štvrtok, 28 marca, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

771 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Nesmieme zabúdať na obete vojny, Viktor Ozábal

0
Nesmieme zabúdať na obete vojny. Foto: Viera Drahošová

Každoročne Mesto Skalica pietnym aktom vzdáva 11. apríla úctu a vďaku všetkým, ktorí sa zaslúžili o oslobodenie mesta a v celkovom kontexte o ukončenie druhej svetovej vojny. Patrí medzi nich a svoj život za oslobodenie Slovenska od fašizmu položil i dôstojník povstaleckej armády a partizánsky veliteľ kpt. Ing. Viktor Ozábal, rodák z blízkych Radošoviec. Narodil sa 1. septembra 1913 v národoveckej rodine Ozábalovcov a vyštudoval zememeračstvo. V roku 1938 nastúpil vo Vojenskom zemepisnom ústave v Prahe, v roku 1939 sa vrátil na Slovensko. V roku 1943 pracoval v Slovenskom vojenskom zemepisnom ústave v Harmanci, kde sa zúčastnil príprav SNP. V roku 1944 prevzal vedenie jedného z oddielov Jegorovovej partizánskej brigády a zúčastnil sa s ňou bojov o Liptovský Mikuláš, Zlaté Moravce a v bojoch o Martin pri Vrútkach 21. septembra 1944 padol. Dňa 25. októbra 1945 bol prevezený a pochovaný v Skalici. Za hrdinstvo mu SNR udelila Rad SNP I. triedy a povýšenie do hodnosti štábneho kapitána In memoriam. Podrobnejšie informácie poskytuje článok Pavla Čomaja Hrdinský partizánsky veliteľ kpt. Ing. Viktor Ozábal, ktorý bol publikovaný v týždenníku Záhorák 16. augusta 1984.

Článok o Viktorovi Ozábalovi od Pavla Čomaja, Záhorák 1984

O rodine Ozábalovcov bol publikovaný článok PhDr. Vladimíra Blahu v časopise Záhorie 2, 2011, ktorý nájdete na: http://www.zahorskemuzeum.sk/vladimir-blaho-rodina-ozabalovcov/

Učiteľ národov v Skalici

0
Komenského pomník v parku pri evanjelickom a. v. kostole. Foto: Viera Drahošová

Vo svojom pohnutom živote, bohatom na cesty a putovanie, strávil Jan Amos Komenský takmer celý veľkonočný týždeň 1650 v Skalici; Veľká noc vtedy pripadla na 17. a 18. apríla. Rozhodnutím synody na zasadnutí v poľskom Lešne bol poverený starať sa o rozptýlených bratov v českých krajinách a uhorskom exile a vykonať vizitáciu bratských zborov na Slovensku. Spriaznených bratov mal i v Skalici, pod vedením lekára Jozefa Sekuria, bývalého docenta Leydenskej univerzity, zhruba tristočlenný zbor túžobne očakával príchod posledného biskupa Jednoty bratskej. Do Skalice zamieril z Moravy; z Nivnice do Strážnice, odkiaľ na Bielu sobotu 16. apríla prekročil pohraničný potok za Sudoměřicami pri Skalici. Počas svojho pobytu posvätil zborový dom Jednoty bratskej, ordinoval správcu skalického zboru Jána Chodníčka z Fulneku za seniora a každodenne sa stretával s bratmi na poradách, aby sa dokázali vyrovnať so situáciou a po zmarení všetkých nádejí pobielohorských exulantov na návrat do vlasti Vestfálskym mierom (uzavretým v roku 1648) pokračovať v živote podľa zásad Jednoty bratskej. V zborovom dome bola umiestnená i bratská škola spolu so vzácnou knižnicou. Komenský vďačne spomínal na dni strávené v Skalici a na Skaličanov, s ktorými bol v písomnom styku.
Na jeho veľkonočný pobyt zostalo v Skalici niekoľko pamiatok; dodnes stojaca budova zborového domu Jednoty bratskej na po ňom pomenovanej ulici (Komenského ul. 16) s pamätnou tabuľou a reliéfom Komenského od P. Tótha, ktorú slávnostne odhalili na Deň učiteľov v roku 1958. V parku pri evanjelickom a. v. kostole a veži, projektovanej Dušanom Jurkovičom a nesúcej nápis Pamiatke Komenského 1650, stojí pomník Komenského, ktorý v Skalici postavili ako prvý na Slovensku. Dielo hořickej sochárskej školy vzniklo v roku 1926 zásluhou Okresného osvetového zboru (v jeho čele stál Ján Obetko), pôvodne pred historickou budovou gymnázia na námestí. Pomník pozostáva z dvoch častí, Komenského busty na podstavci s nápisom Jan Amos Komenský a v spodnej časti Slovenskí učitelia učiteľovi národov. Symetricky stvárnené pozadie v tvare otvorenej knihy nesie na oboch stranách text: „Neboť ti, kdo se narodili, narodili se, aby lidmi byli“.
V decembri roku 1938 pomník na námestí poškodili, poškodenú bustu evanjelici zachránili a uchovali v evanjelickej veži. Evanjelického farára Dr. Ďuroviča predvolali na radnicu, aby odstránil z veže nápis Pamiatke Komenského 1650 a z námestia zobral podstavec busty, ktorý chceli zlikvidovať. 15. apríla sa Dr. Ďurovič, Dr. Okáli a Rehák snažili na radnici vysvetliť historický význam Komenského a obhájiť jeho pamiatky, nepodarilo sa im to, 19. apríla preto previezli podstavec do parku pri evanjelickom a. v. kostole. Prvou významnou slávnosťou po ukončení vojny boli v roku 1947 oslavy 150. výročia postavenia tolerančného kostola, spomienka 50. výročia smrti Daniela Gabriela Licharda, spojená s odhalením jeho sochy od národného umelca Ladislava Šalouna a zároveň i obnoveného pamätníka Jána Ámosa Komenského, zúčastnili sa jej poprední predstavitelia duchovného a spoločenského života (biskupi Dr. Čobrda, Ruppelt, senior Boor, povereník SNR Dr. Martin Kvetko, Dr. Ursíny, Dr. Clementis a Dr. Lettrich).

Svojím dielom patrí Jan Amos Komenský (28. 3. 1592 – 15. 11. 1670) k najvýznamnejším osobnostiam svetovej pedagogiky, v mnohých smeroch predstihol dobu. Jeho myšlienky „opakovanie je matkou múdrosti“ či „škola hrou“ zľudoveli. V deň jeho narodenia 28. marca sa ako spomienka na učiteľa národov na Slovensku (a Česku) slávi Deň učiteľov.

Hotel na námestí v Skalici

0
Námestie s budovou hotela pred rokom 1912. Archív Záhorského múzea v Skalici

Medzi charakteristické budovy skalického námestia v prvej polovici 20. storočia patril i mestský hotel (predtým hostinec), ktorý mesto prenajímalo. V roku 1906 zadalo stavbu Milanovi Michalovi Harmincovi, ktorý ju realizoval na mieste staršieho zboreného hostinca v historizujúcom – neogotickom štýle (nie je doložené, či podľa vlastného projektu). Od roku 1908 hotel s centrálnym arkierom, množstvom vežičiek, veľkými členitými prízemnými oknami, fasádou členenou rímsami a zdobenou rozličnými plastickými prvkami oživoval vzhľad námestia. Na prízemí smerom na námestie sa nachádzalo kasíno a kaviareň, izby a tanečná sála smerovali do dvora. Po vzniku Československej republiky mesto uzatváralo nové nájomné zmluvy na majetok, ktorý mal maďarských nájomcov a od januára 1919 sa stal jeho nájomcom Rosenbreier, od roku 1924 do roku 1934 Arnošt Mittelham, po ňom vdova Mittelhamová a od roku 1936 V. Grammel. Hostí podľa súdobej reklamy lákal na výbornú kuchyňu a uherskobrodské pivo. Nájomníci hotela zároveň prevádzkovali i záhradnú reštauráciu v Hájku, ktorá mala veľkú terasu s kapacitou 100 hostí, bola obľúbeným výletným miestom s tanečným parketom a pódiom pre hudbu, ktorá tu cez víkendy hrávala. Koncom 30. rokov kasíno hotela vyhorelo a prestal prosperovať. Počas vojny a po vojne mesto nemalo prostriedky na obnovu a v roku 1945 sa rozhodlo hotel odpredať. Predalo ho rodine Tlachovcov z Veselí nad Moravou, ktorí mali s podnikaním v pohostinstve skúsenosti. Zmluvne ich zaviazalo, že ho prestavajú na moderný hotel. V roku 1947 bola hrubá stavba hotová, už v novembri sa v ňom konala prvá zábava, i keď ešte nebol celkom dokončený. Mal ústredné kúrenie, 10 izieb s teplou vodou, prestavbou však stratil pôvodný charakter. Hotel Tlach fungoval len krátko, do prevzatia štátom. Odvtedy (i po reštitúcii pôvodnými majiteľmi) ho Skaličania a návštevníci Skalice poznajú pod názvom Tatran.

Brezina Peter: Živnosti a hospodársky vývoj v rokoch 1918 – 1950, s. 533 – 365. In: Skalica (monografia), 2014, 1230 s.
Juríčková, Zuzana: Milan Michal Harminc a jeho stavby na Záhorí. In: Záhorie 5, 2005, s. 7 – 12.
Kronika mesta Skalice 4, s. 202 (MVSR, Archív TT, pracovisko Skalica).

Dusarovská kaplnka v Skalici

0
Kaplnka v roku 1967. Foto: Jozef Bartošek. Archív Záhorského múzea v Skalici

Kaplnka Rozlúčky Ježiša a Márie pred utrpením, medzi domácimi známa ako Dusarovská (podľa rodiny Dusardovej), stála na konci pozemku, ktorý patril Adamovi Blaškovičovi. Podľa mestskej kroniky bola kaplnka známa i pod názvom Surmayovská alebo Bokrošovská. Kaplnka pútala svojím elegantným priečelím. Vnútorný priestor kaplnky o rozmeroch jeden a pol siahy na dĺžku a jednej siahy na šírku bol klenutý. Kaplnka nemala dvere, iba železné mreže, cez ktoré bolo vidieť na oltár. Na oltári bol obraz Krista lúčiaceho sa s matkou, ktorému anjel prinášal kalich. Po stranách oltárneho obrazu boli sochy Panny Márie a Krista. Bohoslužby sa v nej nekonávali. Po prvý raz sa kaplnka spomína v zápisnici z kanonickej vizitácie z roku 1756. Kaplnku v roku 1922 opravil F. Rublík. V 30. rokoch 20. storočia bol nad vchodom do kaplnky nápis Stav. R. P. 1770 Eva Bokroš baronka na česť a slávu božiu Opr. F. Rublík 1922. Tomuto nápisu predchádzal starší latinský chronostikon.
Ferdinand Dúbravský v knihe o Skalici z roku 1921 o nej píše ako o Surmayovskej (vraj Dusarovskej) kapli: Malá, miesto dvier železnou mrežou opatrená kapla pri ceste k tehálni, založená barónom Surmaym, ako to dosvedčuje nápis nad vchodom. Nad nápisom je umiestnený Surmayovský erb, dobre zachovalý. Nápis zneje: „Jesu Christo patronoque dicat eja Surmai baron Cap. —“; ostatné slová neni sú už čitateľné. Avšak z nápisu dá sa vyčítať rok MDCCXXX = 1730, akiste rok vystavenia. Nad oltárnym obrazom je vidno vyobrazený kríž rytierskeho rádu.
Kaplnka bola v druhej polovici 70. rokov 20. storočia asanovaná pri stavbe zdravotného strediska.

Inštalovanie manufaktúrnej zástavy tkáčov

0
Foto: Viera Drahošová

V septembri roku 2017 sme vás informovali o projekte reštaurovania manufaktúrnej zástavy tkáčov z roku 1825 zo Šaštína, ktorý bol podporený z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia. V týchto dňoch prebieha po zhotovení špeciálnej vitríny jej inštalovanie do priestorov stálej expozície Záhorského múzea v Skalici. Z dôvodu prác bude dočasne uzavretá Galéria Júliusa Koreszku, ktorá bude reinštalovaná (priestory stálej expozície sú návštevníkom naďalej prístupné bez obmedzenia).

Manufaktúrna zástava tkáčov z roku 1825 zo Šaštína

Miesto pokoja v Skalici

0
Lipa na skalickom cintoríne. Foto: Viera Drahošová

Miestom, kam sa odoberajú obyvatelia Skalice na miesto posledného oddychu, je najvyšší bod intravilánu Skalice, rozsiahle návršie s kalváriou a Rotundou svätého Juraja.
Symbolicky ho dotvárajú lipy, najstaršia skalická lipa stojí na spoločnom priestranstve. Lipy oddávna obklopovala úcta, vysádzali ich v alejach, v strede obcí, na námestiach, pri kostoloch, cintorínoch, rázcestiach, rozhraniach chotárov a božích mukách. Často býva označovaná ako strom Slovanov, ktorí ju pokladali za symbol zmierenia a vzájomnosti. Ľudia sa pod lipou cítili dobre a sadili ju na miestach, kde sa zhromažďovali, aby napomáhala pokoju, láske a mieru. Spánok v tieni líp prinášal najvýdatnejší odpočinok…
Pri rotunde sa pochovávalo od 12. storočia, v roku 1762 po zrušení cintorína okolo Kostola sv. Michala Archanjela v strede mesta (v dôsledku zákonov Jozefa II.) tu vznikol katolícky cintorín. V roku 1787 (podľa Jozefa Šátka) zbúrali múr zrušeného cintorína v strede mesta a z materiálu postavili nový okolo katolíckeho cintorína. Vedľa neho už jestvoval evanjelický cintorín. V svahu za rotundou pochovávali od 17. storočia svojich zosnulých židia a po vyčerpaní priestoru otvorili nový cintorín po roku 1866 za evanjelickým cintorínom. Významných mešťanov a príslušníkov rádov pochovávali v kryptách jednotlivých skalických kostolov a kostolíkov.
Ferdinand Dúbravský sa v knihe o Skalici z roku 1921 na niekoľkých miestach zaoberá skalickými cintorínmi a  zmieňuje sa o cintoríne na Trávnikoch:
„Pre obecenstvo bol cintorín už spomenutý za kostolom. Kdežto žoldnieri a zbrojnoši hradu, boli pochovávaní „za potokom“, ako písal Sasinek, ale na ktorom mieste? To už nevedno.
V ďalšej dobe vývinu mesta, malo ono tri cintoríny a síce: 1. pri kaply sv. Juraja, do ktorého sa dľa záznamov farských matrík pochovávalo ešte v roku 1750, 2. cintorín za farským kostolom tiež asi do tej doby používaný, 3. cintorín na predmestí (pod agátmi), ktorý nevedno kedy zaniknul, ale pravdepodobne tiež v tých časoch, poneváč včulajší cintorín za kalváriou bol vybudovaný už v roku 1760, pravda v menšom rozsahu, ako je teraz.
Tretí sa nachodil pre „extravillanov“, predmešťanov, obyvateľov mimo hradieb, na Trávnikoch za fortňou, teraz sa to menuje „pod agátmi“.
Starý židovský cintorín bol používaný asi 150 rokov, že ale aj predtým židia v Skalici pochovávaní boli, dosvedčuje jeden už 300 rokov starý náhrobný kameň, ktorý bol na tento cintorín prenesený a stojí podnes pri ohrade. Kde boli pred založením tohoto cintora pochovávaní, odkiaľ ten kameň bol prenesený, neni teraz známo, bo žiadne zápisky o tom neni sú, ale pravdepodobným je, že mali vyhradenú čásť cintora za mestom „na Trávnikoch“.“
Doposiaľ sa nám nepodarilo zistiť, o ktoré miesto ide. Boli by sme radi, ak by vedel niekto poradiť.

Prednáška Ľudový odev na Záhorí v Malackách

0

Srdečne vás pozývame na prednášku odborných pracovníkov Záhorského múzea v Skalici, etnologičky Mgr. Dity Csütörtökyovej, PhD. a historika PhDr. Richarda Dršku na tému Ľudový odev na Záhorí v utorok 10. apríla 2018 o 18.00 hod. v Múzeu Michala Tillnera (Mestské centrum kultúry Malacky) v Malackách.

Oznam

0

Záhorské múzeum v Skalici bude počas veľkonočných sviatkov zatvorené. Tešíme sa na vašu návštevu od 3. apríla 2018.

Veľkonočné želanie

0

Prajeme vám príjemné prežitie veľkonočných sviatkov.

 

Veľkonočné inšpirácie

0
Výstava veľkonočného pečiva, 1943

Posledným veľkým dielom iniciovaným v Skalici MUDr. Pavlom Blahom bola Hospodyňská škola, ktorá po zriadení v roku 1921 pôsobila v budove gymnázia. V roku 1927 dokončila firma Ing. Jozef Doležal a syn podľa projektu firmy Stocker z Brna novú budovu (dnes pôrodnica), do ktorej sa škola v júni 1927 presťahovala. Slávnostne otvorená bola v marci 1928, niesla názov Štátna hospodyňská škola MUDr. Pavla Blahu a patrila k najmodernejším svojho typu v Československu. Jej poslaním bolo v priebehu jedného roka naučiť žiačky dokonale zvládnuť domácnosť. Kapacita bola 50 žiačok, k výuke slúžili odborné učebne, krajčírska dielňa, dielňa na pečenie, kuchyňa na varenie, knižnica, zborovňa, riaditeľňa, kabinety, nadčasovo zariadený internát, jedáleň, byty učiteliek, sušiareň, práčovňa, žehliareň. Všetky domáce práce, vrátane chovu zvierat, pestovania kvetín, zeleniny a ovocia robili chovanky samy a popritom dostali kvalitné teoretické vzdelanie. Odchádzali zo školy s osvojením si varenia, šitia, prania, žehlenia bielizne a šatstva, vyšívania, pletenia, ošetrovania záhrady, chovu hydiny a domácich zvierat, spracovania potravín, mlieka, cukrárstva, zostavenia rozpočtu, základného zdravotného ošetrenia a výchovy detí. Škola vychovala približne 1100 gazdiniek – hospodyniek z celej Československej republiky, od roku 1939 už len zo Slovenska, ktoré boli spravidla vzorom vedenia domácnosti vo svojom okolí. Školu koncom školského roku 1948/49 zrušili. K výročným sviatkom robili výstavy prípravy príležitostného pečiva, výzdoby a úpravy stola, ktorými dávali inšpiráciu verejnosti. Na fotografiách príprava a výstavy veľkonočného pečiva, kurz varenia a pečenia.

Fotografie: Záhorské múzeum v Skalici a MVSR, ŠATT, pracovisko Archív Skalica

Neprerušená niť

0
DFS Vienok. Zdroj: www.folklorfest.sk

Hlboký a bytostný vzťah k ľudovému umeniu a piesni získal MUDr. Pavel Blaho od svojej matky. Mária Blahová „vynikala krásnou postavou, ktorej veľmi slušala večne usmievavá tvár, oduševnená veselou mysľou. Nechýbala na nijakej významnejšej svadbe, kde si podmaňovala duše i srdcia slávičím hlasom a staroslávnymi národnými piesňami“. (Štefan Janšák: Život Pavla Blahu I.-II., Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1947)
O Blahovom úsilí podeliť sa o tento dar a šíriť vzťah k ľudovému dedičstvu svedčí organizovanie výstav a účasti na umeleckých a veľkých národopisných výstavách, podpora uchovávania ľudového umenia v Družstve pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, ľudovo nazývanom skalické výšivkárske družstvo a najvýraznejším dokladom je múzeum, ktoré neustále rozvíja jeho odkaz. Všestranne propagoval ľudové umenie a folklór, v Katolíckom kruhu založil spevokol a divadelnú ochotnícku družinu, osobitne blízka mu však bola ľudová pieseň. Nadšencov pre spoločnú vec získaval argumentmi a zanieteným vystupovaním, avšak najúčinnejším pomocníkom, ktorým získaval srdcia a náklonnosť, mu bola pieseň. Spieval rád a často, piesňou strhával, presviedčal, svedčí o tom množstvo svedectiev a spomienok. Syn Dr. Janko Blaho bol prvým profesionálnym slovenským operným spevákom, vzťah k ľudovej piesni, na ktorej bol odchovaný, ho však neopustil po celý život. Šesť spevníkov Záhorácke pjesničky zozbieral a zapísal od ľudových spevákov na celom Záhorí a tvoria dodnes základný fond, z ktorého čerpajú generácie hudobníkov a spevákov. V tomto roku muzikológ Záhorského múzea Peter Michalovič spolu s Hudobným centrom v Bratislave pripravuje súbornú reedíciu spevníkov. Pri zbere piesní na Záhorí otcovi asistovala i dcéra Helena, ktorá folklórnu tradíciu v rodine rozvinula do dnes už 50-ročného kvitnúceho Vienku. Blahoželáme!

https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/462493-folklor-dostali-do-vienka/

Tradičné jarné zvyky na Záhorí

0
Dievča s letečkom na Kvetnú nedeľu v Borskom Mikuláši. Archív Záhorského múzea v Skalici

Jarné zvyky na Záhorí súviseli s oslavou príchodu jari a nového života. V tradičnom zvykosloví sa jar začínala prinesením letečka, létečka na Kvetnú nedeľu. Najčastejšie to bol vŕbový prút, lieska alebo iná drevina zdobená pestrofarebnými stuhami, vyfúknutými vajíčkami, ozdobami z papiera, slamy alebo kúskov látky. Letečko symbolizovalo zrodenie nového života a ukončenie zimného spánku prírody. Najčastejšie ich pripravovali deti alebo mladé dievčatá a obchádzali s ním domácnosti. V Lábe si dievčatá robili letečko z konárika slivky, na ktorý zavesili vyfúknuté vajíčka. Obchádzali domy spríbuznených rodín a spievali pod oknami.

V Lamači sa zachovala pieseň:

Bucte tu, babički, veseué,
uš vám to letečko neseme.
Pjekné, zelené, rozmarínové.
Sedzí paňi f koši,
a pán sa jí prosí.
Dajte nám vajíčko, lebo dvje,
šak vám to malúčko ubudne!

Počas tzv. Smrtnej nedele zvykávala skupinka slobodných dievčat vynášať Morenu Kyselicu, ktorá symbolizovala zimu a smrť. Podľa poverových predstáv sa jej vynesením a zničením magicky privolala jar. Najčastejšie mala podobu slamenej figuríny na palici, ktorú obliekli do starých šiat. V Borskom Mikuláši si dievčatá pri jej nesení obcou spievali:

Kiselica kiseuá
štiri roki viseua
a ten páti nemohua,
do vodi sa propadua.
Hodzili ju do ribňíka,
kúpiua si bubeňíka.

Posledná nedeľa pred veľkonočnými sviatkami sa nazývala Kvetná nedeľa. V kostole počas omše svätil kňaz rozvíjajúce sa vŕbové prúty (macušky, bahniatka, maňky, v okolí Skalice kočičky), ktoré si veriaci prinášali do kostola a následne si nimi ozdobovali príbytky.
Hlavným sviatkom jari bola Veľká noc, ku ktorej sa viazalo množstvo cirkevných obradov a tradičných obyčají. Významnú úlohu v nich zohrávali voda, zeleň a vajíčka, ktoré sa spájali s predstavami čistoty, krásy a nového života. Veľkonočné obdobie sa začínalo Zeleným štvrtkom, ktorý bol spojený s prvým výhonom dobytka na pastvu. Šibanie dobytka vŕbovými prútmi malo zabezpečiť prosperitu hospodárstva. V očakávaní udalostí nasledujúceho Veľkého piatku ako dňa ukrižovania Krista sa prestalo zvoniť kostolnými zvonmi: zaviazali sa, odvézli sa do Ríma.
Veľký piatok bol kresťanským sviatkom pripomínajúcim ukrižovanie Ježiša Krista. Na zabezpečenie zdravia bolo zvykom pred východom slnka prísť na miestne potoky a symbolicky sa umyť. V Dojči prinášali nevládnym vodu v nádobách, aby sa ňou mohli umyť. Cez deň sa dodržiaval prísny pôst, zároveň bolo zakázané manipulovať so zemou (orať, sadiť). Bolo to obdobie vrcholiacich nepriaznivých síl, ktoré škodili najmä dobytku. Podľa poverových predstáv sa v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok mali na určitých miestach chotára obcí stretávať strigy, tancovať a kúpať sa v potoku. S cieľom magickej ochrany pred nimi sa zárubne stajní natierali cesnakom, alebo sa posvätenými vŕbovými prútmi okuroval dobytok. V Brodskom na Veľký piatok chodili po dedine okolo poludnia a podvečer chlapci a rapkali (hŕkali). V ruke mali rapkáč (hŕkavku), väčší tlačili tragač. Duchovný život veriacich bol upriamený na obrady umučenia Krista, ktoré boli stvárnené v tzv. pašiových hrách.
Bielou sobotou sa začínali obrady vzkriesenia Ježiša Krista, pri ktorých bolo symbolicky znázorňované víťazstvo života nad smrťou. Pred ich začatím sa pred kostolmi pálil oheň, tzv. pálenie Judáša – pálenie zvyškov svätenín, ktorý posvätil kňaz. Gazdiné sa cez deň venovali vareniu a pečeniu obradových jedál. Biela sobota bola podľa poverových predstáv šťastným dňom na sadenie a siatie. V niektorých dedinách chodili chlapi triasť ovocnými stromami, aby lepšie rodili a bola väčšia úroda.
Veľkonočná nedeľa bola dňom, v ktorom kresťania slávili zmŕtvychvstanie ukrižovaného Krista. Popoludní si dievčatá zvykli pripravovať ozdobené vajíčka kraslice. Boli určené nápadníkom slobodných dievčat, alebo aj krstným deťom. Zdobili ich rôznymi technikami, najčastejšie boli maľované v cibuľovom odvare. Vyzdobovali ich tiež prilepovaním rastliniek alebo ich pred farbením pokvapkali voskom. Chlapci si zatiaľ pripravovali a plietli korbáče z vŕbových prútov.
Veľkonočný pondelok bol posledným dňom kresťanských sviatkov. Spájal sa s tradičnými obyčajami šibania, nazývaného šlahačka. Menší chlapci vyšibali okrem dievčat symbolicky aj gazdinú. Za odmenu dostali maľované vajíčka, koláč, prípadne drobné peniaze. V Popudinských Močidľanoch predniesli mládenci dievčatám tento verš:

Šibi-ribi, masné ribi,
dávaj vajca od korbáča.
A ked nedáš dvje vajíčka,
višlahám ťa jak zajíčka.

V Záhorskej Bystrici chodievali malí chlapci k príbuzným s korbáčom spleteným z vŕbových prútikov, pošibávali dievčatá a hovorili:

Šibi-ribi, masné ribi,
kus koláča ot korbáča.
Kázal Kadlec aj Kadlečka,
abi dali tri vajíčka,
jedno bjélé, druhé čjérné
a to trecí zafarbené.

V niektorých obciach po skončení obchôdzky prinášali mládenci korbáče do krčmy, kde pripevnené na stenu viseli do nasledujúcej Veľkej noci. Spoločným zvykom, ukončujúcim obdobie Veľkej noci, boli na celom území Slovenska tanečné zábavy (prvé po pôstnom období), ktoré usporadúvala dospelá mládež v pondelok alebo utorok večer.
Kultúrne tradície sa prejavovali aj v bohatej symbolike stravy. Prívarky z mladej zeleniny mali upevniť zdravie a silu, obilninové pokrmy mali mať pozitívny vplyv na úrodu, bravčové mäso malo priniesť bohatstvo. Vajíčka symbolizovali plodnosť, znovuzrodenie a nepretržitosť života. Na Zelený štvrtok sa najčastejšie pripravoval varený špenát s vajíčkom, polievky a prívarky z mladých listov špenátu, šťaveľa a žihľavy. Na Veľký piatok, ako deň Veľkého pôstu, sa varila mliečna, fazuľová alebo hrachová polievka. V severnej časti Záhoria bolo zvyčajným veľkopiatkovým jedlom hríbová omáčka a chlieb namáčaný v slivkovom trnkovom oleji.
Najstarším veľkonočným pokrmom boli na celom území Záhoria vajíčka a z nich pripravené jedlá. Pestrosť a hojnosť veľkonočných pokrmov na stole mala zabezpečiť blahobyt celej rodiny v priebehu roka. Počas Bielej soboty sa nekonzumovalo mäso až do obeda. V tento deň sa jedla kyslá polievka z vývaru z údeného mäsa, zahustená vajcom, alebo kapustnica s hríbmi, cesnakom a zápražkou. Na Veľkonočnú nedeľu (Posvícení) sa chodili do kostola svätiť jedlá, ktoré sa potom podávali počas spoločného obeda. Boli to najmä sekanka, nádzifka, velkonočná baba z mäsa, slaniny, vajec, ochutená cesnakom. V skladbe veľkonočných jedál mali dôležité miesto mäsité pokrmy, ktoré boli po dlhom pôste vítanou zmenou v stravovaní. Vo vidieckych domácnostiach sa však najviac jedla šunka a klobásy zo zásob, ktoré sa na tento účel odkladali zo zabíjačky. V okolí Skalici a Holíča bolo obľúbené údené mäso, slepačia polievka, uvarená sliepka s chrenovou alebo paradajkovou omáčkou a tvrdými šišami – knedľami z múky, pečiva a vajec. V rodinách sa piekli rôzne koláče. K pečivám, ktoré sa rozšírili pod vplyvom kresťanstva, patrili veľkonočné baránky pečené v hlinenej alebo plechovej forme. Súčasťou veľkonočného hodovania boli aj alkoholické nápoje – pálenka a víno. Výslužky na Veľkonočný pondelok pozostávali najmä z vajíčok, koláčov a ovocia.
Vo všeobecnosti predstavovali jarné obrady činnosti, ktoré mali pozitívne ovplyvniť očakávané zmeny v prírode. Do ďalšej skupiny patrili obrady, ktoré mali pred začatím jarných prác zabezpečiť prosperitu hospodárstva. Poslednou významnou podskupinou jarných zvykov sú tie, ktoré sa viažu ku dňu sv. Juraja (24. apríl).
Podľa staršieho spôsobu delenia roka na zimu a leto považovali ľudia tento termín za predel medzi obidvomi časťami. V tradičnej kultúre sa jeho deň pokladal za predel medzi zimou a letom a viazali sa k nemu mnohé pranostiky. Napríklad hrmenie pred Jurajom znamenalo nepriaznivý rok. Na Jura sa prvý raz vyháňal dobytok na pašu, vykonávali sa rôzne magické úkony proti pôsobeniu škodlivých síl, podporujúce dojivosť a kvalitu mlieka. Viaceré povery k dňu sv. Juraja sa spájali s hadmi. Had bol považovaný za magické zviera, v jeho podobe sídlil pod prahom alebo v peci prvý gazda domu. Viaceré zvyky súviseli ďalej s počasím. Od Veľkej noci do Juraja sa nesmelo prať piestom, lebo by búrka zničila úrodu.
V Dúbravke ešte začiatkom 20. storočia vychádzali na Juraja do poľa úradé – richtár so štyrmi prísažnými. Prešli dookola hranice obecného chotára a kde bolo treba, obnovovali a opravovali medze. V Devínskej Novej Vsi chodievali za týmto účelom s lopatami do poľa funkcionári zo spoločnosti bývalých urbarialistov.

Dita Csütörtökyová

Použitá literatúra:
HORVÁTHOVÁ, Emília. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran, 1986, s. 157-202.
LETAVAJOVÁ, Silvia. Výročné zvyky. In. Popudinské Močidľany. (ed.) Drahošová, Viera. Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci s Moravským zemským múzeom v Brne, Popudinské Močidľany, 2010, s. 167-170.
ŠKOVIEROVÁ, Viera. Život v obci a výročné obyčaje. In. Záhorská Bratislava. (ed.) Podolák, Ján. Bratislava: Obzor, 1986, 177-178.
PALKOVIČ, Konštantín. Obec Brodské. Výročné zvyky. Print Servis vo vlastnom náklade Konštantína Palkoviča, s. 113.
ZAJÍČKOVÁ, Mária. Výročné zvyky a sviatky. In. Dojč. (ed.) Drahošová, Viera, Zajíčková, Mária. Záhorské múzeum Skalica, Obecný úrad Dojč, 1998, s. 105.
NOVÁKOVÁ, Katarína: Záhorský región. In. Kulinárna kultúra regiónov Slovenska. (ed.) Stoličná-Mikolajová, Rastislava, Nováková Katarína. Bratislava: Veda, 2012, s. 397.

Ján Náhlik: Šlahačka v Čáčove. Archív Záhorského múzea v Skalici.