PhDr. Alena Bartlová, CSc.: Skalica ako centrum kultúry a politického života na Záhorí pod taktovkou Dr. Pavla Blaha (II. časť)

0
231

Ambulanciu, vybavenú na tú dobu kompletnými lekárskymi prístrojmi a vhodným nábytkom získal Dr. Blaho až v Luhačoviciach,1 kde liečil kúpeľných hostí každoročne v letných mesiacoch od roku 1908 do vypuknutia vojny.2 Autorom myšlienky získať Dr. Pavla Blaha za luhačovického kúpeľného lekára bol architekt Dušan Jurkovič, ktorý v Luhačoviciach pôsobil ako projektant a budovateľ nových objektov od čias, keď sa kúpele dostali z rúk grófa Serényiho do správy Kúpeľnej účastinárskej spoločnosti. Na čelo kúpeľov sa v tomto období dostal MUDr. František Veselý, ktorý podporil Jurkovičovu iniciatívu na prijatie MUDr. Blaha ako kúpeľného lekára. Blaho spočiatku spomínanú ponuku odmietal, ale po dlhšom zvažovaní ju prijal.3 Pravidelný niekoľkomesačný letný pobyt v Luhačoviciach znamenal pre Dr. Blaha nepríjemné dlhodobé odlúčenie od rodiny, čo veľmi ťažko znášali najmä jeho manželka aj deti, ale napokon popri plate poslanca (v r. 1905 – 1918) bolo lekárske Blahove pôsobenie v
Luhačoviciach pre jeho rodinu jediný stabilný príjem.4 Popri už spomínaných Blahových a Okánikových aktivitách pri zakladaní potravinových a úverových spolkov a výrobných družstiev ich spolupráca kulminovala jednak pri organizovaní tzv. skalických roľníckych zjazdov, ale rovnako aj pri druhej významnej udalosti, akou bolo postavenie a následne organizačné zabezpečenie činnosti Katolíckeho domu v Skalici.
Z iniciatívy skalickej organizácie celouhorskej Zichyho ľudovej strany vznikol 1. novembra 1897 spolok „Katolícky kruh“.5 Na slávnosti jeho založenia sa okrem zakladateľov spolku (skalický františkánsky prepošt, dekan Dr. Mezey, františkán Dominik Kessereö a kaplán miestnej fary Štefan Medlen) zišlo v miestnosti na poschodí miestneho hostinca okolo 50 Skaličanov. Nechýbal ani kandidát medicíny Pavel Blaho. O rok, na výročnom valnom zhromaždení v novembri 1898, už v úvodnom prejave konštatovali, že Kruh mal 168 členov, ktorí patrili k vážnym a zámožným skalickým rodinám. Na tomto zasadnutí zvolili členovia Kruhu Dr. Blaha za podpredsedu svojho spolku. O rok neskôr prevzal nielen opustenú faru po práve zosnulom prepoštovi Mezeyovi, ale aj funkciu predsedu v Katolíckom kruhu Dr. Ľudovít Okánik. Vznik nových plánov a organizovanie činnosti Kruhu vytvorili základ neobyčajnej dlhodobej spolupráce dvoch mladých nadšených osobností: Dr. Blaha s Dr. Okánikom. Spočiatku sa ich aktivity koncentrovali na boj proti alkoholizmu, do ktorého sa im podarilo podchytiť už v prvom roku pôsobnosti 80 skalických mládencov. Potom nadviazali na staršie skalické skúsenosti a organizovali ďalšie rôznorodé podujatia, ako prednášky, diskusie a najmä ochotnícke divadelné predstavenia. Naplnená sála v miestnom hostinci pri predstaveniach ochotníkov povzbudila vedenie Kruhu k plánom ďalších náročných aktivít. Tie si však vyžadovali ďaleko väčšie priestory. Predseda Okánik a podpredseda Kruhu Blaho zakúpili pre novozaložený Spolok sv. Vincenta v zime 1903 dom na hlavnom námestí za 20 000 korún.6 Ani s tým sa neuspokojili. V roku 1904 predložili svojmu dávnemu priateľovi a v tom čase už známemu architektovi Dušanovi Jurkovičovi návrh, aby vypracoval projekt na prestavbu kúpeného domu. O osem mesiacov, v roku 1905 bola stavba hotová. Blaho túto udalosť komentoval v článku 30. septembra 1905, v časopise Pokrok, slovami: „Vetrík jarný zavanul a semienko dobrými rozsievačmi zasiaté začalo klíčiť, rastnúť, kvitnúť, Skalica sa prebrala, ľud prišiel k sebe, precitnul a dýcha dnes kypiacim veselým životom, plným sily, ohňa a toho povedomia: V nás samých je pomoc, v nás, v ľude sedliackom a remeselníckom základ lepšej budúcnosti. V našej práci spočíva základ slobody a záruka lepších časov… v ochotníckom dome tomto slávime víťazstvo pravej ľudovej myšlienky, ktorá vedie k právu, k slobode a ku sláve“.7 V prízemnom vstupnom priestore novopostaveného Domu boli obchodné miestnosti a za nimi divadelná sála. Na slávnostnom otvorení domu 1. októbra 1905 sa zišli nielen Skaličania, ale aj obyvatelia z celej Chvojnickej doliny, aj z Moravy. Čelná stena Domu so svojimi maľbami symbolicky odzrkadľovala dobovú atmosféru v Skalici i v jej blízkom okolí: našiel na nej miesto nadživotný obraz Žižku s palcátom v ruke, ako na druhej strane obraz Jánošíka s valaškou v ruke a nad nimi trónil uhorský kráľ sv. Štefan, ktorý preberal kráľovskú korunu od kľačiacej mladej krojovanej dvojice Slovákov. V deň otvorenia Domu dali do prevádzky jeho pôvodcovia aj múzeum ľudovej keramiky a výšiviek. Podľa účastníkov tejto významnej udalosti bolo otvorenie skalického Katolíckeho domu skutočným roľníckym kongresom. V kolaudačnom protokole bol ohodnotený náklad na stavbu, pozemok, zariadenie, rôzne remeselnícke práce, na sumár 130-tisíc korún, ktoré si Blaho požičal. Pôžička bola zaintabulovaná na dome a na majetku Blahovom, Okánikovom a kníhtlačiara Jozefa Teslíka.8 Samotné splácania úrokov z týchto dlhov pohltili celý výnos skromnej Blahovej lekárskej praxe.9 Naviac, v pozemkovej knihe bol Dom intabulovaný na Spolok sv. Vincenta, ktorý v majetkovom súdnom procese, ukončenom v roku 1920 spolok vyhral a jeho noví členovia Dom získali do vlastníctva. Do rúk Blahovej rodiny sa opäť Dom vrátil až po smrti Dr. Pavla Blaha v polovici 30. rokov, keď ho odkúpili v tom čase už dospelí Blahovi synovia.10
Prvenstvo v aktivitách rovnako Dr. Blaha ako jeho priateľa Dr. Okánika patrí jednoznačne organizovaniu skalických roľníckych zjazdov. Vzorom pri organizovaní týchto mohutných zhromaždení im nemohli byť martinské podujatia, ktoré sa sústreďovali takmer výlučne na stretnutia inteligencie. Skôr sa Blaho s Okánikom snažili napodobniť velehradské slávnosti, ktoré organizoval kňaz a neskorší biskup Dr. Cyril Stojan spolu s roľníkom Šamalíkom. V slovenskom politickom živote boli Blahom a Okánikom organizované zjazdy originálnymi udalosťami. Podľa Janšáka Blahov nápad organizovať roľnícke stretnutia podporil 0kánik celým svojím zaujatím aj svojou kňazskou autoritou. Organizovanie roľníckych zjazdov však súčasne spôsobilo, že obaja stratili dávnu podporu a sympatie Ostrihomu. Boli to totiž (a v tej dobe nezvykle) viacej svetské, čiže civilno-vzdelávacie než cirkevné podujatia. Napriek tomu boli s výsledkom roľníckych stretnutí obaja organizátori maximálne spokojní. Na roľnícke zjazdy vysielalo svoje delegácie približne 30 spolkov. Atmosféru zjazdov vytvárali nielen prednášky vynikajúcich slovenských osobností, ako bol Dr. Milan Hodža, Dr. Ivan Dérer, Dr. Anton Štefánek, Dr. Vavro Šrobár, ale aj „domáci rečníci“ Michal Tomík, roľník Jozef Bránecký, evanjelický učiteľ Daniel Kopa, kapláni Karol Nečesálek a Jozef Makás, katolícki farári Pavel Príhoda, Pavel Blaho st., aj evanjelický farár Ján Bodnár, sedliak Ignác Polák, remeselník Jozef Bordáč a dokonca našli odvahu prehovoriť aj meštianske panie Ľudmila Markovičová a Mária Dřízhalová.11 Skalické roľnícke zjazdy prebiehali od roku 1906 až do vypuknutia I. svetovej vojny. Stali sa národnými a vzdelávacími manifestáciami slovenských roľníkov. Spolu s existujúcimi blahovskými a okánikovskými družstvami či výrobnými podnikmi, Blahom zorganizovanými približne 30 knižnicami vytvárali pevný základ, na ktorom bolo možné budovať po vojne organizačnú sieť agrárnej strany na Slovensku.
K činnosti významných osobností Dr. Blahu a Dr. Okánika sa pripojil aj rodák z neďalekého Osuského, gymnazista hodonínskej reálky a neskôr študent na brnianskej technike Štefan Janšák. Patril medzi malý počet slovenskej inteligencie s vysokoškolským technickým vzdelaním. Blaho si ho zvolil za svojho blízkeho spolupracovníka zrejme na odporúčanie takých osobností, ako bol hodonínsky gymnaziálny profesor Alojz Kolísek a advokát JUDr. Fajnor. Nesklamal sa. Janšák o vzájomnom vzťahu s Blahom o niekoľko desaťročí neskôr napísal: „Blaho mňa uviedol do svojej duševnej dielne, otvoriac všetky dvere i tie najtajnejšie. V dlhom rozhovore rozvinul mi svoj program drobnej práce, svoje československé ideály, skladajúc zväzky dôvery na to, že muž, ktorý berie do rúk zástavu ním nesenú, musí byť čestný, vzdelaný, mravne pevný, vzdorujúci nástrahám tohto sveta… Dnes mi jeho obšírne kázanie o potrebách a cieľoch života, za ktorým má ísť charakterný muž a dobrý Slovák, pripadá ako vzájomná katechizácia prvých kresťanov, kde jeden druhému bol učiteľom.“12
Z Janšákovej aj Blahovej korešpondencie vyplýva, že vysokoškolák Janšák vybavoval značnú časť osobných Blahových písomností, a to rovnako „služobnej administratívy“ až po osobné listy, ktoré Janšák písal v mene manželky Gizely Blahovej jej manželovi do Luhačovíc aj na iné miesta, na ktorých sa práve Blaho nachádzal. Janšák plnil skutočne najrôznejšie úlohy v realizácii Blahových plánov. Nachádzame ho v Kroměříži v úlohe predajcu vína, slovenskej keramiky či výšiviek, bol doslovne opatrovateľom Blahových troch synov. Súčasne pomáhal ako vzdelaný korektor či autor pri publikovaní Blahom vydávaných tlačív, predovšetkým kalendára Novej domovej pokladnice.13 Cieľom kalendára bolo učiť ľud „žiť, pracovať, bojovať, chrániť otcovské majetky, zbierať zakopané hrivny, ratovať výtvory umu predchádzajúcich generácií a pozostatky starej čistej slovenskej kultúry“.14 Aj na stránkach Pokladnice bojovala redakcia časopisu predovšetkým proti alkoholizmu, proti úžere a usilovala sa vzbudiť u čitateľov pocit ľudského sebavedomia a dôstojnosti, navrhovala im hľadať cesty ku združovaniu poľnohospodárov i drobných remeselníkov pre spoločný zápas s úžerníckym kapitálom a pre vytváranie základov na slovenskom území prepotrebného priemyslu. Napriek usilovnosti celého „kŕdľa“ Blahových spolupracovníkov, zväčša študentov a vzdelanejších či smelších roľníkov, Pokladnica sa predávala iba s veľkými problémami a aj tým sa každoročne rozrastal Blahov dlh najmenej o tisíc korún v teslíkovskej kníhtlačiarni.
V roku 1915, po odchode viacerých zamestnancov Blahovej skalickej Obchodnej banky na bojiská I. svetovej vojny, zúročil inžinier Štefan Janšák vedomosti, získané na vysokoškolských národohospodárskych prednáškach profesora Karla Engliša. Stal sa riadnym zamestnancom skalickej Obchodnej banky, ktorú Blaho založil v roku 1908.15
Vznik banky si podľa výročnej správy za rok 1908 vyžiadala nutnosť predpokladaného hospodárskeho pokroku v Skalici a jej okolí. Cieľom nielen skalickej Obchodnej banky, ale aj iných dobových regionálnych peňažných ústavov, bolo podporiť roľníkov v ich činnosti, vytvoriť podmienky pre vznik priemyslu a moderného obchodu poskytovaním úveru za prijateľných podmienok a súčasne vychovávať obyvateľstvo v slovenských lokalitách ku sporeniu a podnikaniu.16 Pavel Blaho vytvorením podmienok pre vznik skalickej Obchodnej banky ďaleko prekročil svoje regionálne záujmy a aktivity. Zaradil sa do prúdu slovenských politikov, ktorí sa začiatkom 20. storočia prebojovali do finančno-podnikateľských kruhov. Rozhodli sa – pretože dôverne poznali politickú aj ekonomickú situáciu slovenského územia a ťažké sociálne postavenie jeho obyvateľov – prejsť od organizovania protialkoholických a iných osvetárskych spolkov či svojpomocných hospodárskych družstiev k vyššej forme pomoci obyvateľom, najmä chudobným roľníkom a živnostníkom. Zakladali malé finančné ústavy s cieľom: „…prijímať vklady na zúrokovanie, ekontovať zmenky a cenné papiere… dávať čím vyhovujúcejšie záruky na dlžobné úpisy so zaručovateľmi na intabulácie, na zálohy na bežný účet, zakladať priemyselné a obchodné podniky, zvlášť ale poskytovať lacný úver… sprostredkovať obchody s tovarom, prijímať depozity, investovať…“17 Takúto iniciatívu prejavili v rovnakom časovom období mnohí slovenskí činitelia bez ohľadu na politickú angažovanosť a konfesiu: napr. v Novom Meste nad Váhom bratia Markovičovci, v Ružomberku Andrej Hlinka. Išlo im skutočne o ekonomicko–sociálne pozdvihnutie svojich spoluobyvateľov v ich najbližších regiónoch. Problémy, ktoré sa prejavili aj v tomto prípade na slovenskom teritóriu ako brzda ich iniciatív spočívali v celkovej chudobe obyvateľstva, v jeho národno–politickej vlažnosti, spôsobenej predchádzajúcou i súčasnou situáciou v Uhorsku, v absencii významnej zjednocujúcej a odborne ekonomicky pripravenej osobnosti (ako mali Česi Dr. Aloisa Rašína či Antonína Švehlu), v absencii celoslovenského administratívno–správneho, politického a kultúrneho celonárodného centra a v ďalších rovnako dôležitých skutočnostiach.18 Na túto slovenskú predvojnovú aktívnu a altruistickú generáciu, z ktorej na Záhorí vyčnievali Dr. Pavel Blaho so svojimi spolupracovníkmi nadviazala až vzdelaná i keď politicky rôznofarebná generácia, ktorá nastupovala do diania na Slovensku na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia a svoje ambície prejavila už v roku 1932 na svojom zjazde v Trenčianskych Tepliciach, predovšetkým však pri zrode a činnosti slovenského regionalistického centra, Národohospodárskeho ústavu, začiatkom 30. rokov, kde sa prejavil ako predvídajúca, zjednocujúca, odborne pripravená osobnosť, tiež skalickým prostredím odchovaný prof. Dr. Imrich Karvaš.
„Čulý život spolkový a družstevný, ďalšie vybudovanie a upevnenie mladých podnikov roľníckych vyžadovalo stálu a mocnejšiu oporu kapitálu“, píše sa v prvej správe skalickej Obchodnej banky (za rok 1908) zo dňa 6. 2. 1909.19 Čistý zisk už v prvom roku priniesol banke 6663,38 korún, z toho sa vyplatilo účastinárom po 4 % dividendy a 10 % odložili na rezervnú základinu. Napriek ťažkostiam, s ktorými skalická Obchodná banka zápasila najmä v priebehu I. svetovej vojny, dosiahla vhodnou kúpou cenných papierov a ďalšou obchodnou a podnikateľskou činnosťou ešte aj v roku 1918 zisk. To správe banky umožnilo, aby zakúpila pre svoju filiálku v Holíči nový dom v centre mesta za 110 000 korún. Mohla si dovoliť prijať do skalickej banky aj jej filiálok tiež ďalších zamestnancov.20 O prevádzku skalickej Obchodnej banky a jej filiálky v Holíči aj Blahom založenej Roľníckej a priemyselnej banky v Levároch prejavilo už 2. decembra 1918 záujem riaditeľstvo Agrárnej banky v Brne, ktoré Blahovi navrhlo, že spomínané finančné ústavy vezme do svojej kompetencie a zaručí miesto pre ich reprezentanta vo svojom vedení.21 V návrhu Agrárnej banky bola tiež zmienka o tom, že vyšle do Obchodnej banky v Skalici, do jej holíčskej filiálky aj do banky v Levároch svojich odborne pripravených úradníkov, ktorí by tiež „riadili financovanie zemského vyživovacieho úradu na Slovači.“22
Skalica sa vďaka rozsiahlej činnosti Dr. Pavla Blaha a jeho spolupracovníkov stala na prelome 19. a 20. storočia centrom hospodárskeho, politického a kultúrno-osvetového diania nielen na Záhorí, ale v širokom západoslovenskom regióne Slovenska. Bola tiež dôležitým uzlom v budovaní česko–slovenských vzťahov, ktoré sa čoraz viacej formovali do spoločného ilegálneho protimonarchistického hnutia. Stali sa jednou z najvýznamnejších ciest, ktoré vyústili do vzniku spoločného štátu dvoch blízkych slovanských národov: Slovákov a Čechov.

Poznámky
1 Dr. Viera Drahošová spomína vo svojom článku aj Blahovu ordináciu v skalickom dome „u susedovcov Nikodémovcov“, ale zdá sa – na základe archívneho výskumu i literatúry – že Dr. Blaho liečil do získania luhačovickej ordinácie skôr počas osobných návštev pacientov, a to nielen skalických obyvateľov, ale aj v širokom okolí. Skaličan J. Hrebíček vyrozprával vo svojich pamätiach v r. 1937 s nadšením o liečebných metódach Dr. Blaha: „V nekerých prípadech, kde už všetci pochybovali o lekárskej pomoci, ukázal Blaho takú dovedenost, že posavád starší ludé ich spomínajú jako zázračných vyléčení. Blaho chodil po nemocných v Skalici a okolú, často aj 20 vizit denne, a ked vyléčený už bjahal a pýtal sa: „Ná, co vám budeme dlužní?“ jeho odpoveď u chudobnejších bývala: „Až sa bude Mariša vydávat, alebo Kristian ženit, pozvete mňa na svaďbu.“ Skalický doktor. K 80. narodeninám Dr. P. Blahu, c. d. s. 79.
2 V Luhačoviciach ordinoval v Janovom dome č. izby 20, býval vo Vincentovom dome a za obe miestnosti po dohode s riaditeľom kúpeľov Dr. Františkom Veselým mal platiť paušálne nájomné 300 korún ročne, ale už v roku 1909 mu vedenie kúpeľov zvýšilo nájomné na 745,50 korún, proti čomu Blaho protestoval. Pokladal zvýšenie nájomného za neodôvodniteľné a tvrdil, že on je predsa omnoho starší lekár v porovnaní s jeho tromi mladšími kolegami a zaslúži si teda viacej porozumenia. Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Dr. Pavla Blahu, Kart. 32, č. 1370.
3 JABLONICKÝ, J.: Príspevok k česko – slovenským vzťahom od konca 19. stor. do r. 1914, In: Historické štúdie, r. 4, 1958, s. 19. Práve Blahovou zásluhou začala slovenská inteligencia v hojnom počte navštevovať luhačovické kúpele. Zrejme aj pod vplyvom Dr. Blaha sa začali od r. 1908 konať v týchto kúpeľoch „Luhačovické porady“, na ktorých sa zúčastňovali viacerí predstavitelia slovenského a českého politického života. V r. 1911 sa na týchto poradách prediskutovávali najmä ekonomické problémy. Z poznatkov, ktoré sa vynorili v prednáškach a v diskusných príspevkoch na tomto slovensko–českom stretnutí, mala vzniknúť publikácia „Hospodárska čítanka slovenská“. Jej prípravou boli poverení Dr. P. Blaho, Jozef Vraný a František Votruba. Vznik svetového vojnového konfliktu však vydanie tejto zaujímavej hospodárskej príručky zamedzil.
4 Zrejme z tohto dôvodu si často pozýval Dr. Blaho na viacej dní svoju rodinu do Luhačovíc, a to i napriek tomu, že platil zvýšené nájomné za tieto „rodinné pobyty“.
5 JANŠÁK, Š.: Život Dr. Pavla Blahu, I. diel, c. d., 375 a n.
6 Z tejto sumy ihneď splatili iba polovicu, splatenie druhej polovice si Blaho s Okánikom vzali na seba ako osobný dlh, ktorý sa im ani počas rokov nepodarilo splatiť. Podrobne o tom v práci: JANŠÁK, Š.: Život Dr. Pavla Blahu, I. diel, c. d., s. 384 a n.
7 Tamže s. 388.
8 Janšák v nepublikovaných pamätiach spomína, že na zmenkách bol najdôležitejší podpis Dr. Okánika, ktorý žil sám a mal pravidelný príjem. Blaho mal povinnosť starať sa o ženu a deti. Mal síce poslanecký plat vo výške 600 korún, ale každá opozične ladená interpelácia v uhorskom parlamente znamenala, že o tieto peniaze v ten mesiac prišiel. Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Ing. Štefana Janšáka, Kart. 21 (fond zatiaľ neusporiadaný).
9 Pani Gizela Blahová spoliehajúc sa na dávne dobré vzťahy ich rodiny s ostrihomským arcibiskupom Jánom Černochom (bol krstným otcom všetkých troch synov Pavla Blaha) pobrala sa poprosiť arcibiskupa o finančnú podporu na Katolícky dom. Tým by sa mohol znížiť dlh jej manžela, a tým celej rodiny. Arcibiskup jej pri tejto príležitosti vyčítal, že nie je správnou veriacou, lebo „nevedela udržať na uzde ani svojho brata (Dr. Okánik) ani manžela a pripútať ich k uhorskej katolíckej cirkvi a štátu“. Výsledok neúspešnej cesty pani Blahovej do Ostrihomu signalizovala arcibiskupova rozlúčková veta: „Či si vy myslíte, že ja budem platiť dlhy panslávskeho domu?“ Slovenský národný archív, Bratislava, Fond : Pozostalosť Ing. Štefana Janšáka, Kart. 21.
10 Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Dr. P. Blahu, Kart. 105 – 106, Sústrastné telegramy a Súdny spor Gizely Blahovej a jej synov proti Spolku sv. Vincenta v Skalici v rokoch 1920 – 1935.
11 Literárny archív Matice slovenskej, Fond Dr. Ivana Dérera, č. 85D13, Dérerove spomienky na Milana Hodžu, Tiež JANŠÁK, Š.: Život Dr. Pavla Blahu, I. diel, s 481 – 483.
12 Slovenský národný archív, Pozostalosť Ing. Štefana Janšáka, Kart. 16 (nespracovaný materiál).
13 Prvý ročník Novej domovej pokladnice vyšiel pred Vianocami 1898 a Blaho pri vydávaní tohto kalendára nadviazal na tradičný kalendár Daniela Licharda. O podiele Š. Janšáka na Blahovom vydávaní rôznych časopisov najmä v tlačiarni J. Teslíka svedčí aj list, ktorý písal z Viedne 16. 12. 1903 Janšák do Skalice J. Teslíkovi. Medzi iným v ňom napísal: „Milý priateľu! Prečo zase nedostávam rukopisy. Vy ste mi kumpáni! A Blaho píše, či nič? Teraz cez sviatky nemám čo robiť, len hodne mnoho pošlite, prosím, ale rýchle, aby to ešte pol roka netrvalo…“ Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Dr. P. Blahu, kart. 33, č. 1424.
14 JANŠÁK, Š.: Život Dr. Pavla Blahu, I. diel, c. d., s. 440 – 441.
15 Podľa stanov Obchodnej banky v Skalici bolo ich cieľom: podporovať roľníctvo, priemysel a obchod poskytovaním lacného úveru, napomáhať sporivosť prijímaním a zúrokovaním vkladov. „Stanovy Obchodnej banky účastinárskej Spoločnosti v Uh. Skalici“, Skalica, Kníhtlačiareň Jozefa Teslíka, 1908, s. 1, § 3.
16 Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Dr. Pavla Blahu, Stanovy Roľníckej a priemyselnej banky vo Veľkých Levároch, Kart. 66, č. 1851.
17 Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Dr. Pavla Blahu, kart. 65, Prospekt a výzva k účasti obyvateľov Skalice zo dňa 1. 11. 1906, ktorým chcel Dr. P. Blaho povzbudiť spolurodákov k založeniu Obchodnej banky.
18 Dr. Július Markovič, správca Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom v Memorande adresovanom v rokoch pred prvou svetovou vojnou peňažným ústavom v Čechách sa rozpísal aj o problémoch (a ich príčinách) slovenského peňažníctva. Medzi iným napísal: „Musíme uznat, že i naši političtí předchůdcové a první národní buditelé stavěli stánky národního uvědomění v mnohém ohledě od střechy a né od základu, nakolik ve své přílišné ideálnosti a jinak uctyhodné horlivosti zapomněli na potřeby každodenního života, zapomněli, že přílišné a nepřirozené skoky v životě národů netvoří pevnou basis, na které možno stavěti. Při probouzení národního uvědomění dali lidu duševně a charakterně mnoho, žádali pevné národní slovenské uvědomění, žádali cit slovanské spolupatřičnosti dříve, jako ho byli dostatečně obeznámili se slovenským slabikářem a s tím, že je člověk. Smutný následek toho byl, že lid svým předákům a buditelům neporozuměl, neboť nebyla postupně odchovaná třída povědomých rolníků, rozumných průmyslníků, třída maloměšťácká, třída střední, byli jen slovenští učenci a pospolitý lid, kteréžto dvě třídy nejen že se neslily, nýbrž mezi nimi mimovolně šířila se vždy větší trhlina, povstala všeobecná nedůvěra lidu k pánům…jen materielně neodvislí jednotlivci, hospodářsky osamostatnělý a dobře situovaný lid – národ … vydrží potom jakýkoliv těžký boj a bude směle a mužsky čelit jakýmkoliv politickým persekucím.“ Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Dr. Pavla Blahu, Kart. 65, č. 1844.
19 Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Dr. Pavol Blahu, Kart. 65, č. 1849.
20 Záverečný účet Obchodnej banky v Skalici za rok 1918 zo dňa 23. 5. 1919. Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Dr. Pavla Blahu, Kart. 65, č. 1849.
21 Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Dr. Pavla Blahu, Kart. 65, č. 1839.
22 Tamže. Táto iniciatíva brnianskej banky nebola žiadnym mimoriadnym javom. Už v januári 1912 písal Pavlovi Blahovi „Spolek funkcionářů českoslovanského peněžnictví“ z Prahy, že ho považuje za svojho člena a priaznivca a pozýval ho na najbližší zjazd slováckych peňažných ústavov, ktorý sa mal zísť v Žiline.

Predchádzajúci článokZáhorie 4/2017
Ďalší článokOdišli z našich radov