Fosílne cicavce na Záhorí

Anna Ďurišová

0
764
Odpradávna pulzoval život v okolí riek intenzívnejšie. Tak ako dnes, aj v minulosti sa zvieratá schádzali skoro ráno a k večeru pri vode, aby uhasili smäd. Rieky boli zdrojom života často aj uchovali po ňom stopy vo svojich usadeninách. Správy o objavoch zvyškov živočíchov, ktoré obývali naše územie pred tisíckami až miliónmi rokov, prichádzajú pravidelne zo štrkovísk a pieskovísk, kde prebieha ťažba.
V 70. a 80. rokoch boli často hlásené do Slovenského národného múzea v Bratislave nálezy fosílnych cicavcov z bagrovísk rieky Moravy. Úlomky kostí a zubov neunikli pozornosti niektorých pracovníkov štrkovísk, ktorí pochopili ich hodnotu pre poznanie našej dávnej minulosti. Zbierali ich a odovzdávali do múzea. Aj ich zásluhou získali niektoré obce na Záhorí v okolí rieky Moravy (Malé Leváre, Vysoká pri Morave, Sekule, Moravský Sv. Ján) svoje nezmazateľné miesto medzi paleontologickými lokalitami na Slovensku, známymi nálezmi zvyškov pravekých cicavcov, ktoré žili na našom úezmí v období starších štvrtohôr (pleistocénu).
Počas pleistocénu (1,7 mil až 8 tis. rokov) rieka Morava v oblasti Borskej nížiny postupne premiestňovala svoje koryto na západ a na ľavej (slovenskej) strane svojho toku zanechávala štrkovopiesčité nánosy vo forme riečnych terás. Na vznik terás mali vplyv výrazné zmeny podnebia (striedanie chladných – ľadových dôb a teplých – medziľadových dôb), ktoré spôsobovali zmenu režimu toku. Rieka striedavo nanášala horninový materiál do svojej doliny, následne erodovala nánosy a prehlbovala koryto. Premiestňovala a usadzovala nielen horniny, ale aj zvyšky rastlín a živočíchov (kmene stromov, zuby a kosti zvierat), ktoré v jej okolí žili a uhynuli.
V zbierkach Slovenského národného múzea sa nazhromaždilo najviac fosílneho materiálu z okolia Malých Levár. Lokalita bola predmetom záujmu geológov a paleontológov už koncom 50. a v 60. rokoch. Geológovia (Baňacký a Sabol, 1969) na základe výskumu zaradili štrkovopiesčitú akumuláciu v okolí Malých Levár do mladého pleistocénu. Vrstva štrkov a pieskov tu má hrúbku 6-10 metrov, jej podložie tvoria neogénne íly. Podľa geológov sa miestami na týchto íloch, pod štrkovou sedimentáciou, nachádza vrstva netriedených hornín so zvyškami rastlín.
Český paleontológ R. Musil (1960) prvý spracovával fosílne zvyšky cicavcov z tejto lokality. Opísal štyri zuby známeho cicavca poslednej ľadovej doby – mamuta a jeden zub vývojovo staršieho druhu slona zo starého pleistocénu. Koncom 60. rokov Schmidt (1969) určil ďalšie nálezy. Časť tohto materiálu nazbieral autor spolu so Š. Borovským, vtedajším pracovníkom Mestského múzea v Bratislave a časť získali geológovia z bývalého Geologického ústavu Dionýza Štúra počas výskumu oblasti v rokoch 1958 – 1965. K nálezom slonov opísaných Musilom pribudlo päť zubov mamuta a zuby a kosti ďalších typických druhov pleistocénnych cicavcov – bizóna pravekého, jeleňa obrovského, bližšie neurčeného druhu jeleňa, koňa a nosorožca, ktorého Schmidt nazval Rhinoceros sp.
Aj v nasledujúcich rokoch bola lokalita sledovaná, väčšinou zberateľmi a pracovníkmi štrkoviska, ktorí v rámci svojich možností zbierali a poskytovali materiál Slovenskému národnému múzeu. Na tomto mieste treba spomenúť zásluhy pána A. Sitha a najmä A. Beláka, ktorý nazbieral väčšie množstvo materiálu v rokoch 1973 – 1978. Materiál uložený v zbierkach Slovenského národného múzea bol odborne spracovaný a časť z neho publikovaná. Pracovníčka múzea A. Ďurišová (1981, 1984, 1987) opísala nález chobotnáča na Slovensku – dva zuby slona lesného (Paleoloxodon antiquus /Falc. et Caut./). K doterajším nálezom mamutích zubov pribudlo ďalších dvanásť kusov. Potvrdila tiež nález fosílneho koňa (Equus cf. germanicus /Nehring/) – dva zuby a viacero kostí z končatín.
Zatiaľ posledným príspevkom zaoberajúcim sa nálezmi z Malých Levár je práca P. Holeca (1992), v ktorej opisuje dva zuby mamuta a jeden zub slona lesného.
Okrem týchto uverejnených nálezov sa v zbierkach Slovenského národného múzea nachádzajú kosti a zub ďalších zástupcov pleistocénnych cicavcov – chladnomilného nosorožca Coelodonta antiquitatis (Blumenbach), vývojovo staršieho druhu nosorožca rodu Dicerorhinus sp. , soba Rangifer tarandus (Linnaeus), losa Alces sp. a ďalšie nálezy už spomínaných druhov bizóna Bison priscus Bojanus a jeleňa obrovského Megaloceros giganteus (Blumenbach).
Z tohto krátkeho prehľadu je vidieť pestrosť zvieratstva, ktorého zvyšky sa nazhromaždili v náplavoch Moravy v okolí Malých Levár. Mamut, nosorožec srstnatý a sob boli prispôsobení na život v chladných drsných podmienkach. Na území Slovenska žili počas chladných výkyvov ,mladého pleistocénu, keď sa tu šírila lesotundra až chladná trávnatá step. Slon lesný a vývojovo starší druh nosorožca Dicerorhinus sp. sú zasa typickí obyvatelia lesov a lesostepí, ktoré sa v strednej Európe šírili počas teplých medziľadových období pleistocénu. Slon lesný žil na našom území počas poslednej a predposlednej medziľadovej doby. Zatiaľ bližšie neurčený nosorožec Decerorhinus sp. môže pochádzať aj zo starších období pleistocénu. Jeleň obrovský, bizón praveký, les a kôň svedčia o teplejšej klíme, indikujú stepný až lesostepný biotop stredného až mladého pleistocénu. Vidíme, že na tejto lokalite boli nazhromaždené zvyšky zvierat, ktoré žili v rôznych prírodných podmienkach a tiež v rôznych časovo vzdialených obdobiach pleistocénu. Možno to vysvetliť len tak, že miesto, z ktorých bol materiál vybagrovaný, nie je primárne miesto jeho uloženia. Materiál musel byť premiestňovaný, o čom svedčí aj charakter jeho zachovania. Materiál je úlomkovitý a ováľaný. Žiaľ, presná poloha nálezov nie je známa, nakoľko počas bagrovania štrku boli miesta ťažby zaplavené vodou. Podľa geológov nálezy pochádzajú len z podložia mladopleistocénnej štrkovej akumulácie, zo spomínanej vrstvy netriedených hornín so zvyškami rastlín, kde sa nazhromaždili ešte pred jej usadzovaním. Paleontológ R. Musil, ktorý spracoval časť materiálu, vyslovil názor, že fosílne zvyšky sa nachádzajú priamo v štrkoch terasy, v jej rôznych úrovniach. Z opísaného materiálu usúdil, že akumulácia štrkov a pieskov je pravdepodobne staršia ako mladý pleistocén, prípadne, že sedimentovala v dlhšom časovom období.
Teda názory na vek riečnych usadenín v okolí Malých Levár sú rôzne. Nepochybné sú však nálezy fosílnych cicavcov, ktoré žili v rôznych biotopoch a rôznych časových obdobiach pleistocénu. S najväčšou pravdepodobnosťou zvyšky chronologicky starších druhov cicavcov tu boli nazdromaždené pred a v počiatku sedimentácie štrkov a pieskov a časť materiálu sa dostávala do štrkopieskov počas ich sedimentácie.
V súčasnosti sa štrky a piesky pri Malých Levároch už neťažia. Ale v činnosti sú ďalšie štrkoviská (nielen na Záhorí), kde je veľká pravdepodobnosť výskytu fosílnej fauny. Chcela by som apelovať na pracovníkov štrkovísk, pokiaľ im to práca dovoľuje, aby venovali pozornosť tomu, čo „beží na pásoch“. Možno sa im podarí zachrániť kosti alebo zuby živočícha, ktorý už dávno nežije, a tým prispieť k rozšíreniu informácií o histórii života na našom území.

Literatúra:
Baňacký, V. – Sabol, A. 1969: Základný geologický výskum kvartéru Záhorskej nížiny. 149 s., ms., (Záverečná správa za roky 1960 – 1969, depon. in: Geofond, Bratislava).
Ďurišová, A., 1981: Palaeoloxodon antiquus (Falconer et Cautley, 1847) z Malých Levár. Acta Rer. natur. Mus. nat. slov., 27: 3-10.
Ďurišová, A., 1984: Nálezy slonovitých chobotnáčov v mladopleitocénnej terase rieky Moravy pri Malých Levároch, okres Senica. Acta Rer. natur. Mus. nat. slov., 30: 7-26.
Ďurišová, A., 1987: Nálezy fosílnych zvyškov koní (Eqidae, Mammalia) v mladopleistocénnej terase rieky Moravy pri Malých Levároch, okres Senica. Zbor. Slov. nár. múz., Prír. vedy, 33: 11-22.
Holec, P., 1992: Novšie nálezy zvyškov Palaeoloxodon antiquus (Falconer et Cautley, 1847) a Mammuthus primigenius (Blumenbach, 1807) (Proboscidea, Mammalia) od Malých Levár. Mineralia slovaca, 24: 461 – 466.
Musil, R., 1960: Štěrková terasa Moravy u Malých Levár. Ac. Rer. nat. Mus. slov., 6: 11-32.
Schmidt, Z., 1969: Fosílne stavovce na okolí Bratislavy. Bratislava, 5: 211-227.