piatok, 29 marca, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

771 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

ČERNÝ, Jozef, Dr. (28. 1. 1812 Skalica – 12. 7. 1886)

0
Černý Jozef, Dr.

Štúdium: Gymnázium v Skalici a v Ostrihome, právo

Pôsobenie: Advokát v Budapešti a v Košiciach, profesor práva na akadémii v Košiciach (1860), profesor rímskeho práva v Bratislave (1861), profesor právnickej fakulty v Budapešti (1863), dekan právnickej fakulty v Budapešti (1867). V roku 1867 vydal v Budíne dielo Beszéd a v roku 1876 dielo Emlékbeszéd.

Literatúra: BUCHTA, J., SLOBODA, J., VIESTOVÁ, Z. et al. Skalica v minulosti a dnes. Bratislava : Obzor, 1968. s. 322; Slovenský biografický slovník I. Martin : Matica slovenská, 1986. s. 421.

ČULEN, Konštantín (26. 2. 1904 Brodské – 7. 4. 1964 New York, USA)

0
Čulen Konštantín

Štúdium: Gymnázium v Skalici (1916 – 1918) a v Bratislave

Pôsobenie: Úradník poisťovne v Bratislave, pracovník Matice slovenskej, redaktor denníka Slovák (1926 – 1927), pracovník Ústrednej katolíckej kancelárie (1927), úradník a tlačový referent Československých štátnych dráh (1928 – 1937), zodpovedný redaktor časopisu Rozvoj a vedúci edície Plameň v Spolku sv. Vojtecha (1933 – 1937), poslanec slovenského snemu za okres Skalica (1938), kultúrny atašé na československom vyslanectve vo Washingtone a redaktor Slovenskej obrany v Scrantone (1939), tlačový šéf predsedníctva vlády (1940), správca Slovenskej národnej knižnice v Martine (1943 – 1945), emigrant v Rakúsku a Taliansku (od r. 1945), redaktor periodika Kanadský Slovák v Toronte (1949 – 1956), správca Slovenského ústavu v Clevelande (1956 – 1959), hotelový nočný vrátnik v New Yorku (1962 – 1964)

Publicista, autor literatúry faktu. Napísal monografie o Jánovi Mallom-Dusarovovi, Martinovi Čulenovi, Jankovi Slovenskom, M. R. Štefánikovi, Karolovi Salvovi, knihu o slovenských gymnáziách v Banskej Bystrici a Kláštore pod Znievom (Roky slovenských nádejí a sklamaní, 1932), štúdie Slováci v Amerike (1938), Dejiny Slovákov v Amerike 1 – 2 (1943) a ďalšie odborné práce.

Literatúra: Slovenský biografický slovník I. Martin : Matica slovenská, 1986. s. 433-434.

ČULEN, Martin (31. 5. 1823 Brodské – 24. 1. 1894 Čaka)

0
Čulen Martin

Štúdium: Gymnázium v Skalici (1836 – 1840), Bratislave a Trnave (1840 – 1843), filozofia v Trnave, rímskokatolícka teológia na Pázmáneu vo Viedni (1845 – 1848)

Pôsobenie: Kaplán vo Veľkých Levároch a v Majcichove (1849 – 1851), profesor matematiky a fyziky na gymnáziu v Banskej Bystrici (1851 – 1856), profesor gymnázia v Bratislave (1856 – 1859), riaditeľ gymnázií v Satu Mare (1859 – 1861), Banskej Bystrici (1862 – 1867), Levoči (1867) a Kláštore pod Znievom (1869), farár v Čake (1874 – 1894)

Pedagóg, publicista. Spoluzakladateľ Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha, autor učebníc matematiky. Prispieval do časopisov Obzor, Pešťbudínske vedomosti, Katolícke noviny, Cyrill a Method a ďalších.

Literatúra: PAŠTEKA, J. et al. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : Lúč, 2000. s. 217; Slovenský biografický slovník I. Martin : Matica slovenská, 1986. s. 435; ŠTILLA, M. Martin Čulen, pedagóg a národný buditeľ. Bratislava : SPN, 1983.

ČULÍK, Ľudovít (5. 4. 1848 Skalica – 7. 6. 1913 Stará Turá)

0
Čulík Ľudovít

Štúdium: Evanjelické lýceum v Bratislave, teológia v Rostocku a vo Viedni

Pôsobenie: Učiteľ matematiky a slovenčiny na evanjelickom gymnáziu v Revúcej, v Přerove (1875 – 1880), kaplán v Starej Turej (1880 – 1884), farár v Starej Turej (od r. 1884), nitriansky senior (1902 – 1907)

Evanjelický kňaz, národný buditeľ. Angažoval sa v národnom hnutí a v boji proti úžerníctvu, podieľal sa na oprave cirkevných stavieb.

Literatúra: RAGAČ, R., ZEMENE, M. R. et al. Stará Turá – naše mesto. Stará Turá, 2010, s. 138, 225.

Autor: R. Bača

Záhorie 1/2020

0
Staré stromy na kopaniciach pri Havrane Foto: PhDr. Viera Drahošová

PhDr. Viera Drahošová: Vážení a milí čitatelia
Mgr. Pavol Vrablec, PhD.: Závod v poslednej štvrtine 16. storočia
Mgr. Ivana Červenková, PhD.: Pavol Junoš a špitál v mestečku Holíč
PhDr. Vladimír Blaho: Skaličanka aj Neskaličanka Alžbeta Ozábalová
Mgr. Veronika Blanáriková: Počiatky filmového premietania v Skalici
Mgr. Ľudovít Košík: Za Ferom Tomíkom

Nové knihy / Správy
Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne (PhDr. Viera Drahošová)
Hore srdcia! Evy Fordinálovej (PhDr. Viera Drahošová)
Malacké zdravotníctvo (Mgr. Pavol Vrablec, PhD.)
150. výročie narodenia ThDr. Ľudovíta Okánika (PhDr. Viera Drahošová)
Betlehemy Záhorského múzea na výstave vo Vatikáne (Mgr. Dita Andrušková, PhD.)
Nový zborník Malacky a okolie 12 (Mgr. Pavol Vrablec, PhD.)
Na časopis Záhorie prispeli

Mgr. Veronika Blanáriková: Počiatky filmového premietania v Skalici

0

Priaznivá kultúrna atmosféra na Slovensku podporila aj rozšírenie moderných prostriedkov masovej kultúry – filmov. Začiatky budovania kín na Slovensku spadajú do obdobia Rakúsko-Uhorska. Pred otvorením prvého stáleho kina v Bratislave roku 1905 sa uskutočnilo mnoho predstavení. Súhlas s filmovým predstavením podmieňoval súlad s nariadením kráľovského uhorského ministerstva vnútra č. 64 574/1901 § 6, podľa ktorého mohli kiná premietať len vtedy, keď sa nenašli nijaké prekážky zo zdravotného hľadiska, z hľadiska všeobecného ohrozenia alebo protiprávnej činnosti. Kino muselo zamestnávať stály personál a vynaložiť nemalé čiastky na zriadenie budovy pre stále filmové predstavenia, na protipožiarnu ochranu a verejnú bezpečnosť. Pre divadlá bolo najdôležitejšie, aby sa filmy nehrali v čase divadelného predstavenia, respektíve celej sezóny. Riaditelia sa odvolávali na nariadenie uhorského ministerstva vnútra č. 108 805/1901, podľa ktorého sa nesmeli zábavné atrakcie uskutočňovať počas divadelných predstavení.
Po vzniku Československej republiky sa prijímali nové vládne nariadenia, ktoré usmerňovali chod kín v republike. V rámci vládneho referátu pre administratívu pracovala Kancelária pre kinematografické záležitosti, ktorú viedol nadporučík Karol Fiala. V roku 1919 vydalo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska viacero nariadení týkajúcich sa organizácie filmového života. Na Slovensku zároveň platili nariadenia schvaľované centrálnymi československými inštitúciami v Prahe.
Kino sa stalo novým kultúrnym fenoménom pre všetky vrstvy obyvateľstva, ktorý spĺňal zábavnú, výchovnú, ale aj poučnú funkciu a našiel si obľubu u slovenského obyvateľstva. Súčasťou kinematografického premietania bola kontrola informácií a materiálov určených na uverejnenie, čiže cenzúra. V Československu si stanovila za cieľ dbať na ochranu nacionálneho cítenia divákov, náboženstva, armády, justície, mravnosti, na ochranu proti komunizmu, kritike politického a sociálneho poriadku o zločinnosti. Cenzúre podliehali všetky zahraničné, ako aj domáce filmy, ktoré mali byť premietané na našom území. Definitívne nariadenie o kinematografii č. 174/1919 stanovilo, že cenzúrna komisia môže zakázať akýkoľvek film, ktorý by zakladal skutkovú podstatu trestného činu, bol ohrozením verejného poriadku a pokoja, protivil sa slušnosti a dobrým mravom, ohrozoval náboženské cítenie divákov, skrýval v sebe nepriateľskú tendenciu voči štátnej alebo vojenskej správe alebo porušoval výchovné snahy u detí a mládeže do 16 rokov či ľudovovýchovné snahy vôbec. Cenzúra veľmi dôkladne dávala pozor na to, aby nebola spochybnená československá idea.
Na slovenskom území prvé kontakty s realizáciou filmov sprostredkovali začiatkom storočia kameramani francúzskych firiem Pathé a Gaumont. Maďarskí autori v roku 1904 a 1906 nakrútili šoty Rýchlik medzi Košicami a Bohumínom a Posledná triumfálna cesta Františka Rákocziho II. a jeho druhov. Inonárodná aktivita dominovala kinematografii na slovenskom území až do konca 30. rokov. Aj Slováci boli zapojení do tvorby filmov. Pôvodná slovenská tvorba bola však spočiatku skromná.
Skupina amerických Slovákov poverila Jaroslava Siakeľa a jeho brata Daniela, aby vytvorili nemý film so slovenskými titulkami o legendárnom slovenskom zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi. Premiéra prvého slovenského filmu sa uskutočnila 21. novembra 1921 v kine Grand Bio v Žiline. Jánošíkovský motív sa potom stal stálym motívom slovenského filmového umenia. Významný posun v slovenskej filmovej tvorbe sa zaznamenal vďaka aktivitám českého hudobného vedca Karola Plicku, ktorý pôsobil v Matici slovenskej. V roku 1933 nahral prvý slovenský zvukový film Zem spieva. Toto dielo je najvýraznejším Plickovým filmárskym počinom a druhým slovenským zvukovým filmom. Na tento film vzniklo takmer 200 rozmanitých článkov, pričom autori chválami nešetrili.
Majitelia kín sa filmové premietanie usilovali oživiť rôznymi akciami. V priestoroch kina zriadili napr. bufet, výčap alebo sem umiestnili hrací či futbalový automat, alebo automat na cukríky. Lákadlom na predstavenia mal byť aj sprievodný kultúrny program – koncerty, prednášky, spevácke a tanečné sprievodné vystúpenia, recitovanie básní a rôzne iné spoločenské podujatia, ktoré sa odohrávali pred premietaním alebo počas prestávok.
V roku 1935 český režisér Martin Frič dokončil nové filmové spracovanie príbehu legendárneho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka. Hoci šlo o českú produkciu, slovenská verejnosť ho prijala a vnímala ako národný. Kritici ho oprávnene zaraďujú do zlatého fondu slovenskej kinematografie.
Od roku 1912 sa objavili v Skalici prvé pokusy otvoriť kino. Prvé stále kino s názvom Fortuna vzniklo v roku 1915 a jeho verejné premietania sa uskutočňovali v hostincoch. V budove gymnázia sa uskutočnilo v roku 1912 prvé filmové predstavenie, ktoré premietli maďarskí profesori bratislavského gymnázia. Neskôr bývali pravidelné predstavenia v gymnáziu (od roku 1921), kino bolo pravidelne v sobotu a nedeľu. Aulu gymnázia prebudovali v roku 1920 na sálu pre divadlá a filmové predstavenia. V prvých rokoch premietali ročne 5 – 7 filmov za symbolické vstupné. Taktiež sa premietali školské filmy, niektoré boli navštevované všetkými žiakmi v školskom čase, iné dobrovoľne po škole. Najväčší prípustný počet sedadiel bol stanovený na 260, ale v skutočnosti sa zmestilo len 200 sedadiel. Vedúcim kina od roku 1924 sa stal profesor Václav Sosna. Verejnosť videla všetky popredné filmy ľúbostného žánru, ako Tajnosti Paríža, Korzické lásky a ďalšie, historického žánru Atila, Kočovníci severu a iné. Cez sviatky a niekedy aj všedné dni začali pre žiakov od roku 1923 po dohode s riaditeľmi a učiteľmi ostatných skalických škôl premietať dokumentárne filmy.
Finančné príjmy z premietania používali na nákup učebných pomôcok, na zveľaďovanie športového ihriska, na nákup kníh do školskej gymnaziálnej knižnice. Dobre myslená činnosť profesorov sa nevyhla podozreniu zo zárobkovej činnosti, školu navštívili ministerskí inšpektori a rozhodli kino zo školy vyčleniť. Gymnaziálne kino odovzdali 4. februára 1926 Okresnému osvetovému zboru. Až do konca roka 1928 bolo udelené dočasné povolenie k prevádzke kina v priestoroch gymnázia.
Okresný osvetový zbor sa usiloval o stavbu nového kina od roku 1926. Bolo predložených viacero návrhov na stavbu. Pôvodne malo stáť kino v susedstve budovy TJ Sokol, ktorá ale ponuku odmietla. Nakoniec po dlhých prípravách a žiadostiach o licenciu otvorili nové kino v roku 1929. Plány na stavbu kina vypracoval Bohuš Václavík, projektant firmy Jozef Doležal a syn už v roku 1927, a na základe súťažných a zmluvných podmienok bola dňa 11. mája 1927 schválená stavba budovy kina od firmy Doležal v hodnote 137 500 Kč. Kino bolo bez kolaudácie otvorené slávnostným koncertom orchestra SND z Bratislavy a jeho sólistov Dr. J. Blaha, D. Šimaňovej a dirigenta J. Vincourka dňa 19. januára 1929. Prevádzkovanie kina však trvalo len krátko. Komisia Okresného osvetového zboru, zástupcov stavebného dozoru a mesta si 28. januára 1929 prezrela budovu so zámerom prípravy kolaudácie. Na základe zistených nedostatkov a porušenia technologických postupov kino bolo hneď zatvorené. Firma Ing. Doležal začala budovu opravovať a riadna kolaudácia sa konala 27. júla 1929. Premietať sa ale začalo až 1. októbra 1929, lebo sa zistilo, že Okresný osvetový zbor v Skalici nemal zákonom nariadenú kinolicenciu.
V rokoch 1930 – 1938 kino slúžilo okrem premietania filmov aj iným účelom – uskutočňovali sa tu prednášky a tematické besedy jednotlivých spolkov spojené s premietaním dokumentárnych odborných filmov, mestské oslavy samostatnosti 28. októbra, akadémie k výročiam T. G. Masaryka a M. R. Štefánika. V budove kina dokonca prevádzkovali mestskú knižnicu.
Okrem večerných predstavení sa uskutočňovali aj doobedňajšie predstavenia pre školy, nazývané školské kino. Mládeži premietali náučné dokumentárne filmy, cestopisné filmy a od roku 1932 aj rozprávky a hrané české filmy s detskou a mládežníckou tematikou.
Celý rok 1932 znamenal pre kino vážne starosti, pretože príjem sa nerovnal čiastke pripadajúcej na úrok a splátku dlhu. Rokovalo sa s fotografom Šimečkom, aby prenajal kino a zakúpil zvukovú aparatúru, pretože Okresný osvetový zbor si to už nemohol dovoliť, musel by sa znovu zadlžiť novým dlhom. Ku koncu roku sa jednalo o prenájme kina s kinom Lucerna v Hodoníne. Jeho majiteľ František Trs ho prevzal až začiatkom roka 1933, ale bez licencie na svoje meno. Keď malo dôjsť k podpisu zmluvy, nakoniec od nej odstúpil. O nájom nebol záujem, a tak mesto kino odpredalo živnostníkovi Jozefovi Kalábovi. Po niekoľkých rokoch úpadku miestneho kina tunajší majiteľ pozdvihol jeho návštevnosť a aj úroveň. J. Kaláb sa o kino staral dobre. Rozvíjal aktivity na spestrenie niektorých filmových predstavení s dobrovoľným vstupným v prospech rôznych kultúrnych dobročinných podujatí. Zaviedol aj predaj občerstvenia. Krátko po prevzatí kina kúpil novú aparatúru a v roku 1933 sa začali hrávať zvukové filmy zahraničnej a českej produkcie. Veľkou slávnosťou bola premiéra prvého slovenského zvukového filmu Zem spieva, ktorá sa konala 4. mája 1934. Púšťal často aj kvalitné filmy, napr. Jánošík, ktorý prišiel do mesta neskôr, až v roku 1936, v iných mestách ho videli už skôr.
Informácie o premietaní filmov uvádzali v meste aj miest-ne noviny s menším popisom filmu, napríklad: „Kino Skalica oznamuje, že si zadovážilo vzácny film „Posvätný tiger“ veľký filmový román v dvanástich epizódach. Dej znázorňuje fanatizmus náboženstva istej indickej sekty z jednej strany, z druhej strany ale honbu za mamonom bielej rasy. Je to samé dobrodružstvo, boj, nástrahy a úklady, konečne ale zvíťazí právo. Je to vzrušujúci román novej doby a veľmi pútavý.“ Týždenník Obzor pravidelne uvádzal, aké filmy sa budú premietať v sobotu a nedeľu. Podľa neho sa dňa 4. decembra 1924 mal hrať najlepší slovenský film Strýdža z pod Hája. V miestnej tlači sa nachádzali aj informácie, kde bol film natáčaný a pre koho bol určený: „Kino „Fortuna“ v Uhorskej Skalici – majiteľ František Vévoda zadovážil senzačný film, dobrodružný román plný hrôz a senzácií, ktorý sa odohráva z časti vo Francúzsku, z časti v Brazílii. Jeho názov: „Čínske tajomstvo“. Hra je len pre dospelých, výše 16 rokov starých.“ Otázkou však je, na základe čoho písali takto pozitívne recenzie na uvádzané filmy.
Kino v Skalici nemalo až tak veľký úspech, o čom svedčia nízke zisky ako aj dlhy za objednané filmy, ktoré sa nepremietali pre opravy budovy a nedodržané licencie, ako aj nízku návštevnosť.
Kino si toho „prežilo“ od svojho počiatku naozaj veľa – problémy s jeho výstavbou, s udelením licencie na premietanie, s nízkou návštevnosťou, ktorá sa ešte viac prehĺbila rozšírením televízie až nakoniec v roku 2008 skončilo pravidelné premietanie v kine. V súčasnosti sa budova využíva na spoločensko-kultúrne akcie vhodné práve do tohto špecifického prostredia.

Pramene a použitá literatúra
Štátny archív Trnava, pracovisko Archív Skalica, Mestská pamätná kniha II.
Štátny archív Trnava, pracovisko Archív Skalica, Mestská pamätná kniha III.
BOKESOVÁ, Mária a kol. Skalica. Skalica: Mestský úrad, 1992, 207 s.
BUCHTA, František. Skalica a Záhorie. Osobnosti – história – pamiatky. Skalica – Bratislava: Formát, 2008, 463 s.
DRAHOŠOVÁ, Viera. Skalica. Mesto Skalica, 2014, 1229 s.
KAMENEC, Ivan. Hlavné trendy vývoja slovenskej kultúry v kontexte spoločenského a politického života za pred-mníchovskej republiky. In ZEMKO, Milan – BYSTRICKÝ, Valerián. Slovensko v Československu 1918 – 1939. Bra-tislava: Veda, 2004, s. 445-461.
KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Bratislava: Nakladatelství Lidové noviny, 1998, 401 s.
KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska 2. Slovensko v dvadsiatom storočí. Bratislava: Fortuna Print, 1999, 608 s.
LETZ, Róbert. Slovenské dejiny IV. 1914 – 1938. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2010, 342 s.
MACEK, Václav. K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav, 1992, 173 s.
MACEK, Václav – PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, 599 s.
STRAPCOVÁ, Katarína. Kino na Slovensku v medzivojnovom období. In ROGUĽOVÁ, Jaroslava. Od osmičky k osmičke. Premeny slovenskej spoločnosti 1918 – 1938. Bratislava: Historický ústav SAV, 2009, s. 163 – 174.
Kinema, mesačník venovaný záujmom kinematografie a filmu. Bratislava, vybrané čísla r. 1933.
Obzor, týždenník pre Slovenské pomoravie, 1924, č. 48.
Sloboda, politický a národohospodársky časopis, vybrané čísla r. 1921.

PhDr. Vladimír Blaho: Skaličanka aj Neskaličanka Alžbeta Ozábalová

0

Pred 140 rokmi sa vo vzdelaneckej národoveckej rodine narodila Alžbeta Ozábalová. Počas prvej svetovej vojny žila v Amerike, kde získala znalosť anglického jazyka. Vo vojne jej padol snúbenec, preto sa vrátila domov. Zostala slobodná a svoj život venovala pomoci rodine a aktívne sa pritom zapájala do spoločenského života v Skalici.
Spojením rodiny Ozábalovcov z Borského Sv. Jura a Kubinovcov z Moravského Sv. Jána sa 4. novembra 1889 ako jediná dcéra z piatich detí Antona a Alžbety Ozábalovcov narodila Alžbeta Ozábalová (ml.), ktorá značnú časť svojho života prežila v Skalici. Strednú školu absolvovala v Piargoch (dnes Štiavnické Bane) u rádových sestier, potom na skalickom gymnáziu.
Keď v predvečer prvej svetovej vojny a ovzduší balkánskych vojen hrozila jej bratovi Antonovi (1892 – 1942) vojenská služba, vypravili ju s ním ako staršiu sestru rodičia do Ameriky, New Yorku, kde už žil jej strýko i bratanec Ondráš Čederle. Odišli v roku 1913, odchod sa im podaril až na druhý pokus. Motívom bol únik brata pred vojenskou službou v rakúsko-uhorskej armáde, čo sa pár rokov predtým podarilo aj staršiemu zo súrodencov Imrichovi (1883 – 1952). Paradoxne sa v Amerike obaja dali na vojenskú kariéru, pričom Imrich veľmi úspešnú.
Ich cesta mala dobrodružný koniec, keď strýko, ktorý ich mal čakať v newyorskom prístave, zabudol a mladí ľudia zostali bez znalostí angličtiny v ťažkej situácii. Čírou náhodou však naďabili na bratanca, ktorý ich na čas prichýlil. Alžbeta sa zamestnala v bohatej rodine nemeckých prisťahovalcov ako učiteľka a vychovávateľka, s malým zverencom konverzovala po nemecky. Počas siedmich rokov pobytu si osvojila aj angličtinu, pracovala v newyorskom Sokole, zúčastňovala sa krajanských podujatí a hrávala ochotnícke divadlo. Jej nápadník odišiel ako slovenský dobrovoľník s US vojskami do Francúzska, kde zahynul. Musela sa vyrovnať s jeho úmrtím, a tak využila prvú príležitosť, aby sa vrátila „ do kraja“. Bola členkou výpravy americko-slovenských sokolov, ktorí sa v lete 1920 zúčastnili v Prahe na prvom povojnovom Sokolskom zlete.
Následne sa prisťahovala k ovdovelej a osamotenej matke do Borského Sv. Jura. Otec, učiteľ a rechtor Anton Ozábal (1856-1917) zomrel ešte pred jej návratom. Bol rodákom z Borského Sv. Jura, priženený do Moravského Sv. Jána, bol agitačným spolupracovníkom MUDr. Pavla Blaha v moravskosvätojánskom regióne, za ktorý Blaho kandidoval do uhorského snemu. Alžbetin brat Jozef (1880 – 1953) bol učiteľom v Radošovciach (kde sa mu ako najstaršia z jedenástich detí narodila v roku 1907 naša mama Ľudmila), po vzniku republiky pôsobil od roku 1919 ako školský inšpektor v Nitre. Najmladší brat Janko (1895 – 1914), ktorý pracoval v skalickom gazdovsko-potravnom spolku, v lete ako čašník v luhačovickej Slovenskej búde a hrával ochotnícke divadlo, v roku 1914 zomrel náhle na tuberkulózu. Alžbeta zostala s matkou a starala sa o ňu.
Určitú dobu po návrate išla v Skalici do Americko-slovenskej banky a stretla MUDr. Pavla Blaha. Ponúkol jej miesto aj bývanie v Skalici. V lete 1921 využili Alžbeta s matkou ponuku Pavla Blaha (odchádzajúceho bývať do Bratislavy, kde kúpil v roku 1921 dom) a presťahovali sa do Skalice. Našli svoj domov v zadnom trakte Katolíckeho kruhu, a boli pomocníčkami Gizely Blahovej. Počas neprítomnosti Blahovcov sa Alžbeta Ozábalová istý čas starala o Katolícky kruh, múzeum i vinohrad. MUDr. Pavel Blaho využil Alžbetinu znalosť angličtiny a umiestnil ju ako úradníčku v Americko-slovenskej banke, ktorá sídlila na Škarniclovskej ulici a mala viacero zamestnancov, riaditeľom bol Ján Sopko. Tetička, ako sme ju volali, pri spomínaní svojho predstaveného v banke nazývala vždy dirigentom, ako sa vtedy zvyklo hovoriť direktorovi.
Zároveň sa zapájala do rôznych činností v Skalici. Krátko po príchode začala pracovať v skalickom výšivkárskom družstve, založenom Pavlom Blahom (Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu), najprv ako pomocná sila a neskôr jeho vedúca. Po zrušení družstva v roku 1952 sa administratívne podieľala na jeho likvidácii. Hneď od návratu z Ameriky sa venovala činnosti v Sokole a najmä jeho bohatej kultúrno-spoločenskej činnosti, organizovaniu „šibrinkov“ v sokolovni, ako vtedy volali sokolské plesy a bály. V roku 1938 dala TJ Sokol pri príležitosti osláv 20. výročia vzniku Československej republiky vyhotoviť novú zástavu. Zhotovenie, ušitie a výšivky podľa výtvarného návrhu Miroslava Syllu urobili vo výšivkárskom družstve pod vedením Alžbety Ozábalovej. Alžbeta bola členkou výboru Sokola a pri slávnostnom odovzdávaní na verejnom cvičení 26. mája krstnou matkou zástavy. Ochotníckemu divadlu sa venovala najmä v Amerike, ale spomínala i na skalické predstavenia, napríklad účinkovanie v úlohe kňažnej v Lucerne od Aloisa Jiráska v Hájku. Pracovala tiež v miestnom odbore Živeny.
Spolu s matkou sa koncom dvadsiatych rokov presťahovali do privátu k Barinom, neskôr vystriedali byty na Potočnej ulici (u Mičkov, neskôr u Valúcha). Začiatkom päťdesiatych rokov sa s matkou na necelé tri roky presťahovala do Bratislavy do domu Vladimíra Blaha (najmladšieho syna „ska-lického doktora“, manžela netere Ľudmily), aby ho nezabrali pre nadmernosť. Čoskoro po návrate do Skalice jej v júni 1954 zomrela matka a to už bývala na Hollého ulici u Tyršelov (v bývalej vile Miroslava Syllu). Tu v oáze prírody; vila vtedy ležala na okraji mesta a mala peknú záhradu siahajúcu až po polia Padeliek, u nej počas päťdesiatych rokov prežívali dvojmesačný prázdninový pobyt prasynovci Jaroslav a Vladimír, deti jej netere Ľudmily, rodenej Ozábalovej, ktorá svadbou s Vladimírom Blahom st. zavŕšila blízky vzťah rodín Ozábalovcov a Blahovcov. Posledný raz prázdninovali v roku 1961. Okrem susedov sa vtedy jej svet zúžil na návštevy u Gizely Blahovej, ktorá žila v „Kruhu“ spolu so sestrou Nelly (Kornéliou), stretávala sa s neterou Oľgou Zálešákovou a synovcom Ivanom Ozábalom, s príbuznou Blahovcov Ilonkou Koblíškovou a podvečer sa s konvičkou v ruke pobrala po čerstvé mlieko k Ivičičom. Jej byt (izba a kuchynka) v podkroví vily Tyršelovcov bol plný rodinných spomienok a fotografií z rôznych kútov sveta, medzi ktorými bola aj pohľadnica od biskupa Čárskeho, ktorý ju oslovoval „spanilá slečna“. Nechýbali v ňom ani čínske vázy a množstvo kníh od tých v angličtine, ktoré si priviezla z USA, po romantické lokálne diela od Ferdinanda Dúbravského či romány červenej knižnice. V nasledujúcom desaťročí sa opäť presťahovala do Bratislavy na Lermontovovu ulicu, kde pomáhala neteri Ľudmile viesť domácnosť.
Do Skalice sa vrátila už v pokročilom veku v roku 1969 a až po tomto definitívnom návrate nami vysnívané miesto – vilu opustila. Na krátky čas ju prichýlila teta Bjetka Hránková, bývalá gazdiná ThDr. Ľudovíta Okánika, na Potočnej ulici, neskôr dostala jednoizbový byt v novostavbe hneď vedľa Tekly, s výhľadom na Hospodynskú školu.
Priam zázračne sa prispôsobila novému prostrediu, navštevovala bohoslužby u milosrdných bratov, kam kedysi vodila prasynovcov na loretánske litánie. Jej záujem o čítanie pretrval a stala sa horlivou čitateľkou kníh z miestnej knižnice. Hoci žila sama, vôbec sa nebála čítania aj hrôzostrašných príbehov a detektívok.
Zomrela v požehnanom veku 27. apríla 1982 a je pochovaná na skalickom katolíckom cintoríne v hrobe, kde leží jej matka Alžbeta, neter Ľudmila a prasynovec Jaroslav Blaho (známy teatrológ, najnovšie čestný občan Skalice) s manželkou Annou Starostovou, opernou speváčkou. Spolu ležia na cintoríne, na ktorý sme spolu s bratom počas našich letných pobytov u tetičky v Skalici pravidelne, ba takmer denne chodievali na bicykloch na hroby Blahovcov a Ozábalovcov.

Za poskytnutie fotografií ďakujeme PhDr. Jaroslavovi Blahovi (†).

BAJAN, Juraj Paulín (12. 4. 1721 Vrádište – 15. 7. 1792 Skalica)

0

Štúdium: Základné školy a gymnázium v Skalici (1729 – 1739), štúdium filozofie a teológie v kláštoroch v Leviciach, Vacove a Jágri

Pôsobenie: Od roku 1746 v kláštoroch v Prešove, Beckove, Hlohovci a Skalici

Kazateľ, organista, hudobný skladateľ. V rokoch 1755 – 1783 znotoval, napísal a kresbami vyzdobil najmenej desať zväzkov duchovnej hudby a piesní, pričom päť z nich vytvoril v skalickom kláštore. Významné sú najmä štyri zborníky Beckovský slovenský spevník (Beckov, 1758), Promptuarium hebdomadae sanctae (Skalica, 1759), Promptuarium chorale (Skalica, 1780) a Skalický slovenský spevník (1783). Napísal aj štyri zväzky slovenských kázní, ktoré majú spolu vyše štyritisíc strán. Vypracoval ich a kázal v Skalici a v okolí v rokoch 1763 – 1776.

Literatúra: KAČIC, L. P. Paulín Bajan OFM: 1721 – 1792 a slovenská hudba, literatúra, jazyk v 18. storočí : zborník referátov z konferencie, Skalica, 23.-25.6.1992; PAŠTEKA, J. et al. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, 2000, s. 38-40; BUCHTA, J., SLOBODA, J., VIESTOVÁ, Z. et al. Skalica v minulosti a dnes, 1968, s. 318.

BERGER, Eliáš (1562 Brezno – 16. 10. 1644 Skalica)

0

Štúdium: Univerzita v Heidelbergu (1593)

Pôsobenie: Dvorný historik u Juraja Turza, učiteľ na evanjelických školách v Bratislave, Trenčíne, Uherskom Brode, dvorný historik Mateja II., od roku 1622 v Skalici, riaditeľ skalického tridsiatkového úradu (1634 – 1644)

Autor básnických diel a historických prác zameraných najmä na rakúske a uhorské dejiny (napr. diela Domus augustissimae Austriae columnae sidera caesares monarchae archiduces, v preklade Piliere a okrasy najvznešenejšieho austrijského príbytku – cisári, vládci, arcivojvodovia, 1602; Iubilaeus de origine, errore et restitutione Sanctae coronae Hungariae regni, v preklade Radostné výročie svätej koruny Uhorského kráľovstva; o jej pôvode, blúdení a obnovení, 1608; Spectator theatri extemporanei belli Hungarici Rodolphi II., v preklade Pozorovateľ improvizovaného predstavenie Rudolfovej vojny v Uhorsku, 1612; Symbolum sacrum et augustum decem reginarum Hungariae politice et historice expostium, v preklade Politický a historický výklad o desiatich vznešených a posvätných symboloch uhorských kráľovien, 1638). V roku 1603 ho Matej II. menoval za cisárskeho poetu laureatus caesareus a v roku 1604 bol povýšený do šľachtického stavu. Počas pôsobenia v Skalici bol členom mestskej rady magister civium (1626 – 1628, 1633 – 1636), zúčastňoval sa ako zástupca mesta rôznych deputácií. Má zásluhu na získaní uhorskej koruny do Bratislavy.

Literatúra: FRIMMOVÁ, E. Humanista Eliáš Berger v službách Habsburgovcov. In KOVAČKA, M., AUGUSTÍNOVÁ, E., MAČUHA, M. (ed.). Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 2, 2009. s. 100-110; Slovenský biografický slovník I., 1986, s. 225.

BÍM, Hynek (5. 3. 1874 Lomnice nad Popelkou – 30. 12. 1958 Tišnov)

0

Štúdium: Učiteľský ústav v Brne (1888 – 1895), hra na husliach u Josefa Lhotského, hra na klavíri

Pôsobenie: Učiteľ spevu a hry na klavíri na chlapčenskej meštianskej škole v Ivančiciach u Brna (1892 – 1899), učiteľ prírodopisu, spevu, fyziky, matematiky, nemčiny a telocviku v Kloboukoch u Brna (1899 – 1905), učiteľ meštianskej školy v Strážnici (1905 – 1919), riaditeľ štátnej meštianskej školy v Skalici (1919 – 1934)

Český zberateľ ľudových piesní, pedagóg, hudobník. Počas svojho pôsobenia v Skalici nazbieral približne 170 slovenských ľudových piesní, na texty Sládkoviča, Tomášika a ďalších napísal úpravy väčšinou pre dva hlasy v sprievode harmónia alebo trojhlasé ženské zbory, v roku 1930 sa stal dirigentom novovzniknutého Spevokolu. V roku 1954 vyšla pri príležitosti Bímových osemdesiatin zbierka piesní Život lidu v písni, ktorá obsahuje tridsať piesní z moravských obcí Popov a Zašová a slovenských obcí Podkriváň a Terchová. V úvode zbierky sú Bímove poznámky k zapisovaným transkripciám. Bím sa zúčastňoval na výskumoch spolu s Leošom Janáčkom, zozbieral a zapísal množstvo piesní, z ktorých tlačou vyšla len malá časť.

Literatúra: BUKOVSKÝ, A. Hynek Bím a lidová píseň. Sběratelská činnost Hynka Bíma. Diplomová práca, 2005. 151 s; MICHALOVIČ, P. Hynek Bím učiteľ a zberateľ ľudovej piesne. In Záhorie, 1998, roč. VII., č. 6, s. 11-13; URBANCOVÁ, H. Tradícia hlásnickej služby (Zo zápisov Hynka Bíma). In Záhorie. 2006, roč. XV., č. 4, s. 11-14.

BLAHO, Ján (4. 3. 1815 Skalica – 14. 12. 1893 Bratislava)

0

Štúdium: Rímskokatolícka teológia v Trnave (do r. 1839)

Pôsobenie: Kaplán v Modre a v Sucháni (1843 – 1881), farár v Bohdanovciach nad Trnavou

Národnokultúrny pracovník. Patril k spoluzakladateľom Matice slovenskej aj Spolku sv. Vojtecha, bol jeho hlavným konateľom (1870), hlavným tajomníkom (1871 – 1872) a predsedom (1878 – 1879). Je autorom osvetových článkov a náboženských úvah, ktoré publikoval v časopisoch Cyrill a Method, Pešťbudínske vedomosti, Národné novinyKazateľňa.

Literatúra: PAŠTEKA, J. et al. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, 2000, s. 116; Slovenský biografický slovník I., 1986, s. 259.

BLAHO, Janko, Doc. JUDr. (15. 9. 1901 Skalica – 24. 4. 1981 Bratislava)

0

Štúdium: Gymnázium v Skalici (1911 – 1919), právo na Karlovej univerzite (1919 – 1924), spev u Kristíny Morfovej, a u profesora Stevu v Miláne (1925 – 1926)

Pôsobenie: Koncipient advokátskej kancelárie Dr. Maderiča (1925), sólista opery Slovenského národného divadla v Bratislave (1926 – 1965)

Prvý slovenský profesionálny operný spevák, zberateľ ľudových piesní. Počas vysokoškolských štúdií účinkoval v pražskom spevokole Hlahol. V SND vytvoril 155 operných a operetných postáv. Koncertoval doma i v zahraničí a spieval s viacerými významnými svetovými umelcami. Patril k najlepším interpretom slovenských ľudových piesní. Zozbieral a vydal šesť zväzkov Záhoráckych pesničiek. Napísal knihu spomienok Zo skalického rínku (1974).

Literatúra: BOKESOVÁ, M., BUCHTA, J. et al. Skalica, 1992, s. 136; JURASOVÁ, H. Janko Blaho v spomienkach, 2008; Slovenský biografický slovník I., 1986, s. 259-260.