Náš rozhovor s filmovým režisérom, pedagógom a básnikom

Eduardom Grečnerom

0
521

Eduard Grečner sa narodil 21. 9. 1931 v Kopčanoch. V rokoch 1950 – 1954 študoval na AMU v Prahe dramaturgiu a scenáristiku. V slovenskom filme začal pracovať od roku 1954 ako lektor, asistent réžie a pomocný režisér. Ako režisér debutoval celovečerným filmom Každý týždeň sedem dní v roku 1964. V roku 1965 nakrútil film Nylonový mesiac a v rokoch1967-68 film Drak sa vracia. Realizoval viacero televíznych filmov podľa vlastných scenárov. Po dlhej nútenej prestávke smel nakrútiť podľa vlastného námetu a scenára Príbelskú vzburu Janka Kráľa (1978). Do roku 1991 pracoval v dabingovom štúdiu na Kolibe, k pôvodnej filmovej tvorbe sa mohol vrátiť až po zmene spoločenského systému. V roku 1992 vznikol jeho film Pozemský nepokoj a v roku 1995 Jaškov sen. Jeho dlhoročná moderná a objavná tvorba v slovenskej kinematografii bola mnohonásobne ocenená doma a v zahraničí. Ako vysokoškolský pedagóg pôsobil na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Vydal tri básnické zbierky, časopisecky publikuje poéziu, venuje sa réžii dabingu filmov do slovenského jazyka a píše blogy. Eduard Grečner je všestrannou kultúrnou osobnosťou so širokým záberom svojho myslenia, podnetne zasahujúceho do viacerých oblastí. Viesť s ním tento dialóg bolo osviežujúcim poznaním autentickej hĺbky jeho tvorivého potenciálu.

Pán Grečner, v rokoch 1950 – 1954 ste študovali v Prahe, teda v období najtvrdších komunistických represálií a obludných politických procesov. Vnímali ste pražskú akademickú pôdu ako iluzórny ostrovček slobodného myslenia? Alebo ťaživý duch doby nemilosrdne zasiahol aj vysokoškolské prostredie?
Všade dookola panovala tvrdá intelektuálna „disciplína“, ale Filmová AMU bola ostrovom, kde sa smelo uvažovať, nebol to však odboj, iba dosť „mäkké opraty“. Vyučoval aj Milan Kundera, objavil pre mňa celkom iného Majakovského, nie tribún, ale lyrika. Filmovo cieľavedome viedol semináre iný „odložený“ intelektuál, rektor AMU A. M. Brousil, ktorý v uzavretých premietaniach uvádzal francúzsku novú vlnu a neorealistov z Talianska, niečo inšpiratívne nesmierne vzdialené Pádu Berlína, ktorý oficiálne bol vrcholom, lebo tam hral Stalin. Zapôsobilo to na nás silne. (V triede sedel Miloš Forman, Zdeněk Borovec, tiež Jaroslav Dietl.) Smeli sme otvorene klásť otázky prof. M. V. Kratochvílovi. A dostávali sme odpovede. Bez tej školy by sme boli „neprebudení“ naďalej.

Ktorá osobnosť mala na vaše profesijné smerovanie rozhodujúci vplyv? V každom vašom zábere hrá významnú zložku vyvážená výtvarná kompozícia, akých maliarov máte radi?
Z filmárov Bunuel s jeho provokatívnou Viridianou, inšpirovanou Tizianom a da Vincim, Resnaisov Marienbad, z neorealistov Visconti s jeho nenapodobiteľnou gracióznou mizanscénou, Francúz, rebelant filmovej formy Jean Luc Godard a jeho film Vydatá žena, všetko vysoko štylizované, náročné diela. Z maliarov ma oslnil Chagall, slovenský Galanda a Majerníkov Don Quijot, bolo toho viac, ale toto boli kľúčové vplyvy. Český Jan Zrzavý, veľmajster poetického realizmu, na toho nezabudnem.

Ako vás ľudsky a tvorivo ovplyvnili šesťdesiate roky minulého storočia? Nová vlna v československej kinematografii, legendárne periodiká Mladá tvorba, Kultúrny život a celková uvoľnená klíma v spoločnosti museli po predchádzajúcej dekáde zaúčinkovať ako nadýchnutie v otvorenom priestore…
Veľmi presne hovoríte. Tie roky pôsobili ako kyslík, v ktorom hynú baktérie rigidného jednosmerného myslenia a darí sa slobode duchovného zdravia. Pokrok sa nedal zadržať, hoci vysokí „súdruhovia“ brzdili, kde sa dalo, aj svojich komunistických väzňov napokon pustili, boli to napospol ľudia, ktorých intelekt prevyšoval straníckych bossov, a aj preto boli prenasledovaní. Atmosféra kultúry pripomínala pušný prach, my mladí sme mali zápalky odvahy, starí nás podporovali a my sme im drukovali. Skončilo to vojenským obsadením ČSSR. V tom ohni sa ukázalo, kto je charakter a kto kariérista, ale pokrok ducha tie tanky nezadržali, iba spomalili.

Vaše scenáre vznikali väčšinou z osvedčených literárnych predlôh, ktorých nesporné umelecké kvality preveril čas. Čo vás ako filmového režiséra musí upútať na literárnom diele, aby ste začali uvažovať o jeho realizácii? Netreba pripomínať, že Drak sa vracia alebo Nylonový mesiac tvoria základné hodnoty modernej slovenskej literatúry a filmu.
Modernosť, ktorú spomínate, dosť zjavne vtedy chýbala slovenskej kinematografii. Vzory, ktoré sme videli na škole, sme chceli presadiť v slovenskom prostredí, každý inak, svojsky. Ja som kládol absolútny dôraz na vizuálnu filmovú reč. To ovplyvnilo môj výber. Silný príbeh, síce prítomný, ale ako ponorná rieka ukrytý v tajomstve ľudskej tváre. Minimum dialógov. Obe spomínané diela vznikli tiež ako vedomý tichý odboj jedinca voči kolektívu (Drak), alebo skrytý protest v generačnom konflikte (Nylonový mesiac). Vanda je absolútne nekonformné dievča novej generácie, vlasatý Miro Bedrík so svojou beat kapelou bezočivý otvorený protipól konformných rodičov. Po rokoch som sa dozvedel, že to bol pre vtedajšie gymnazistky kultový film.

Tvorcu, obzvlášť v jeho najplodnejších rokoch, nemôže postihnúť nič deštruktívnejšie ako zákaz pracovať vo svojom odbore. Utekali vám najlepšie filmárske roky, bol to iste čas beznádeje a prázdnoty. Ako ste prežili tento bezútešný čas bez režisérskej stoličky, čo vás najviac držalo nad vodou? Nehlodalo vo vás čo i len chvíľkové pokušenie na odchod do emigrácie?
Toto hádam letmo preskočme. Nechcem aby vznikol z môjho „trestu“ za postoj k okupácii obraz akejsi krivdy na mne. Nebol som naivný, iba som nemyslel, že to tak dlho bude trvať. Boli preto aj beznádeje aj prázdnota, ale riešil som to písaním scenárov, čo sa ukázalo nielen ako užitočný spôsob lieku proti depresii, ale vytvorilo to môj duchovný kapitál, hoci úroky z neho prišli až po 20 rokoch.

Bolo ťažké vrátiť sa po roku 1989 k svojej práci? Za ten čas sa museli výrazne zmeniť pomery v slovenskej kinematografii, všetko bolo asi trochu inak. Vnímali ste takto aj váš návrat, či výlučne ste sa sústredili na samotný proces tvorby?
Tu sa ukázala múdrosť porekadla, že „šťastie má iba ten, kto je pripravený“. Prevrat 1989 prekvapil mnohých, no ja som mal hotové scenáre. Jeden z mojich zamietnutých scenárov objavil Stano Vrbka (Pozemský nepokoj), druhý som ponúkol ja, vrátil som sa ním k D. Chrobákovi „podruhé“ (Jaškov sen). V ňom bola aj metafora o ostnatom drôte, ktorý práve prevrat odstraňoval. Treba však povedať, že obidva moje poprevratové filmy vznikli ešte s plnou finančnou podporou štátu, na Kolibe. Potom sme zápas o Kolibu prehrali. Ostnatý drôt dostal inú podobu sputnania: podobu peňazí, ktorých vraj na kultúru „niet“. Ten prevrat vrhol kultúru nešťastne dosť ďaleko späť a ešte podnes, žiaľ, je vo vedomí mnohých usadená skamenelá predstava (napr. V. Klaus: Film je tovar jako každý jiný), že podstatou a poslaním umenia je zabávať ľudí v ich voľnom čase a že ľudia si toto majú zaplatiť. Ťažko sa ten nezmysel vykoreňuje v časoch, kedy zlaté teľa je na oltári namiesto Boha. Zaujímavé, nikoho nenapadne, že sa vynakladajú obrovské peniaze na armádu, ktorej poslanie tiež nie je „zarábať“. Užitočnosť armády nik nespochybňuje. Že umenie má a odjakživa malo poslanie zušľachťovať človeka, viesť ho k premýšľaniu ako sa stať lepším, to akosi ešte nedošlo dnešným vládcom. Lacná zábava, ktorú médiá chrlia zo všetkých strán na človeka (platí, že je to ešte stále homo sapiens?) môže akurát aj toho najodolnejšieho iba pokaziť.

Ak by ste mali vytvorené ideálne podmienky na vznik vášho filmu aj so silným producentským zázemím, akú látku by ste túžili zakomponovať do scenára? Každý umelec v sebe nosí svoj vysnívaný autorský zámer, máte ho aj vy?
Mám ešte tri kompletne hotové scenáre na celovečerný film. Ale myslíte, že niekto vynaloží dnes na emeritného režiséra (80 r.) nejaký kapitál, navyše, ak ten istý režisér vytrvale hlása, že umenie má byť vo vlastnom záujme ťažko vybojovaného štátu ním samým výsostne podporované, a toto tvrdenie dokonca podopiera „rúhačskou“ tézou, že to je dokonca povinnosťou (!) štátu, ak má záujem o kultivovanie svojich občanov a nie o pustošenie ich zbedačeného vnútra kultúrnym odpadom z kuchyne iných národov!? To je môj „vysnívaný autorský zámer“.

V rukách mám vašu poslednú básnickú zbierku Drevený bocian Otta Bartoňa. Očarila ma svojou kultivovanou lyrikou, krehkosťou básnického výrazu a presvedčivým emotívnym nábojom. Suverénne vládnete filmovým obrazom, ale aj básnickým slovom. Ako sa pozeráte na súčasné postavenie poézie, ktoré je vytlačené komerčnou dobou na absolútnu perifériu záujmu?
Komerčné prostredie je na jednej strane jedovaté pre dušu človeka, ale súčasne v tej otravovanej duši prebúdza silnú túžbu po čistote citov, a tak vlastne nepriamo vyvoláva v nej potrebu poézie. O tom sa často presviedčam, lebo ako pedagóg pôsobím medzi mladými ľuďmi, a tak viem, o čom hovorím. A je to čoraz zjavnejšie. Budúcnosť je v rukách tej najmladšej generácie a ja verím, že sa o to dosť skoro sama postará. Rímsky básnik Horatius (50 r. pred Kr.) napísal, že „aby človek nezošalel, musí písať básne“. Z toho istého popudu sa bude poézia čítať aj naďalej.

Záverom nemôžem obísť otázku týkajúcu sa vášho vzťahu k Skalici a k jej malebnému okoliu. Ako si sám pre seba definujete význam rodiska a domova vo vašom živote?
Skalicu milujem, je teraz ešte krajšia ako v mojej mladosti. Hoci som tam nie tak často, ako by som rád, zakaždým vyvolá vo mne prúd pozitívnej energie, tak tam budem musieť prísť častejšie. Teraz patrí medzi najkrajšie mestá Slovenska. Jediné z nich však má svoj rubín a – pravdaže – trdelník.

Rozhovor pripravil Miroslav Brück