PhDr. Alena Bartlová, CSc.: Skalica ako centrum kultúry a politického života na Záhorí pod taktovkou Dr. Pavla Blaha1 (I. časť)

0
254

V dňoch 28. a 29. septembra 1946 sa obyvatelia Skalice zišli na zaujímavých oslavách. Pripomínali si dôležitú udalosť z histórie svojho mesta. Renovovali si a znovu obnovili prevádzku svojrázneho Spolkového domu², ktorý zohral významnú úlohu nielen v dejinách mesta, ale i širšieho okolia. Pri jeho kolíske v roku 1905 stáli Dr. Pavel Blaho a jeho blízky spolupracovník Dr. Ľudovít Okánik. Predstavitelia mesta a Skalického okresu, spolu s mladšou generáciou skalických obyvateľov sa rozhodli obnoviť tento stánok kultúry a sprístupniť ho verejnosti pod novým názvom „Kruh Dr. Pavla Blahu a Dr. Ludovíta Okánika“. Nielen pre Skaličanov, ale aj pre obyvateľov ďalších blízkych lokalít bol tento slávnostný deň akýmsi symbolom vstupu do nového povojnového mierového života. To bol tiež jeden z ústredných dôvodov, pre ktorý svoj „Dom“ tak rýchlo obnovili (venovali na jeho obnovu 320 000 Kčs) a opäť dali do prevádzky.³ Obnovený Dom mal byť nepolitický a nekonfesijný, mal slúžiť potrebám všetkých obyvateľov.
Patronát nad prípravou a priebehom spomínaných slávnostných dní aj obnovou Domu prevzalo Povereníctvo školstva a osvety, Obvodný a Mestský národný výbor, ktorých zástupcovia sa na nich zúčastnili. Pozvanie na oslavu prijali viaceré významné osobnosti: projektant Domu a v roku 1946 už národný umelec, architekt Dušan Jurkovič, ďalej syn známeho maliara Antonína Frolku (vyzdobil vnútorné priestory Domu a vyhotovil pozoruhodnú oponu divadla) Dr. Antoš Frolka. Veľmi srdečne bol medzi hosťami privítaný rektor bratislavskej Univerzity Komenského a dlhodobý spolupracovník Dr. Blaha Dr. Anton Štefánek, správca Spolku sv. Vojtecha Msgre. Ján Pöstényi, profesor Dr. Pavol Žilka a ďalší pozvaní hostia. Každý z nich dostal príležitosť v krátkom prejave si zaspomínať na historické udalosti z dejín Skalice a zarámovať ich do udalostí dejín Slovenska na konci 19. a v prvých decéniách 20. storočia. Nie náhodou boli medzi hosťami aj v moravských krojoch oblečení herci Slováckeho divadla z Uherského Hradišťa, ktorí v obnovenej hale Domu zahrali vo večerných hodinách Preissovej hru Jej pastorkyňa a na druhý deň Tylovu Paličovu dcéru. Ich účasť na oslave symbolizovala dávne mimoriadne srdečné väzby Skalice s celým územím blízkej Moravy. Program spestrila aj strážnická ľudová kapela Slávka Volavého, „záhorácke“ piesne v interpretácii Dr. Janka Blaha a Dr. Arnošt Frolka obohatil program svojou hrou na cimbale.4
Najzávažnejší prejav na tomto podujatí predniesol priam zákonite na to odborne aj ľudsky najpripravenejší, autor dvojdielnej monografie venovanej Dr. P. Blahovi, sekčný šéf Ing. Štefan Janšák. Tento Blahov o 19 rokov mladší spolupracovník mal jedinečnú možnosť spoznať do detailov a následne zhodnotiť čo najpravdivejšie Blahovu aj Okánikovu životnú púť, oceniť najmä nové politicko-organizačné prínosy spomínaných významných skalických osobností. Pri hodnotení Blahovej a Okánikovej činnosti medzi iným konštatoval: „Veľká doba našla na Slovensku medzi Slovákmi veľkých ľudí, ktorých veľkosť bude odstupom času stúpať až do legendárnosti. Iba veľkí ľudia sa vedia takto dohodnúť o veľkých veciach. Pravdu má Kornel Stodola, že éra Šrobárova bola érou bohatierskou. Kto zblíska sledoval beh prvých udalostí na oslobodenom Slovensku, môže to dosvedčiť. A môže dosvedčiť aj ducha veľkolepej družnosti, vzájomného rešpektovania a úcty, Stodolom konštatovaného pravého bratstva, ktoré vedelo utvoriť ovzdušie úplnej dôvery a lojálnosti, bez ktorých by sa nikdy nepodarilo v tých ťažkých začiatkoch tak úspešne skonsolidovať poprevratové pomery a položiť pevné základy nového Slovenska v Československej republike.“5 Janšák pripomenul aj Blahove hodnotenie Dr. M. Hodžom v roku 1937 pri odhaľovaní Blahovho pomníka, v ktorom vtedajší premiér československej vlády zdôraznil, že práve Skaličan Dr. Blaho „bol šťastným prvým, ktorý na základe novej štátnosti na území Skalice vyhlásil suverenitu Československej republiky.“6
Vo svojom príspevku chcem načrtnúť situáciu v Skalici na prelome 19. a 20. storočia a sústredím sa predovšetkým na podiel a zásluhu Dr. Blaha a jeho najbližších spolupracovníkov na celospoločenskej premene mesta v danom období.
Skalický región (neskôr, po roku 1923 približne územie Skalického okresu) mal v desaťročiach na prelome 19. a 20. storočia okolo 32 000 obyvateľov. Z toho slobodné kráľovské mesto Skalica, ktoré bolo na prelome 19. storočia zaradené medzi mestá so zriadeným magistrátom, ako prirodzené spádové centrum juho–západoslovenskej oblasti malo necelých 5 000 obyvateľov.7 Patrilo v tom čase do Nitrianskej župy. Popri jednoznačne najpočetnejšej skupine obyvateľov slovenského národa žili už stáročia v Skalici aj obyvatelia nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí sa nielen pred vypuknutím vojny, ale aj pri sčítaní obyvateľstva v roku 1921 hlásili za Nemcov a Maďarov. Počet obyvateľov maďarskej národnosti narástol najmä v posledných decéniách 19. storočia príchodom väčšej skupiny zamestnancov mestskej administratívy, advokátov a pod. Zatiaľ čo pri sčítaní obyvateľstva v roku 1880 sa za Maďarov hlásilo v Skalici iba 85 osôb, pri nasledujúcom sčítaní v roku 1890 sa ich počet zväčšil takmer o 100 % na 152 a tento nárast bol evidentný aj v nasledujúcom období až do roku 1918.8
Pestrosť sa prejavovala nielen v národnostnom zložení obyvateľstva Skalice, ale aj v ich vierovyznaniach. V rímskokatolíckej fare dlhodobo pôsobil farár, dekan Dr. Ľudovít Okánik, v evanjelickej farár Juraj Quotidián, židovskej náboženskej obci predsedal Norbert Tolnai a rabín Dr. František Löwy.9 Na čele notárskeho úradu stál pôvodne Dr. Koloman Uzonyi, neskôr Dr. František Hladký. V meste našlo uplatnenie niekoľko advokátov, sídlil tu tiež okresný súd aj ďalšie administratívne inštitúcie. V meste pôsobilo na prelome storočí aj tzv. slovácke kasíno, pošta či telegraf. Ku vzdelávaco-výchovnému procesu obyvateľov prispie-vala sieť miestnych škôl, počnúc dvomi materskými školami, cez ľudovú a meštiansku školu, hospodyňskú školu až po nižšie gymnázium. Dlhodobým významným centrom kultúrneho a politického života v celom regióne bola kníhtlačiareň Jozefa Teslíka, v ktorej našlo prácu 28 skúsených sadzačov, korektorov a ďalších zamestnancov.10 Väčšina obyvateľstva Skalice sa podieľala na poľnohospodárstve, najmä vinohradníctve. Skalické víno, predávané v známych „búdach“ prekročilo svojím chýrom hranice západoslovenského regiónu. Skalickí poľnohospodári boli tiež známymi pestovateľmi zeleniny, prírodných „liečivých“ rastlín, aj konope. Zo Skalice sa vyvážalo do zahraničia kvalitné modré súkno (najmä do Srbska), v okolí sa lámal tiež čierny mramor a konali sa tam aj trhy, na ktorých sa predával dobytok.11 Zamestnanie obyvateľstvu poskytoval tiež liehovar, elektrotechnický a strojársky závod, parná píla, valcový mlyn a „Tekla“ – továreň na kartonáže, ktorej správna rada sídlila v Trnave. V podniku Jána Krivánka spracovávali kvasenú kapustu a uhorky. Do sféry služieb patrili tiež viaceré drobné živnostenské zariadenia, ako bola napr. čalúnnická dielňa Karla Schäfera, dlaždič, holič, klampiar, až 8 krajčírov a krajčírok, časť obyvateľov sa zamestnávala v ďalších službách, ako bol Mestský hotel, kaviareň Ignáca Hackera, hostinec a ďalšie služby. V Skalici pôsobili dvaja lekári vykonávajúci súkromnú prax Dr. Vladimír Dýšek, Dr. Róbert Lacina a pôrodné asistentky.12 Na život obyvateľov mesta a ich zamestnanecké možnosti vplývali nové modernizačné prvky v doprave, najmä v roku 1889 vybudovaná železničná stanica.
O politický rozhodujúci vplyv v meste koncom 19. storočia zápasili predovšetkým prouhorsky orientované prúdy: jeden na čele s mešťanostom Jozefom Šebešim, druhý mal na čele hlavného notára Bélu Marsóa.13 Spory medzi týmito prúdmi sa riešili nielen na pôde mesta, ale preniesli sa aj do uhorskej vlády či župy a vyústili až do výzvy ich reprezentantov na súboj.
Do tohto prostredia a svojho rodiska sa vrátil v roku 1898 po ukončení štúdia na Viedenskej univerzite mladý lekár Dr. Pavel Blaho. Dosiahnutím lekárskeho titulu splnil predovšetkým veľkú celoživotnú túžbu svojho otca, známeho skalického mešťana a vinohradníka Jána Blaha. Pavel pochádzal z početnej rodiny, z ôsmich detí, z ktorých sa dospelosti dožil iba on a jeho mladšia sestra Anna. Matka im veľmi skoro zomrela (44-ročná) po pôrode posledných detí – dvojičiek. Otec sa po jej smrti už nikdy neoženil. S nevšednou starostlivosťou sa sústredil na výchovu oboch detí Pavla a Anny. Z korešpondencie študenta medicíny s otcom vidno ich vzájomný srdečný vzťah, ale aj to, že financovanie Pavlovho štúdia nebolo ani pre zámožného skalického mešťana vonkoncom jednoduché.14 V roku 1891 sa medik Pavel Blaho zúčastnil pražského zjazdu pokrokového študentstva, na ktorom oboznámil študentov so svojimi názormi aj profesor T. G. Masaryk. Hovoril o tom, že je povinnosťou inteligencie pracovať v záujme najširších ľudových vrstiev, na ich mravnom a ekonomickom povznesení, na boji za dosiahnutie sociálnej spravodlivosti a rovnosti.15 Blahovi boli tieto názory na politickú činnosť blízke. Vyhovovali mu preto, že zblízka poznal ľudové prostredie, v ktorom vyrastal.16 Mladý lekár hneď po príchode do Skali-ce (1898) využil svoje predchádzajúce viedenské spolkovo-organizačné skúsenosti a zapojil sa do miestnej spolkovej činnosti.17 So svojimi najbližšími spolupracovníkmi presadzoval nový druh politickej a kultúrno-vzdelávacej činnosti. Na návštevách jednotlivých rodín v širokom skalickom regióne získaval roľníkov pre spolčovanie do hospodárskych svojpomocných a družstevných organizácií. Možno konštatovať, že oblasť západného Slovenska zjednotil a jednotlivé lokality poprepájal práve putom najrôznejších spolkov.18 Podľa Blahovho vzoru v rokoch 1900 – 1913 vzniklo nielen na Záhorí, ale aj v celej severozápadnej časti Nitrianskej župy okolo 50 potravných a 6 úverových družstiev. Ich problémom však bolo, že si nedokázali vytvoriť obchodné ústredie. Hromadné objednávky pre družstevné podniky na Záhorí provizórne obstarávalo skalické družstvo.19 Štefan Janšák tieto hospodársko-vzdelávacie a organizačné aktivity hodnotil nasledovne: „Ktokoľvek prišiel s Blahom do styku, odchádzal od neho nakazený bacilom drobnej práce a niesol ho na pol zemegule, od Pitsburghu až po Moskvu.“20 Vzor pre tieto svoje aktivity nachá-dzal na susednej Morave, ktorú poznal viacej ako mestá na Slovensku. Organizoval zájazdy roľníkov zo Slovenska na Moravu, kde sa mohli zoznámiť s modernými metódami obrábania pôdy, aj s využívaním vhodných, modernejších siatin, o ktoré mal záujem aj spracovateľský potravinársky priemysel. Cieľom takýchto vzdelávacích zájazdov sa stali viaceré moravské cukrovary a liehovary. Podľa vzoru mliekarne v neďalekých moravských Znorovách (dnešné Vnorovy) v septembri 1903 zahájil stavbu skalickej Roľníckej mliekarne. Samozrejme, predtým vybavil v nitrianskej sédrii schválenie jej stanov, dohodol s uhersko-hradišťským staviteľom Jedličkom vypracovanie stavebného projektu, od mesta vymohol pozemok aj stavebný materiál za prijateľnú cenu a po získaní posledného súhlasu od miestneho policajného kapitána sa mohol začať 10. septembra 1903 prvý výkop základov podniku.21 Dohotovená Roľnícka mliekareň už v roku 1904 za 10 mesiacov činnosti spracovala 415 000 litrov mlieka, vyplatila zaň roľníkom 41-tisíc korún a mala pritom zisk 12-tisíc korún. Blahov podiel na činnosti tohto úspešného podniku spočíval v zorganizovaní stavby a zabezpečení jej prevádzky. V žiadnom prípade nechcel sám mliekareň viesť, uvedomoval si, že pre jej prosperitu je nevyhnutné odborné vedenie podniku, a preto už vopred vyslal mladého Skaličana Pavla Hránka, aby nadobudol potrebné vzdelanie v neďalekej Novej Vsi pri Uherskom Ostrohu. Aj táto investícia sa ukázala ako dobrý, vopred premyslený prínos.
Pavel Blaho však nielen navštevoval české a moravské mestá, ale sám bol vždy ochotným a úslužným hostiteľom svojich českých priateľov, i keď sa neraz stretol práve po takýchto návštevách s perzekúciou uhorských mocenských orgánov. Nejedna podobná Blahova skúsenosť našla svoju odozvu na stránkach slovenských novín a venoval jej pozornosť aj známy škótsky historik a publicista Seton Watson, známy tiež pod menom Scotus Viator, s ktorým sa Dr. Blaho spoznal v roku 1907, v čase, keď slávny Škót navštívil Skalicu.22
V júni 1899 nastúpil na pomerne bohatú skalickú faru aj Blahov o dva roky mladší rovesník a neskôr najbližší spolupracovník, katolícky kňaz a od roku 1900 aj jeho švagor Dr. Ľudovít Okánik. Podľa zatiaľ nepublikovaných súkromných zápisov Ing. Štefana Janšáka pochádzal Ľudovít Okánik zo známej skalickej učiteľskej rodiny. Mal štyri sestry. Bol to vysoký, pekný človek, s príjemným vzhľadom, vždy oholený, usmievavý a pekne oblečený.23 Dr. Okánik si získaval nielen priamo v Skalici, ale aj v celom regióne prirodzenú autoritu jednak tým, že bol obľúbený kňaz a vynikajúci rečník, ale mal aj mimoriadne dobré spoločenské vystupovanie, ktoré nadobudol viacročným pobytom počas štúdia a začiatkov kňazskej činnosti v Ostrihome, kde pôsobili dvaja významní Skaličania: v tzv. „Malom seminári“ profesor Dr. Ján Mallý Dusarov a v Ostrihome bol v tom čase riaditeľom arcibiskupskej kancelárie a ostrihomským kanonikom, neskôr arcibiskupom ďalší skalický rodák Dr. Ján Černoch. Ľudovít Okánik ovládal plynne maďarský aj nemecký jazyk, a to natoľko, že mohol nemčinu vyučovať na ostrihomskom učiteľskom ústave. Mal možnosť získať skúsenosti aj v národohospodárskej oblasti. Politicky sa v Ostrihome síce zapájal do Zichyho katolíckeho politického prúdu, ale na „skalickej pôde“ sa čím ďalej tým viacej zoznamoval (aj cez Blahove aktivity) s českým agrárnickým prostredím, ktoré malo vplyv na jeho politickú preorientáciu. Atmosféra a spoločnosť v Ostrihome mu síce neprirástla k srdcu, ale naučil sa tam bez obáv kultivovane vystupovať aj na verejnej tribúne. V roku 1895 dosiahol titul doktora kanonického práva. V júli 1899 na základe žiadosti mesta Skalice sa stal skalickým mestským farárom a súčasne tiež cirkevným správcom miestneho gymnázia. Podľa Janšáka disponoval Okánik autoritou kňaza, železnými nervami a vôbec vynikajúcim zdravím. Na rozdiel od horlivého národovca, „pansláva“ Blaha, musel Okánik ako mestský farár vo svojej činnosti zohľadniť aj skutočnosť, že v Skalici žila veľká skupina zámožných prouhorsky orientovaných katolíckych rodín, ktoré si nemohol dovoliť znepriateliť. Preto sa držal pri rôznych podujatiach v pozadí. Nebol iniciátorom Blahovej niekedy až priveľmi riskantnej a roztrieštenej činnosti. Bol skôr v úlohe podporovateľa a dozorcu, ale súčasne aj akejsi prirodzenej brzdy priveľkých a finančne veľkorysých Blahových plánov. Svoje vlastné iniciatívy mal možnosť naplno rozvinúť až v neskorších, už v povojnových rokoch, v čase, keď bol poverovaný významnými funkciami v administratíve na Slovensku.

Poznámky
1 Štúdia je súčasťou plnenia grantu č. 2/124/12, pod názvom: “Dimenzie regionálnych dejín“.
2 Jeho prvým názvom bol Katolícky dom alebo Katolícky kruh, v ďalšom texte sa k tomuto objektu vrátim.
3 Skalický doktor. K 80. narodeninám Dr. P. Blahu. Zostavil M. Pácalt, Bratislava, Slovenská Grafia, 1947.
4 Tamže, s. 89.
5 Tamže, s. 69.
6 Tamže, s. 67-68.
7 Konkrétne v roku 1900 mala Skalica 4 932 obyvateľov, z toho bolo 4301 Slovákov, 308 Nemcov, 276 Maďarov. Ottův slovník naučný, 23. diel, Praha, Vydavateľstvo Otto, 1905, s. 248. Okrem toho: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, III. diel, Bratislava, VEDA, Vydavateľstvo SAV, 1978, s. 32–33. CHURA A. J. – KIZLINK K.: Slovensko bez dorastu?, Sociálne – paediatrické štúdium, II. diel, časť 2, Bratislava, Slovenská Grafia, 1939, s. 471. Ani neskôr sa na pôde medzivojnovej ČSR počet obyvateľov v Skalickom okrese rapídne nezvýšil. Podľa výsledkov štatistického sčítania v r. 1930 dosiahol Skalický okres 33 787 obyvateľov, v r. 1940 sa zvýšil na 33 885. Soznam obcí na Slovensku, Vydal Štátny plánovací a štatistický úrad v Bratislave, Bratislava, Tlačiareň Tempo, Böhmer a Štepita, Liptovský Sv. Mikuláš, 1946, s. XIV.
8 Skalica v minulosti a dnes, Zostavovatelia Buchta Ján, Sloboda Ján, Viestová Zora, Bratislava, Obzor 1968, s. 354, poznámka č. 194.
9 Chytilův úplný adresář republiky Československé, diel V., Slovensko, Tlač Jozef B. Zápotočný v Rokycanoch, Nákladom Aloisa Chytila, Praha, 1921, s. 594–597. Podľa výsledkov sčítania obyvateľstva v r. 1921 hlásilo sa v Skalici 82 % obyvateľov ku katolíckemu vierovyznaniu, 13 % k ev. a. vyznaniu, 2 % bolo izraelského vierovyznania a 1 % bez vyznania. Masarykův slovník naučný, Praha, diel č. 6, Nákladom Československého kompasu, 1932, s. 650.
10 Jozef Teslík odkúpil spolu so spolupodnikateľom Neumanom tlačiareň od dedičov J. Škarnicla v r. 1897. V r. 1900 – 1928 bol samostatným majiteľom kníhtlačiarne Jozef Teslík. V jeho kníhtlačiarni sa tlačila svetská aj cirkevná literatúra, preklady svetových autorov, ale aj rôzne časopisy, kalendáre a príležitostné tlačivá: napr. známy mesačník Hlas, Hospodárske noviny, týždenník Pokrok, Katolícke noviny, Strom serafínsky, Slovenský obzor, Remeselnícke noviny, Stráž na Sione a dalšie. Slovenský biografický slovník, 6. zväzok (T– Ž), Martin, Matica slovenská, 1994, s. 46.
11 Ottův slovník naučný, c. d. s. 248.
12 Chytilův úplný adresář republiky Československé, c. d., s. 594 – 597.
13 Skalica v minulosti a dnes, c. d., s. 104.
14 Pavel Blaho svoje mesačné výdavky opísal otcovi v liste zo dňa 11. 12. 1893 nasledovne: „..kost rýchlo strávim do mesiaca 30 zl., zlatka na deň vo Viedni neni moc, 10 zl. kvartýr, prádlo, svetlo, topení na mesiac 5 zl., to máte už 50 zl.“ Slovenský národný archív, Bratislava, Pozostalosť Dr. Pavla Blahu, Kart. 32, č. 1342.
15 JANŠÁK, Š.: K počiatkom hlasizmu na Slovensku. In: Historický sborník, časopis historického odboru Matice slovenskej, Reda-ktor Daniel Rapant, r. 4, 1946, Neografia Turčiansky Sv. Martin, s. 187.
16 Dr. V. Šrobár v senátorskom klube v r. 1927 hodnotil činnosť a záujmy svojho priateľa Dr. P. Blaha nasledovne: „Blaho bol sed-liackym synom a zostal verný svojmu pôvodu až do posledného dychu. Hmotné a duchovné povznesenie ľudu bolo jeho životnou úlohou. Neúnavnou prácou a otcovskou starostlivosťou stal sa celému západnému Slovensku radcom a ochrancom proti dravosti maďarského režimu.“ Skalický doktor. K 80. narodeninám Dr. P. Blahu, c. d. s. 18.
17 Spolok katolíckych veriacich, občanov Skalice, najmä ich mladšej generácie, založený v r. 1897.
18 Už v r. 1898 schválili úrady stanovy Gazdovsko–potravinového spolku na čele s bývalým profesorom skalického gymnázia Jánom Dřímalom, tajomníkom spolku bol evanjelický učiteľ Michal Trslín. JANŠÁK, Š.: Život Dr. Pavla Blahu, Slovenské národné hnutie na prahu XX. storočia, Diel I., Trnava, Spolok sv. Vojtecha, 1947, s. 414–415. V roku 1901 vznikol z Blahovho impulzu v Skalici Hospodársky a vinohradnícky spolok a v r. 1910 pribudlo v meste aj ďalšie výrobné družstvo pod názvom: Spolok pre speňažovanie výrobkov domáceho a ľudového priemyslu.
19 MARTULIAK, P.: Stopädesiat rokov slovenského družstevníctva 1845 – 1995. Nitra, N-PRINT Nitra, s. 73.
20 JANŠÁK, Š.: Život Dr. Pavla Blahu, Diel II, s. 167.
21 Tamže, s. 420–422.
22 Scotus Viator v svojom diele Národnostná otázka v Uhorsku opísal príbeh, keď Pavel Blaho hostil vo svojom dome českých
novinárov. Návštevu vopred neoznámil polícii a nezískal ani súhlas s prijatím hostí. Podľa Viatora zbavili uhorské úrady za tento
priestupok 3. 2. 1908 Pavla Blaha poslaneckej imunity. Viator Scotus, Národnostná otázka v Uhorsku. Bratislava, SKSI Slovakia
plus, 1995, s doslovom Júliusa Mésároša, s. 290. V liste, ktorý napísal Scotus Viator po úmrtí Dr. Blaha jeho vdove, pani Gizele
Blahovej, hodnotil svojho skalického priateľa nasledovne: „Dr. Blaho stal sa drahým každému, kto ho poznal – a kto ho na Slovensku
nepoznal? – pre jeho vrúcneho a nadšeného ducha, okamžité pochopovanie a zvláštny zmysel pre všetky dobré ciele a
najmä pre dobro Slovenska za tmavých dní pred úsvitom. Mne vždy zostane vo zvlášť milej pamäti ako skutočný vzor pravého
slovenského národovca, ktorý zosobňuje v sebe všetky najmilšie a najsympatickejšie vlastnosti plemena.“ Skalický doktor. K 80.
narodeninám Dr. P. Blahu, c. d., s. 18.
23 Slovenský národný archív, Bratislava, Fond: Pozostalosť Ing. Štefana Janšáka, Kart. 21. O rodine a životnej púti Dr. Ľ. Okánika
napísala tiež výstižný článok DRAHOŠOVÁ, V.: Ľudovít Okánik v službe rodnej Skalice. In: Záhorie, r. 18, 2009, č. 6, s. 2-8.