Náš rozhovor s literárnym vedcom Pavlom Palkovičom

0
752
Prof. PhDr. Pavol Palkovič, DrSc. sa narodil 14. júna 1930 v Kútoch. Študoval na gymnáziu v Skalici a v Malackách, vysokoškolské štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte UK Bratislava (s aprobáciou slovenčina – angličtina). Ako odborný asistent pôsobil na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave a na Pedagogickej fakulte UK v Trnave už ako docent prednášal teóriu a dejiny slovenskej literatúry. Roku 1977 prešiel na Divadelnú fakultu VŠMU v Bratislave – viedol katedru divadelnej a filmovej vedy. V súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský profesor na Katedre slovenského jazyka a literatúry na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Doménou jeho vedeckého výskumu je slovenský literárny realizmus – predovšetkým oblasť drámy a z jeho mnohých literárnych prác v ostatnom čase zaujalo pozornosť odborných kruhov dielo Život drámy a duchovný rozmer divadla (Bratislava 1999).
Pán profesor, som vaša bývalá študentka a podnes si s vďakou spomínam na vaše prednášky z teórie literatúry. Dnes ste vynikajúci odborník v oblasti slovenskej teatrológie. Čo vás nasmerovalo od teórie literatúry k divadelníctvu? A neprispelo niečím k vášmu bytostnému prieniku do „duše“ drámy aj vaše rodné prostredie Kútov? Prezraďte nám niečo osobné!
Ďakujem, Evička, za uznanie. Vždy ma poteší, keď sa ku mne hlásia moji bývalí poslucháči a ešte väčšiu radosť z nich mi robia tí, čo napĺňajú heslo: Žiak by mal prerásť svojho učiteľa. V mojom prípade ich je veľa.

A teraz k meritu otázky. Teória literatúry zahŕňa všetky tri literárne druhy /lyriku, epiku i drámu/. Iná vec je, že dráma zostáva odjakživa až podnes na okraji vyučovania literatúry, ale aj v prípade učiteľov slovenčiny. A nielen tu, ale vôbec v našom /slovenskom/ literárnom povedomí, v edičnej činnosti a pod. Preto sa usilujem – prednáškami i vedecko-výskumnou a publikačnou činnosťou – tento defekt zmierňovať. Viedla a vedie ma k tomu okolnosť, že učitelia slovenčiny nevyužívajú vzácnu možnosť približovať slovenskú i svetovú literatúru cez divadelné, rozhlasové, filmové a najmä televízne inscenácie dramatických diel i adaptácie prozaických textov. Zrejme aj preto, že ich na to nemal kto pripraviť.

Ako pedagóga pedagogických fakúlt /učiteľských prípraviek/ ma vždy iritoval vo vyučovaní na základných a stredných školách zjednodušujúci, ideologizujúci prístup k literárnemu dielu, ktorý najmä v čase tzv. reálneho socializmu nadobúdal až vulgarizujúce podoby. Tento poznatok ma viedol k tomu, že som v prednáškach a seminároch z teórie literatúry jednoznačne uprednostňoval otázky umeleckého rozboru, menovite versologické a štylistické aspekty lyrického diela. Mojím tvrdohlavým krédom sa stala zásada: nikto, kto neovláda veršový rozbor, nemôže postúpiť do vyššieho ročníka. Najviac na to doplácali straníci, ktorí si potrebovali svoje inšpektorské a iné posty podoprieť diplomom z diaľkového štúdia. Vôbec, v tomto zápase o preklenutie obmedzujúcej šablóny vyučovania literatúry bolo veľa padlých na strane študentov a veľa vynaloženej energie i mladých liet a zrelých rokov na strane pedagóga.

Ale vráťme sa k dráme a k divadlu. Mojej temperamentnej povahe a citovej výbušnosti poskytovala dedina mojej mladosti dva ventily: futbal a divadlo. To druhé som pestoval na pôde hasičského ochotníckeho krúžku. Z tohto času mám silný „dramatický“ zážitok. V predstavení Pád Jeruzalema som hral démona, ktorý nožom zavraždí nevinnú pannu. Tú zverili krásnej Marke Kubovičovej zo známej divadelnej rodiny, staršej sestre môjho kamaráta Francka. Predstavenie sa malo hrať na veľkonočný pondelok poobede /po litániách/. Prirodzene, celé poobedie som spolu s Franckom a jeho bratancom Ignácom šibal po celej dedine a konzumoval rôzne druhy a značky alkoholu, vrátane „jedenástky“ domácej výroby. Moji kamaráti po takomto výkone zakotvili – jeden v posteli príbuzných, druhý na pôjde v sene. Keď som prišiel pozrieť toho druhého, hotový odohrať poobedňajšie predstavenie, Markina mamička /dnes 95-ročná/ len zalomila rukami nad osudom svojej dcérenky. Napokon, úlohu som zvládol /hoci mojou rekvizitou bol riadny kuchynský, či zabíjačkový nôž/, herečka zostala na žive, ale s divadlom som sa po maturite a po odchode na štúdiá do Bratislavy definitívne rozlúčil: uvedomil som si, že texty nerád a s námahou memorujem, zato rád analyzujem a kriticky hodnotím.

Počas štúdií som mal možnosť vidieť rad slávnych inscenácií v činohre SND v podaní nesmrteľnej hereckej generácie. Na diplomovku som si vybral dedinské hry J. G. Tajovského, ktorý sa stal mojím celoživotným autorom. Popri štúdiách o jeho dramatickom diele som vydal dve publikácie: monografiu J. G. Tajovský, realistický dramatik slovenskej predprevratovej dediny /1972/ a súbor analýz Tajovského inscenácií Dialógy s Tajovským /1982/. Takto som sa od literatúry a drámy dostal k divadlu. Zatiaľ, čo som študentov trápil s veršom, svoje voľné chvíle som venoval divadelným štúdiám, kritikám a recenziám. Proces zbližovania sa s divadlom som dovŕšil mojím prechodom na Katedru divadelnej a filmovej vedy Divadelnej fakulty VŠMU /1975/, ktorú som desať rokov viedol /1979-1989/. Stal som sa takpovediac dvojdomým autorom, čo nevedeli niektorí „čistokrvní“ divadelníci dlho, niektorí dodnes, prežrieť, pokladajúc ma za votrelca. Ukazuje sa však, že dvoj, či viacdomosť má svoje nesporné výhody.

Popri skúmaní dramatických diel J. G. Tajovského ste venovali veľkú pozornosť predovšetkým skalickému rodákovi Jozefovi Hollému. Pri výbere jeho osobnosti a dramatického diela neinšpirovali vás spomienky na vaše gymnaziálne roky v Skalici?
Tajovský ma „usadil“ do obdobia slovenského literárneho realizmu, kam patrí aj Jozef Hollý. Skalica s tým nemá veľa spoločného, keďže tu som vychodil iba prvé dve triedy gymnázia a ostatné u františkánov v Malackách. Príčinou môjho odchodu z milej starobylej Skalice bola okolnosť, že ako roľníckeho synka ma viac zaujímal futbal a literatúra než lisovanie a poznávanie byliniek: z prírodopisu mi v Skalici hrozil prepadák. Realistická literatúra a dráma ma trvalo zaujala jednak pre umelecké kvality, jednak pre uchovávanie a rozvíjanie kresťanských a národných tradícií slovenskej kultúry. A na tie chcem poukázať napr. najnovšími štúdiami o Oľhových vynikajúcich divadelných interpretáciách Timravy /Skon Paľa Ročku,1995/ a Kukučína /Neprebudený, 1996/.

Dovolila by som si uviesť svoju domnienku, že dramatici, ktorí najväčšmi zaujali vašu výskumnú pozornosť, napriek zdanlivej rozdielnosti, majú jedného „spoločného menovateľa“ – hľadanie a zdôrazňovanie „ľudského v človeku“. Ja som to nazvala neodborne, vyslovila som svoj pocit. Mýlim sa? Vaše najnovšie dielo Život drámy a duchovný rozmer divadla získalo zaslúžene záujem a ocenenie odbornými kruhmi. Čo vo vás evokovalo rozhodnutie zdôrazniť duchovný fenomén slovenského divadla?
Sociálne cítenie som pil s materským mliekom, s rodičovskou výchovou a dedinským prostredím. Ako študent som zakúsil všetky poľné práce, v typicky maloroľníckej, chudobárskej dedine som nepoznal, čo je to „triedny boj“, ako gymnazista som viedol skautskú skupinu robotníckych detí z „Hribova“. Pripadalo mi smiešne, keď nás na rôznych školeniach učili „rovnosti“, „sociálnemu povedomiu“, pravde pracujúceho ľudu a pod. /A pritom som počas štúdia i v učiteľskom povolaní visel existenčne na vlásku – z kádrových dôvodov, pre náboženskú „zaťaženosť“./
Život drámy… /1999/ obsahuje štúdie posledných troch desaťročí. Cítim isté zadosťučinenie z faktu, že som mohol bez korektúr zaradiť do knihy práce aj z obdobia totality. Kniha má dve časti. Prvá štúdia je vlastne komplexnou, pravda, zhustenou teóriou drámy v jej vzťahu k literatúre a hlavne k divadlu.
Druhú časť vypĺňajú teoretické štúdie, kritické články budované na premise zušľachťujúceho, humanizujúceho, očistného poznania divadla v spoločnosti. Etický aspekt drámy a divadla nevnímam ako niečo pridané, ale organické, podmienené umeleckou úrovňou diela. Pomáham si lekárskymi termínmi. Čím hlbšia a všestrannejšia je diagnóza, tým úspešnejšia terapia – čím hlbšie rozpracovaný konflikt a jeho premietnutie do charakterov, vzťahov a konania dramatických osôb, tým presvedčivejšie pôsobí očistný efekt na javisku i v hľadisku.

Čo poviete ako odborník na „ preklad „ Štefana Moravčíka Tajovského Ženského zákona do záhoráčtiny? Majú šancu takéto netradičné, zaujímavé pokusy zvýšiť záujem slovenského diváka o divadlo? Záhorácky Ženský zákon na mňa ako na Záhoráka veľmi spontánne zapôsobil. Z kritikov som bol asi jediný, ktorý inscenáciu /s istými odbornými výhradami/ privítal a obhajoval. Mojím hlavným argumentom boli rozžiarené tváre, roztlieskané dlane divákov, salvy smiechu v hľadisku počas predstavenia a výborná nálada, v akej sa Záhoráci i neZáhoráci rozchádzali do vlastných domovov, do všedných dní. Pri takomto búrlivom a vďačnom ohlase vyvolanom radosťou, úprimnou tvorivou prácou hercov možno konštatovať, že Ženským zákonom Záhorie ukázalo svetu svoju veselú optimistickú tvár, duchaplný zmysel pre oslobodzujúci a povzbudzujúci humor.

Nenastal čas na renesanciu ochotníckeho divadelníctva, S ktorými hrami by sa mohlo začať, aby „ chytili „ širokú verejnosť?
Prichádza čas, keď divadlo budú robiť už len amatérski ochotníci, teda tí, ktorých hlavným /ak nie jediným motívom/ bude láska k divadlu. Napokon aj mimobratislavské profesionálne divadlá hrajú viac z lásky, pretože ich platy sú pod hranicou priemernej mzdy. V tomto zmysle jedinú istotu vidím v ochotníckom divadle našich dedín a mestečiek. Hlavným problémom bude dramaturgia: súčasných hier, ktoré by naozaj oslovili diváka, je menej ako šafranu. Klasická dráma, ktorá by nemala chýbať, si vyžaduje režiséra a súbor s pochopením pre autora a citom pre aktuálne potreby publika.

Keď sme nedávno oslavovali vaše „okrúhliny“, mali sme k dispozícii text piesne Kúty, Kúty, to je pjekné mjestečko… Nie ste náhodou jej autorom?
Keď sa objavila pieseň Kúty, Kúty… hneď som si kúpil 2 platne – nahrávky. Jednu som poslal známym do Ameriky. Druhú som si tak dobre uložil, že na ňu prídem až pri generálnom upratovaní svojej knižnice a pracovne, ktorú si už dva roky plánujem /a manželke sľubujem/. Keď ju objavím, budem si ju prehrávať /spolu s inými moravsko-slováckymi a záhoráckymi piesňami/ vždy, keď mi bude ťažko či veselo.

Tradičná otázka. Čím je pre vás Záhorie?
Záhorie a rodné Kúty sú pre mňa tým „najkrajším kútom v šírom svete“, ako sa spieva v známej nádhernej hymnickej piesni. Pritom sa cítim dlžníkom svojho rodiska. Donedávna som sa mohol spoliehať na svojho bývalého študenta, syna môjho bratanca, profesora slovenčiny v Holíči Jožka Mikuša, ktorý so svojou manželkou Jenofkou /tiež mojou študentkou/ dlhé roky, až do svojho predčasného odchodu, všestranne kultivoval spoločenský, osvetový a kultúrny, na neposlednom mieste divadelný život nášho rodiska. Toto alibi mi, žiaľ, odišlo. Ešte že sú tam mladší nasledovníci „Mikušovcov“. Pravda, môj dlh sa tým nezmenšuje. Ako člen záhoráckej rady budem podporovať aktivity, ktoré ide rozvíjať regionálne združenie Pomoravia. Teraz mám príležitosť zúčastniť sa na podujatiach k 100. výročiu narodenia skalického rodáka a večného prvého richtára dr. Janka Blahu. Kvitujem, že máme , popri miestnych novinách, ústredný časopis Záhorie. Má veľmi dobrú úroveň zásluhou aj takých prispievateľov, akým je môj menovec Konšto Palkovič z Brodského.
Ďakujem.
Za rozhovor ďakuje Eva Fordinálová