štvrtok, 25 apríla, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

774 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Dni otvorených dverí

0

Pri príležitosti Dní európskeho kultúrneho dedičstva 2019 a Skalických dní 2019 vás srdečne pozývame na Dni otvorených dverí v Záhorskom múzeu v Skalici. Bezplatne bude sprístupnená Stála expozícia, Galéria Júliusa Korezsku a aktuálna výstava Eduard Timko – Fotografie.
Vstupy do expozície a galérie sa budú konať so sprievodcom každú celú hodinu. Výstava bude prístupná nepretržite.

Eduard Timko – Fotografie

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        Eduard Timko- Fotografie
Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          štvrtok 19. septembra 2019 o 16.00 hod.
                                  výstava potrvá do 15. novembra 2019

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici prináša svojim návštevníkom výstavu Fotografie jubilujúceho fotografa Eduarda Timka, ktorá bude pozostávať z dvoch častí. Prvá časť výstavy s názvom Tváre a farby sveta priblíži návštevníkom ľudí z rôznych kútov sveta prostredníctvom ich portrétov. Druhá časť Skalica objektívom maľovaná prezentuje Skalicu obrazmi tvorenými objektívom fotoaparátu.
Eduard Timko, grafik, dizajnér a fotograf sa narodil 18. augusta 1969 v Skalici. Po štúdiu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave, odbor grafika, pracoval do roku 1993 v spoločnosti Grafobal ako grafický dizajnér. Od roku 1993 vlastní súkromnú firmu Ateliér EDO, s. r. o., v ktorej sa venuje tvorbe reklamy, dizajnu, reklamnej, umeleckej a reportážnej fotografii a ktorá získala viacero ocenení. Fotografiou sa zaoberá od svojich desiatich rokov. Vo voľnej tvorbe vyjadruje obdiv prírode, krajine a jej obyvateľom, za fotografiami cestuje po svete; navštívil krajiny Balkánu, Nórsko, Švédsko, Fínsko, Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Venezuelu, Ekvádor, Galapágy, Ugandu, Keňu, Mexiko, Guatemalu, Belize, Honduras, Salvádor, Bali a Indonéziu. Celoživotne je jeho obľúbeným námetom rodná Skalica.
Žije a tvorí v Skalici.

Reportáž Televízie Skalice k podujatiu:

Reportáž Skalickej mestskej televízie k výstave:

Majster svetla a okamihu Eduard Timko

"Vráťme sa k prírode, uzavrime s ňou mier a možno budeme všetci znovu šťastní!"Aj toto je jeden z odkazov, ktorý prostredníctvom svojej tvorby hlása do sveta fotograf Eduard Timko. ? ?️ ? ? ? ?

Uverejnil používateľ Skalická mestská televízia Pondelok 7. októbra 2019

Kniha Záhoria 2018

0

Bol vyhlásený ďalší ročník čitateľskej ankety Kniha Záhoria. Bližšie informácie o hlasovaní a prehľad publikácií nájdete na:

http://www.kz.zahorskakniznica.eu/?fbclid=IwAR3Dj1oKmkJmjf59aTyxXeQmNnmpPfz4UKNe-2xc12X2K_FW5OFqziop4bQ

Online hlasovací formulár:

http://kz.zahorskakniznica.eu/index.php/hlasovanie

Tradičná svadba na Záhorí – prednáška v Malackách

0

Srdečne Vás pozývame na prednášku etnologičky Záhorského múzea v Skalici Mgr. Dity Andruškovej, PhD. o tradíciách spojených so svadbou. Uskutoční sa 20. augusta 2019 od 19.00 hod. na nádvorí pálffyovského kaštieľa v Malackách. Vstup je voľný.

Poddanské hospodárstvo v Kútoch koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia – PhDr. Richard Drška

0

Keď v roku 1749 definitívne odkúpil HolíčskoŠaštínske panstvo manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský, došlo v tomto priestore k významným zmenám. Majetkový komplex sa opäť rozdelil na dve osobitné panstvá, ktoré podliehali priamo Riaditeľstvu cisárskych majetkov vo Viedni. V duchu osvietenského absolutizmu bolo zmodernizované hospodárenie panstiev tak, že sa tieto stali prosperujúcim hospodárskym celkom a pre cisársku rodinu jedným z letných sídiel. K tomuto účelu bol postupne v 40. – 60. rokoch 18. storočia nákladne a honosne prestavaný vodný hrad v Holíči. Nezabúdalo sa ani na katolícku barokovú zbožnosť a v tom istom období bol v Šaštíne vybudovaný veľký pútnický chrám. Okrem efektívneho hospodárenia v réžii panstva v podobe pestovania obilnín a krmovín, chovu dobytka a oviec, boli tu založené aj jedny z prvých manufaktúr v rámci vtedajšieho Uhorska, a to na výrobu kartúnu v Šaštíne a majoliky v Holíči. V živote poddaných sa tak vo veľkej miere začali prejavovať tieto progresívne hospodárske reformy, ako i politika Márie Terézie, najmä presadenie urbárskej regulácie po roku 1767, školská reforma v roku 1777, ako i reformy jej syna Jozefa II., najmä Tolerančný patent z roku 1781 a zrušenie nevoľníctva v roku 1785.
Tento pozitívny vývoj možno v rámci Šaštínskeho panstva sledovať i v hmotnej kultúre poddaných. Umožňuje to precízny správny aparát riadenia cisárskych majetkov, vďaka ktorému sa zachovalo z druhej polovice 18. a prvej polovice 19. storočia v agende panského fiškála množstvo testamentov a pozostalostných súpisov poddaných. Tieto podrobne zachytávajú obytné a hospodárske stavby, ich konštrukciu a stavebné materiály, z hnuteľných vecí vybavenie domácností, často i odevné súčiastky.
Poddanský stav sa na základe množstva obrábanej pôdy a lúk delil na sedliakov, želiarov a podželiarov. Tereziánska urbárska regulácia v roku 1769 stanovila rozsah jednej celej poddanskej usadlosti v Kútoch na 16 jutár polí a 6 koscov lúk. Na takýchto usadlostiach alebo jej zlomkoch najmenej v rozsahu 4/32 hospodárili sedliaci. Želiari, označovaní ako „hoffery domy magiczy“, držali maximálne 2 4/8 meríc polí a lúku na jedného kosca, napokon podželiari „hoffery ktery domÿ nemagu“ bývali v podnájme. Maximálny rozsah jedného sedliackeho gruntu v intraviláne určeného pre stavbu domu, dvor a stodolu bol 2 prešporské merice, teda asi 1200 štvorcových siah.
V sledovanom období hospodárstvo poddaných pozostávalo z obytného domu, murovanej alebo drevenej maštale a stodoly. Z menších hospodárskych stavieb sa uvádzajú senník, kŕmnik a okol na voz. Treba dodať, že pre Kúty bol charakteristický typ nížinného hlineného domu z nepálených tehál so žudrom, bielou fasádou a soklom. V roku 1798 pozostávalo hospodárstvo Jána Zemanka zo stodoly, kŕmnika, okolu, pokrytého slamenou strechou a domu, spojeného s maštaľou. Celá obytná časť bola postavená zo surových tehál. Steny mali dĺžku 27 siah a bolo v nich zabudovaných 16 stĺpov nesúcich strešnú konštrukciu. Dom bol rozčlenený na izbu, síň (kuchyňa) a komoru. Drevený strop bol podopretý roštom, v komore ho tvorilo 5 trámov a 15 dosiek, v izbe a síni 8 trámov a 2 dosky. Dom mal spolu 6 dverí. Strecha pozostávala z 18 párov krovov, 4 podkrokovníc, 5 podstupníc, 3 zvázok a 80 lát, pokrytá bola slamou. Hospodárske stavby nebohého Martina Heszka boli v roku 1811 ocenené nasledovne: maštaľ – steny v dĺžke 5 siah 45 fl., dvere 4 fl., strecha 40 fl., 4 nosné stĺpy v stenách 8 fl., 2 zvázky 5 fl., 2 krokevnice 16 fl., 4 páry krovov 12 fl., 13 lát 13 fl., jasle 6 fl., hrant 4 fl., senník 2 fl., kŕmnik 5 fl., okolecz 20 fl., polovica stodoly 250 fl. Hospodárstvo nebohého Antona Krajčíra (Krajczir) tvorili v tom istom roku 1811 izba, síň, komora, izbétka na dvore, maštale a stodola. Oproti tradičnému usporiadaniu mal dom navyše menšiu izbu vo dvore. Steny izby a komory v dĺžke 16 siah mali cenu 112 fl., rošt 4 fl., 6 trámov 12 fl., strop – „podlaha z hontú ag z mazem“ 20 fl., 2 okná 1 fl. 45 den., kachle a pec 12 fl., 3 dvere 4 fl. a časť síne s komínom, kde sa varilo, označovanej ako kuchyňa 15 fl. Steny komory v dĺžke 6 siah mali cenu 42 fl., na strope boli 3 trámy za 3 fl., 2 dvere za 7 fl. a starý strop za 7 fl. Pod izbétkou vo dvore sa chápal menší trojpriestorový dom so stenami v dĺžke 10 siah za 70 fl., roštom, trámami a doskovým stropom za 23 fl., dvomi oknami, dvomi dverami, kuchyňou s komínom a starými kachľami. Na celej stavbe, ku ktorej bola pripojená maštaľ, bola strecha posadená na 16 nosných stĺpoch, ocenených na 24 fl. Strechu tvorilo 6 krokevníc za 36 fl., 15 zvázok za 30 fl., 28 párov krovov za 35 fl., 70 lát za 16 fl. 30 den. a stará slamená krytina v hodnote 40 fl.
Hoci údaje o kútskom dome, ktoré zachytil vo svojom rukopisnom diele o obci Dr. Matej Hések, sa vzťahujú na poslednú štvrtinu 19. storočia a počiatok 20. storočia, predsa umožňujú získať presnejšiu predstavu o stavebných materiáloch i celkovom usporiadaní jednotlivých obytných priestorov. Podľa týchto informácií sa domy stále stavali zo surovej „veprovej“ tehly, boli obielené vápnom, pokryté slamou, neskôr škridlou. Vstup do domu, označovaný ako „výpustek“ či žudro bol z ulice alebo z dvora, čo znamená, že dom bol orientovaný rovnobežne s ulicou pri vchode z ulice, alebo pozdĺžne do hĺbky parcely pri vchode z dvora. Žudro bolo uzavreté drevenou mriežkou a vstupovalo sa ním do síne, kde bol otvorený komín a pec na varenie, neskôr plechový sporák. Zo síne sa vstupovalo do komory a smerom k ulici bola izba a v nej hlinené kachle spojené s pecou.
Tomuto usporiadaniu zodpovedá aj popis nehnuteľností bohatého sedliaka, nebohého Mateja Komorníka z 21. mája 1808. V jeho pozostalosti boli vtedy zachytené dva domy a viacero hospodárskych stavieb. Predný, väčší dom bol trojpriestorový. Steny na izbe a síni mali dĺžku 16 siah a bolo v nich zastavaných 5 drevených stĺpov, podopierajúcich konštrukciu strechy. Strop izby a síne tvorilo 6 trámov, dosky, rošt, pod ním v izbe jeden podporný ozdobný stĺp. Obe miestnosti mali troje dvere a tri okná, opatrené železnými okenicami. V izbe boli kachle a pec, v síni časť označovaná ako kuchyňa s otvoreným komínom. Strešnú konštrukciu tvorili 4 zvázky, 2 krokevnice, 7 párov krovov, 13 párov lát. Osobitne boli spísané komora s maštaľou, v ktorých mali steny dĺžku 10 ½ siahy, miestnosti mali strop a dvoje dvere. Druhá maštaľ mala len jedny dvere, vnútri jasle, strop a steny v dĺžke 8 siah. V zadnom menšom dome bola taktiež izba, síň a komora. Steny na nich mali však spolu len 17 siah a v nich 8 podporných stĺpov. Súčasťou síne bola kuchyňa s komínom. Dom mal 2 okná a 3 dvere, na streche boli 2 krokevnice, 5 zvázok, 12 párov krovov a 26 párov lát. Súčasťou hospodárstva bola šopa, kŕmnik a dve stodoly. Takémuto hospodárstvu zodpovedalo aj množstvo rolí, lúk i chovaných zvierat. Matej vlastnil pár lepších koní ocenených na 200 fl., pár horších koní za 150 fl., 4 kravy v cene 100 fl., 86 fl., 75 fl. a 65 fl., dvojročného junca za 60 fl., dve ročné teliatka za 60 fl., dve mladé tohoročné teliatka za 12 fl., 14 starých oviec za 64 fl., 7 jahniat za 7 fl., starú sviňu za 20 fl., tri ročné svine za 30 fl., tri mladé tohoročné svine za 18 fl., 3 husi za 9 fl. a 3 sliepky za 3 fl. Z poľnohospodárskeho náradia k najcennejším kusom patrili lepší voz za 78 fl., horší za 69 fl., neokutý voz za 22 fl., okutý pluh za 10 fl., neokutý pluh za 7 fl., dvoje brány za 5 fl. 30 den., okuté ojko za 1 fl. a troje sane v cene 20 fl. Role a lúky sa delili na zdedené a kúpené. Role ležali v lokalitách „U Pasek, Za Kuklowskim Jazerem, Kowaritska, w Nadalu Kratina, w Dubrawge, U Drsskowich Breza, Pod winohradkÿ, Za Kaplicžku, Za Hribowem“, lúky boli „Na Kutsowanitskach, U Miosska, Kutsowanicza, Uhore Obecznÿ, Pod Czumberkem, W Miawskem Lazÿ, Rubanicza Obecznÿ“.
Z hospodárskych stavieb boli najviac cenené stodoly. V roku 1809 stála stodola nebohého Jozefa Ralbowskeho 200 fl., stodola a plevník Pavla Palkoviča (Palkovycz) v tom istom roku 270 fl. a stodoly Mateja Komorníka boli odhadnuté na 130 a 110 fl. Takmer 150 fl. mala cenu stodola Ignáca Mráza v roku 1808. Tvorilo ju 6 hrubých stĺpov za 24 fl., 12 malých stĺpov za 6 fl., 2 police za 4 fl., 9 trámov za 13 fl. 30 den., 4 podkrokovnice za 16 fl., 10 párov hrubých krovov za 5 fl., 11 párov malých krovov za 1 fl. 50 den., 2 prahy za 1 fl., dvoje vráta za 24 fl. a 40 lát so slamenou krytinou za 36 fl. 40 den.
Kútske stodoly obdĺžnikového tvaru mali okrem konštrukcie aj drevené opláštenie. Na kratších koncoch boli jednokrídlové vráta, v strede mlatovňa z ubitej hliny, po bokoch 3 úrebrá, na koncoch v nárožiach po dva plevníčky. Do úrebrí sa ukladalo zožaté obilie, slama a seno na povalu – holoví. Ešte v prvej polovici 20. storočia stávali stodoly vo väčších skupinkách na Sigeckej ceste, na Lednicách, okolo Majíra, U Kapličky a Na Záhumní.
Mobiliár poddanských domov predstavoval hlavne úžitkový nábytok, rôzne kuchynské potreby a náradie súvisiace prevažne s roľníctvom, výnimočne sa spomína i odev. Keďže jednotlivé kusy nábytku a iného vybavenia domácností nepredstavovali v rámci testamentov a súpisov významnejšie finančné hodnoty, nebývajú v nich tak často zahrnuté. Ak sa aj objavia, nepovažovali autori súpisov a testamentov za potrebné lokalizovať ich presne v rámci domu, čo sťažuje možnosť presnejšej predstavy o zariadení poddanského domu. Vo všeobecnosti sa najčastejšie spomínajú postele, stôl, lavice, truhlice, žigla, škrich, osobitný typ police označovaný listva, a tiež duchny, periny a vankúše. V pozostalosti mlynára Jána Poláka (Pollak) sa v roku 1809 uvádza stôl za 7 fl., lavice a listva za 5 fl., 8 habánskych misiek a 9 džbánkov za 7 fl. 15 den., 5 menších habánskych misiek a 2 fľaše za 1 fl. 15 den., 5 veľkých a 6 malých obrazov za 8 fl., kaďa so žiglou a policou za 10 fl. 30 den., zrízek a štoček za 1 fl. 45 den., 18 hrncov so 6 randlíkmi a 13 miskami určenými zrejme na každodenné používanie za 8 fl. 18 den. V majetku iného nebohého Jozefa Poláka (Pollak) z tohto rodu sa na konci 18. storočia spomína dokonca 8 tanierov z holíčskej majolikovej manufaktúry. Po nebohom Antonovi Krajčírovi (Krajcžir) sa v roku 1811 výnimočne zachoval rozpis predmetov po miestnostiach. V izbe bol stôl za 3 fl., lavice za 1 fl. 30 den., stará polica – „listwa“ za 45 den., 2 obrázky maľované na skle za 6 fl., plátenný obrázok za 30 den., 5 papierových obrázkov za 15 den., 3 obrázky za 45 den. a 4 habánske taniere za 1 fl. V síni bola polica za 1 fl. 30 den., 4 misy za 1 fl., malá miska za 9 den., 7 hrncov za 2 fl. 30 den. a 2 randlíky za 30 den. Napokon v komore 4 staré bečky za 5 fl., žigla za 1 fl., škrich za 2 fl., 2 škopky za 2 fl., putňa za 30 den. a koryto za 1 fl. 30 den. V izbe okolo pece bývala zvyčajne aj lávka na sedenie, ako sa to konštatuje v roku 1827 pri súpise pozostalosti Michala Ondrisku (Ondriszka). Pomerne veľa kuchynských vecí zachytáva licitačný súpis majetku po Pavlovi Polákovi z roku 1810. Konkrétne 14 hrncov, 9 randlíkov, 8 misiek, 2 hrnky, 6 slameniek, 3 škopky, bečku, 2 fľaše, kosák, iné 4 misky, 17 obrázkov, policu – listvu, stôl, 2 lavice, žiglu, police a sito. Najpodrobnejší inventár hnuteľných vecí sa však zachoval po už spomenutom Matejovi Komorníkovi z roku 1808, kde sú zapísané veľký škrich za 4 fl., menší škrich za 3 fl. 30 den., štok za 1 fl. 30 den., bečka za 1 fl., bečka so železom za 7 fl., malá bečka – betsarka za 15 den., škopek za 15 den., 2 hachle za 4 fl., 3 malé staré korýtka za 30 den., škopek za 15 den., 2 hoblíky za 30 den., staré železo za 5 fl. 30 den., 5 kosákov za 1 fl., stará šabľa za 1 fl., hrubá píla za 2 fl., 2 povrazy za 1 fl. 30 den., hrubá reťaz za 3 fl. 30 den., menšia reťaz za 2 fl., nevod za 5 fl., 2 pol okovy za 3 fl., 2 štvrtky za 2 fl., 2 rýle za 1 fl. 12 den., 2 motyky za 30 den., pantok za 1 fl., 2 sekery za 1 fl. 78 den., 2 putne za 48 den., 3 hrubé korytá za 6 fl. V druhej komore bolo 7 bečiek za 9 fl. 30 den., škrich za 10 fl., staré železo za 9 fl., kapustné nože za 4 fl., hrubá píla za 6 fl., malá píla za 36 den., kotol za 6 fl., železné obruče na putienky za 2 fl., 2 truhlice za 2 fl., posteľ za 2 fl., modliaca kasla za 8 fl., 2 drevené hodiny za 9 fl., 2 legátky za 36 den., stolica za 1 fl., 26 obrázkov a listva za 12 fl., 10 prachových vankúšov za 30 fl., 2 vankúše z peria za 4 fl., 3 periny za 9 fl., 2 duchny za 16 fl., krátka stará mentieka za 3 fl., boty za 3 fl., stará halena za 5 fl., nohavice za 4 fl., živôtik – prustslek za 2 fl., lajbl za 2 fl., dvoje šaty za 4 fl., dlhá mentieka za 15 fl., 20 lakťov konopného plátna za 12 fl., 5 konopných plachiet za 27 fl., kúdelná plachta za 1 fl. 30 den., 2 koše za 5 fl., 42 holieb masti za 84 fl., 5 meríc ražnej múky za 35 fl., merica žitnej múky za 10 fl., 14 meríc raži za 98 fl., 4 merice žita za 40 fl., konopného semenca za 85 fl. a kuchynský riad spolu za 14 fl. 30 den.
Inú formu ľudovej zbožnosti popri množstve obrázkov v príbytkoch poddaných, ktoré isto zachytávali náboženskú problematiku, predstavujú testamentárne odkazy. Tie boli najviac určené domácemu Kostolu sv. Jozefa, ale i okolitým pútnickým miestam. Martin Hladík v roku 1751 odkázal z peňazí, ktoré mu dlhoval Florián Drbúšek (Drbussek), 30 fl. na kútsky kostol a 5 fl. tunajšiemu bratstvu sv. Františka a z dlhu syna Imricha po 14 fl. Panne Márii do Šaštína a skalickým františkánom. Anton Baťka (Battyka) odkázal v roku 1799 po 3 fl. do Žarošíc, Šaštína, Maria-zellu a skalickým františkánom. Anna Sofková v roku 1806 darovala na omše Panne Márii šaštínskej 5 fl., sv. Antonovi do Brodského 5 fl., sv. Jozefovi v Kútoch 10 fl., františkánom do Skalice 6 fl. a po 2 fl. do Marietálu a Žarošíc. Na zádušné omše odkázal v roku 1804 sumu 10 fl. Marek Kovarovič (Kowarovich) „Nassimu Kuttskemu Panu Local Capellanowy“ a podobne odkázali peniaze na omše Michal Dobiáš (Dobias) v tom istom roku a v roku 1806 Juraj Ralbovský (Ralbowsky). Objavujú sa i milodary na stoličný špitál, ktorý stál v Chtelnici, po 2 fl. mu odkázali v roku 1826 Jozef Hesek a Katarína, vdova po Martinovi Domanovi.
Pri zmienkach o odeve možno len ťažko uvažovať o jeho strihoch, farebnosti či celkovom tvare. Zachovaný materiál ho umožňuje len rozdeliť na mužský a ženský. Z mužských odevných súčiastok sa najčastejšie spomína vrchný odev, ktorý bol finančne nákladný, a preto aj cenený. Najčastejšie to bola mentieka (mentik, menticzek) v rokoch 1783, 1791, 1793, 1795, 1810, krátka a dlhá mentieka v roku 1808, kožuch v roku 1807, halena v rokoch 1757, 1786, 1793 a 1808 a v roku 1790 kabát so striebornými gombíkmi. Súčasťou mužského odevu, zachyteného v prameňoch boli nohavice (roky 1786, 1808), lajbl so striebornými gombíkmi v roku 1790 a tzv. flanedowy v roku 1808. Ako obuv sa spomínajú boty v rokoch 1757 a 1808. Základnou súčiastkou mužského odevu, ktorá však v testamentoch a súpisoch absentuje, je košeľa, pri ženskom odeve rubáš a rukávce, a to azda pre ich nízku hodnotu. Aj pri ženskom odeve sa najčastejšie uvádza mentieka v rokoch 1804, 1806, 1807 a kožuch v roku 1809. K základným súčiastkam patril živôtik – pruclek, prutstlek, prustflek (roky 1807, 1808, 1809), v roku 1809 kraditorovj, sukňa uvedená v roku 1806, alebo sa spomínajú látky na sukne, za 5 fl. v roku 1807 a 5 lakťov látky colondrass v roku 1809. Je zaujímavé, že v ženskom odeve rozlišovali zástery a fjertochy (modrý), ako sa to výslovne konštatuje v súpise pozostalosti po Jozefovi Riškovi (Risska) v roku 1809. Ako pokrývka hlavy slúžila obyčajná šatka – rucznik, ale jestvovali aj špeciálne šatky označované ako ruczniky zawigacze. Veľmi často sa v testamentoch objavujú ženské šaty všeobecne označované ako perowe, a to v rokoch 1783, 1789, 1791, 1795 a 1807.
Poslednou skupinou predmetov, ktorým sa v súpisoch a testamentoch venovala pozornosť, bolo náradie. Najčastejšie boli zachytené bežné veci, ktoré musela vlastniť väčšina domácností a súviseli so základným zamestnaním poddaných – roľníctvom. Poddaný Antonín Palkovič odkázal v roku 1783 voz s pluhom a bránami synovi Tomášovi a druhý voz, pluh a bránu manželke. Dovedna choval 4 voly, 4 junce, 3 kravy, jalovicu, 8 svíň, ovce a navyše i včeláril. Spolu 4 kláty včiel zostali v roku 1755 aj po nebohom Jurajovi Zemankovi. V majetku nebohého Michala Žilku boli v roku 1805 3 vozy, 2 pluhy, 2 staré brány, 4 voly, 2 kravy, býk, jalovica a 15 oviec. Podrobnejšie sa náradie uvádza v pozostalostnom súpise po nebohom Jozefovi Riškovi, v ktorom sa okrem voza a brán nachádzali dvoje gréfy, pluh s kolieskami, okuté ojko, 3 bečky, sekera, pantok, 4 srpy, 2 kosy a 2 motyky. Zaujímavý obraz ponúka inventár pozostalosti po Jurajovi Škodovi (Skoda) z roku 1757, ktorý, ako sa zdá, sa venoval rybárstvu a práci s drevom. V jeho majetku bolo 5 nových hustých rybárskych mechov, 20 starých riedkych mechov, nový nevod dlhý 13 siah a starý nevod o 2 siahach. Pri tesárstve používal rôzne druhy motýk (kuczowa, csunowa, ulowa), poriez, pílku, pantok, sekerku, tešlu. Okrem toho vlastnil i 2 bečky na kapustu, staré a nové kapustné nože, malú geletku, korýtko, škopek a malú bečku.
Podrobný výskum testamentov a pozostalostných súpisov z obce Kúty, náležiacej k Šaštínskemu panstvu umožňuje konštatovať, že tradičný poddanský dom bol budovaný z nepálených tehál s drevenou strešnou konštrukciou a slamenou krytinou. Vnútorné priestory sa členili na síň, izbu a komoru, pričom v priebehu 19. storočia sa otvorený komín s pecou na varenie presunuli do síne a v izbe zostalo vykurovacie teleso v podobe kachieľ. Pri porovnaní s informáciami zachytenými Matejom Hésekom vidno, že do konca 19. storočia k väčším
zmenám v stavebnom materiáli, usporiadaní obytných priestorov a skladbe hospodárskych
stavieb neprišlo. Najviac priestoru sa v prameňoch venovalo materiálu a konštrukcii domov,
maštalí a stodôl. Z mobiliára domov to bol úžitkový nábytok. Veľkú hodnotu predstavovali hospodárske zvieratá – voly, kone, kravy, ovce, svine. Pozornosť sa sústreďovala i na základné náradie, umožňujúce venovať sa roľníctvu. V tomto zmysle obsahujú mnohé testamenty a súpisy zoznamy rolí a lúk a ich lokalizáciu v chotári obce. Tieto chotárne názvy umožňujú konštatovať, že v rámci Kútov od konca 18. storočia až do druhej polovice 20. storočia došlo len k zániku názvov menších území, pri väčších sa toponymia nezmenila. S poslednou vôľou testátora súvisia i zbožné odkazy, či už tunajšiemu kostolu a kňazovi, ale i lokalitám v okolí, čo vypovedá o pútnych miestach, ktoré Kúcania navštevovali. Len veľmi málo údajov sa zachovalo o odeve, čo je však prirodzené, lebo okrem nákladných mentiek, halien a kožuchov ostatné súčiastky nemali väčšiu finančnú hodnotu a neustálym nosením sa jednoducho zničili. Napokon netreba zabúdať, že prvoradým adresátom testamentov boli deti a manželka/manžel nebohého či vzdialenejší príbuzní, a teda tieto písomnosti umožňujú nahliadnuť i do rodinných pomerov kútskych poddaných v druhej polovici 18. a prvej polovici 19. storočia.

Pramene a literatúra
Slovenský národný archív (ďalej len SNA), fond: Panstvo Šaštín, Písomnosti agendy panského fiškála, Testamenty a pozostalosti, Kúty, šk. č. 559, inv. č. 1667.
https://archives.hungaricana.hu/en/urberi/view/nyitra-kutti/ document=1&pg=0&bbox=-2302%2C-3967-%2C4842%2C80 (cit. 24. apr. 19)
HÉSEK, Matej: Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. Rukopis, Záhorské múzeum v Skalici.
ŠÁTEK, Jozef: Holíčsko – Šaštínske panstvo. Rukopis, ŠA Trnava, pracovisko Archív Skalica.
FIALOVÁ, Ivana – RAGAČ, Radoslav – VAŘEKA, Marek: Panstvá cisára Františka Štefana Lotrinského na oboch brehoch rieky Moravy. Skalica: Regionálna rozvojová agentúra Skalica, sine dato.
HORVÁTH, Pavel: Obytné a hospodárske stavby poddaných na Šaštínskom panstve v prvej polovici 19. storočia. In: Zborník Slovenského národného múzea – Etnografia, roč. LXII, 1968, s. 167 – 198.
HORVÁTH, Pavel: Zariadenie poddanských domácností a hospodárstiev na Šaštínskom panstve v 1. polovici 19. storočia. In: Zborník Slovenského národného múzea – Etnografia, roč. LXIII, 1969, s. 171 – 189.
RAGAČ, Radoslav a kol.: Zlatý vek cisárskej rezidencie v Holíči v období Františka Štefana I. Lotrinského. Skalica: Regionálna rozvojová agentúra Skalica, 2010.
VYDRA, Václav: Ľudová architektúra na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958.

Záhorie 3/2019

0
Pajštún. Foto: Róbert Svíba

PhDr. Richard Drška: Poddanské hospodárstvo v Kútoch koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Ľudový textil z Kútov v zbierkach Záhorského múzea v Skalici
Mgr. Genovéva Mikušová: Úcta k sv. Gorazdovi v Kútoch
PhDr. Peter Michalovič: Na citare sa hrávalo i v Skalici
Mgr. Zuzana Francová: Skalický rodák JUDr. Martin Quotidian

Nové knihy / Správy
Rodinná výstava (Mgr. Božena Juríčková)
Putovanie skalickou históriou pokračovalo (Mgr. Ľudovít Košík)
Prvé CD závodských folkloristov (PhDr. Richard Drška)

Chavkoš (bučiak) nočný v katastri Skalice – PhDr. Viera Drahošová – RNDr. Eva Kalivodová

0

Zastúpenie biotopov v k. ú. Skalica poskytuje životné podmienky značnému počtu vtákov. Od typických vodných druhov, žijúcich na skalických rybníkoch a v alúviu rieky Moravy, sa tu vyskytujú aj druhy kultúrnej stepi, ako aj vyslovene lesné druhy vtákov. Veľa z nich patrí k vzácnym a ohrozeným druhom Slovenska. Jedným z nich je aj európsky významný druh chavkoš nočný (Nycticorax nycticorax), ktorý bol napriek dlhodobému monitoringu (od r. 1990) vtákov v alúviu rieky Moravy v k. ú. Skalica pozorovaný prvýkrát až v r. 2009. V prvých júnových dňoch (1.-2. 06. 2009) sa večer po 19.00 hod. v kríkoch pobrežných porastov potoka, tečúceho pozdĺž prístupovej asfaltovej cesty do Baťovho kanála, zdržiaval jeden dospelý jedinec. Neskôr sme druh pozorovali aj na skalických rybníkoch. Konkrétne 27. júla o 20.30 sa v pobrežných porastoch okrem dospelého jedinca zdržiavali aj dva mladé chavkoše. Pri návšteve rybníkov nasledujúci deň sme zaznamenali 3 dospelé a jedného juvenilného jedinca. Hoci sú chavkoše aktívne, ako ich druhové meno napovedá, prevažne v noci, počas výchovy mláďat a vylietaní z hniezda ich možno pozorovať aj v neskorých poobedňajších či v podvečerných hodinách. V tomto období je výskyt druhu neprehliadnuteľný, pretože chavkoše upútajú pozornosť hlavne svojím vzhľadom a zafarbením. Obe pohlavia sú vo svadobnom šate rovnaké. Prednú časť tela, pásik nad okom, perá na temene a spodok tela majú biely. Vrch hlavy až po záhlavie, chrbát a lopatky sú čierne s tmavomodrým kovovým leskom, krídla a chvost popolavé. Mláďatá sú na chrbtovej strane tmavohnedé s hrdzavobelavými škvrnami, na brušnej strane okrovobelavé. Chavkoše nočné hniezdia na močiaroch v inundačných pásmach riek, na rybníkoch a štrkoviskách zarastených trstinami s jednotlivými stromami, resp. skupinkami stromov. U nás si na hniezdenie vyberajú hlavne pobrežné stromové porasty vo výške 4-5 m, niekedy aj vyššie. Chavkoš je spoločenský druh, hniezdi v kolóniách viacerých párov, niekedy aj v spoločnosti iných druhov vtákov. Hniezdo, ktoré stavajú obaja rodičia z konárikov stromov, využívajú niekoľko rokov. Na sedení sa striedajú obe pohlavia, väčšinou však samica. Mláďatá sa liahnu za 21 dní. Ich výchova v hniezde trvá 3-4 týždne, potom sa zdržiavajú istý čas na konároch hniezdneho stromu. Po 6 týždňoch sa rozlietajú aj ďalej od hniezda do najbližšieho okolia. Chavkoše sú sťahovavé, k nám prilietajú koncom marca až v apríli a odlietajú koncom septembra. Ich zimoviská sú v Afrike na juh od Sahary.
Chavkoš nočný (Nycticorax nycticorax) je jedným z ôsmich u nás žijúcich druhov brodivých vtákov (Gressores), zaradených do čeľade volavkovitých (Ardeidae). Okrem bežne sa vyskytujúcej volavky popolavej (Ardea cinerea) patria všetky naše druhy volavkovitých v zmysle Zákona o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 a vyhlášky MŽP SR č. 492/2006 Z. z. medzi európsky významné druhy vtákov. Okrem toho sú všetky chránené aj podľa medzinárodných dohovorov (Bernský protokol, Bird directive, AEWA – Dohovor o ochrane migrujúcich vodných druhov vtákov). Okrem chavkoša nočného, ktorý hniezdil v minulých rokoch na štrkoviskách pri Kopčanoch a Adamove, ako aj v záplavovom území rieky Moravy pri Malých Levároch a na dolnom toku rieky na lokalite Šrek, hniezdia v alúviu rieky Moravy aj ďalšie dva druhy z čeľade, a to bučiak trsťový (Botaurus stellaris), zistený tiež na štrkoviskách Boričky pri Kopčanoch, Adamove a na Šreku a bučiačik močiarny (Ixobrychus minutus), ktorý hniezdi v trstinách vodných biotopov na viacerých lokalitách Záhoria. Okrem týchto druhov boli doteraz na Záhorí zistené aj ďalšie štyri vzácne nehniezdiace druhy volavkovitých, a to volavka biela (Egretta alba) na rôznych lokalitách Záhoria (aj v k. ú. Skalica), volavka striebristá (Egretta garzetta) v k. ú. Gajary, volavka purpurová (Ardea purpurea) v k. ú. Brodské a Sekule a volavka vlasatá (Ardeola ralloides) v k. ú. Devínska Nová Ves a Malé Leváre.
Na základe pozorovaní chavkošov nočných nemožno zatiaľ jednoznačne usúdiť, či v skalickom katastri v r. 2009 aj hniezdili, alebo sa jedná už o posthniezdne potulky druhu. Vzhľadom na rôznorodosť vodných biotopov v území je však zahniezdenie druhu pravdepodobné. Potvrdiť by to mohol podrobný výskum v nasledujúcom období. V každom prípade je však avifauna katastrálneho územia mesta, kde bolo doteraz zistených 145 druhov vtákov, obohatená o významného zástupcu.

Peter Pollák, Vlasta Peltznerová – Návraty

0

Trnavský samosprávny kraj
Záhorské múzeum v Skalici

Tlačová správa

Názov podujatia:        Peter Pollák, Vlasta Peltznerová – Návraty
Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          štvrtok 4. júla 2019 o 16.00 hod.
                                  výstava potrvá do 8. septembra 2019

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici pripravilo výstavu výtvarníkov, členov Klubu skalických výtvarníkov Petra Polláka a Vlasty Peltznerovej – Návraty
Keramikár Peter Pollák po ukončení štúdia na umeleckopriemyselnej škole v Uherskom Hradišti u prof. Jiřího Vacha a Vladimíra Groša pracuje od roku 1984 ako keramik. Od roku 1992 spolu s manželkou vlastní a vedie firmu zameranú najmä na výrobu výrobkov v barokovo-rokovovom štýle starej holíčskej fajansy. Ďalším smerom v tvorbe je výroba dekoratívnych keramických motýľov. Autor sa venuje i voľnej tvorbe, kde vytvára rôzne objekty, mozaiky, figúrky. Fotoaparátom zachytáva krajinu a jej detaily spracováva na kresby. V ostatnom čase spracúva krajinu v ďalších výtvarných technikách, ako sú napríklad maľba akrylom, pastelom, tušom, ceruzkou. Od roku 2009 pracuje i ako pedagóg na ZUŠ v Skalici, kde vyučuje deti i dospelých základy keramiky a jej výtvarné spracovanie Svoju tvorbu, za ktorú získal i viacero ocenení, vystavuje a prezentuje na Slovensku i v zahraničí
Výtvarníčka Vlasta Peltznerová sa počas štúdia venovala textilu a keramike. Pod vedením prof. Ambróza Pajdlhausera vzniklo viacero keramických plastík. Štúdium výtvarnej tvorby ukončila na UKF v Nitre. Na jej prechod k maliarstvu mala výrazný vplyv učiteľská osobnosť akad. mal. Fera Kráľa, čo dokladá jej snový krajinársky svet, pričom v popredí je tajomno a záujem o magično. Autorku priťahuje aj moment ekologického mementa pre súčasného človeka. Ďalším tvorivým poľom autorky je kresba, využívaná aj v knižných ilustráciách, ktoré si tiež uchovávajú symbolický podtext so snovými námetmi a maľba na hodváb. Výtvarný profil autorky dopĺňajú smalty a emaily. Zúčastňuje sa na tvorivých pobytoch, plenéroch, sympóziách a výstavách na Slovensku i v zahraničí, je členkou Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska.
Kurátorom výstavy je PhDr. Štefan Zajíček.

Reportáž Televízie Skalica k výstave:

Storočnica TJ Sokol v Skalici – PhDr. Viera Drahošová

0
Sprievod sokolov počas Osláv MUDr. Pavla Blaha, 27. jún 1937. Archív Záhorského múzea v Skalici

Tvorcom sokolskej myšlienky a zakladateľom TJ Sokol bol v Čechách v roku 1862 Dr. Miroslav Tyrš a jej cieľom bolo a je vychovávať zdravých, zdatných, čestných a aktívnych ľudí, dosiahnuť harmóniu telesnej a duševnej vyspelosti človeka. So sokolským hnutím sa už v jeho počiatkoch zoznámil Viliam Paulíny-Tóth a meno Sokol niesol časopis, ktorý vydával v Skalici od začiatku roku 1862 na obranu národných záujmov. Snahy o zakladanie sokolských jednôt na Slovensku z iniciatívy Dr. Ivana Branislava Zocha v druhej polovici 60. rokov 19. storočia a spolkové cvičenie boli udusené stupňovaním maďarizácie. Prvý slovenský sokolský zbor tak vznikol medzi vysťahovalcami v USA v roku 1892.
Pokus o založenie TJ Sokol v Skalici uskutočnil Jozef Teslík, majiteľ skalickej tlačiarne. Ako
rodákovi z Brna mu boli známe a blízke sokolské myšlienky. V roku 1912 po VI. všesokolskom zlete v Prahe dohodol návštevu amerických sokolov. V Kruhu (dnes Dome kultúry) zacvičili zostavu s valaškami, čo spolu s oboznámením so sokolskými myšlienkami vyvolalo záujem medzi miestnymi. Vypracoval stanovy a podal žiadosť o registráciu. Spolok úrady zakázali ako panslávsky a cvičiť museli chodiť na Moravu do Petrova.
Vznik a činnosť do roku 1938
Založenie Sokola umožnilo až vytvorenie Československej republiky. Už štyri dni po príchode dočasnej vlády do Skalice sa 10. novembra 1918 konala v sále mestského hostinca (neskôr hotela) ustanovujúca schôdza a prihlásilo sa 48 členov, do konca roku ich bolo 108. Začiatkom roku 1919 bolo na Slovensku zaevidovaných už 39 sokolských jednôt. Skalická jednota patrila k zakladajúcim členom Bratislavskej sokolskej župy T. G. Masaryka, ktorá mala vtedy 17 jednôt a jej starostom sa stal MUDr. Vavro Šrobár.
Na valnom zhromaždení 6. januára 1919 za starostu zvolili MUDr. Pavla Blaha, sokolské akadémie sa konali v Kruhu, verejné cvičenia na dvore gymnázia.
Sokol združoval obyvateľstvo Skalice bez ohľadu na politické, náboženské a národnostné postoje, spočiatku s veľkým podielom inteligencie a živnostníkov českej národnosti. Významnú úlohu v rozvoji sokolskej činnosti mali predovšetkým českí pedagógovia z gymnázia, ktorí sa jej venovali už pred príchodom na Slovensko.
Vyvrcholením sokolskej činnosti sú všesokolské zlety, ktoré sa konajú v Prahe pravidelne od roku 1882 s prerušením v rokoch 1948 až 1990. V roku 1920 sa v Prahe uskutočnil VII. zlet, na ktorom mohli prvý raz slobodne vystúpiť Slováci. Zúčastnili sa ho aj skalickí sokoli a 12. júna vystúpili dorastenci pod vedením Karla Mareša a Jozefa Teslíka. Od roku 1920 nevynechali ani jeden zlet. Svoju vyspelosť jednota dokázala, keď 21. a 22. mája 1921 zorganizovala v Skalici II. župný zlet Masarykovej župy. Konal sa na pozemku firmy Doležal pri železničnej stanici za prítomnosti 4000 platiacich účastníkov a 500 neplatiacich, prizerajúcich z Kalvárie.
Významné postavenie TJ Sokol v spoločnosti sa prejavovalo i v reprezentačných funkciách. Sokoli sa ako čestný sprievod zúčastňovali na mnohých dôležitých akciách: 4. februára 1919 v Bratislave vítania príchodu vlády pod vedením Dr. Vavra Šrobára, 4. mája 1919 sadenia Lipy slobody na skalickom námestí, ktoré sa smutne zapísalo do dejín, pretože v čase jeho konania v Ivánke pri Dunaji padlo lietadlo s M. R. Štefánikom. Dňa 18. júna 1924 navštívil prezident T. G. Masaryk Hodonín, odtiaľ sa presunul na návštevu príbuzných a známych do Kopčian a pri prevoze kompou ho sprevádzali sokoli, tiež MUDr. Pavel Blaho a starosta skalického Sokola Karel Mareš. K 10. výročiu úmrtia sa v Skalici v roku 1937 konali veľkolepé Oslavy MUDr. Pavla Blaha. Na ich organizácii sa významnou mierou podieľala TJ Sokol a ich súčasťou bolo 27. júna verejné cvičenie II. okrsku sokolskej Bratislavskej Masarykovej župy, ktorého za zúčastnilo 19 jednôt a cvičilo 589 cvičencov.
Sokolovňa
Prvé cvičenia župného zletu v roku 1921 organizovala TJ Sokol na pozemku pri stanici, ktorý 28. júla od mesta zakúpila na stavbu sokolovne. Na valnom zhromaždení 29. januára 1922 od myšlienky postaviť sokolovňu pri stanici pre vysoké náklady na stavbu upustili a rozhodli sa kúpiť od Dr. Pavla Blaha budovu mliekarne. Odkúpil ju od zlikvidovaného mliekarenského družstva so zámerom prestavať ju na elektráreň, neskôr na „hospodynskú“ školu, čo sa nepodarilo realizovať. Sokoli si stanovili pracovnú povinnosť 40 hodín pre člena, 20 pre dorast, zobrali úpisy, pôžičku a práce členstva na prestavbe budovy na sokolovňu začali 28. marca. V rekordnom termíne dňa 10. septembra 1922 sokolovňu ako prvú na Slovensku slávnostne otvárali. Otvorením sokolovne v septembri 1922 sa zlepšilo postavenie a vybavenie Sokola. Postupne pri nej vybudovali viacúčelové ihrisko, zriadili dve kolkárne. Pri kolkárni boli vybudované dva zastrešené altánky – besiedky so stolmi a lavicami, tenisový kurt. Za hranie tenisu hráči platili, výstroj mali vlastnú. Zo získaných prostriedkov hradili údržbu, zostatok išiel do pokladne jednoty. V roku 1930 otvorili spolkovú besedu – klub, s predajom nealkoholických nápojov a piva, k dispozícii so šachom, biliardom, rôznymi spoločenskými hrami. V letnom období otvárali pri sokolovni letnú terasu, z ktorej bolo možné sledovať tenisové tréningy a loptové hry.
Koncom roka 1938 prišlo k zákazu činnosti Sokola. Sokolovňu zmenili na reštauráciu Hlinko-vej gardy a vzdelávacie stredisko HSĽS. Po skončení druhej svetovej vojny TJ Sokol obnovila činnosť v roku 1945, ale sokolovňu získala späť až v januári 1946. Po zákaze činnosti v roku 1948 prešla do rúk TJ ZVL, ktorá ju odpredala firme Grafobal. So zmenou režimu sa 31. januára 1991 v Skalici obnovilo i sokolské hnutie, žiaľ, už bez sokolovne. Koncom 90. rokov bola budova v zlom technickom stave a firma Grafobal ju odpredala súkromnému vlastníkovi, ktorý ju rekonštruoval a slúži komerčným účelom.
TJ Sokol hneď po založení popri svojom hlavnom telovýchovnom poslaní rozvinula pestrú škálu činností a nemala v meste konkurenciu v množstve a rozmanitosti podujatí. Venovala sa vzdelávaniu prednáškami a kurzmi, hudbe, spevu, ochotníckemu divadlu, bábkovému divadlu, tanečným zábavám, spoločenským večierkom, spomienkovým podujatiam k výročiam udalostí i osobností, vychádzkam, exkurziám, tiež ekonomicko-obchodnému vzdelávaniu živnostníkov. Dramatický odbor prvé roky účinkoval v Kruhu. Po dokončení sokolovne a vybavení javiska sa divadelné predstavenia konali tu. Vybudovaním tzv. Sokolskej besedy (kuchyňa, bufet a výčapná reštaurácia) zabezpečili občerstvenie zábavných podujatí. Pravidelne na fašiangy organizovali maškarné plesy, tzv. šibrinky, hrávala kapela Samka Dudíka z Myjavy a vojenská hudba z Uherského Hradišťa. Obľúbené boli silvestrovské zábavy s kultúrnym programom s veselou jednoaktovkou, spevom, žartmi, humoristicky spracovanými výstupmi o udalostiach roka, rôzne tanečné zábavy, pre deti a mládež mikulášske večierky, spojené s rozdávaním darčekov.
K naplneniu ideálu V zdravom tele zdravý duch prispieval pobyt na vzduchu, pohyb v prírode. Sokol pomáhal mladým ľuďom získať vzťah k prírode, organizoval turistiku, výlety a pochody. Na výlety do okolia Skalice i na dlhšie túry chodilo mladšie členstvo, dorast a žiactvo. Najčastejšie výlety smerovali do Zlatníckej doliny, na Kopečnicu, Salaš, Turecký stôl, Kamennú búdu, Krížnicu a Koválovské lúky. Nezanedbávali ani kúpanie a plávanie v rieke Morave, na Baťovom kanáli a v jazere na Hrúdoch, kam chodili pešo alebo na vozoch.
Zástava
Prvú sokolskú štandardu spolu s americkou zástavou dostal skalický Sokol od sokolov z Ameriky, ktorí navštívili jednotu po všesokolskom zlete 6. júla 1920.
Pri príležitosti otvorenia sokolovne 10. septembra 1922 darovali jednote krásne vyšitú zástavu Hermína a Ján Sopkovci a slávnostne ju odovzdali sokolskému dorastu. Na zástave bolo vyšité heslo „Všetko pre národ“. V roku 1938 bola vyhotovená nová zástava a slávnostne odovzdaná členstvu na verejnom cvičení 26. mája. Zástava bola vyhotovená na oslavu 20. výročia vzniku Československej republiky. Ideový návrh vypracoval Dr. Daniel Okáli, člen výboru jednoty, výtvarný návrh Miroslav Sylla. Zhotovenie, ušitie a výšivky urobili v skalickom výšivkárskom družstve pod vedením Alžbety Ozábalovej, členky výboru Sokola.
Po zákaze činnosti v roku 1938 a nástupe nacizmu ju až do skončenia vojny opatrovali v hodonínskej sokolovni. Po zrušení Sokola v roku 1948 ju prevzali do opatery Vladimír Chaloupka a po ňom Ernest Jirkovský.

Dňa 27. júla 1987 sa ešte ilegálne stretli žijúci funkcionári Sokola, aby sa dohodli, ako naložiť so zástavou jednoty, prítomní boli Vladimír Bíla, Ján Bílik, Eduard Dufek, Václav Cemper, MUDr. Igor Chaloupka, Anežka Chlupová, Ernest Jirkovský, Jozef Macháček, Miroslav Škrabal. Dohodli, že zástavu uložia v Záhorskom múzeu v Skalici, aby sa uchovala pre budúce gene-rácie. Členovia Bíla, Chaloupka a Jirkovský zástavu odovzdali do múzea 28. júla 1987, odkiaľ ju pre zlety a iné slávnostné príležitosti vždy zapožičali.
Pri 100. výročí vzniku Československej republiky a 100. výročí vzniku TJ Sokol Skalica Záhorské múzeum s finančným prispením Úradu vlády Slovenskej republiky vyhotovilo vernú kópiu zástavy pre reprezentačné účely jednoty.
Obdobie pred zánikom
Jubilejný protivojnový X. všesokolský zlet v Prahe mal najvyššiu návštevnosť, takmer 350-tisíc cvičencov a viac ako 2 milióny divákov. Štvorhodinový sprievod Prahou sa stal manifestáciou sokolov proti nastupujúcemu nacizmu. X. všesokolského zletu v Prahe sa zo Skalice zúčastnili žiaci s vedúcim Štěrbom a dorastenci s vedúcim Špačkom. V novembri 1938 bol Sokol zakázaný. Pred zrušením Sokola na Slovensku celý archív jednoty odviezli do Hodonína, naspäť ho previezli až v roku 1946. Od roku 1938 do oslobodenia mnohí členovia zomreli, obeťami perzekúcií sa stali František Hudeček, Albert Klein, Elemér Klein, Štefánia Kleinová, Jakub Nádor, Lenka Nádorová, Ján Prútnik, Bedrich Veisman. Viacerí členovia sa zúčastnili odboja počas druhej svetovej vojny. Po prechode frontu v máji 1945 začali práce na obnovení sokolskej činnosti, budovu sokolovne im po viacerých jednaniach vrátili 28. januára 1946 zdevastovanú, inventár stratený, s prvými cvičeniami začali 30. októbra. 29. júna 1946 usporiadal Sokol svoju prvú slávnosť po vojne, verejné cvičenie. Zúčastnilo sa 800 cvičiacich a spolu asi 3000 ľudí z oboch strán rieky Moravy. V marci 1947 organizovali župný zjazd, pri 20. výročí úmrtia MUDr. Pavla Blaha 7. marca položenie vencov a akadémiu v Kruhu, k 25. výročiu otvorenia sokolovne 21. septembra 1947 Sokolské slávnosti, na ktorých cvičilo spolu 300 cvičencov a v sprievode kráčalo 440 sokolov.
V roku 1948 sa konal po desiatich rokoch XI. všesokolský zlet v Prahe, ktorého sa zúčastnilo zo Skalice 55 dospelých a 25 dorastencov. V Prahe sa stretli s bývalými členmi Sokola v Skalici, ktorí museli v roku 1939 opustiť Slovensko. Cez prázdniny sa už necvičilo. Posledný záznam rokovania výboru pochádza z 9. marca 1949.
Obnovenie TJ Sokol Skalica v roku 1991
Po zmene režimu v novembri 1989 obnovila jednota činnosť v Skalici 31. januára 1991 a spolu s bratislavskou jednotou rozhodli 16. apríla 1991 o obnovení Bratislavskej župy T. G. Masaryka. Po obnovení už Sokol v Skalici nemal vlastné priestory, cvičenia a tréningy jednotlivých oddielov sa preto konajú na športoviskách mesta, skalických firiem, v telocvičniach Základnej školy Vajanského, Strážnickej, Strednej zdravotníckej školy a v prírode. Postupne vznikali nové oddiely: gymnastika, športové hry, volejbal, turistika, cykloturistika a rozširovala sa členská základňa. V roku 1994 sa skalický Sokol rozdelil na dve časti – TJ Sokol Skalica a TJ Sokol Zdravotník Skalica, neskôr TJ Sokolík Skalica.
Každému zletu predchádza množstvo práce, nácviky, účasť na zocvičných zrazoch, župných zletoch a vrcholí vystúpením na všesokolskom zlete v Prahe. Nacvičené skladby potom rezonujú na gymnaestrádach, sokolských akadémiách a iných slávnostiach.
Skalická jednota usporiadala 28. mája 1994 oblastný zlet za účasti 760 cvičencov, ktorí vystúpili v 10 skladbách, XII. všesokolský zlet v Prahe sa konal 1. – 6. júla 1994 na Strahovskom štadióne. V dňoch 2. – 5. júla 1998 sa jednota zúčastnila na 1. sokolských telovýchovných slávnostiach v Košiciach, kde mali skalickí cvičenci zastúpenie v 4 skladbách, na XIII. všesokolskom zlete v Prahe 1. – 2. júla 2000 vystúpili v skladbe Sokola na Slovensku To sme my! Skladbou sa prezentovali aj na II. sokolskej gymnaestráde SokolGym 2001 v dňoch 15. – 17. júna v Prahe. Jednota 1. – 4. júla 2004 usporiadala v Skalici 2. sokolské telovýchovné slávnosti. Hromadné vystúpenia sa konali na zimnom štadióne. XIV. všesokolského zletu 1. – 6. júla 2006 sa zúčastnili vo viacgeneračnej skladbe Slovensko do toho! S pripravenou skladbou vystúpili na regionálnom sokolskom zlete 14. mája 2006 vo Veselí, v roku 2008 na zlete v Liberci a 25. – 27. júna 2010 na 3. sokolských telovýchovných slávnostiach v Trenčíne. V roku 2011 sa 10. – 16. júla TJ Sokol Skalica prvýkrát zúčastnila svetovej gymnaestrády v švajčiarskom Lausanne so skladbou zo XIV. všesokolského zletu, XV. všesokolský zlet 1. – 6. júna 2012 bol vyvrcholením osláv 150. výročia založenia TJ Sokol. Skalicu zastupovali dorastenky a ženy v skladbe My a my, so skladbou vystúpili tiež na Turnfeste Mannheim – Heidelberg 18. – 25. mája 2013 a na 15. svetovej gymnaestráde 12. – 18. júla 2015 v Helsinkách. XVI. všesokolský zlet 1. – 7. júla 2018 sa niesol v duchu osláv 100. výročia vzniku Československej republiky. Skladba Spolu určená pre ženy, mužov a dorast bola v Prahe zocvičená spoločne českými a slovenskými sokolmi a bude z nej vychádzať i vystúpenie na svetovej gymnaestráde v Dornbirne v lete 2019. Skalická jednota v súčasnosti tvorí hlavnú posilu pri zletových skladbách, ktorými sa na všesokolských zletoch prezentuje slovenské sokolské hnutie.
Skalickí sokoli popri cvičení usporiadali stovky podujatí pre členov i verejnosť. Už 26. septembra 1992 usporiadali pri 70. výročí založenia sokolovne Veľký sokolský deň s účasťou moravských žúp a Sokola Viedeň. Oslavy 80. výročia založenia TJ sa konali 31. októbra 1998 v Kultúrnom dome v Skalici. Začali otvorením výstavy, členskou schôdzou a stretnutím so zaslúžilými členmi. V podvečer pokračovali veľkou športovou akadémiou a záver tvorila sokolská veselica. Koncom každého roka v Dome kultúry pripravujú prehliadku sokolskej činnosti vo forme akadémie, ktorú niekoľkokrát spojili s vyhlasovaním najlepších športovcov a športových kolektívov v meste Skalica. V roku 1994 pripravili tiež prvé sokolské šibrinky po obnovení. Stretli sa s veľkým ohlasom, preto pokračovali i v ďalších dvoch rokoch, neskôr v podobe reprezentačných plesov TJ Sokol. Posledný deviaty sa konal v roku 2002 v Dome kultúry. Ocenenie a poďakovanie za dlhoročnú činnosť svojim členom vyjadruje jednota formou každoročných spoločenských stretnutí seniorov. Zástupcov vysiela na tradičné sokolské stretnutia a oslavy na Javorine, Bradle, ktoré organizujú Slovácka, Považská župa a iné. Pre najmenších ku koncu roka organizuje posedenie s Mikulášom alebo vianočné besiedky, v lete zájazdy do zoologických záhrad a akvaparkov. Ženy sa každoročne zúčastňujú vybraných divadelných predstavení v Bratislave, Nitre alebo v Brne pri príležitosti Dňa ma-tiek. Od roku 2017 sa členovia zúčastňujú medzinárodného sokolského stretnutia Tyršov Oetz v rovnomennej tirolskej obci, aby si pripomenuli zakladateľa sokolskej myšlienky Dr. Miroslava Tyrša, ktorý tu v roku 1884 zahynul v búrlivej rieke Ache.
Turistický oddiel organizuje v priebehu roka zhruba desať jednodenných pochodov a týždenný letný turistický zájazd (Orava, Malá Fatra, Slovenský raj, Pieniny, Západné Tatry, Jeseníky, Šumava, Beskydy, Krkonoše, Roháče, Štiavnické vrchy a i.). Obľube sa tešili i lyžiarske zájazdy a výlety na bežkách v bližšom okolí Skalice. Obľúbeným športom so širokou základňou bol volejbal, od roku 1996 sa stolnotenisový oddiel zúčastňoval na súťažiach Krajského stolnotenisového zväzu, od roku 2003 organizuje Sokolský stolnotenisový turnaj v telocvični ZŠ na Strážnickej ulici. Atletike sa členovia venovali na športovom štadióne ŠK Skalica, preteky organizovali v spolupráci s atletickým oddielom Olympia. Florbalový oddiel sa zúčastňuje súťaží v mestskej florbalovej lige, tréningy vykonáva v nafukovacej hale ZVL Skalica. V Barbare trénuje a súťaže vyhlasuje i bedmintonový oddiel.
Obľúbené rekondičné pobyty organizovala jednota pre svojich členov a ich rodiny od roku 1997 v prímorských letoviskách najčastejšie v Chorvátsku. Relaxáciu a športové vyžitie pre
deti poskytovali sokolské detské tábory v Zlatníckej doline. Pre najmenších a rodiny s deťmi
organizuje Komisia pre vzdelávanie, mládež a šport v Skalici spolu s TJ Sokol Rozprávkové
pochody v Zlatníckej doline. V tomto roku sa konal už 34. ročník pochodu.
Svojou myšlienkou Sokol odchoval celé generácie zdatných ľudí a v histórii českej a slovenskej telovýchovy zaujal pozíciu najväčšej a najúspešnejšej telovýchovnej organizácie, ktorá dodnes poskytuje možnosti pre športové vyžitie všetkým vekovým kategóriám.

Záhorie 2/2019

0
Kríž pri Rybkách. Foto: Ľubica Krištofová

PhDr. Richard Drška: Farnosť Hochštetno v 80. rokoch 18. storočia
MUDr. Dagmar Kanisová: Habánske vinohrady v Sobotišti
PhDr. Mária Zacharová: Kúpele na konci 16. a začiatkom 17. storočia na južnom Záhorí
Mgr. Veronika Chňupková: Z Holíča až do veľkého podnikateľského sveta /Rodina Fanto
PhDr. Viera Drahošová: Storočnica TJ Sokol v Skalici
Ing. Pavel Šantavý: Kto bol Jozef Danielik, CM?
Pavol Vandelia: Ako chodili kopaničiari z Vrboviec na jarmok do Skalice

Nové knihy / Správy
Oslavy 100 rokov TJ Sokol Skalica (PhDr. Viera Drahošová)
Jubilejný rok vzniku Československej republiky v Skalici (PhDr. Viera Drahošová)

Festival múzeí 2019

0
Foto: Róbert Svíba

V dňoch 10. – 11. júna 2019 sa uskutočnil 16. ročník podujatia Festival múzeí 2019. Tento rok boli hostiteľmi kolegovia z Múzea a Kultúrneho centra južného Zemplína v Trebišove v areáli kaštieľa Andrássyovcov.

V rámci programu sa konala konferencia „Múzeá a posilňovanie regionálnej kultúrnej identity“ a účastníci festivalu mohli navštíviť expozície a výstavy múzea, zúčastniť sa prehliadky Kostola Návštevy Panny Márie, parku so zrúcaninou hradu Parič a mauzólea Andrássyovcov.

Deň otvorených dverí – MDD

0

Srdečne Vás pozývame na Deň otvorených dverí pri príležitosti Medzinárodného dňa detí. V sobotu 1. júna 2019 od 10.00 do 18.00 hod. bude bezplatne sprístupnená stála expozícia, Galéria Júliusa Koreszku a interaktívna výstava z Medzinárodného domu umenia pre deti BIBIANA A ako animátor, ktorá týmto víkendom už končí.