Hierarchia v cechoch

Mirolav Minďáš

0
1160

Každý cech sa prísne hierarchicky členil na učňov, tovarišov a majstrov, z ktorých sa volil predstavený cechu – cechmajster.

Na najnižšom stupni cechového spoločenstva stáli učni. V cechoch boli prísne predpisy o počte prijímaných učňov. Jeden majster ich nemohol mať viac ako dvoch a druhého mohol prijať až vtedy, keď prvý bol na konci učenia. Spravidla však bol prijímaný iba jeden. Vek učňov sa pohyboval od 13 – 18 rokov a učenie trvalo obyčajne tri roky. Počas tohto obdobia nedostával učeň od majstra okrem skromného oblečenia a stravy žiadnu plácu, ba naopak – rodičia museli za učenie zvyčajne platiť. Po vyučení dostal mladý remeselník od majstra dobré šaty, niekedy skromnú finančnú odmenu, od cechu výučný list, čo ho oprávňovalo vstúpiť do stavu tovarišov.
Pravidlo bolo, že deti majstrov išli automaticky v otcových šľapajach, a keď ich chcel dať otec napr. na štúdiá, musel syna vyplatiť.
27. 12. 1847 Hrebitsek Jozeph, sin spolu Cechowniho Bratra Antonina Hrebisek, pripoweděn a pritom spoluag propuš/t/en z učeni. Začež dwojnásobnú taxu, to gest 20 zl. zaplatil. /Cechová kniha obuvníckeho cechu skalického 1789 – 1872, Záhorské múzeum, fond HF./ Podobne ako mali majstri limit pre počet učňov, nemohli zamestnávať viac ako dvoch tovarišov. Tovariši museli pracovať denne 15 – 16 hodín, ale stávalo sa, že pracovný deň dosiahol u niektorých majstrov s prestávkami i dvadsať hodín. Tovariš vykonával svoju prácu u majstra v podobe zastávok na povinnej vandrovke, kde nadobúdal skúsenosti a zručnosti a bez absolvovania ktorej sa nemohol stať majstrom. Na túto cestu dostal od mesta vandrovnú knižku, kde sa zapisovalo miesto jeho pobytu a potvrdenie o odpracovanej dobe. Neraz vandrujúci tovariš prešiel kus sveta a vandroval niekoľko rokov. Hoci spravidla trvala vandrovka tri roky, bolo veľa výnimiek s dĺžkou dokonca i 22 rokov. Vandrovanie zväčša prebiehalo medzi 18. až 27. rokom života.
Tovariši mali svoje cechy i štatúty. Prijímali medzi seba učňov po skončení ich učňovských rokov. Novoprijatí tovariši dostali tovarišské mená, za ktoré museli zaplatiť. Pôvodná samospráva tovarišských cechov bola postupne obmedzovaná a v 18. storočí bola už pod kontrolou majstov príslušného remesla. Vedúcu vrstvu remeselníctva predstavovali majstri, ktorí ako jediní mali právo vykonávať remeslo vo vlastnej réžii, zamestnávať presne vymedzený počet tovarišov a vychovávať učňov. Ak sa však chcel tovariš stať majstrom, musel splniť niekoľko náročných podmienok – absolvovať učňovské a tovarišské roky spojené s vandrovkou, dať vysoké zápisné do cechu, pripraviť nákladné pohostenie spolumajstov, zhotoviť tzv. majsterštuk – zväčša veľmi drahý majstovský výrobok, ktorým by tovaiš dokázal svoje majstrovské schopnosti, nadobudnúť postavenie mešťana, čo bolo spravidla podmienené vlastníctvom nejakej nehnuteľnosti – domu, poľa či dielne. Tieto podmienky splnilo len neveľa remeselníkov a väčšina z nich ostala po celý život tovarišmi.
Na čele cechu stál cechmajster, volený spomedzi majstrov každoročne v určený deň osláv patróna cechu. Po zvolení skladal pred richtárom, prípadne pred mestskou či obecnou radou, prísahu. Cechmajster reprezentoval cech pred vrchnosťou, predsedal cechovým zhromaždeniam, kontroloval prácu ostatných majstrov, tovarišov a učňov a aj ich mravy. Vo svojom dome opatroval cechovú ladulu – truhlicu, kde boli uložené artikuly, privilégiá, cechové knihy, účty, pokladňa, doklady učňov a tovarišov. Cechmajstra museli všetci členovia cechu bezpodmienečne poslúchať a protirečenie sa jeho nariadeniam sa trestalo pokutou. Proti jeho rozhodnutiam sa bolo možné odvolať k mestskej /obecnej/ rade.
V 19. storočí sa do popredia dostávajú kráľovskí komisári, bez ktorých dovolenia nesmel byť urobený žiadny úkon. A keď sa tak aj stalo „previnilci“ boli pokutovaní.
Roku 1852 dňa 25. 7. wčas zhromaždeni poctiweho cechu slovensko šewcowskeho podle dowoleni geho Welkomožnosti Cis. Kra. wladi Komisara Rudolfa Kutsini w Trnawe dne 11. 1. 1852 widaneho. Pan politični Komisar Karol Hütner radne prednese, že shromaždeni toto bez wsseckich roztržitosti a političnich zamnatku /tak/ konane bit mosi, a napomenuce gak poctiwi cech tak osobitne Udi nasledugice predmeti hore … bili.
… ponewadž nekteri učni bez prítomnosti pana Cechowniho Komisara pripowedeni bili, tehdi pan Komisar wssecko to zaneplatne uznal co w geho nepritomnosti sa konalo, a nabuducne zakazal že bez geho pritomnosti ag ti nagmensse weci konane bit nesma.
/Cechová kniha obuvníckeho cechu skalického 1851 – 1898/, Záhorské múzeum , fond HF./