Dagmar Kanisová Spomienky na sobotištské „lekvare“

0
633
Jeseň prináša so sebou nielen pochmúrne a chladné dni, ale je tiež obdobím zberu mnohých druhov ovocia – jabĺk, sliviek, hrozna, orechov a ďalších. V oblasti Myjavy i v Sobotišti bol v minulosti zber sliviek veľmi bohatý. V posledných desaťročiach slivkových drevín ubúda, hlavne z dôvodu napadnutia stromov tzv. puklicou. Lekvár sa však už málokde varí podľa starého „grífu“.
Ako teda prebiehalo varenie „trnkového lekvaru“ v Sobotišti ešte do polovice minulého storočia? Takmer v každej domácnosti, ktorej majitelia vlastnili slivkový sad, stála v komore alebo kuchyni stavaná pec „pod komínom“, do ktorej sa vkladal medený kotol na varenie lekváru. Dnes už, i to veľmi zriedkavo, slúži k tomuto účelu kovová kotlina. Dobre zrelé slivky sa otriasali, alebo obíjali dlhými palicami – „holami“. Zbierali sa do vedier, lepšie na lekvár, horšie na slivovicu. Pred spracovaním sa kde-tu opláchli. Korvatky(bystrické slivky) sa pred varením vykôstkovali, duranzie sa najprv rozvarili a potom scedili cez špeciálne sito s veľkými dierkami. Jednotlivé druhy sliviek sa nemiešali. Lekvár z duranzií bol pracnejší, ale jemnejší a sladší. Údajne i slivovica z duranzií je jemnejšia. Zariadenie na varenie lekváru sa teda skladalo z pece, kotla, z vesla, resp. míšáka, čo bola zvláštna drevená varecha s dlhou rúčkou na konci. Veslo muselo pri otáčaní tesne obsiahnuť celé dno kotla, aby sa zabránilo miešaním prihoreniu lekváru. Z povaly obvykle visela remenica, na ktorej bola rúčka vesla zavesená tak, aby miešačovi umožňovala otáčavý pohyb vesla. Pretože sa počas varenia musel lekvár odparovať, kotol sa nesmel prikryť. Samozrejme, že lekvár sem-tam vystrekol a mohlo sa dostať horúcej kvapky i miešačovi. Steny okolo kotla sa chránili plachtou alebo papierom. Miešač sedel na vysokej stoličke alebo špeciálne vymurovanej lavičke pri peci. K výbave patrilo tiež už spomínané sito a na intenzívnejšie cedenie a rozdrobenie šupiek používala sa nakrátko zrezaná brezová metla. Lekvár sa musel miešať stále, pokým sa neuvaril, čo trvalo plných dvadsaťštyri hodín. Samozrejme, miešači sa pri miešaní striedali približne po pol hodine, keď lekvár hustol, i častejšie. Neskôr, keď bol obsah kotla už značne hustý, posledné hodiny absolvovali muži. „Míšači“ boli rodinní príslušníci, susedia, rodina, známi, ktorých bolo v miestnosti vždy dosť, aby sa klebetilo, žartovalo, a tak pri miešaní rýchlejšie ubiehal čas.
Umením nebolo len lekvár navariť, ale i drevo prikladať do pece tak, aby oheň nebol prudký. Lekvár nesmel striekať, ale len bublať. Dobre uvarený lekvár musel na vareche zostať „stáť“, nech sa akokoľvek otočila.
Po nebohej pani Márii Čederlovej sa zachoval návod na postup pri varení slivkového lekváru. Podľa neho na jeden kotol uvareného lekváru treba asi tri merice duranzií (asi 150 – 160 kg). Toto množstvo sa postupne rozvarí v troch kotloch na riedku brečku. Obsah každého kotla sa postupne precedí do osobitnej drevenej nádoby (tunky). Potom sa do kotla opäť naleje brečka z jednej tunky a postupne, ako sa brečka odparuje a obsah kotla ubúda, tak sa pridáva brečka z ďalšej tunky. Keď je obsah z oboch nádob zvarený na hustejšiu hmotu, kotol sa opäť vyprázdni a naleje sa do neho obsah tretej tunky. Do brečky v kotle sa potom postupne pridáva hustý lekvár, až kým sa všetok nezvarí v jednom kotle. Konečným produktom po dvadsiatich štyroch hodinách je štyri a pol, až päť kg tuhého lekváru. Hustý lekvár sa uskladňoval v hlinených nádobách alebo drevených galetkách, v ktorých však skôr vysychal, takže sa musel krájať a rozvárať s vodou. Pretože úroda sliviek nebola každoročne rovnako bohatá, bolo výhodou, že si udržal dobrú kvalitu i počas dvoch rokov. Dnes sa už veľmi zriedkavo varí slivkový lekvár v kotle a keď aj, tak nanajvýš v jednom. V minulosti, ešte v prvej polovici 20. storočia, varieval sa v Sobotišti v menšej miere aj lekvár šípkový a „hulér“ zo zrelých bobúľ bazy čiernej.
Sobotištské lekvare“ mali okrem pracovnej i zábavnejšiu stránku. V období varenia lekvárov slivková brečka rozvoniavala po celej dedine. V našej, vtedajšej „Uherskej ulici“,konávali sa najznámejšie „lekvare“ u Hrebíčkov, u Svatojáňanov (Čederlov), u Cyrilov (Baumgartnerov) a u Pukančíkov. Najslávnejšie „lekvare“, ktoré najčastejšie spomínali mnohí pamätníci, prebiehali však u Hrebíčkov. Pán Hrebíček odišiel ako mladý muž so svojou ženou začiatkom 20. storočia do Ameriky. Tam si zbudoval výrobňu drevených sudov a po dvadsia-tich rokoch sa vrátil do vlasti ako pomerne bohatý. Kúpil si v Sobotišti viaceré polia, vtedy ešte krásnu zemiansku kúriu s veľkým hospodárstvom, obrovskou záhradou, kde ešte do 50. rokov minulého storočia boli dobre zachované zvyšky parku s kamennými lavičkami, torzami sôch, altánkom, jedlými gaštanmi, vzácnymi drevinami a udržiavanými chodníkmi. Aj nádvorie bolo veľké, vysypané štrkom, uprostred koleso zastrihnutého krušpánu, v strede červené muškáty. Žiaľ, v 50. rokoch celé jeho hospodárstvo prevzalo – ako kulakovi – do svojho „riadenia“ roľnícke družstvo a za dve desaťročia nezostalo z hospodárstva okrem chátrajúcej kúrie takmer nič.
Varenie lekváru u Hrebíčkov prebiehalo v hospodárskej časti. Večer sa tu poschádzali hlavne mládenci a dievčatá, sem-tam i starší a kopa detí. Posadali si na lavice okolo steny, alebo posedávali na nádvorí na rôznych drevách, pníkoch alebo „šomlíkoch“ donesených z domu. U Hrebíčkov v hospodárstve pracoval ako pomocník celej dedine známy Július, ktorý hral veľmi dobre na heligónku. Spievalo sa, rozprávali sa všelijaké príhody, strašidelné historky, robili sa rôzne huncútstva, napr. hra na richtára a pod. Čoskoro sa rozprúdil i tanec, a to nielen klasický čardáš alebo polka, ale pre vylepšenie nálady vyhlásili aj „metlový“ alebo „zrkadélkový“ tanec. Pri „metlovom“ musel byť počet dievčat o jednu väčší ako mládencov a tá, ktorej sa neušiel, musela tancovať s metlou. Potom sa voľba opakovala. Pri „zrkadélkovom“ tanci si dievča sadlo na stoličku, do ruky dostalo zrkadlo, na ktorom pri jeho pohybovaní snažilo sa spoznať mládenca, ktorý sa rýchle mihol za jeho chrbátom. Ak ho spoznalo, tancovalo s ním potom sólo. Veselo bolo i v iných domácnostiach. Hralo sa i na ústnej harmonike, niekde na ťahacej. Nie je možné nespomenúť tiež „lekvare“, ktoré sa konali u Fojtlína – záhradníka. Rodina bývala kedysi na prízemí bývalého ňáriovského kaštieľa, ktorý tvorí dodnes dominantu sobotištského námestia. Súčasťou obydlia boli i rozmernejšie komory s kamennými podlahami s nízkymi klenutými plafónmi (povalami). Pán Fojtlín bol výborný huslista a primáš dedinskej kapely. I tu sa schádzali starí, strední a mladí zo širokého okolia a zábava trvala i do brieždenia. Návštevníkom v domácnostiach ponúkali slivkovú brečku s domácim tvarohom, pagáčiky a štamperlík – najviac dva – slivovice alebo ražného. Ak bol niekto smädný, išiel si naťahať vody zo studne. Pri zábave nebolo opitých.
Zlatým klincom programu boli „maškare“. Boli to rôzne zamaskované postavy, ktoré navštevovali domácnosti, kde sa varil lekvár, neskoro večer. Väčšinou predstavovali strigy, čarodejnice, kuchárky, mátohy zahalené do plachiet s namúčenou tvárou, paničky so starodávnymi klobúkmi (tie sa našli v zemianskej kúrii u Cyrilov ako pozostatok spolu so starými dôstojníckymi čapicami nazývanými čákovy). Muži predstavovali vojakov, hasičov, preobliekali sa do ženských šiat, alebo niektorí robili mátohy na chodúľoch. Medzi jedenástou a jednou hodinou po polnoci prichádzala smrtka. Preto dve hodiny, aby mohla obísť čo naj-viac „lekvarú“. Postavu mala zahalenú do plachty, šedobielu tvár z naneseného popola, zuby vyrezané z tvrdého jablka a na pleci niesla kosu. Niekedy sa zhaslo i svetlo, zasvietili sviečky, takže zjavenie vyzeralo skutočne hrozivo. Pokiaľ boli v miestnosti ešte deti, schovávali sa pod lavice, alebo ich rýchle pratali domov. Smrtka si rozkázala muziku a vyberala si devy do tanca. Pokiaľ sa vzpierali, tak im hrozila zahrdúsením. I ostatné maškary robili akože „zle” prítomným, hlavne ženám, aby lepšie poslúchali – štípali, sem tam udreli, alebo sa zapojili aj do tanca.
„Lekvare“ začali upadať hlavne v druhej polovici 20. storočia. Dnes by mladí ľudia takýto spôsob zábavy snáď ani nechápali, alebo by ich nezaujal. Tiež slivkový lekvár v rámci množstva iných pochutín je na okraji kuchynského záujmu. Na podobné akcie dnes už nie je miesto ani čas, a tak zostáva iba možnosť spomínať a pripomínať, že i „lekvare“ patrili v minulosti do bežného života Sobotišťanov.