Majetkové odkazy a náboženské základiny skalických karmelitánov – ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.

0
209
Kostol milosrdných bratov na Potočnej ulici v Skalici. V polovici 17. storočia ho postavili evanjelici, po nich ho v roku 1672 dostali jezuiti, v rokoch 1699 - 1786 patril karmelitánom a od roku 1797 v ňom sídlili milosrdní bratia.

Jedným z rozšírených prejavov barokovej zbožnosti bolo zakladanie zbožných odkazov, označovaných i ako základiny či fundácie. Tento inštitút, ktorý poznal už stredovek po tom, ako v reformačnom období prišlo k jeho útlmu, zažil zlatý vek v 17. a 18. storočí.
Fundácia v širšom zmysle reprezentovala istý kapitál, ktorý bol určený vôľou zakladateľa na špecifikovaný dobročinný alebo náboženský účel. Každá základina bola považovaná za právny akt, a preto musela byť uzatvorená písomne a spĺňať predpísané náležitosti. Toto
spĺňal aj testament uzatvorený pred hodnovernými svedkami. Okrem teologického rozmeru, ktorý predpokladáme, že tvoril fundamentálnu pohnútku pre ich zakladanie, musíme brať do úvahy i rovinu spoločenskú ako určitú formu sebaprezentácie či potvrdenie sociálneho statusu.
Zakladateľ venoval kláštoru istú sumu, prípadne (nehnuteľný) majetok, ktorý sa mohol používať len v súlade s vôľou zakladateľa. Majetok, ktorý dostal kláštor ako základiny, sa zapisoval oddelene od agendy kláštora alebo rádu. V našom prípade omšové (votívne) základiny predstavovali absolútnu väčšinu fundácií kláštora. Z ich výnosov sa konávali bohoslužby na úmysel zakladateľa (fundátora). V drvivej väčšine mali základiny peňažnú povahu, preto kláštor zveril kapitál niektorému finančnému domu (karmelitáni sa rozhodli pre Viedenskú mestskú banku), štátnej inštitúcii alebo i súkromnej osobe s vopred pevne stanovenou ročnou úrokovou sadzbou, ktorá sa pohybovala od 4 % pri inštitúciách do 6 % pri jednotlivcoch. Z úrokov týchto istín sa vyplácali zakladateľmi určené bohoslužby.

Obraz zakladateľa karmelitánskeho kláštora v Skalici, ostrihomského arcibiskupa kardinála Leopolda Koloniča. Obraz sa dodnes nachádza v kostole milosrdných bratov v Skalici. Foto: E. Timko

Karmelitáni v Uhorsku pôsobili už v stredoveku. V dôsledku osmanskej okupácie a reformácie ich kláštory zanikli. O ich opätovný návrat do Uhorska sa snažil už arcibiskup Juraj Selepčéni, ktorý vo svojom závete odkázal 50-tisíc zlatých Severonemeckej karmelitánskej provincii – jej súčasťou boli i rakúske rehoľné domy – pre založenie karmelitánskeho kláštora v Uhorsku. Jeho nástupca Leopold Kolonič zrealizoval jeho želanie a v roku 1697 prišli najskôr do Rábu (Győru) a o dva roky neskôr pozval bosých karmelitánov z viedenského kláštora aj do Skalice. Karmelitáni v Skalici získali na Potočnej ulici bývalý evanjelický kostol s priľahlými budovami, v ktorom v rokoch 1671 – 1697 sídlili jezuiti. Kardinál v prospech novozaloženého skalického kláštora bosých karmelitánov venoval základinu v sume 25-tisíc zlatých. Na sviatok svojej reformátorky sv. Terézie z Ávily (15. X.) roku 1699 vydal kardinál listinu, ktorou im udelil právo užívania kostola. V nasledujúcom roku na sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla (29. VI.) im richtár mesta Ján Pograny odovzdal kľúče od chrámu a presne rok od vydania listiny kardinálom (15. X. 1700) boli slávnostne uvedení do konventu. Karmelitáni patria ku kontemplatívnym rádom so zameraním na modlitbu a rozjímanie nad Božím slovom, so silným mariánskym akcentom. Zvyčajne sa preto ani rehoľníci nezúčastňovali verejných cirkevných osláv a procesií. Pri ich kláštore založili škapuliarske bratstvo, ktoré čerpalo z karmelitánskej spirituality. Viditeľným znakom členov bratstva bol škapuliar, s ktorým sa spájali hojné milosti. Podľa tradície ho mal z rúk Panny Márie prijať Šimon Stock, neskorší generálny predstavený karmelitánov. Členovia bratstva sa pod vedením niektorého z rehoľníkov pravidelne mesačne v kláštornom kostole zúčastňovali na spoločných bohoslužbách a procesiách, ktoré sa od roku 1743 mohli konať i verejne. Počas nich niesli na nosidlách sochu Panny Márie. Pod vplyvom skalického kláštora sa rozšírila popularita škapuliarskych bratstiev a v polovici 18. storočia patrili k najpočetnejším náboženským združeniam na severnom Záhorí. Druhým významným faktom, ktorý prispel k nárastu zbožných odkazov, základín a darov v prospech kláštora, bolo zriadenie loretánskej kaplnky. V septembri 1702 sochu čiernej loretánskej madony priviezli slávnostne z Viedne a umiestnili ju do bočnej kaplnky pri rehoľnom kostole. Kaplnka bola vernou kópiou loretánskej Sancta Casa. (Podobne pri svojom kostole v Győri postavili v rokoch 1717 – 1718 loretánsku kaplnku.) Hoci karmelitáni boli najmladšou zo štyroch reholí, ktoré v období baroka v Skalici pôsobili (okrem nich to boli františkáni, jezuiti a pavlíni), veľmi rýchlo sa v meste etablovali. Svedčí o tom i množstvo odkazov v prospech kláštora v skalických testamentoch. Kvantitatívne sa nevyrovnali farskému kostolu či františkánom, no nebolo ich ani najmenej. Na porovnanie, skalickí pavlíni dostali približne štvrtinu z počtu, čo mali karmelitáni. A pri porovnaní objemu kapitálu to bolo ešte menej.
Keď Jozef II. zrušil v septembri 1786 kláštor, mali karmelitáni okrem spomínanej základiny Leopolda Koloniča ešte 40 iných, prevažne omšových základín. Pri niekoľkých z nich sa podarilo osoby identifikovať, a tak bližšie poodhaliť okolnosti, ktoré viedli k založeniu fundácií. Viaceré z nich pochádzali z prostredia skalických mestských elít, čo bol i prípad Jána Pogranyho, richtára Skalice, ktorý v roku 1701 založil prvú omšovú základinu v sume 100 zlatých. Pátri mali ročne odslúžiť päť sv. omší za zomrelých z jeho rodiny. Pavol Ernest Salix, ktorý bol viacero rokov mestský senátor, bol aj richtár či mešťanosta a centumvir, daroval kláštoru v roku 1710 roľu s podmienkou dvoch omší mesačne za jeho rodinu. Jedna mala byť obetovaná za živých a druhá za mŕtvych. Pochovaný bol pravdepodobne vo farskom kostole v Skalici, v krypte, ktorú si postavila jeho rodina v roku 1675. K salixovskej rodine patrila aj ďalšia fundátorka kláštora Rozália Ordódy, ktorá v roku 1758, už po smrti svojho manžela Jána Salixa, odkázala vo svojom testamente karmelitánom 250 zlatých, aby pamätali na jeho dušu. Vzhľadom na počet bohoslužieb, ktoré mali pátri obetovať na jej úmysel, navýšila sumu fundácie na 700 zlatých. Každoročne sa na sviatok Najsvätejšieho mena Ježiš a v jeho oktáve malo odslúžiť šesť omší za ňu a ordodyovskú rodinu a 6 omší za jej manžela a salixovskú rodinu. Vykonávateľom závetu bol poverený jej synovec Ján Geršič. Pri jej pohrebe mal nechať za ňu odslúžiť v kláštore tri omše.
Štefan Štefanovič (*cca 1669), senátor mesta, urobil v prospech karmelitánov viacero fundácií. Jeho rod, ktorý získal nobilitáciu od Leopolda I. v roku 1669, pochádzal z Dojča. Jeho prvou manželkou bola Ilona Theberiová a po jej smrti sa oženil s Máriou Štvrteckou (+1762). Najskôr v roku 1755 založil omšovú základinu v sume 100 zlatých na šesť omší ročne za neho a manželku. V roku 1764 pridal druhú na 36 omší ročne za 600 zlatých a napokon v roku 1772, dva roky po jeho smrti (+9. apríla 1770), založili poslednú, podľa jeho závetu v hodnote 100 zlatých na olej k oltáru sv. Anny každý utorok. Oltár sv. Anny, ktorý sa nachádzal v karmelitánskom kostole vedľa loretánskej kaplnky a bol blízko sakristie, dal zhotoviť ešte pred rokom 1763. K oltáru nechal urobiť dve lampy, jednu striebornú, druhú mosadznú. Pôvodne, podľa testamentu z roku 1763, odkázal na olej pre lampy 100 zlatých a na omše 500 zlatých. K nim v dodatku svojho testamentu zo 14. februára 1770 pridal ešte ďalších 100 zlatých, čím vznikla zmieňovaná fundácia na 600 zlatých. V dodatku osobitne spomína predstaveného kláštora P. Ireneja Kesu, ktorému podla obligácie mej a prízni mne dobre známych odkázal 100 zlatých a tak take jistému pánu páterovi, dobre p. páter priorovi známemu 10 zlatých. Pochovali ho vedľa jeho druhej manželky v kryptách u františkánov pod oltár sv. Antona.
Jednu z najštedrejších základín v sume 2-tisíc zlatých založil v roku 1703 barón Gašpar Rečický, za čo mali pátri ročne za dušu zakladateľa odslúžiť 120 omší. Popri tom im venoval v tom istom roku ďalších 600 zlatých, dal im záhradu, roľu s rybníkom, k tomu druhý rybník a oslobodil ich od platenia za mletie v jeho novom mlyne na Predmestí. V roku 1707 k tomu pridal menšiu lúku a rybníček, ktoré pôvodne prisľúbil františkánom. Napokon v roku 1711 založil poslednú omšovú fundáciu na štyri omše za zomrelú rodinu Rečickú. Tentoraz základinu netvoril finančný kapitál, ale pozemky vrátane role, lúk, záhrady a 500 zlatých z mlyna na Predmestí, ktorý medzičasom predal Bernardovi Koczovi. Osobitne, ešte v roku 1703, odkázal v závete šperky pre loretánsku madonu. Zomrel 30. januára 1713 a podľa želania ho pochovali do krýpt karmelitánskeho kostola. Rovnaké želanie mala i Eva Ivanovičová (Ivankovičová), vdova po Jurajovi Lonskom. Z vena, ktoré od neho dostala, z toho, čo jej zostalo, sa rozhodla darovať 200 zlatých na omšovú fundáciu karmelitánom. Majetok, ktorý nadobudla spolu s manželom, sa mal predať a rozdeliť na dve polovice. Peniaze z mužovej polovice mali dať farskému kostolu a jej polovica sa tiež mala rozdeliť na dve čiastky – jedna pre jej dve sestry a druhá pre karmelitánov. Kláštoru odkázala i malý úhor, ktorý mali predať – zisk bol 14 zlatých – a z peňazí odslúžiť omše za jej manžela. Zdedili i dom v susedstve kláštora, ktorý im ešte pred svojou smrťou v roku 1717 predal jej muž. Niektoré body tohto závetu zrealizovala ešte za svojho života, lebo karmelitáni dostali základinu na 100 zlatých s povinnosťou 6 omší ročne už niekoľko mesiacov po jeho spísaní. V roku 1727 urobila druhý závet, v ktorom upravila niektoré body. Po jej smrti mali dostať sľúbených 200 zlatých s povinnosťou ročne obetovať 10 omší za jej dušu. Navyše im odkázala 50 zlatých, polovicu sumy, ktorú jej vrátila Katarína Révaiová. Z druhej polky peňazí ju mali pochovať do veľkej krypty u karmelitánov. Napokon krátko pred svojou smrťou – zomrela 29. augusta 1733 vo veku 76 rokov – 20. augusta 1733 v dodatku zopakovala a spresnila niektoré veci, ktoré v testamente neboli jednoznačne formulované. Ohľadom karmelitánov je zmena iba v tom, že mali dostať aj 100 zlatých z majetku Lonských, z ktorého jej rehoľníci mali vystrojiť pohreb. Išlo asi o tých 100 zlatých, ktoré dostala od K. Révaiovej.
V roku 1719 venoval z duchovných 400 zlatých na 30 omší ročne unínsky rodák, farár Pavol Albrechtovič. Podobne i dlhoročný farár v Borskom Mikuláši Ján Gašpar Klempay (+1751) v roku 1745 zložil 1 000 zlatých na základinu, z ktorej sa každý pondelok konala čítaná omša za duše v očistci. Zo skalických farárov podobne urobil Michal Zrubec (+1775), ktorý odkázal karmelitánom 100 zlatých na tri omše ročne na jeho úmysel a jeho predchodca Imrich Mesarovič (+1733) im závetom odkázal 200 zlatých. Z nich sa malo hradiť pohostenie pútnikov, ktorí prichádzali do ich kostola. Podporovateľmi kláštora boli i moravskí Liechtensteinovci, čoho svedectvom je aj ich erb nad vstupným portálom kostola. Knieža Ján Adam (1657 – 1712), ktorý v roku 1692 kúpil susedné Hodonínske panstvo, urobil omšovú fundáciu na 200 omší ročne, na základe ktorej im každoročne z Hodonínskeho panstva prispievali 100 zlatých. Jeho dcéra Mária Antónia, manželka Marka Cobora, sa roku 1728 finančne podieľala na úprave hlavnej fasády kostola. V štyroch prípadoch boli zakladateľmi viacerí dobrodinci. Celková suma základín kláštora presahovala 35-tisíc zlatých.

Titulný list zoznamu fundátorov karmelitánskeho kláštora v Skalici. Zdroj: MNL Budapešť

Okrem základín, ktoré museli mať istú minimálnu hodnotu s ohľadom na to, že mali byť „večné“ – čo si nemohol dovoliť každý –, oveľa častejšie sa stretávame v testamentoch s menšími sumami. Z nich sa mali odbaviť bohoslužby v čase pohrebu. Veľakrát ani neboli nijako špecifikované, len bolo v závete uvedené, komu je daná čiastka určená, prípadne sa neuviedla ani suma, len počet omší. Bývalý richtár mesta Ján Pinkas v testamente z roku 1739 zanechal manželke štepnicu. Po jej smrti ale nový majiteľ mal dať pátrom karmelitánom 30 zlatých a farskému kostolu 15 zlatých. Augustin Šedý (Schedy) v testamente z roku 1740 prikázal zo svojej polovice domu v Potočnej ulici oproti kostolu karmelitánov, ktorý kúpil spolu s manželkou a dal svojim deťom, dať z neho okrem iného i 20 zlatých karmelitánom. V roku 1745 Mária Barbora Grečnerinová, manželka Jána Karasa, v závete určila, že po jej smrti sa má dať za jej dušu odslúžiť 50 omší, z toho 5 malo byť u karmelitánov.
Testátori však častejšie odkázali v závete istú sumu, ktorá nebola ani malá, aby sa celá použila jednorazovo na bohoslužby, ale ani netvorila samostatnú základinu. V testamente z roku 1735 nechala Anna Vaďovská, vdova po Jurajovi Polakovičovi, karmelitánom 50 zlatých na omše za jej dušu. Miestny pivovarník Ján Ščepina odkázal v testamente z roku 1754 karmelitánom, františkánom a pavlínom po 100 zlatých na omše. Podobne debnár František Rubeš v testamente z roku 1757 určil pátrom 50 zlatých na omše za jeho dušu. Karmelitáni si u neho objednali 6 sudov, každý z nich mal mať 12 okovov (cca 650 l). Na ich výrobu mal už pripravené drevo. V prípade, že by ich nedokončil a zomrel – čo sa i stalo –, mali za časť, čo stihol urobiť, slúžiť omše. Kristína Poščiniová, vdova po Karolovi Perovskom, bývalom mestskom senátorovi, ktorý v roku 1775 založil základinu v sume 100 zlatých na novénu k Najsvätejšiemu menu Ježiš, vo svojom testamente z roku 1773 odkázala kláštoru 50 zlatých na omše za ňu a jej zomrelú rodinu a tiež pjetitku starého vína (cca 272 l). Pomerne štedro vo svojom testamente z roku 1761 obdaroval skalické kláštory a farský kostol barón Karol Anton Leonard de Lanoy a de la Motterie, cisársky a kráľovský komorník a vojenský dôstojník. Farárovi, karmelitánom a františkánom odkázal po 200 zlatých, pavlínom 100 zlatých, jezuitom pre Bratstvo trpiaceho Krista 100 zlatých. Tiež im odkázal svoju knižnicu a hudobniny venoval karmelitánom. Avšak tieto jeho dary nie sú vedené ako základiny.
Po zrušení kláštora v roku 1786 sa mali omšové základiny podeliť medzi kňazov Ostrihomskej arcidiecézy – nakoľko kláštor sa nachádzal na jej území –, aby zostali zachované, čo predstavovalo ročne odbaviť 783 omší a 15 litánií. Za každé jedno slávenie omše alebo litánie mal celebrant dostať 30 grajciarov. Otvorená zostala liechteinsteinovská základina, ktorá sa vy-plácala každoročne. Základiny, ktoré neboli omšové, ako napr. zmieňovaná farára Mesaroviča v hodnote 200 zlatých, sa previedli do náboženského fondu. Slúžil na podporu duchovných, z neho sa platila renta rehoľníkom zo zrušených kláštorov, ktorí sa nezaradili do pastorácie a zakladali sa nové farnosti.

Pramene a literatúra
Arcibiskupský archív v Trnave, f. Vikariátny archív v Trnave, Kanonické vizitácie, sign. II. 103 Visitatio Ecclesiae Liberae Regiaeque Civittatis Szakolczensis, 1780.
Magyar Nemzeti Levértár Budapest, OL, C103, Karmelita kolostorok, Szakolca.
Štátny archív v Bratislave, f. Zbierka cirkevných matrík, Skalica, Rím. kat. farský úrad, inv. č. 2012, 2013, 2017; dostupné online: https://www.familysearch.org/search/catalog/1467769?availability=Family%20History%20Library (4. 6. 2023).
Štátny archív v Nitre, f. Župa Nitrianska I., Nobilitaria, investigácie, 1754 Extractus Operis Investigationis Nobilium de Anno 1754… (Za poskytnutie tohto materiálu ďakujem kolegovi PhDr. Richardovi Drškovi.)
Štátny archív v Trnave, pracovisko Archív Skalica, f. Magistrát mesta Skalica, Rukopisy, Origo et Antiquitas Liberae Regiaeque Civitatis Szakolcensis…1788; Testamenty, šk. No 301-450; šk. No. 651-850.
Štátny archív v Trnave, pracovisko Archív Skalica, f. Osobný fond Jozefa Šátka.
DRAHOŠOVÁ, Viera. (Ed.). Skalica. Skalica : Záhorské múzeum v Skalici, 2014.
KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid. Piae Fundationes. Zbožné fundácie a ich význam pre rozvoj uhorskej spoločnosti v ranom novoveku. Bratislava : Pro Historia, 2009.
NÉMETHY, Ludovicus. Series parochiarum et parochorum archidioecesis Strigoniensis… Strigonii : Typis Gustavi Buzárovits, MDCCCXCIV.
RUPP, Jakab. Magyarország helyrajzi története főtekintettel az egyházi intézetekre, vagyis a nevezetes városok, helységek és azok… I. Pest, 1870.
SEDLÁK, František. Verejné základiny dištriktu Šaľa 1785 – 1954. In Slovenská archivistika, roč. XXVII, 1992, č. 2, s. 17-43.
ŠÁTEK, Jozef. Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava : SSV, 1946.
VAŘEKA, Marek – ZÁŘICKÝ, Aleš (Eds.) Das Fürstenhaus Liechtenstein in der Geschichte der Länder der böhmischen Krone. Ostrava : Universität, Vaduz : Lichtensteinisches Landesmuseum, 2013.

Predchádzajúci článokZáhorie 3/2023
Ďalší článokOznam o zatvorení múzea