piatok, január 24, 2020
Úvod Autori Príspevky od zahorskemuzeum

zahorskemuzeum

371 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Záhradník snov – prednes tvorby Pavla Bunčáka

0

4. marca uplynulo 100 rokov od narodenia skalického rodáka, významného spisovateľa Pavla Bunčáka. Pri tejto príležitosti sa uskutočnilo v meste niekoľko podujatí. Jedno z nich pod názvom Záhradník snov bolo 18. 3. 2015 v Mestskej knižnici Skalica. Na svojho otca zaspomínala a z jeho diela prečítala dcéra Milica Lustigová-Bunčáková. K čítaniu Bunčákovej tvorby sa pridali Viera Drahošová, Juliana Michalicová, Jana Koutná a Miroslav Brück. Všetci prítomní strávili v knižnici príjemné popoludnie nielen pri knihe, ale tiež hudbe. O tú sa postarali Peter Michalovič a Roman Blaha.

zdroj: https://www.facebook.com/pages/Mestsk%C3%A1-kni%C5%BEnica-Skalica/152686111503137

XXIII. ročník (rok 2014)

0

Antálková, Marcela: Martin Čulen, pedagóg, matematik a národný buditeľ z Brodského. 1, 2014, s. 22-24.
Bachratý, Bohumír, PhDr., CSc.: Sochár a pedagóg Alojz Drahoš – jubilant (správa). 2, 2014, s. 29-30.
Batka, Ľubomír, Mgr.: Daniel Jaroslav Bórik – (ne)zabudnutý hrdina. Spomienka pri 200. výročí narodenia. 5, 2014, s. 11-14.
Bednaříková, Jarmila, Doc., PhDr., CSc.: K jubileu Malovaného kraje. 6, 2014, s. 24.
Brezina, Peter, PhDr.: Ivan Jozef Doležal – orientalista, historik, publicista a prekladateľ, 5, 2014, s. 14-18.
Brezina, Peter, PhDr.: O firmách rodiny Slatinských v Senici. 4, 2014, s. 14-21.
Brezina, Peter, PhDr.: Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (I. časť). 1, 2014, s. 4-9.
Brezina, Peter, PhDr.: Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (II. časť). 2, 2014, s. 2-7.
Brezina, Peter, PhDr.: Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (III. záverečná časť). 3, 2014, s. 2-8.
Drahošová, Oľga, PhDr.: Monografia o Záhorskej Bystrici (recenzia). 5, 2014, s. 28-29.
Drahošová, Oľga, PhDr.: Predstavujeme vlastivednú monografiu Zohor (správa). 3, 2014, s. 25-26.
Drahošová, Viera, PhDr., redakcia časopisu: Za Michalom Kalamenovičom (nekrológ). 1, 2014, s. 26-27.
Drahošová, Viera, PhDr.: Čriepky z dejín Senice (správa). 3, 2014, s. 28-29.
Drahošová, Viera, PhDr.: Expozícia dejín Prietrže a pozoruhodnosti obce. 5, 2014, s. 24-27.
Drahošová, Viera, PhDr.: Kniha Záhoria 2013 (správa). 6, 2014, s. 25-26.
Drahošová, Viera, PhDr.: Náš rozhovor s PhDr. Petrom Michalovičom. 6, 2014, s. 16-23.
Drahošová, Viera, PhDr.: Príhovor. 1, 2014, s. 2-3.
Drahošová, Viera, PhDr.: Výstava Krása dreva v Skalici (správa). 3, 2014, s. 29-31.
Fordinálová, Eva, Prof., PhDr., CSc.: Diagnóza osamelosti (recenzia). 1, 2014, s. 28-30.
Fordinálová, Eva, Prof., PhDr., CSc.: Jubilujúci almanach Nitra a Záhorie. 5, 2014, s. 8-11.
Gašpar, Pavol: Príbeh raneného vojaka Pavla Gašpara. 3, 2014, s. 20-23.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Kanonik a prepošt Štefan Nemecskay z Dojča. 3, 2014, s. 13-18.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Rok Sedembolestnej Panny Márie (správa). 6, 2014, s. 25.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Sedembolestná a Záhorie. 6, 2014, s. 2-6.
Chromek, Stanislav, Mgr.: Prietržianska kalvária v Osuskom. 3, 2014, s. 19-20.
Janáčková, Dana, Mgr.: Jubilujúci scénograf Vladimír Suchánek (správa). 4, 2014, s. 28-29.
Juríčková, Božena, Mgr.: Obyčajná výstava? (správa). 3, 2014, s. 26-27.
Juríčková, Božena, Mgr.: Pramene Štefana Ortha (správa). 1, 2014, s. 31.
Juríčková, Viera: AMFO opäť v skalickom múzeu (správa). 4, 2014, s. 30-31.
Juríčková, Zuzana, Ing., PhD.: Milan Michal Harminc a jeho stavby na Záhorí. 2, 2014, s. 7-12.
Kalinová, Michaela, Mgr.: Románsky tehlový Kostol sv. Alžbety Uhorskej v Šaštíne-Strážach. 1, 2014, s. 10-16.
Kalivodová, Eva, RNDr., CSc. – Kalivoda, Peter, Ing.: Zahniezdi húska štíhla aj na Záhorí? 6, 2014, s. 13-15.
Karas, František, PhDr.: 45-ročný Spolok Záhorákov v Bratislave (správa). 1, 2014, s. 27-28.
Karas, František, PhDr.: Šaštínsky les počas 2. svetovej vojny. 6, 2014, s. 11-13.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Hroby kňazov a reho¾níkov na katolíckom cintoríne v Skalici. 5, 2014, s. 18-20.
Košíková, Marta Bariak: Jubileum Antona Srholca (správa). 3, 2014, s. 28.
Kováč, Michal, Mgr.: K problematike etymológie toponyma Vrádište. 6, 2014, s. 7-11.
Kršek, Jozef, Ing.: Príbeh o kríži. 2, 2014, s. 26-27.
Libušová, Eva: Spomienky na stareèka Michala a prvú svetovú vojnu. 5, 2014, s. 21-24.
Lukáčková, Viera: Eva Fordinálová – Tajomné pramene v nás (recenzia). 2, 2014, s. 28-29.
Macejka, Martin, Mgr.: Dr. Ivan Dérer – rodák z Malaciek. 1, 2014, s. 19-22.
Michalovič, Peter, PhDr.: Bibliografia XXIII. ročníka (r. 2014) časopisu Záhorie. 6, 2014, s. 30-31.
Michalovič, Peter, PhDr.: Mást 1314 – 2014 (recenzia). 5, 2014, s. 28.
Michalovič, Peter, PhDr.: Ňikdo neví, co je voják, zakád neskusí… 3, 2014, s. 9-12.
Michalovič, Peter, PhDr.: Radošovský „Hurbánek” (správa). 2, 2014, s. 30-31.
Mráz, Peter, PaedDr., PhDr., PhD.: Pamätnica pre Jána Valenčíka – učiteľa v Senici. 1, 2014, s. 17-18.
Náhlik, Marián: Náhrobok významného šľachtica v Senici. 4, 2014, s. 6-8.
Náš rozhovor s PhDr. Vierou Drahošovou, riaditeľkou Záhorského múzea v Skalici. 2, 2014, s. 23-26.
Ondráčková, Ivana, MUDr.: Spomienka na RNDr. Ivana Panenku (správa). 1, 2014, s. 25-26.
Papp, Štefan, Mgr.: Imrich Kotvan a jeho vzťah k bernolákovskému hnutiu. 4, 2014, s. 11-13.
Pavlásková, Terézia, Mgr.: Učňovská mládež v Malackách v rokoch 1906 – 1923. 2, 2014, s. 12-17.
Prokeš, Svetozár, Ing.: Prvá svetová vojna a Stupava. 5, 2014, s. 2-7.
redakcia: Detský folklórny súbor Brodèánek 20-ročný (správa). 1, 2014, s. 30.
redakcia: Prvá svetová vojna a Záhorie (správa). 6, 2014, s. 26-28.
redakcia: Spomienky na Slovenskú búdu v Luhačoviciach (správa). 4, 2014, s. 26-28.
Repar, Stanislava, PhDr., PhD.: O knižnej novinke Terézie Kvapilovej (recenzia). 6, 2014, s. 28-29.
Toncrová, Marta, PhDr.: Dvojnásobné výročí Rudolfa Kučery (1884 Brno – 1964 Praha). 2, 2014, s. 17-23.
Valihora, Matúš, Mgr.: Starý hrad (správa). 5, 2014, s. 30-31.
Vandelia, Pavol: Veterlín a Čelo. 3, 2014, s. 23-24.
Vodička, Ľuboš, JUDr.: Pamiatky vojny na Dúbravskej Hlavici. 4, 2014, s. 2-6.
Vrábel, Ferdinand, PhDr.: Drobnosti z archívov – Pavel Blaho na turné v USA (Kto bol J. Honza?). 4, 2014, s. 21-22.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Historický seminár v Malackách (správa). 2, 2014, s. 31.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Kráľovská poľovačka v Malackách. 4, 2014, s. 8-11.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Nová expozícia Múzea Michala Tillnera v Malackách (správa). 3, 2014, s. 25.
Zajíček, Štefan, PhDr.: Jubilejná výstava Vlasty Peltznerovej a Petra Polláka v Skalici (správa). 4, 2014, s. 23-24.
Zajíček, Štefan, PhDr.: Róbert Haček – Život s paletou (správa). 4, 2014, s. 24-26.
Závodný, Andrej, PaedDr., PhD.: Potreba milovať (recenzia). 5, 2014, s. 29-30.
-PM-

Náš rozhovor s PhDr. Petrom Michalovičom – muzikológom, etnomuzikológom, hudobníkom, zástupcom riaditeľky Záhorského múzea, výkonným redaktorom časopisu Záhorie

0

Pochádzaš zo Skalice a už teraz predstavuješ jednu z najvýznamnejších osobností v oblasti skúmania, zachovávania a šírenia tradícií a folklóru Skalice a Záhoria. Odkiaľ vychádzajú tieto Tvoje korene, kto Ťa najviac
ovplyvnil v Tvojom smerovaní?
Už od útleho detstva si pamätám, že spev bol v našej rodine azda bežnejší ako hovorené slovo. Moja maminka si spievala furt a všade, v kuchyni pri varení, a okrem toho hralo rádio, možno aj dve a ona to všetko stíhala vnímať. Hádala, aká ária z akej opery práve znie, kto to spieva atď. Určite mi spievala aj keď ma ešte len nosila pod srdcom, lebo hneď(!) ako som sa narodil, som sa k nej pridal a už sme dvojhlasne tercovali. U starých rodičov to bolo skoro také isté, starenka Júlia spievala typickým tenkým sopránovým hláskom a stareček Ferenc, to ani nehovorím! Ten spieval basové i tenorové party a keď starenka bola trocha ďalej, napodobnil aj jej sopránový hlások! Vlastne celá Buchtových rodinná vetva bola hudobne talentovaná. Významný skalický kaplán Jozef Novák (1879 – 1918), znalec a zberateľ piesní a folklorista, ktorého uznávali MUDr. Pavel Blaho i dr. Ľudovít Okánik, a ktorému dedikoval dr. Janko Blaho pôvodné vydanie spevníka Záhorácke pjesňičky v roku 1949, bol mojej starenky strýko. Mamkina sestra a moja krstná, teta Terka, neskôr Hallonová, výborne spievala, ako mladučkú si ju vybral primáš Slávek Volavý, aby naspievala svadobné piesne na gramoplatňu, čo sa potom dávala do škôl a na obce pre slávnostné obrady. Ich brat Ľudovít spieval celý život v zbore Slovenskej filharmónie, miloval folklór, históriu Skalice a tiež ma neúnavne usmerňoval, lebo ako schopný pedagóg vycítil, že by som mal zostať pri hudbe. No a otec bol bubeník v dychovej hudbe, čo ma tiež silne ovplyvnilo, keď som pri ňom mohol stáť aspoň na skúškach, v tzv. „pekle“ skalického kultúrneho domu. A okrem toho boli rodičia ako tanečníci a speváci pri zakladaní folklórneho súboru Skaličan. Toto všetko vás už akosi apriórne nasmeruje k tomu, čo začali vaši predkovia.

Pracoval si v Etnomuzikologickom ústave SAV v Bratislave, aká to bola pre Teba skúsenosť, aké máš spomienky, ktoré projekty Ťa najviac oslovili?
Bolo to pre mňa splnenie jednej z vecí, ktoré som si vysníval – venovať sa určitým spôsobom hudbe. Ešte cez moju vojenčinu koncom leta v roku 1989, a teda v „slušivej“ uniforme, som išiel na konkurz do vtedajšieho Umenovedného ústavu, na odporučenie môjho spolumuzikanta z Ponitranu a vtedy začínajúceho hudobného vedca Bernarda Garaja, dnes už medzinárodne uznávaného muzikológa a hudobného pedagóga. Prišiel som medzi osobnosti, ktoré som poznal z literatúry a zrazu som bol medzi nimi. Asi som chodil hodnú chvíľu s otvorenými ústami, ale ono to tak býva, že čím múdrejší a vzdelanejší človek, tým viac skromnosti a prirodzenosti. Chcem tým povedať, že manželia Oskár a Alica Elschekovci, Kliment Ondrejka, Stanislav Dúžek, Ladislav Kačic, Darina Múdra a mnohí ďalší ma veľmi srdečne prijali a mám na tieto roky nádherné spomienky. Absolvoval som niekoľko viacdenných medzinárodných konferencií, ktoré končili neskorými rannými debatami i „koncertovaním“, na to sa tak ľahko nedá zabudnúť. Dokonca sa podarilo párkrát etnomuzikologickú špičku dotiahnuť aj do Skalice, načo som bol patrične hrdý. S radosťou i trochou nostalgie si spomínam na realizáciu veľkého projektu Slovenská ľudová tanečná hudba, v rámci ktorého sme počas dvoch rokov (1990 – 92) nahrávali vo vybraných, hudobno-folklórne najreprezentatívnejších obciach celého Slovenska, spoznal som skvelých muzikantov, ich príbehy. A celé Slovensko sme prejazdili ako 5-členný tím s celou nahrávacou technikou v jednom „žiguláku“, čo sa mi po rokoch zdá takmer neuveriteľné! Nezabudnuteľné chvíle som zažil tiež ako hudobný poradca pri filmovaní tanečného folklóru pod vedením prof. Martina Slivku, významného slovenského dokumentaristu, režiséra, etnografa a jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry a umenia vôbec.

Ktoré výstupy z práce v akadémii si najviac ceníš, do akej miery si sa v nich venoval záhorskému regiónu?
Venoval som sa prednostne ľudovej inštrumentálnej hudbe, čo predstavuje veľmi širokú tému, takže väčšina výskumných tém sa týkala práve regiónu Záhoria. Spomeniem aspoň niektoré, už publikované témy: Staršie zápisy ozdobného spevu na Záhorí a súčasný prístup k nim, Zbierky ľudových piesní – ich význam v súvislosti so záhorským regiónom, Ľudová hudba v malomestskom prostredí, Pramene ľudovej hudobnej kultúry na Záhorí, Krútivé tance z hľadiska hudobného sprievodu, Rukopisný Senický kancionál – významná hudobnoikonografická pamiatka, Piesne ku krútivému tancu starého štýlu – ďupkaná na Záhorí, Vianočné piesne na Záhorí a ich regionálne znaky, Ľudová pieseň a variačný proces, Druhy hudobného sprievodu k tancom na Pomoraví, Hudba a spev v cirkevných slávnostiach a púťach, Profil regionálneho výskumu na Záhorí – zbierky, študijné aktivity a edície, K notovým zápisom piesní na Záhorí (na príklade zápisov Janka Blaha a Karola Plicku), Terénny výskum ľudovej hudby v múzeu, Ľudové piesne Záhoria a ich publikovanie v monografiách obcí, Tragika v ľudových piesňach Záhoria. V edícii Ľudové piesne regiónov Slovenska (Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry, 2009) som spolu so zostavovateľkou Janou Ambrózovou autorom dielu Záhorie a oblasť medzi Malými Karpatmi a Váhom. Ako určitú milú „povinnosť“ k mojej alma mater som bral výzvu napísať úvodný hudobno-teoretický text k niektorým zbierkam ľudových piesní (okolie Nitry, Voznica, dolnozemské obce Pivnica, Boľovce), ktoré vydala Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Oddelenie etnomuzikológie malo však svoj výskumný plán so širším celoslovenským zameraním, resp. viaceré témy sa riešili v spolupráci s etnomuzikológmi zo zahraničia najmä z okolitých štátov (Česko, Rakúsko, Poľsko, Slovinsko, Maďarsko, Nemecko), ale veľmi dobré kontakty boli nadviazané napríklad so švédskymi a fínskymi muzikologickými pracoviskami. Keď máte na čele ústavu takú osobnosť, akou je prof. Oskár Elschek, tak sa tomu niet čo diviť. Najmä jeho zásluhou bola bratislavská etnomuzikologická škola známa i uznávaná po celom svete. Najviac spoločných tém máme a doteraz riešime však so susednými moravskými kolegami a pracoviskami v Strážnici a Brne. Výsledky z medzinárodných konferencií a seminárov vychádzali v zborníkoch, napr. v zborníku Studia instrumentorum musicae popularis v Štokholme alebo v slovenských a českých periodikách (EthnoMusicologicum, Studia ethnomusicologica, Musicologica Actualis, Slovenský národopis, Pamiatky a múzeá, Národopisná revue, Zborník Záhorského múzea v Skalici). Som vďačný za rady a skúsenosti, ktoré mi ochotne a neúnavne poskytovali napríklad dr. Kliment Ondrejka, ktorý sa špecializoval na tanečnú folkloristiku, venoval sa prednostne detským tancom, hrám a zvykom, zbieral i vydával rozprávky a povesti a bol nezameniteľný rozprávač, alebo dr. Stanislav Dúžek, ktorý sa stal „dobrovoľne“ takým mojím druhým „hudobnovedným“ otcom. A určite to nie je náhoda, že obidvaja títo etnochoreológovia niekedy v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia pomáhali pedagogicky i v našom súbore Skaličan.

Ako hodnotíš Záhorie z hľadiska hudobných tradícií?
To by bola asi debata na dlhšie, a keďže sa mám ako výkonný redaktor starať o pestrosť nášho časopisu, odpoviem iba v skratke. Vždy ma udivovala najmä pestrosť hudobných tradícií na Záhorí. Je to spôsobené najmä geografickou polohou tohto regiónu na viacerých križovatkách. Práve niekde tu, na našom území, prichádza k stretu medzi dvoma fenoménmi, ktoré môžeme zjednodušene nazvať východoeurópskym a západoeurópskym kultúrnym okruhom. Sme tiež na hranici slovensko–moravsko–rakúskej, zachovala sa tu staršia roľnícka piesňová kultúra i nové štýlové vrstvy. Mali sme tu gajdošov, sláčikové hudby i nedávnu éru dychových hudieb ap., boli sme v úzkom kontakte s folkloristicky silnou Moravou, dodnes zberáme plody z toho, čo tu zasiala generácia na čele s dr. Pavlom Blahom. Toto všetko robí z nášho regiónu osobité slovenské hudobné nárečie.

V Záhorskom múzeu sa Tvojím príchodom vytvorilo oddelenie Dejín hudobnej kultúry. Aké hlavné úlohy doposiaľ riešilo, priblíž našim čitateľom najvýznamnejšie výstupy a akvizície.
Už zo základnej charakteristiky tohto oddelenia múzea – Dejiny hudobnej kultúry (DHK) – je jasné, že ide o špecifický muzeálny fond. Základ tvoria síce zbierkové predmety – hudobné nástroje, rukopisný i tlačený notový materiál, ale dôležitou sprievodnou časťou fondu sú zvukové ukážky, dobové fotografie a široká databáza informácií od oral history cez rôzne rukopisy, dobovú spisbu až po literatúru, ktorá sa tematicky dotýka dlhodobého výskumnému cieľa hudobného oddelenia, resp. budovania fondu DHK. Z výstav oddelenia spomeniem napr. Hudba a tanec vo výtvarnom prejave a v ľudovej piesni (r. 1994), Návraty s piesňou – k nedožitým 95. narodeninám dr. Janka Blahu (r. 1996), Na Záhorí hudby hrali – ľudová nástrojová hudba a jej premeny v regióne (r. 1998), Kvety pre Evu – interpretácia piesňovej zbierky K. Plicku Eva Studeničová spieva (hudobno-výtvarný projekt s Richardom Fajnorom (r. 1997, 1998)), výstavy k 55. a 60. výročiu Folklórneho súboru Skaličan.
Pre redakciu ľudovej hudby Slovenského rozhlasu (neskôr rádio Regina) som pripravil niekoľko rozhlasových relácií, napr. Skalické muziky – cyklus Putujeme za pesničkou s dr. Svetozárom Švehlákom (r. 1995), Hudobné tradície mesta Skalice a okolia (v rámci relácie Klenotnica, r. 1998), Dychové hudby na Slovensku (r. 1999), O interetnických vzťahoch v ľudovej hudobnej kultúre na moravsko-slovensko-rakúskom pomedzí (v rámci relácie Rodostrom, r. 2000).
Pre Medzinárodný folklórny festival Myjava sme spolu s priateľom, muzikológom Bernardom Garajom pripravili programy zamerané na inštrumentálnu hudbu („O heligónke, heligonkároch,… a všeličom inom“, r. 2002; Trubači trúbili, muzika hrala… – program o dychových hudobných nástrojoch v ľudovej hudbe západného Slovenska, r. 2003; Gajdy a gajdoši, r. 2005), k jubileám dr. Janka Blahu som pripravil viacero podujatí i koncertov, jeden z nich Moja pjesnička (r. 2001) bol uvedený i na MFF Myjava. K storočnici majstra osobitého skalického remesla – svadobného družbu a môjho starého otca som zostavil program Ferenc Buchta – ako si ho pamätajú Skaličania (r. 2002). V roku 2012 som pripravil v rámci cyklu Stretnutia (Hudba a priateľstvá) program o hudobných i mimohudobných vzťahoch na moravsko-slovenskom pomedzí medzi Skalicou, Strážnicou a valašskou Rusavou.
Som rád, že v roku 2004 vznikla v spolupráci autorského tímu (V. Slavík, D. Remišová, P. Michalovič, grafický dizajn E. Timko) a skalického múzea obsiahla publikácia Skaličan – 50 rokov folklórneho súboru. Zapojil som sa do výskumných projektov Záhorského múzea vo viacerých záhorských obciach (Jablonové, Štefanov, Dojč, Moravský Svätý Ján, Jablonica, Sekule, Oreské, Kúty, Senica, Popudinské Močidľany, Smrdáky, Podbranč, Senica), z väčšiny ktorých boli následne spracované monografie obcí s kapitolou o miestnych hudobných tradíciách. Naposledy som takto spracoval témy (Pramene ľudovej hudobnej kultúry v Skalici, O hudobných nástrojoch, nástrojových zoskupeniach a muzikantoch) do novej monografie Skalice.

Dôležitou zložkou Tvojej práce v múzeu je dlhoročné systematické a zodpovedné vykonávanie funkcie výkonného redaktora časopisu Záhorie. Čo Ti prináša?
Časopis Záhorie som poznal ešte pred mojím nástupom do múzea a tešil som sa mojim prvým uverejneným článkom v jeho II. ročníku, bola to trilógia o ľudovej nástrojovej hudbe na Záhorí. K písaniu a redakčnej práci som mal už od školských čias dosť blízko. Pamätám sa, že do gymnaziálnej Štafety som napísal báseň, takú ponášku na ľudovú pieseň na pol strany, skôr trápnu ako humornú, ako som si vtedy namýšľal. Náš tútor, profesor Jozef Špaček, napísal na ňu takú ostrejšiu kritiku, tuším až na dve strany, čo ma vlastne povzbudilo v zmysle hesla: aj zlá reklama je reklama, hlavne že sa o vás píše! Dosť náročné – aspoň z dnešného pohľadu – bolo zo začiatku počítačové spracovanie príspevkov, odovzdanie do tlače a niekoľkonásobné cesty za grafikmi urobiť korektúru. Dnes už to ide cez internet, čo je veľká pomoc. Autorskú základňu časopisu máme dosť širokú, redakcia je už dostatočne zabehaná, ohľadne grafiky sme sa tiež dačo podučili, takže v podstate časopis vznikne celý u nás v múzeu a odovzdáme ho len do tlače. To, čo spája všetky tematicky rôznorodé články, je ich vzťah k Záhoriu, resp. príslušnosť autorov k tomuto regiónu. A o to sa snažíme, aby každé jedno číslo bolo dostatočne pestré a zaujímavé pre čitateľov, čo je niekedy pri 6 číslach do roka riadna „fuška“. Podľa ohlasov verejnosti i odbornej kritiky sa nám to zatiaľ darí. Neviem, či má ešte nejaký iný slovenský región takýto podobný vlastivedný časopis, ktorý systematicky vychádza. Dodnes veľmi úzko spolupracujeme s moravským Malovaným krajom a príležitostne si navzájom vyberáme do tlače niektoré články. Nechce sa mi veriť, že vo funkcii výkonného redaktora začínam už 18-ty ročník.

Verejnosť Ťa pozná najmä ako primáša Ľudovej hudby Skaličan, ktorú vedieš a rozdávate spolu radosť priaznivcom ľudovej hudby už takmer 35 rokov. Máte evidenciu alebo možno odhadnúť počet vašich vystúpení? Ktoré Ti najviac utkveli?
Určite to bude okolo tisícky vystúpení, presne to (radšej) neviem. Pamätám si tie prvé roky, keď sme hrali „ako o život“. Tak nás to bavilo, že ešte po ceste z nácviku sme hrávali. Postupne sa zlepšujete, už si myslíte, že ste majstrami, potom prídete do nahrávacieho štúdia, v réžii sedí niekto taký, ako hudobný skladateľ Svetozár Stračina alebo hudobný režisér Leoš Komárek a zrazu, po pár minútach ste takí malí, malučičkí, … Zistíte, že toho ešte veľa neviete. A idete od začiatku… Teraz mi napadá trefná parafráza nášho výborného violistu – kontráša Petra Zelenku, ktorý ju adresoval redaktorovi, dožadujúcemu sa odkazu pre mladé muzikantské generácie: „… cvičiť, cvičiť, cvičiť!“ Najviac príhod medzi muzikantmi je tých veselých, z niektorých sú už celé legendy, a najsmutnejšie na nich je to, že sú viaceré aj pravdivé. Ale legendy nechajme tak, nech sa šíria radšej ústnym podaním!

Upravuješ piesne pre Skaličan ale i iné hudobné telesá, koľko ich bolo, ktoré Ti boli najbližšie?
Gro mojich úprav ľudových piesní je predovšetkým pre Skaličan, pre ľudovú hudbu, sólistov a ženskú spevácku skupinu. Trocha špecifickejší prístup je v úprave tancov, ktorých výsledný tvar vzniká z dialógu choreografa a hudobného upravovateľa. Viacero úprav som napísal i pre detský súbor Skaličánek, bratislavský Vienok, kde som spolupracoval s naozajstným majstrom pre prácu s deťmi choreografkou Helenou Jurasovovou-Blahovou. Niekoľko úprav som napísal pre našich sólistov (Pavel Poustka, Anton Pavčo, prípadne inštrumentalistov – gajdoši Milan Rusko, Rasťo Trnovec) a Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu a v poslednom období pre orchestre Lúčnice a SĽUK-u, vždy sa jednalo hlavne o repertoár z mne najmilšieho Záhoria. Skúsil som niečo i pre klasické sláčikové kvarteto, ktorého zvuk mám veľmi rád a ktoré koniec koncov najviac pripomína zvuk ľudovej sláčikovej hudby.

FS Skaličan oslávil 60 rokov a vykonávaš i funkciu jeho umeleckého vedúceho. Pri polstoročnici si bol odborným garantom a spoluautorom monografie súboru. Život so súborom a folklórom možno označiť za životný štýl, ako zasiahol ten Tvoj? 
Kto bol niekedy vo folkloristickom, alebo aj inak zameranom väčšom telese, vie čo to obnáša. Veľakrát musia ísť osobné potreby a záujmy bokom, pretože zodpovednosť voči kolektívu, voči spoločnej snahe niečo tvoriť, je v tomto prípade vlastnosť zásadná, možno najdôležitejšia. Kto ju nemá, skôr či neskôr prestane fungovať ako člen daného spoločenstva dobrovoľných nadšencov. Vždy, keď rozmýšľam nad „najväčším“ úspechom Skaličanu, dospejem k tomu, že pre mňa je najväčším triumfom vôbec fungovanie súboru, jeho 60-ročné udržanie sa v aktívnej forme. A veľmi dôležité je, že nás berie široký okruh bývalých členov a sympatizantov akoby za svojich, za niečo, čo aj oni kedysi robili, čomu verili, o čom si spoločne myslíme, že je správne. Tento pocit určitého povedomia v meste a okolí je pre mňa a verím, že i pre väčšinu členov Skaličanu, dôležitý, stimulujúci a zároveň i zaväzujúci.

Čo ste pripravili k jubileu folklórneho súboru Skaličan? 
Šesťdesiat rokov činnosti už dovoľuje bilancovať, „zberať úrodu“ – a toto presne sme využili: vinobranie sme si zvolili za ústrednú tému, aby sme v prenesenom význame mohli pozbierať 60-ročnú úrodu, prípadne urobiť taký „výber z hrozna“, ponúknuť ho a spoločne ochutnať. Skalica je vinohradníctvom a vínom doslova presiaknutá, čo sa, samozrejme, pretavilo do ľudových zvykov a piesní, preto bol na túto tému dostatok materiálu. V programe sme využili – pravda, podľa našich možností – zvukové a vizuálne modernejšie technické momenty, ale myslím, že citlivo, aby sme neprehlušili to hlavné, teda jednoduchú krásu ľudového tanca, piesní, zvykov. Scenár je opäť ladený mierne humorne, to môjmu naturelu vyhovuje oveľa viac, ako napríklad patetický prístup. Humor je totiž zakódovaný v ľudovej piesni a vôbec vo folklóre, len ho treba nájsť, pochopiť, citlivo preniesť a napokon nejako osobito interpretovať.

Venuješ sa i iným hudobným žánrom a spolupracuješ s viacerými hudobnými skupinami, inštitúciami. Priblíž nám túto sféru Tvojej činnosti. 
Použijem strašne otrepanú frázu, ale bohužiaľ nemám lepšiu a ešte k tomu je pravdivá: páči sa mi každá dobrá hudba! Naozaj! Okrem ľudovej hudby, ktorá vlastne tvorí grunt k všetkej ostatnej, od vážnej, symfonickej cez džez, swing, blues až po rockovú hudbu. Martinů, Dvořák, Janáček, Suk, Grieg, Orff, Čajkovský, z filmovej hudby Morriconne, veľmi dobrá je česká filmová hudba – Liška, Fišer, Havelka, Hapka, zo slovenskej filmovej, scénickej i tanečnej hudby Stračina, Godár. Z oblasti džezu je to strašne veľa mien, ktoré by som chcel spomenúť, takže radšej uvediem iba jedno, Joe Zawinul. Tento klávesový mág, ktorý jedno obdobie tvoril i s americkým nekorunovaným kráľom džezu Milesom Davisom (už tento fakt sa medzi džezmenmi berie ako nejaké ocenenie), dokázal ešte ako vyše 80-ročný stále nadchnúť i mladé publikum svojím neskutočným hudobno-rytmickým cítením. Keď si pustím doma jeho hudbu, naskočia mi zimomriavky. Hudobný zážitok je znásobený ešte i osobnou spomienkou na tohto umelca – v roku 2005 som totiž hral vo Viedni (kde sa mimochodom Zawinul narodil) v jednom programe (Belvedere-OpenAir) a prehodili sme spolu i zopár slov. Bol to veľmi príjemný pán, s neodmysliteľnou čiapočkou na hlave, síce v rokoch, ale jeho bystré mladícke oči svedčili o niečom úplne inom, čo napokon dokázal na pódiu. Niekde som čítal, že pri takýchto výberoch by ste mali myslieť na to, že sa idete predstaviť formou slovenskej hudby nejakým Marťanom (týmto sa ospravedlňujem rodine našej speváčky Márinky Marťanovej) a môžete vybrať iba jedného skladateľa, dokonca iba jednu skladbu! To je fakt ťažké. Ale ak by to malo byť také originálne a zároveň rýdzo slovenské, čo nikde inde „nerastie“, tak by to podľa mňa mohol byť Marián Varga. Vždy ma „neskromne“ pri začutí pár tónov tohto klávesového majstra prepadne pocit hrdosti, že pochádza z nášho mestečka, pardon: kráľovského mesta! Keď sme ho so spolužiakmi na gymnáziu „hltali“ popri Hendrixovi a Led Zeppelin, som si to ani neuvedomoval, teraz však o to viac. Upravená verzia Vargovej Ľalie poľnej, samozrejme, so súhlasom autora, zaznela na moje veľké potešenie i v našom výročnom programe ako ouvertúra. Varga mal totiž vždy pred sebou „iba“ hudbu, v ktorej silu veril! A jeho hudba, osobité hudobné nápady i zvuk, jeho ľudské vlastnosti z neho robia mimoriadnu osobnosť.
Niekedy nás okolnosti trocha postrčia k niečomu, na čo by sme si sami netrúfli. Tak to bolo i v prípade Skalického sláčikového kvarteta, odkiaľ odišiel výborný huslista a učiteľ Aleš Smutný. Obával som sa náročnosti repertoáru, ale myslím, že v tom najlepšom interpretačnom období a zložení (Štefan Filický – druhé husle, Ivo Horský – viola, Dušan Kristiník – violončelo) sme zvládali okrem dobovej tanečnej hudobnej literatúry i náročnejšie veci (Haydn, Čajkovský, Frešo) a pomerne často sme koncertovali, neskôr i so súborom dobových tancov Reminiscencie s choreografom Radom Timkom.
Vždy som si rád zahral i so skupinami, ktoré hrajú country štýl, pretože husle tam rozhodne patria, hral som príležitostne s Country-kvartetom+ s výborným bendžistom Ferom Kucharičom – Kvakinom, s Blue Star s lídrom René Čmaradom, s Vinohradom sme nahrali s pár muzikantmi z cimbalky zaujímavé CD s osobitou postavou skalickej folkovej scény Ľudovítom Bajzom, škoda že odišiel tak skoro, keď sa veľmi sľubne rozbiehal so svojou autorskou tvorbou.
Ešte na Pedagogickej fakulte v Nitre sme sa muzikantsky i ľudsky zblížili s gitaristom Janom Ponkom Dubanom, ktorý sa venuje vlastnej tvorbe s bluesovými koreňmi. Viackrát sme hrali i v Skalici na vernisážach, resp. v jeho rodnej Modre i Bratislave.
Ako reminiscencia na moje účinkovanie vo folklórnom súbore Ponitran mi zostala spolupráca s osobitou muzikantskou postavou, Jindřichom Vídeňským, prekvapivo (s ohľadom na svoje meno) rodákom z Kokavy. Ten ma vlastne zaučil do tajov swingovej i džezovej hudby a keď máme príležitosť, zahráme si spolu. Hral napríklad v Skalici na minulej besede pri cimbale a na vernisáži grafika Dušana Grečnera v múzeu, kde sme s ním vytvorili kvartet spolu s kontrabasom Mira Šulka a violou Petra Zelenku. Ale veľmi rád spomínam na päť rokov v súbore Ponitran, bola to veľká muzikantská škola, za ktorú ďakujem najmä výnimočnému primášovi, neúnavnému zberateľovi piesní a upravovateľovi Mariánovi Járekovi a choreografovi Jánovi Blahovi, s ktorým som v profesijnom i priateľskom kontakte naďalej, cez rodinu skalických Blahovcov, do ktorej sa priženil (a ani si nemusel meniť priezvisko), dokonca začal v Skalici vinohradníčiť. Tanečne „vychoval“ moju manželku Marcelu v Nitre a teraz učí na Katedre tanečnej tvorby VŠMU v Bratislave našu dcéru Alžbetku. No nie je to krásne prepojené? V Ponitrane som spoznal mojich celoživotných priateľov, huslistov Sama Smetanu, Petra Hujera a mnoho ďalších. No a so všetkými spomenutými (skoro so všetkými, ale že vraj primáši si môžu trocha vymýšľať!), spolu s celou muzikou Skaličan, som si zahral na oslave mojej 50-ky. Predstavte si to. Bola to fantázia! Aj zábava bola vynikajúca, podobne, ako končia niektoré hudobné skladby: do stratena!

Pred časom hudobný život Skalice oživovali vystúpenia USO. Ako hodnotíš toto obdobie. 
Skalica mala vždy, aj smerom do histórie, veľmi čulé hudobné zázemie. Bola tu tradícia veľkého chrámového zboru a študentských orchestrov, príležitostných chrámových orchestrov, ktoré sa aktivizovali najmä cez vianočné obdobie. Hrali v nich najmä učitelia hudby, ale často i mnohí amatérski nadšenci či ľudoví muzikanti.
Keď sme s cimbalkou Skaličan oslavovali 10. výročie účinkovania v našej generačnej zostave, zavolali sme si na operetné a swingovodžezové skladby dirigenta Zemánka, aby to malo svoju určitú vážnosť a zároveň aj skrytý vtip. A František (medzi muzikantmi skôr Franta) nikdy nebol proti žiadnej srande. A tam niekde vznikla i myšlienka založiť veľký tanečný orchester z „miestnych zdrojov“. Hybnou pákou Univerzálneho skalického orchestra bol jeho upravovateľ a dirigent František Zemánek. Zdá sa, že s jeho predčasným odchodom zostal opustený i samotný orchester. Ale nástupca sa bude mať o čo oprieť, muzikantská základňa je tu stále a partitúry i rozpisy jednotlivých nástrojových partov Františka Zemánka sú uložené na mestskom oddelení kultúry. V tomto bol náš nezabudnuteľný dirigent, muzikant, neúnavný notopisec, ale, mimochodom, aj výborný rozprávač a pamätník ohromný pedant.

Aké máš najbližšie plány a méty do budúcnosti? 
V roku 2015 má múzeum bohatý edičný plán, ostatne skoro ako vždy! No a medzi novo vydanými titulmi ku koncu roka by mal byť i výsledok mojej viacročnej etnomuzikologickej práce s názvom Ľudová nástrojová hudba na Záhorí – jej štýlové vrstvy a typy nástrojových zoskupení. Pri uvedení knihy by sme chceli pripraviť hudobný program, ktorý by bol – zjednodušene povedané – takým odrazom danej témy v zvukovej podobe. A so skalickou cimbalkou by som chcel ešte nejaký rok, dva, … vydržať v muzikantskej pohode, aby nás i našich poslucháčov hudba tešila.

Pohlcuje Ťa hudba celého, alebo máš i iné záľuby? Ako relaxuješ? 
Hudba má toľko žánrov, podžánrov, toľko farieb a odtieňov, že najradšej relaxujem – nazval by som to – inožánrovo. To znamená, že keď mám už napríklad folklóru plnú hlavu, napríklad keď niečo dlhšie upravujem, alebo po viacdennom festivale, začnem si s iným hudobným žánrom, buď si zahrám, alebo iba počúvam. Inak mám rád prírodu, rád fotím, síce som bol skôr na čiernobiele fotenie a digitál ma akosi od tejto záľuby paradoxne odtiahol. Pravidelne – raz do roka(!) – lyžujem, ešte menej plávam, ale viem, v poslednom období hrám s kolegami bedminton… a úplne pravidelne jazdím na bicykli – z práce do práce. A ešte si v poslednej dobe aj rád niečo namaľujem, prípadne zarámujem nejaký obrázok, fotografiu ap. To mám asi po otcovi, litografovi, ktorý so mnou v detstve maľoval a pamätám si, že ma to veľmi bavilo. A preto som možno našiel i záľubu v grafickej úprave časopisu Záhorie, ako sa hovorí: z núdze – cnosť!

Za rozhovor ďakuje a k Tvojmu jubileu želá všetko najlepšie za redakciu Viera Drahošová

Záhorie 6/2014

0

 

 

 

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Sedembolestná a Záhorie
Mgr. Michal Kováč: K problematike etymológie toponyma Vrádište
PhDr. František Karas: Šaštínsky les počas 2. svetovej vojny
RNDr. Eva Kalivodová, CSc., Ing. Peter Kalivoda: Zahniezdi húska štíhla aj na Záhorí?
PhDr. Viera Drahošová: Náš rozhovor s PhDr. Petrom Michalovičom
Doc. PhDr. Jarmila Bednaříková, CSc.: K jubileu Malovaného kraje
Nové knihy / Správy
Rok Sedembolestnej Panny Márie (ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.)
Kniha Záhoria 2013 (PhDr. Viera Drahošová)
Prvá svetová vojna a Záhorie (redakcia)
O knižnej novinke Terézie Kvapilovej (PhDr. Stanislava Repar, PhD.)
Bibliografia XXIII. ročníka (r. 2014) časopisu Záhorie (PhDr. Peter Michalovič)

PhDr. Vladimír Blaho – Rodina Ozábalovcov

0

Slovenský rozhlas začal pred niekoľkými rokmi vysielať seriálové spracovanie histórie významných slovenských rodov. Niektoré z týchto rodín svojou aktivitou poznačili osudy všetkých Slovákov, iné boli významné aspoň v rámci svojho regiónu.
Jednou z národoveckých rodín Záhoria v druhej polovici 19. storočia bola aj rodina Ozábalovcov z Borského Sv. Jura. Táto sa dostala do príbuzenského pomeru s rodinou Kubinovcov z Moravského Sv. Jána, a to vďaka rechtorovi Antonovi, ktorý si vzal za manželku Alžbetu Kubinovú. Do konca 19. storočia z oboch rodín boli oveľa známejší práve Kubinovci, a to vďaka Andrejovi, kňazovi a prekladateľovi z románskych jazykov (jeho preklad Danteho Božskej komédie sa bohužiaľ nezachoval), ako aj dr. Jozefovi Kubinovi, ktorý bol v rokoch 1892-1906 poslancom Uhorského parlamentu a potom počiatkom 20. storočia prepustil svoj volebný obvod MUDr. Pavlovi Blahovi. Spomínaná Alžbeta, moja prababka, mi ako malému chlapcovi rozprávala zaujímavé historky dotýkajúce sa práve svätojánskych volieb, ktorých atmosféra sa v ničom nelíšila od popisu, aký nám zanechal Janko Kalinčiak vo svojej Reštaurácii. Voči neprávosti maďarských úradov sa naši národovci bránili tak ako vedeli, pričom vraj účinným prostriedkom boli „záprdky“ hádzané slovenskými ženičkami na vládneho kandidáta.
Ale vráťme sa k rodine Ozábalovcov. Anton Ozábal mal siedmich súrodencov. Bol z nich najstarší a hneď za ním nasledoval Michal, ktorého syn Alojz pobývajúci v prevratových dňoch v Skalici bol údajne (napriek svojmu študentskému veku) poverený dočasnou Šrobárovou vládou na vyhlásenie stanného práva, aby sa zabránilo v meste rabovačkám. Po tomto „krste ohňom“ sa Alojz dal na diplomatickú dráhu a počas druhej svetovej vojny zastával post chicagského konzula v exilovej Benešovej vláde a v rokoch komunistického teroru skončil vo väznici na Pankráci.
Oveľa viac zaujímavých informácií však možno sprostredkovať o rodine samotného Antona Ozábala, ktorého manželka Alžbeta sa po jeho smrti (1917) usadila v Skalici. Istý čas bývala v zadnom trakte dnešného Záhorského múzea (čím nepochybne prispela k budúcej väzbe rodiny Ozábalovcov na rodinu Blahovcov), potom vystriedala spolu so svojou nevydatou dcérou Alžbetou v Skalici niekoľko podnájmov (na Hubovej, Potočnej a Hollého ulici), aby našla po 94-ročnom živote pokoj na skalickom katolíckom cintoríne. Alžbeta mala s Antonom na ten čas málo, iba päť detí (ako nepočítame dvojo dvojičiek, ktoré zomreli po narodení), z ktorých Jozef, učiteľ v Radošovciach a neskôr školský inšpektor v Nitre a Zlatých Moravciach (1880-1953) bol pravým osvetárom. Venoval sa ochotníckemu divadlu, v Nitre v roku 1918 zorganizoval prvé divadelné predstavenie v slovenskej reči, prekladal divadelné hry, písal učebnice pre ľudové školy a viedol učiteľský spevácky zbor Žitavan.Na dôchodok sa usadil v Skalici v dnes už neexistujúcom domčeku s rozkošnou záhradou, ktorý predtým obývali sestry Jurkovičové. Z jeho súrodencov sa ozajstnou Skaličankou stala len sestra Alžbeta (1889-1982), ktorá po sedemročnom pobyte v USA počas prvej svetovej vojny zakotvila v Skalici ako úradníčka v miestnej Americko-slovenskej banke, no predovšetkým ako pracovníčka a neskôr vedúca výšivkárskeho družstva a svoj život tu dožila ako jedna z najhorlivejších čitateliek miestnej knižnice. Najmladší z jej bratov Janko zomrel ešte ako študent a dvaja ďalší bratia utiekli pred vojenskou službou v rakúsko-uhorskej armáde do USA, kde paradoxne nastúpili vojenskú dráhu. Kým Anton (1893-1942) sa príliš neuplatnil, o desať rokov starší Imrich sa vyšvihol do hodnosti námorného kapitána a obhajoval mocenské záujmy USA od Filipín a Japonska po Kubu. Vrcholom jeho vojenskej kariéry bol post guverného na významnej vojenskej základni na ostrove Guam v Tichomorí, za čo sa mu Amerika odvďačila tým, že ho nechala pochovať (v roku 1953) na známom Arlingtonskom cintoríne so všetkými vojenskými poctami neďaleko od miesta, kde o desať rokov neskôr spočinulo telo prezidenta Kenedyho.
Kým spomínaní štyria súrodenci zomreli bezdetní, najstarší Jozef mal až desať detí. Vo verejnosti najznámejší bol hádam najmladší z nich herec Ľudo Ozábal (1922-1992), ktorý popri hereckej aktivite v činohre SND bol istý čas aj riaditeľom Nitrianskeho divadla Andreja Bagara, a tiež jeho starší brat Ján (1914-1981), pôvodne učiteľ, ale potom jednej z nestorov slovenského bábkarstva a dlhoročný riaditeľ Štátneho bábkového divadla v Bratislave. Najstarší z bratov Vladimír ako dôstojník slovenskej armády v roku 1945 emigroval spolu s priateľom spisovateľom Cígerom Hronským najprv do Talianska a potom do Argentíny, jeho exodus pokračoval do  USA ( riaditeľ vodárne v Clevelande) a skončil sa až na ostrove Sv. Vincenta v Malých Antilách (1910-1970). Ďalší z chlapcov Laco bol podobne ako jeho bratia horlivým skautom, vystriedal viacero povolaní a hoci neurobil nijakú mimoriadnu kariéru, ovládal viacero jazykov vrátane esperanta, hral na niekoľkých hudobných nástrojoch a napokon zakotvil v Trnave. Väzbu na Skalicu mali však skôr štyria ďalší súrodenci. Viktor (1913-1944), ktorý sem často chodieval za svojou starou mamou, zahynul v SNP ako veliteľ práporu Jegorovovej partizánskej jednotky a je pochovaný (po prenesení jeho ostatkov z provizórneho hrobu pri Priekope) v spolu so svojimi rodičmi oproti kaplnke skalického cintorína. Na pomníku padlých v Potočnej ulici je jeho meno mýlne uvedené ako Pavel Ozábal. Najstaršia z tejto generácie – Ľudmila (1907-1996) sa na Skalicu naviazala len nepriamo prostredníctvom manželstva s najmladším synom MUDr. Pavla Blaha a na tunajšom cintoríne spočíva spolu so svojou tetou a starou mamou. Len o desať mesiacov mladšia Oľga (1908-1988) sa vydala za skalického lekára MUDr. Jána Zálešáka, jej deti tu vychodili školy a po smrti svojho manžela (1958) opustila dom neďaleko františkánskeho kostola a dnes spolu s manželom odpočíva v hrobe príbuznej rodiny Wolfovcov. Najviac sa so Skalicou zžil Ivan (1919-2002), ktorý bol dlhoročným pracovníkom miestnej samosprávy a ktorého dvaja synovia (a ich deti) dodnes patria ku Skaličanom.
Počet i štruktúra obyvateľstva Skalice zaznamenali v posledných desaťročiach významné zmeny. Pri prechádzke po skalických cintorínoch nachádzame na pomníkoch popri menách novších „prisťahovalcov“ aj mená tradičných skalických rodín, ako sú Buchta, Ivičič, Dinka, Macháček, Hrebíček, Mitták, Quotidián, Glázner, Šablatúra a pod. Ozábalovci síce nepatria medzi skalických starousadlíkov, ale zanechali svoju stopu nielen tu, ale aj na celom Záhorí a v niektorých prípadoch aj v širších celoslovenských rozmeroch.

Ján Hollý – spomienkové podujatie v Borskom Mikuláši

0

Spolok slovenských spisovateľov v Skalici

0

Dňa 4. marca Záhorské múzeum v Skalici navštívila 15-členná delegácia Spolku slovenských spisovateľov, ktorí zavítali do Skalice pri príležitosti 100. výročia narodenia významného básnika, pedagóga a prekladateľa Pavla Bunčáka. Na pôde radnice ich prijal primátor mesta Ing. Ľudovít Barát, následne položili veniec k pamätnej tabuli básnika na Gvadániho dome a v sprievode riaditeľky knižnice Ľubice Rozborilovej si pozreli jej priestory. Po položení kvetov k pamätnej tabuli Františka Víťazoslava Sasinka navštívili Záhorské múzeum, kde sa v skratke oboznámili s činnosťou múzea, s pripravovaným podujatím k výročiu Pavla Bunčáka i plánovanými aktivitami v rámci prebiehajúceho Roka Ľudovíta Štúra. Spisovateľov sprevádzali ich skalickí kolegovia dr. Jozef Špaček, Miroslav Brück a prof. Eva Fordinálová.

Plán výstav na rok 2015

0
Výstavy vo vlastných výstavných priestoroch:

Z najnovších prírastkov Záhorského múzea v Skalici
vlastná výstava k 110. výročiu Záhorského múzea v Skalici
5. 12. 2014 – 30. 1. 2015

VI. stretnutie umelcov Záhoria
30 rokov Záhorskej galérie v Senici
výstava prevzatá zo Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici
5. 2. – 6. 3. 2015

Pavel Bunčák:  Autoportrét
vlastná výstava k 100. výročiu narodenia básnika
13. 3. – 17. 4. 2015

Minerály Slovenska a Čiech
výstava prevzatá zo Západoslovenského múzea v Trnave
13. 3. – 17. 4. 2015

Július Koreszka 1895 – 1958
výstava k 120. výročiu narodenia umelca v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici
24. 4. –  7. 6. 2015

AMFO 2015
výstava v spolupráci so Záhorským osvetovým strediskom v Senici
11. 6. – 5. 7. 2015

Ivan Schurmann – Gregor Schwartz:  Výber z diela
výstava k životnému jubileu Ivana Schurmanna
10. 7. – 13. 8. 2015

Anton Hanzalík AH 2005 – 2015
výstava k životnému jubileu autora
21. 8. – 20. 9. 2015

Karel Novák
výstava k storočnici narodenia autora
25. 9. – 30. 10. 2015

Pavel Fürstenzeller – Výber z diela
výstava k nedožitým deväťdesiatinám autora
6. 11. – 4. 12. 2015

Františkáni v Skalici
vlastná výstava
11. 12. 2015 – 30. 1. 2016

Výstavy mimo vlastných výstavných priestorov: 

1. svetová vojna a Záhorie
MKC Malacky
13. 1. – 22. 2. 2015

Mystika Záhoria
VÚC Trnava – budova úradu
2. 3. 2015

Vinohrady, vinohrady
Dom kultúry v Skalici, pri príležitosti Družobnej výstavy vín
25. 4. 2015

Pavel Bunčák – Autoportrét
Národné osvetové centrum, V-klub Bratislava
27. 4. 2015

Pavel Bunčák – Autoportrét
Záhorská knižnica Senica
od 22. 5. 2015

Mystika Záhoria
MKC Malacky
od 9. 7. 2015

MUDr. Pavel Blaho
Lázně Luhačovice
1. – 14. 9. 2015

Prvá svetová vojna a Záhorie
Univerzitná knižnica v Bratislave
28. 10. – 28. 11. 2015

Minerály Slovenska a Čiech

0

Tlačová správa

Názov podujatia:          Minerály Slovenska a Čiech

Miesto:              Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica

Dátum konania:            výstava potrvá od 13. marca do 17. apríla 2015

Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci so Západoslovenským múzeom v Trnave pripravilo výstavu Minerály Slovenska a Čiech.
Výstava pozostáva z fotografií minerálov Slovenska a Čiech a z vzoriek minerálov. Minerály pochádzajú zo známych i menej známych lokalít, na ktorých sa ťažilo v minulosti, no v súčasnosti z nich väčšina zanikla. Vystavené sú aj unikáty minerálov, ktoré boli prvýkrát popísané z územia Slovenska. Predmety sú zo zbierkového fondu Západoslovenského múzea v Trnave.

Pavel Bunčák Autoportrét

0

 

 

 

 

 

 

Pri príležitosti 100. výročia narodenia jednej z najvýznamnejších literárnych osobností Skalice 20. storočia, významného slovenského básnika, predstaviteľa a spoluzakladateľa básnického smeru nadrealizmu, pedagóga, prekladateľa a spisovateľa Pavla Bunčáka (4. marec 1915 Skalica – 5. január 2000 Bratislava) pripravilo Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci s básnikovou dcérou Milicou Lustigovou-Bunčákovou a ďalšími rodinnými príslušníkmi výstavu Pavel Bunčák Autoportrét. Pätnásť panelov je v chronologickom poradí venovaných rodine, z ktorej pochádzal a ktorá patrila k významným národne orientovaným vzdelaneckým rodinám v regióne, rodičom Ľudevítovi Bunčákovi a Hermíne, rodenej Gröblovej, jednotlivým etapám života a profesionálnej kariéry básnika, básnickému smeru nadrealizmu, manželke Viere Bunčákovej, rodenej Pallovej a odkazu jeho diela. Obsah panelov popri životopisných údajoch dopĺňajú jeho citáty, úryvky z dobovej tlače, fotografie a ukážky poézie. Výstava je doplnená osobnými predmetmi básnika, rukopismi, korešpondenciou, vlastnými maľbami a vydanými zbierkami poézie.
Slávnostné otvorenie výstavy bude spojené s besedou o živote a diele Pavla Bunčáka s literátmi Jozefom Špačkom, Jaroslavom Vlnkom a Miroslavom Brückom. V priebehu podujatia sa uskutoční prezentácia publikácie Pavel Bunčák v krajine detstva. Osobnosť básnika sprítomní filmový medailón s názvom Pavel Bunčák, ktorý realizovala Slovenská televízia v roku 1973, premietnutý výhradne pri tejto príležitosti. Kultúrny program vytvoria hudobnými vstupmi Roman Blaha (klavír) a Peter Michalovič (husle).
Výstava potrvá do 17. apríla 2015.

PhDr. Viera Drahošová

[/vc_column_text]

Návšteva záujemcov o habánov

0
PhDr. Jiří Pajer, syn pani Marianny, pani Marianna a Dr. Anna Ridovics
Dňa 19.2. navštívili Záhorské múzeum, Sobotište a Veľké Leváre skupina záujemcov o históriu novokrstencov. Pani Marianna so synom chcela navštíviť miesta, kde žili jej predkovia. Narodila sa v komunite novkrstencov v Kanade a podľa matričných záznamov zistila, že jej predkovia Pulmanovci žilli v habánskom dvore v Sobotišti.
Odborný výklad a sprievodné slovo zabezpečoval PhDr. Jiŕí Pajer, habanológ zo Strážnice a kolegovia z Magyar Nemzeti Múzeum z Budapešti pod vedením dr. Anni Ridovics.

VI. stretnutie umelcov Záhoria

0

Tlačová správa

Názov podujatia: VI. stretnutie umelcov Záhoria
Miesto: Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania: štvrtok 5. februára 2015 o 16.00 hod.
výstava potrvá do 6. marca 2015

Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici už tradične prináša všetkým záujemcom a priaznivcom po premiére v Senici reprízu obsiahlej periodickej výstavy VI. stretnutie umelcov Záhoria, ktorú pri príležitosti 30. výročia svojho vzniku usporiadala regionálna Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici.

Záhorská galéria Jána Mudrocha sídli v neskorobarokovom kaštieli Machatka v Senici. Po odbornej príprave galérie PhDr. Štefanom Zajíčkom v Záhorskom múzeu v Skalici v rokoch 1976 – 1984 a adaptácii kaštieľa v rokoch 1978 – 1984 bola galéria zriadená 1. decembra a slávnostne otvorená 14. decembra 1984 úvodnou výstavou Umelci Záhoria. Za tridsať rokov svojej činnosti galéria rozvinula širokú aktivitu. V zbierkotvornej činnosti vlastní 3169 diel, z toho z oblasti maliarstva 570, sochárstva 138, kresby 1939, grafiky 285 a užitého umenia 237 diel, najmä umelcov spätých so Záhorím. V expozičnej činnosti galéria odborno-metodicky spravuje Galériu J. Koreszku v Záhorskom múzeu v Skalici, zostavenú z jej zbierok. Vo výstavnej činnosti galéria usporiadala 783 výstav. Okrem svojho regionálneho poslania galéria vo svojej odbornej špecializácii usporadúva od roku 1992 celoslovenské trienále poslucháčov výtvarných škôl Talenty, doteraz osem ročníkov. Z hľadiska pohraničnej polohy galérie je prirodzene jej druhou špecializáciou spracovanie a prezentácie blízkeho moravského a českého výtvarného umenia, najmä v spolupráci s partnerskou Galériou výtvarného umenia v Hodoníne. Najnovšie galéria organizuje výtvarné sympóziá. V edičnej činnosti galéria vydala sedem monografií a vyše päťdesiat publikácií v dlhodobom cykle Umelci Záhoria a šesť publikácií v cykle Spoločné výstavy umelcov Záhoria. Galéria vlastní knižnicu a archív.

Výstava VI. stretnutie umelcov Záhoria prezentuje diela od 69 umelcov najrôznejšie spätých so Záhorím v oblasti maliarstva, sochárstva, intermediálneho umenia, kresby, grafiky a odborov užitého umenia v oblasti keramiky, nábytkového dizajnu, pričom je zastúpená aj architektúra a umelecká fotografia. Výstavu charakterizuje široký diapazón výtvarných postupov autorov počnúc od menej zastúpených realistickejších názorov, cez mnohotvárne znakové vyjadrenia až po abstraktnejšie fantazijné tvorivé prístupy. K výstave je vydaná publikácia s farebnými reprodukciami diel.
Úvodné slovo k výstave prednesie riaditeľ senickej galérie PhDr. Štefan Zajíček. V rámci vernisáže sa predstaví hrou na klavíri Roman Blaha.

PhDr. Štefan Zajíček