Nábytok navrhnutý Dušanom Jurkovičom v Záhorskom múzeu – PhDr. Viera Drahošová

0
51

Záhorské múzeum v Skalici sídlilo do roku 1990 v budove bývalého Spolkového domu, v súčasnosti Domu kultúry, ktorý vznikol ako prvá stavba architekta Dušana Jurkoviča na slovenskom území. Vybudoval ju na podnet MUDr. Pavla Blaha pre Spolok sv. Vincenta v rokoch 1904 – 1905 a je jedinou stavbou mimo Moravy a Čiech vytvorenou v secesnom štýle s ľudovými prvkami. Hneď od otvorenia v roku 1905 v nej bolo múzeum vytvorené zo súkromných zbierok Pavla Blaha, ktoré na základe zachovanej návštevnej knihy prijímalo hostí už pred oficiálnym otvorením Spolkového domu. Expozíciu komplexne so zariadením i inštaláciou predmetov navrhol Dušan Jurkovič. Záhorské múzeum je jedinou nástupníckou inštitúciou Spolkového domu, aj keď po odchode do vedľajšieho tzv. Mittákovského domu v Dome kultúry zostala len jeho stála expozícia. Múzeum má z týchto dôvodov k budove, jej iniciátorovi, ako i tvorcom Spolkového domu blízky vzťah a už v predchádzajúcich obdobiach sa zaoberalo výskumom a prezentáciou týchto osobností a ich diela.
O Dušanovi Samuelovi Jurkovičovi (1868 – 1947), ikonickej osobnosti československej a slovenskej architektúry 20. storočia, vzniklo mnoho publikácií, monografií, dokumentov a výstav, vďaka ktorým a najmä prácam znalkyne Dany Bořutovej je známy a spracovaný rozsah jeho diela v oblasti architektúry, návrhov interiérov, nábytku a zariadení objektov, dokumentačnej a etnologickej činnosti, ochrany a rekonštrukcie pamiatok, publicistiky, ako i spoločenského života. Dušan Jurkovič mal silné rodinné, pracovné i priateľsko-spoločenské prepojenie aj s mestom Skalica.

V decembri roku 2022 pripravilo múzeum pri 75. výročí úmrtia Dušana Jurkoviča a 155. výročí narodenia a 95. výročí smrti Pavla Blaha výstavu Dušan Jurkovič a Skalica, ktorá vznikla ako výsledok dlhodobého výskumu témy autorkou a kurátorkou výstavy PhDr. Vierou Drahošovou. Výstava priniesla pohľad na Dušana Jurkoviča v menej známych súvislostiach so Skalicou, kde rodina Jurkovičovcov žila od roku 1892. Jedným z rozhodujúcich momentov presťahovania bolo, že v Skalici žila sestra architekta Emília Želmíra Boorová, rod. Jurkovičová, (1859 – 1948), ktorá sa sem vydala za evanjelického kňaza Michala Boora. Manželstvo trvalo len 8 rokov, Michal Boor zomrel v roku 1891 ako 54-ročný. Po jeho smrti a penzionovaní Juraja Jurkoviča sa rodina presťahovala z Brezovej do Skalice. Žili v dome na Dolných majeroch, ktorý pre ich potreby adaptoval Dušan Jurkovič, dnes na mieste domu stojí Základná škola Mallého. Výstava predstavila architekta tiež prostredníctvom rodinných väzieb a tohto nezabudnuteľného domu rodiny a sestier Emílie a Anny, ktoré v ňom prežili väčšinu svojho života. Priblížila tiež jeho celoživotný priateľský vzťah s MUDr. Pavlom Blahom. So Skalicou Jurkoviča i po vzniku republiky viazalo množstvo aktivít, či vo funkcii vládneho komisára na ochranu pamiatok, odborného radcu pre evanjelický cirkevný zbor, ale i ako účastníka skalických spoločenských a priateľských rodinných podujatí. Spájajúcou obsahovou líniou výstavy boli osobné spomienky Dušana Jurkoviča na Pavla Blaha, osvetľujúce veľa z ich života a motivácií. Vzťah Jurkoviča ku Skalici dokumentuje i fakt, že blízki príbuzní miesto posledného odpočinku našli na skalickom evanjelickom cintoríne, kde im navrhol náhrobníky. V jednom rade spočívajú švagor Michal Boor, matka Emília Jurkovičová, otec Juraj Jurkovič a v spoločnom dvojhrobe sestry Anna Jurkovičová a Emília Boorová. V rade za nimi sa nachádza hrob brata Dušana Jurkoviča Ladislava s manželkou Júliou, ktorý zomrel v roku 1952.

Do usporiadania výstavy napriek trvalému záujmu o dokumentáciu diela Dušana Jurkoviča nemalo Záhorské múzeum vo svojich zbierkach okrem zariadenia tzv. Blahovskej izby v stálej expozícii iné trojrozmerné zbierkové predmety viažuce sa k nemu a rodine Jurkovičovej. Dvojrozmerné zbierkové predmety boli zastúpené vo fonde novších dejín súborom parte skalických obyvateľov, adresovaných viacerým príslušníkom rodiny Jurkovičovej, archívnymi materiálmi, dobovými fotografiami a obrazom Júliusa Koreszku Dom sestier Jurkovičových. Počas prípravy výstavy Dušan Jurkovič a Skalica sa však podarila vzácna akvizícia, 8 kusov nábytku jedálne, navrhnutého v roku 1913 Dušanom Jurkovičom pre zemského radu Františka Nedvědického v Brne. Vďaka reštaurátorskému ošetreniu akad. soch. Milanom Flajžíkom mohol byť nábytok ako doklad Jurkovičovej interiérovej tvorby prezentovaný už na výstave. Následne ako ohlas na túto výstavu aj vystavenú akvizíciu nábytkovej jedálenskej zostavy, bol múzeu ponúknutý súbor 11 kusov nábytku navrhnutých Jurkovičom pre dievčenské spálne penziónu Vesna v Brne, ktorého kúpu realizovalo v roku 2023 a podporená bola z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia. Záhorské múzeum tak výrazne prispelo v rámci svojho dlhodobého akvizičného plánu k dokumentácii svojho zakladateľského obdobia a jeho osobností, zvlášť architekta Dušana Jurkoviča.

Po ukončení štúdia a krátkej praxi v roku 1889 u architekta Blažeja Bullu v Turčianskom Svätom Martine pracoval Jurkovič od roku 1890 v projekčnej kancelárii Michala Urbánka vo Vsetíne. Spolu s ním v roku 1891 navštívil Zemskú jubilejnú výstavu v Prahe a už v tomto období sa utvrdzoval vo vnútornom vzťahu k ľudovej architektúre v spojení so súčasnou. Systematicky sa začal venovať štúdiu a dokumentovaniu drevených ľudových stavieb na Valašsku a západnom Slovensku, ich konštrukčných princípov a súvislostí, výzdobných prvkov, motívov a súvisiacich remesiel. S výsledkami svojho výskumu verejnosť oboznamoval prostredníctvom odborných článkov a veľký prínos pre ich propagáciu mali neskôr „Práce lidu našeho, Slowakische Volksarbeiten, Les Ouvrages Populaires des Slovaques“ (Lidové stavby, zařízení a výzdoba obydlí, drobné práce), zošity približujúce ľudové umenie Slovenska, ktoré vydával trojjazyčne v rokoch 1905 – 1913 vo Viedni v nakladateľstve Antona Schrolla & Co. s 10 listami s celostránkovými fotografiami ľudovej architektúry a umenia, vyšlo ich celkovo 14. Vzťah k ľudovej kultúre a umeniu získal už vo svojom detstve v domácom prostredí od matky Emílie Jurkovičovej a rozvíjal ho po celý život. Slúžil mu ako významný zdroj podnetov pri architektonickej i návrhárskej tvorbe, najviac sa prejavil v jeho ranej tvorbe na prelome 19. a 20. storočia.

Jurkovič získané skúsenosti a výsledky svojho bádania prvý raz samostatne uplatnil v roku 1892 pre výstavu vo Vsetíne pri návrhu expozície tzv. Valašskej izby. Intenzívne sa podieľal na prípravách výstavného pavilónu a expozície na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe v roku 1895, kde spolu so staviteľom Michalom Urbánkom navrhoval valašskú dedinu a prezentoval aj čičmianske gazdovstvo s domom z roku 1714, ktorý zameral v rokoch 1891-93. Predstavil ho vrátane spôsobu života čičmianskeho ľudu, keď priviedol do Prahy rodinu, ktorá tam „bývala a hospodárila“, čo vyvolalo veľký záujem. Onedlho prišla objednávka, ktorá priniesla Jurkovičovi veľký ohlas, turistické stavby pre Pohorskú jednotu Radhošť vo Frenštáte pod Radhoštěm, ubytovňa Maměnka, jedáleň Libušín a ď. Naprojektoval ich v roku 1897 a postavené boli v rokoch 1898-99. František Žákavec o tom píše: „Pustevne spôsobili, že sa o Jurkoviča zaujala vtedajšia umelecká mladá Morava, literárna s Mrštíkovcami a Merhautom, výtvarnícka s Jožom Uprkom. Obe skupiny spájal svojim záujmom a organizačným darom vzácny človek, František Mareš, riaditeľ brnianskych dievčenských ústavov Vesny. Ten nakoniec priviedol Jurkoviča do Brna. Začalo sa to objednávkou návrhov pre umelecké zariadenie tzv. malého penzionátu vo Vesne… dal sa v Skalici do práce a potom sa odobral do hlavného mesta moravského, kde cez prázdniny r. 1899 ono zariadenie uskutočnil.“ (Žákavec: Dílo Dušana Jurkoviče, s. 59) Riaditeľ Dívčího lycea, ktoré vzniklo v roku 1900 z První české pokračovací školy dívčí Ženské vzdělávací jednoty Vesna a predseda Klubu priateľov umenia František Mareš sa stal celoživotným Jurkovičovým priateľom a ponuka práce pre Vesnu bola začiatkom významnej etapy jeho života, ktorá mimo dvoch rokov prvej svetovej vojny trvala 18 rokov. Oba nábytkové súbory pochádzajú práve z tohto tvorivého a úspešného obdobia Jurkovičovho pobytu v Brne (1899 – 1918), ktoré býva hodnotené v jeho tvorbe ako najvýznamnejšie, charakterizované profesionálnym rozletom a rozmachom, ktorým získal najväčšie renomé v rámci dejín architektúry (na Slovensku predovšetkým monumentálnou stavbou Bradla).

Jurkovič sa v Brne usadil v roku 1899 a na Giskrovej (dnes Kounicovej ulici č. 12) si zariadil svoj prvý byt. V rokoch 1900 – 1901 pokračoval v práci na návrhu a realizácii zariadenia pre Vesnine dievčenské penzionáty; spální dievčat, kuchyne s jedálňou a knižnicou, potom pre tzv. Veľký dievčenský penzionát, zariadenie zborovne a pracovne riaditeľa Mareša v školskej budove na vtedajšej Augustinskej (dnes Jaselskej) ulici. Navrhol tiež zariadenie riaditeľského bytu Františka Mareša. Tri poschodia dievčenského penzionátu boli odlíšené farbou zariadenia – zelenou, červenou a žltou. Mimoriadne kultivované, pekné a účelné zariadenie internátov, ktoré takto vzniklo, konvenovalo s celkovým výchovno-estetizujúcim zámerom školy a stretlo sa so všeobecným obdivom.

Z vybavenia dievčenskej spálne penzionátu Vesna získalo Záhorské múzeum v roku 2023 od súkromného zberateľa, historika umenia Jozefa Lenharta, súbor 11 kusov nábytku, ktorý pozostáva zo stola so štyrmi stoličkami, postele, jednokrídlovej skrine, komody, nočného stolíka a lavice. Zhotovený je z dvoch druhov drevín. Korpusy sú z ihličnatého dreva (smrek) a pohľadové vonkajšie časti sú brestu, doplnený mosadzným kovaním.
Typický Jurkovičov rukopis tohto obdobia sa na nábytku prejavuje výrazným využitím ľudového tvaroslovia prelínajúceho sa so secesnými motívmi. Charakteristickým výzdobným prvkom je ornament vo vejárovitom tvare roztvoreného štylizovaného holubičieho chvosta. Vo funkcii podpery sa uplatňuje na sekretári, lavici a nočnom stolíku, ako výzdobný prvok na skrini a ako tvaroslovný prvok na čelnom ráme postele. Posteľ dotvárajú profilované okrajové stĺpiky ukončené cibuľovou vežičkou a ornamentálna dekorácia na bočniciach a zadnom čele. Stôl z brestového dreva so sústruženými nohami s guľovitým ukončením má spodný obvodový rám z plných dosák, stredový šuflík s mosadzným kovaním secesného charakteru a jeho spodná doska je ukončená v ornamentálnom tvare. Stoličky so sústruženými nohami majú opierky v tvare trojlístka, v strede s perforáciou v tvare srdca, doplnené rytou výzdobou a sedaciu časť s kazetou v tvare kruhu. Skriňu charakterizujú vyrezávané kazety s kvetinovým secesným motívom, v rohoch kaziet plastické rezby v tvare holubičieho chvosta, v spodnej časti mriežková rytá výzdoba, kovania a závesy secesného slohu. V jednom prípade má nábytok zastúpenú lupienkovú dekoráciu lemujúcu obvod rámu oválneho zrkadla. Toaletný – nočný stolík je jednokrídlový s kazetovými dvierkami a vyrezávanými stĺpikmi. Komoda s tromi šuflíkmi má štyri stĺpiky s vejárovitými podperami podopierajúcimi masívnu mramorovú odkladaciu plochu. Vejárovitá plastická výzdoba je dominujúcim prvkom i na nízkej lavici s jednoduchou vrchnou doskou. Plochy nábytku zdobí rytý rastlinno-geometrický motív (najmä tulipány, srdcia, mriežky, kruhy a štvorce), vychádzajúci z ľudových malieb a výšiviek.

Celý súbor nábytku bol po jeho získaní odborne ošetrený reštaurátorom Záhorského múzea. V záujme prezentácie primárneho výrazu odstránil povrchové nečistoty, sekundárne lakové vrstvy a zásahy, pre poškodenie drevokazným hmyzom boli petrifikované nočný stolík a stôl. Upevnil uvoľnené konštrukčné spoje a prvky, rušivé praskliny a drobné úbytky drevnej hmoty doplnil drevotmelom a v menšom rozsahu vykonal farebnú retuš. Záverečnú povrchovú úpravu realizoval špeciálnym voskom na nábytok. Chýbajúce zásuvkové kovania boli rekonštruované a odliate do autentického kovu za pomoci silikónových foriem. Súbor nábytku bude verejnosti sprístupnený a prezentovaný na pripravovanej výstave Záhorského múzea s názvom Secesia od 16. mája – 18. augusta 2024.
Úspešná a obdivovaná realizácia zariadenia pre Vesnu a jej ohlas priniesli Jurkovičovi množstvo ďalších zákaziek. Popri veľkom počte návrhov dnes už slávnych budov a objektov, napr. kúpeľných domov v Luhačoviciach, Krížovej cesty na Hostýne, vily na Rezku pri Novom Měste nad Metují, v Prahe, vlastnej vily v Brne, rekonštrukcie zámku v Molitorove, Novom Měste nad Metují a mnohých ďalších, urobil Jurkovič v období pobytu v Brne návrhy viacerých nábytkov a zariadení priestorov pre svojich priateľov a známych. Predovšetkým v prvom období v súvislosti s pozitívnym ohlasom prác pre Vesnu tvorili interiérové zariadenia vysoký podiel jeho tvorby. Mnohé vznikali v rámci celkových architektonických návrhov, ako Gesamtkunstwerk – spolu s kompletným vybavením; niektoré robil na zákazku do už hotových priestorov. Dana Bořutová opisuje jeho postupný vývoj: „V štýle nábytku a interiérového zariadenia, ktorý si Jurkovič vypracoval v priebehu prvej dekády 20. storočia, sa väzba na pôvodné ľudové vzory postupne uvoľňuje. Základný nosný tvar nábytku sa dôsledne racionalizuje, výzdobné motívy podliehajú abstrahujúcej transformácii a nadobúdajú podobu náznakov, sprostredkovaných neraz skôr rezbárskou technikou ako vlastným ozdobným motívom. Celok sa prečisťuje a dekor, vo svojej koncentrovanej podobe skromne podriadený štruktívnej logike celku, nadobúda novú účinnosť. Tak sa absorbovaním viedenských podnetov v Jurkovičových interiéroch posilnil výraz modernosti a elegancie.“
V roku 1913 navrhol nábytok jedálne pre Ing. Františka Nedvědického (12. 7. 1884 Milotice nad Bečvou – 25. 3. 1963 Brno), zemského vrchného radu, s manželkou Annou, rod. Zvěřinovou. Svoju vilu si dali postaviť v Brne – Žabovřeskách (na Tichého ulici 21) Ing. Janovi Mráčkovi, priateľovi Dušana Jurkoviča v roku 1913. Sestrou Anny Nedvědickej bola Žofie Zvěřinová, riaditeľka dievčenskej dvojročnej obchodnej školy pri brnianskej Vesne, prostredníctvom ktorej bola rodina v kontakte s Dušanom Jurkovičom. Rodinný postsecesný dom so zaujímavým portikom niesol prvky secesných odrazov ľudovej architektúry v kombinácii s jednoduchou modernou a anglickou cottage (dnes už nestojí).

Nábytok jedálne z lakovanej borovice obsahuje dve dvojkrídlové skrine s dverami kazetového typu a presklenou hornou časťou, so sklami delenými v jednej tretine jednoduchou lištou, po obvode sklenenej časti s profilovanou lištou. Dolné časti skríň vytvárajú po celej šírke zásuvky. Ozdobným prvkom spodnej obvodovej časti na skriňových nábytkoch sú vlnovite ukončené lemy z vyklepávaného mosadzného plechu. Medzi skriňami je situovaný dominujúci príborník ukončený lomeným štítom strieškovitého typu, s presklenou časťou s poloblúkovým ukončením strednej skrinky: sklenené dvierka sú viacnásobne členené lištami. Jednoduchá predela má kazetovú výplň, spodná šuflíková časť obsahuje tri celé a hornú, na tri časti členenú zásuvku, všetky sú opatrené mosadznými úchytkami. Jednotným prvkom dekoratívnej výzdoby sú lišty z orechového dreva v čiernej povrchovej úprave, podobnú nachádzame na nábytku obytných priestorov zámku rodiny Bartoňovcov v Novom Měste nad Metují, ktorého obnovu Jurkovič ukončil v roku 1912.
Súbor jedálenského nábytku dopĺňajú dve dekoratívne police na ozdobné taniere s ohrádkou s tromi stĺpikmi, po celej šírke ukončené a zdobené vyrezávaním; malá skrinka so stopami po osadení nezachovaného nadstavca; zrkadlo s jednoduchým rámom s čiernou lištou z orechového dreva a rohové stojace hodiny. Hodiny poloblúkového typu majú mosadzný obvod ciferníka so smaltovou výplňou a dvojetážovými policami, strednou s ohrádkou. Lemuje ich obvodová čierna lišta, na kyvadle s mosadzným okrúhlym obvodom je na bielom smalte čierna signatúra RA. Hodi-ny boli súčasťou rohovej lavice, ktorá sa nezachovala, podobne ako stôl so stoličkami a druhá malá skrinka. Od rodiny Rychteckých z Brna sme spolu s nábytkom získali fotodokumentáciu, podľa ktorej pre výstavné účely reštaurátor vytvoril z dostupných prvkov rekonštrukciu rohovej lavice. Inštaláciu sme dotvorili predmetmi zo zbierok múzea, fajansou, porcelánom, obrusom, stolom a stoličkami, tiež gobelínom Malé margaréty podľa návrhu Rudolfa Schlattauera z Moravskej gobelínovej manufaktúry vo Valašskom Meziříčí. Dušan Jurkovič spolupracoval s manufaktúrou a kupoval gobelíny na dotvorenie navrhovaných interiérov.
Počas prvej svetovej vojny začiatkom roku 1916 Dušan Jurkovič nastúpil do Oddelenia pre výstavbu vojnových cintorínov, ktoré bolo zriadené pri veliteľstve cisársko-kráľovskej rakúskej armády v Krakove a spomedzi desiatich okrskov spadajúcich pod starostlivosť krakovského od-delenia si zvolil okres Žmigród, ležiaci v blízkosti hraníc Poľska a Slovenska, kde vytvoril návrhy troch desiatok cintorínov. Po vzniku Československej republiky sa Dušan Jurkovič s rodinou v roku 1919 presťahoval na Slovensko a pred odchodom do Bratislavy žili v Skalici, kde synovia navštevovali Masarykovo reálne gymnázium. Dušan Jurkovič prijal vznik Československej republiky ako vyústenie dlhodobých snáh svojej generácie a vkladal do nej veľké nádeje. V apríli 1919 sa stal vládnym komisárom pre ochranu pamiatok na Slovensku, čím začala nová kapitola jeho života i tvorby.
Výber zo získaného nábytku navrhnutého Dušanom Jurkovičom by mohol po ukončení výstavy v budúcnosti vhodne doplniť časť stálej expozície pomenovanej Salón sestier Jurkovičových, ktorá vznikla v roku 2005 pri 100. výročí vzniku múzea. Ilúziu salónu vytvárali nábytkové solitéry, inštalované na základe dobových fotografií interiérov domu Jurkovičovcov v Skalici. Urobil ich fotograf Juraj Jurkovič, syn Dušana Jurkoviča a Záhorskému múzeu ich poskytla neter Dušana Jurkoviča Elena Štetková z Modry.
Nábytok by zároveň ako autentický trojrozmerný doklad pripomínal cezhraničnú spoluprácu a motiváciu zakladateľa múzea MUDr. Pavla Blaha, ktorý prostredníctvom architekta Dušana Jurkoviča osobne navštevoval brniansku Vesnu pri jej podujatiach, ale najmä v súvislosti s jeho dlhodobou aktívnou podporou vzdelávania slovenských študentov a žien na moravských a českých školách. Napriek úsiliu v Uhorsku nebolo možné dosiahnuť založenie podobnej školy, a preto po vzniku Československej republiky už v roku 1921 po vzore Vesny založil „Štátnu hospodyňskú školu v Uhorskej Skalici“. K slávnostnému otvoreniu novej budovy však prišlo až v marci 1928 už po jeho smrti.
Za popis nábytku navrhnutého Dušanom Jurkovičom a procesu jeho reštaurovania ďakujem reštaurátorovi Záhorského múzea v Skalici akad. sochárovi Milanovi Flajžíkovi. Akvizícia nábytku z penziónu Vesna bola podporená z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia.

Pramene a literatúra
Bořutová, Dana: Architekt Dušan Samuel Jurkovič. Bratislava: Slovart, 2009, 384 s.
Flodrová, Milena: Jurkovič, Brno a Vesna. Druhé, doplněné vydání. Brno 2019, 88 s.
Žákavec, František: Dílo Dušana Jurkoviče. Kus dějin československé architektury. Praha: Vesmír 1929, 331 s.