sobota, 20 apríla, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

773 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Medzinárodný deň detí

0

Vo štvrtok 1. júna 2017 bude pri príležitosti Medzinárodného dňa detí vstup do stálej expozície Záhorského múzea pre deti, žiakov a študentov bezplatný.

Sklárne v Malých Karpatoch

0

Počiatky sklárstva na Slovensku siahajú do 14. storočia. Sklári k nám prichádzali predovšetkým z Nemecka a Čiech, ale časom postupne splývali s domácim obyvateľstvom. Sklári boli často priekopníkmi, keďže sa usádzali na doteraz neosídlených miestach. Sklárske huty sa nachádzali hlavne okolo Lovinobane (severne od Zlatých Moraviec) a v okolí Bardejova. Výnimkou však neboli ani Malé Karpaty, kde boli v novoveku na území Bratislavskej stolice zriadené tri sklárske huty v chotároch obcí Jablonové (dnes vojenský obvod Záhorie), Sološnica a Doľany.
Územie Slovenska zasiahla v priebehu 17. storočia hospodárska stagnácia ako dôsledok neustálej tureckej hrozby a vnútorných nestabilných pomerov v krajine. Zemepáni preto zakladali na svojich panstvách sklárske huty v hlbokých lesoch, čím využili ich dosiaľ nezužitkované prírodné bohatstvo. Drevo potrebné v sklárňach najmä na kúrenie sa v Malých Karpatoch nachádzalo v dostatočnom množstve, rovnako aj hlina na stavbu taviacich pecí a nádob na tavenie skla, voda a kremeň, resp. oxid kremičitý, nachádzajúci sa v piesku.
Zemepáni Plaveckého panstva (Jablonové, Sološnica) a panstva Červený Kameň (Doľany) Pálfiovci sa už od 30. rokov 17. storočia venovali významným stavebným projektom. Gróf Pavol IV. Pálfi získal v roku 1635 od uhorského snemu zákazku na prestavbu Bratislavského hradu. Na svojich panstvách sa venoval výstavbe, resp. prestavbe kaštieľov v Malackách, Stupave, Plaveckom Podhradí, hradov Červený Kameň, Pajštún a mnohým ďalším stavebným aktivitám. Pre realizáciu spomenutých projektov potreboval dodávateľov stavebného materiálu a surovín, okrem iného aj sklárske výrobky. Novozaložené sklárne v Malých Karpatoch mali teda slúžiť potrebám pálfiovských stavieb, ako aj samotného pálfiovského dvora.
Skláreň v Sološnici
Najstaršou sklárňou vybudovanou v Malých Karpatoch bola skláreň v Sološnici. Fungovala minimálne už v prvej polovici 17. storočia. Prvý raz sa v účtovných písomnostiach Pálfiovcov spomína sološnická skláreň (Praÿttenbrunner Glasshutte) v roku 1638. V roku 1640 bol nájomcom tunajšej panskej sklárne dvorský sklár Hans Pöckh. Hlavným odberateľom sklárne bol v rokoch 1640 – 1643 Hans Georg Weltz, ktorý sa v roku 1650 spomína ako dvorský sklár, podobne ako predchádzajúci nájomca sklárne. Zo sklárne a jej skladu v Sološnici sa odoberalo sklo na pálfiovské stavby v Bratislave (hrad, záhradný palác). V sklárni pracoval hutmajster a na fungovaní huty sa podieľal aj účtovník. Od roku 1655 sa dodávky skla zo Sološnice pre bratislavské stavby postupne zmenšovali. Definitívne sa prestávajú objavovať v roku 1674.
Notície Mateja Bela vydané v roku 1736 uvádzajú pri popise obce Sološnica sklársku hutu.
Z obce viedla cez Malé Karpaty cesta až k panstvu hradu Červený Kameň. Uprostred nej bola skláreň, ktorá nebola úplne bez úžitku. Bola ňou skláreň v chotári Dolian, nie v Sološnici, čo potvrdzujú aj najstaršie katolícke matriky rím. kat. farského úradu v Sološnici zachované od druhej polovice 17. storočia. O miestnej sklárni a tunajších sklároch neobsahujú konkrétne informácie. Len v 70. rokoch 17. storočia sa v matrike narodených objavuje priezvisko Hutár, Huter (Huttar, Hutter) naznačujúce sklárske remeslo. Na začiatku 18. storočia už skláreň v Sološnici nebola v prevádzke. Urbár Plaveckého panstva z roku 1704 sa o sklárni v Sološnici nezmieňuje, len o sklárni nad obcou Jablonové. Nie je vylúčené, že sa tunajší sklárski majstri a remeselníci po zániku sklárne presunuli do blízkej fungujúcej sklárne v chotári Dolian na panstve Červený Kameň alebo do sklárne Rovina nad obcou Jablonové.
Povedomie o jestvovaní sklárne sa v Sološnici nestratilo ani v 20. storočí. V katastrálnom mapovaní z roku 1906 sa nad obcou smerom do Malých Karpát pod vrchom Veľký Petrklín uvádza chotárny názov Staré Hute (Sztare Hutye). Podľa zápisu z obecnej kroniky z roku 1934 sa sklené hute mali nachádzať poniže Juzovského mlyna na prameni nazývanom Hoštunková. V sklárni sa mali okrem iného vyrábať aj sklené lustre. Jeden z nich bol zavesený v miestnom kostole až do roku 1931, kedy spadol a rozbil sa.
Skláreň v Rovine nad obcou Jablonové
Skláreň pod Tureckým vrchom vznikla najneskôr v polovici 17. storočia. Prvá písomná zmienka o jej existencii pochádza z roku 1652, keď sa pri sobáši Jána Kropa, pôvodom z Moravy, uvádza, že v čase sobáša žil v sklárskej hute (tunc temporis degens in officina vitrearia).
Pri sklárni vznikla a postupne sa rozvíjala dedina. Jej názov odzrkadľoval novosť osídlenia – Nová Ves (Neudörfel bei der Glass-hütte, Novus pagum, Nova villa, Nova dedina, Vyfalu), zameranie miestnej výroby (Huty, Hutia) a charakter tunajších prírodných pomerov – rovnosť terénu (Rovina, Rowni, Rownina).
Skláreň v Rovine spomína vo svojej poéme o Svätom Jure z roku 1679 Dávid Peucker, univerzitný študent vo Wittenbergu. O sklárni píše: „Neraz som sa tam vybral s priateľmi, aby som sa zbavil melanchólie a videl majstrov sklárskeho remesla, ako z vriaceho tekutého skla pomocou kovových rúrok pri zručnom krútení, fúkaní vyrábajú veľmi pekné poháre, čaše a sklené tabule. Je to veľmi krehké, ako náš život, no lahodiace oku a duši.“
Urbár z roku 1704 uvádza, že lesy v chotári obce Jablonové nemali veľkú cenu, pretože boli rúbané pre potreby sklárne. Skláreň s blízkou obcou mala v tom čase prinášať úžitok až vo výške 4 000 zlatých, z ktorých tretina bola od miestnych majstrov a dve tretiny od iných služobníkov panstva. Obec Rovinu (Rovnina) tvorilo 45 usadlostí (deväť sedliackych, 26 želiarskych s príslušnosťami a 10 želiarskych usadlostí bez príslušnosti). Miestni sedliaci boli povinní slúžiť zemepánovi dva dni v týždni. Panstvu dávali ročne 70 denárov, jednu sliepku alebo dve kurence a 6 vajec. Mäsiar za použitie miestneho výseku mäsa platil panstvu 24 libier mäsa (1 libra = 56 dkg). V obci tri štvrte roka fungoval aj panský výčap. Bol tu jeden mlyn, ktorého mlynár bol oslobodený od poplatkov a poskytoval panstvu manuálne práce.
V roku 1708 uzavreli na Plaveckom hrade nájomnú zmluvu gróf Mikuláš V. Pálfi z Erdödu a sklársky majster Matej Šrubár (Schrubar), podpísaný aj ako Matej Svarda (Swarda), na panskú hutu, ktorá sa nachádzala v chotári Perneka (Pernekher hütten) a možno ju s istotou stotožniť s hutou v Rovine. Na základe zmluvy mala byť huta odovzdaná nájomcovi spolu s rôznym náradím, spísaným vopred v inventári. Skláreň mala byť prevádzkovaná na náklady nájomcu a rovnako ju mal užívať k svojmu prospechu. Potrebné palivové drevo na prevádzku sklárne nemal vyrubovať nájomca podľa ľubovôle, ale so schválením polesného. Na pomoc nájomcovi smeli byť ustanovení štyria robotníci. Nájomca bol v čase, keď prevádzkoval skláreň, povinný platiť panstvu týždenne rentu štyri zlaté a 50 denárov, čo ročne predstavovalo 234 zlatých. S platením mal začať od dátumu uvedeného v zmluve, teda od 15. júla 1708. Posledný bod zmluvy upravoval vypovedanie zmluvy a ukončenie nájmu, kedy mala byť huta spolu so zapožičaným náradím vrátená naspäť do rúk zemepána. Dokument je opatrený vlastnoručným podpisom a odtlačkom osobného pečatného prsteňa sklárskeho majstra Mateja Šrubára, inak Svardu. V hornej časti pečate sú iniciály jeho mena MS, pod ktorými je prekrížené sklárske náradie. O pôvode Mateja Šrubára, inak Svardu, sa zmluva nezmieňuje. Nebol však miestny, čo potvrdzuje aj jeho príslušnosť k inému vierovyznaniu. Jeho syn Matej Svarda ako mládenec v roku 1714 konvertoval v Jablonovom na katolícku vieru.
Posledná zmienka o prevádzkovanej sklárni v Rovine pochádza z roku 1713, kedy zomrel Jakub Snir zo sklárskej dielne v Hutách (ex officina Vitraria in Huty). Presný časový údaj kedy skláreň zanikla, nie je známy. V Belových Notíciách z 30. rokov 18. storočia sa objavuje zmienka o už nefungujúcej sklárni v Pezinských horách. Skláreň mala byť zrušená na príkaz sklárskych majstrov. Je veľmi pravdepodobné, že ňou bola práve skláreň v Rovine. Vďaka jej zrušeniu sa zvýšila prosperita sklárne nad obcou Doľany. Aj napriek zániku sklárne zostala lokalita pre vhodné prírodné podmienky aj naďalej osídlená. Dedina si zachovala svoj pôvodný názov odvodený od bývalej sklárskej huty (Huttya, Rovhnya, Hütten). Skláreň zanikla podľa Bela už dávnejšie, keďže miesto, kde bola tavená a spracovaná síra, potrebná pri výrobe skla, už bolo takmer úplne zničené. Nachádzalo sa tu mnoho polí, obilia a úrodných pastvín, rovnako aj čistá voda. V roku 1738 tu bývalo 47 rodín. Kontinuitu s bývalými sklármi potvrdzuje aj fakt, že richtárom obce bol v roku 1738 Matej Svarda, syn alebo vnuk pravdepodobne posledného nájomcu sklárne.
Posledné písomné údaje o obci pochádzajú z polovice 18. storočia. Dedina sa úplne stráca a na I. vojenskom mapovaní z 80. rokov 18. storočia už možno vidieť len cestnú sieť a na jej priesečníku postavený drevený kríž, pravdepodobne ako spomienka na zaniknutú obec a kostolík. Chotárny názov Huty sa používal ešte začiatkom 20. storočia.
Skláreň v Doľanoch
Výrobe skla sa sklári v chotári Dolian (pôv. Ottenthal, Ompitál) v časti Porei venovali naj-neskôr od druhej polovice 17. storočia až do polovice 18. storočia. Najstaršia priama písomná zmienka o tunajšej sklárni a sklároch pochádza zo 70. rokov 17. storočia, keď sa spomína Ján Fojk, staviteľ opevnení a sklárskych pecí v časti chotára Porei (Schantzmacher und Mauer Glasshütter Poray). Priezvisko odvolávajúce sa na sklárske remeslo Hutár – Huter (Huoter, Huotter, Huother, Guotter) sa však v najstaršej matrike rím. kat. farnosti v Doľanoch objavuje už od roku 1640.
Pri samotnej sklárskej hute sa postupne vyvinula osada, ktorá mala názov Sklárska Huta, resp. Huta. V roku 1679 mala už 246 obyvateľov. Eleonóra Harrachová, majiteľka Červenokamenského panstva a vdova po Mikulášovi IV. Pálfim, prenajala na konci roku 1679 skláreň na tri roky trnavskému mešťanovi Jurajovi Bauerovi. Nájomca bol povinný dávať panstvu ročne 300 zlatých, 5000 kusov sklených zrkadiel a rovnaký počet sklených obločných tabúľ. Eleonóra Harrachová podporila hutu tým, že jej poskytla ťažný dobytok a vozy, zabezpečila potrebný piesok, povolila miestnemu obyvateľstvu vyrúbať rovinu neďaleko sklárne a premeniť ju na lúku, ktorá mala byť príslušenstvom huty. Rovnako umožnila miestnym sklárom a robotníkom chovať kravy, ovce a svine pre svoju obživu. Nájomca mohol prevádzkovať výsek mäsa, čapovať pivo a víno.
Podľa urbára panstva z roku 1704 prinášala skláreň ročný príjem 200 zlatých. Začiatkom 18. storočia prišlo k rozmachu sklárne. V roku 1713 bola postavená nová huta a výroba skla dosiahla svoje maximum. Vtedy v sklárni pracovali sklárski majstri Šimon Schírer, Ján Gembický, Ondrej Nagl, Filip Hartman, Matej Amberger.
Notície Mateja Bela z 30. rokov 18. storočia už sklársku hutu v Doľanoch nespomínajú. Obec s názvom Huty na území panstva Červený Kameň, v ktorej bola skláreň, uvádzajú ako samostatnú. V sklárni bolo tavené sklo a prinášala značné výnosy, najmä po tom ako bola zrušená iná skláreň v Malých Karpatoch, pravdepodobne v už spomínanej Rovine. Obyvatelia Hút okrem tavenia skla obrábali aj okolité polia a na rozdiel od ostaných obcí boli oslobodení od platení daní.
Skláreň zanikla v roku 1749, keď si panstvo Červený Kameň rozdelili bratia Ján a Karol Pálfiovci. Pripadla Jánovi, ktorý nemal záujem o jej ďalšiu prevádzku a sklársku výrobu ukončil. V rukopisnom diele o dejinách Dolian od Juraja Fándlyho sa spomína, že skláreň, ktorá vyrábala obločné sklo a liate fľaše, skončila s výrobou, vraj pre škody, ktoré spôsobovala lesnej zveri. Píše tiež, že Ján Pálfi zrušil skláreň pre jej nerentabilnosť, ktorú zapríčinili lúpežní zbojníci. Po zániku sklárne sa obyvatelia priľahlej osady roztratili. Už rok po zrušení sklárne tu ostali žiť len tri rodiny.

Použité pramene a literatúra:
BEL, Matej – MIKOVÍNY, Samuel. Notitia Hvngariae Novae Historico-Geographica : Divisa In Partes Qvatvor, Qvarvm Prima, Hvngariam Cis-Danvbianam; Altera, Trans-Danubianam; Tertia, Cis-Tibiscanam; Qvarta, Trans-Tibiscanam: Vniuersim XLVIII. Comitatibus Designatam, Expromit …. Tomus Secvndvs. Viennae: Joannis Petri van Ghelen, 1736, 584 s.
DUBOVSKÝ, Ján – POSPECHOVÁ, Petra – TURCSÁNY, Juraj. Doľany. Doľany : Obecný úrad, 2002, 209 s.
FOLTÝNEK, Ferdinand. Sološnica. Z dejín obce Sološnice. Sološnica : Obec Sološnica – Bratislava : Gerlach print, 2007, 132 s.
MARKOVIČ, Jozef. Dolianska matrika narodených a zomrelých z roku 1638-1675. In Západné Slovensko. Vlastivedný zborník múzeí Západoslovenského kraja, 1981, roč. 8, s. 231-260.
MIČUDOVÁ, Monika. Pavol IV. Pálfi ako podporovateľ barokového výtvarného umenia a architektúry. In Vrablec, Pavol (ed.). Malacky a okolie 9. Malacky : Mestské centrum kultúry, 2016, s. 239-241.
MLYNKA, Ladislav – HABERLANDOVÁ, Katarína. Technické pamiatky. Bratislava : DAJAMA, 2007, 108 s.
MURGAŠOVÁ, Irena. Neznáma sklárska osada Rovina a Huta v Malých Karpatoch (Príspevok k dejinám sklárstva na Slovensku). In Sborník Slovenského národného múzea, 1963, roč. 57, História 3, s. 43-50.
ŠULCOVÁ, Jana. Dodávky skla pre Pálfiovský dvor v Bratislave v 17. storočí. In Zborník Slovenského národného múzea, 1991, roč. 85, História 31, s. 119-127; Za upozornenie na túto štúdiu ďakujem pánovi Milanovi Gregušovi.
Vlastivedný slovník obcí I. Bratislava : Obzor, 1977, heslo Doľany, s. 328.
ZACHAROVÁ, Mária. Zaniknutá sklárska dedina Rovina – Huty nad Jablonovým. In Stupava, 2012-2013, roč. 7, s. 86-90.
Magyar Nemzeti Levéltár, Urbaria et conscriptiones, f. 34, No. 42 c; Dostupné na internete: https://archives.hungaricana.hu/en/urbarium/hu_mnl_ol_e156_a_fasc034_no042_c/
Magyar Nemzeti Levéltár, S Térképtár, S 76 Kataszteri oleáták, No. 1101/1-24, Széleskút, Pozsony vármegyei kisközség kataszteriterképének másolata az 1906. évi mernöki nyilvántartás szerint. Dostupné na internete: < https://maps.hungaricana.hu/en/MOLTerkeptar/13249/>
Slovenský národný archív, Rod Pálfi, Panstvo Malacky, šk. 13.
Štátny archív v Bratislave, Župa Bratislavská I., Daňový súpis 1738.
Štátny archív v Bratislave, Zbierka cirkevných matrík, Matrika č. 1055, č. 1686, č. 2116.

Záhorie 1/2017

0
Biele Karpaty pri Sobotišti. Foto: Pavol Vandelia

PhDr. Viera Drahošová: Na úvod 26. ročníka
PhDr. Mária Zacharová: Sklárne v Malých Karpatoch
PhDr. Robert Bača: Karel Andel a Skalica
MUDr. Dagmar Kanisová: Málo známa Chvojnica
PaedDr. PhDr. Peter Mráz, PhD.: Skalica ako inšpiračný zdroj, Eva Fordinálová číta Bohuslava Tablica
Ing. Jozef Pavlásek: Pracovný tábor v Zohore v rokoch 1941 až 1943
PhDr. Viera Drahošová: Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici, Obraz František Lotrinský s deťmi

Nové knihy / Správy
Skalica 1950 – 1980 (PhDr. Viera Drahošová)
Láska k folklóru (PhDr. Viera Drahošová)
Dušan Krivský Na modrej vlne (PhDr. Jozef Špaček)

Deň otvorených dverí

0

V sobotu 20. mája 2017 v čase od 10.00 do 18.00 hod. vás srdečne pozývame na Deň otvorených dverí Záhorského múzea v Skalici pri príležitosti Medzinárodného dňa múzeí a galérií, Trdlofestu a začiatku letnej turistickej sezóny v Skalici. Bezplatne bude sprístupnená aktuálna výstava Laca Csurmu Deťom pre radosť, stála expozícia Záhorského múzea v Skalici a Galéria Júliusa Koreszku.

Týmto májovým víkendom sa opäť otvorí turistická sezóna a Záhorské múzeum v Skalici môžete navštíviť aj počas víkendov: v sobotu od 10.00 do 14.00 hod. a v nedeľu od 14.00 do 18.00 hod.

Laco Csurma – Deťom pre radosť

0

Tlačová správa

Názov podujatia:    Laco Csurma – Deťom pre radosť
Miesto:                   Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:      vernisáž v piatok 28. apríla 2017 o 16.00 hod.

Záhorské múzeum v Skalici do svojho výstavného plánu pravidelne zaraďuje i podujatia venované deťom a jedným z nich je i výstava ilustrátora Ladislava Csurmu s názvom Deťom pre radosť.
Ladislav Csurma je absolventom SUPŠ v Košiciach (1975-79). Pracoval v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe ako animátor kreslených filmov pre deti (Kuk a Bubu, Dada a Dodo, Chlapec s čiapkou, Willy Vuhlmaus, Mesto na Dunaji …). Od roku 1988 tvorí v slobodnom povolaní (komiksové príbehy Pipi dlhá pančucha, Romanové dobrodružstvá, Inšpektor Barány, Tajomstvo starého domu; ilustrácie kníh Františka Šebeja Karate, Karate-Kata, Strečing, Pranajáma; pre ďalších autorov Encyklopédia atletiky, Lyžovanie a v edícii “Ako začať ”rôzne športové publikácie; vlastná séria leporeliek pre vydavateľstvo Timy a Valibuk pre Q 111).
V rokoch 1990 – 1995 pôsobil v Luxemburgu v „Štúdiu 352“ – tvorba animovaných seriálov Spooky, Les Crobs, Renárt a i. Po roku 1995 spolupracuje s talianskym štúdiom „Rainbow“ – animované seriály Tommy a Oskar, Winx, Monster alergie a so štúdiom Bonton- Zlín (kreslený seriál Bob a Bobek). V súčasnosti pracuje na Slovensku pre rôzne reklamné agentúry, ilustruje učebnice pre základné školy a venuje sa voľnej tvorbe. Žije a tvorí v Lábe.
Výstava v Záhorskom múzeu v Skalici bude prezentovať výber z autorovej tvorby venovanej predovšetkým detskému publiku.
Úvodné slovo na vernisáži výstavy prednesie Ján Hladík. V kultúrnom programe vystúpia žiaci Súkromnej základnej školy Štvorlístok zo Skalice.
Výstavu môžete navštíviť do 4. júna 2017.

Žili v Skalici – Ján Blaha, Miroslav Sylla (výzva)

0

Záhorské múzeum v Skalici pripravuje výstavu Žili v Skalici, ktorou chce predstavovať  ľudí, ktorí v Skalici žili, pracovali, zanechali stopy a urobili niečo pre druhých. Nestáli vo vedúcich pozíciách, nemali vždy ideálne podmienky, ale žili svojimi povolaniami a záujmom, ktorými obohacovali svoje okolie.

Výstava, ktorá sa bude konať v termíne od 7. júla do 20. augusta 2017 v múzejných výstavných priestoroch, bude venovaná Jánovi Blahovi a Miroslavovi Syllovi.

Ján Blaha (1891 – 1975), tesár, rezbár

Narodil sa, prevažnú väčšinu života žil a pochovaný je v Skalici. Bol technicky zdatným tesárom, navrhoval a realizoval rôzne zariadenia a pomôcky pre domácnosť, venoval sa tiež stolárskym prácam. Zostrojil a viedol stavbu lešení pri oprave skalických kostolov a vyťahovaní zvonov. Vyrezal bohato zdobený ústredný kríž na katolíckom cintoríne a kríž vo vinohradníckej oblasti Propaste.

Vyrezal množstvo drevených reliéfnych tabúľ s námetmi najčastejšie z vinohradníckeho prostredia, ktoré si ľudia objednávali ako dary a umiestňovali vo svojich búdach. Reliéfy dopĺňal veršíkmi, venovaniami. Obľube sa tešili drevené plastiky skalickej rotundy a vinohradníckych súdkov na stojane, ktoré vyrábal vo väčších množstvách a variantoch.

Miroslav Sylla (1887 Kostelec nad Labem – 1979 Brandýs nad Labem), maliar, pedagóg

V roku 1919 nastúpil ako pedagóg na skalické gymnázium Miroslav Sylla, maliar s umeleckým vzdelaním. Popri pedagogickej činnosti sa aktívne zapájal do spolkového a spoločenského života v Skalici, v TJ Sokol bol autorom výzdoby novej sokolovne, robil grafické práce pre tlačiareň Teslíkovcov, naprojektoval dve vilky na Hollého ulici pre svoju rodinu a rodinu Jaroslava Zmítka, nacvičoval divadlá a s manželkou – maliarkou Svatavou Syllovou navrhovali kulisy. Vo vlastnej tvorbe sa venoval realisticky stvárneným ľudovým motívom z moravsko-slovenského pomedzia, duchovným námetom, krajinomaľbe. Bol členom Spolku výtvarných umelcov Marold a Umeleckej besedy slovenskej i českej. V roku 1939 musel odísť z pedagogických služieb a odišiel i zo Skalice.

Zámerom je vytvoriť v budúcnosti i voľné pokračovanie výstavy, preto radi privítame námety na ďalšie.

Obraciame sa na Vás s prosbou o zapožičanie Jánom Blahom a Miroslavom Syllom vytvorených prác, privítame informácie o nich a s nimi súvisiace fotografie, dokumentáciu.

Kontakt:

Záhorské múzeum v Skalici
Námestie slobody 13
909 01 Skalica

tel: +421 (0)34/664 4230
+421 (0)34/664 4253
mail: zahorskemuzeum@zahorskemuzeum.sk
zahorskemuzeum@zupa-tt.sk
web: www.zahorskemuzeum.sk

Kontaktné osoby: PhDr. Viera Drahošová, riaditeľka; Mgr. Róbert Svíba, vedúci oddelenia zbierok

Oznámenie o uzatvorení stálej expozície a Galérie Júliusa Koreszku

0

Oznamujeme našim návštevníkov, že v dňoch 12. až 23. apríla 2017 bude z dôvodu chemického ošetrenia zbierkových predmetov zatvorená stála expozícia Záhorského múzea v Skalici a Galéria Júliusa Koreszku v priestoroch Domu kultúry v Skalici.

Skalické kulinárske špeciality

0

O stravovaní našich predkov v Skalici porozprávala pre Televíziu Skalica etnologička Záhorského múzea v Skalici Mgr. Dita Csütörtökyová, PhD., ktorá so svojou prednáškou vystúpila i v rámci ďalšej časti cyklu Putovanie skalickou históriou, tentokrát na tému Skalické kulinárske špeciality.

Reportáž si môžete pozrieť tu:

Vedecký seminár z cyklu Pamäť literárnej vedy pri príležitosti životného jubilea Evy Fordinálovej

0
Foto: Anna Palkovičová

V utorok 4. apríla 2017 sa v priestoroch Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave uskutočnil vedecký seminár z cyklu Pamäť literárnej vedy pri príležitosti životného jubilea prof. Evy Fordinálovej.  V rámci programu so svojou prednáškou s názvom Eva Fordinálová a Záhorské múzeum v Skalici vystúpila i riaditeľka Záhorského múzea v Skalici PhDr. Viera Drahošová.

Prezentácia publikácie Richard Drška – Mestská správa Skalice do roku 1711

0

Trnavský samosprávny kraj
Záhorské múzeum v Skalici

Tlačová správa

Názov podujatia:   Prezentácia publikácie Richarda Dršku Mestská správa Skalice do roku 1711
Miesto:                  Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:     vo štvrtok 6. apríla 2017 o 16.00 hod.

Obsiahla monografia PhDr. Richarda Dršku na 314 stranách vychádza pri príležitosti 800. výročia prvej písomnej zmienky o Skalici a 645. výročia udelenia mestských výsad. Obsah publikácie vo svojich príspevkoch priblížia recenzenti prof. PhDr. Vladimír Rábik, PhD., doc. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD. a autor PhDr. Richard Drška.
V kultúrnom programe vystúpi hudobné teleso Reminiscencie.
Predmetom predkladanej práce je problematika organizácie mestskej správy Skalice od získania mestských výsad v roku 1372 do konca stavovských povstaní v Uhorsku v roku 1711. Dôraz pri výskume danej témy je položený na podrobnom archívnom výskume, a to najmä vo fondoch Štátneho archívu Trnava, pracovisko Archív Skalica, kde je uložený aj skalický mestský archív. Získané údaje dopĺňajú aj ďalšie pramene z archívov na Slovensku, v Maďarsku, Českej republike a, samozrejme, bohatá literatúra venovaná problematike slobodných kráľovských miest na Slovensku. Práca je rozdelená na textovú a tabuľkovú časť. Text sa najprv sústreďuje na objasnenie vývoja Skalice do druhej polovice 16. storočia, na premeny volebného systému a následne na jednotlivé úrady, vyšších a nižších úradníkov a mestských zamestnancov. K najdôležitejším úradom patrila komunita mešťanov – obec, senát majúci kompetencie súdne a výkonné v usmerňovaní verejného života. Na jeho čele stál richtár, členmi boli aj mešťanosta starajúci sa o hospodárenie mesta a mestský kapitán, ktorý zabezpečoval obranu mesta a ochranu mestských pozemkov. Pre vinohrady a delikty v nich fungoval vinohradnícky súd, na jeho čele stál vinohradnícky majster. Mestské písomnosti, knihy a celý archív mal na starosti notár. Úradnícky aparát mesta tvorili: pokladník, správcovia pivovaru, špitálsky úradník, kostolníci, dozorcovia trhu, dozorcovia jatiek, správcovia rybníkov, hájnici a strážcovia vinohradov, štvrtníci, mýtnici a kontrolóri účtov. Okrem nich mesto zamestnávalo aj fiškála, rektora mestskej školy, organistu, lekára, obecného sluhu, hodinára, furmana, drábov, trubača, sládka, chmelára, tehliara, vincúra, strážcu väzenia a kata. Správa mesta bola tak pomerne podrobne štruktúrovaná.
Druhá, tabuľková časť podáva prehľad o jednotlivých úradoch a osobách, ktoré ich zastávali v jednotlivých rokoch. Výskum témy potvrdil, že vývoj v Skalici v oblasti správy bol zhodný s ostatnými poprednými uhorskými mestami, špecifikum predstavujú miestne označenia jednotlivých úradov a úradníkov, viažuce sa na slovenské etnikum, ktoré v meste prevládalo.

Vydanie monografie z verejných zdrojov podporil ako hlavný partner projektu Fond na podporu umenia a občianske združenie KVARTETO Skalica. Knihu je možné zakúpiť v Záhorskom múzeum v Skalici, cena je 10,- €.

MESTSKA SPRAVA SKALICE obal pred 

Slávnostné položenie kvetov pri príležitosti 150. výročia narodenia MUDr. Pavla Blahu

0

V pondelok 27. marca 2017 sa uskutoční pri príležitosti 150. výročia narodenia MUDr. Pavla Blahu slávnostné položenie kvetov pri pomníku MUDr. Pavla Blahu na katolíckom cintoríne v Skalici.

Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Štúr na javiskách slovenských divadiel

0

Tlačová správa 

Unikátna výstava Divadelného ústavu Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Štúr na javiskách slovenských divadiel putuje do Záhorského múzea

Kurátorka výstavy: Juliana Beňová, Divadelný ústav
Architekt výstavy: Ján Pálffy
Realizácia: DESTIN, a. s.
Vernisáž v Záhorskom múzeu v Skalici: dňa 24. marca 2017 o 16.00 hod., vstup voľný

Dňa 24. marca 2017 o 16.00 hod. sa v priestoroch Záhorského múzea v Skalici uskutoční vernisáž výstavy Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Štúr na javiskách slovenských divadiel, ktorá je reinštaláciou raritnej výstavy Divadelného ústavu Divadelná tvár Ľudovíta Štúra. Kľúčové tematické a obrazové časti výstavy boli prenesené do Skalice, aby prezentovali mnohoraké podoby Jozefa Miloslava Hurbana a Ľudovíta Štúra na slovenských javiskách.

Nosná časť výstavy Divadelná tvár Ľudovíta Štúra, ktorá bola od októbra 2015 do konca februára 2016 inštalovaná v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave bude predstavená návštevníkom Záhorského múzea v Skalici. Doplnená novými výstavnými panelmi a pod zmeneným názvom prináša pohľad na najznámejších národných dejateľov, Jozefa Miloslava Hurbana a Ľudovíta Štúra, divadelnou optikou. Výstava sa zameriava na slovenské inscenácie so štúrovskou a dobrovoľníckou tematikou a primárne sa venuje Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi v spojitosti so slovenským divadlom a drámou. Chce upozorniť na neznáme fakty, súvislosti a udalosti spojené s divadelnou a dramatickou činnosťou Jozefa Miloslava Hurbana a jeho potomkov vo viacerých generáciách (Svetozár Hurban Vajanský, Vladimír Hurban Svetozárov, Vladimír Hurban Vladimírov, Svetozár Hurban). Rovnako reflexia národného hnutia a jeho hlavných protagonistov (Hurban ako postava dramatickej literatúry) je skôr výnimočná než pravidelná, preto ju výstava zaznamená prostredníctvom inscenácií zobrazujúcich osudy Hurbana a hurbanovcov (dobrovoľníkov).
Výstava odkryje ďalší z významov a historických odkazov národných dejateľov pre našu kultúru a odhalí ich rozmanité podoby na javiskách slovenských divadiel. Viaceré inscenácie s tematikou hurbanovcov a štúrovcov pripomínajú, že národní hrdinovia boli ľudia, ktorých život a dielo sú stále hodné scénického stvárnenia.

Pútavé informačné panely usporiadané do tvaru dvoch lomeníc vytvárajú dojem portálového komponovania divadelného priestoru. Prvý sled panelov sleduje Štúra ako subjekt divadelného diania, v druhom vystupuje ako jeho objekt a štyri nosné panely predstavia Hurbana v kontexte slovenskej drámy a divadla. Návštevníci tak vnímajú komplexný obraz Štúra a Hurbana a ich vzťah k divadlu a divadla k nim. Obrazová mozaika fotografií a malieb, kostýmy a artefakty z inscenácií a tiež textová zložka výstavy podávajú plastický obraz o novej, divadelnej podobe Jozefa Miloslava Hurbana a Ľudovíta Štúra. Výstava je v kontexte slovenského výstavníctva doposiaľ neprezentovanou témou a vyniká aj kvalitným súčasným výtvarným riešením.

Vernisáž výstavy Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Štúr na javiskách slovenských divadiel sa uskutoční 24. marca 2017 o 16.00 hod. v Záhorskom múzeu v Skalici. Unikátnu výstavu pripravil Divadelný ústav v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici pri príležitosti osláv dvojstého výročia narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Výstava potrvá do 21. apríla 2017.

Výstavu pripravili:

Divadelný ústav Bratislava - logo

Trnavský samosprávny kraj

Záhorské múzeum v Skalici - logo

Ďalšie fotografie nájdete i na stránke Divadelného ústavu Bratislava: http://www.theatre.sk/galeria/Fotogaleria-2017/Vernisaz-vystavy-Jozef-Miloslav-Hurban-a-ludovit-stur-na-javiskach-slovenskych-divadiel/493/