piatok, 19 apríla, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

773 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Neprerušená niť

0
DFS Vienok. Zdroj: www.folklorfest.sk

Hlboký a bytostný vzťah k ľudovému umeniu a piesni získal MUDr. Pavel Blaho od svojej matky. Mária Blahová „vynikala krásnou postavou, ktorej veľmi slušala večne usmievavá tvár, oduševnená veselou mysľou. Nechýbala na nijakej významnejšej svadbe, kde si podmaňovala duše i srdcia slávičím hlasom a staroslávnymi národnými piesňami“. (Štefan Janšák: Život Pavla Blahu I.-II., Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1947)
O Blahovom úsilí podeliť sa o tento dar a šíriť vzťah k ľudovému dedičstvu svedčí organizovanie výstav a účasti na umeleckých a veľkých národopisných výstavách, podpora uchovávania ľudového umenia v Družstve pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, ľudovo nazývanom skalické výšivkárske družstvo a najvýraznejším dokladom je múzeum, ktoré neustále rozvíja jeho odkaz. Všestranne propagoval ľudové umenie a folklór, v Katolíckom kruhu založil spevokol a divadelnú ochotnícku družinu, osobitne blízka mu však bola ľudová pieseň. Nadšencov pre spoločnú vec získaval argumentmi a zanieteným vystupovaním, avšak najúčinnejším pomocníkom, ktorým získaval srdcia a náklonnosť, mu bola pieseň. Spieval rád a často, piesňou strhával, presviedčal, svedčí o tom množstvo svedectiev a spomienok. Syn Dr. Janko Blaho bol prvým profesionálnym slovenským operným spevákom, vzťah k ľudovej piesni, na ktorej bol odchovaný, ho však neopustil po celý život. Šesť spevníkov Záhorácke pjesničky zozbieral a zapísal od ľudových spevákov na celom Záhorí a tvoria dodnes základný fond, z ktorého čerpajú generácie hudobníkov a spevákov. V tomto roku muzikológ Záhorského múzea Peter Michalovič spolu s Hudobným centrom v Bratislave pripravuje súbornú reedíciu spevníkov. Pri zbere piesní na Záhorí otcovi asistovala i dcéra Helena, ktorá folklórnu tradíciu v rodine rozvinula do dnes už 50-ročného kvitnúceho Vienku. Blahoželáme!

https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/462493-folklor-dostali-do-vienka/

Tradičné jarné zvyky na Záhorí

0
Dievča s letečkom na Kvetnú nedeľu v Borskom Mikuláši. Archív Záhorského múzea v Skalici

Jarné zvyky na Záhorí súviseli s oslavou príchodu jari a nového života. V tradičnom zvykosloví sa jar začínala prinesením letečka, létečka na Kvetnú nedeľu. Najčastejšie to bol vŕbový prút, lieska alebo iná drevina zdobená pestrofarebnými stuhami, vyfúknutými vajíčkami, ozdobami z papiera, slamy alebo kúskov látky. Letečko symbolizovalo zrodenie nového života a ukončenie zimného spánku prírody. Najčastejšie ich pripravovali deti alebo mladé dievčatá a obchádzali s ním domácnosti. V Lábe si dievčatá robili letečko z konárika slivky, na ktorý zavesili vyfúknuté vajíčka. Obchádzali domy spríbuznených rodín a spievali pod oknami.

V Lamači sa zachovala pieseň:

Bucte tu, babički, veseué,
uš vám to letečko neseme.
Pjekné, zelené, rozmarínové.
Sedzí paňi f koši,
a pán sa jí prosí.
Dajte nám vajíčko, lebo dvje,
šak vám to malúčko ubudne!

Počas tzv. Smrtnej nedele zvykávala skupinka slobodných dievčat vynášať Morenu Kyselicu, ktorá symbolizovala zimu a smrť. Podľa poverových predstáv sa jej vynesením a zničením magicky privolala jar. Najčastejšie mala podobu slamenej figuríny na palici, ktorú obliekli do starých šiat. V Borskom Mikuláši si dievčatá pri jej nesení obcou spievali:

Kiselica kiseuá
štiri roki viseua
a ten páti nemohua,
do vodi sa propadua.
Hodzili ju do ribňíka,
kúpiua si bubeňíka.

Posledná nedeľa pred veľkonočnými sviatkami sa nazývala Kvetná nedeľa. V kostole počas omše svätil kňaz rozvíjajúce sa vŕbové prúty (macušky, bahniatka, maňky, v okolí Skalice kočičky), ktoré si veriaci prinášali do kostola a následne si nimi ozdobovali príbytky.
Hlavným sviatkom jari bola Veľká noc, ku ktorej sa viazalo množstvo cirkevných obradov a tradičných obyčají. Významnú úlohu v nich zohrávali voda, zeleň a vajíčka, ktoré sa spájali s predstavami čistoty, krásy a nového života. Veľkonočné obdobie sa začínalo Zeleným štvrtkom, ktorý bol spojený s prvým výhonom dobytka na pastvu. Šibanie dobytka vŕbovými prútmi malo zabezpečiť prosperitu hospodárstva. V očakávaní udalostí nasledujúceho Veľkého piatku ako dňa ukrižovania Krista sa prestalo zvoniť kostolnými zvonmi: zaviazali sa, odvézli sa do Ríma.
Veľký piatok bol kresťanským sviatkom pripomínajúcim ukrižovanie Ježiša Krista. Na zabezpečenie zdravia bolo zvykom pred východom slnka prísť na miestne potoky a symbolicky sa umyť. V Dojči prinášali nevládnym vodu v nádobách, aby sa ňou mohli umyť. Cez deň sa dodržiaval prísny pôst, zároveň bolo zakázané manipulovať so zemou (orať, sadiť). Bolo to obdobie vrcholiacich nepriaznivých síl, ktoré škodili najmä dobytku. Podľa poverových predstáv sa v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok mali na určitých miestach chotára obcí stretávať strigy, tancovať a kúpať sa v potoku. S cieľom magickej ochrany pred nimi sa zárubne stajní natierali cesnakom, alebo sa posvätenými vŕbovými prútmi okuroval dobytok. V Brodskom na Veľký piatok chodili po dedine okolo poludnia a podvečer chlapci a rapkali (hŕkali). V ruke mali rapkáč (hŕkavku), väčší tlačili tragač. Duchovný život veriacich bol upriamený na obrady umučenia Krista, ktoré boli stvárnené v tzv. pašiových hrách.
Bielou sobotou sa začínali obrady vzkriesenia Ježiša Krista, pri ktorých bolo symbolicky znázorňované víťazstvo života nad smrťou. Pred ich začatím sa pred kostolmi pálil oheň, tzv. pálenie Judáša – pálenie zvyškov svätenín, ktorý posvätil kňaz. Gazdiné sa cez deň venovali vareniu a pečeniu obradových jedál. Biela sobota bola podľa poverových predstáv šťastným dňom na sadenie a siatie. V niektorých dedinách chodili chlapi triasť ovocnými stromami, aby lepšie rodili a bola väčšia úroda.
Veľkonočná nedeľa bola dňom, v ktorom kresťania slávili zmŕtvychvstanie ukrižovaného Krista. Popoludní si dievčatá zvykli pripravovať ozdobené vajíčka kraslice. Boli určené nápadníkom slobodných dievčat, alebo aj krstným deťom. Zdobili ich rôznymi technikami, najčastejšie boli maľované v cibuľovom odvare. Vyzdobovali ich tiež prilepovaním rastliniek alebo ich pred farbením pokvapkali voskom. Chlapci si zatiaľ pripravovali a plietli korbáče z vŕbových prútov.
Veľkonočný pondelok bol posledným dňom kresťanských sviatkov. Spájal sa s tradičnými obyčajami šibania, nazývaného šlahačka. Menší chlapci vyšibali okrem dievčat symbolicky aj gazdinú. Za odmenu dostali maľované vajíčka, koláč, prípadne drobné peniaze. V Popudinských Močidľanoch predniesli mládenci dievčatám tento verš:

Šibi-ribi, masné ribi,
dávaj vajca od korbáča.
A ked nedáš dvje vajíčka,
višlahám ťa jak zajíčka.

V Záhorskej Bystrici chodievali malí chlapci k príbuzným s korbáčom spleteným z vŕbových prútikov, pošibávali dievčatá a hovorili:

Šibi-ribi, masné ribi,
kus koláča ot korbáča.
Kázal Kadlec aj Kadlečka,
abi dali tri vajíčka,
jedno bjélé, druhé čjérné
a to trecí zafarbené.

V niektorých obciach po skončení obchôdzky prinášali mládenci korbáče do krčmy, kde pripevnené na stenu viseli do nasledujúcej Veľkej noci. Spoločným zvykom, ukončujúcim obdobie Veľkej noci, boli na celom území Slovenska tanečné zábavy (prvé po pôstnom období), ktoré usporadúvala dospelá mládež v pondelok alebo utorok večer.
Kultúrne tradície sa prejavovali aj v bohatej symbolike stravy. Prívarky z mladej zeleniny mali upevniť zdravie a silu, obilninové pokrmy mali mať pozitívny vplyv na úrodu, bravčové mäso malo priniesť bohatstvo. Vajíčka symbolizovali plodnosť, znovuzrodenie a nepretržitosť života. Na Zelený štvrtok sa najčastejšie pripravoval varený špenát s vajíčkom, polievky a prívarky z mladých listov špenátu, šťaveľa a žihľavy. Na Veľký piatok, ako deň Veľkého pôstu, sa varila mliečna, fazuľová alebo hrachová polievka. V severnej časti Záhoria bolo zvyčajným veľkopiatkovým jedlom hríbová omáčka a chlieb namáčaný v slivkovom trnkovom oleji.
Najstarším veľkonočným pokrmom boli na celom území Záhoria vajíčka a z nich pripravené jedlá. Pestrosť a hojnosť veľkonočných pokrmov na stole mala zabezpečiť blahobyt celej rodiny v priebehu roka. Počas Bielej soboty sa nekonzumovalo mäso až do obeda. V tento deň sa jedla kyslá polievka z vývaru z údeného mäsa, zahustená vajcom, alebo kapustnica s hríbmi, cesnakom a zápražkou. Na Veľkonočnú nedeľu (Posvícení) sa chodili do kostola svätiť jedlá, ktoré sa potom podávali počas spoločného obeda. Boli to najmä sekanka, nádzifka, velkonočná baba z mäsa, slaniny, vajec, ochutená cesnakom. V skladbe veľkonočných jedál mali dôležité miesto mäsité pokrmy, ktoré boli po dlhom pôste vítanou zmenou v stravovaní. Vo vidieckych domácnostiach sa však najviac jedla šunka a klobásy zo zásob, ktoré sa na tento účel odkladali zo zabíjačky. V okolí Skalici a Holíča bolo obľúbené údené mäso, slepačia polievka, uvarená sliepka s chrenovou alebo paradajkovou omáčkou a tvrdými šišami – knedľami z múky, pečiva a vajec. V rodinách sa piekli rôzne koláče. K pečivám, ktoré sa rozšírili pod vplyvom kresťanstva, patrili veľkonočné baránky pečené v hlinenej alebo plechovej forme. Súčasťou veľkonočného hodovania boli aj alkoholické nápoje – pálenka a víno. Výslužky na Veľkonočný pondelok pozostávali najmä z vajíčok, koláčov a ovocia.
Vo všeobecnosti predstavovali jarné obrady činnosti, ktoré mali pozitívne ovplyvniť očakávané zmeny v prírode. Do ďalšej skupiny patrili obrady, ktoré mali pred začatím jarných prác zabezpečiť prosperitu hospodárstva. Poslednou významnou podskupinou jarných zvykov sú tie, ktoré sa viažu ku dňu sv. Juraja (24. apríl).
Podľa staršieho spôsobu delenia roka na zimu a leto považovali ľudia tento termín za predel medzi obidvomi časťami. V tradičnej kultúre sa jeho deň pokladal za predel medzi zimou a letom a viazali sa k nemu mnohé pranostiky. Napríklad hrmenie pred Jurajom znamenalo nepriaznivý rok. Na Jura sa prvý raz vyháňal dobytok na pašu, vykonávali sa rôzne magické úkony proti pôsobeniu škodlivých síl, podporujúce dojivosť a kvalitu mlieka. Viaceré povery k dňu sv. Juraja sa spájali s hadmi. Had bol považovaný za magické zviera, v jeho podobe sídlil pod prahom alebo v peci prvý gazda domu. Viaceré zvyky súviseli ďalej s počasím. Od Veľkej noci do Juraja sa nesmelo prať piestom, lebo by búrka zničila úrodu.
V Dúbravke ešte začiatkom 20. storočia vychádzali na Juraja do poľa úradé – richtár so štyrmi prísažnými. Prešli dookola hranice obecného chotára a kde bolo treba, obnovovali a opravovali medze. V Devínskej Novej Vsi chodievali za týmto účelom s lopatami do poľa funkcionári zo spoločnosti bývalých urbarialistov.

Dita Csütörtökyová

Použitá literatúra:
HORVÁTHOVÁ, Emília. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran, 1986, s. 157-202.
LETAVAJOVÁ, Silvia. Výročné zvyky. In. Popudinské Močidľany. (ed.) Drahošová, Viera. Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci s Moravským zemským múzeom v Brne, Popudinské Močidľany, 2010, s. 167-170.
ŠKOVIEROVÁ, Viera. Život v obci a výročné obyčaje. In. Záhorská Bratislava. (ed.) Podolák, Ján. Bratislava: Obzor, 1986, 177-178.
PALKOVIČ, Konštantín. Obec Brodské. Výročné zvyky. Print Servis vo vlastnom náklade Konštantína Palkoviča, s. 113.
ZAJÍČKOVÁ, Mária. Výročné zvyky a sviatky. In. Dojč. (ed.) Drahošová, Viera, Zajíčková, Mária. Záhorské múzeum Skalica, Obecný úrad Dojč, 1998, s. 105.
NOVÁKOVÁ, Katarína: Záhorský región. In. Kulinárna kultúra regiónov Slovenska. (ed.) Stoličná-Mikolajová, Rastislava, Nováková Katarína. Bratislava: Veda, 2012, s. 397.

Ján Náhlik: Šlahačka v Čáčove. Archív Záhorského múzea v Skalici.

Jozef Chrena – Z tvorby

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        Jozef Chrena – Z tvorby
Miesto:                      Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13,                                                                     909 01 Skalica
Dátum konania:          vernisáž výstavy v piatok 6. apríla 2018 o 16.00 hod.
                                  výstava potrvá do 3. júna 2018
Kurátor výstavy: PhDr. Štefan Zajíček

V tomto roku sa dožíva okrúhleho životného jubilea sedemdesiatich rokov aktívny maliar, krajinár Jozef Chrena. Pri tejto príležitosti sa uskutoční v Záhorskom múzeu v Skalici výstava jeho diel.
Maliarsku tvorbu Jozefa Chrenu charakterizuje hlavne rýchla, vcelku realistická škvrnová impresívna maľba poväčšine špachtľou, popri olejomaľbe najčastejšie rýchlo schnúcimi akrylovými farbami. Okrem dynamickej maľby, najmä krajinárskej, sa Jozef Chrena venuje aj kresbe najmä rudkou a potom aj monumentálnejšej maliarskej výzdobe interiérov stavieb v rodnom Moravskom Svätom Jáne.
Svoje dlhoročné maliarske snaženie Jozef Chrena v tomto ostatnom desaťročí zverejnil spolu na 31 samostatných výstavách doma a v zahraničí, či už v Rakúsku, Česku, Francúzsku, alebo aj v USA a Austrálii. Okrem toho Jozef Chrena svoju tvorbou prezentoval na 81 spoločných výstavách, z toho 53 doma a 28 v zahraničí. Popritom sa agilný maliar zúčastnil 53 plenéroch, z toho na 26 doma a 27 v zahraničí. Po vstupe Jozefa Chrenu do Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska mu bola pridelená účasť na jeho spoločných výstavách profesionálneho výtvarného umenia.
Obsahovo je stále v popredí Chrenovho tvorivého usilovania na jednej strane domáca záhorská krajina (Holíč, Lozorno, Moravský Svätý Ján, Malacky, Hlboké, Sekule, Skalica), potom krajina z ostatných svojráznych oblastí Slovenska (Ždiar, Svodín, Humenné, Bratislava, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Štúrovo, Piešťany, Trenčín, Trnava), najmä rázovitej dedinky Vlkolínca a nakoniec je to krajina zahraničná, vznikajúca počas maliarových početných ciest.
V kultúrnom programe vernisáže sa predstaví Ľudová hudba Cifra.

Štefan Zajíček

Reportáž TVS Skalica k výstave:

 

Drevený kríž na konci Vinohradníckej ulice v Skalici

0
Rodina Ľudovíta Šantavého pri kríži na Predmestí, vpredu pri studničke mladý Pavol, 1941. Foto: archív rodiny Šantavých

V utorok 13. marca 2018 bol dočasne odstránený kríž na Vinohradníckej ulici v Skalici, priebeh a dôvody sú bližšie popísané na webovej stránke skalickej farnosti: http://skalica.fara.sk/?q=node/10194.

O kríži sme publikovali i článok Ing. Pavla Šantavého ml. v časopise Záhorie, č. 3/2017:

Kríž na rázcestí

Mesto Skalica si v tomto roku pripomína 800 rokov od prvej písomnej zmienky o svojej existencii. Pri tejto príležitosti sa realizuje cyklus prednášok o dejinách, ľuďoch, ktorí tu žili a pracovali, o rozvoji mesta a dedičstve, ktoré nám jeho obyvatelia zanechali. Príspevkom chcem sprístupniť súčasnej generácii históriu sakrálnej pamiatky – kríža, ktorý sa na území mesta nachádza a o jeho zachovanie bolo nutné i dnes bojovať.
Kríž bol postavený na okraji severovýchodnej časti Skalice, na konci Vinohradníckej ulice, ktorá sa tu stretá s ulicou Nad Predmestím. Zmienky o jeho existencii sa nachádzajú v rôznych dokumentoch, v jednom z roku 1797 sa nazýva „Kríž na Predmestí”, v ďalšom z roku 1814 je označený ako „Kríž nad Predmestím”. Jednoznačne kríž identifikujú historické mapy Skalice, a to mapa 3. vojenského mapovania z roku 1882 a katastrálna mapa Skalice z roku 1898. Kríž bol osadený v križovatke poľných ciest, ktoré smerovali do mesta – dnešná Vinohradnícka ulica, na Predmestie, k Hurbánku, do Zlodejoviec k búde pána Valúcha a do Krátkych a Dlhých Vysokých polí, kde pokračovali do Novosádov, Nových, Kučovanín, do Hája a na Salaš.
Kríž býval vždy symbolom náboženskej viery, svojím umiestnením v priestore a umeleckým či remeselným stvárnením i nositeľom historickej hodnoty. V blízkosti kríža sa nachádzala studnička, nazývaná Povalenka, s čistou pramenitou vodou, kde sa mohli pocestní občerstviť a na lavičke si oddýchnuť pri cestách za prácou do polí či vinohradov. Pri kríži sa schádzala a  hrávala i mládež z hornej časti Predmestia. Údržbu kríža a zdobenie robili počas celého roka, no najmä v období pred sviatkom svätého Urbana, keď sa niekoľko žien zišlo v kôlni u Šantavých, aby z krušpánku a kvetov uvili veniec, ktorý potom chlapi upevnili na kríž. Pletenie vencov a kvetov obyčajne organizovala Anna Jurkovičová a zúčastňovali sa ho najmä Terka Janáčová, Jozefa Krakovská, pani Blahová, Herzáňová, Špačková, Fedorová, Juraštíková i ďalšie. O výzdobu sa starali i počas roka, lebo miesto bolo často navštevované.
V roku 1990 kríž poškodila víchrica. Drevo kríža, zapustené v zemi mnoho rokov, nevydržalo a zlomilo sa, no korpus Krista ostal zachovaný. Aby kríž neupadol do zabudnutia, skupina občanov z blízkeho okolia dala urobiť nový, s pôvodným korpusom Krista. Drevo obstarali Ján Kalka a Anton Podrazil, kríž vytesal a povrchovú úpravu drevorytom urobil tesár Štefan Krídl, drevo impregnoval a natrel Jozef Topor, vybetónovanie základu, osadenie a ďalšie práce zabezpečili Ľudovít Šantavý ml. a Stanislav Šantavý. Výrobu kríža financovala Anna Šantavá, rod. Danieliková – matka súrodencov Šantavých. Generálna oprava bola ukončená v roku 1993 a v tom istom roku kríž posvätil dp. Ján Kučerík na sviatok Sedembolestnej Panny Márie v rámci procesie ku kaplnke na Predmestí.
Dňa 20. októbra 2016 mnohých zaskočil verejný oznam Mesta Skalice o začatí správneho konania o odstránení stavby „Drevený kríž” v ulici Nad Predmestím, ktorý podali noví majitelia priľahlého pozemku. Už pred podaním návrhu rozobrali oddychovú lávku a odstránili všetky skrutky, ktoré kríž držali v základe. Protesty obyvateľov viedli k petičnej akcii za zachovanie kríža s viac ako päťsto podpismi. Krajský pamiatkový úrad v Trnave sa vo svojom stanovisku jednoznačne postavil za zachovanie kríža na pôvodnom mieste. Zároveň odporučil zaradiť ho do zoznamu pamätihodností mesta Skalice a prisľúbil metodickú a odbornú pomoc pri evidovaní miestnych pamätihodností. Na základe toho aj výsledku petičnej akcie bolo šetrenie na odstránenie kríža 15. januára 2017 zastavené.
Vzhľadom k tomu, že od poslednej generálnej opravy kríža ubehlo už dvadsaťtri rokov, obyvatelia blízkeho okolia sa rozhodli dať krížu nový šat. V predposledný týždeň pred slávnosťou u Hurbánka odmontovali z kríža vyše 70-kilogramový liatinový korpus Krista, kríž i telo natreli a znovu namontovali.

Matkové vajcia

0

Možno si ešte niekto pamätá, čo boli matkové vajcia, ale v dnešnej dobe vyspelého chladiarenstva a regulovaných znášok vajec upadá tento pojem do zabudnutia.
V domácnostiach si kedysi gazdiné museli vedieť pomôcť tým, čo mali k dispozícii, a po generácie si skúsenosti odovzdávali.
matkových vajciach nám rozprávala Mária Kolačkovská z Devínskej Novej Vsi, ktorá vyrastala v Gajaroch. Od mamy i starej mamy vedela, že to boli najkvalitnejšie vajcia, z ktorých piekli k Vianociam a ktoré pri dobrom skladovaní vydržali až do Veľkej noci v takom stave, že boli ako čerstvé. Bielko držalo a dalo sa z nich piecť. Riadi sa tým u domácich vajec i dnes. Gazdiné mali dlhodobým pozorovaním odsledované znášanie sliepok a jeho vrchol, ktorý súvisel so zrelosťou a kondíciou nosníc v závislosti od ročného obdobia a ich cyklu.

Názov vajcia získali na základe ľudovej zbožnosti podľa obdobia, kedy boli znesené: v čase od 15. augusta do 15. septembra. Koncentrovalo sa v ňom 5 mariánskych sviatkov: Nanebovzatie Panny Márie – 15. 8., Panna Mária Kráľovná – 22. 8., Narodenie Panny Márie – 8. 9., Meno Panny Márie – 12. 9., Sedembolestná Panna Mária – 15. 9.
Vedeli o tom i františkáni z malackého kláštora, ktorí sa v rámci svojho kveštovania (zbierania milodarov) po okolí snažili získať čo najviac vajec pre kláštornú kuchyňu práve v tomto čase. Gazdiné ich len nerady dávali, lebo to bolo v predhodovom období. K hodom koncom augusta vajcia potrebovali a poznali ich vlastnosti, no vtedy vraj kveštári najviac naliehali.

Vajíčka sa skladovali v tepelne stabilnom chladnejšom a suchom prostredí v debničke alebo nádobe, naukladané špicou dolu do žita a zasypané žitom či suchými plevami.
Používaním chladničiek po druhej svetovej vojne potreba i znalosť tejto starej tradície zanikla.

Americko-slovenská banka

0
Budova Americko-slovenskej banky na Škarniclovskej ulici v Skalici. Archív Záhorského múzea v Skalici

Americko-slovenská banka

MUDr. Pavel Blaho, aktívny aj v bankovníctve, otvoril 1. januára 1908 v Skalici Obchodnú banku, ktorá mala sídlo na prízemí Katolíckeho kruhu (dnešného Domu kultúry). 1. júna 1909 Roľnícku a priemyselnú banku vo Veľkých Levároch. V roku 1919 obe zlúčil a nakrátko preniesol sídlo banky do Malaciek,  potom do Bratislavy. V októbri 1920 sa na základe zmluvy s americkým bankárom slovenského pôvodu Michalom Bosákom, ktorý založil 31. augusta 1920 v Bratislave Americko-slovenskú banku, zlúčili do Americko-slovenskej banky so sídlom v Bratislave na Dunajskej ulici.
Banka začínala svoju činnosť s deviatimi pobočkami, neskôr ich bolo 12, z toho na Záhorí šesť; v Skalici, Holíči, Šaštíne, Veľkých Levároch a Malackách, jedna pobočka bola v Prahe. Uskutočňovala najmä prevody finančných prostriedkov amerických Slovákov do Československa. Okrem Michala Bosáka medzi jej významných predstaviteľov patrili i Dr. Pavel Blaho, ktorý až do svojej smrti pôsobil ako predseda alebo podpredseda správnej rady banky a Dr. Ľudovít Okánik.
Dňa 1. januára 1919 Dr. Pavel Blaho menoval za riaditeľa (dirigenta) Obchodnej banky v Skalici Jána Sopka, ktorý po jej fúzii prešiel ako dirigent do skalickej filiálky Americko-slovenskej banky. Sídlila na Škarniclovskej ulici (vedľa lovečkovského domu v budove dnešnej cukrárne). V banke pracovalo viacero zamestnancov. O vzniku Americko-slovenskej banky (filiálky v Skalici) píše Ferdinand Dúbravský v  knihe Uhorská Skalica (1921): …Tento projekt sa realisoval aj s americkou rýchlosťou a presnosťou. Firma sa zmenila. Zvýšil sa jej účastinný kapitál z 5 miliónov na 25 miliónov, z čoho americkí Slováci upísali cestou Bosákovej štátnej banky, ktorá sa takto stala sesterským ústavom, za 14 dní 15 miliónov. Hneď pristúpilo sa k reorganizácii banky. Zaviedol sa nový moderný systém práce a účtovania, a to jednotný jak pre hlavný ústav, tak pre všetky filiálky. Pribral sa zodpovedný počet zdatných úradníkov v skalickej filiálke: dirigent Ján Sopko, zmenáreň: Jozef Rosický, likvidátor, Jindrich Klvaček, pokladník; účtareň: Ružena Hrebíčková, účtovníčka, Ružena Wernerová, úradníčka. Korešpondencia: Alojz Wolf- korešpodent, sluha a domovník Anton Šišvolda. Takto sa z malej banky stal takmer cez noc mohutný slovenský peňažný ústav, dľa sily druhý na celom Slovensku. Americko-slovenská banka filiálka v Uhorskej Skalici ako predtým, tak aj teraz najväčšiu pozornosť venuje mestu a okoliu, z ktorého povstala a podporuje výhodnými pôžičkami starých svojich účastinárov a starú klientelu vôbec, tak že každý v nej nájde slušné a pečlivé obslúženie.
Americko-slovenská banka v Bratislave zanikla v roku 1933 likvidáciou.
V roku 1937 sa prisťahoval do Skalice Emil Žabkovský a zriadil modernú cukráreň v dome na rohu terajšej Lichardovej a Škarniclovskej ulice. Vlastnú novú prevádzku si dal postaviť firme Ing. Doležala v rokoch 1946 – 1947 na mieste pôvodnej banky (jej prestavbou) a cukrárska výrobňa s obľúbenou cukrárňou slúži svojmu účelu dodnes.

Cukráreň Emila Žabkovského na Škarniclovskej ulici v Skalici, 1960. Archív Záhorského múzea v Skalici

„Velké ženy v malých lázních“

0

Fotografie z vernisáže výstavy, ktorá sa konala 8. marca 2018 v priestoroch Múzea luhačovického Zálesí v Luhačoviciach, na ktorej sa zúčastnila i riaditeľka Záhorského múzea v Skalici PhDr. Viera Drahošová.

„Výstava představuje emancipované ženy, političky, publicistky, bojovnice za ženská práva i umělkyně, které na konci 19. a počátkem 20. století pobývaly v luhačovických lázních a zapsaly se do jejich historie. Téma výstavy se současně odkazuje k výročí 100 let československé státnosti. Právě první republika byla obdobím, kdy po dlouholetém úsilí u nás ženy získaly volební právo, byly zrovnoprávněny s muži a tato rovnoprávnost byla zanesena v ústavě, zejména díky vlivu prezidenta T. G. Masaryka. Ženy, které výstava přestavuje, zastupují další stovky nejmenovaných osobností, jež svým veřejným působením k této změně přispěly. Důležitou skupinu v Luhačovicích tvořily i slovenské návštěvnice lázní, na přípravě jejichž medailonů se podílela Viera Drahošová, ředitelka Záhorského muzea ve Skalici. Galerie veřejně činných žen spojených s Luhačovicemi je doplněna dobovými kostýmy zlínské sběratelky Zdeňky Mudrákové. Zdeňka Mudráková se ve volném čase věnuje již čtvrt století historické módě. Zpočátku se její zájem promítal do tvorby miniatur historických kostýmů pro panenky, kterých vytvořila již téměř stovku. Později začala sbírat i dobové kostýmy a věnuje se i historickým rekonstrukcím dámských oděvů. Pro luhačovickou výstavu vybrala sběratelka desítku modelů dámských vycházkových a společenských šatů z přelomu 19. a počátku 20. století, které korespondují s osobnostmi představených žen. Součástí výstavy jsou umělecká díla, předměty všedních i svátečních dnů a módní doplňky ze sbírky MJVM ve Zlíně a z Polabského muzea v Poděbradech. Pro obrazovou galerii velkých žen byly využity fotografie z archivů Muzea jihovýchodní Moravy ve Zlíně, Národního muzea – Muzea Bedřicha Smetany, Moravského zemského muzea v Brně – Janáčkova archivu, Muzea města Brna, Záhorského muzea ve Skalici, Moravského zemského archivu v Brně, Archivu Národního divadla v Praze, Památníku národního písemnictví – Literárního archivu a Lilly Library – Indiana University, Bloomington, Indiana, USA.

PhDr. Blanka Petráková, vedúca Muzea luhačovického Zálesí

Výstava potrvá do 24. júna 2018.

Několik momentek z vernisáže Velkých žen. Úryvky ze vzpomínek na Luhačovice od Simonetty Buonaccini, Zdenky Heyduškové a Marie Calmy představily členky Luhačovického okrašlovacího spolku Calma.

Posted by Muzeum Luhačovice on 9. marec 2018

Bibliografia XXVI. ročníka (2017) časopisu Záhorie

0

Antálková, Marcela: Pamätná tabuľa v Brodskom. 6, 2017, s. 29.
Bača, Robert, PhDr.: Karol Andel a Skalica (K 120. výročiu narodenia a 40. výročiu úmrtia). 1, 2017, s. 7-9.
Bača, Robert, PhDr.: Kto bol Ferenc Mezey? 6, 2017, s. 23-24.
Bača, Robert, PhDr.: Mestská správa Skalice do roku 1711 (recenzia). 3, 2017, s. 25-26.
Bača, Robert, PhDr.: Neznáme fotografie Ing. Štefana Janšáka (1886 – 1972). 4, 2017, s. 21-24.
Bartlová, Alena, PhDr., CSc.: Skalica ako centrum kultúry a politického života na Záhorí pod taktovkou dr. Pavla Blaha (I. časť). 3, 2017, s. 11-18.
Bartlová, Alena, PhDr., CSc.: Skalica ako centrum kultúry a politického života na Záhorí pod taktovkou dr. Pavla Blaha (II. časť). 4, 2017, s. 9-15.
Bíla, Zdenka – Bíla, Miloš, Ing.: Spomienka na generála Klemeša (1922 – 2017). 5, 2017, s. 26-27.
Brezina, Peter, PhDr.: Ako františkáni zachránili skalické mestské hradby. 3, 2017, s. 22-24.
Csütörtökyová, Dita, Mgr., PhD.: Ľudové kožuchy v zbierkach Záhorského múzea v Skalici. 6, 2017, s. 7-10.
Csütörtökyová, Dita, Mgr., PhD.: Odborný seminár Skalica 1217 – 2017 (správa). 4, 2017, s. 25-26.
Csütörtökyová, Dita, Mgr., PhD.: Výstava Ivana Galamboša v Holíči (správa). 4, 2017,
s. 26-28.
Csütörtökyová, Dita, Mgr., PhD.: Z Putovania skalickou históriou. 3, 2017, s. 27-31.
Drahošová, Viera, PhDr.: Láska k folklóru (správa). 1, 2017, s. 29-31.
Drahošová, Viera, PhDr.: Na úvod 26. ročníka. 1, 2017, s. 2.
Drahošová, Viera, PhDr.: Náš rozhovor s divadelným historikom a operným dramaturgom PhDr. Jaroslavom Blahom. 2, 2017, s. 18-24.
Drahošová, Viera, PhDr.: Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici. Obraz František
Lotrinský s deťmi. 1, 2017, s. 24-27.
Drahošová, Viera, PhDr.: Skalica 1950 – 1980 vo fotografii Fridricha Leopolda Slatinského, Jána Pardubského a Františka Tomíka (správa). 1, 2017, s. 28-29.
Drahošová, Viera, PhDr.: Skalické obdobie Miroslava Syllu. 6, 2017, s. 15-22.
Drahošová, Viera, PhDr.: Výstava Maliari Slovácka v 19. a 20. storočí (správa). 2, 2017, s. 26-28.
Drahošová, Viera, PhDr.: Vyšívaná história reformácie (správa). 3, 2017, s. 26-27.
Drahošová, Viera, PhDr.: Významné obdobia Skalice. 3, 2017, s. 6-11.
Drahošová, Viera, PhDr.: Žili v Skalici (správa). 6, 2017, s. 25-26.
Drška, Richard, PhDr.: 800. výročie prvej písomnej zmienky o Skalici. 3, 2017, s. 2-6.
Drška, Richard, PhDr.: Skalické radnice. 5, 2017, s. 2-8.
Dulanský, Ivan, Akad. mal.: Dve knižné publikácie o Podhorí (správa). 2, 2017, s. 25.
Fordinálová, Eva, Prof., PhDr., CSc.: Hora omilostenia? 2, 2017, s. 6-9.
Fulmeková, Denisa, Mgr.: Náš rozhovor s jubilantkou Máriou Kráľovičovou. 5, 2017,
s. 17-21.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Farnosť Kúty a jej duchovní v 19. storočí. 6, 2017, s. 2-7.
Horský, Štefan: Devínske Jazero. 4, 2017, s. 16-19.
Chňupková, Veronika, Mgr.: K patrocíniu kaplnky v holíčskom kaštieli. 4, 2017, s. 7-9.
Chňupková, Veronika, Mgr.: Z histórie detského domova v Holíči. 5, 2017, s. 8-12.
Juríčková, Božena, Mgr.: MUDr. Pavel Blaho a jeho iniciatíva v kontexte slovenského výtvarného diania na prelome 19. a 20. storočia. 2, 2017, s. 2-6.
Juríčková, Božena, Mgr.: Nedokončený príbeh (Za Šimonom Hološkom) (nekrológ). 2, 2017, s. 26.
Kanisová, Dagmar, MUDr.: Málo známa Chvojnica. 1, 2017, s. 9-14.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Kúty sprievodca obcou (správa). 5, 2017, s. 30-31.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Monografia Chropova (recenzia). 4, 2017, s. 29-31.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Výstava Skalica 1217 – 2017 (správa). 5, 2017, s. 29-30.
Machová, Ľudmila, Mgr.: Kaplnka sv. Alojza v Šaštíne-Strážach nad Myjavou. 5, 2017, s. 25.
Michalovič, Peter, PhDr.: Bibliografia XXVI. ročníka (2017) časopisu Záhorie. 6, 2017, s. 30-31.
Michalovič, Peter, PhDr.: Lekár európskeho formátu Gustáv Niepel. 2, 2017, s. 15-17.
Mocko, Štefan, PhDr.: Nezvestný už trištvrte storočia. 6, 2017, s. 24.
Mráz, Peter, PaedDr. PhDr., PhD.: Skalica ako inšpiračný zdroj. Eva Fordinálová číta Bohuslava Tablica. 1, 2017, s. 14-16.
Palkovičová, Anna, Mgr.: Oslavy 200. výročia narodenia Andreja Radlinského v Kútoch (správa). 5, 2017, s. 27-29.
Papp, Štefan, Mgr.: Krátke životné zastavenie F. V. Sasinka v Radošovciach. 4, 2017, s. 19-21.
Pavlásek, Jozef, Ing.: Pracovný tábor v Lábe v rokoch 1941 – 1943. 2, 2017, s. 9-12.
Pavlásek, Jozef, Ing.: Pracovný tábor v Zohore v rokoch 1941 až 1943. 1, 2017, s. 17-24.
Pavlásková, Terézia, Mgr. – Pavlásek, Jozef, Ing.: Kováči v Zohore. 4, 2017, s. 2-7.
Pavlásková, Terézia, Mgr.: Dr. Ferdiš Juriga a Zohor. 5, 2017, s. 12-17.
Petrovič, Vladimír, Mgr.: Za Pavlom Proksom (1919 – 2016) (nekrológ). 2, 2017, s. 29-30.
Proksa, Bohumil, Ing., DrSc.: Anna a Pavel Proksovci (nekrológ). 2, 2017, s. 30-31.
-redakcia-: Cena pre časopis Záhorie (správa). 4, 2017, s. 31.
-redakcia-: Výstava ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok (správa). 6, 2017, s. 27-28.
Rosa, Gorazd, Mgr.: Ďalšia osobnosť Záhoria má svoju pamätnú tabuľu. 4, 2017, s. 28-29.
Šantavý, ml., Pavol, Ing.: Kríž na rázcestí. 3, 2017, s. 18-20.
Špaček, Jozef, PhDr.: Dušan Krivský Na modrej vlne (recenzia). 1, 2017, s. 31.
Švehla, Peter, ThDr.: Skalická evanjelická a. v. cirkev v roku 500. výročia reformácie. 3, 2017, s. 20-22.
Tomík, František, Mgr. art.: Fotografia ako remeslo, vinohrad ako záľuba Františka Tychlera. 5, 2017, s. 21-24.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Historický zborník (správa). 6, 2017, s. 26-27.
Zacharová, Mária, PhDr.: Koniec Kiripolca, začiatok Kostolišťa. 2, 2017, s. 13-15.
Zacharová, Mária, PhDr.: Malacký pivovar. 6, 2017, s. 11-14.
Zacharová, Mária, PhDr.: Sklárne v Malých Karpatoch. 1, 2017, s. 3-7.

Žili v Skalici – PhDr. Viera Drahošová

0

V lete 2017 (14. júl – 20. august) Záhorské múzeum v Skalici vo svojich výstavných priestoroch pripravilo výstavu Žili v Skalici. Zámerom výstavy a plánovaného voľného cyklu pod týmto názvom je predstavovať osobnosti, pochádzajúce zo Skalice, alebo v nej pôsobiace, ktorým nebola v predchádzajúcich obdobiach venovaná dostatočná pozornosť. Výstava sa venovala v dvoch samostatných častiach pedagógovi a maliarovi Miroslavovi Syllovi a tesárovi, rezbárovi Jánovi Blahovi. K obom boli vydané príležitostné publikácie.
Miroslav Sylla, maliar a pedagóg, pôsobil na skalickom gymnáziu v rokoch 1918 – 1939. Popri pedagogickej činnosti spolu s ďalšími českými kolegami s mimoriadnym zanietením rozvíjali spolkový a spoločenský život v Skalici. Pozornosť mu bola venovaná v umeleckohistorickej literatúre v súvislosti s jeho umeleckou tvorbou, o jeho pôsobení v Skalici sa takmer nevedelo. (Profil Miroslava Syllu publikujeme v tomto čísle časopisu.) Ide o prvú výstavu, ktorá ho predstavuje komplexne. Svojimi dielami bol zastúpený na výstave Maliari Slovácka v 19. a 20. storočí (dvomi obrazmi) v Záhorskom múzeu v Skalici zo zbierok Galerie Joži Uprky Uherské Hradište začiatkom roku 2017. Na Morave mohli návštevníci jeho diela vidieť na výstavách v rámci Horňáckych slávností vo Velkej nad Veličkou a v Česku napr. v gymnáziu v Brandýse nad Labem v roku 1993, tiež pri príležitosti VI. setkání Kostelců v roku 1997.
Ján Blaha, tesár a rezbár, bol známy predovšetkým ako autor drevených krížov v Skalici a vyrezávaním reliéfnych tabúľ s námetmi najčastejšie z vinohradníckeho prostredia, ktoré si ľudia objednávali ako dary. Často ich využívalo i Mesto Skalica ako reprezentačné dary. Jeho drevorezbám bola venovaná výstava v skalickom Dome kultúry už v roku 1961. V roku 1973 daroval Ján Blaha kolekciu svojich prác a výrobných pomôcok do Záhorského múzea. Tieto tvorili základ, z ktorého sa odvinul výskum, ktorému napomohol materiálmi predovšetkým Blahov vnuk Ing. Jozef Blaha. Spolu s celou rodinou, ako i MUDr. Adriánom Nečasom a viacerými majiteľmi Blahových prác vytvorili kolekciu, ktorá dokumentovala odbornú zdatnosť, vynachádzavosť a tvorivosť Jána Blahu. (Jeho profil prinesieme v najbližšom Záhorí.)
Výstava Žili v Skalici pozostávala z panelovej časti, ktorá priniesla životopisy a popis prác a pôsobenia oboch predstavovaných. U Miroslava Syllu bola doplnená obrazmi, ktoré zapožičala rodina a viacero súkromných majiteľov (prevažne z Moravy), tiež časopismi, pohľadnicami, korešpondenciou a inou dokumentáciou jeho činnosti. V rámci vystavených diel veľkosťou vynikal obraz Vzkriesenie Jairovej dcéry, ktorý vytvoril pre kostol milosrdných bratov v Skalici (olej, 2 x 1 m) a pre výstavu ho zapožičal Rímskokatolícky farský úrad. Tvorivosť Jána Blahu dokumentoval výber z obľúbených vyrezávaných reliéfov, ukážky náradia, ktoré si sám zhotovoval, nákresy a návrhy rôznych zariadení (tiež zlepšovacích), projekty domov, množstvo fotografií a pestrá paleta jeho výrobkov, medzi ktorými dominoval vinohradnícky lis a detské viacfunkčné stoličky.
Na kurátorský príhovor Dr. Viery Drahošovej počas vernisáže osobným a pútavým spôsobom nadviazali príhovory Ivana Humheja, vnuka Miroslava Syllu a Ing. Jozefa Blahu, vnuka Jána Blahu, v ktorých si zaspomínali na svojich dedov, naznačili tiež ich vzťahy k okoliu, ako vnímali a reflektovali svoje osudy. V kultúrnom programe vystúpili Peter Michalovič, Ivo Horský a Alžbeta Michalovičová.
Výstave predchádzala výzva k verejnosti s prosbou o pomoc pri výskume a o zapožičanie predmetov, ktorá sa stretla so živým ohlasom a ďakujeme všetkým, ktorí svojím záujmom a ochotou prispeli k jej vytvoreniu.

Skalické obdobie Miroslava Syllu – PhDr. Viera Drahošová

0

V roku 2017 uplynulo 130 rokov od narodenia umelca a pedagóga Miroslava Syllu, ktorý dvadsať rokov svojho plodného života strávil v Skalici.
Miroslav Sylla sa narodil 15. januára 1887 v Kostelci nad Labem ako deviate z desiatich detí řídícího učiteľa Jozefa Syllu a jeho ženy Adely Syllovej, rod. Stehlíkovej. Po skončení meštianskej školy študoval na reálke v Královských Vinohradoch v Prahe a výtvarné vzdelanie získal v rokoch 1904 – 1905 na večerných kurzoch figurálneho kreslenia u prof. Alexandra Jakescha na umeleckopriemyselnej škole v Prahe, potom u Vladimíra Županského. V rokoch 1906 – 1909 tu absolvoval štúdium u profesorov Emanuela Dítěho, Jana Preislera, Karla Vítězoslava Maška a v rokoch 1909 – 1910 v špeciálnej škole dekoratívnej architektúry prof. Jána Kotěru. Navštevoval tiež prednášky z estetiky a dejín umenia u prof. Hostenského a Antonína Matejčku (1905 – 1906), prednášky o architektúre na ČVUT v Prahe (1910 – 1911). Podnikol študijnú cestu do Drážďan, Krakova, Paríža a viacerých miest v Taliansku.
Ako pedagóg začal pôsobiť vo funkcii asistenta kreslenia na Reálnom gymnáziu v Přerove (1911 – 1912) a potom v Kroměříži. Tu sa zoznámil s MUDr. Pavlom Blahom zo Skalice: … soudružnost, obětavost a národní nadšení. Ono vyzařuje z té bodré, bystré tváře doktora Blahy, s nímž jsem se seznámil na podzim v roce 1914 v Kroměříži, kde působil jako vojenský lékař … Blaho spíval. Přidal jsem se k němu zváben mythem janošíkovským, tak jsme spívali dlouho do noci a nikdo nás nerušil… Když jsme vyšli do tiché noci, řekl: Synečku, ty mosíš k nám do Skalice. (Sylla, M.: Z bouřlivých časů, s. 9.) Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol Sylla v roku 1915 povolaný na front do mesta Meran v severnom Taliansku a po jej skončení v roku 1918 prišiel do Skalice.
Oženil sa s dcérou známeho moravského učiteľa a spisovateľa Matúša Beňu Svatavou Beňovou. Narodila sa v Blatničke 8. februára 1890, absolvovala učiteľský ústav a umeleckopriemyselnú školu vo Viedni. Už počas štúdií sa venovala priemyselnému dizajnu a módnemu návrhárstvu. Pri svojich návratoch za otcom do Velkej nad Veličkou sa zoznámila s Miroslavom Syllom a po vydaji mu obetavo stála celý život po boku. V Skalici žili najprv v dome blízko námestia na Žabej (dnes Gorkého) ulici, neskôr v novej vilke na súčasnej Hollého ulici. Postupne sa im narodili deti Jiří, Eva, Bohuslav a Svatava sa venovala ich výchove. Ako členka Umeleckej besedy slovenskej sa zúčastňovala spoločných výstav, vystavovala tiež so skupinou Horňáckych umelcov vo Velkej nad Veličkou. Výtvarné diela Svatavy Syllovej–Beňovej sú vo vlastníctve mnohých rodín najmä na Morave, ojedinele v galériách. Maľovala portréty, krajiny, kvetinové a iné zátišia, akvarelom zachytávala život rodného Horňácka; prácu žien na poli, deti pri pastve, kúpaní, hrách. Zaujímala sa o etnografiu a stvárňovala zariadenia starých domácností, kroje, ľudí pri náboženských a tradičných slávnostiach.
Po vzniku Československej republiky Československá dočasná vláda na Slovensku, pôsobiaca niekoľko dní v novembri 1918 v Skalici, považovala otvorenie gymnázia v Skalici už ako slovenského za jednu z prvoradých úloh. Venovali mu pozornosť i na formujúcom sa pražskom Ministerstve školstva a národnej osvety a Dr. Jaroslav Vlček preň zostavil zbor prevažne z profesorov českej národnosti v zložení Bohuslav Baudys, Jozef Bezděk, Jozef Filouš, Jozef Fridrich, Dr. Matej Hések, Rudolf Hikl, Jozef Kraus, Ľudovít Neckár, Viktor Přerovský, Konrád Rotrekl, Miroslav Sylla, Dr. Stanislav Treybal, Ján Úlehla. Dňa 16. decembra 1918 gymnázium slávnostne otvorili, pričom sa študentom prihovorili riaditeľ gymnázia Jozef Rozim, MUDr. Pavel Blaho a Anton Štefánek. V rámci výpomoci české a moravské školy zasielali do Skalice učebnice, knihy, pomôcky. Profesori zriaďovali knižnicu a kabinetné zbierky, všetky vznikli už v roku 1919.
Miroslav Sylla nastúpil na skalické gymnázium 1. decembra 1918 ako dočasný profesor, od 1. septembra 1919 profesor. Vyučoval matematiku, geometriu a predovšetkým kreslenie, menej ručné práce, krasopis, nemčinu. Bol triednym učiteľom a spravoval zbierky učebných pomôcok pre kreslenie, umeleckú výchovu a výzdobu školy, zbierky matematicko–geometrické. Ako nepovinný predmet učil dve hodiny týždenne voľné kreslenie na vyššom gymnáziu, s výkladmi o grafike a histórii umenia. Žiaci prvý rok začali kreslením perspektívnym, figurálnym a maľovaním zátiší, v 2. polroku chodili skicovať miestnu architektúru. Miroslav Sylla motivujúco vplýval na študentov, organizoval návštevy výstav v Skalici, Hodoníne a blízkom okolí, predovšetkým kolektívnych výstav Sdružení výtvarních umělců moravských, tiež výstav jednotlivých členov, Frantu Uprku, Stanislava Lolka, slovenských umelcov a pod. V školskom roku 1919/1920 vypomáhal na gymnáziu vyučovaním slovenčiny a nemčiny i Matúš Beňa, vtedy už vo výslužbe.
Krátko po vzniku Československej republiky, 10. novembra 1918, vznikla v Skalici ako prvá na Slovensku Telovýchovná jednota Sokol, o ktorej založenie sa bezúspešne usilovali už pred prvou svetovou vojnou. Sokol mal zameraním, množstvom a rozmanitosťou rozhodujúci podiel na podujatiach v meste, najviac pozornosti však venoval športu. Pedagógovia gymnázia sa aktívne podieľali na spoločenskom a kultúrnom živote mesta a v Sokole pracovala väčšina zboru. Miroslav Sylla sa zapojil hneď po príchode, jeho hlavným záujmom bola práca v divadelnom odbore Sokola. Stal sa aj obľúbeným hercom ochotníckych divadelných predstavení. Spolu s manželkou Svatavou pomáhali návrhmi a výzdobou scén a divadelných kulís, napr. v detskej divadelnej hre Tajomný dub, Koptovej aktovke Jejich lidská tvár, Čínske zrkadlo. So študentmi Vladimírom Clementisom, Jankom Blahom, Alžbětou Turečkovou–Čambalovou a ďalšími v réžii kolegu Zmatlíka sa podieľal na uvedení divadelnej hry od Jiřího Mahena Jánošík, preloženej Clementisom z češtiny. Sám účinkoval v úlohe Jánošíka. Dva razy ju uviedli v rámci gymnaziálneho majálesu v máji 1920. Hry uvádzali v sokolovni, v hostinci U Klvačkov a v Katolíckom kruhu, niekedy i s viacerými reprízami. V júni 1920 zorganizoval školský výlet vyšších ročníkov do Prahy na sokolský zlet na vystúpenie dorastencov. V prednáškovej činnosti na pôde školy, Sokola či Okresného osvetového zboru sa venoval významným českým umelcom a osobnostiam.
V roku 1922 si členovia Sokola vybudovali svojpomocne (prestavbou pôvodnej budovy mliekarne z roku 1903) sokolovňu – prvú na Slovensku, spolu s viacúčelovým ihriskom. Veľké zásluhy na jej vybudovaní mali starosta Sokola Makovský a Miroslav Sylla (uvádzaní medzi tromi členmi s najväčším počtom odpracovaných hodín: Hofbauer 358, Makovský 278, Sylla 235). Navrhoval a realizoval vonkajšiu i vnútornú výzdobu budovy, jeho dielom sú vonkajšie sgrafitá, ako i bohatý reliéf pri vchode, ktorý zanikol v bližšie neurčenom období.
Miroslav Sylla sa stal taktiež výtvarným poradcom Družstva pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu, tzv. výšivkárskeho družstva, ktoré v Skalici pôsobilo od roku 1910. Pomáhal pri obkresľovaní grafických predlôh od ľudových predkreslovačiek, pracoval ako člen dozorného výboru družstva a od roku 1921 sa podieľal i na návrhárskej práci, spracovával návrhy vyšívaných zástav rôznych spolkov, ktoré vyhotovovalo družstvo na objednávku, napr. zástavy TJ Sokol z roku 1938, ktorú zhotovili pri dvadsiatom výročí jej vzniku.
Politického života v meste sa zúčastňoval v rámci Československej národnodemokratickej strany, ktorej spoluzakladateľom bol v Skalici v roku 1922 aj Matúš Beňa (pôsobila do roku 1938). V roku 1930 sa stal členom mestského zastupiteľstva, v ktorom pracoval dve volebné obdobia.
Aktívne sa začleňoval do činnosti Okresného osvetového zboru v Skalici, ktorý rozvíjal kultúrne aktivity Skalice, pričom spolupracoval so školami, spolkami, s mestským zastupiteľstvom. Mnohé sa konali v priestoroch gymnázia; koncerty, akadémie, prednášky, premietanie filmov. Patril k podporovateľom a spoluiniciátorom vydávania regionálnych periodík Slovenské Pomoravie (vychádzalo v rokoch 1928 – 1929) a Moravsko-slovenské pomedzie (vychádzalo v rokoch 1936 – 1938), ktoré tvorili záhorskí a slovácki kultúrni pracovníci. Sylla prispieval článkami, reprodukciami svojich malieb a bol spoluautorom grafiky časopisov, ktoré šírili myšlienku zbližovania národov na oboch brehoch Moravy. Dlhoročná spolupráca a priateľské kontakty ho viazali s Jozefom i Gustávom Teslíkovcami, majiteľmi skalickej tlačiarne, pre ktorých okrem grafickej úpravy periodík upravoval a navrhoval pozvánky, plagáty, letáky, diplomy, firemné tlače, pohľadnice, reklamy, vinety a iné.
Z iniciatívy riaditeľa gymnázia Dr. Treybala vzniklo v Skalici v roku 1922 Stavebné družstvo štátnych zamestnancov, v ktorom pracovalo viacero členov pedagogického zboru. Miroslav Sylla s manželkou Svatavou boli jeho členmi od vzniku až do likvidácie, Sylla vo funkcii podpredsedu a člena dozorného výboru. Cieľom družstva bola výstavba domov pre svojich členov. Domy boli dokončené do konca roku 1923 (štyri potom do konca roku 1924), pričom 16 postavili na dnešnej Ulici pplk. Pľjušťa. Komfortne vybavené vilky stavali firmy Vodňaruk z Prahy a Doležal zo Skalice podľa projektu architekta Jána Vodňaruka. Sylla si pre seba a kolegu z gymnázia, hudobníka Jaroslava Zmítka, dali domy postaviť podľa ním pozmenených projektov na dnešnej Hollého ulici, vtedy ešte voľnom priestranstve v poli na kraji mesta. V roku 1933 domy prešli do vlastníctva jednotlivcov a v roku 1935 bolo stavebné družstvo rozpustené. Dalo podnet pre stavanie v novom duchu a vyvolalo v Skalici živý stavebný ruch. Miroslav Sylla spolupracoval v rokoch 1928 – 1929 tiež na náčrtoch plánov prístavby nemocnice milosrdných bratov.
Po celý život sa Miroslav Sylla venoval umeleckej tvorbe a bol členom viacerých umeleckých zoskupení: SURSUM, Horňáckej skupiny, Umeleckej besedy slovenskej a spolku Marold. Zúčastňoval sa mnohých výstav, z ktorých časti bol spoluorganizátorom.
V roku 1910 k hlavným iniciátorom vzniku umeleckého združenia SURSUM patril Jozef Váchal. Medzi zakladajúcimi členmi boli v roku 1910 maliar Emil Pacovský, grafik Jan Konůpek, František Kobliha, neskôr sa pridali Jan Zrzavý, Miroslav Sylla, Rudolf Adámek a Adolf Gärtner. Združenie SURSUM sa hlásilo k novému symbolizmu, námetovo čerpalo z kresťanského mysticizmu, mytológie. V októbri 1910 sa v Brne konala prvá výstava, v septembri 1912 v pražskom Obecním domě druhá a zároveň posledná, na ktorej vystavoval i Miroslav Sylla.
Prekrásne prostredie oblasti Horňácka lákalo svojím osobitým čarom neporušenej prírody, zachovaných tradícií a pestrosťou rôznych inšpiratívnych podnetov mnohých umelcov, zaujalo i Syllu. Veľa námetov čerpal z tradícií a kultúry moravsko-slovenského pomedzia. Spolu s maliarmi Karlom Supom, Jurom Mandelom a manželkou Svatavou založili v roku 1930 tzv. “Horňácku skupinu” a cieľom ich umeleckých snáh bol návrat k tradíciám, prírode, ľudovému umeniu, k uplatňovaniu citu a inštinktu. Prvú výstavu obrazov s námetmi krajiny a figurálnymi národopisnými námetmi vo Velkej nad Veličkou usporiadali v miestnej škole v roku 1928. Po dvoch rokoch, kedy počas školského roka vyučovali a cez prázdniny stavali, na sviatok Márie Magdalény v roku 1930 slávnostne otvorili výstavný pavilón na Strážnej hůrke. Každoročne potom otvárali výstavu s dielami vytvorenými za posledný rok. Pavilón zohral veľkú úlohu nielen v živote členov Horňáckej skupiny a ich rodín, ale bol kultúrnym prínosom pre celú oblasť. V jeho blízkosti sa od roku 1957 každoročne konajú Horňácke folklórne slávnosti, pri ktorých sa príležitostne oživuje umelecký odkaz jeho staviteľov.
Miroslav Sylla do sveta umenia vkročil maľbou figurálnych kompozícií symbolického a poetického rázu, s mytologickými námetmi. Zaoberal sa náboženskou tematikou i národopisnými a historickými námetmi z regiónov moravsko-slovenského pomedzia a Polabia. Krajinomaľbou zachytával lyrickú atmosféru rovinatých lužných lesov, vodných plôch, lesných interiérov Polabia, Záhoria, zvlnenú krajinu Horňácka. Rád vytváral portréty rodinných príslušníkov, tiež mnohých známych, predovšetkým počas pobytov na Strážnej Hůrke. Pod vplyvom secesného sochára, predstaviteľa symbolizmu Františka Bílka sa venoval sochárstvu. Robil i fresky, používal grafické techniky, litografie a drevoryty, vytváral ex librisy. Niektoré jeho práce vyšli i na pohľadniciach: vojenské z prvej svetovej vojny v Kroměříži, z obdobia pôsobenia v združení SURSUM v Prahe a s národopisnými motívmi v Uherskom Hradišti a Skalici.
Ako člen výtvarného odboru Umeleckej besedy v Bratislave sa zúčastňoval jej výstav a bol vo výbere najväčšej reprezentatívnej výstavy súdobého slovenského výtvarného umenia v New Yorku v roku 1938. Výber garantovalo predsedníctvo výstavy D. Jurkovič, M. Benka, V. Ihriský, L. Majerský, J. Votruba. Na výstavu prispeli maliari Alexy, Bazovský, Bednár, Benka, Bukovinský, Čemický, Droppa, Fulla, Gajdoš, Galanda, Hála, Hanula, Havrlík, Hoffstädter, Jičinský, Kern, Koreszka, Kováčik, Križan, Krupec, Ladvenica, Lehotský, Mallý, Malý, Mandel, Mudroch, Ondreička, Polkoráb, Reichentál, Ruttkay-Nedecký, Slamka, Sokol, Stern, Straka, Struhár, Sylla, Šimerová, Šrútek, Štika, Treskoň, Úprka, Votruba, Weiner, Zwillingerová, Žabota a Želibský.
Popri úväzku na gymnáziu Miroslav Sylla od roku 1919 vyučoval i na učňovskej škole, riaditeľom ktorej bol Hynek Bím. Vyučovanie prebiehalo v dvoch ročníkoch školy, s výučbou vypomáhali i pedagógovia iných škôl, napr. Emanuel Kosík z Obchodnej školy a ďalší.
Vznik Slovenského štátu sa prejavil v prepúšťaní pedagógov českej národnosti v rokoch 1938 – 1940, pričom najviac prepúšťacích dekrétov Ministerstvo školstva a národnej osvety Slovenskej republiky vydalo v apríli a máji 1939: …prepustený ako zamestnanec českej národnosti zo štátnej školskej služby na Slovensku a daný do služieb Protektorátu Čechy a Morava… Z gymnázia odišli spolu s Miroslavom Syllom pedagógovia Oldřich Moravec, Anton Studénka, František Dudík, Václav Sosna, Bohumil Vlach, Eliška Kaldová, Mária Bujáková, Mária Čulíkova, Božena Lattová, Jozef Klvaňa. Len niekoľkí odišli na vlastnú žiadosť na konci školského roku 1937/38 ešte pred vyhlásením autonómie, napr. Miloslav Třískala, Milada Třískalová–Švestková. Riaditeľ gymnázia Jaroslav Míka dostal čakateľskú dovolenku a ako prvý zo zboru bol 31. decembra 1938 daný k dispozícii zemi Českej a Moravskosliezskej.
Po odchode zo Slovenska sa vrátil Sylla s rodinou do Kostelca nad Labem a v pedagogickej činnosti pokračoval v Prahe, naposledy v rokoch 1940 – 1942 na gymnáziu v Brandýse nad Labem. V penzii pracoval ako mestský archivár a kronikár v Kostelci nad Labem. Bol členom Spolku výtvarných umelcov Marold, s ktorým vystavoval; zostavil a svojimi kresbami ilustroval prvý zväzok Zborníka spolku Marold v roku 1947.
Značnú časť tvorby venoval duchovným námetom, ktoré stvárňoval viacerými technikami. Podieľal sa na výzdobe kostolov v Skalici (kostol milosrdných bratov), Sudoměřiciach a v Kostelci nad Labem. V Kostelci nad Labem vytvoril návrhy troch vitráží s biblickými výjavmi pre Kostol sv. Víta, pre Kostol sv. Martina namaľoval menší obraz madony a oltárne obrazy Golgota a sv. Václav. V roku 1970 sa zúčastnil výstavy Sakrální umění v Prahe v Arcibiskupskom paláci na Hradčanoch.
Zomrel 10. novembra 1979 v Brandýse nad Labem vo veku 92 rokov, tri roky po smrti svojej ženy Svatavy, pochovaný je v rodnom Kostelci nad Labem.
V Záhorskom múzeu v Skalici sa v letných mesiacoch 2017 pri príležitosti 130. výročia narodenia uskutočnila výstava Miroslav Sylla 1887 – 1979 a spolu s výstavou venovanou rezbárovi Jánovi Blahovi boli prezentované pod spoločným názvom Žili v Skalici. K výstave bola vydaná publikácia.

Literatúra a zdroje
Bíla, Vladimír: TJ Sokol Skalica 1918 – 1998, Skalica, 1998, 48 s.
Brezina, Peter: Skalica v rokoch 1918 – 1948, s. 227-283. In: Skalica, Ed. Viera Drahošová, Skalica, 2014, 1229 s.
Brezina, Peter: Dejiny školstva, In: Skalica, Ed. Viera Drahošová, Skalica, 2014, s. 733-849.
Kosík, Emanuel: Prvá sokolovňa na Slovensku. In: Světozor, ročník 22, číslo 26, 1922.
Mička, Antonín: Malíři Strážné Hůrky, In: Malovaný kraj, roč. 33, č. 1, 1997, s. 17.
Ozábalová, Alžbeta: Družstvo pre speňaženie domáckeho ľudového priemyslu v Skalici. In: Houdek, F.: Družstevné budovanie, Bratislava 1942, s. 261 – 265.
Sylla, Miroslav: Z bouřlivých časů. In: Moravskoslovenské pomezí 1, 1937, s. 9-12.
Špaček, Jozef: Vladimír Clementis na gymnáziu v Skalici. In: http://www.noveslovo.sk/node/55446.
Toman, Prokop: Nový slovník československých umělců II, Praha 1950, s. 515.
Turečková–Čambalová, Běta: Na shledanou, Kawakami…, Ostrava, 1981, 201 s.
Zrzavý, Jan: O sdružení Sursum. In: Okénko do dílny umělcovy, 2, Praha, 1947.
Zdroje
MV SR, ŠA Trnava, pracovisko pobočka Archív Skalica. Kronika Mesta Skalica, 2. diel.
Výročné správy gymnázia v Skalici z rokov 1918 – 1939.
Petříková, M.: Výstavnictví ve Velké nad Veličkou, DP, FFMU Brno, 2008, https://is.muni.cz/th/14332/ff_m_b1/1._Vystavnictvi_ve_Velke_-_k_tiskuII..txt, čerpané 26. 3. 2017.
Za poskytnutie informácií a fotografií ďakujem rodine Humhejovej z Kostelca nad Labem.

Záhorie 6/2017

0
Zimný motív. Foto: Richard Drška

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Farnosť Kúty a jej duchovní v 19. storočí
Mgr. Dita Csütörtökyová, PhD.: Ľudové kožuchy v zbierkach Záhorského múzea v Skalici
PhDr. Mária Zacharová: Malacký pivovar
PhDr. Viera Drahošová: Skalické obdobie Miroslava Syllu
PhDr. Robert Bača: Kto bol Ferenc Mezey?
PhDr. Štefan Mocko: Nezvestný už trištvrte storočia

Nové knihy / Správy
Žili v Skalici (PhDr. Viera Drahošová)
Historický zborník (Mgr. Pavol Vrablec, PhD.)
Výstava Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok (redakcia)
Pamätná tabuľa v Brodskom (Marcela Antálková)
Bibliografia XXVI. ročníka (2017) časopisu Záhorie (PhDr. Peter Michalovič)

Knižnica Záhorského múzea v Skalici

0
Knižnica prof. Ďuroviča.

Pri príležitosti Týždňa slovenských knižníc a marca – mesiaca knihy by sme vám radi priblížili knižnicu Záhorského múzea v Skalici.
Študijným účelom pracovníkov, spolupracovníkov Záhorského múzea, ako i regionálnych bádateľov slúži špecializovaná múzejná knižnica s viac ako 22500 zväzkami. Pozostáva zo štyroch základných fondov: stará časť, Lichardov fond, Ďurovičova knižnica a múzejná knižnica, v ktorej najväčšiu časť tvorí odborná literatúra zameraná na spoločenskovedné disciplíny – históriu, etnológiu, archeológiu, muzikológiu, dôležitý podiel predstavuje odborná regionálna literatúra, periodiká a výstrižky.
Základ knižnice – starú časť – vytvorila zbierka kníh zakladateľa MUDr. Pavla Blaha, po roku 1950 pribudli knihy z knižníc gymnázia, hospodárskej školy a ľudových skalických škôl, spolu asi 1600 zväzkov. Cenný je tzv. Lichardov fond, ktorý múzeum získalo v roku 1965 od Evanjelického a. v. cirkevného zboru v Skalici. Ďurovičovu knižnicu s viac ako 3000 zväzkami, získanú v roku 1996 darom ako pozostalosť po farárovi evanjelickej a. v cirkvi. prof. Jánovi Ďurovičovi zo Skalice, tvoria staré tlače, teologická a historická literatúra, viaceré vydania Tranoscia a modlitebné knihy, slovenská beletria od štúrovcov a i.
Fond knižnice múzeum rozširuje cielenými nákupmi odbornej literatúry, výmenami, ale predovšetkým darmi od vydavateľov, autorov alebo majiteľov knižníc.

Jedným z najvýznamnejších zväzkov knižnice (z Lichardovho fondu) je Herbár Pietra Andreu Mattioliho. Herbár s úvodom Tadeáša Hájka z Hájku, vydanie z roku 1596, ktoré pripravil Adam Huber z Riesenpachu a vydal Daniel Adam z Veleslavína (v češtine, kožená väzba, formát 34,5 x 23,5 cm, 477 zachovaných očíslovaných strán + registre, ilustrovaný).