piatok, 29 marca, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

771 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Výstava Modrotlač

0

Tlačová správa

Názov podujatia:      Modrotlač

Organizátori:            Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici, Galéria výtvarného umenia v Hodoníne

Miesto:                      Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica

Dátum konania:        vernisáž 13. októbra 2023 o 16.00 hod.  

                                  výstava potrvá 1. marca 2024

Záhorské múzeum v Skalici sprístupňuje vo svojich priestoroch od 13. októbra 2023 výstavu Modrotlač, ktorá je venovaná histórii a produktom ľudovej modrotlače severného Záhoria a južnej Moravy. Pozostáva z dvoch samostatných častí.

Prvá s názvom Apolenka z modrotisku ponúka výstavu Galérie výtvarného umenia v Hodoníne z prelomu rokov 2020 – 2021, zameranú najmä na detského návštevníka. Putovná výstava kurátorky Romany Košutkovej predstavuje jej knižku pre deti rovnakého názvu venovanú výrobe modrotlače a rozmanitým ľudovým vzorom spolu s ilustráciami Veroniky Vlkovej a Jana Šrámeka.

Druhá časť výstavy s názvom Modrotlač na Záhorí prezentuje históriu a produkciu modrotlačových dielní v tomto regióne. Osobitne predstavuje sobotištskú dielňu rodiny Richterovej, ktorú ilustrujú zbierkové predmety zapožičané zo Západoslovenského múzea v Trnave. Návštevník sa zároveň oboznámi s vybratými zbierkovými predmetmi Záhorského múzea v Skalici tvorenými modrotlačiarskymi formami a odevnými súčiastkami. Dopĺňa ich bohatý fotografický materiál archívu múzea, súkromných osôb a viacerých pamäťových inštitúcií na Slovensku. Kurátorkou tejto časti je etnologička Záhorského múzea v Skalici Dita Andrušková, ktorá zároveň navrhla celkovú koncepciu výstavy.

Vernisáž výstavy sa uskutoční v piatok 13. októbra 2023 o 16.00 hod., v kultúrnom programe vystúpi Ženská spevácka skupina Skaličan.

Z môjho albumu – výstava fotografií Ladislava Matušovicha v Uníne

0

V piatok 13. októbra 2023 sa o 18.00 hod. uskutoční v Dome kultúry v Uníne vernisáž výstavy fotografií Ladislava Matušovicha Z môjho albumu. Výstavu môžete navštíviť do 16. októbra 2023.

16. Festival múzeí a 33. valné zhromaždenie ZMS

0

Tohtoročný, v poradí už 19. ročník Festivalu múzeí bol spojený s 33. valným zhromaždením Zväzu múzeí na Slovensku (ZMS) a konal sa v dňoch 2. a 3. októbra 2023 v priestoroch Kulturparku/kasarní v Košiciach. Súčasťou programu bola i odborná konferencia a slávnostné odovzdávanie ocenení. Valné zhromaždenie bolo tento rok volebné a gratulujeme nášmu kolegovi Martinovi Hoferkovi, ktorý bude i v ďalšom období členom predstavenstva ZMS.

V rámci podujatia sme navštívili i expozície Východoslovenského múzea v Košiciach a Baníckeho múzea v Rožňave.

Podnikanie Kuffnerovcov a Záhorie – PhDr. Peter Brezina

0
Kuffnerov kaštieľ na Kunovskej ulici na dobovej pohľadnici Senice z roku 1907

Karl (Carl, Károly) Kuffner z Dioszéghu (nem. a slov. Diosek, v súčasnosti Sládkovičovo) patril medzi najväčších majiteľov pôdy na severovýchodnom Záhorí na prelome 19. – 20. storočia, ale zároveň v širokom okolí Sládkovičova. Rozsiahlymi aktivitami v cukrovarníctve,
v šľachtiteľstve plodín, v zavádzaní novej poľnohospodárskej techniky, umelých hnojív, semien a prikrmovaním chovných zvierat cukrovarníckymi odrezkami ovplyvnil ostatných veľkostatkárov, statkárov, stredných i malých roľníkov v rámci monarchie a, samozrejme,
na Záhorí. V břeclavskom a sládkovičovskom cukrovare zmluvne odoberal od nich cukrovú repu, v liehovaroch v Sotine, Strážach, Břeclavi a Sládkovičove zasa zemiaky. Poskytoval rezky na kŕmenie, umelé hnojivá, semená plodín. Bol dôstojným pokračovateľom viacerých šľachtických rodov v Senici, medzi ktorých patrili Ňári, Amade, Jesenák, Schmertzing, Horecký a ďalší a s ktorými sa spájal v 18. – 19. storočí hospodársky pokrok regiónu. Bol rovnako aj modernizátorom poľnohospodárskej výroby v Šaštíne a Strážach na území Šaštínskeho panstva Habsburgovcov. Z pozície riaditeľa rodinného cukrovaru v Sládkovičove založil po roku 1872 výskumný ústav, ktorý sa venoval šľachteniu cukrovej repy, kukurice, metódam výkrmu dobytka, technike orby, mlatby a zlepšovaniu technológie poľnohospodárstva. Súkromný výskumný ústav v Sládkovičove bol uznávaný v celej monarchii. Výsledky výskumov uplatnil na svojom hospodárstve a poskytol ich ostatným.

Barón Karl Kuffner, 1904

Židovská podnikateľská rodina Kuffnerovcov má svoje korene v moravskom meste Břeclav, kde vybudovala veľký cukrovar a tam rodina Lőblová – Kopplová prijala v r. 1787 priezvisko Kuffner. Významnými pokračovateľmi moravskej vetvy boli Hermann a Jakub Kuffnerovci, známi výrobou cukru, droždia, liehu v Břeclavi, rakúskej vetvy Ignaz Kuffner, majiteľ pivovaru v Ottakringu a paláca vo Viedni. Jakub, Hermann a Móric Kuffnerovci spolu s viedenským bankovým domom bratov Gutmannovcov zakúpili pozemky v Sládkovičove (Dioszéghu), kde otvorili v r. 1867 cukrovar a liehovar na báze akciovej spoločnosti. Hermann daroval vtedy len dvadsaťročnému študujúcemu synovi Karlovi Kuffnerovi 50 akcií. Akciových podielov bolo vydaných vyše 2 500. Nikto vtedy netušil, ako mladý Karl zveľadí sládkovičovský cukrovar a liehovar, vyvinie vlastné podnikateľské zámery, rozšíri kúpou pozemky až na Záhorie, stane sa zakladateľom uhorskej vetvy Kuffnerovcov a popredným mužom monarchie. Karl Kuffner sa usadil v r. 1869 v Sládkovičove a sem presunul v r. 1898 z Viedne sídlo Dioszégskej hospodárskej, cukrovarníckej a liehovarníckej akciovej spoločnosti. Spoločnosti venoval veľa energie, ale súbežne rozvíjal vlastné aktivity a podniky, v ktorých už mali ostatní príbuzní rozvetvenej Kuffnerovskej rodiny a břeclavský cukrovar Kuffnerovcov len malý, alebo vôbec žiadny podiel.

Kuffnerov cukrovar na kolorovanej pohľadnici Šaštína z roku 1900

Karl Kuffner (1847 Břeclav – 1924 Sládkovičovo) sa narodil manželom Hermannovi a Nanethe (rod. Hamburgerová) Kuffnerovcom. Mal sedem sestier a brata Wilhelma. Karl Kuffner absolvoval vzdelávanie v Břeclavi, Ottakringu a vo Viedni. Potom trvalo žil v r. 1869 – 1924 v Sládkovičove, ale veľmi často služobne cestoval, najčastejšie do Viedne, Budapešti, Bratislavy i Senice, ale aj na výstavy (Paríž, Londýn, Berlín, Viedeň a i.), kde získal ocenenia za prezentované technické novinky v cukrovarníctve, v obrábaní polí, v chove dobytka a úspechy v zošľachťovaní poľnohospodárskych plodín. Úspechy na výstavách si všimol i cisár František Jozef, ktorý ich považoval za dobrú prezentáciu monarchie v Európe a ocenil Karla Kuffnera povýšením do šľachtického stavu (1896) a udelením titulu barón (1904). Karl Kuffner, jeho manželka i nevesta sa venovali rôznym formám dobročinnosti – rozsiahla starostlivosť o ubytovanie a zdravie zamestnancov, podpora cirkvi formou patronátov a príspevkov na obnovu kostolov, podpora chudobných detí a škôl, finančná podpora divadelným ochotníkom, spevokolom, kultúrnym podujatiam. Všetky tieto dobročinné aktivity a účasť Kuffnera na zakladaní hasičských spolkov ocenil cisársky dvor vysokým vyznamenaním Zlatým krížom s korunkou za občianske zásluhy (1909). Sociálno-kultúrne aktivity sa naplno prejavili v Sládkovičove, ale niektoré z nich sú známe aj na Záhorí, najmä v Senici a Strážach podporovaním hasičov, škôl a cirkvi. Barón Kuffner prichádzal s manželkou Máriou, jediným synom Raoulom a jeho manželkou do Senice a venoval sa dobročinnosti v prospech školskej mládeže. Barón Karl Kuffner bol vedúcim predstaviteľom cukrovarníckych a priemyselných spolkov a zväzov v Budapešti, Viedni, Bratislave, Prahe pred rokom 1918 aj po vzniku Československa. Pôsobil v predstavenstve Bratislavskej burzy a viacerých bánk. Jeho zaťaženie podnikateľskými i mimopracovnými povinnosťami bolo od mladosti extrémne vysoké a skutočným potešením pre neho bolo na jednej strane zberateľstvo obrazov a umeleckých predmetov a na druhej strane jeho manželka Mária. Oženil sa v r. 1884 ako 37-ročný. Pre svoju lásku grófku Máriu Františku Firmian (1856 Viedeň – 1925 Sládkovičovo) sa dokonca zriekol židovskej viery. Konvertovanie na katolícku vieru sa stalo podmienkou zo strany rodiny jeho vyvolenej. Mária Františka bola neterou salzburského arcibiskupa a zobrať si nekatolíka bolo pre jej rodinu nemožné. Sobáš sa uskutočnil v r. 1884 vo Viedni. Ich manželstvo bolo harmonické, ale obdarené len jediným synom Raoulom Kuffnerom (1886 Sládkovičovo – 1961 na lodi SS Liberty a pochovaný je v Atlantickom oceáne), ktorý nechcel pokračovať v otcovom náročnom podnikaní. V detstve sa v ňom zrodila láska k umeniu a stal sa intelektuálom túžiacim po pokojnom rodinnom živote. Oženil sa v roku 1917 s Karolínou, rod. Haeblerovou (1889 – 1932). Prvé dieťa, syn Peter Karol (1920 – 2000) sa im narodil za života baróna K. Kuffnera a druhé dieťa, dcéra Lujza Lilly (1925 – 2009) až po jeho smrti. Raoul Kuffner predával postupne veľkostatky, liehovary, kaštiele, polia svojho otca, ktoré sa nestali predmetom štátnej parcelácie a požiadal o vyplatenie podielov v obidvoch cukrovaroch (Sládkovičovo, Břeclav), čo sa naplnilo len čiastočne. Raoul najmä po smrti manželky Karolíny v r. 1932 veľa cestoval a míňal zvyšky rodinného bohatstva nazhromaždeného otcom. Odňatie pôdy československým štátom a stratu barónskeho titulu prežíval ako krivdu, ako zneváženie zásluh svojho otca, s čím sa nikdy nezmieril. Raoul Kuffner sa v r. 1934 druhý raz vo veku 48 rokov oženil s maliarkou poľského pôvodu Tamarou Lempickou (zom. 1980). Ich manželstvo bolo bezdetné, ale Raoul prijal za vlastnú a vychovával dcéru svojej druhej manželky Kizette. Rodina Kuffnerová, teda Raoul s druhou manželkou, nevlastnou dcérou a obidve Raoulove deti, sa vysťahovali v r. 1939 – 1940 do USA. Tamara Kuffnerová s dcérou Kizette predávali postupne umelecké zbierky baróna Karla Kuffnera, o rozsahu ktorých nemáme podrobnejšiu predstavu. Smrťou vnuka baróna Karla Kuffnera Petra Karola v r. 2000 v USA vymrel rod uhorských Kuffnerovcov po meči.
Kuffnerovské majetky v Senici a okolí
Karl Kuffner začal kupovať pozemky v Senici v r. 1879. Od Ňáriovcov zakúpil poľnohospodársku pôdu v Sotine, Senici, Čáčove, Koválove, Chropove a neskôr postupne v Rovensku, Strážach, Šaštíne a inde. Určiť presne majetkové pomery Karla Kuffnera na Záhorí je v niektorých prípadoch zložité, lebo časť majetkov bola napísaná na príbuzných Mórica, Viliama (Wilhelma), na manželku, na syna a časť z nich vlastnil břeclavský cukrovar, ktorého bol Karl Kuffner akcionár.

Liehovar na pohľadnici Stráží z r. 1931, jeho majiteľmi boli postupne Coborovci, Habsburgovci a Kuffnerovci

Pôvodne barokový kaštieľ Ňáriovcov na Kunovskej ulici v roku 1879 Karl Kuffner zakúpil a dal prestavať v neoklasicistickom slohu architektovi a staviteľovi I. Feiglerovi ml. Barón Karl Kuffner sa však v senickom paláci často nezdržoval napriek tunajšiemu rozsiahlemu poľnohospodárskemu a priemyselnému majetku. V paláci žili jeho vzdialenejší príbuzní v pozícii vedúcich jednotlivých podnikov. Sám barón žil v Sládkovičove. Československý štát zakúpil kaštieľ v r. 1926 pre potreby okresných úradov, ktoré tu sídlili v nájme už predtým. Palác slúžil okresným úradom do postavenia novej budovy okresného úradu v rokoch 1936-1937. Okresné veliteľstvo Hlinkovej gardy sa usadilo v paláci v čase 2. svetovej vojny. V bývalom paláci bola poľná nemocnica, vojenská posádka a neskôr gymnázium (1948 – 1953) a základná škola. Budovu poškodil dvakrát požiar v rokoch 1945 a 1954. Bývalý palác asanovali v 70. rokoch 20. storočia.
Za Kuffnerovým kaštieľom sa nachádzal park. Patrí dodnes k významnej zeleni mesta. Kuffnerov park zmenili v roku 1919 na prvý mestský verejný park, do ktorého najmä v nedeľu prichádzali návštevníci s košíkmi jedla a nápojmi na občerstvenie. Park anglického typu pri potoku Vrbovčianka nazývali Park pri potoku alebo Vrbovčanský park. Tento park zriadili skôr, ako obec a štát zakúpili Kuffnerov kaštieľ a umiestnili v ňom okresný úrad, obvodný notársky úrad.
Karl Kuffner postavil svoj rozsiahly veľkostatok na Čáčovskej ulici. V blízkosti sa nachádzali veľkostatky Schönfelda a Grünfelda. Ďalší Kuffnerov veľkostatok sa nachádzal v Čáčove a obrábal veľa polí chotára. Správcovia veľkostatkov zavádzali z podnetu baróna Kuffnera mnohé zdokonalenia v chove dobytka, v poľnohospodárskej technike a v rastlinnej výrobe, najmä v pestovaní cukrovej repy. Roľníci mali z jej pestovania veľký osoh. Karl Kuffner inšpiroval aj Štefana Vagyona. Ich vzťah bol priateľský. Štefan Vagyon a jeho syn Arpád prevádzkovali tri hospodárske dvory a boli úspešní pestovatelia cukrovej repy, zemiakov, kukurice i chovatelia dobytka. Ich plemenný chov viac ako 100 koní bol známy po celom Uhorsku. Štefana Vagyona nadchli moderné dioségske poľnohospodárske metódy a ich veľkostatok bol priam vzorový. Aj prvý parný stroj na mlatbu obilia začali používať v Senici v r. 1872 na veľkostatku baróna Schmertzinga pričinením Karla Kuffnera. Pravdepodobne barón Schmertzing oboznámil Kuffnera s možnosťou kúpy polí v Senici. Barón Karl Kuffner sa zaslúžil o telefón v Senici, ktorý inicioval a čiastočne aj financoval pripojenie na uhorskú sieť v r. 1905.
Kuffnerovci v Sotine
Pôdu v chotári Sotiny začali vykupovať agenti baróna Karla Kuffnera už v r. 1878 a v nasledujúcom roku prevzal aj areál veľkostatku, v ktorom sa nachádzala staršia tehelňa a liehovar. Obidve modernizoval a rozšíril v r. 1880. V rozsiahlom areáli veľkostatku dal postaviť pomerne moderné byty pre robotníkov a vilu pre správcu veľkostatku. Starostlivosť o zamestnancov bola na vysokej úrovni a ich nespokojnosť sa prejavila až v r. 1919 – 1928. Vyvrcholila manifestáciami a štrajkami následkom povojnovej krízy, nezamestnanosti, nízkych miezd a nenaplnených sľubov o bezplatnom získaní pôdy veľkostatkov roľníkmi a bezzemkami v r. 1923. Poľnohospodárski robotníci zo Senice, Sotiny a okolia sa domáhali zlepšenia svojho postavenia. Parceláciou Kuffnerovho veľkostatku, rozširovaním výroby v továrni na umelé vlákna, nárastom nových firiem slovenských a českých živnostníkov sa situácia upokojila. Zamestnanecké mzdy rástli, zaostávali len na veľkostatkoch, a preto poľnohospodárski zamestnanci vstúpili v roku 1928 opäť do štrajku a dosiahli zlepšenie.

Povozníci prepravy liehu v liehovare na Kuffnerovom veľkostatku v Sotine, r. 1915

Karl Kuffner a jeho spoločníci podporili modernizáciu dvoch starších sotinských mlynov a pri jednom z nich postavili i pílu. Pre potreby stavieb správy a stajní veľkostatkov na Záhorí nariadil Kuffner správcovi veľkostatku zriadiť novú tehelňu. Staršiu tehelňu v areáli veľkostatku zrušili a postavili v r. 1890 v lokalite Párovce novú prevádzku na pálenú tehlu a škridlicu s modernejším strojným zariadením a najvyššou produkciou spomedzi miestnych tehelní.
Liehovar Karla Kuffnera v Sotine patril k najmodernejším na Záhorí s vysokou produkciou kvalitného liehu. Desiatky najatých povozníkov odvážali lieh priamo odberateľom a na železničnú stanicu, kde sa prelieval do vagónových cisterien. Veľkostatok s liehovarom prevzala v r. 1923 akciová spoločnosť břeclavského cukrovaru, ktorá majetok predala v r. 1927 českým záujemcom Františkovi Čapkovi a jeho zaťovi Miloslavovi Vernerovi. Majetok pozostával zo 180 ha ornej pôdy, 200 ha lesa, budov veľkostatku vrátane liehovaru a tehelne. Noví majitelia liehovar i tehelňu modernizovali a prevádzkovali až do znárodnenia v r. 1948. Opustenú budovu liehovaru a tehelne po roku 1970 zrúcali.
Parcelácia Kuffnerovho veľkostatku v Sotine sa uskutočnila v dvoch etapách, podobne ako inde, ale v Sotine sa realizovala rýchlejším tempom v rokoch 1923 – 1926. V obci pribudlo po nej veľa roľníckych hospodárstiev a vytvorila sa početná skupina malých aj stredných roľníkov – sedliakov.
Kuffnerovské majetky v Rovensku
V Rovensku bola veľmi rozdrobená pôda napriek tomu, že tu existovali v druhej polovici 19. storočia štyri veľkostatky. Komasácia pôdy sa uskutočnila v r. 1899 – 1904 a po nej zakúpil Karl Kuffner väčšinu polí v chotári obce a zriadil zo štyroch bývalých veľkostatkov dva na hornom a dolnom konci. Lány začal orať v r. 1904 parným pluhom. Na vyvýšenú časť role priviezli masívny parný stroj s dlhým kovovým lanom. Viacradlicový pluh ťahali hore k stroju. Parný stroj posunuli, spustili pluh na lane a opäť ťahali ťažký pluh nahor. Za niekoľko hodín bol lán pooraný. Zvedaví roľníci, deti chodili pozerať orbu a nevedeli sa vynačudovať. Taký veľký lán by koňom alebo volom orali niekoľko dní. Rovnako obdivovali mláťačky, kosačky. Stroje presúvali podľa potreby na ďalšie polia Kuffnerových veľkostatkov. Parcelácia pôdy v Rovensku sa začala v r. 1923 a barón Karl Kuffner bol donútený zriecť sa polí. Časť z nich a časť dolného majera zakúpil břeclavský cukrovar, ktorý ich za pár rokov predal statkárom zo Sotiny Čapkovi a Vernerovi. Veľkú časť polí si odkúpili v r. 1923 – 1933 rovenskí obyvatelia.

Kuffnerov dom (vpravo) v Rovensku, r. 1928

Kuffnerovské stopy v Šaštíne-Strážach
Habsburgovci boli dlhodobo od polovice 18. storočia majiteľmi panstva Šaštín, ktoré zakúpili od Coborovcov. Habsburgovci odpredávali v druhej polovici 19. storočia pôdu zemanom a po r. 1861 i majetnejším židom, aj zbohatnutej vrstve podnikateľov najmä maďarskej a českej národnosti. Najviac pôdy odkúpili Popper, Feldbauer a neskôr barón Karl Kuffner. Veľká časť pôdy šaštínskeho i strážskeho chotára však zostala do r. 1918 v rukách Habsburgovcov. Ich majetok sa dostal po r. 1918 do vlastníctva novovytvoreného štátu Československa.
Poľnohospodárski robotníci boli zamestnaní na poliach veľkostatkov, z ktorých najviac ornej pôdy vlastnil po r. 1918 Kuffnerovský cukrovar, akciová spoločnosť Břeclav. Spoločnosť vlastnila dvory Bobogdán a Pivovar v Strážach, dvor Šaštín, dvory Smolinské, Rakoš, Bišťava, Koválov, Čáry, Šajdíkove Humence, Dojč. Spolumajiteľom niektorých veľkostatkov bol aj barón Karl Kuffner, ktorý bol tiež akcionárom břeclavského cukrovaru. Medzi Kuffnerom a účastinnou spoločnosťou břeclavského cukrovaru vznikali zložité vzťahy, sprevádzané vzájomnými predajmi a nájomnými zmluvami. Poľnohospodárski robotníci spomenutých veľkostatkov sa domáhali po r. 1918 sťažnosťami zlepšenia zlých pracovných podmienok a v mnohých protestoch boli úspešní.
Predchádzajúci majitelia zatvorili šaštínsky cukrovar v r. 1893. Budovu zakúpil barón Karl Kuffner a usiloval sa o jeho oživenie až do r. 1900, keď naposledy skúšobne sezónne fungoval. Nie sú známe dôvody, prečo sa šaštínsky cukrovar nepodarilo naplno rozbehnúť. Svoju rolu možno zohral nesprávny výber málo usilovného riaditeľa, alebo aj námietky príbuzných Kuffnerovcov, ktorí boli spolumajiteľmi břeclavského cukrovaru a obávali sa konkurencie. Karl Kuffner plánoval aj vybudovanie úzkorozchodnej železničky zo Senice do Šaštína, ktorá by uľahčila dovoz cukrovej repy. Neskôr po neúspešných pokusoch s otvorením šaštínskeho cukrovaru navrhol ako akcionár predstavenstvu břeclavského cukrovaru postaviť úzkorozchodnú železničku zo Senice do Břeclavi. Výstavba týchto železničiek sa neuskutočnila.
V chotári Stráží sa nachádzali rozsiahlejšie plochy poľnohospodárskej pôdy ako v chotári Šaštína. Časť polí v Strážach odkúpil po r. 1893 sám barón Karl Kuffner, aj břeclavský cukrovar. Ústne sa traduje, že lokalitu Strážske polia prehral barón Kuffner pri kartovej hre s cisárom Františkom Jozefom. Lokalita sa tak opäť dostala do cisárskych rúk. V Strážach bol spoločný dom správy veľkostatku Karla Kuffnera a břeclavského cukrovaru. V strážskom chotári sa nachádzali dvory patriace šaštínskemu veľkostatku Pivovar, Bobogdány (Bobogdáň) a Pánsky les. Hoškov statok s novými postavenými budovami v r. 1911 sa nachádzal pri ceste do Holíča a existoval aj po roku 1918. Cisárske veľkostatky aj kuffnerovské dvory zmenili po r. 1918 majiteľov. Bobogdáň zakúpil Kollár (Pôvodom bol z Kútov, vrátil sa z emigrácie v Amerike, kde zarobil peniaze a postavil si v Šaštíne dom. Rodinný dom mu po 2. sv. vojne vyvlastnili a dnes sa v ňom nachádza dom seniorov.), Pivovar legionár Novák z Břeclavi, Bišťavu smolinský rodák Ján Petráš. Vedúcim správcom Hoškovho, Kollárovho i Novákovho veľkostatku bol v medzivojnovom období uznávaný odborník Fischer, ktorý sa po vzniku JRD z obce odsťahoval. Parceláciou bývalých panských polí v r. 1925 – 1926 a časti Kuffnerovho majetku v chotári Šaštína i Stráží sa rozšírilo hospodárenie roľníkov, lebo štát im pôdu predal. Pôdu potom postupne odpredával aj břeclavský cukrovar.

Kuffnerov kaštieľ, ktorý sa stal v r. 1926 sídlom okresného úradu, na pohľadnici Senice z r. 1930

Liehovar v Strážach existoval už v 17. storočí a založili ho Czoborovci. Bol veľakrát rozširovaný, prebudovávaný a modernizovaný. Cisárskym majetkom bol od polovice 18. storočia po dobu 150 rokov. Správa cisárskych majetkov dávala liehovar od druhej polovice 19. storočia do nájmu a okolo r. 1900 odpredala rodine baróna Karla Kuffnera. Tá vlastnila liehovar do r. 1926. Roľníci zo Stráží potom založili svojpomocné družstvo Roľnícky družstevný liehovar (RDL) a budovu liehovaru odkúpili. V roku 1929 získali doplnkové živnostenské povolenie, ktoré ich oprávňovalo predávať plodi-ny, krmivá, hnojivá a pohonné látky do motorov. Liehovar mal pre strážskych roľníkov veľký význam a garantoval im pravidelný odbyt úrody zemiakov až do znárodnenia po roku 1948.
Severné Záhorie patrilo v rámci Uhorska na prelome 19. – 20. storočia k najvýznamnejším poľnohospodárskym územiam na Slovensku. Zásluhy podnikateľa Karla Kuffnera o rozvoj poľnohospodárstva a priemyslu sú nepopierateľné, hoci sa na ne v rýchlom plynutí času takmer zabudlo. Pôsobenie baróna Karla Kuffnera trvalo v Senici a okolí vyše 40 rokov a bolo mnohorozmerné. Prispel k rozvoju poľnohospodárstva a priemyslu v širokom okolí Senice. Iróniou osudu bolo, že práve rozsiahle polia Kuffnerovej rodiny sa stali v rokoch 1923 – 1933 predmetom rozdelenia – parcelácie a poštátnenia. Stalo sa tak v procese historickej demokratizácie spoločnosti v novej republike Československo.

Pramene a literatúra
Časopis Listy cukrovarnícke, roč. 1921 – 1922, č. 10.
Lesákova kronika Senice, 10. a 11. diel.
Pamätná kniha obce Rovensko, I. diel kroniky.
Rodinná kronika Pavla Šaraboka z Rovenska.
Spomienky Ing. Pavla Vernera (nar. 1937) z r. 2022.
Brezina P., Peter J., Senica v nostalgii pohľadníc, autorské vydanie 2015, 184 s.
Brezina P., Čriepky z dejín mesta Šaštín-Stráže, autorské vydanie 2017, 274 s.
Hallon Ľ. a kol., Barón Karl Kuffner de Dioszegh a diószegský cukrovar, Mesto Sládkovičovo, 2009, 140 s.
Fotografie z fototéky autora.

Záhorie 4/2023

0
Kaštieľ v Malackách. Foto: Richard Drška

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Loretánske kaplnky na Záhorí v 18. storočí
Mgr. Ľubomír Batka st.: K 150. výročiu smrti Samuela Jurkoviča
PhDr. Peter Brezina: Podnikanie Kuffnerovcov a Záhorie
PhDr. Peter Brezina: Regionálny historik, múzejník a publicista Pavol Čomaj
prof. Ing. František Mátel, CSc.: Keď sa v Závodzích ledovalo
ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Reštaurovanie obrazu Alegória Spravodlivosti

Nové knihy / Správy
Za Róbertom Hačkom (PhDr. Štefan Zajíček)
Záhorské múzeum na MFF Východná 2023 (PhDr. Richard Drška)
Prednáška Výšivka na Záhorí (redakcia)
Spoločná výstava Trojka Záhoria 3 v Skalici (PhDr. Štefan Zajíček)
Za Oľgou Bartošíkovou (PhDr. Štefan Zajíček)

Výstava Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria v Múzeu v Hohenau

0

Záhorské múzeum v Skalici dlhodobo udržiava partnerskú spoluprácu s rakúskym múzeom v Hohenau and der March. Ďalším spoločným podujatím je prezentácia panelovej časti výstavy Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria, ktorej kurátorkou je etnologička Záhorského múzea Mgr. Dita Andrušková, PhD., v priestoroch múzea v Hohenau. Vernisáž výstavy sa uskutoční v sobotu 16. septembra 2023 o 16.00 hod. Sprístupnená návštevníkom bude do 1. novembra 2023 počas víkendov a sviatkov. V kultúrnom programe vernisáže vystúpi Ľudová hudba Skaličan.

Deň otvorených dverí

0

Tlačová správa

Názov podujatia:      Deň otvorených dverí

Organizátor:              TTSK – Záhorské múzeum v Skalici

Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica

Dátum konania:        sobota 9. septembra od 10.00 do 18.00 hod.

Záhorské múzeum v Skalici i v tomto roku organizuje už tradičné podujatie Deň otvorených dverí pri príležitosti Dní európskeho kultúrneho dedičstva a Skalického jarmoku 2023. Podujatie sa uskutoční v sobotu 9. septembra 2023 od 10. do 18. hodiny v priestoroch Záhorského múzea v Skalici.

Deti si u nás v múzeu môžu vyrobiť svojho vlastného sprievodcu skalickými dominantami, budeme o nich rozprávať, tiež o tom, čo je verejný priestor a akú majú ony o ňom predstavu. Špeciálnym hosťom bude architekt Ján Černý. Program pre deti bude prebiehať od 14. do 17. hodiny, pričom aktivita začne vždy o celej hodine.

V rámci programu bude pre návštevníkov sprístupnená aktuálna výstava Jana Hotařová – Maľba, Silvia Hílková – Sklo, každú celú hodinu bezplatne Stála expozícia múzea.

Prednáška etnologičky Dity Andruškovej na Trnavskej bráne

0

V dňoch 18. – 20.  augusta 2023 sa v rámci bohatého kultúrneho programu XXII. ročníka medzinárodného folklórneho festivalu Trnavská brána a II. ročníka „Nádvoria čarovných nití“ uskutoční prednáška etnologičky Záhorského múzea v Skalici Dity Andruškovej s názvom „Výšivka na Záhorí“. Návštevník sa dozvie viac o typických výšivkárskych technikách na Záhorí, obľúbených ornamentoch a zaujímavosti z pôsobenia tzv. výšikárskeho družstva v Skalici. Obrazová prezentácia ponúkne množstvo ukážok vyšívaného ľudového textilu zo zbierok múzea v Skalici. Prednáška sa uskutoční v sobotu 19. augusta v sobotu o 17:00 na Dvore výšivky a čipky v Trnave.

Výstava Dušan Jurkovič a Skalica v Múzeu v Brezovej pod Bradlom

0

Srdečne Vás pozývame na výstavu Dušan Jurkovič a Skalica, ktorá sa bude konať v dňoch od 11. augusta do 17. septembra 2023 v priestoroch Múzea Dušana Samuela Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom.

Oznam o zatvorení múzea

0

Oznamujeme návštevníkom, že v utorok 25. júla 2023 bude Záhorské múzeum v Skalici z technických príčin zatvorené. Ďakujeme za pochopenie.

Majetkové odkazy a náboženské základiny skalických karmelitánov – ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.

0
Kostol milosrdných bratov na Potočnej ulici v Skalici. V polovici 17. storočia ho postavili evanjelici, po nich ho v roku 1672 dostali jezuiti, v rokoch 1699 - 1786 patril karmelitánom a od roku 1797 v ňom sídlili milosrdní bratia.

Jedným z rozšírených prejavov barokovej zbožnosti bolo zakladanie zbožných odkazov, označovaných i ako základiny či fundácie. Tento inštitút, ktorý poznal už stredovek po tom, ako v reformačnom období prišlo k jeho útlmu, zažil zlatý vek v 17. a 18. storočí.
Fundácia v širšom zmysle reprezentovala istý kapitál, ktorý bol určený vôľou zakladateľa na špecifikovaný dobročinný alebo náboženský účel. Každá základina bola považovaná za právny akt, a preto musela byť uzatvorená písomne a spĺňať predpísané náležitosti. Toto
spĺňal aj testament uzatvorený pred hodnovernými svedkami. Okrem teologického rozmeru, ktorý predpokladáme, že tvoril fundamentálnu pohnútku pre ich zakladanie, musíme brať do úvahy i rovinu spoločenskú ako určitú formu sebaprezentácie či potvrdenie sociálneho statusu.
Zakladateľ venoval kláštoru istú sumu, prípadne (nehnuteľný) majetok, ktorý sa mohol používať len v súlade s vôľou zakladateľa. Majetok, ktorý dostal kláštor ako základiny, sa zapisoval oddelene od agendy kláštora alebo rádu. V našom prípade omšové (votívne) základiny predstavovali absolútnu väčšinu fundácií kláštora. Z ich výnosov sa konávali bohoslužby na úmysel zakladateľa (fundátora). V drvivej väčšine mali základiny peňažnú povahu, preto kláštor zveril kapitál niektorému finančnému domu (karmelitáni sa rozhodli pre Viedenskú mestskú banku), štátnej inštitúcii alebo i súkromnej osobe s vopred pevne stanovenou ročnou úrokovou sadzbou, ktorá sa pohybovala od 4 % pri inštitúciách do 6 % pri jednotlivcoch. Z úrokov týchto istín sa vyplácali zakladateľmi určené bohoslužby.

Obraz zakladateľa karmelitánskeho kláštora v Skalici, ostrihomského arcibiskupa kardinála Leopolda Koloniča. Obraz sa dodnes nachádza v kostole milosrdných bratov v Skalici. Foto: E. Timko

Karmelitáni v Uhorsku pôsobili už v stredoveku. V dôsledku osmanskej okupácie a reformácie ich kláštory zanikli. O ich opätovný návrat do Uhorska sa snažil už arcibiskup Juraj Selepčéni, ktorý vo svojom závete odkázal 50-tisíc zlatých Severonemeckej karmelitánskej provincii – jej súčasťou boli i rakúske rehoľné domy – pre založenie karmelitánskeho kláštora v Uhorsku. Jeho nástupca Leopold Kolonič zrealizoval jeho želanie a v roku 1697 prišli najskôr do Rábu (Győru) a o dva roky neskôr pozval bosých karmelitánov z viedenského kláštora aj do Skalice. Karmelitáni v Skalici získali na Potočnej ulici bývalý evanjelický kostol s priľahlými budovami, v ktorom v rokoch 1671 – 1697 sídlili jezuiti. Kardinál v prospech novozaloženého skalického kláštora bosých karmelitánov venoval základinu v sume 25-tisíc zlatých. Na sviatok svojej reformátorky sv. Terézie z Ávily (15. X.) roku 1699 vydal kardinál listinu, ktorou im udelil právo užívania kostola. V nasledujúcom roku na sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla (29. VI.) im richtár mesta Ján Pograny odovzdal kľúče od chrámu a presne rok od vydania listiny kardinálom (15. X. 1700) boli slávnostne uvedení do konventu. Karmelitáni patria ku kontemplatívnym rádom so zameraním na modlitbu a rozjímanie nad Božím slovom, so silným mariánskym akcentom. Zvyčajne sa preto ani rehoľníci nezúčastňovali verejných cirkevných osláv a procesií. Pri ich kláštore založili škapuliarske bratstvo, ktoré čerpalo z karmelitánskej spirituality. Viditeľným znakom členov bratstva bol škapuliar, s ktorým sa spájali hojné milosti. Podľa tradície ho mal z rúk Panny Márie prijať Šimon Stock, neskorší generálny predstavený karmelitánov. Členovia bratstva sa pod vedením niektorého z rehoľníkov pravidelne mesačne v kláštornom kostole zúčastňovali na spoločných bohoslužbách a procesiách, ktoré sa od roku 1743 mohli konať i verejne. Počas nich niesli na nosidlách sochu Panny Márie. Pod vplyvom skalického kláštora sa rozšírila popularita škapuliarskych bratstiev a v polovici 18. storočia patrili k najpočetnejším náboženským združeniam na severnom Záhorí. Druhým významným faktom, ktorý prispel k nárastu zbožných odkazov, základín a darov v prospech kláštora, bolo zriadenie loretánskej kaplnky. V septembri 1702 sochu čiernej loretánskej madony priviezli slávnostne z Viedne a umiestnili ju do bočnej kaplnky pri rehoľnom kostole. Kaplnka bola vernou kópiou loretánskej Sancta Casa. (Podobne pri svojom kostole v Győri postavili v rokoch 1717 – 1718 loretánsku kaplnku.) Hoci karmelitáni boli najmladšou zo štyroch reholí, ktoré v období baroka v Skalici pôsobili (okrem nich to boli františkáni, jezuiti a pavlíni), veľmi rýchlo sa v meste etablovali. Svedčí o tom i množstvo odkazov v prospech kláštora v skalických testamentoch. Kvantitatívne sa nevyrovnali farskému kostolu či františkánom, no nebolo ich ani najmenej. Na porovnanie, skalickí pavlíni dostali približne štvrtinu z počtu, čo mali karmelitáni. A pri porovnaní objemu kapitálu to bolo ešte menej.
Keď Jozef II. zrušil v septembri 1786 kláštor, mali karmelitáni okrem spomínanej základiny Leopolda Koloniča ešte 40 iných, prevažne omšových základín. Pri niekoľkých z nich sa podarilo osoby identifikovať, a tak bližšie poodhaliť okolnosti, ktoré viedli k založeniu fundácií. Viaceré z nich pochádzali z prostredia skalických mestských elít, čo bol i prípad Jána Pogranyho, richtára Skalice, ktorý v roku 1701 založil prvú omšovú základinu v sume 100 zlatých. Pátri mali ročne odslúžiť päť sv. omší za zomrelých z jeho rodiny. Pavol Ernest Salix, ktorý bol viacero rokov mestský senátor, bol aj richtár či mešťanosta a centumvir, daroval kláštoru v roku 1710 roľu s podmienkou dvoch omší mesačne za jeho rodinu. Jedna mala byť obetovaná za živých a druhá za mŕtvych. Pochovaný bol pravdepodobne vo farskom kostole v Skalici, v krypte, ktorú si postavila jeho rodina v roku 1675. K salixovskej rodine patrila aj ďalšia fundátorka kláštora Rozália Ordódy, ktorá v roku 1758, už po smrti svojho manžela Jána Salixa, odkázala vo svojom testamente karmelitánom 250 zlatých, aby pamätali na jeho dušu. Vzhľadom na počet bohoslužieb, ktoré mali pátri obetovať na jej úmysel, navýšila sumu fundácie na 700 zlatých. Každoročne sa na sviatok Najsvätejšieho mena Ježiš a v jeho oktáve malo odslúžiť šesť omší za ňu a ordodyovskú rodinu a 6 omší za jej manžela a salixovskú rodinu. Vykonávateľom závetu bol poverený jej synovec Ján Geršič. Pri jej pohrebe mal nechať za ňu odslúžiť v kláštore tri omše.
Štefan Štefanovič (*cca 1669), senátor mesta, urobil v prospech karmelitánov viacero fundácií. Jeho rod, ktorý získal nobilitáciu od Leopolda I. v roku 1669, pochádzal z Dojča. Jeho prvou manželkou bola Ilona Theberiová a po jej smrti sa oženil s Máriou Štvrteckou (+1762). Najskôr v roku 1755 založil omšovú základinu v sume 100 zlatých na šesť omší ročne za neho a manželku. V roku 1764 pridal druhú na 36 omší ročne za 600 zlatých a napokon v roku 1772, dva roky po jeho smrti (+9. apríla 1770), založili poslednú, podľa jeho závetu v hodnote 100 zlatých na olej k oltáru sv. Anny každý utorok. Oltár sv. Anny, ktorý sa nachádzal v karmelitánskom kostole vedľa loretánskej kaplnky a bol blízko sakristie, dal zhotoviť ešte pred rokom 1763. K oltáru nechal urobiť dve lampy, jednu striebornú, druhú mosadznú. Pôvodne, podľa testamentu z roku 1763, odkázal na olej pre lampy 100 zlatých a na omše 500 zlatých. K nim v dodatku svojho testamentu zo 14. februára 1770 pridal ešte ďalších 100 zlatých, čím vznikla zmieňovaná fundácia na 600 zlatých. V dodatku osobitne spomína predstaveného kláštora P. Ireneja Kesu, ktorému podla obligácie mej a prízni mne dobre známych odkázal 100 zlatých a tak take jistému pánu páterovi, dobre p. páter priorovi známemu 10 zlatých. Pochovali ho vedľa jeho druhej manželky v kryptách u františkánov pod oltár sv. Antona.
Jednu z najštedrejších základín v sume 2-tisíc zlatých založil v roku 1703 barón Gašpar Rečický, za čo mali pátri ročne za dušu zakladateľa odslúžiť 120 omší. Popri tom im venoval v tom istom roku ďalších 600 zlatých, dal im záhradu, roľu s rybníkom, k tomu druhý rybník a oslobodil ich od platenia za mletie v jeho novom mlyne na Predmestí. V roku 1707 k tomu pridal menšiu lúku a rybníček, ktoré pôvodne prisľúbil františkánom. Napokon v roku 1711 založil poslednú omšovú fundáciu na štyri omše za zomrelú rodinu Rečickú. Tentoraz základinu netvoril finančný kapitál, ale pozemky vrátane role, lúk, záhrady a 500 zlatých z mlyna na Predmestí, ktorý medzičasom predal Bernardovi Koczovi. Osobitne, ešte v roku 1703, odkázal v závete šperky pre loretánsku madonu. Zomrel 30. januára 1713 a podľa želania ho pochovali do krýpt karmelitánskeho kostola. Rovnaké želanie mala i Eva Ivanovičová (Ivankovičová), vdova po Jurajovi Lonskom. Z vena, ktoré od neho dostala, z toho, čo jej zostalo, sa rozhodla darovať 200 zlatých na omšovú fundáciu karmelitánom. Majetok, ktorý nadobudla spolu s manželom, sa mal predať a rozdeliť na dve polovice. Peniaze z mužovej polovice mali dať farskému kostolu a jej polovica sa tiež mala rozdeliť na dve čiastky – jedna pre jej dve sestry a druhá pre karmelitánov. Kláštoru odkázala i malý úhor, ktorý mali predať – zisk bol 14 zlatých – a z peňazí odslúžiť omše za jej manžela. Zdedili i dom v susedstve kláštora, ktorý im ešte pred svojou smrťou v roku 1717 predal jej muž. Niektoré body tohto závetu zrealizovala ešte za svojho života, lebo karmelitáni dostali základinu na 100 zlatých s povinnosťou 6 omší ročne už niekoľko mesiacov po jeho spísaní. V roku 1727 urobila druhý závet, v ktorom upravila niektoré body. Po jej smrti mali dostať sľúbených 200 zlatých s povinnosťou ročne obetovať 10 omší za jej dušu. Navyše im odkázala 50 zlatých, polovicu sumy, ktorú jej vrátila Katarína Révaiová. Z druhej polky peňazí ju mali pochovať do veľkej krypty u karmelitánov. Napokon krátko pred svojou smrťou – zomrela 29. augusta 1733 vo veku 76 rokov – 20. augusta 1733 v dodatku zopakovala a spresnila niektoré veci, ktoré v testamente neboli jednoznačne formulované. Ohľadom karmelitánov je zmena iba v tom, že mali dostať aj 100 zlatých z majetku Lonských, z ktorého jej rehoľníci mali vystrojiť pohreb. Išlo asi o tých 100 zlatých, ktoré dostala od K. Révaiovej.
V roku 1719 venoval z duchovných 400 zlatých na 30 omší ročne unínsky rodák, farár Pavol Albrechtovič. Podobne i dlhoročný farár v Borskom Mikuláši Ján Gašpar Klempay (+1751) v roku 1745 zložil 1 000 zlatých na základinu, z ktorej sa každý pondelok konala čítaná omša za duše v očistci. Zo skalických farárov podobne urobil Michal Zrubec (+1775), ktorý odkázal karmelitánom 100 zlatých na tri omše ročne na jeho úmysel a jeho predchodca Imrich Mesarovič (+1733) im závetom odkázal 200 zlatých. Z nich sa malo hradiť pohostenie pútnikov, ktorí prichádzali do ich kostola. Podporovateľmi kláštora boli i moravskí Liechtensteinovci, čoho svedectvom je aj ich erb nad vstupným portálom kostola. Knieža Ján Adam (1657 – 1712), ktorý v roku 1692 kúpil susedné Hodonínske panstvo, urobil omšovú fundáciu na 200 omší ročne, na základe ktorej im každoročne z Hodonínskeho panstva prispievali 100 zlatých. Jeho dcéra Mária Antónia, manželka Marka Cobora, sa roku 1728 finančne podieľala na úprave hlavnej fasády kostola. V štyroch prípadoch boli zakladateľmi viacerí dobrodinci. Celková suma základín kláštora presahovala 35-tisíc zlatých.

Titulný list zoznamu fundátorov karmelitánskeho kláštora v Skalici. Zdroj: MNL Budapešť

Okrem základín, ktoré museli mať istú minimálnu hodnotu s ohľadom na to, že mali byť „večné“ – čo si nemohol dovoliť každý –, oveľa častejšie sa stretávame v testamentoch s menšími sumami. Z nich sa mali odbaviť bohoslužby v čase pohrebu. Veľakrát ani neboli nijako špecifikované, len bolo v závete uvedené, komu je daná čiastka určená, prípadne sa neuviedla ani suma, len počet omší. Bývalý richtár mesta Ján Pinkas v testamente z roku 1739 zanechal manželke štepnicu. Po jej smrti ale nový majiteľ mal dať pátrom karmelitánom 30 zlatých a farskému kostolu 15 zlatých. Augustin Šedý (Schedy) v testamente z roku 1740 prikázal zo svojej polovice domu v Potočnej ulici oproti kostolu karmelitánov, ktorý kúpil spolu s manželkou a dal svojim deťom, dať z neho okrem iného i 20 zlatých karmelitánom. V roku 1745 Mária Barbora Grečnerinová, manželka Jána Karasa, v závete určila, že po jej smrti sa má dať za jej dušu odslúžiť 50 omší, z toho 5 malo byť u karmelitánov.
Testátori však častejšie odkázali v závete istú sumu, ktorá nebola ani malá, aby sa celá použila jednorazovo na bohoslužby, ale ani netvorila samostatnú základinu. V testamente z roku 1735 nechala Anna Vaďovská, vdova po Jurajovi Polakovičovi, karmelitánom 50 zlatých na omše za jej dušu. Miestny pivovarník Ján Ščepina odkázal v testamente z roku 1754 karmelitánom, františkánom a pavlínom po 100 zlatých na omše. Podobne debnár František Rubeš v testamente z roku 1757 určil pátrom 50 zlatých na omše za jeho dušu. Karmelitáni si u neho objednali 6 sudov, každý z nich mal mať 12 okovov (cca 650 l). Na ich výrobu mal už pripravené drevo. V prípade, že by ich nedokončil a zomrel – čo sa i stalo –, mali za časť, čo stihol urobiť, slúžiť omše. Kristína Poščiniová, vdova po Karolovi Perovskom, bývalom mestskom senátorovi, ktorý v roku 1775 založil základinu v sume 100 zlatých na novénu k Najsvätejšiemu menu Ježiš, vo svojom testamente z roku 1773 odkázala kláštoru 50 zlatých na omše za ňu a jej zomrelú rodinu a tiež pjetitku starého vína (cca 272 l). Pomerne štedro vo svojom testamente z roku 1761 obdaroval skalické kláštory a farský kostol barón Karol Anton Leonard de Lanoy a de la Motterie, cisársky a kráľovský komorník a vojenský dôstojník. Farárovi, karmelitánom a františkánom odkázal po 200 zlatých, pavlínom 100 zlatých, jezuitom pre Bratstvo trpiaceho Krista 100 zlatých. Tiež im odkázal svoju knižnicu a hudobniny venoval karmelitánom. Avšak tieto jeho dary nie sú vedené ako základiny.
Po zrušení kláštora v roku 1786 sa mali omšové základiny podeliť medzi kňazov Ostrihomskej arcidiecézy – nakoľko kláštor sa nachádzal na jej území –, aby zostali zachované, čo predstavovalo ročne odbaviť 783 omší a 15 litánií. Za každé jedno slávenie omše alebo litánie mal celebrant dostať 30 grajciarov. Otvorená zostala liechteinsteinovská základina, ktorá sa vy-plácala každoročne. Základiny, ktoré neboli omšové, ako napr. zmieňovaná farára Mesaroviča v hodnote 200 zlatých, sa previedli do náboženského fondu. Slúžil na podporu duchovných, z neho sa platila renta rehoľníkom zo zrušených kláštorov, ktorí sa nezaradili do pastorácie a zakladali sa nové farnosti.

Pramene a literatúra
Arcibiskupský archív v Trnave, f. Vikariátny archív v Trnave, Kanonické vizitácie, sign. II. 103 Visitatio Ecclesiae Liberae Regiaeque Civittatis Szakolczensis, 1780.
Magyar Nemzeti Levértár Budapest, OL, C103, Karmelita kolostorok, Szakolca.
Štátny archív v Bratislave, f. Zbierka cirkevných matrík, Skalica, Rím. kat. farský úrad, inv. č. 2012, 2013, 2017; dostupné online: https://www.familysearch.org/search/catalog/1467769?availability=Family%20History%20Library (4. 6. 2023).
Štátny archív v Nitre, f. Župa Nitrianska I., Nobilitaria, investigácie, 1754 Extractus Operis Investigationis Nobilium de Anno 1754… (Za poskytnutie tohto materiálu ďakujem kolegovi PhDr. Richardovi Drškovi.)
Štátny archív v Trnave, pracovisko Archív Skalica, f. Magistrát mesta Skalica, Rukopisy, Origo et Antiquitas Liberae Regiaeque Civitatis Szakolcensis…1788; Testamenty, šk. No 301-450; šk. No. 651-850.
Štátny archív v Trnave, pracovisko Archív Skalica, f. Osobný fond Jozefa Šátka.
DRAHOŠOVÁ, Viera. (Ed.). Skalica. Skalica : Záhorské múzeum v Skalici, 2014.
KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid. Piae Fundationes. Zbožné fundácie a ich význam pre rozvoj uhorskej spoločnosti v ranom novoveku. Bratislava : Pro Historia, 2009.
NÉMETHY, Ludovicus. Series parochiarum et parochorum archidioecesis Strigoniensis… Strigonii : Typis Gustavi Buzárovits, MDCCCXCIV.
RUPP, Jakab. Magyarország helyrajzi története főtekintettel az egyházi intézetekre, vagyis a nevezetes városok, helységek és azok… I. Pest, 1870.
SEDLÁK, František. Verejné základiny dištriktu Šaľa 1785 – 1954. In Slovenská archivistika, roč. XXVII, 1992, č. 2, s. 17-43.
ŠÁTEK, Jozef. Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava : SSV, 1946.
VAŘEKA, Marek – ZÁŘICKÝ, Aleš (Eds.) Das Fürstenhaus Liechtenstein in der Geschichte der Länder der böhmischen Krone. Ostrava : Universität, Vaduz : Lichtensteinisches Landesmuseum, 2013.

Záhorie 3/2023

0
Malá srnka na Lipovom vrchu, Biele Karpaty, okolie Vrboviec. Foto: Pavol Vandelia.

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Majetkové odkazy a náboženské základiny skalických karmelitánov
Mgr. Terézia Pavlásková – Ing. Jozef Pavlásek: Arnold Ipolyi-Stummer pôsobil aj v Zohore
Mgr. Michal Jozefovič, PhD.: O Kostole sv. Žofie v Dubovciach
prof. Ing. František Mátel, CSc.: Zmeny tradičného hospodárskeho roka v Závode
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Z nových akvizícií hrnčiarskeho riadu Záhorského múzea
PhDr. Peter Michalovič: … hledaua si zelinečku na čarováňí. Z dobovej tlače

Nové knihy / Správy
Spomienkové podujatie na P. Emanuela Jozefa Cubínka (Mgr. Ľudovít Košík)
Prednáška Narodenie a rané detstvo v ľudovej kultúre Záhoria (-redakcia-)
MDD v Záhorskom múzeu (Mgr. Soňa Spáčilová, PhDr. Peter Michalovič)
Obnova kríža na Zámčisku (ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.)
Rasťo Andris – Nálady (Mgr. Soňa Spáčilová, PhDr. Peter Michalovič)
Rozlúčka s prof. Ľubomírom Ďurovičom (PhDr. Viera Drahošová)