Stareček Michal Stachovič sa narodili v Brodskom 24. apríla 1892. Bol prezývaný Špera. Tu prežili celý svoj život, okrem rokov strávených na fronte počas prvej svetovej vojny a v zajatí v ukrajinskom meste Gomel.
So starenkou Bjetou, rod. Jakubcovou – Horáčkou vychovali dcéru Mariu a synov Konštu a Vilu. Ako slobodný mládenec pred vojnou pracovali v pivovare v Břeclave. Rozvážali pivo po okolitých šenkoch. Mali pridelených dvoch štajerákov, kobylu Lízu a jej potomka Bubina. Tie kone milovali. Boli silné, vytrvalé a múdre, dokonca im raz zachránili život.
Keď bola vyhlásená mobilizácia, narukovali do bratislavských kasární pri Alžbetke. Tam na dvore absolvovali nováčikovia vojenský výcvik a medzi nimi aj náš stareček. Vždy nám doma názorne ukazovali, ako vyzerali cviky so zbraňou. Mali to ešte stále v rukách. Cvičenie pozoroval z okna generál a vybral si starečka, ktorý boli vysoký, štíhly, pekného držania tela, za pucfleka. Generál mal totiž rád vysokých vojakov, ako bol aj on sám. Starečkovi sa to neľúbilo, cítili sa ponížený, že či budú celú vojnu pucovat čižmy. Keď sa vojna skončí, chlapci sa vrátia domov a budú vyprávať, čo všetko zažili.
„A já si aňi neškrknem. Povjedzá: Ty buc cicho, tys´ byu skovaný!“
Ináč sa mali u generála veľmi dobre. Chodievala za ním jedna „frajla“, vtedy dostali peniaze a išli mu do reštaurácie kúpiť večeru a víno. Vždy im nejaké peniaze ostali a mali príkaz nevracať sa do polnoci.
„Dycky mi v kapsy nejaké groše štrngali a druhí vojáci mi to závidzeli!“
Raz išiel generál na akúsi inšpekciu. V salóne visela jeho parádna uniforma a starečkovi napadlo, zahrať sa na generála. Obliekli si tú parádu, pripli si šabľu, narazili si čapicu – „byua na mňa jak ulétá!“ – a pred veľkým zrkadlom začali hore-dole mašírovať a vydávať nemecké povely. Keď naraz v zrkadle za sebou zbadali generála vo dverách, ako ich pozoruje.
„Stŕpeu sem hrúzú. Uš ťi je, Michale, amen. Pújdeš pred vojanský súd a gulka ťa nemine.“
Ale generál vykročil k nim, potľapkal ich po pleci a povedal: „Gut, Michal, gut!“, a veľmi sa smial. Ale starečkovi sa dobrota prejedla a pýtali sa na front. Generál im to všelijako vyhováral, že si nevie predstaviť, čo je vojna, hlad, špina, vši, zima, môžu ťa zabiť, ale u mňa sa ti nič nestane! Ale nedali si povedať. Tak aj odišli s veľkou skupinou na Ukrajinu. Dôjduc tam, nováčikovia boli vyhúkaní a hneď pri prvom útoku ich veľa padlo.
Po jednej bitke ostalo na bojisku veľa mŕtvych vojakov, koní a vyradenej bojovej techniky. „Pomáuy sem sa vyhrabau ze zákopu, zahlédau sem sa okouo, a tak jak otáto po kapličku (asi 250 m) trčau taký ošlahaný, nauomený strom, pri kerém byli nejakí vojáci a pár koňú. Lepší sem sa zahledzeu na jedného zúboženého, vyčerpaného a vychudnutého koňa s huavú zvjesenú až k zemi. Došlo mi ho velice lúto a naráz sa mi zazdauo, že to byu Bubín. Ale de by sa tady vzau v takéj dálce. Nedauo mi to. Popošeu sem blížej a zavouau sem: Bubinééé! Kúň zdviheu huavu a zaerdžau. (A tu sme všetci poslucháči, poznajúc príbeh, začali plakať.) Byu to on! Došeu sem aš k ňemu, objau sem ho kouem krku a on si položiu huavu na moje plece. A tak sem puakau, moheu sem sa usmrcit!“ Mali v torbe nejaké suché kôrky a tie mu dali. Tí vojaci boli delostrelci a povedali, že v tom rozbahnenom teréne aj dva kone nemohli delo vytiahnuť a Bubin to dokázal sám. Neskutočne ho chválili. V tom začali trúbiť alarm, tak museli utekať. Viacej sa s ním nestretli.
Bojoval s nimi aj jeden kamarát z Brodského. Bol taký vyplašený, bojazlivý. Pri jednom útoku mu povedali, aby sa len držal za nimi. Otočil sa a chceli mu čosi zakričať v tom hurhaji. On ležal za nimi s odstrelenou polkou hlavy. „Horko sem zapuakau a spomenul sem si na generálové prehováraňí!“
Raz niekde v tých bojoch zaostala poľná kuchyňa. Chlapci pojedli všetko, čo pri sebe mali a potom už nejedli nič. Nebolo čo. Bolo to na Vianoce. Všade bolo plno snehu. Nakoniec kuchyňa po troch dňoch dorazila a kuchári navarili takého mastného gulášu, sadlo na ňom stálo na dva prsty. Chlapi sa naň vrhli, ale druhému kamarátovi povedali stareček: „Štefane, daj si enem trochu, čreva máme prázdné, mohuo by nám to uškodzit. Neskúr to možeme dojest!“ Stareček boli vždy rozvážny a zodpovedný. Tak aj bolo. Veľa vojakov ochorelo, mali „laxirku“ (hnačku) a ktorýsi aj umrel. „Pukeu im žaúdek!“ – dodali stareček.
Najhoršie, vraj, boli útoky na bodáky – bajonet auf, vor vertz – dopredu! Obyčajne to bolo v noci.V tej tme to bolo niečo hrozné. Nevideli na seba a pichali sa navzájom, čo zistili až ráno. Niektorí naši kamaráti boli napichnutí na bodáky odzadu aj spredu. Bol pri tom strašný rev, plač, hrešenie, volanie o pomoc. Bola to hrôza! Vojaci behali dopredu, potom zasa cúvali dozadu, hore-dole. Stareček spadli do nejakej brázdy a ostali tam ležať, zašili sa. Hoci boli došliapaný, zachránili si život.
Po veľkých bitkách ostávali na bojisku aj tisíce zabitých. Obidve strany vyslali parlamentárov a vyhlásili prímerie, aby mohli pochovať mŕtvych. Hádzali ich do veľkých hrobov, Rusov, Slovákov, Nemcov, … všetkých dokopy. Keď ich pochovali, resp. zahrabali, zatrúbili koniec prímeria a znovu bol vyhlásený Sturm. Hodnostne postúpili na Zugsfűhrera (čatára). Dostali najlepších vojakov pod seba, ktorí chodili na patrolu, prieskum, nie do boja. Mali aj lepšiu stravu ako ostatní. Nemohli na výzvedy nosiť „mináž“. Priatelili sa s dôstojníkmi a chodili do dôstojníckej kantíny. Mali akýsi konflikt s vyšším dôstojníkom, ktorý niečo tvrdil, o čom nemal prehľad a stareček veci znalý mu protirečili. Dostali trest – vyviazanie za ruky vzadu a vytiahnuť. Iný dôstojník im poradil, aby sa pri zväzovaní trochu ukrčili a keď ich začnú vyťahovať, aby sa vyšponovali až na špičky nôh a pri tom stonali a mrčali, ako že ich to bolí. Tak sa aj stalo. Odviazali ich a bolo po treste. Stávalo sa, že pri prieskume boli tak blízko ruských zákopov, že počuli, ako sa Rusi medzi sebou rozprávajú.
Keď začali ustupovať, Rusi ich zahnali až na slovenskú stranu, niekde k Humennému. Rozložili sa na vŕšku a pod sebou v dolinke videli Rusov. Mali ich ako na dlani. Ani nebola nejaká streľba, sem-tam puklo z jednej i druhej strany. „Naráz sem pocítiu, jak by mja ňegdo uderiu po rici. Ňic mja neboleuo. Aš mi neco začauo técit do botú, kukeu sem sa a podemnú byuo plno krvi. Chyteu sem sa a zisciu sem, že mám odstrelenéj pú rici.“ Boli ťažko ranený, dostali horúčku, silnú infekciu a blúznili. Nič si z toho nepamätali. Prebrali sa, keď ich viezli do Košíc do špitála v svinských vagónoch. Ležali na hornej prični pri okienku. V Košiciach na štacióne dlho stáli. Vo vagónoch sa ozývalo stonanie, hrešenie, páchlo tam krvou a ranami. No hrôza! Cez to malé okienko zbadali na peróne také „dvje bjeličky“. Zavolali na nich. Dali im nejakú väčšiu bankovku, aby im išli do reštaurácie na stanici kúpiť borovičku. Kamaráti im povedali, že sa môžu s tými peniazmi rozlúčiť. Ale dievčatká dobehli naspäť s borovičkou aj s peniazmi, čo zostali. Veľmi ich to osviežilo, aj bolesť bola miernejšia. Krátko potom upadli znovu do bezvedomia, a čo sa udialo ďalej, kde, kedy ich vyložili, si nepamätali. Naraz sa prebrali po tom, čo spadlo na nich niečo ťažké. Ležali v nejakej veľkej hale. Ležalo tam plno mŕtvych, niektorí ešte dýchali. To, čo na nich spadlo, bola mŕtvola, ktorú sanitári doniesli na nosítkach a vysypali ju na starečka. Začali sa mrviť, mrčať a stonať. Sanitári sa nezľakli. Naložili ich na uvoľnené nosítka a zaniesli späť do nemocnice. Dlho sa liečili, aj vyliečili. Ale stareček sa znovu hrabali na front.
Moc toho však nenabojovali. Padli do zajatia, resp. sa vzdali. Dostali sa do zajatia pri meste Gomel. Vojaci mali vojny až po krk. Keď ich viedli cez dediny špinavých, hladných, oškubaných, prepásaných aj špagátmi, okná boli na domoch pozatĺkané, nikde ani živej duše, ako vymreté. Neskôr sa dozvedeli, že keď sa robila ohrada na tábor, povedali domácim, že tam prídu „Austrijáci“. Tí domáci si ich predstavovali ako nejaké obludy. Probovali im hlavu, uši, nos a prežehnávali sa. Potom sa jeden mužík pýtal: „A u vas rostut jabloka? Da? Rastut i grúši? Da? A solnce takóje u vas tóže svjetiť? Tóže?“ Boli z toho vyvalení a za každou odpoveďou sa križovali.
V zajatí museli aj niečo robiť. Okolití sedliaci si ich rozoberali na výpomoc. Mali nástup. Prišli ruskí dôstojníci a hľadali tesárov na stavbu mosta. Veľa sa ich prihlásilo, aj stareček. Ale ako na potvoru, ani jeden nebol tesár. Odviedli ich na určené miesto, kde bolo nachystané drevo. Starečkovi strčili do rúk plány, ale v živote nič také v rukách nedržali ani nevideli. Keďže boli veľmi bystrý, preštudovali si to a s Božou pomocou začali stavať. A ten most aj postavili! Čo Slováci nedokážu? Ušlo sa im veľkej chvály a potom mali aj nejaké privilégiá. Mali už potom z tábora voľný pohyb, ale boli viac hladní, ako najedení. A tak ženy – sedliačky, keď išli na roboty, stáli pri ceste a v náručí držali celé nohy buchiet a ako drevo to zajatcom rozdávali. U nás na Slovensku už bol hlad, ale Ukrajina ešte bola bohatá.
Skončila sa žatva. Robili u jedného sedliaka. Ten došiel do tábora aj s oficierom, že idú do bane. „Stŕpeu sem hrúzú, no Michale, fčíl budete robit v baňi jak otroci faraóna – krála a už sa odtát nedostanete a neuvidzíte svjetuo Boží!“
Ale sa veľmi potešili, keď ich namiesto do bane doviedli do parného kúpeľa. Prišli tam aj sedliakove dcéry, povyzliekali sa skoro donaha a šibali ich metličkami. To bola dobrá baňa. To sa im ľúbilo.
Domáci po dlhom trvaní vojny bývali v zemľankách spolu s dobytkom. Svine sa pásli v blízkom lese a keď gazdiná zabúchala na nejaký starý hrniec, vybiehali ku nej sa nažrať. Obilie pri žatve neviazali do snopov, ale kládli do stohov a podľa potreby postupne mlátili. Ale keď začala občianska vojna, doleteli červení a zase bieli a všetky tie stohy obilia popodpaľovali a pomaly aj tam nastával hlad.
Naposledy robili v Gomeli u lekárnika. Mal štokovec na námestí. Dole bola lekáreň a sklad, hore býval s rodinou. Stareček boli pekný, bystrý, úslužný, chápavý a mali veľmi pekné písmo, hoci vychodili len základnú školu. Od prác okolo domu sa vyšvihli až na pomocníka jednoduchších prác priamo v lekárni. Lekárnik si ich veľmi obľúbil. Nešanoval na nich. Mal jedinú dcéru, že šikovné dievča. Keď skončila vojna, starečka prehováral, aby sa nevracali domov. Že je tam bieda, hlad, na Piave zúri vojna, môžu ich tam poslať. Aby ostali uňho, že im dá svoju dcéru za ženu a budú sa mať dobre. Aj tej jeho dcére sa ľúbili. Ale kde, keď na nich čakala milá Bjetuška.
Všetko sa hrnulo domov. Rozlúčili sa, poďakovali, popakovali a chvátali na stanicu. Tam už bolo Božie dopustenie. Pristavené vlaky už boli preplnené vojakmi, vracajúcimi sa domov. Ani na streche, ani na schodkoch nebolo miesta. Tak sa vyhrabali na nárazník posledného vagóna a pripásali sa remeňom, aby keď zdriemnu, alebo by narazil vagón, nespadli. A tak za veľkého utrpenia a strachu šťastlivo prišli do Štúrova, kde ich stuhnutých a napoly zmrznutých museli odviazať a zložiť z nárazníka. V Štúrove sa tvoril batalión na taliansky front. Pripravovali sa tam aj nováčikovia. Keďže boli nižšia šarža, dostali na výcvik nováčikov. Učili ich narábať so zbraňou, nástupy, defilírku a pod. Na previerky prišli šarže, vyhlásili nástup, aby nováčikovia predviedli, čo sa naučili. Stareček dali svoju čatu nastúpiť, velili im, ale ani po opakovaní to stále nebolo dobré. Tak pred nich predstúpili a presne, názorne ukazovali, ako sa ten-ktorý cvik správne robí. Prítomný generál ostro všetko sledoval a vyhlásil: „Ten cugsfírer ostane tu, jak cvičitel!“ A to im tretí raz zachránilo život.
Po prepustení z armády na konci vojny nastúpili do Kútov na železnicu ako zapisovač vozňov. Na dôchodku boli vášnivým rybárom. Všetko, čo zažili počas prvej svetovej vojny, im hlbokoovplyvnilo celý život. Tých zážitkov a spomienok bolo nespočet.
Zomreli vo svojom dome dňa 1. 7. 1978 ako 86-ročný. Prišiel sa s nimi rozlúčiť posledný žijúci brat Ignác, s ktorým vyzerali ako dvojčatá. Ako plakal pri rakve, vyhlásil: „Bratre múj, aj v téj truhle si jak generál!“

Spomienky prerozprávala a spísala 72-ročná vnučka Eva Libušová a vnuk Vilo Andraščík, Brodské, 18. mája 2014