o vtedajšom technickom stave objektu, všetko ale naznačuje, že dom bol v 50. rokoch 20. storočia vo veľmi zlom stave. Projekčné práce boli objednané už v roku 1953 Mestským národným výborom v Skalici, ale Povereníctvo školstva a osvety tento projekt neschválilo. Obrátili sa na Český fond výtvarných umení v Prahe a stavbu naprojektoval jeho architekt Jaroslav Coufal.5 Objekt sa mal upraviť pre činnosť krúžkov, knižnice pre dospelých a deti, letnej čitárne a, samozrejme, divadla, pričom sa malo modernizovať jeho zázemie.

Dekoratívna dlažba schodiskovej haly, vyrobená v Železnom Brode, 1955 – 1960. Foto Zuzana Zvarová, 2021

Pivnica mala slúžiť ako knihárska dielňa, mali z nej zabezpečovať rozvoz kníh „Bibliobusom“. Na prízemí zo strany ulice vytvorili nové komunikačné jadro s 3 vstupmi a s halou, pôvodný dvor prestrešili, a tak sa stal súčasťou interiéru. Vo východnej časti bolo riaditeľstvo knižnice, v západnej samotná knižnica, dvoranu sprístupnili novými vstupmi z novej šatne, tú prepojili s Madvovou ulicou a s javiskom. Východné krídlo s pôvodným dreveným trámovým stropom ponechali viac-menej bez zmeny. Poschodie malo byť využité ako múzeum, okrem priestorov, v ktorých bývala rodina Blahová.
Z dôvodu zvýšenia kapacít bolo rozhodnuté zrealizovať na východnej strane prístavbu k pôvodnému objektu. Postavili ju ako trojkrídlovú stavbu s pivnicou a vnútorným dvorom. Vybudovali v nej sálu pre bábkarské súbory, kabinety a dielne. Centrom jej dispozície je schodisková hala, ktorá je zároveň prepojovacím priestorom so starým objektom. Fasády prístavby dotvoril Coufal farebnými poľami sgrafít. Prístavba, ako aj nové interiéry v starom objekte boli riešené so snahou prispôsobiť sa a umocniť Jurkovičov charakter stavby. V dotvorení architektúry dominovalo drevo. Schodiská, dvere, nábytok, police, lavice a lustre ozdobili jednotným vyrezávaným či maľovaným motívom listov a kvetín, svetlíky dverí zase leptami s figurálnymi námetmi, dlažbu schodiskovej haly kvetinami, strechu vikiermi s motívom holubice. Na dvore osadili pergolu osvetlenú lucernovými lampami s farebnými sklami. Súčasťou interiéru sa stal i obraz Historická Skalica a 30 svietidiel v tvare tulipánu. Na dvor sa plánovala fontána zo skleného smaltu s mozaikou s chrličom v podobe zelenej žaby.6

Luster, detail, 1955 – 1960. Foto Zuzana Zvarová, 2021

V roku 1957 prebehla kontrola skutočne vykonaných prác. Pôvodná suma bola navýšená až takmer o 1 milión korún, a to z dôvodu postavenia schodiskovej haly, s ktorou sa pôvodne nepočítalo, zvýšenia počtu fasádnych sgrafít, dodávok umeleckých diel Tvarom, na ktoré neplatila bežná sadzba, modernizácie elektroinštalácie v staršej časti objektu, zvýšenia nárokov na vytvorenie drevených prvkov v duchu Jurkoviča a kompletného interiérového vybavenia. Táto kontrola nakoniec vyústila do problémov pri kolaudácii stavby. Vtedajší hlavný dodávateľ (Pozemné stavby Gottwaldov) nevedel ku kolaudácii predložiť projektovú dokumentáciu, nakoľko ju zo stavby odniesla štátna bezpečnosť, a tak ju budúci užívateľ (Odbor školstva a kultúry v Skalici) odmietol prevziať do užívania. V roku 1958 boli práce pre nedostatok peňazí zastavené.7
V rámci tejto obnovy boli samostatne vyčlenené dve akcie: obnova uličnej fasády a následne obnova dvorany. Stav fasády bol žalostný, hlavný projektant J. Cou-fal napísal: „Jurkovičova fasáda z roku 1904 – 1905 doznala v prúběhu doby změny: skleněná vý-zdoba podle návrhu Mikuláša Alše částečne opadala, čast je zakryta olejovým nátěrem, celému zbytku hrozí úplná skáza: gloriolový motív ve štítu stržen a železné ozdoby pokřiveny víchřici, lucerna s barevním zasklením pod červenou plechovou stříškou nad potravním spolkem se nezachovala…“8 Hlavným realizátorom obnovy fasády bola firma Česká mozaika Praha. Stav zachovania mozaík vyhodnotili nasledovne: z mozaiky sv. Štefana chýbala asi 1/5, stredné postavy zanikli, poprsie sv. Vincenta malo narušený podklad, vlys pod stredným oknom nemal pozadie, nápis Katolícky kruh nebol zachovaný, ľavý nápis (Gazdovský spolok) bol zachovaný, ale nedržal na podklade.9

Ležiaci muž s valaškou, lept, 1955 – 60. Vyrobené v Ateliéri v Novom Brode. Foto Zuzana Zvarová, 2021

Aleš pôvodne plánoval realizáciu klasickej mozaiky so zlatým pozadím. Mozaiky dodal Jurkovičovi po opakovanej urgencii a ten mal na ich osadenie len 5 – 6 týždňov. Realizovala ich firma Škarda z Brna z rozličného materiálu (farebné sklo opaktné, katedrálne, antické, napodobneniny drahokamov). Najdôležitejšie časti (napr. hlavy) boli riešené podmaľovaním na farebných sklách. Sklá boli narezané do potrebných tvarov, upevnené tmelom na lepenkové štvorce 42 x 42 cm. Tieto štvorce boli s lepenkovým podkladom osadené do malty na fasáde. Spôsob osadenia a vytvorenia mozaík bol nevhodný a netrvácny, zrejme k nemu došlo z časových a finančných dôvodov, ako aj z dôvodu nedostatku mozaikového materiálu, ktorý sa musel dovážať z cudziny.10 Autori navrhli, aby boli zachované zvyšky z fasády sňaté a urobené ich kópie. Hoci sa z nich zachovalo len torzo, mali dostatok podkladov k vytvoreniu nových. K dispozícií boli Alešove nákresy, v životnej veľkosti sa zachoval nákres mozaiky Detvanca, zachovaný je aj nákres postavy Zbrojnoša. Práce mali byť vykonané v rozsahu: sv. Štefan žehná Slovensku, Detvan, Zbrojnoš, sv. Vincent a 3 ornamentálne vlysy na prízemí. Zaujímavý je spor, ktorý mali zúčastnení experti o podobe nápisu nad vstupmi. Vrátenie pôvodného nápisu Katolícky kruh hájili len pracovníčky pamiatkových inštitúcií, zmenu nápisu na Dom kultúry presadzovali pracovníci KNV a aj Mestský výbor KSS v Skalici.11
Projekt obnovy dvorany bol riešený samostatne a neskôr. V roku 1964 konštatovali havarijný stav interiéru divadla.12 Pôvodný návrh na rekonštrukciu javiska vypracoval skalický staviteľ František Netopil, ale jeho návrh bol zamietnutý. Bol preto prijatý projekt J. Coufala z roku 1955. Cieľom bolo javisko rozšíriť, osadiť nové drevené obklady, vytvoriť nový prosceniový rám. Nedokončený bol balkón divadla, javisko nefungovalo, Frolkova opona bola uložená na povale, fresky sa rozpadávali. Pre sfunkčnenie divadla bola potrebná výstavba nového javiska vrátane strojov.
V rokoch 1965 – 66 reštaurovali oponu a maľby dvorany. Opona bola uložená v budove MsNV v Skalici, bola neodborne poskladaná, zatečená vodou, stmavnutá, plátno roztrhnuté, kresba čiastočne zaniknutá. Reštaurátorka akad. mal. I. Meszárošová veľký rozsah svojich zásahov zdôvodnila nasledovne: „Keďže nejde o dielo mimoriadnych hodnôt, reštaurátorská metóda pri jeho oprave nemusí byť tak prísna a rozsah retuše môže presahovať obvyklú normu.“13 Nástenné maľby reštauroval M. Staudt, aj tu sa zachoval popis stavu malieb: maľby boli plesnivé, z obrazu Priadka chýbalo 50 % povrchu, maľby Gajdoš a Slovácka svadba boli zatečené, všetky obrazy pokrývala špina, v dvorane sa skladovalo obilie.14 Po roku 1968 sa uskutočnila prestavba a rozšírenie javiska. Dôvodom bola snaha ochrániť oponu, ktorá sa navíjala na drevený valec, a tým poškodzovala. Bolo rozhodnuté, že sa hmota javiska navýši tak, aby sa opona len dvíhala. V roku 1975 obnovilo Záhorské múzeum uličnú fasádu.15 V roku 1993 reštauroval všetky maľby akad. mal. I. Plekanec,16 v roku 2005 bol vytvorený na základe dobových fotografií nový maľovaný záves nad oponou,17 v roku 2016 bola doplnená zelená krytina na streche do námestia.
Týmto článkom chceme upriamiť pozornosť na pamiatkovú hodnotu nových častí objektu riešených v duchu á la Jurkovič. Vzišla z rešpektu ku kvalite jeho architektúry a z obdivu voči samotnému autorovi. Hlavnou snahou bolo Jurkovičovi nekonkurovať, ale jeho tvorbu doplniť a umocniť. Detaily osadené do pôvodného domu, ako aj v rámci novej prístavby sa vyznačujú vysokou remeselnou kvalitou. Sú dokladom povojnového prežívania kvalitnej remeselnej a umelecko-remeselnej produkcie predvojnového Československa. Riešené sú ako atypové prvky, na výrobe ktorých sa podieľali významné dizajnové inštitúcie (napr. skláreň Rapotín, sklársky Ateliér Nový Bor), čo svedčí o význame, ktorý tejto akcii venovala československá architektonická a umelecká obec.
Nedá sa neobdivovať, čo pre návrat podoby Jurkovičovej fasády autori obnovy podnikli. Výsledkom je rekonštrukcia mozaikových výjavov podľa zachovaných pôvodných kartónov v materiáli, ktorý bol v danej dobe dostupný. Nebyť tejto iniciatívy, ikonická fasáda by bola známa len z archívnych prameňov a starších fotografií. V interiéri stavil autor obnovy spolkového domu a projektant prístavby na kombináciu materiálov použitých aj Jurkovičom: drevo a kombináciu dreva so sklobetónom. Umelecké dotvorenie interiérov dosiahol uplatnením ozdobnej rezby s bohatou rastlinnou ornamentikou na oknách, dverách či skriniach. Originálne riešené sú na zákazku vyrobené lustre s maľovanými kvetinami a vtákmi. V hierarchii estetického a výtvarného dotvorenia v novej prístavbe stoja najvyššie figurálne výjavy na sklených horných častiach dverí. Námetom (ležiace postavy s valaškou) odkazujú na jánošíkovskú tradíciu, štylisticky však vychádzajú z medzivojnovej moderny. Schémy Jánošíkových (zbojníckych) zobrazení sa opakovali v rámci výtvarného umenia socialistického realizmu. Spoluautorom návrhov leptov bol významný slovenský umelec, sochár a keramikár Theodor Lugs. Na fasádach uplatnil Coufal pravidelné pásy sgrafít s motívmi kvetín a vtákov zobrazených v najjednoduchšej podobe, v tvare ohraničenom jednoduchou linkou a výrazovou skratkou.
Prístavba objektu spolkového domu a riešenie jeho interiéru je kvalitným, ojedinelým a zaujímavým architektonickým a výtvarným počinom folklorizmu 50. rokov 20. storočia v mestskom prostredí.

Poznámky
1 BOŘUTOVÁ, D. 2009. Architekt Dušan Samuel Jurkovič. Bratislava, SLOVART.
2 ZVAROVÁ, Z., ĎURIAN, K. 2021. Skalica, dom kultúrny, umelecko–historický výskum. Rkp. nepubl.
3 ŽÁKAVEC, F. 1929. Jurkovičovi národní domy slovenské (Příspěvek k dějinám slovenské architektury). In. Slovenské pohľady, 1929, č. 2.
4 Podľa výmeru búracích prác došlo k pomerne masívnemu zásahu do jestvujúcich konštrukcií.
5 Stavba bola vyčíslená na 2 292 600 Kčs. Investorom bol ONV Skalica, pre Okresný dom osvety Skalica, alebo aj pre Okresnú ľudovú knižnicu, dom osvety a múzeum. Spisová agenda k objektu, poskytnuté MsÚ Skalica.
6 K tejto etape sa v archíve MsÚ Skalica zachovali popisy prác.
7 Štátny archív Bratislava, fond KNV odbor školstva a kultúry, kr. 106.
8 Záhorské múzeum v Skalici, spis Prúvodní správa k technickému projektu, 1956, Coufal.
9 Práce viedol Ing. Ajvaz, za pamiatkarov práce dozorovala Ľ. Hromadová a Dr. Mariániová, na prácach sa zúčastňovali aj Dr. E. Svoboda, Alešov zať a Maryna Alešová. Archív PÚ SR Bratislava (A PÚ SR), f (fond) KÚŠPS OP Bratislava, kr. 121, spis Jurkovičov dom, 1953 – 76.
10 APÚ SR Bratislava, f. KÚŠPS OP Bratislava, kr. 121, spis Jurkovičov dom, 1953 – 76.
11 APÚ SR Bratislava, f. KÚŠPS OP Bratislava, kr. 121, spis Jurkovičov dom, 1953 – 76.
12 Spis Návrh investičnej úlohy dostavby Domu osvety v Skalici, MsÚ Skalica.
13 APÚ SR Bratislava, f. KÚŠPS OP Bratislava, kr. 121, spis Jurkovičov dom, 1953 – 76.
14 APÚ SR Bratislava, f. KÚŠPS OP Bratislava, kr. 121, spis Jurkovičov dom, 1953 – 76.
15 Záhorské múzeum, spis Západoslovenské tehelne Pezinok, keramické obklady, 1976.
16 Ústna informácia MsÚ Skalica.
17 HROMADA J. 05/2005. Reštaurátorský výskum maliarskej výzdoby steny nad oponou v spoločenskom dome v
Skalici. MsÚ Skalica.

Pramene a literatúra
Slovenský národný archív Bratislava, f. Dušan Samo Jurkovič, Skalica dom.
Štátny archív v Bratislave, f. KNV, odbor školstva a kultúry, rok 1954, kr. 84, 89, 106.
Archív PÚ SR Bratislava:
f. KÚŠPS OP Bratislava, kr. 121, spis Skalica, Jurkovičov dom, 1953 – 1976, spis Skalica, Dom osvety, nástenné
maľby, 1953;
f Reštaurátorské výskumy, Mozaika na fasáde, Skalica, 1956, sign. R417/A, B.
Spisový materiál poskytnutý MsÚ v Skalici.
Záhorské múzeum, spis Dom osvety, Skalica, spis ČFVU Ing. arch. Jaroslav Coufal, Pamiatková úprava dom osvety
Skalica.
BOŘUTOVÁ, D. 2005. Sto rokov Spolkového domu v Skalici. Projekt, XLVII, 2005, č. 6.
BOŘUTOVÁ – DEBNÁROVÁ, D. 1993. Dušan Jurkovič: osobnosť a dielo. 1. vyd. SAS, Bratislava.
BOŘUTOVÁ, D. 1990. Dušan Jurkovič – mýtus a kontext. ARS, SAV Bratislava, 1990, č. 1.
DRAHOŠOVÁ, V. 2001. Múzeum v Skalici 95–ročné. Záhorie, ročník X., 2001, č. 1.
DRAHOŠOVÁ, V. 2005. Storočnica múzea v Skalici. Záhorie, ročník XIV., 2005, č. 3.
DULLA, M., MORAVČÍKOVÁ, H. 2002. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, SLOVART, 2002.
LUXOVÁ, V. 1990. K maliarskej výzdobe skalického Domu kultúry. ARS, 1990, č.2, roč. 23.
ŽÁKAVEC, F. 1929. Dílo Dušana Jurkoviče. Praha, Vesmír, 1929.
ŽÁKAVEC, F. 1929. Jurkovičovi národní domy slovenské (Příspěvek k dějinám slovenské architektury). Slovenské pohľady, 1929, č. 2.