Ivan Thebery: Osada „U Hríchu“ pri Štefanove

0
87
Pohľad na pamätnú sochu "Ejhľa človek". Foto: Róbert Svíba

Najznámejšou slovenskou básňou s protitureckou tematikou je Turčín Poničan Sama Chalupku, ktorá vyšla v jeho básnickej zbierke Spevy (1868). Inšpiroval ho príbeh z vlastnej rodiny popísaný cirkevným hodnostárom a spisovateľom Samuelom Chalupkom (1600 – 1664), ktorý v epickej reflexívnej básni Vandrovka, neb putování prežalostné Roziny Puchalky, Samuela Chalúpky manželky (1664) opísal zajatie svojej manželky počas tureckých vpádov, ktoré šťastne skončilo až po zaplatení výkupného. Málokto vie, že príbeh má analógiu v obci Štefanov na Záhorí.
Stará mama Klenová mojej starej mamy Theberyovej, rod. Tomašovej, bola narodená okolo roku 1825 a bývala so svojím mužom v osade U Klenov (neskoršie pomenovanej U Hríchu). Jej muž bol narodený okolo roku 1817. Predkovia im zanechali mlyn, polia a ich rod bol najbohatší v Štefanove. Bohatstvo dedili, pričom v rodine Klenovcov bolo zaužívané mať len jedno dieťa, aby sa majetok nezmenšoval ale zväčšoval. Od druhej polovice 17. storočia (kedy sa veľa hovorilo o tejto mlynárskej usadlosti) dedičstvo prechádzalo z otca na syna až po rok asi 1869, kedy sa dedilo po „praslici“. Ako dcéra najbohatšieho gazdu v Štefanove sa narodila v roku 1851 Júlia Klenová, ktorá nemala súrodencov. Za ženu si ju zobral Ján Tomša, narodený v roku 1849, pochádzajúci z 15 detí. Všetci jeho súrodenci postupne zomreli ešte v detskom veku. On zostal, pretože rodičia sa veľmi snažili, aby aspoň jeden potomok prežil. Od narodenia mu zobrali na dojčenie „dojku“, a tak sa zachránil. Stal sa z neho vážený občan a neskôr richtár Štefanova. Bol príbuzným básnika Jána Hollého cez svoju starú mamu. Ján Tomša bol bohatý, pretože okrem majetku rodiny Tomšovcov vyženil i veľký majetok rodiny Klenovcov. Spočiatku bol spoločníkom v mlyne „U Horných“ (1800 metrov proti toku rieky Myjavy). Neskôr mlyn získal a začal sa volať Tomšových mlyn. V roku 1943 vyhorel a nebol už znovu postavený. Ján Tomša potom kúpil mlyn v Dojči pre svoju dcéru Albínu Theberyovú (rodenú Tomšovú) v roku 1918 a rodina sa rozrástla o rodinu Križánkovú a Theberyovú.
Najstaršie udalosti v rodine Klenovcov
V nedeľu na jeseň roku 1663 pásli mladí chlapci dobytok na lúkach pri rieke Myjave, keď od Borského Svätého Petra na koňoch prišli tureckí vojaci. Chlapcov zbili, spútali a odviedli. V Turecku ich vychovávali za janičiarov, ľuďmi opovrhovaných krutých vojakov. Matka jedného 12-ročného pastiera všetko videla. Bola z rodiny Klenovcov, ktorá mala mlyn a veľa polí. Dookola opakovala, že Turci chlapcov zabijú. Veľmi smútila, že prišla o jediného syna. Po čase bola i ona odvlečená, vlastne dala sa odvliecť do Turecka, aby našla svojho syna. Vedela, že ide do otroctva, že sa asi nikdy nevráti, ale túžba nájsť syna bola veľká. Bola silnou a rozhodnou ženou, ktorá sa nebála útrap či smrti. Turci nebrali násilím ľudí z rodiny, ale tam, kde mali ľahkú korisť – na poli, pri požiari… Zaujímali sa hlavne o chlapcov 10– až 14-ročných. Dievčatá a ženy brali asi od 18 do 30 rokov a predávali do háremov alebo na trhu otrokov. Tak i mama 12-ročného chlapca bola viackrát predaná na trhu otrokov a pracovala v domácnostiach a pri výchove malých detí. Snažila sa, aby sa dostala tam, kde vychovávali janičiarov za vojakov. Naučila sa reč, mala na sebe odev ako otrokyne a stále pátrala po synovi. Jej syn bol po matke odvážny, nebojácny a v bojoch sa postupne vypracoval na kapitána janičiarov. Stal sa mohamedánom, oženil sa a mal malého syna. Viackrát bol na trhu otrokýň pre neho vyberať pestúnku. Po čase jednu otrokyňu kúpil. Na druhý deň, keď sa kapitán preobliekal, otrokyňa zbadala na jeho ruke znak „červenú malinu“, ktorý mal od narodenia i jej syn. Hneď ho spoznala a začala dieťaťu spievať: Číhaj, belaj dieťatko, nezdálež si moje vnúčatko. /Číhaj, belaj Turčátko, snáď si moje vnúčatko. / Číhaj, belaj do času, všetko trvá do času.
Spievala na nôtu, ktorú kapitán spoznal a poznal i slová. Opýtal sa jej, odkiaľ to vie. Odpovedala, že je zo Štefanova, kde sa tak spieva a že jej Turci zobrali syna, ktorého by si poznala podľa znaku na ruke: „Zdá sa mi môj pane, že ste mojím synom.“ Spomenul si na všetko, čo sa stalo, i na reč. Opýtal sa ešte, kde ho Turci vzali. Odpovedala, že medzi Horným mlynom a mlynom „U Božkov“. Uznal, že je jeho matkou a veľmi to oslávili. Chcela, aby sa s ňou vrátil domov. Odpovedal však, že sa to nedá, lebo by ich chytili a jeho sťali. Sľúbil, že ju vykúpi z otroctva a dopraví domov. Práve sa pripravovala výprava na dobitie Viedne v roku 1683 (kde boli Turci porazení). Jeho známi dôstojníci zabezpečili, aby ju doviezli do Štefanova. Pri odchode z Turecka jej syn (kapitán) daroval sukňu ako spomienku na neho. Prízvukoval, aby sukňu opatrovala a nikdy nezahodila. Nikdy v živote sa nedozvedela, prečo to povedal. Po príchode do Štefanova zistila, že jej muž je znovu ženatý a s novou ženou má syna, lebo gazdiná v dome bola nenahraditeľná. Na druhý sobáš dostal povolenie od farára. Zostala, ale v dome boli časté hádky medzi obomi ženami. Majiteľ mlyna a gazdovstva Klena sa obrátil na farára v Štefanove, aby rozhodol, ktorá je pravá manželka, s ktorou má žiť. Farár po istom váhaní rozhodol, že pravá manželka je tá prvá, ktorá sa vrátila z Turecka, a musí s ňou do smrti žiť. Druhá tam môže bývať, pracovať a pomáhať pri rôznych prácach.
Po čase dôsledkom útrap a otroctva prvá manželka zomrela a pochovali ju v Štefanove. Jej sukňu, ktorú si veľmi chránila, prehodili na povale „na hanbálek“. Neskôr potrebovali kvalitnú látku na záplaty, tak druhá žena priniesla sukňu z povaly. Keď ju začala párať, zistili, že je plná zlatých dukátov. Za to gazda prikúpil role a dal zhotoviť sochu „Ejhľa človek“. Sochu osadili chrbtom k priečeliu domu, aby čelo sochy pozeralo smerom na Turecko. Neskôr ju premiestnili pred Klenových dom a otočili, aby sa opäť pozerala na Turecko. Pri úprave cesty zo Šaštína do Senice (ešte za minulého režimu) ju vraj mali pracovníci odviesť na smetisko. Ale oni ju postavili oproti osade cez cestu ku krížu, pri ktorom sa zastavovali ešte dávnejšie procesie do Šaštína. Dnes tam socha stojí, ale kríž už vedľa nej nie je. Pozemok okolo sochy (43 m2) je majetkom rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Štefanov. Socha je v súčasnosti obnovená a sprístupnená.
Mlynársku osadu, pôvodne U Klenov, dnes volajú osada „U Hríchu“. Nazvali ju tak ľudia zo Štefanova, lebo dve ženy majiteľa Klenu „robili hrích“ a vraj hriechom bola i záhada, odkiaľ zobral gazda Klena také bohatstvo. Dom Klenových dostal meno „hríchovský dom“. Pred ním bola postavená murovaná stodola, zapísaná ako pamiatka, ale socha „Ejhľa človek“ nie. Socha bola vytvorená a osadená okolo roku 1690. Majiteľ Klena ju dal neskôr premiestniť pred svoj dom, jeho syn z druhého manželstva mal okolo 10 rokov. Medzi synom z druhého manželstva a posledným z rodiny Klenovcov narodeným asi v roku 1817 musel byť ešte jeden alebo dvaja pokračovatelia rodu, čo sa nedá presne zistiť zo zápisov ani ústnym podaním.
Podľa najstarších máp povodia Myjavy z roku 1742 boli mlyn a usadlosť označené ako Klenov mlyn. Podobne i na mape z roku 1790 boli mlyn a usadlosť označené ako Klenovský s naznačením regulácie do priameho toku. Pri rozhovoroch s ľuďmi i žiakmi pri prednáškach som dostal viackrát dopyt alebo kritiku, že tento príbeh z rodiny Klenovcov a odvlečenie chlapca do Turecka je prepisom príbehu v básni Sama Chalupku Turčín Poničan. Príbeh zo Štefanova je skutočný, podložený zápismi v štátnom archíve a v kronike Štefanova.

Poďakovanie za údaje o príbehu rodiny Klenovcov:
Albína Theberyová (narodená v roku 1883, Tomšová), Bedrich Thebery (1910) v napísaných pamätiach, Anna Juračková (1934, Stupavská, bývala v osade Klenových („U Hríchu“) vedľa „domu Hríchových“, teda Klenových, Marka Čelústková, Štefanov, bývala v osade Klenových i so svojou matkou a potvrdila, kde bol dom „Hríchových“.